1. 

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu niektorých ustanovení smernice 2008/48/ES ( 2 ) stanovujúcich predzmluvné povinnosti poskytovateľa úveru. Konkrétnejšie ide o povinnosti stanovené v článku 5 (informačná povinnosť a povinnosť poskytnúť vysvetlenie) a v článku 8 (posúdenie úverovej bonity spotrebiteľa) tejto smernice.

2. 

Zdá sa, že vnútroštátny súd sa v podstate snaží získať spresnenie týkajúce sa dôkazného bremena a spôsobov preukázania splnenia uvedených povinností. Ako uvediem v týchto návrhoch, pokiaľ ide o otázku komu v zásade prislúcha preukázať správne splnenie zmluvnej informačnej povinnosti a zmluvnej povinnosti overenia, vyplývajúcich zo smernice 2008/48, to podľa môjho názoru logicky vyplýva z tejto smernice, pričom spôsoby preukázania ich splnenia sa mi zdajú dostatočne upravené zásadou procesnej autonómie. Preto bude vhodné zaoberať sa otázkami vnútroštátneho súdu s istou obozretnosťou s cieľom nájsť vhodnú rovnováhu medzi cieľom ochrany spotrebiteľa, sledovaným touto smernicou, a potrebou vyhnúť sa tomu, aby sa od veriteľa vyžadoval nereálny postup dokazovania.

3.

Článok 5 smernice 2008/48, nazvaný „Informácie pred uzavretím zmluvy“, stanovuje:

„1.   V dostatočnom predstihu pred tým, ako sa spotrebiteľ zaviaže akoukoľvek zmluvou o úvere alebo ponukou, veriteľ a prípadne sprostredkovateľ úveru poskytnú spotrebiteľovi na základe podmienok úveru ponúkaných veriteľom, prípadne preferencií spotrebiteľa a informácií, ktoré spotrebiteľ poskytol, informácie potrebné na porovnanie rôznych ponúk, aby sa mohol s dobrou znalosťou veci rozhodnúť, či zmluvu o úvere uzavrie. Tieto informácie sa písomne alebo na inom trvalom nosiči poskytnú prostredníctvom tlačiva pre štandardné európske informácie o spotrebiteľskom úvere uvedeného v prílohe II. Požiadavky na veriteľa uvedené v tomto odseku a v článku 3 ods. 1 a 2 smernice 2002/65/ES, týkajúce sa poskytovania informácií, sa považujú za splnené, ak veriteľ poskytol štandardné európske informácie o spotrebiteľskom úvere. …

…

6.   Členské štáty zabezpečia, aby veritelia a prípadne sprostredkovatelia úveru poskytli spotrebiteľovi primerané vysvetlenie, aby mohol posúdiť, či ponúkaná zmluva o úvere spĺňa jeho potreby a zodpovedá jeho finančnej situácii, a to aj objasnením informácií, ktoré sa poskytujú pred uzavretím zmluvy v súlade s odsekom 1, základných vlastností ponúkaných produktov a konkrétneho vplyvu, ktorý môžu mať na spotrebiteľa, vrátane dôsledkov neplnenia zmluvy spotrebiteľom. Členské štáty môžu prispôsobiť spôsob a rozsah poskytovania tejto pomoci, ako aj to, kto ju poskytuje, konkrétnym okolnostiam situácie, za ktorej sa zmluva o úvere ponúka, osobe, ktorej sa ponúka, a druhu ponúkaného úveru.“

4.

Článok 8 ods. 1 smernice 2008/48, nazvaný „Povinnosť posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa“, stanovuje:

„Členské štáty zabezpečia, že veriteľ pred uzavretím zmluvy o úvere posúdi úverovú bonitu spotrebiteľa na základe dostatočných informácií získaných, ak je to vhodné, od spotrebiteľa a v prípade potreby na základe nahliadnutia do príslušnej databázy. Členské štáty, ktorých právne predpisy ukladajú veriteľovi povinnosť posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa na základe nahliadnutia do príslušnej databázy, si môžu túto povinnosť zachovať.“

5.

Článok 22 smernice, nazvaný „Harmonizácia a záväzný charakter tejto smernice“, v odsekoch 2 a 3 stanovuje:

„2.   Členské štáty zabezpečia, aby sa spotrebitelia nesmeli vzdať práv, ktoré sa im priznávajú podľa ustanovení vnútroštátneho práva, ktorými sa vykonáva táto smernica alebo ktoré zodpovedajú tejto smernici.

3.   Členské štáty ďalej zabezpečia, aby sa ustanovenia, ktoré prijmú na vykonávanie tejto smernice, nedali obísť osobitnou formuláciou zmlúv, a najmä tým, že sa čerpanie finančných prostriedkov alebo zmluvy o úvere, ktoré patria do rozsahu pôsobnosti tejto smernice, zahrnú do zmlúv o úvere, ktorých povaha alebo účel by umožnili vyhnúť sa jej uplatňovaniu.“

6.

