1.

Predmetom veci, ktorá je prejednávaná v rámci naliehavého prejudiciálneho konania, je výklad nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000 ( 2 ).

2.

Článok 56 tohto nariadenia upravuje cezhraničné umiestnenie detí do zariadení starostlivosti o dieťa alebo pestúnskej starostlivosti. Írsky High Court nariadil umiestnenie dieťaťa vo veku 17 rokov ( 3 ) (S. C.) do uzavretého zariadenia starostlivosti o dieťa v Anglicku. V Írsku vhodné zariadenie nebolo k dispozícii. Situácia pritom z dôvodov najlepšieho záujmu dieťaťa nepripúšťala nijaký odklad, a preto bola S. C. okamžite umiestnená do zariadenia starostlivosti o dieťa.

3.

High Court sa v tejto súvislosti v prvom rade pýta, či vôbec umiestnenie spojené s odňatím slobody, ktorým sa sleduje ochrana dieťaťa, patrí do vecnej pôsobnosti nariadenia. Ďalšie otázky High Court sa s ohľadom na naliehavosť umiestnenia v podstate zameriavajú na to, či sa rozsudok, ktorým sa nariaďuje takéto umiestnenie dieťaťa, musí vyhlásiť za vykonateľný v zmysle článku 28 nariadenia a aké právne účinky vyvoláva v inom členskom štáte pred takýmto vyhlásením vykonateľnosti. Okrem toho sa High Court pýta na podmienky konania o vyjadrenie súhlasu podľa článku 56 ods. 2 nariadenia.

4.

Nasledujúce ustanovenia nariadenia č. 2201/2003 majú na účely tejto veci osobitný význam:

„Článok 1

Rozsah pôsobnosti

1.   Toto nariadenie sa uplatňuje bez ohľadu na povahu súdu v občianskych veciach, ktoré sa vzťahujú na:

…

2.   Záležitosti uvedené v odseku 1 písm. b) sa môžu týkať najmä:

…

„Článok 28

Vykonateľné rozsudky

1.   Rozsudok o výkone rodičovských práv a povinností k dieťaťu vydaný v členskom štáte, ktorý je vykonateľný v tomto členskom štáte a ktorý bol doručený, sa vykoná v inom členskom štáte, ak tam bol vyhlásený za vykonateľný na návrh zainteresovaného účastníka.

2.   Vo Veľkej Británii sa však takýto rozsudok vykoná v Anglicku a Walese, v Škótsku alebo Severnom Írsku, ak na návrh zainteresovaného účastníka bol zaregistrovaný na účely výkonu v danom územnom celku Veľkej Británie.“

„Článok 56

Umiestnenie dieťaťa v inom členskom štáte

1.   Keď súd, ktorý má právomoc podľa článkov 8 až 15, zvažuje umiestnenie dieťaťa do zariadenia starostlivosti o dieťa alebo pestúnskej starostlivosti, a ak sa takéto umiestnenie má uskutočniť v druhom členskom štáte, najprv sa poradí s ústredným orgánom alebo iným príslušným orgánom v tomto druhom členskom štáte, ak sa v tomto členskom štáte vo vnútroštátnych prípadoch umiestnenia dieťaťa vyžaduje zásah verejného orgánu.

2.   Rozsudok o umiestnení podľa odseku 1 možno vydať v žiadajúcom štáte iba vtedy, ak príslušný orgán dožiadaného štátu vyjadril súhlas s takýmto umiestnením.

3.   Postupy pre konzultácie alebo súhlasy podľa odsekov 1 a 2 sa spravujú vnútroštátnym právom dožiadaného štátu.“

5.

S. C. má írsku štátnu príslušnosť a žila v Írsku. High Court vykonáva starostlivosť o dieťa. S. C. bola v roku 2000 zverená do opatery Health Service Executive (írsky orgán zodpovedný za deti v opatere štátu, ďalej len „HSE“). Odvtedy bola S. C. umiestnená aj do pestúnskej starostlivosti, aj do zariadení starostlivosti o dieťa v Írsku. HSE v súčasnosti svojím návrhom na nariadenie predbežného opatrenia ( 4 ) pred vnútroštátnym súdom navrhol umiestnenie spojené s odňatím slobody do zabezpečeného terapeutického a výchovného zariadenia ( 5 ) v Anglicku. S. C. už bola predtým umiestnená v uzavretom zariadení v Írsku. V nedávnej minulosti sa S. C. opakovane pokúsila o samovraždu. V Írsku nebolo k dispozícii nijaké vhodné zariadenie. Odporcami návrhu sú S. C. a A. C, matka dieťaťa.

6.

Vnútroštátny súd 2. decembra 2011 vyhovel návrhu HSE a nariadil umiestnenie S. C. do súkromného uzavretého zariadenia v Anglicku na jej ochranu. Okrem S. C. odporúčali všetci účastníci konania umiestnenie v Anglicku, pretože najväčšmi zodpovedá najlepšiemu záujmu dieťaťa. Umiestnenie bolo najskôr nariadené na jeden mesiac, pričom raz mesačne sa má prehodnotiť a prípadne obnoviť.

7.

Keďže najlepší záujem dieťaťa si podľa názoru vnútroštátneho súdu vyžadoval okamžitý zásah, S. C. bola bezprostredne po nariadení súdu preložená do zariadenia starostlivosti o dieťa v Anglicku. Predmetom sporu vo veci samej sú teraz otázky zákonnosti umiestnenia a jeho zachovania. High Court položil v uznesení zo 16. februára 2012, ktoré bolo Súdnemu dvoru doručené 22. februára, tieto prejudiciálne otázky:

8.

Ďalším uznesením z toho istého dňa požiadal vnútroštátny súd o prijatie rozhodnutia v naliehavom konaní v zmysle článku 104b Rokovacieho poriadku Súdneho dvora. Druhá komora Súdneho dvora 29. februára 2012 rozhodla o prejednaní tohto návrhu na začatie prejudiciálneho konania v naliehavom konaní.

9.

V písomnej časti konania pred Súdnym dvorom predložili svoje pripomienky HSE, S. C., zastúpená kolíznym opatrovníkom, írska vláda a Komisia. Na pojednávaní 26. marca 2012 sa okrem uvedených účastníkov konania zúčastnila nemecká vláda, ako aj vláda Spojeného kráľovstva.

10.

High Court of Ireland sa v prvom rade pýta, či do pôsobnosti nariadenia č. 2201/2003 patrí aj rozsudok súdu, ktorým sa na účely ochrany dieťaťa pred sebaohrozením nariaďuje jeho umiestnenie do zariadenia poskytujúceho terapeutickú a výchovnú starostlivosť spojené s odňatím slobody.

11.

Vecnú pôsobnosť nariadenia upravuje článok 1. Podľa odseku 1 písm. b) tohto článku sa toto nariadenie uplatňuje bez ohľadu na povahu súdu v občianskych veciach, ktoré sa týkajú nadobúdania, výkonu, prenesenia, obmedzenia alebo odňatia rodičovských práv a povinností.

12.

Podľa článku 2 bodu 7 zahŕňajú „rodičovské práva a povinnosti“ predovšetkým opatrovnícke právo, za ktoré článok 2 bod 9 považuje najmä právo určiť miesto pobytu dieťaťa. Podľa článku 2 bodu 8 je nositeľom rodičovských práv a povinností „každá osoba, ktorá má rodičovské práva a povinnosti k dieťaťu“. Je teda nepodstatné, ak opatrovnícke právo – ako v tomto prípade – nevykonávajú rodičia.

13.

Podľa článku 1 ods. 2 písm. d) sa občianske veci, pokiaľ ide o rodičovské práva a povinnosti, týkajú najmä umiestnenia dieťaťa do pestúnskej starostlivosti alebo do zariadenia starostlivosti o dieťa.

14.

Súdny dvor už na jednej strane rozhodol, že pojem „občianske veci“ sa má vykladať v tom zmysle, že môže zahŕňať aj opatrenia na ochranu dieťaťa, ktoré z pohľadu práva niektorého členského štátu patria do verejného práva. ( 6 ) Na druhej strane určil, že hoci sa o tom nariadenie výslovne nezmieňuje, prevzatie dieťaťa do starostlivosti patrí ako opatrenie na ochranu dieťaťa do pôsobnosti nariadenia. ( 7 ) V tejto súvislosti výslovne spomenul názor jedného členského štátu, podľa ktorého môže rozsudok o prevzatí starostlivosti o dieťa za určitých okolností zbaviť toto dieťa slobody. ( 8 ) Otázkou, či umiestnenie spojené s odňatím slobody patrí do pôsobnosti nariadenia, sa doposiaľ nezaoberal.

