—

D. Gullotta a Farmacia di Gullotta Davide & C. Sas, v zastúpení: G. Spadaro a G. F. Licata, avvocati,

—

Federfarma – Federazione Nazionale Unitaria dei Titolari di Farmacia Italiani, v zastúpení: M. Luciani, A. Arena, G. M. Roberti a I. Perego, avvocati,

—

talianska vláda, v zastúpení: G. Palmieri, splnomocnená zástupkyňa, za právnej pomoci F. Urbani Neri, avvocato dello Stato,

—

grécka vláda, v zastúpení: E. Skandalou, splnomocnená zástupkyňa,

—

španielska vláda, v zastúpení: S. Centeno Huerta, splnomocnená zástupkyňa,

—

Európska komisia, v zastúpení: E. Montaguti a H. Tserepa‑Lacombe, splnomocnené zástupkyne,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článkov 49 ZFEÚ, 102 ZFEÚ a 106 ZFEÚ, ako aj článku 15 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi pánom D. Gullottom a spoločnosťou Farmacia di Gullotta Davide & C. Sas na jednej strane a Ministero della Salute a Azienda Sanitaria Provinciale di Catania na druhej strane vo veci zamietnutia žiadosti pána D. Gullottu o povolenie predávať v jednej z jeho paralekární lieky, ktoré sú viazané na lekársky predpis a nie sú hradené z prostriedkov zdravotníckeho systému.

3

Odôvodnenie 26 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2005/36/ES zo 7. septembra 2005 o uznávaní odborných kvalifikácií (Ú. v. EÚ L 255, s. 22) uvádza:

„Táto smernica nekoordinuje všetky podmienky prístupu k činnostiam v oblasti farmácie a výkon týchto činností. Najmä geografická distribúcia lekární a monopol na prípravu a vydávanie liečiv by mal zostať záležitosťou členských štátov. Touto smernicou sa nemenia legislatívne, regulačné a správne opatrenia členských štátov, ktorými sa zakazuje spoločnostiam výkon určitých činností farmaceutov, alebo sa výkon takých činností podmieňuje splnením určitých podmienok.“

4

Zákon č. 468 z 22. mája 1913 vymedzil poskytovanie farmaceutických služieb ako „základnú činnosť štátu“, ktorú môžu vykonávať len obecné lekárne alebo súkromné lekárne na základe koncesie udelenej štátom.

5

S cieľom zabezpečiť rovnomerné rozmiestnenie lekární na celom území štátu a zabrániť riziku koncentrácie lekární len v obchodne najatraktívnejších oblastiach bol zavedený administratívny nástroj na reguláciu ponuky „pianta organica“, ktorý stanovuje maximálny počet lekární na talianskom území, považovaný za zodpovedajúci dopytu daného obyvateľstva, tak, aby každá z lekární mala podiel na trhu a pritom bola pokrytá potreba liekov na celom území štátu.

6

Kráľovský dekrét č. 1265 z 27. júla 1934 obmedzil podľa svojho článku 122 predaj liekov výlučne na lekárne.

7

Neskôr zákon č. 537 z 24. decembra 1993 zaviedol novú klasifikáciu liekov, a to do týchto kategórií: kategória A, do ktorej patrili základné lieky a lieky na liečenie chronických chorôb, kategória B, ktorá zahŕňala lieky so značným liečebným významom, okrem liekov patriacich do kategórie A, a kategória C, do ktorej patrili lieky nezaradené do kategórie A alebo B. Podľa článku 8 ods. 14 zákona č. 537 z 24. decembra 1993 lieky patriace do kategórie A alebo B plne hradí národný zdravotnícky systém, zatiaľ čo lieky zaradené do kategórie C plne hradí pacient.

8

Následne článok 85 ods. 1 zákona č. 388 z 23. decembra 2000 zrušil kategóriu B a článok 1 zákona č. 311 z 30. decembra 2004 zaviedol novú kategóriu liekov, a to kategóriu Ca, do ktorej patrili lieky, ktoré neboli viazané na lekársky predpis a ktoré na rozdiel od liekov zaradených do ostatných kategórií bolo možné verejne propagovať. Tak ako v prípade liekov kategórie C aj lieky kategórie Ca hradil pacient.