Článok 23 smernice 2008/48 s názvom „Sankcie“ stanovuje:

„Členské štáty ustanovia pravidlá o sankciách za porušenie vnútroštátnych ustanovení prijatých na základe tejto smernice a prijmú všetky potrebné opatrenia, aby zabezpečili ich vykonávanie. Ustanovené sankcie musia byť účinné, primerané a odrádzajúce.“

7.

Zákon č. 2010‑737 z 1. júla 2010 o reforme spotrebiteľského úveru ( 3 ), ktorý preberá smernicu 2008/48, bol začlenený do článku L. 311‑1 a nasledujúcich Spotrebiteľského zákonníka.

8.

Článok L. 311‑6 tohto zákonníka, týkajúci sa povinnosti odovzdať tlačivo so štandardnými európskymi informáciami, stanovuje:

9.

Článok L. 311‑8 Spotrebiteľského zákonníka, ktorý sa týka povinnosti poskytnúť vysvetlenie pred uzavretím zmluvy, stanovuje:

„Veriteľ alebo sprostredkovateľ úveru poskytne dlžníkovi vysvetlenie, ktoré mu umožní určiť, či ponúkaná zmluva o úvere spĺňa jeho potreby a zodpovedá jeho finančnej situácii, a to najmä na základe informácií obsiahnutých v tlačive spomenutom v článku L. 311‑6. Upozorní dlžníka na základné vlastnosti ponúkaného úveru alebo úverov a na dôsledky, ktoré môžu mať tieto úvery na jeho finančnú situáciu, vrátane prípadu omeškania. Tieto informácie sa prípadne poskytnú na základe preferencií vyjadrených dlžníkom.

…“

10.

Článok L. 311‑9 tohto zákonníka znie:

„Pred uzavretím zmluvy o úvere veriteľ overí úverovú bonitu dlžníka na základe dostatočného množstva informácií, vrátane informácií poskytnutých dlžníkom na žiadosť veriteľa. Veriteľ nahliadne do zoznamu uvedeného v článku L. 333‑4 podľa pravidiel stanovených vyhláškou uvedenou v článku L. 333‑5.“

11.

Článok L. 311‑48 druhý a tretí odsek Spotrebiteľského zákonníka stanovuje:

„Ak veriteľ nedodržal povinnosti stanovené v článkoch L. 311‑8 a L. 311‑9, zaniká mu v celom rozsahu alebo v pomere určenom súdom nárok na úroky. …

Dlžník je povinný splatiť len istinu podľa stanoveného splátkového kalendára a prípadne tiež zaplatiť úroky, na ktoré má veriteľ naďalej nárok. Sumy prijaté ako úroky, ktoré sa úročia v zákonnej úrokovej sadzbe odo dňa ich zaplatenia, sa vrátia dlžníkovi alebo sa započítajú na zostávajúcu istinu.“

12.

Návrh na začatie prejudiciálneho konania bol podaný v rámci dvoch sporov medzi spoločnosťou CA Consumer Finance SA (ďalej len „CA CF“) a pani Bakkausovou na jednej strane, a manželmi Bonatovcami na strane druhej, ktoré sa týkajú žiadosti o vyplatenie zvyšných dlžných súm z úverov, ktoré im táto spoločnosť poskytla na kúpu motorového vozidla, zvýšených o úroky.

13.

Vnútroštátny súd rozhodujúci o týchto sporoch, spresňujúc, že žalovaní vo veci samej sa nedostavili na pojednávanie, vzniesol ex offo ( 4 ), pre prípad možného zániku práva veriteľa na zmluvné úroky podľa článku L. 311‑48 Spotrebiteľského zákonníka, právne dôvody týkajúce sa po prvé toho, že nebolo preukázané znenie tlačiva s predzmluvnými informáciami, ktoré musí byť poskytnuté dlžníkovi, po druhé, že nebolo preukázané splnenie povinnosti veriteľa poskytnúť vysvetlenie a že si v rámci tejto jeho povinnosti nesplnil povinnosť upozornenia dlžníka, a po tretie, že nedošlo k nahliadnutiu do zoznamu jednotlivcov nesplácajúcich úvery (FICP) v rámci overovania úverovej bonity. Okrem toho v spore medzi manželmi Bonatovcami a CA CF tento vnútroštátny súd tiež konštatoval, že nebolo preukázané splnenie povinnosti overiť úverovú bonitu dlžníkov.

14.

Tribunal d’instance d’Orléans sa domnieval, že tieto spory obsahujú otázky súvisiace s uplatnením a výkladom práva Únie, a preto rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

15.

Písomné pripomienky predložili CA CF, francúzska, nemecká a španielska vláda, ako aj Európska komisia.

16.

Francúzska a nemecká vláda, ako aj Komisia boli vypočuté na pojednávaní 10. júla 2014.

17.