15.

Pod pojmom „zariadenie starostlivosti o dieťa“ použitým v článku 1 ods. 2 písm. d) nariadenia treba rozumieť zariadenie, v ktorom deti a mladiství bývajú a v ktorom im je poskytovaná pedagogická starostlivosť. Podľa prirodzeného významu slova môže tento pojem zahŕňať aj zariadenia, do ktorých sú deti umiestňované na ich ochranu, pričom im je odňatá sloboda.

16.

Výnimky z pôsobnosti nariadenia sú uvedené v článku 1 ods. 3. Podľa písmena g) sa toto nariadenie nevzťahuje na opatrenia prijaté ako sankcia za trestné činy spáchané deťmi. Táto výnimka a contrario nasvedčuje, že podľa autora nariadenia patrí do pôsobnosti nariadenia v zásade aj umiestnenie do uzavretého zariadenia. Iba tak možno vysvetliť, že považoval za nevyhnutné konštatovať, že nariadenie sa nevzťahuje na trestnoprávne postihy mladistvých, ku ktorým môže patriť predovšetkým odňatie slobody.

17.

Rovnakým smerom sa uberá aj dôvodová správa Paula Lagardea ( 9 ) k Haagskemu dohovoru o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone a spolupráci v oblasti rodičovských práv a povinností a opatrení na ochranu dieťaťa z 19. októbra 1996 (ďalej len „Haagsky dohovor“) ( 10 ). Tejto správe možno v rámci historického a systematického výkladu nariadenia č. 2201/2003 priznať pri výklade príslušných ustanovení nariadenia poradný účinok. Ustanovenia nariadenia upravujúce opatrovnícke právo totiž vychádzajú z prípravných prác k Haagskemu dohovoru a z veľkej časti im zodpovedajú ( 11 ), a preto sa tieto práce uplatnia v súvislosti s ustanoveniami o pôsobnosti, ktorých výklad sa v tejto veci požaduje ( 12 ). Ustanovenia nariadenia a príslušné ustanovenia dohovoru by okrem toho mali byť, pokiaľ je to možné, vykladané rovnakým spôsobom aj preto, aby sa zabránilo odlišným záverom v závislosti od toho, či ide o prípad týkajúci sa iného členského štátu alebo tretieho štátu ( 13 ).

18.

Lagardeova správa označuje opatrenia na umiestnenie dieťaťa do pestúnskej starostlivosti alebo do zariadenia starostlivosti o dieťa ako štandardné ochranné opatrenia. Tie, samozrejme, patria do pôsobnosti dohovoru, pokiaľ nie sú výslovne vylúčené, ako umiestnenie z dôvodu trestného činu spáchaného dieťaťom. ( 14 ) Keďže predmetom dohovoru je ochrana dieťaťa, majú byť z tohto dôvodu vylúčené len opatrenia trestného práva mladistvých. ( 15 )

19.

Aj v rámci nariadenia musí každý rozsudok, ktorý sa týka rodičovských práv a povinností, patriť do pôsobnosti nariadenia, pokiaľ sa neuplatní výnimka podľa článku 1 ods. 3. ( 16 ) Umiestnenie do uzavretého zariadenia, ktoré sa vykoná na ochranu dieťaťa pred sebaohrozením, resp. samovraždou a ktoré slúži na účely pedagogickej a terapeutickej starostlivosti, preto na základe znenia, genézy a štruktúry nariadenia patrí do jeho pôsobnosti.

20.

Takýto výkladový záver zodpovedá aj cieľom stanoveným v nariadení, ktoré sú vyjadrené v odôvodnení 5. ( 17 ) Podľa neho sa toto nariadenie uplatní na všetky rozsudky vo veciach rodičovských práv a povinností, vrátane opatrení na ochranu dieťaťa, s cieľom zabezpečiť rovnosť pre všetky deti.

21.

Keďže ochrana dieťaťa si môže vyžiadať umiestnenie do uzavretého zariadenia a nariadenie má za cieľ zabezpečiť rovnaké zaobchádzanie so všetkými deťmi, v súvislosti s rozsudkami o rodičovských právach a povinnostiach by nebolo možné vysvetliť, prečo by práve rozsudky o umiestnení do uzavretého zariadenia mali byť vyňaté z pôsobnosti nariadenia. Napokon tento druh umiestnenia najväčšmi zasahuje do základných práv dotknutých osôb. Práve v tejto chúlostivej oblasti je rozhodujúce, aby nariadenie jednotne upravovalo príslušnosť súdu, ktorú nariadenie prispôsobuje najlepšiemu záujmu dieťaťa ( 18 ), ako aj uznávanie a výkon takýchto rozsudkov.

22.

Zahrnutím do pôsobnosti nariadenia sa napokon možno vyhnúť problémom pri vymedzení v konkrétnom prípade. Rôzne spôsoby umiestnenia budú totiž na seba spravidla plynulo nadväzovať. Umiestnenie do uzavretého zariadenia bude vždy opatrením ultima ratio a bude sa vykonávať len počas bezprostredne nevyhnutného obdobia. Po skončení umiestnenia do uzavretého zariadenia však dieťa prípadne ostane umiestnené v rovnakom zariadení starostlivosti o dieťa bez obmedzenia slobody. Takýto priebeh má umiestnenie aj vo veci samej: S. C. má byť umiestnená do uzavretého zariadenia iba počas bezprostredne nevyhnutného obdobia, avšak po zmiernení tohto opatrenia má naďalej ostať v rovnakom zariadení. Iba právna úprava, ktorá podrobuje rozsudky o všetkých spôsoboch umiestnenia jednotným pravidlám právomoci a uznávania, môže v tomto prípade zodpovedať najlepšiemu záujmu dieťaťa. V prípade, ak by umiestnenie do zariadenia starostlivosti o dieťa nepatrilo do pôsobnosti nariadenia, mohlo by to viesť k rôznym právomociam súdu v závislosti od druhu umiestnenia. To by nebolo účelné.

23.

Na prvú prejudiciálnu otázku preto treba odpovedať tak, že do vecnej pôsobnosti nariadenia č. 2201/2003 patrí aj taký rozsudok, ktorým sa nariaďuje umiestnenie dieťaťa do zariadenia starostlivosti o dieťa v inom členskom štáte, ktoré je spojené s odňatím slobody a sleduje sa ním ochrana dieťaťa.

24.

Svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd pýta, aké povinnosti vyplývajú v súvislosti s takýmto umiestnením z článku 56 nariadenia č. 2201/2003, pokiaľ ide o povahu konzultačného konania a konania o vyjadrenie súhlasu.

25.

Z údajov v návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva kontext, do ktorého zapadá táto otázka.

26.

Podľa údajov vnútroštátneho súdu tento súd nemal možnosť jednoznačne zistiť, ktorý orgán Spojeného kráľovstva je príslušný na vyjadrenie súhlasu podľa článku 56 ods. 2 nariadenia. Official Solicitor, resp. Central Authority for England and Wales ( 19 ) najskôr postúpil informácie „súkromnému zariadeniu“, na základe ktorých toto zariadenie oznámilo, že S. C. môže prijať. V čestnom vyhlásení následne predloženom High Court úradník ústredného orgánu pre Anglicko a Wales uviedol, že tento orgán nie je príslušným orgánom v zmysle článku 56 a že jednotný príslušný orgán v zmysle nariadenia neexistuje. Vnútroštátny súd sa preto domnieva, že existoval iba súhlas „súkromného zariadenia“, do ktorého mala byť S. C. umiestnená, a toto zariadenie sa považuje za príslušný orgán.

27.

Vláda Spojeného kráľovstva na pojednávaní na požiadanie naopak vysvetlila, že zariadenie, do ktorého bolo dieťa umiestnené, nie je súkromným zariadením. Zariadenie starostlivosti o dieťa patrí mestu Peterborough, ktoré ho spravuje, a preto je štátnym zariadením. V zásade treba o návrhu na začatie prejudiciálneho konania rozhodnúť na základe skutkových zistení, z ktorých v ňom vychádza vnútroštátny súd. Užitočná odpoveď na druhú otázku vnútroštátneho súdu však bude musieť na základe údajov Spojeného kráľovstva objasniť aj otázku, či súhlas štátneho zariadenia starostlivosti o dieťa vyhovuje požiadavkám článku 56 ods. 2.

28.

Podľa článku 56 ods. 2 možno rozsudok o umiestnení dieťaťa v inom členskom štáte vydať iba v tom prípade, ak príslušný orgán dožiadaného štátu vyjadril s takýmto umiestnením súhlas. Článok 56 ods. 1 upravuje predchádzajúce konzultačné konanie: ak súd zvažuje umiestnenie v zahraničí, poradí sa najprv s ústredným orgánom alebo iným príslušným orgánom v tomto druhom členskom štáte.

29.

Pojem „príslušný orgán“ použitý v článku 56 ods. 2 treba chápať ako súhrnné označenie pre pojmy „ústredný orgán“ alebo „príslušný orgán“ použité v odseku 1. Z formulácie „alebo iným príslušným orgánom“ použitej v tomto odseku totiž vyplýva, že aj ústredný orgán sa považuje za príslušný orgán.

30.

Toto chápanie podporuje aj genéza tejto normy. V predchádzajúcich návrhoch nariadenia obsahoval aj odsek 2 paralelne k pojmom použitým v odseku 1 zmienku o ústrednom orgáne alebo inom príslušnom orgáne. ( 20 ) Zmienka o ústrednom orgáne vypadla z odseku 2 až v oveľa neskoršom štádiu zákonodarného procesu. ( 21 ) Z dokumentov rokovaní Rady možno vyvodiť, že vypustením ústredného orgánu z odseku 2 sa sledovala obsahová zmena.

31.

Z toho vyplýva, že súhlas v zmysle článku 56 má vyjadriť ústredný orgán alebo iný vecne príslušný orgán. Keďže každý členský štát má podľa článku 53 určiť jeden alebo niekoľko ústredných orgánov, systém nariadenia vylučuje, aby vôbec neexistoval príslušný orgán v zmysle článku 56 ods. 2. ( 22 ) Článok 53 ukladá nepríslušnému ústrednému orgánu povinnosť postúpiť oznámenie príslušnému (ústrednému) orgánu.

32.

Ostáva preskúmať, či sa pod príslušným orgánom v zmysle článku 56 ods. 2 môže rozumieť aj súkromné alebo štátne zariadenie, do ktorého má byť dieťa umiestnené.

33.

Článok 56 ods. 3 totiž stanovuje, že postupy konzultácie alebo súhlasu podľa odsekov 1 a 2 sa spravujú vnútroštátnym právom dožiadaného štátu. Otázka, či môže byť príslušným orgánom v zmysle článku 56 aj súkromné zariadenie, ktoré má prijať dieťa, nie je otázkou, ktorá by sa týkala postupov súhlasu, ale ide o základné rozhodnutie, ktoré sa týka samotného súhlasu. Takýto súhlas nemôže byť ponechaný na vnútroštátnom práve, ale naopak, z dôvodu jednotného uplatnenia práva Únie musí byť autonómne určený právom Únie. ( 23 )

34.

V nemeckom znení už z použitia pojmu „Behörde“ jednoznačne vyplýva, že sa vyžaduje súhlas štátneho orgánu. Aj v iných jazykových zneniach nariadenia sa používajú pojmy, ktoré poukazujú na štátnu povahu orgánu vyjadrujúceho súhlas: vo francúzskom znení sa uvádza pojem „autorité compétente“ a v anglickom pojem „competent authority“. V týchto jazykových zneniach sa jasne odráža požiadavka účasti štátneho orgánu aj v súvislosti s poslednou vetou článku 56 ods. 1, ktorá upravuje zásah verejného orgánu („autorité publique“, „public authority“) v porovnateľných vnútroštátnych prípadoch.

35.

Už zo znenia článku 56 teda vyplýva, že súhlas súkromného zariadenia, do ktorého má byť dieťa umiestnené, nepostačuje. Zo znenia však jednoznačne nevyplýva, či postačuje súhlas štátneho zariadenia starostlivosti o dieťa podľa článku 56 ods. 2. Pri širokom chápaní pojmu orgán by pod tento pojem mohlo patriť aj štátne zariadenie starostlivosti o dieťa.

36.

To, že súhlas zariadenia starostlivosti o dieťa, do ktorého má byť dieťa umiestnené, bez ohľadu na to, či ide o súkromné alebo štátne zariadenie, nie je platným súhlasom v zmysle článku 56 ods. 2, však potvrdzuje zmysel a účel požiadavky súhlasu. Táto požiadavka vyplýva už na prvý pohľad z Lagardeovej správy k Haagskemu dohovoru, ktorý v článku 33 ods. 2 obsahuje ustanovenie zodpovedajúce článku 56 nariadenia č. 2201/2003 týkajúce sa umiestnenia detí. Aj tento článok stanovuje povinnosť najskôr získať predchádzajúci súhlas prijímajúceho štátu. ( 24 ) Lagardeova správa v tejto súvislosti uvádza, že prostredníctvom predchádzajúceho súhlasu sa má umožniť, aby sa vopred upravili podmienky pobytu dieťaťa v prijímajúcom štáte, konkrétne s ohľadom na zákony o prisťahovalcoch ( 25 ) platné v tomto štáte, alebo aj rozdelenie nákladov, ktoré vznikli pri výkone opatrenia na umiestnenie ( 26 ).

37.

Požiadavkou súhlasu sa má týmto spôsobom zabezpečiť, aby ešte pred vykonaním umiestnenia boli čo najväčšmi objasnené všetky otázky, ktoré by mohli vyplynúť z umiestnenia v prijímajúcom členskom štáte. Týmto sa má práve aj v zmysle najlepšieho záujmu dieťaťa zabezpečiť, aby sa administratívne alebo iné ťažkosti nestali relevantnými až neskôr, keď je už dieťa umiestnené, a v najhoršom prípade by si mohli vyžiadať návrat dieťaťa.

38.

Opätovné preskúmanie otázky, či umiestnenie zodpovedá najlepšiemu záujmu dieťaťa, prijímajúcim členským štátom nemôže zodpovedať systému nariadenia. Toto preskúmanie už napokon vykonal umiestňujúci súd, ktorý sa podľa nariadenia považuje za príslušný súd. Orgány prijímajúceho členského štátu by však na to mohli poukázať v prípade, ak by sa domnievali, že by mohli vzniknúť ťažkosti s ohľadom na ich ordre public, ktorý podľa článku 23 môže brániť uznaniu, resp. vyhláseniu vykonateľnosti rozsudku o umiestnení. Konzultačné konanie a konanie o vyjadrenie súhlasu napokon orgánu v štáte umiestnenia umožňujú, aby poukázal na skutočnosť, že existujú problémy v súvislosti s konkrétnym vybratým zariadením. Orgán prijímajúceho štátu bude totiž spravidla lepšie poznať miestne zariadenia starostlivosti o deti ako súd členského štátu pôvodu. Ďalej sa má požiadavkou súhlasu tiež zaistiť, že príslušné orgány budú včas informované o tom, že dieťa má byť umiestnené do zariadenia v ich pôsobnosti, aby sa toto umiestnenie nevykonalo bez možnosti štátnych orgánov uskutočniť kontrolu.

39.

Účel požiadavky súhlasu nebude splnený, ak súhlas vysloví samotné súkromné zariadenie, do ktorého má byť dieťa umiestnené. Súkromné zariadenie totiž nemôže uskutočniť nijaké záväzné vyhlásenie, pokiaľ ide o správne aspekty umiestnenia, ktoré by musel prijímajúci členský štát neskôr rešpektovať. Tento znak požiadavky súhlasu by však mohlo spĺňať štátne zariadenie starostlivosti o dieťa. Aspekt kontroly problémov však z hľadiska konkrétneho zariadenia vybratého na účely umiestnenia svedčí aj v prípade štátneho zariadenia starostlivosti o dieťa proti tomu, aby sa súhlas vyjadrený samotným zariadením považoval za dostačujúci. Zmysel a účel požiadavky súhlasu si preto vyžadujú, aby súhlas pochádzal od štátneho orgánu, ktorý nesmie byť samotným zariadením starostlivosti o dieťa. Skutočnosť, že zariadenie starostlivosti o dieťa spravuje alebo vedie príslušný orgán, neprekáža. Musí sa však zabezpečiť, aby rozhodnutie o udelení súhlasu bolo vlastným rozhodnutím príslušného orgánu. Takýto štátny orgán musí pri svojom rozhodovaní samozrejme zohľadniť posúdenie zariadenia starostlivosti o dieťa, ktoré má dieťa prijať. Posúdenie zo strany tohto zariadenia však nesmie nahradiť posúdenie orgánu.

40.

V konaní pred Súdnym dvorom Spojené kráľovstvo uviedlo, že príslušným orgánom v Anglicku je v zmysle článku 56 ods. 2 miestny orgán, do ktorého právomoci patrí zariadenie starostlivosti o dieťa, kam sa má dieťa umiestniť. ( 27 ) V prejednávanej veci je týmto orgánom Peterborough City Council.

41.

Zo spisu predloženého Súdnemu dvoru vyplýva, že ústredný orgán najskôr na žiadosť vnútroštátneho súdu o vyjadrenie súhlasu podľa článku 56 ods. 2 postúpil list vedúcemu zariadenia starostlivosti o dieťa, do ktorého malo byť dieťa umiestnené. V hlavičke listu sa uvádzala City Council, ako aj názov zariadenia starostlivosti o dieťa. ( 28 ) Spojené kráľovstvo dvojitú hlavičku odôvodnilo tým, že zariadenie starostlivosti o dieťa spravuje Peterborough City Council. Zo spisu však vyplýva aj to, že ústredný orgán príslušnému írskemu orgánu neskôr postúpil ďalší, spresňujúci list zariadenia starostlivosti o dieťa, kde bol v hlavičke uvedený iba názov zariadenia starostlivosti o dieťa. ( 29 )

42.

Bude úlohou vnútroštátneho súdu, aby s konečnou platnosťou objasnil, či v prejednávanej veci rozhodnutie prijalo Peterborough City Council, alebo či existuje iba rozhodnutie zariadenia starostlivosti o dieťa, do ktorého sa malo dieťa umiestniť.

43.

Ďalej preto treba preskúmať, aké dôsledky by nastali, ak by sa v konaní vo veci samej potvrdilo, že súhlas udelil nepríslušný orgán.

44.

Podľa článku 56 ods. 2 možno rozsudok o umiestnení vydať iba v tom prípade, ak príslušný orgán prijímajúceho štátu vyjadril súhlas. Súhlas musí byť preto vyjadrený skôr, ako súd štátu pôvodu rozhodne o umiestnení. Obligatórnu povahu súhlasu podčiarkuje skutočnosť, že článok 23 písm. g) stanovuje, že rozsudok týkajúci sa rodičovských práv a povinností sa neuzná, resp. nevyhlási za vykonateľný, ak sa nedodržal postup stanovený v článku 56.

45.

Preto v zásade súhlasím s Komisiou, že súhlas je podmienkou na rozhodnutie súdu o umiestnení. Toto nevyhnutne vyplýva aj z vyššie opísaného zmyslu a účelu požiadavky súhlasu. Uvedené objasnenie dôvodov proti umiestneniu má predovšetkým zabrániť práve takej situácii, v ktorej by mohla neskôr vzniknúť potreba návratu dieťaťa.

46.

Zároveň však treba vo výnimočnom prípade, akým je tento, ktorý je poznačený rozporuplnými výpoveďami ústredného orgánu, pripustiť možnosť, že súhlas možno výnimočne získať dodatočne. Napokon na jednej strane vnútroštátny súd vynaložil veľkú námahu, aby si zaobstaral súhlas. Na druhej strane to nebolo ani tak, že by súhlas nebol poskytnutý vôbec – naopak, ústredný orgán Spojeného kráľovstva najskôr súhlas postúpil, ale neskôr spresnil, že nie je príslušným orgánom. Ústredný orgán tým však umiestnenie nenamietal. Za týchto okolností by bolo v rozpore s najlepším záujmom dieťaťa, ak by bolo potrebné znovu vykonať celé súdne konanie o umiestnení, aby následne po získaní účinného súhlasu a uplynutí značného času bolo opäť potrebné nariadiť umiestnenie.

47.

Zdá sa, že toto odôvodňuje, aby sa v takom výnimočnom prípade, keď umiestňujúci sudca napriek snahe získal iba taký súhlas, o ktorom sa následne ukáže, že nie je dostatočný v zmysle článku 56 ods. 2 nariadenia, pripustilo dodatočné získanie súhlasu. ( 30 ) S uznaním takto úzko vymedzeného pripustenia dodatočného súhlasu sa nespája nebezpečenstvo obchádzania požiadavky súhlasu.

48.

Príslušný orgán v Spojenom kráľovstve bude musieť pri svojom preskúmaní dodatočného súhlasu zohľadniť, že k umiestneniu v Spojenom kráľovstve bez dostatočného súhlasu došlo aj z dôvodu zavádzajúcich vyjadrení ústredného orgánu Spojeného kráľovstva, ktorý je podľa článku 53 povinný postúpiť žiadosť príslušnému orgánu. Z dôvodu rešpektovania najlepšieho záujmu dieťaťa by pritom v tomto prípade bolo možné odmietnuť súhlas len v prípade existencie obzvlášť dôležitých dôvodov, ktoré by mu bránili v zmysle článku 56 nariadenia č. 2201/2003.

49.

Vnútroštátny súd sa vo svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania zaoberá aj otázkou, aké informácie musí dožadujúci súd poskytnúť príslušnému orgánu prijímajúceho štátu na účely preskúmania súhlasu. K otázke, aké ďalšie požiadavky sa majú klásť na konanie o vyjadrenie súhlasu, sa vo svojich pripomienkach vyjadrili aj niektorí účastníci konania.

50.

V tejto súvislosti treba uviesť, že podľa článku 56 ods. 3 nariadenia sa podrobnosti súhlasu spravujú príslušným vnútroštátnym právom. Zo zásady efektivity však vyplýva, že členské štáty sú povinné stanoviť jasné pravidlá a postup vyjadrenia súhlasu podľa článku 56 s cieľom zaistiť právnu istotu a rýchlosť konania. Podľa článku 53 postúpi nepríslušný ústredný orgán podanie príslušnému orgánu. Je preto porušením povinností podľa nariadenia, ak ústredný orgán súdu žiadajúcemu o súhlas iba oznámi, že nie je príslušným orgánom, bez toho, aby vôbec označil príslušný orgán, pretože strata času a nejasnosti pri hľadaní príslušného orgánu zbytočne predlžujú nariadenie umiestnenia a tým odporujú najlepšiemu záujmu dieťaťa, ktorý má nariadenie zabezpečiť.

51.

Podľa môjho názoru v tomto konaní nie je nutný ďalší výklad v súvislosti s otázkou, či z práva Únie vyplývajú ďalšie požiadavky týkajúce sa konania o vyjadrenie súhlasu, napríklad pokiaľ ide o dokumenty, ktoré sa majú predložiť. Neexistujú totiž žiadne indície, že by táto otázka v konaní vo veci samej skutočne vyvstala. Podľa ostatných údajov v návrhu na začatie prejudiciálneho konania bolo sporné len to, či aj súkromné zariadenie môže byť príslušným orgánom v zmysle článku 56 ods. 2. Práve v rámci naliehavého prejudiciálneho konania, kde sa možnosť účasti členských štátov ( 31 ) na konaní obmedzuje na pojednávanie, by Súdny dvor mal byť opatrný pri posúdení relevantnosti prejudiciálnych otázok.

52.

V rámci tohto konania nie je potrebné ani preskúmať otázku, kedy možno podľa poslednej vety článku 56 ods. 1 upustiť od súhlasu, ktorý je udelený podľa článku 56 ods. 2. Podľa článku 56 ods. 1 odpadá povinnosť poradiť sa v prípade, ak v členskom štáte umiestnenia v porovnateľných vnútroštátnych prípadoch umiestnenie nevyžaduje zásah orgánu. Článok 56 ods. 2 neobsahuje porovnateľnú výnimku z požiadavky súhlasu. Zo znenia nariadenia nemožno jednoznačne určiť, či – najmä v prípade umiestnenia do zariadenia starostlivosti o dieťa – aj požiadavka súhlasu analogicky odpadá, rovnako ako povinnosť poradiť sa podľa odseku 1, ak sa pre vnútroštátne prípady umiestnenia dieťaťa nevyžaduje zásah verejného orgánu. V súvislosti s umiestnením do zariadenia starostlivosti o dieťa, ak vôbec prichádza do úvahy, aby bolo takéto umiestnenie podľa práva členského štátu možné bez zásahu orgánu, je podľa môjho názoru upustenie od požiadavky súhlasu v každom prípade neprijateľné. Nemohlo to byť ani cieľom nariadenia, inak by, tak ako v prípadoch umiestnenia do pestúnskej starostlivosti podľa odseku 4, stanovovalo prinajmenšom povinnosť informovať príslušný orgán.

53.

V prejednávanej veci však, ako vyplynulo z otázky adresovanej Spojenému kráľovstvu a ako sa v súvislosti s umiestnením do uzavretého zariadenia ani inak nedalo očakávať, je v práve Spojeného kráľovstva pre prípady porovnateľné s umiestnením, ktoré je predmetom sporu, stanovený zásah orgánu, resp. súdu.

54.

Z tohto dôvodu treba na druhú prejudiciálnu otázku odpovedať tak, že súhlas podľa článku 56 ods. 2 nariadenia č. 2201/1003 musí štátny orgán vyjadriť pred vydaním rozsudku o umiestnení. Len súhlas zariadenia, do ktorého má byť dieťa umiestnené, nepostačuje. Ak sa dodatočne zistí, že sudca rozhodujúci o umiestnení napriek svojej snahe nezískal súhlas príslušného orgánu a táto chyba vyplýva z nesprávnych alebo nedostatočných vyjadrení ústredného orgánu, treba pripustiť možnosť získať súhlas dodatočne bez toho, aby bolo potrebné znova prijať nové rozhodnutie o umiestnení.

55.

Svojou treťou prejudiciálnou otázkou sa vnútroštátny súd pýta, či sa rozsudok, ktorým sa nariaďuje umiestnenie dieťaťa proti jeho vôli v uzavretom zariadení starostlivosti o dieťa v inom členskom štáte, musí v prijímajúcom členskom štáte vyhlásiť za vykonateľný ešte predtým, ako bude dieťa skutočne umiestnené. Cieľom štvrtej prejudiciálnej otázky je zistiť, aké právne účinky vyvoláva takéto rozhodnutie o umiestnení pred vyhlásením vykonateľnosti v prijímajúcom členskom štáte.

56.

Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že S. C. už bola umiestnená do uzavretého zariadenia v Anglicku, hoci tam rozsudok o umiestnení nebol vyhlásený za vykonateľný. Keďže umiestnenie už bolo vykonané, nemôže byť viac v zmysle tretej prejudiciálnej otázky podstatné, či musí pred skutočným umiestnením dôjsť k vyhláseniu vykonateľnosti. Z informácií poskytnutých Spojeným kráľovstvom v konaní pred Súdnym dvorom okrem toho vyplynulo, že medzitým bolo írske rozhodnutie o umiestnení na žiadosť HSE 8. marca 2012 zaregistrované, a teda vyhlásené za vykonateľné. Relevantnosť, čiže aj prípustnosť oboch otázok preto môže byť sporná.

57.

Lehota na podanie opravného prostriedku proti vyhláseniu vykonateľnosti však ešte stále plynie. Štvrtá otázka je preto počas tejto lehoty v každom prípade naďalej relevantná. Keďže vnútroštátny súd okrem toho uviedol, že umiestnenie nariaďuje predbežným opatrením, a to zakaždým na štyri týždne, ostáva otázka týkajúca sa právnych účinkov takéhoto rozsudku, pokiaľ ide o nasledujúce rozhodnutia počas celého obdobia umiestnenia S. C. pred skončením konania o vyhlásenie vykonateľnosti, naďalej relevantná. Vnútroštátnemu súdu ide v tejto súvislosti predovšetkým o to, či v prípade, ak by S. C. zo zariadenia starostlivosti o dieťa utiekla, môže takýto rozsudok, ktorý nebol vyhlásený za vykonateľný, slúžiť ako právny základ pre verejnoprávne opatrenia, na základe ktorých by bolo dieťa vrátené späť do zariadenia starostlivosti o dieťa. Otázka, či sa musí rozhodnutie o umiestnení, o aké ide v konaní vo veci samej, vyhlásiť za vykonateľné, je preto pre vnútroštátny súd naďalej relevantná, a teda prípustná. Týmto sa budem zaoberať ďalej.

58.

Článok 21 nariadenia č. 2201/2003 stanovuje zásadu, že rozsudky vydané v jednom členskom štáte sa v ostatných členských štátoch uznajú automaticky.

59.

Vyhlásenie vykonateľnosti je upravené v článku 28 nariadenia. Podľa tohto článku sa rozsudok o výkone rodičovských práv a povinností k dieťaťu vydaný v členskom štáte, ktorý je v tomto členskom štáte vykonateľný a ktorý bol doručený, vykoná v inom členskom štáte, ak tam bol vyhlásený za vykonateľný na návrh oprávneného účastníka konania. V Spojenom kráľovstve sa namiesto vyhlásenia vykonateľnosti podľa článku 28 ods. 2 nariadenia požaduje registrácia v Anglicku a vo Walese, v Škótsku alebo Severnom Írsku, podľa toho, kde sa má rozsudok vykonať. Z uvedeného v porovnaní s vyhlásením vykonateľnosti nevyplýva obsahový rozdiel.

60.

Rozsudok, ktorým sa nariaďuje umiestnenie do uzavretého zariadenia starostlivosti o dieťa, je, ako bolo uvedené vyššie, rozsudkom o rodičovských právach a povinnostiach. Na tejto kvalifikácii nemení nič ani dočasná povaha rozhodnutia o umiestnení, ktoré je predmetom sporu. ( 32 ) Toto nariadenie je vykonateľné aj v tom zmysle, že má vykonateľný obsah. ( 33 ) Vnútroštátny súd totiž vo svojom rozsudku nariadil, že S. C. sa má umiestniť do uzavretého zariadenia. ( 34 )

61.

Konanie o vyhlásenie vykonateľnosti („konanie o exequatur“) je konaním o vyjadrení súhlasu s núteným výkonom cudzích vykonateľných titulov. ( 35 ) Vyhlásenie vykonateľnosti, resp. registrácia sa teda na rozdiel od jednoduchého automatického uznania podľa článku 21 nariadenia vyžaduje vtedy, ak sa rozsudok má vykonať. Vykonanie znamená, že obsah rozsudku sa vykoná s pomocou štátneho donútenia.

62.

V konaní vo veci samej dieťa odporuje rozsudku súdu, ktorým bolo nariadené jeho umiestnenie do uzavretého zariadenia. Na vykonanie umiestňujúcich opatrení budú preto potrebné vykonávacie opatrenia. To potvrdzujú aj skutočné okolnosti premiestnenia S. C. z Írska do anglického zariadenia starostlivosti o dieťa: zamestnanec orgánu a úradník írskej polície leteli s S. C. do Londýna, kde ich prijali úradníci britskej polície a zabezpečili ich prevoz prostredníctvom súkromného podniku do zariadenia. V zariadení starostlivosti o dieťa je S. C. odvtedy zadržiavaná proti svojej vôli za podmienok odňatia slobody.

63.

Vnútroštátny súd okrem toho zdôrazňuje, že ak by S. C. z uzavretého zariadenia utiekla, pomoc orgánov Spojeného kráľovstva bude nevyhnutná na to, aby bola v záujme jej ochrany proti svojej vôli a za použitia donútenia vrátená späť do zariadenia. Vnútroštátny súd v tejto súvislosti uvádza, že len čo to bude možné z pedagogického hľadiska, S. C. by sa mala zúčastňovať na výletoch organizovaných zariadením. Účasť na nich má pre úspech programu rozhodujúci význam napriek tomu, že sa spája s vyšším nebezpečenstvom úteku.

64.

Všetky tieto opatrenia odňatia slobody a obmedzovania slobody slúžia s použitím bezprostredného donútenia na vykonanie rozsudku o umiestnení.

65.

Vo všetkých vnútroštátnych právnych poriadkoch pritom nemusí ísť o bežné prostriedky výkonu z oblasti občianskeho procesného práva. V prípade definície vykonávacích opatrení ako podmienky pre nevyhnutnosť vyhlásenia vykonateľnosti však treba vychádzať z rozširujúceho výkladu, tak ako to robí Súdny dvor, ktorý pri výklade pôsobnosti nariadenia vychádza z rozširujúceho výkladu a zahŕňa sem aj verejnoprávne opatrenia. ( 36 ) Autonómnej definícii pojmu výkon podľa práva Únie nebráni ani článok 47 ods. 1 nariadenia, ktorý stanovuje, že vykonanie sa riadi právnym poriadkom členského štátu výkonu. V tomto prípade totiž nejde o otázky exekučného konania, ale o určenie, za akých okolností je nevyhnutné konanie o vyhlásenie vykonateľnosti. Toto určenie musí platiť jednotne na celom území Únie.

66.

Pod vykonaním sa v tomto zmysle rozumie každé zrealizovanie rozsudku o rodičovských právach a povinnostiach verejnou mocou alebo zrealizovanie schválené verejnou mocou.

67.

Podľa týchto úvah sa vyhlásenie vykonateľnosti v zásade vyžaduje aj na nútený výkon rozsudku voči dieťaťu, ktorým bolo nariadené jeho umiestnenie do uzavretého zariadenia.

68.

Naopak vnútroštátny súd a všetci účastníci konania vo veci samej vyjadrujú obavy súvisiace so stratou času, ktorú prináša vykonanie konania o vyhlásenie vykonateľnosti rozhodnutia. Zdôrazňujú osobitnú naliehavosť, ktorou sa vyznačuje konanie vo veci samej. Keďže v Írsku neexistovali alternatívne možnosti umiestnenia, do úvahy prichádzalo iba umiestnenie v Anglicku, ktoré viac nebolo možné odložiť z dôvodu naliehavého nebezpečenstva sebapoškodenia. Argumentácia sa preto uberá tým smerom, že pre naliehavosť a z dôvodov najlepšieho záujmu dieťaťa vyhlásenie vykonateľnosti nemôže byť podmienkou na vykonanie umiestnenia v zahraničí. Účinnosť cezhraničného umiestnenia by bola v prípade potreby vyhlásenia vykonateľnosti ohrozená.

69.

Praktické problémy pri výkone takéhoto naliehavého cezhraničného umiestnenia dieťaťa opísané vnútroštátnym súdom skutočne existujú. Dokážem preto pochopiť obavy účastníkov konania. Je tiež zrejmé, že prípady cezhraničného umiestnenia detí sa budú často vyznačovať osobitnou naliehavosťou.

70.

Článok 31 ods. 1 nariadenia č. 2201/2003 síce nariaďuje, že rozhodnutie o vyhlásení vykonateľnosti sa musí vydať bezodkladne. Vláda Spojeného kráľovstva v odpovedi na otázku uviedla, že toto rozhodnutie by mohlo byť prijaté aj v lehote, ktorá je kratšia ako týždeň. Na druhej strane však článok 33 ods. 5 na podanie opravného prostriedku proti vyhláseniu vykonateľnosti stanovuje lehotu jedného, resp. dvoch mesiacov.

71.

Dôvody osobitnej naliehavosti však samy osebe nemôžu viesť k tomu, že sa vykonávacie opatrenia v inom členskom štáte budú zakladať na rozhodnutí o umiestnení do uzavretého zariadenia bez toho, aby bolo toto nariadenie vyhlásené za vykonateľné.

72.

Nariadenie č. 2201/2003 totiž práve z dôvodov naliehavosti výslovne upravilo možnosť upustiť od vyhlásenia vykonateľnosti v prípade dvoch druhov rozsudkov, a to po prvé v prípade rozsudkov o práve styku ( 37 ) a po druhé v prípade rozsudkov týkajúcich sa návratu uneseného dieťaťa ( 38 ). Určitú alternatívu vyhlásenia vykonateľnosti predstavuje osvedčenie, ktorým musí byť v takýchto prípadoch rozsudok opatrený, aby bolo možné upustiť od konania o vyhlásenie vykonateľnosti rozhodnutia. Týmto osvedčením súd, ktorý vydal rozsudok, potvrdzuje splnenie požiadaviek stanovených nariadením, ku ktorým patrí predovšetkým vypočutie dieťaťa.

73.

Z upustenia od konania o vyhlásenie vykonateľnosti rozhodnutia v prípade posledných uvedených druhov rozsudkov na základe toho, že sú opatrené osvedčením, však treba a contrario vyvodiť, že v súvislosti s inými rozsudkami o rodičovských právach a povinnostiach sa musí konanie o vyhlásenie vykonateľnosti rozhodnutia vykonať bez výnimky, a to aj v naliehavých prípadoch. Ak by bolo možné od tohto konania upustiť aj pri rozsudkoch o umiestnení, ako alternatíva by do úvahy neprichádzalo ani osvedčenie súdu, ktorý vyhlásil rozsudok.

74.

Výkon mimo štátu, ktorý rozsudok vydal, bez predchádzajúceho vyhlásenia vykonateľnosti by spôsoboval aj celkom závažné praktické problémy. Vnútroštátne orgány výkonu by takmer vôbec nemali možnosť posúdiť zahraničný rozsudok, ktorý im bol predložený, predovšetkým by nemohli preskúmať podmienky vykonateľnosti rozsudku ani stanoviť druh rozsudku a rozsah výkonu, ktorý sa má uskutočniť. Aj s cieľom zabrániť takýmto neistotám pozná nariadenie konanie o vyhlásenie vykonateľnosti. Tieto praktické ťažkosti výkonu bez vyhlásenia vykonateľnosti by v konaní vo veci samej z dôvodu podobnosti dotknutých právnych poriadkov a použitia rovnakého jazyka nemuseli vzniknúť. Rovnaká otázka týkajúca sa požiadavky vyhlásenia vykonateľnosti však, prirodzene, môže vzniknúť aj v prípadoch, keď budú orgány výkonu konfrontované s vykonaním titulov, ktoré im budú celkom cudzie.

75.

Dôvody naliehavosti teda nemôžu odôvodniť výnimku z požiadavky vyhlásenia vykonateľnosti.

76.

Kolízny opatrovník S. C. uviedol ešte ďalší argument proti vyhláseniu vykonateľnosti sporného rozsudku. Podľa jeho názoru nariadenie vo všeobecnosti nestanovuje, že donucujúce opatrenie proti dieťaťu sa musí vyhlásiť za vykonateľné; takéto vyhlásenie sa vyžaduje len na nútený výkon rozsudku voči dospelému. V spore vo veci samej však jednak HSE, jednak matka S. C., ktorá je účastníkom konania, s umiestnením súhlasia. Podobne na pojednávaní argumentovala aj nemecká vláda, ktorá sa domnieva, že opatrenia na vykonanie rozsudku proti vôli dieťaťa nespadajú pod pojem výkon rozhodnutia.

77.

Samozrejme, klasickým prípadom, ktorý si človek predstaví v súvislosti s výkonom rozsudkov o rodičovských právach a povinnostiach, je prípad, keď chce jeden rodič vykonať rozsudok voči druhému rodičovi. Nariadenie však do svojej pôsobnosti zahrnulo aj rozsudky o umiestnení detí. V nariadení vôbec nemožno nájsť ustanovenia, z ktorých by sa dalo vyvodiť, že ak sa tieto rozsudky musia vykonať napriek odporu dieťaťa, majú byť vyňaté z požiadavky vyhlásenia vykonateľnosti.

78.

Vnútroštátny súd síce v osvedčení, ktoré sa má vydať podľa článku 39 nariadenia, ako odporcu v konaní o vyhlásenie vykonateľnosti rozhodnutia uvádza ústredný orgán a Peterborough City Council. Kolízny opatrovník S. C. sa preto domnieva, že rozsudok dieťaťu neukladá povinnosť ani konať, ani zdržať sa konania, ale skôr je určený zariadeniu starostlivosti o dieťa, ktoré má vykonať umiestnenie. Rozsudok o umiestnení však ukladá S. C. povinnosť strpieť prevoz do zariadenia starostlivosti o dieťa a pobyt v ňom.

79.

Nútený výkon rozhodnutia o umiestnení do uzavretého zariadenia sa vo všeobecnosti týka ústavne zaručeného práva umiestňovanej osoby na slobodu, ktoré podľa článku 6 Charty základných práv patrí „každému“, a teda aj maloletému. ( 39 ) Názor, že na nútený výkon rozhodnutia o umiestnení voči dieťaťu sa nevyžaduje vyhlásenie vykonateľnosti, by v konečnom dôsledku viedol k tomu, že vykonávacie opatrenia voči dieťaťu by si v zásade nevyžadovali právny základ, ktorý by odôvodňoval zásah do slobody, v podobe vyhlásenia vykonateľnosti, ktorým sa zahraničný rozsudok začlení do právneho poriadku členského štátu výkonu a ktorý sa v zásade vyžaduje na výkon. Dieťa by teda bolo iba objektom štátneho donútenia.

80.

Takýto postoj by odporoval základným právam dieťaťa. Z odôvodnenia 33 nariadenia však vyplýva, že nariadenie uznáva základné práva a dodržiava zásady priznané Chartou, a predovšetkým sa snaží zabezpečiť rešpektovanie základných práv dieťaťa, ako sú stanovené v článku 24 Charty. ( 40 )

81.

Umiestnenie spojené s odňatím slobody, ktoré je predmetom tohto rozsudku o rodičovských právach a povinnostiach, a jeho nútený výkon predstavujú obzvlášť závažný zásah do práv dieťaťa. Ak by sa vychádzalo z predpokladu, že v prejednávanej veci by bolo možné upustiť od vyhlásenia vykonateľnosti, boli by donucovacie opatrenia na vykonanie rozhodnutia o umiestnení založené iba na účinkoch uznania rozsudku podľa článku 21 nariadenia. Ako však správne uviedla Komisia, v takom prípade by dieťaťu, resp. jeho kolíznemu opatrovníkovi vznikla povinnosť požiadať podľa článku 21 ods. 3 o rozhodnutie o neuznaní rozhodnutia o umiestnení s cieľom zbaviť vykonávacie opatrenia právneho základu. V takejto situácii by to však dostatočne nezodpovedalo najlepšiemu záujmu dieťaťa.

82.

Napokon aj článok 20 Dohovoru o právach dieťaťa Organizácie Spojených národov zdôrazňuje, že dieťa, ktoré bude dočasne alebo trvalo pozbavené svojho rodinného prostredia, má právo na zvláštnu ochranu a podporu štátu.

83.

V konaní o vyhlásenie vykonateľnosti rozhodnutia súd v rámci preskúmania udelenia exequatur skúma ex offo existenciu dôvodov neuznania podľa článku 23 nariadenia. K tomu patrí okrem dodržania postupu podľa článku 56 predovšetkým verejný záujem (ordre public) upravený v článku 23 písm. a), ktorý výslovne odkazuje na najlepší záujem dieťaťa. Rovnako treba v tejto súvislosti obzvlášť zdôrazniť dôvod zamietnutia pre nemožnosť dieťaťa vyjadriť sa v zmysle článku 23 písm. b).

84.

Prijatím nariadenia č. 2201/2003 sa dosiahla dohoda o určitých jednotných procesných pravidlách, ktoré slúžia na ochranu účastníkov konania, ako napríklad zachovanie požiadavky vyhlásenia vykonateľnosti. To sa uskutočnilo aj na ochranu účastníkov konania. Odopretie týchto záruk konania maloletým odporcom proti rozhodnutiam o umiestnení do uzavretého zariadenia z dôvodu ich maloletosti by nezodpovedalo zmyslu nariadenia.

85.

Konanie o vyjadrenie súhlasu podľa článku 56 ods. 2 nariadenia však nemôže slúžiť ako náhrada za vyhlásenie vykonateľnosti. Vyplýva to v prvom rade zo systematického postavenia článku 56 v nariadení, ktorý sa nachádza v kapitole o spolupráci medzi ústrednými orgánmi, a nie v kapitole o uznávaní a výkone. Okrem toho obe konania slúžia na rozdielne účely. Ako bolo uvedené vyššie, súhlas slúži na účely objasnenia administratívnych ťažkostí, ktoré by mohli brániť cezhraničnému umiestneniu pred prijatím rozhodnutia o umiestnení. Naproti tomu vyhlásenie vykonateľnosti slúži na to, aby umožnilo nútený výkon rozsudku o umiestnení. Nariadenie neobsahuje nijaké informácie o konkrétnom vedení konania o vyjadrenie súhlasu, ktoré článok 56 ods. 3 ponecháva skôr vnútroštátnemu právu. Aj z tohto dôvodu nemôže byť súhlas dostatočnou náhradou za konanie o vyhlásenie vykonateľnosti rozhodnutia, ktoré je v nariadení presne upravené.

86.

Rozsudok o umiestnení dieťaťa do uzavretého zariadenia sa teda musí vyhlásiť za vykonateľný aj v tom prípade, ak sa má vykonať voči dieťaťu.

87.

Na tretiu a štvrtú prejudiciálnu otázku treba odpovedať tak, že rozsudok o umiestnení dieťaťa do uzavretého zariadenia sa musí vyhlásiť za vykonateľný podľa článku 28 nariadenia č. 2201/2003, ak majú byť na takomto rozsudku založené verejnoprávne opatrenia na vykonanie obsahu rozsudku v inom členskom štáte.

88.

Situácia sa v tejto veci ukázala ako výnimočne naliehavá z dôvodu hroziaceho sebaohrozenia a neexistencie vhodných možností umiestnenia v tuzemsku. Z tohto dôvodu by som ďalej chcela stručne uviesť niekoľko poznámok v súvislosti s otázkou, o ktorej sa diskutovalo na pojednávaní, a to aké možnosti by prichádzali do úvahy, aby bolo v prípade obzvlášť naliehavého cezhraničného umiestnenia možné dosiahnuť pragmatické výsledky.

89.

Jednou možnosťou by bolo, aby anglické súdy v prejednávanej veci do skončenia konania o vyhlásenie vykonateľnosti rozhodnutia prijali na základe článku 20 ods. 1 nariadenia predbežné opatrenia na výkon umiestnenia. Tento postup zvolil aj anglický High Court.

90.

Na uplatnenie článku 20 nariadenia č. 2201/2003 musia byť kumulatívne splnené tri podmienky: po prvé dotknuté opatrenia musia byť podľa odseku 1 naliehavé, po druhé musia byť prijaté vo vzťahu k osobám, ktoré sa nachádzajú v členskom štáte, kde sídlia súdy, ktoré chcú vychádzať z článku 20, a po tretie musia mať v zmysle odseku 2 dočasnú povahu, t. j. stratia platnosť v momente, keď súd, ktorý má právomoc vo veci samej, „prijal opatrenia“. ( 41 )

91.

Podmienka naliehavosti by bola v tomto prípade bezpochyby splnená. Takisto druhej podmienke, podľa ktorej sa osoba musí nachádzať v štáte súdu, by sa v prejednávanej veci vyhovelo. Podľa môjho názoru by mohlo byť dieťa v obzvlášť naliehavých prípadoch do iného členského štátu premiestnené najskôr na základe vnútroštátnych opatrení na vykonanie rozhodnutia o umiestnení s cieľom splniť podmienky na dočasné umiestnenie podľa článku 20 až do skončenia konania o vyhlásenie vykonateľnosti rozhodnutia v tomto štáte. S cieľom zabezpečiť plynulý vzájomný prechod opatrení na ochranu dieťaťa by súdy v takom prípade mohli a museli vopred komunikovať v zmysle článku 55 písm. c).

92.

Väčšina účastníkov konania voči postupu podľa článku 20 namietla, že v takom prípade by nerozhodoval príslušný súd v zmysle nariadenia. Samotný článok 20 ods. 2 stanovuje, že platnosť predbežných opatrení zanikne, keď súd, ktorý má právomoc vo veci samej, prijal opatrenia. V prejednávanej veci však už súd konajúci vo veci samej rozsudok vyhlásil a ide len o to, či už tento rozsudok vyvoláva účinky.

93.

Na pojednávaní sa preto ako o alternatíve postupu podľa článku 20 nariadenia diskutovalo, či možno výkon založiť už na vyhlásení vykonateľnosti ešte pred uplynutím lehoty na podanie opravného prostriedku proti exequatur, resp. skôr ako sa skončí konanie o opravnom prostriedku. To by znamenalo, že len čo príslušný súd vydal rozhodnutie o vykonateľnosti podľa článku 31 ods. 1, bolo by na ňom možné založiť vykonávacie opatrenia. Podanie opravného prostriedku by v takomto prípade nemalo odkladný účinok. Podľa článku 31 ods. 1 nariadenia sa vykonateľnosť vyhlási bezodkladne; v Anglicku by k jej vyhláseniu mohlo dôjsť v priebehu niekoľkých dní.

94.

Z právnych predpisov predložených vládou Spojeného kráľovstva a z písomnej odpovede na otázku Súdneho dvora však vyplýva, že podľa anglického práva sa pred uplynutím lehoty stanovenej nariadením na podanie opravného prostriedku proti vyhláseniu vykonateľnosti nesmú na zahraničnom rozsudku založiť nijaké vykonávacie opatrenia. ( 42 )

95.

Vyvstáva preto otázka, či nariadenie v prípade, akým je tento, vyžaduje, aby boli vykonávacie opatrenia pod vplyvom okolností prípustné aj vtedy, ak vyhlásenie vykonateľnosti podľa vnútroštátneho práva ešte nie je právoplatné.

96.

Nariadenie č. 2201/2003 však neobsahuje ustanovenie porovnateľné s článkom 47 nariadenia č. 44/2001 („nariadenie Brusel I“) ( 43 ). Toto nariadenie výslovne pripúšťa zabezpečovací výkon pred skončením konania o vyhlásenie vykonateľnosti rozhodnutia.

97.

Znenie nariadenia však nebráni takému výkladu, že s vydaním rozhodnutia o vykonateľnosti sa bezprostredne spája možnosť prijať vykonávacie opatrenia. Článok 28 ods. 1 nariadenia totiž stanovuje, že rozsudky o výkone rodičovských práv a povinností sa vykonajú, ak boli vyhlásené za vykonateľné. Na základe rozhodnutia súdu podľa článku 31 existuje vyhlásenie vykonateľnosti. Na tejto skutočnosti sa podľa znenia nariadenia nič nemení ani vtedy, ak sa podľa článku 33 podá opravný prostriedok.

98.

Pri výklade a uplatnení nariadenia sa treba s ohľadom na článok 24 Charty základných práv v prvom rade zamerať na najlepší záujem dieťaťa. Najlepší záujem dieťaťa môže vyžadovať, aby sa v prípadoch výnimočne naliehavých cezhraničných umiestnení počas trvania konania o vyhlásenie vykonateľnosti rozhodnutia pripustilo flexibilné riešenie, ak nariadenie o umiestnení inak nemôže z dôvodu uplynutia času splniť svoj účel.

99.

S ohľadom na čo najlepšie zohľadnenie a uskutočnenie najlepšieho záujmu dieťaťa podporuje vykonateľnosť spolu s vydaním rozhodnutia o vykonateľnosti skutočnosť, že týmto spôsobom sa dopomôže k výkonu rozsudku súdu, ktorý je príslušný podľa systému nariadenia, namiesto toho, aby bolo počas prechodného obdobia potrebné siahnuť po predbežných opatreniach iba sekundárne príslušného súdu. Za prednostne príslušný súd pokladá nariadenie práve súd obvyklého pobytu dieťaťa, pretože sa vychádza z predpokladu, že tento súd prijme z dôvodu blízkosti k dieťaťu najsprávnejšie rozhodnutia. ( 44 ) Okrem toho vyhlásením vykonateľnosti už bolo súdne rozhodnuté, že vykonateľnosť titulu má byť v prijímajúcom štáte prípustná.

100.

Bezodkladným výkonom rozsudku by však počas trvania konania o opravnom prostriedku podľa článku 33 nariadenia bol s konečnou platnosťou dosiahnutý definitívny skutkový stav, pretože prinajmenšom počas tohto obdobia by sa nenávratne postupovalo podľa nariadenia príslušného súdu. V prejednávanej veci však prevažuje ochrana najlepšieho záujmu dieťaťa. V prípade neumiestnenia počas konania o opravnom prostriedku totiž existuje nebezpečenstvo vzniku skutkových okolností s omnoho vážnejšími dôsledkami, konkrétne s poškodením zdravia alebo dokonca života dieťaťa. Z tohto dôvodu príslušný súd po zvážení všetkých okolností prichádzajúcich do úvahy označil rozhodnutie o umiestnení za nevyhnutné opatrenie. Bolo by v rozpore so systémom právomoci nariadenia a zásadou vzájomnej dôvery, ak by súd prijímajúceho členského štátu toto posúdenie nanovo nepriamo preskúmal v rámci prijatia vlastných predbežných opatrení počas konania o opravnom prostriedku.

101.

Uprednostňovala by som preto riešenie, aby sa v prípadoch obzvlášť naliehavého cezhraničného umiestnenia, v ktorých naliehavosť vyplýva už zo samotného rozsudku, vykonal rozsudok príslušného súdu už pred nadobudnutím účinnosti rozhodnutia o vykonateľnosti.

102.

Ak by sa mal naopak pripustiť iba postup podľa článku 20 nariadenia, museli by vyššie uvedené úvahy podľa môjho názoru viesť k tomu, že by sa ochrannými opatreniami až do skončenia konania o vyhlásenie vykonateľnosti rozhodnutia musel v každom prípade vykonať rozsudok vnútroštátneho súdu po obsahovej stránke čo možno najširšie.

103.

V prípade týchto predbežných a ochranných opatrení ide o opatrenia stanovené právom tohto členského štátu. Je preto v zásade vecou vnútroštátneho zákonodarcu, aby stanovil opatrenia, ktoré musia vnútroštátne orgány prijať na ochranu najlepšieho záujmu dieťaťa, a aby určil procesné podmienky ich výkonu. ( 45 )

104.

V prípade, o aký ide vo veci samej, ktorý sa týka iba prechodného obdobia do právoplatného skončenia konania o vyhlásenie vykonateľnosti rozhodnutia, by však súdy prijímajúceho štátu museli uplatniť možnosti poskytované vnútroštátnym súdom tohto štátu v čo najväčšom rozsahu, aby svojimi predbežnými opatreniami vykonali obsah rozsudku príslušného súdu. To vyplýva z účinkov uznania rozsudku o umiestnení podľa článku 21 nariadenia.

105.

Cieľom piatej a šiestej prejudiciálnej otázky je zistiť, či sa v prípade ďalších súdnych nariadení, ktorými sa predlžuje umiestnenie, opäť vyžaduje súhlas podľa článku 56 ods. 2 a vyhlásenie vykonateľnosti podľa článku 28. Vnútroštátny súd kladie tieto otázky, pretože by chcel umiestnenie nariadiť predbežným opatrením iba na najkratšie možné obdobie štyroch týždňov a následne ho v prípade pretrvávania potreby predĺžiť opäť na krátky čas. Opakovaný súhlas a konanie o vyhlásenie vykonateľnosti rozhodnutia nie sú podľa vnútroštátneho súdu realizovateľné.

106.

Aby plánovaná dĺžka umiestnenia splnila svoj cieľ opísaný vyššie, musí sa na ňu vzťahovať súhlas podľa článku 56 ods. 2. Súhlas udelený len na jeden mesiac preto v budúcnosti nemôže vyvolávať neobmedzené účinky, ibaže by bol výslovne udelený aj pre prípadné predĺženia nariadenia o umiestnení alebo na neurčitý čas.

107.

Vykonávacie opatrenia možno založiť na rozsudku, ktorý bol vyhlásený za vykonateľný, iba v takom rozsahu, aký vyplýva z rozsudku. Ak bolo v tomto rozsudku umiestnenie nariadené iba na určité obdobie, nemôže byť ani rozsudok, ktorý bol vyhlásený za vykonateľný, právnym základom na nútený výkon umiestnenia počas dlhšieho obdobia, ako bolo stanovené v rozsudku. Na dlhšie obdobie chýba vykonateľnosť. Na druhej strane, pokiaľ ide o čas, na ktorý rozsudok nariaďuje umiestnenie, na konanie o vyhlásenie vykonateľnosti rozhodnutia by nebola splnená podmienka vykonateľnosti rozsudku v štáte vydania rozsudku. ( 46 ) Na ďalšie rozhodnutia o umiestnení sa preto bude vyžadovať nové vyhlásenie vykonateľnosti. S ohľadom na skutočnosť, že umiestnenie do uzavretého zariadenia bude vždy prostriedkom ultima ratio, je vhodné ho nariadiť len na bezpodmienečne nevyhnutný čas. Umiestňujúci súd môže ešte v prípade potreby zvážiť, či nariadi umiestnenie najskôr na dlhší čas (a toto bude vyhlásené za vykonateľné) a neskôr v krátkych odstupoch preskúma, či treba toto nariadenie zrušiť.

108.

Pokiaľ ide o piatu a šiestu otázku, treba teda prijať záver, že súhlas podľa článku 56 ods. 2 nariadenia č. 2201/2003, ktorý bol udelený na určitý čas, sa neuplatní aj na rozsudky, ktorými sa umiestnenie predĺži, ale naopak, o tento súhlas treba znovu požiadať. Vykonávacie opatrenia možno založiť na rozsudku, ktorý bol vyhlásený za vykonateľný, iba počas obdobia, na ktoré bolo v rozsudku umiestnenie nariadené.

109.

Vzhľadom na tieto úvahy navrhujem Súdnemu dvoru, aby na prejudiciálne otázky High Court of Ireland odpovedal takto: