ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (deviata komora)

zo 6. marca 2014 ( *1 )

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania — Sociálna politika — Prevod podnikov — Zachovanie práv zamestnancov — Smernica 2001/23/ES — Prevod pracovnoprávnych vzťahov v prípade zmluvného prevodu časti podniku, ktorú nemožno považovať za samostatný hospodársky subjekt existujúci už pred prevodom“

Vo veci C‑458/12,

ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Tribunale di Trento (Taliansko) z 20. septembra 2012 a doručený Súdnemu dvoru 11. októbra 2012, ktorý súvisí s konaním:

Lorenzo Amatori a i.

proti

Telecom Italia SpA,

Telecom Italia Information Technology Srl, predtým Shared Service Center Srl,

SÚDNY DVOR (deviata komora),

v zložení: predseda deviatej komory M. Safjan, sudcovia J. Malenovský (spravodajca) a A. Prechal,

generálny advokát: N. Wahl,

tajomník: A. Calot Escobar,

so zreteľom na písomnú časť konania,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

L. Amatori a i., v zastúpení: R. Bolognesi, avvocato,

Telecom Italia SpA a Telecom Italia Information Technology Srl, predtým Shared Service Center Srl, v zastúpení: A. Maresca, R. Romei a F. R. Boccia, avvocati,

talianska vláda, v zastúpení: G. Palmieri, splnomocnená zástupkyňa, za právnej pomoci L. D’Ascia, avvocato dello Stato,

Európska komisia, v zastúpení: C. Cattabriga a J. Enegren, splnomocnení zástupcovia,

so zreteľom na rozhodnutie prijaté po vypočutí generálneho advokáta, že vec bude prejednaná bez jeho návrhov,

vyhlásil tento

Rozsudok

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 1 ods. 1 písm. a) a b) smernice Rady 2001/23/ES z 12. marca 2001 o aproximácii zákonov členských štátov týkajúcich sa zachovania práv zamestnancov pri prevodoch podnikov, závodov alebo častí podnikov alebo závodov (Ú. v. ES L 82, s. 16; Mim. vyd. 05/004, s. 98).

2

Tento návrh bol predložený v spore medzi Lorenzom Amatorim a ďalšími 74 žalobcami na jednej strane a spoločnosťami Telecom Italia SpA (ďalej len „Telecom Italia“) a Telecom Italia Information Technology Srl, predtým Shared Service Center Srl (ďalej len „TIIT“) na druhej strane, týkajúcom sa toho, či skutočnosť, že spoločnosť Telecom Italia vložila prevádzku s názvom „IT Operations“ (ďalej len „prevádzka IT Operations“) zaoberajúcu sa informačnou činnosťou do spoločnosti TIIT, možno kvalifikovať ako „prevod časti podniku“.

Právny rámec

Právo Únie

3

Smernica Rady 2001/23/ES zrušila a nahradila smernicu Rady 77/187/EHS zo 14. februára 1977 o aproximácii zákonov členských štátov týkajúcich sa zachovania práv zamestnancov pri prevodoch podnikov, závodov alebo častí podnikov alebo závodov [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 61, s. 26), zmenenú a doplnenú smernicou Rady 98/50/ES z 29. júna 1998 (Ú. v. ES L 201, s. 88).

4

Odôvodnenie 3 smernice 2001/23 stanovuje:

„Je potrebné zabezpečiť ochranu zamestnancov pre prípad zmeny zamestnávateľa, najmä postarať sa o to, aby ich práva boli zachované.“

5

Článok 1 ods. 1 písm. a) a b) tejto smernice stanovuje:

„a)

Táto smernica sa vzťahuje na každý prevod podnikov, závodov alebo časti podniku alebo závodu na iného zamestnávateľa v dôsledku právneho prevodu alebo zlúčenia.

b)

Podľa písmena a) a nasledujúcich ustanovení tohto článku prevod v zmysle tejto smernice je, keď ide o prevod hospodárskeho subjektu, ktorý si ponecháva svoju identitu v zmysle organizovaného zoskupenia zdrojov, ktorého cieľom je vykonávať hospodársku činnosť bez ohľadu na to, či je táto činnosť hlavná, alebo doplnková.“

6

Článok 3 ods. 1 prvý pododsek uvedenej smernice stanovuje:

„Práva a povinnosti prevádzateľa vyplývajúce z pracovnej zmluvy alebo z pracovnoprávneho vzťahu, ktorý existoval ku dňu prevodu, sa z dôvodu tohto prevodu prevedú na nadobúdateľa.“

7

Článok 6 ods. 1 prvý a štvrtý pododsek tej istej smernice znie:

„Ak si podnik, podnikateľská činnosť alebo časť podniku alebo závodu zachová autonómnosť, postavenie a funkcia zástupcov alebo zastúpenia zamestnancov dotknutých prevodom sa zachová za takých istých podmienok, za akých existovala pred dňom prevodu na základe ustanovení zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení alebo dohody za predpokladu, že podmienky nevyhnutné na vytvorenie zastúpenia zamestnancov sú splnené.

Ak si podnik, závod alebo časť podniku alebo závodu nezachová autonómnosť, členské štáty prijmú potrebné opatrenia, ktoré zabezpečia, aby prevedení zamestnanci, ktorí mali zastúpenie pred prevodom, mali aj ďalej riadne zastúpenie v období, počas ktorého dôjde k opätovnému ustanoveniu alebo opätovnému menovaniu zastúpenia zamestnancov v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi alebo praxou.“

8

Podľa článku 8 smernice 2001/23:

„Táto smernica nemá vplyv na právo členských štátov uplatňovať alebo prijímať zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia, ktoré sú pre zamestnancov výhodnejšie, alebo podporovať, alebo povoľovať uzatváranie kolektívnych zmlúv alebo zmlúv medzi sociálnymi partnermi, ktoré sú pre zamestnancov výhodnejšie.“

Talianske právo

9

Článok 2112 ods. 1 a 5 občianskeho zákonníka v znení vyplývajúcom z článku 32 legislatívneho dekrétu č. 276/2003 o pracovných povoleniach a povoleniach na pracovnom trhu, stanoveného zákonom č. 30 zo 14. februára 2003 (decreto legislativo n.276 – Attuazione delle deleghe in materia di occupazione e mercato del lavoro, di cui alla legge 14 febbraio 2003, n. 30), z 10. septembra 2003 (riadny dodatok ku GURI č. 235 z 9. októbra 2003, ďalej len „občiansky zákonník“), ktorý bol platný v čase skutkových okolností veci samej, stanovuje:

„1.   Pri prevode podniku pracovnoprávne vzťahy naďalej trvajú u nadobúdateľa…

5.   Na účely tohto článku sa prevodom podniku rozumie akákoľvek operácia, ktorej účinkom je v dôsledku právneho prevodu alebo zlúčenia zmena [kontroly] subjektu organizovanej hospodárskej činnosti vykonávanej na účel alebo bez účelu dosiahnutia zisku, pričom pôvodný subjekt si pri prevode zachováva svoju identitu, a to bez ohľadu na druh právneho úkonu alebo opatrenie, na základe ktorého sa prevod uskutočňuje, vrátane užívacieho práva alebo nájmu podniku. Ustanovenia tohto článku sa vzťahujú aj na prevod časti podniku, ktorou sa rozumie funkčne nezávislá súčasť subjektu organizovanej hospodárskej činnosti, ktorú za takú považujú prevádzateľ a nadobúdateľ v okamihu prevodu.“

10

Z rozhodnutia vnútroštátneho súdu ďalej vyplýva, že posledná veta tohto článku 2112 ods. 5 v znení predchádzajúcom uvedenému legislatívnemu dekrétu znela takto:

„Ustanovenia tohto článku sa vzťahujú aj na prevod časti podniku, ktorou sa rozumie funkčne nezávislá súčasť subjektu organizovanej hospodárskej činnosti v zmysle predchádzajúceho odseku, ktorá ako taká existovala v čase prevodu a pri prevode si zachováva svoju identitu.“

11

Z rozhodnutia vnútroštátneho súdu okrem toho vyplýva, že v prípade neexistencie „prevodu podniku alebo časti podniku“ v zmysle článku 2112 ods. 5 občianskeho zákonníka, prevod pracovnoprávnych vzťahov zamestnávateľa upravuje článok 1406 toho istého občianskeho zákonníka. Tento článok stanovuje, že tento prevod si vyžaduje súhlas zamestnanca.

Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky

12

Vo februári 2010 Telecom Italia vykonala vnútornú reorganizáciu.

13

Pred touto reorganizáciou štruktúra Telecom Italia zahŕňala divíziu s názvom „Technology and Operations“, ktorú tvorilo niekoľko oddelení vrátane prevádzky „Information Technology“. Táto prevádzka mala jedinečnú štruktúru, do ktorej patrili prevádzkové informačné činnosti inovácie, koncepcie, realizácie, využívania aplikácií a využívania infraštruktúr. Po už spomínanej vnútornej reorganizácii Telecom Italia rozdelila túto prevádzku do desiatok prevádzok zahŕňajúcich prevádzky nazvané „IT Operations“, „IT Governance“ a „Strojárenstvo“. Prevádzka „Strojárenstvo“ prevzala funkcie inovácie a koncepcie.

14

Tri nižšie divízie, z nich útvar „Software and test factory“ zameraný na realizáciu, boli pripojené k prevádzke IT Operations.

15

Po vytvorení prevádzky IT Operations zamestnanci prevádzky „Strojárenstvo“ a útvaru „Software and test factory“ nikdy neprestali medzi sebou spolupracovať.

16

Okrem toho po vytvorení a prevode prevádzky IT Operations útvar „Software and test factory“ prijímal osobitné pokyny od Telecom Italia.

17

Dňa 28. apríla tohto istého roku Telecom Italia previedla túto prevádzku na svoju dcérsku spoločnosť TIIT vo forme nepeňažného vkladu do imania tejto spoločnosti. Žalobcovia vo veci samej zamestnaní v tejto prevádzke bez udelenia súhlasu pokračovali v pracovnoprávnom vzťahu s nadobúdateľom podľa článku 2112 ods. 1 občianskeho zákonníka.

18

Vzhľadom na to, že žalobcovia vo veci samej zastávali názor, že tento vklad nepredstavoval prevod časti podniku v zmysle článku 2112 ods. 5 Občianskeho zákonníka, podali návrh na Tribunale di Trento (súd v Trento) rozhodujúci ako pracovnoprávny súd, aby rozhodol, že tento prevod je voči nim neúčinný a v dôsledku toho ich pracovný pomer k Telecom Italia trvá aj naďalej.

19

Žalobcovia vo veci samej na podporu svojej žaloby uviedli, že pred vkladom prevádzky IT Operations do imania spoločnosti TIIT táto prevádzka nepredstavovala funkčne nezávislú nižšiu divíziu v rámci štruktúry Telecom Italia. Okrem toho táto prevádzka pred prevodom neexistovala. Aj kontrolná právomoc, ktorú má prevádzateľ nad nadobúdateľom, bráni tomu, aby sa tento vklad považoval za prevod podniku.

20

Okrem toho po vklade prevádzky IT Operations spoločnosť TIIT aj naďalej vykonávala väčšinu svojich činností pre Telecom Italia.

21

Za týchto podmienok Tribunale di Trento rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1.

Bráni právna úprava Európskej únie týkajúca sa ‚prevodu časti podniku‘, najmä článok 1 ods. 1 písm. a) a b) [smernice 2001/23] v spojení s článkom 3 ods. 1 [tejto] smernice, takému vnútroštátnemu právnemu predpisu, ako je článok 2112 ods. 5 občianskeho zákonníka, ktorý umožňuje vstup nadobúdateľa do pracovnoprávnych vzťahov prevádzateľa bez potreby súhlasu jeho zamestnancov, a to aj v prípade, keď prevádzaná časť podniku nie je v pôvodnom stave pred prevodom funkčne natoľko nezávislým hospodárskym subjektom, aby ju za taký mohli prevádzateľ a nadobúdateľ v okamihu prevodu považovať?

2.

Bráni právna úprava Európskej únie týkajúca sa ‚prevodu časti podniku‘, najmä článok 1 ods. 1 písm. a) a b) [smernice 2001/23] v spojení s článkom 3 ods. 1 [tejto] smernice, takému vnútroštátnemu právnemu predpisu, ako je článok 2112 ods. 5 občianskeho zákonníka, ktorý umožňuje vstup nadobúdateľa do pracovnoprávnych vzťahov prevádzateľa bez potreby súhlasu jeho zamestnancov, a to aj v prípade, keď má podnik, ktorý je prevádzateľom, po uskutočnení prevodu nad nadobúdateľom výrazne nadradené postavenie, ktoré sa prejavuje úzkym obchodným vzťahom a spoločným podnikateľským rizikom?“

O prejudiciálnych otázkach

O prvej otázke

22

Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 1 ods. 1 písm. a) a b) smernice 2001/23 vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, akou je právna úprava dotknutá vo veci samej, ktorá pri prevode časti podniku umožňuje, aby sa z prevádzateľa na nadobúdateľa previedli pracovnoprávne vzťahy za predpokladu, že prevádzaná časť podniku nie je funkčne samostatným hospodárskym subjektom, ktorý existoval už pred svojím prevodom.

O prípustnosti

23

Telecom Italia a TIIT zastávajú názor, že prvá otázka je neprípustná, pretože vychádza z nepodloženého predpokladu, podľa ktorého prevádzka, ktorá je predmetom prevodu, musí existovať už pred prevodom. Pojem „predchádzajúcej existencie“ sa totiž nevyskytuje ani v novom znení článku 2112 občianskeho zákonníka, ani v smernici 2001/23 a ani v judikatúre Súdneho dvora.

24

V tejto súvislosti treba uviesť, že táto námietka v rozsahu, v akom odkazuje na článok 2112 občianskeho zákonníka, nespochybňuje prípustnosť prvej otázky, ale právomoc Súdneho dvora.

25

Podľa článku 267 prvého odseku ZFEÚ síce Súdny dvor má právomoc rozhodovať o prejudiciálnej otázke týkajúcej sa výkladu zmlúv a platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr Únie, vykladať vnútroštátne právo mu však neprislúcha.

26

Na rozdiel od toho, čo tvrdia spoločnosti Telecom Italia a TIIT, však vnútroštátny súd nežiada od Súdneho dvora výklad vnútroštátneho práva, ktorý sám podal.

27

Okrem toho otázka, či sa pojem „predchádzajúca existencia“ nachádza v smernici 2001/23, neprekračuje právomoc Súdneho dvora, pretože sa netýka prípustnosti prvej otázky, ale samotnej jej podstaty (pozri analogicky rozsudok z 27. júna 2013, VG Wort a i., C‑457/11 až C‑460/11, bod 46).

28

Z uvedených úvah tak vyplýva, že prvá otázka, ktorú položil Tribunale di Trento, je prípustná.

O veci samej

29

Na úvod treba pripomenúť, že smernica 2001/23 sa uplatňuje na všetky prípady zmeny v rámci zmluvných vzťahov fyzickej alebo právnickej osoby zodpovednej za prevádzku podniku, ktorá preberá záväzky zamestnávateľa voči zamestnancom podniku (pozri rozsudok z 20. januára 2011, CLECE, C-463/09, Zb. s. I-95, bod 30 a citovanú judikatúru).

30

Podľa ustálenej judikatúry rozhodujúcim kritériom na určenie, či ide o „prevod“ podniku v zmysle článku 1 ods. 1 smernice 2001/23, je zistenie, či si dotknutý subjekt zachováva identitu po tom, ako ho prevezme nový zamestnávateľ (pozri v tomto zmysle najmä rozsudok zo 6. septembra 2011, Scattolon, C-108/10, Zb. s. I-7491, bod 60 a citovanú judikatúru).

31

Tento prevod sa musí týkať hospodárskeho subjektu organizovaného stabilným spôsobom, ktorého činnosť sa neobmedzuje na vykonanie určeného diela. Takýto subjekt tvorí súbor osôb a prvkov, ktorý umožňuje výkon hospodárskej činnosti sledujúcej vlastný cieľ a je dostatočne štruktúrovaný a nezávislý (pozri rozsudky z 10. decembra 1998, Hernández Vidal a i., C-127/96, C-229/96 a C-74/97, Zb. s. I-8179, body 26 a 27; z 13. septembra 2007, Jouini a i., C-458/05, Zb. s. I-7301, bod 31, ako aj Scattolon, už citovaný, bod 42).

32

Z toho vyplýva, že na účely uplatnenia tejto smernice musí byť hospodársky subjekt už pred prevodom dostatočne funkčne samostatný, pričom výraz samostatnosť označuje právomoci priznané vedúcim pracovníkom uvedenej skupiny relatívne slobodne a nezávisle organizovať prácu v rámci tejto skupiny, konkrétne právomoc dávať pokyny a prideľovať úlohy podriadeným zamestnancom v rámci dotknutej skupiny, a to bez priameho zásahu iných organizačných štruktúr zamestnávateľa (rozsudok Scattolon, už citovaný, bod 51 a citovaná judikatúra).

33

Tento záver potvrdzuje aj znenie článku 6 ods. 1 prvého a štvrtého pododseku smernice 2001/23 týkajúceho sa zastúpenia zamestnancov, podľa ktorého sa táto smernica uplatňuje na každý prevod zodpovedajúci podmienkam uvedeným v jej článku 1 ods. 1 bez ohľadu na to, či si prevedený hospodársky subjekt zachová alebo nezachová svoju samostatnosť v štruktúre nadobúdateľa (pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. februára 2009, Klarenberg, C-466/07, Zb. s. I-803, bod 50).

34

Použitie výrazu „zachová“ v tomto článku 6 ods. 1 prvom a štvrtom pododseku totiž znamená, že samostatnosť prevádzaného subjektu musí v každom prípade existovať už pred jeho prevodom.

35

Pokiaľ by sa teda preukázalo, že vo veci samej nemal prevádzaný subjekt už pred prevodom dostatočnú funkčnú samostatnosť – čo musí preveriť vnútroštátny súd – na tento prevod by sa nevzťahovala smernica 2001/23. Za týchto okolností by neexistovala povinnosť zachovať práva prevádzaných zamestnancov vyplývajúca z tejto smernice.

36

Uvedenú smernicu však nemožno vykladať tak, že zakazuje členskému štátu, aby stanovil, že v situácii uvedenej v predchádzajúcom bode sa práva zamestnancov zachovajú.

37

Odôvodnenie 3 smernice totiž stanovuje, že je potrebné zabezpečiť ochranu zamestnancov pre prípad zmeny zamestnávateľa, najmä postarať sa o to, aby ich práva boli zachované.

38

Uvedené odôvodnenie tak poukazuje na riziko, aké pre zachovanie práv zamestnancov predstavuje zmena zamestnávateľa, a na potrebu chrániť zamestnancov pred týmto rizikom prijatím primeraných opatrení.

39

Samotná neexistencia funkčnej samostatnosti prevádzaného subjektu preto nemôže brániť tomu, aby členský štát vo svojom vnútroštátnom práve zaručil zachovanie práv zamestnancov po zmene zamestnávateľa.

40

Tento záver potvrdzuje aj článok 8 smernice 2001/23, ktorý stanovuje, že táto smernica nemá vplyv na právo členských štátov uplatňovať alebo prijímať zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia, ktoré sú pre zamestnancov výhodnejšie.

41

Uvedená smernica má totiž za cieľ len čiastočnú harmonizáciu v dotknutej oblasti a nesnaží sa zaviesť jednotnú právnu úpravu pre celú Úniu podľa spoločných kritérií, ale zabezpečiť, aby bol dotknutý zamestnanec chránený vo svojich vzťahoch s nadobúdateľom rovnako ako vo vzťahoch s prevádzateľom v súlade s právnym poriadkom dotknutého členského štátu (pozri v tomto zmysle rozsudky z 12. novembra 1992, Watson Rask a Christensen, C-209/91, Zb. s. I-5755, bod 27, ako aj zo 6. novembra 2003, Martin a i., C-4/01, Zb. s. I-12859, bod 41).

42

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba na prvú položenú otázku odpovedať tak, že článok 1 ods. 1 písm. a) a b) smernice 2001/23 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni vnútroštátnej právnej úprave, akou je právna úprava dotknutá vo veci samej, ktorá pri prevode časti podniku umožňuje, aby sa z prevádzateľa na nadobúdateľa previedli pracovnoprávne vzťahy, aj keď prevádzaná časť podniku nie je funkčne samostatným hospodárskym subjektom, ktorý existoval už pred svojím prevodom.

O druhej otázke

43

Svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa článok 1 ods. 1 písm. a) a b) smernice 2001/23 má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, akou je právna úprava dotknutá vo veci samej, ktorá umožňuje prevod pracovnoprávnych vzťahov z prevádzateľa na nadobúdateľa, a to v prípade, keď má po prevode dotknutej časti podniku tento prevádzateľ nad nadobúdateľom výrazne nadradené postavenie.

O prípustnosti

44

Telecom Italia a TIIT považujú druhú otázku za neprípustnú, pretože sa podľa nich týka posúdenia skutkového stavu.

45

V tejto súvislosti treba uviesť, že otázka, ktorú položil vnútroštátny súd, konkrétne, či sa smernica 2001/23 uplatňuje aj v prípade, keď má po prevode časti podniku prevádzateľ nad nadobúdateľom výrazne nadradené postavenie, sa týka výkladu tejto smernice, a teda aj práva Únie.

46

Vzhľadom na to, že podľa článku 267 prvého odseku ZFEÚ Súdny dvor má právomoc rozhodovať o prejudiciálnej otázke týkajúcej sa výkladu práva Únie, druhá otázka, ktorú položil Tribunale di Trento, je prípustná.

O veci samej

47

Na úvod treba uviesť, že zo smernice 2001/23 vôbec nevyplýva, že by uplatňovanie tejto smernice mal normotvorca Únie v úmysle podmieniť nezávislosťou nadobúdateľa od prevádzateľa.

48

Následne treba pripomenúť, že Súdny dvor už rozhodol, že smernica 77/187, zmenená a doplnená smernicou 98/50, ktorá bola zrušená a v podstate nahradená smernicou 2001/23, má za cieľ upraviť akúkoľvek právnu zmenu osoby zamestnávateľa, ak sú ostatné podmienky, ktoré stanovuje, splnené, a môže sa teda uplatniť na prevod medzi dvoma dcérskymi spoločnosťami tej istej skupiny, ktoré sú samostatnými právnickými osobami, pričom každá z nich je viazaná samostatnými pracovnými pomermi so svojimi zamestnancami. Skutočnosť, že tieto spoločnosti majú nielen rovnakých vlastníkov, ale aj rovnaké vedenie a rovnaké priestory a pracujú na tom istom diele, nemá v tejto súvislosti význam (rozsudok z 2. decembra 1999, Allen a i., C-234/98, Zb. s. I-8643, bod 17).

49

Nič neodôvodňuje, aby na uplatnenie tejto smernice jednotnosť trhového správania materskej spoločnosti a jej dcérskych spoločností prevážila nad formálnym rozdelením týchto spoločností, ktoré sú samostatnými právnickými osobami. Takéto riešenie, ktoré by viedlo k vylúčeniu prevodov medzi spoločnosťami tej istej skupiny z pôsobnosti smernice, by bolo totiž presne v rozpore s jej cieľom, ktorým je podľa možností zabezpečiť zachovanie práv zamestnancov v prípade zmeny zamestnávateľa tak, že sa im umožní zostať u nového zamestnávateľa za rovnakých podmienok, aké si dohodli s prevádzateľom (rozsudok Allen a i., už citovaný, bod 20).

50

Prípad, o aký ide v konaní vo veci samej, kde má prevádzajúci podnik voči nadobúdateľovi výrazne nadradené postavenie, ktoré sa prejavuje úzkym obchodným vzťahom a spoločným podnikateľským rizikom, preto sám osebe nemôže byť prekážkou uplatňovania smernice 2001/23.

51

Odlišný výklad by napokon umožnil ľahko obísť cieľ tejto smernice, ktorým je podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora zabezpečenie kontinuity pracovnoprávnych vzťahov existujúcich v rámci hospodárskeho subjektu bez ohľadu na zmenu majiteľa (rozsudok Klarenberg, už citovaný, bod 40 a citovaná judikatúra).

52

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba na druhú položenú otázku odpovedať tak, že článok 1 ods. 1 písm. a) a b) smernice 2001/23 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni vnútroštátnej právnej úprave, akou je právna úprava dotknutá vo veci samej, ktorá umožňuje prevod pracovnoprávnych vzťahov z prevádzateľa na nadobúdateľa, a to v prípade, keď má po prevode časti dotknutého podniku tento prevádzateľ nad nadobúdateľom výrazne nadradené postavenie.

O trovách

53

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

 

Z týchto dôvodov Súdny dvor (deviata komora) rozhodol takto:

 

1.

Článok 1 ods. 1 písm. a) a b) smernice Rady 2001/23/ES z 12. marca 2001 o aproximácii zákonov členských štátov týkajúcich sa zachovania práv zamestnancov pri prevodoch podnikov, závodov alebo častí podnikov alebo závodov sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni vnútroštátnej právnej úprave, akou je právna úprava dotknutá vo veci samej, ktorá pri prevode časti podniku umožňuje, aby sa z prevádzateľa na nadobúdateľa previedli pracovnoprávne vzťahy, aj keď prevádzaná časť podniku nie je funkčne samostatným hospodárskym subjektom, ktorý existoval už pred svojím prevodom.

 

2.

Článok 1 ods. 1 písm. a) a b) smernice 2001/23 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni vnútroštátnej právnej úprave, akou je právna úprava dotknutá vo veci samej, ktorá umožňuje prevod pracovnoprávnych vzťahov z prevádzateľa na nadobúdateľa, a to v prípade, keď má po prevode časti dotknutého podniku tento prevádzateľ nad nadobúdateľom výrazne nadradené postavenie.

 

Podpisy


( *1 ) Jazyk konania: taliančina.