Smernica 2008/48, ktorej hlavným cieľom je zabezpečiť všetkým spotrebiteľom vysokú a rovnocennú úroveň ochrany a vytvoriť skutočný vnútorný trh, ( 5 ) ukladá členským štátom predovšetkým povinnosť prijať vhodné opatrenia na podporu takzvaných „zodpovedných“ postupov počas všetkých fáz úverového vzťahu s prihliadnutím na osobitný charakter svojho trhu s úvermi ( 6 ).

18.

Jeden z pilierov harmonizácie, vyplývajúcich zo smernice 2008/48, sa tak vzťahuje na predzmluvné povinnosti veriteľov. Globálne sa prejavujú na jednej strane ako povinnosť poskytnúť spotrebiteľovi určité informácie a vysvetlenia, ( 7 ) ktoré mu umožnia prijať informované rozhodnutie o záväzku uzavrieť zmluvu o úvere a na druhej strane v požiadavke posúdenia úverovej bonity spotrebiteľa sledujúcej prebratie zodpovednosti tak zo strany veriteľa, ako aj dlžníka, v rozhodnutí o prevzatí a poskytnutí úveru. ( 8 )

19.

Dva aspekty harmonizované smernicou 2008/48 sú spochybnené v predmetnom prípade prostredníctvom dôvodov vznesených ex offo a uvedených v otázkach vnútroštátneho súdu. Prvý sa týka povinnosti poskytnúť informácie a vysvetlenia uvedené v článku 5 ods. 1 a 6 smernice 2008/48. Druhý sa týka povinnosti overiť úverovú bonitu, stanovenej v článku 8 tejto smernice. Podľa francúzskeho práva porušenie týchto povinností, stanovených v článkoch L. 311‑6, L. 311‑8 a L. 311‑9 Spotrebiteľského zákonníka, má nezanedbateľné dôsledky pre veriteľa, ktorý ich nesplnil, pretože v zmysle článku L. 311‑48 tohto zákonníka, ktorý preberá článok 23 danej smernice, je sankcionované úplným zánikom nároku veriteľa na úroky. ( 9 )

20.

Je vhodné uviesť, že predmetné ustanovenia tejto smernice boli do francúzskeho práva prebraté prijatím zákona Lagarde z 1. júla 2010 ( 10 ), čo umožňuje, napriek formulácii prejudiciálnych otázok, vylúčiť každú diskusiu o prípadnom horizontálnom priamom účinku, ktorý by mal byť priznaný tejto smernici.

21.

Treba tiež uviesť, že vnútroštátny súd sa Súdneho dvora nepýta, či môže uplatniť ex offo ustanovenia preberajúce smernicu 2008/48 do vnútroštátneho práva. To je veľmi jasne vysvetlené tak skutočnosťou, že túto možnosť mu v každom prípade priznáva vnútroštátne právo (pozri článok L. 141‑4 Spotrebiteľského zákonníka), ako aj porovnaním, ktoré možno nepopierateľne urobiť so závermi rozsudku Rampion a Godard ( 11 ), ktorý priznal vnútroštátnemu súdu právomoc vzniesť ex offo niektoré ustanovenia preberajúce do vnútroštátneho práva ustanovenia smernice 87/102, ktorá predchádzala smernici 2008/48.

22.

Vnútroštátny súd sa v podstate zaoberá otázkou dôkazného bremena a pravidlami dokazovania splnenia predzmluvných povinností.

23.

Ako uvediem v nasledujúcich úvahách, pokiaľ ide o otázku, komu prináleží úloha preukázať, že dané povinnosti boli správne splnené, odpoveď podľa mňa implicitne vyplýva zo smernice 2008/48 a z cieľov, ktoré sleduje, pravidlá dokazovania prijaté v tomto smere v zásade vyplývajú, v súlade so zásadou procesnej autonómie, z vnútroštátneho práva členských štátov.

24.

Po prvé, pokiaľ ide o otázku, komu prináleží preukázať správne splnenie predzmluvných povinností, iste, ako správne uviedol vnútroštátny súd, žiadne ustanovenie smernice 2008/48 nestanovuje jasné a presné pravidlá o dôkaznom bremene týkajúcom sa splnenia predzmluvných povinností veriteľov. Táto smernica teda sama osebe nezasahuje do pravidiel dokazovania splnenia alebo nesplnenia povinností stanovených vo vnútroštátnych právnych poriadkoch.

25.

Z cieľa ochrany spotrebiteľov sledovaného smernicou 2008/48 však napriek tomu veľmi logicky vyplýva, že dôkazné bremeno o splnení predzmluvných povinností informovania a overenia musí v zásade niesť poskytovateľ úveru – vrátim sa k tomu v rámci preskúmania prvej prejudiciálnej otázky. Vo všeobecnosti sa mi zdá, že ten, kto má osobitnú informačnú a overovaciu povinnosť, v danom prípade poskytovateľ úveru, by mal tiež preukázať ich splnenie.