9

Zákonný dekrét č. 223 zo 4. júla 2006, ktorý sa neskôr stal zákonom č. 248 zo 4. augusta 2006, umožnil otvorenie paralekární, pričom ich vlastníci v nich mohli predávať lieky kategórie Ca. Nedávno zákonný dekrét č. 201 zo 6. decembra 2011, v súčasnosti zákon č. 214 z 22. decembra 2011, ešte ďalej rozšíril počet liekov, ktoré môžu predávať paralekárne, takže paralekárne môžu v súčasnosti ponúkať verejnosti niektoré lieky kategórie C, ktoré nie sú viazané na lekársky predpis.

10

Žalobca vo veci samej, ktorý je oprávnený vykonávať povolanie farmaceuta a je zapísaný v Komore farmaceutov v Catanii (Taliansko), vlastní viacero paralekární. Na Ministero della Salute podal žiadosť o povolenie predávať v jednej z nich lieky viazané na lekársky predpis, ktoré si však plne hradí pacient.

11

Ministero della Salute túto žiadosť zamietlo z dôvodu, že podľa platnej právnej úpravy možno tieto lieky predávať len v lekárňach.

12

Žalobca vo veci samej podal proti tomuto zamietavému rozhodnutiu žalobu na vnútroštátny súd, v ktorej tvrdil, že táto právna úprava je v rozpore s právom Únie.

13

Za týchto okolností Tribunale amministrativo regionale per la Sicilia rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

14

Listom zo 16. decembra 2013 zaslal tajomník Súdneho dvora vnútroštátnemu súdu rozsudok Venturini a i. (C‑159/12 až C‑161/12, EU:C:2013:791), a vyzval ho, aby mu oznámil, či s ohľadom na tento rozsudok trvá na svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania.

15

Rozhodnutím z 10. júla 2014, doručeným Súdnemu dvoru 1. augusta 2014, mu vnútroštátny súd oznámil, že naďalej trvá na druhej a tretej otázke.

16

Svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa článok 15 Charty má vykladať v tom zmysle, že sa uplatňuje bez obmedzení aj na povolanie farmaceuta bez toho, aby verejný záujem spojený s výkonom tohto povolania odôvodňoval odlišné režimy vzťahujúce sa na majiteľov lekární a majiteľov paralekární v oblasti predaja liekov viazaných na lekársky predpis tzv. ‚biely recept‘, teda, ktoré nie sú hradené v rámci národného zdravotníckeho systému, ale plne si ich hradí kupujúci.

17

V tejto súvislosti platí, že na to, aby Súdny dvor mohol podať výklad práva Únie, ktorý bude pre vnútroštátny súd užitočný, z článku 94 písm. c) Rokovacieho poriadku Súdneho dvora vyplýva, že návrh na začatie prejudiciálneho konania musí obsahovať uvedenie dôvodov, pre ktoré sa vnútroštátny súd rozhodol položiť otázku o výklade alebo platnosti určitých ustanovení práva Únie, ako aj súvislosti, ktoré vnútroštátny súd vidí medzi týmito ustanoveniami a svojou právnou úpravou uplatniteľnou vo vnútroštátnom konaní.

18

Pokiaľ ide o druhú otázku, rozhodnutie vnútroštátneho súdu tieto požiadavky nespĺňa.

19

Ako totiž uviedol generálny advokát v bodoch 68 až 74 svojich návrhoch, toto rozhodnutie neumožňuje pochopiť dôvody, pre ktoré má vnútroštátny súd pochybnosti o zlučiteľnosti predmetnej právnej úpravy, o ktorú ide vo veci samej, s článkom 15 Charty, a neobsahuje údaje, ktoré by Súdnemu dvoru umožnili poskytnúť vnútroštátnemu súdu výklad práva Únie, ktorý mu umožní vyriešiť právny problém, o ktorom má rozhodnúť.

20

Podľa ustálenej judikatúry Súdny dvor môže odmietnuť rozhodnúť o prejudiciálnej otázke položenej vnútroštátnym súdom iba vtedy, keď je zjavné, že požadovaný výklad práva Únie nemá nijaký vzťah k realite alebo k predmetu sporu vo veci samej, keď je problém hypotetický alebo keď Súdny dvor nedisponuje skutkovými a právnymi podkladmi potrebnými na to, aby poskytol užitočnú odpoveď na otázky, ktoré sú mu položené (pozri v tomto zmysle rozsudok OTP Bank, C‑672/13, EU:C:2015:185, bod 27 a citovanú judikatúru).

21

Vzhľadom na to, že Súdny dvor nedisponuje podkladmi potrebnými na to, aby poskytol užitočnú odpoveď, treba druhú otázku vyhlásiť za neprípustnú.

22

Svojou treťou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa článok 102 ZFEÚ a článok 106 ods. 1 ZFEÚ majú vykladať v tom zmysle, že zákaz zneužitia dominantného postavenia sa bez obmedzení uplatňuje na povolanie farmaceuta, keďže farmaceuta prevádzkujúceho tradičnú lekáreň, predávajúceho lieky na základe dohody uzavretej so systémom verejného zdravotníctva, zvýhodňuje zákaz predaja liekov kategórie C, ktorý platí pre majiteľov paralekární, pričom táto situácia sa nedá náležite odôvodniť osobitosťami povolania farmaceuta, ktoré sú výsledkom verejného záujmu na ochrane zdravia občanov.

23

Podľa ustálenej judikatúry iba samotné vytvorenie dominantného postavenia udelením osobitných alebo výlučných práv v zmysle článku 106 ods. 1 ZFEÚ nie je ako také nezlučiteľné s článkom 102 ZFEÚ. Členský štát totiž porušuje zákazy stanovené týmito dvoma ustanoveniami iba vtedy, ak uplatňovanie osobitných alebo výlučných práv, ktoré mu boli udelené, samé osebe vedie predmetný podnik k zneužívaniu jeho dominantného postavenia alebo ak tieto práva môžu vyvolať situáciu, ktorá tento podnik privedie k takémuto zneužitiu (rozsudok Servizi Ausiliari Dottori Commercialisti, C‑451/03, EU:C:2006:208, bod 23 a citovaná judikatúra).

24

Je preto potrebné vedieť nielen to, či účinkom vnútroštátnej právnej úpravy, o ktorú ide vo veci samej, bolo priznať lekárňam osobitné alebo výlučné práva v zmysle článku 106 ods. 1 ZFEÚ, ale aj to, či takáto právna úprava mohla viesť k zneužitiu dominantného postavenia (pozri v tomto zmysle rozsudok Servizi Ausiliari Dottori Commercialisti, C‑451/03, EU:C:2006:208, bod 24).

25

Ako však konštatoval generálny advokát v bodoch 79 a 82 svojich návrhov, v rozhodnutí vnútroštátneho súdu nie je uvedené nijaké vysvetlenie, prečo sa vnútroštátny súd domnieva, že sporná právna úprava nie je v súlade s článkami 102 ZFEÚ a 106 ZFEÚ. Okrem iného neobsahuje vysvetlenie, prečo by táto právna úprava mala viesť farmaceutov k zneužitiu ich postavenia.

26

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa judikatúry citovanej v bode 20 tohto rozsudku je prejudiciálna otázka položená vnútroštátnym súdom neprípustná, ak Súdnemu dvoru neposkytuje skutkové a právne podklady potrebné na to, aby poskytol užitočnú odpoveď.

27

Vzhľadom na to, že Súdny dvor nedisponuje podkladmi potrebnými na to, aby poskytol užitočnú odpoveď, treba konštatovať, že tretia otázka je neprípustná.

28

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (štvrtá komora) rozhodol takto:

Otázky položené v rámci návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktoré podal Tribunale amministrativo regionale per la Sicilia (Taliansko) rozhodnutím z 9. októbra 2012 a na zodpovedaní ktorých tento súd trvá, sú neprípustné.