26.

Po druhé, pokiaľ ide o postupy dokazovania o splnení týchto povinností, v súlade so zásadou procesnej autonómie je potrebné odvolať sa na vnútroštátne právo, pod podmienkou dodržania zásad efektivity a ekvivalencie. Členské štáty sa totiž musia uistiť o tom, že postupy dokazovania v prvom rade nie sú menej priaznivé ako tie, ktoré sa týkajú podobných žalôb vnútroštátnej povahy, a v druhom rade nespôsobujú, aby bol výkon práv osôb podliehajúcich súdnej právomoci vyplývajúcich z právneho poriadku Únie prakticky nemožný alebo príliš zložitý. ( 12 )

27.

Zásada ekvivalencie je v predmetnej veci nesporná.

28.

Pokiaľ ide o zásadu efektívnosti, zastávam názor, že neukladá presnú definíciu postupov dokazovania, ktoré by mohli byť prijaté na účely preukázania správneho splnenia povinností veriteľa, ktoré vyplývajú z opatrení preberajúcich smernicu 2008/48. Ako zdá sa priznáva vnútroštátny súd, rozsudok Rampion a Godard (EU:C:2007:575) sa týka potreby „vonkajšieho zásahu“ na účely zabezpečenia účinnej ochrany spotrebiteľov, to znamená stanovenia právomoci súdu, ktorý rozhoduje vo veci, uplatniť ex offo ustanovenia preberajúce smernicu 87/102. Vnútroštátny súd však zastáva názor, že zásah súdu nemôže zabezpečiť účinnosť práva Únie bez pravidla týkajúceho sa dôkazného bremena a predmetu dôkazu. Vysvetľuje, že existencia prípadných porušení najčastejšie závisí od dokumentov predložených na pojednávaní.

29.

Toto tvrdenie nepovažujem za úplne presvedčivé.

30.

Podľa môjho názoru by bolo krokom navyše domnievať sa, že ochrana spotrebiteľa vyžaduje nejaké „pravidlo“ týkajúce sa dôkazného bremena a predmetu dokazovania povinností vyplývajúcich zo smernice 2008/48. Stanovenie takého pravidla by znamenalo podstúpiť riziko zavedenia systému zákonného dôkazu, ktorý by úplne vylúčil zásadu voľného hodnotenia dôkazov a ktorý nie je bez rizika z hľadiska efektivity súdnej ochrany.

31.

Tieto úvahy okrem toho nezohľadňujú skutočnosť, že súd od okamihu, keď zisťuje prípadné porušenie predzmluvných podmienok stanovených smernicou 2008/48, môže a vlastne musí uplatniť všetky procesné prostriedky potrebné na potvrdenie toho, že uvedené povinnosti boli náležite splnené ( 13 ). Podobne ako už Súdny dvor uviedol o posúdení ex offo nekalej povahy doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi spotrebiteľom a poskytovateľom úveru, a vzhľadom na analógiu, ktorú možno urobiť, tak ako urobil Súdny dvor v rozsudku Rampion a Godard (EU:C:2007:575), vo vzťahu k úrovni ochrany priznanej rôznymi smernicami o ochrane spotrebiteľa, súd v tom prípade musí ex offo nariadiť vykonávanie dôkazov, aby mohol rozhodnúť, či boli správne splnené predzmluvné povinnosti overenia a informačné povinnosti, uložené veriteľovi.

32.

Každú prejudiciálnu otázku preskúmam s prihliadnutím na všetky tieto úvahy.

33.

Vnútroštátny súd sa svojou prvou otázkou pýta, či sa smernica 2008/48 má vykladať v tom zmysle, že prináleží veriteľovi, aby preukázal, že si správne a úplne splnil povinnosti pri uzatváraní a plnení zmluvy o úvere, ktoré vyplývajú z vnútroštátnych ustanovení, ktorými sa preberá táto smernica.

34.

Zastávam názor, že účinný výkon práv, ktoré priznáva smernica 2008/48, nebráni takému vnútroštátnemu právnemu predpisu, ( 14 ) ako stanovuje francúzsky právny poriadok, ktorý veriteľovi ukladá dôkazné bremeno o správnom splnení predzmluvných informačných povinností.

35.

Možno sa naopak domnievať, rozvádzajúc to, čo som uviedol v úvode, že z cieľa ochrany spotrebiteľa sledovaného smernicou 2008/48 veľmi logicky vyplýva, že dôkazné bremeno o splnení predzmluvných informačných povinností a povinností overenia stanovených touto smernicou musí v zásade niesť poskytovateľ úveru. Veriteľ môže mať povinnosť odôvodniť pred súdom náležité splnenie predzmluvných povinností, čo znamená, ako uviedla francúzska vláda, že veriteľ musí preukázať starostlivé zbieranie a uchovanie dôkazov o splnení svojich informačných povinností a povinnosti poskytnúť vysvetlenie.

36.

To konkrétne znamená, že vnútroštátny súd, ktorému bola položená otázka, či boli úplne a správne splnené rôzne predzmluvné informačné povinnosti a povinnosti overenia stanovené smernicou 2008/48, sa bude musieť v prípade, že dokumenty, ktoré mu boli predložené, nie sú podľa neho dostatočné, obrátiť na poskytovateľa úveru, aby mu tento doložil chýbajúce dôkazy.

37.

Hoci na zabezpečenie účinnosti smernice 2008/48 musí veriteľ preukázať starostlivosť pri predkladaní dôkazov o splnení svojich predzmluvných povinností, nevyžaduje sa od neho, aby predložil dokumenty, ktoré má z povahy veci k dispozícii iba dlžník, ako sú informácie, ktoré musí oznámiť písomne alebo na inom trvalom nosiči spotrebiteľovi v zmysle článku 5 ods. 1 smernice 2008/48.

38.

Na základe toho sa domnievam, že pravidlo, ktoré platí vo francúzskom práve a podľa ktorého je to v zásade veriteľ, kto nesie dôkazné bremeno o splnení predzmluvných povinností stanovených v článkoch 5 až 8 smernice 2008/48, nielenže podľa mňa nenarušuje ochranu spotrebiteľa zakotvenú v tejto smernici, ale zdá sa mi úplne v súlade s jej účinnosťou.

39.

Z týchto úvah vyplýva, že na prvú prejudiciálnu otázku je potrebné odpovedať kladne a treba sa domnievať, že smernica 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že prináleží veriteľovi, aby preukázal, že si správne a úplne splnil povinnosti pri uzatváraní a plnení zmluvy o úvere.

40.

Vnútroštátny súd sa svojou druhou otázkou pýta Súdneho dvora, či uvedenie štandardného ustanovenia, nepotvrdeného listinami vyhotovenými veriteľom a odovzdanými dlžníkovi, môže stačiť na preukázania správneho splnenia predzmluvných informačných povinností veriteľa a jeho overovacej povinnosti.

41.

Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania v predmetnej veci vyplýva, že zmluva o úvere, ktorú uzavrel jeden zo žalovaných účastníkov konania vo veci samej, a síce pani Bakkausová, obsahuje štandardné ustanovenie, na základe ktorého potvrdila, že „dostala štandardné európske informačné tlačivo a oboznámila sa s ním“. Vnútroštátny súd sa pýta, či toto ustanovenie okrem toho, že preukazuje odovzdanie predzmluvného informačného tlačiva dlžníkovi, môže tiež preukázať, že samotné znenie poskytnutých predzmluvných informácií je v súlade s požiadavkami smernice 2008/48. Odvoláva sa predovšetkým na článok 22 tejto smernice 2008/48, ktorý členským štátom ukladá povinnosť zabezpečiť, aby sa na jednej strane spotrebitelia nemohli vzdať práv, ktoré sa im priznávajú podľa ustanovení vnútroštátneho práva, ktorými sa preberá táto smernica a na druhej strane, aby sa tieto ustanovenia nedali obísť osobitnou formuláciou zmlúv.

42.

Myslím si, že táto otázka vyžaduje vyváženú odpoveď.

43.

Iste, z článku 5 ods. 1 poslednej vety smernice 2008/48 vyplýva, že „požiadavky na veriteľa uvedené v tomto odseku… týkajúce sa poskytovania informácií sa považujú za splnené, ak veriteľ poskytol štandardné európske informácie o spotrebiteľskom úvere“, ktoré sú stanovené v prílohe II. Zavedenie doložky o potvrdení prijatia listiny so štandardnými európskymi informáciami tak preukazuje splnenie aktu, ktorý, iba pod podmienkou, že sa preukáže, že je v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z prílohy II tejto smernice, potvrdí splnenie predzmluvných informačných povinnosti veriteľom.

44.

Domnievam sa však, že predmetnú doložku nemožno v žiadnom prípade analyzovať ako ustanovenie znamenajúce, že spotrebiteľ dlžník uznáva úplné a správne splnenie predzmluvných povinností stanovených poskytovateľovi úveru a tým presúvajúce dôkazné bremeno o splnení týchto povinností, čím by sa ohrozila účinnosť práv priznaných smernicou 2008/48.

45.

Dlžník touto doložkou iba potvrdzuje výkon určitého úkonu (odovzdanie listiny so štandardnými európskymi informáciami) a nie úplné a správne splnenie istej povinnosti (to znamená listiny so štandardnými informáciami spĺňajúcej požiadavky vyplývajúce zo smernice 2008/48). Inými slovami a odlišne od prípadu, ktorým sa zaoberal rozsudok Rampion a Godard (EU:C:2007:575), uvedenie takej štandardnej doložky, ako je tá, o ktorú ide v konaní vo veci samej, nemá za dôsledok vylúčenie kogentných ustanovení, ktorými sa preberá daná smernica. Domnievam sa teda, že táto doložka ako dôkazný prostriedok o splnení povinnosti nie je sama osebe v rozpore s článkom 22 smernice 2008/48, ktorý sleduje zákaz uplatnenia zmluvných doložiek, ktoré by viedli k obchádzaniu povinností vyplývajúcich z tejto smernice alebo k vzdaniu sa práv, ktoré spotrebiteľom priamo alebo nepriamo táto smernica priznáva.

46.

Platí však, že z uznania spotrebiteľa, že prevzal danú listinu, možno predpokladať, pri absencii tvrdení alebo skutočností svedčiacich o opaku, že spotrebiteľ bol informovaný pred uzavretím zmluvy o úvere. Ide však o obyčajný predpoklad, ktorý je úplne v súlade so zásadou efektivity. Spotrebiteľ totiž môže vždy uplatniť, že daný dokument nedostal alebo že tento dokument nespĺňa predzmluvné informačné podmienky uložené veriteľovi. Uvedenie štandardnej doložky by podľa mňa malo byť zakázané len vtedy, ak ohrozuje možnosť spotrebiteľa, ako aj sudcu, spochybniť náležité splnenie predzmluvných informačných povinností a overovacej povinnosti veriteľa.

47.

Okrem toho, ako zdôrazňuje predovšetkým CA CF vo svojich písomných pripomienkach, pri absencii ustanovenia o uznaní, že spotrebiteľovi bola odovzdaná listina s predzmluvnými informáciami, by s výnimkou zásahu zo strany tretích osôb bolo pre veriteľa zložité preukázať, že správne splnil svoju informačnú povinnosť a že dlžníkovi skutočne odovzdal informačný dokument, a preukázať jeho obsah.

48.

Vzhľadom na tieto úvahy navrhujem odpovedať na druhú otázku tak, že smernica 2008/48 nebráni uvedeniu štandardného ustanovenia, v zmysle ktorého dlžník uznáva, že mu bolo odovzdané štandardné európske informačné tlačivo. Toto ustanovenie však nevyhnutne nepredstavuje dôkaz o správnom a úplnom splnení povinností vyplývajúcich z tejto smernice.

49.

Tretia prejudiciálna otázka sa týka toho, v akej miere je poskytovateľ úveru povinný, v rámci overenia úverovej bonity spotrebiteľa pred uzavretím zmluvy o úvere skontrolovať pravdivosť tvrdení spotrebiteľa.

50.

Aj tu je podľa mňa potrebná vyvážená odpoveď.

51.

Predovšetkým je zložité zistiť, v akej miere CA CF vychádzala, tak ako uvádza, z potvrdení o príjme a o finančných možnostiach žalovaných, alebo či sa pri rozhodnutí o ich úverovej bonite oprela iba o ich nepodložené tvrdenia. ( 15 )

52.

Ako vyplýva predovšetkým z odôvodnenia 26 smernice 2008/48, článok 8 ods. 1 smernice 2008/48 má za cieľ zodpovedné poskytovanie úverov, čo predovšetkým predpokladá „že veritelia by mali byť zodpovední za individuálne kontroly úverovej bonity spotrebiteľa“. ( 16 ) Tento cieľ vedie k tomu, aby sa veriteľ uistil o úverovej bonite záujemcu o úverovú zmluvu prostredníctvom metódy alebo metód, ktoré bude považovať za najvhodnejšie. Toto overenie môže byť uskutočnené prostredníctvom potvrdení o jeho finančnej situácii, ako sú potvrdenia o príjmoch, výdavkoch, výpisy a pohyby na bankových účtoch a daňové výmery, no nielen prostredníctvom nich. Nemožno napríklad vylúčiť, že veriteľ, ktorý má dlhodobý obchodný vzťah s niektorými klientmi, už vopred pozná finančnú situáciu záujemcu o úver.

53.

Naopak, domnievam sa, že smernica 2008/48 neukladá úverovej inštitúcii povinnosť systematickej kontroly pravosti informácií uvádzajúcich príjmy a výdavky spotrebiteľa, ktoré predložil. Ako jasne vyplýva zo znenia článku 8 ods. 1 smernice 2008/48, od veriteľa sa iba vyžaduje, aby overil úverovú bonitu spotrebiteľa „na základe dostatočných informácií získaných, ak je to vhodné, od spotrebiteľa a v prípade potreby na základe nahliadnutia do príslušnej databázy“. Ako podľa môjho názoru veľmi správne uviedla nemecká vláda vo svojich písomných pripomienkach, táto formulácia zdôrazňuje mieru voľnej úvahy priznanú veriteľovi pri rozhodovaní, či informácie, ktoré má k dispozícii, sú dostatočné na potvrdenie úverovej bonity záujemcu o úver.

54.

Táto analýza nachádza istú podporu v skutočnosti, že návrh ( 17 ), ktorý smeroval k stanoveniu povinnosti veriteľa uistiť sa o úverovej bonite dlžníka pred uzavretím úverovej zmluvy „prostredníctvom všetkých prostriedkov, ktoré má k dispozícii“ ( 18 ), v smernici 2008/48 napokon nebol prijatý.

55.

Bez toho, aby bola dotknutá možnosť členských štátov poskytnúť veriteľom pokyny a usmernenia (pozri odôvodnenie 26 smernice 2008/48), iba veriteľovi prislúcha uistiť sa, že disponuje „dostatočnými informáciami“. Dostatočnosť týchto informácií sa nevyhnutne mení v závislosti od okolností uzatvorenia zmluvy o úvere alebo výšky sumy, ktorej sa zmluva týka. Naproti tomu nemožno mu vytýkať, po tom, čo získal dostatočné informácie potvrdzujúce úverovú bonitu dlžníka, že neskontroloval presnosť alebo pravdivosť uvedených informácií.

56.

V tomto smere je dôležité zdôrazniť, že overenie úverovej bonity predstavuje záruku tak pre spotrebiteľa (v tom, že ho ochráni pred záväzkom, ktorý by v podstate nemohol splniť), ako aj poskytovateľa úveru (ktorý znáša riziko, že nezíska vrátenie dohodnutej sumy).

57.

Toto overenie úverovej bonity, ktoré je výhodné pre obidve strany zmluvy o úvere, sa zakladá na vzájomných povinnostiach. Na jednej strane, veriteľ musí získať dostatočné informácie potvrdzujúce platobnú schopnosť spotrebiteľa. Na strane druhej, spotrebiteľ musí lojálne spolupracovať a predpokladá sa, že pri predkladaní žiadaných dokumentov koná v dobrej viere. ( 19 )

58.

Hoci veriteľ, ktorý pochybuje o úprimnosti dlžníka, môže prípadne vykonať viac alebo menej dôkladné vyšetrenia s cieľom uistiť sa o pravdivosti dokumentov predložených žiadateľom o úver, v žiadnom prípade však nie je povinný urobiť to. Môže sa obmedziť na konštatovanie toho, že v súvislosti s dokumentmi, ktoré mu boli poskytnuté, má byť spotrebiteľ považovaný za solventného.

59.

Akýkoľvek iný prístup by výrazne obmedzil podmienky poskytnutia spotrebných úverov a následne spochybnil vytvorenie spoločného trhu v oblasti úveru, ktorého vytvorenie, pripomínam, je tiež cieľom smernice 2008/48 ( 20 ).

60.

Z týchto úvah vyplýva, že článok 8 smernice 2008/48 ukladá veriteľovi povinnosť overiť úverovú bonitu spotrebiteľa, opierajúc sa o dostatočné informácie a neobmedzujúc sa iba na vyjadrenia spotrebiteľa, ktoré nie sú podložené. Toto ustanovenie však neukladá poskytovateľovi úveru povinnosť systematicky overovať pravosť informácií poskytnutých spotrebiteľom na účely potvrdenia ich pravdivosti.

61.

Táto otázka, ktorá sa týka výkladu článku 5 ods. 6 smernice 2008/48, je rozdelená na dve časti.

62.

Prvá časť otázky sa týka toho, či splneniu povinnosti veriteľa poskytnúť spotrebiteľovi primerané vysvetlenie musí predchádzať overenie finančnej situácie spotrebiteľa a jeho potrieb.

63.

Doslovný výklad ustanovenia článku 5 ods. 6 smernice 2008/48, ktoré sa týka vysvetlení vzťahujúcich sa na navrhovanú zmluvu o úvere a jej vhodnosť z hľadiska potrieb spotrebiteľa, čítaného spolu s článkom 8 ods. 1 tej istej smernice, ktorý sa týka overenia úverovej bonity, ma privádza k zápornej odpovedi.

64.

Ako to vyplýva zo znenia odôvodnenia 27 smernice 2008/48, povinnosť poskytnúť primerané vysvetlenie, stanovená v článku 5 ods. 6 smernice 2008/48, má za cieľ umožniť spotrebiteľovi, aby sa s dobrou znalosťou veci mohol rozhodnúť o uzavretí určitého typu úverovej zmluvy. Ide totiž o to poskytnúť spotrebiteľovi „ďalšiu pomoc, aby sa mohol rozhodnúť, ktorá zmluva o úvere zo škály ponúkaných produktov najlepšie vyhovuje jeho potrebám a zodpovedá jeho finančnej situácii“, čo môže vyžadovať „individuálne poskytnutie príslušných informácií…, aby mohol pochopiť, aký vplyv by [tieto produkty] mohli mať na jeho ekonomickú situáciu“. Článok 5 ods. 6 smernice 2008/48 nestanovuje, v rámci povinnosti veriteľa poskytnúť vysvetlenie, povinnosť overiť finančnú situáciu dlžníka a už vôbec nie overiť jeho úverovú bonitu.

65.

V tomto štádiu, ako uviedla CA CF, nejde o posúdenie úverovej bonity, ktorým sa smernica 2008/48 zaoberá iba v článku 8, spresňujúc, že overenie prispôsobenia úveru potrebám a finančnej situácii dlžníka prináleží osobne dlžníkovi (veriteľ poskytuje dlžníkovi „primerané vysvetlenia, aby mohol posúdiť, či ponúkaná zmluva o úvere spĺňa jeho potreby“ ( 21 )), pričom preskúmanie úverovej bonity je úkonom, ktorý musí splniť veriteľ.

66.

Tento výklad sa mi napokon zdá podporený odôvodnením návrhu smernice, ( 22 ) ktorý, pokiaľ ide o predbežné informovanie spotrebiteľa, uvádza, že „dlžník a prípadne sprostredkovateľ úveru môžu od spotrebiteľa a ručiteľa žiadať iba informácie, ktoré sú v zmysle článku 6 smernice 95/46/ES primerané, relevantné a nie sú nadbytočné vzhľadom na účel, pre ktorý sú zhromažďované a spracované. Spotrebiteľ a ručiteľ sú povinní odpovedať v dobrej viere na presné otázky položené veriteľom, prípadne sprostredkovateľom úveru“.

67.

Vyplýva z toho, že článok 5 ods. 6 smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že poskytovateľovi úveru neukladá povinnosť overiť úverovú bonitu spotrebiteľa pred splnením povinnosti poskytnúť vysvetlenie a pomoc.

68.

Pokiaľ ide o druhú časť otázky, týka sa štádia, v ktorom majú byť poskytnuté predzmluvné informácie a prípadne, či majú byť poskytnuté v osobitnom dokumente.

69.

Po prvé, pokiaľ ide o štádium, v ktorom majú byť poskytnuté informácie a vysvetlenia uvedené v článku 5 ods. 1 a 6 smernice 2008/48, podľa môjho názoru stačí uviesť, že tieto ustanovenia sa týkajú „predzmluvných“ povinností, čo predpokladá, že spotrebiteľ mal možnosť oboznámiť sa s týmito informáciami pred uzavretím zmluvy. Domnievam sa, že táto požiadavka môže byť splnená uvedením danej poznámky v samotnom návrhu úverovej zmluvy, pokiaľ bol spotrebiteľovi tento návrh odovzdaný a keď sa s ním mohol oboznámiť pred podpísaním zmluvy.

70.

Po druhé, čo sa týka spôsobov splnenia povinnosti poskytnúť primerané vysvetlenie stanovenej v článku 5 ods. 6 smernice 2008/48, toto ustanovenie nevyžaduje splnenie žiadnych osobitných formálnych požiadaviek pri poskytnutí vysvetlení, ktoré musí poskytovateľ úveru poskytnúť spotrebiteľovi pred uzavretím zmluvy o úvere. To však nebráni možnosti členských štátov, opäť v zmysle procesnej autonómie, určiť spôsoby splnenia povinnosti poskytnúť vysvetlenie stanovenej v článku 5 ods. 6 smernice 2008/48.

71.

Z toho vyplýva, že dôkaz o skutočnom splnení týchto povinností, ktorý musí byť prispôsobený každému prípadu (pozri odôvodnenie 27 a článok 5 smernice 2008/48), nevyhnutne nevyžaduje predloženie osobitného formulára alebo listiny.

72.

Ide o skúmanie od prípadu k prípadu, ako to vyplýva z odôvodnenia 27 smernice 2008/48, ktoré členským štátom prenecháva úlohu určiť, kedy a v akom rozsahu sa majú vysvetlenia poskytnúť spotrebiteľovi, „pričom by sa mali zohľadniť osobitné okolnosti, za ktorých sa úver ponúka, potreba spotrebiteľa na poskytnutie pomoci a povaha jednotlivých úverových produktov“.

73.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že článok 5 ods. 6 smernice 2008/48 neukladá poskytovateľovi úveru povinnosť predložiť osobitný dokument uvádzajúci vysvetlenia, ktoré poskytol pred uzavretím zmluvy o úvere.

74.

Vzhľadom na všetky tieto úvahy navrhujem odpovedať na štvrtú otázku tak, že článok 5 ods. 6 smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že na jednej strane veriteľ nie je povinný overiť finančnú situáciu dlžníka alebo jeho potreby predtým, než mu poskytne primerané vysvetlenia, a na druhej strane, že primerané vysvetlenia, ktoré musí poskytnúť veriteľ, nemôžu vyplývať zo zmluvných informácií uvedených v zmluve o úvere. Veriteľ však nie je povinný odovzdať dlžníkovi, na účely poskytnutia primeraných vysvetlení, iný písomný dokument než zmluvu o úvere.

75.

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy navrhujem odpovedať na prejudiciálne otázky, ktoré položil Tribunal d’instance d’Orléans (Francúzsko), takto: