—

Crono Service scarl a i., v zastúpení: P. Troianiello, avvocato,

—

Anitrav – Associazione Nazionale Imprese Trasporto Viaggiatori, v zastúpení: M. Piancatelli a V. Porro, avvocati,

—

Roma Capitale, v zastúpení: R. Rocchi a A. Rizzo, avvocati,

—

UGL Taxi – Unione Generale del Lavoro Taxi a i., v zastúpení: N. Moravia a M. Giustiniani, avvocati,

—

Európska komisia, v zastúpení: F. Moro a J. Hottiaux, splnomocnené zástupkyne,

1

Návrhy na začatie prejudiciálneho konania sa týkajú výkladu článkov 3 ZEÚ, 3 ZFEÚ až 6 ZFEÚ, 49 ZFEÚ, 101 ZFEÚ a 102 ZFEÚ.

2

Tieto návrhy boli podané v rámci dvoch sporov jednak medzi Crono Service scarl a ďalšími stojedenástimi žalobcami na jednej strane a Roma Capitale na druhej strane a jednak medzi Anitrav – Associazione Nazionale Imprese Trasporto Viaggiatori na jednej strane a Roma Capitale a Regione Lazio na druhej strane vo veci právnej úpravy výkonu činnosti spočívajúcej v prenájme motorových vozidiel s vodičom („noleggio con conducente“, ďalej len „prenájom vozidla s vodičom“).

3

Článok 1 rámcového zákona č. 21 z 15. januára 1992 o osobnej preprave prostredníctvom služieb nepravidelnej verejnej automobilovej dopravy (GURI č. 18 z 23. januára 1992), zmeneného a doplneného zákonným dekrétom č. 207 z 30. decembra 2008 (GURI č. 304 z 31. decembra 2008), ktorý bol zmenený na zákon po zmenách a doplneniach zákonom č. 14 z 27. februára 2009 (riadna príloha GURI č. 49 z 28. februára 2009, ďalej len „zákon č. 21/1992“), definuje „služby nepravidelnej verejnej dopravy“ ako „služby zabezpečujúce hromadnú alebo individuálnu prepravu osôb, ktorých účelom je posilniť a doplniť pravidelnú verejnú dopravu“.

4

Článok 3 zákona č. 21/1992 stanovuje:

„1.   Služba prenájmu… s vodičom je určená osobitným užívateľom, ktorí v mieste technickej základne podajú príslušnú žiadosť o určitú službu na dohodnutú dobu a/alebo cestu.

2.   Vozidlá musia byť parkované v technických základniach…

3.   Sídlo dopravcu a technická základňa sa musia nachádzať výlučne na území obce, ktorá udelila oprávnenie.“

5

Článok 4 tohto zákona stanovuje, že „regióny po vymedzení kritérií, ktoré musia obce rešpektovať pri príprave svojej úpravy o poskytovaní služieb nepravidelnej verejnej dopravy, delegujú na miestne samosprávy správne úlohy na výkon…, aby získali celkový obraz o nepravidelnej verejnej doprave v rámci hospodárskeho a územného plánovania“, a že „územné samosprávne celky, na ktoré sa deleguje výkon správnych úloh…, upravia v súlade s regionálnou právnou úpravou poskytovanie služieb nepravidelnej verejnej dopravy prostredníctvom osobitných nariadení, ktoré sú zjednotené najmä na regionálnej úrovni, aby sa tak zabezpečila ich lepšia racionalizácia a efektívnosť“.

6

Článok 5 ods. 1 uvedeného zákona znie:

„Obce pri stanovení úpravy v súvislosti s poskytovaním nepravidelnej verejnej dopravy vymedzujú:

…

7

Článok 5a zákona č. 21/1992 nazvaný „Vstup na územie iných obcí“ umožňuje obciam regulovať vstup držiteľov oprávnení udelených inými obcami na ich územia alebo osobitne do oblastí s obmedzenou premávkou („Zone a traffico limitato“, ďalej len „ZTL“) „prostredníctvom vopred predloženého oznámenia a za predpokladu, že na vlastnú zodpovednosť vyhlásia, že dodržia podmienky na výkon činnosti podľa tohto zákona a predložia údaje týkajúce sa služieb, ktoré sa musia oznámiť a/alebo za ktoré sa platí poplatok“.

8

V zmysle článku 8 zákona č. 21/1992:

„1.   Koncesia na výkon taxislužby a oprávnenie na poskytovanie služby prenájmu… s vodičom, udeľujú obecné správne orgány na základe verejnej súťaže osobám, ktoré sú vlastníkmi vozidla… alebo ho majú k dispozícii na základe lízingovej zmluvy; dané osoby môžu zabezpečiť riadenie tejto služby buď samé, alebo v rámci združenia.

2.   Koncesia alebo oprávnenie sa vzťahuje na jedno vozidlo… Tej istej osobe možno… udeliť viacero oprávnení na poskytovanie služby prenájmu vozidla s vodičom…

3.   Na získanie a ďalšie uplatňovanie oprávnenia na poskytovanie služby prenájmu vozidla s vodičom sa vyžaduje, aby jeho držiteľ mal na základe platného právneho titulu sídlo, technickú základňu… na území obce, ktorá udelila oprávnenie.“

9

Článok 11 ods. 4 zákona č. 21/1992 znie:

„Objednávky dopravy v rámci služby prenájmu vozidla s vodičom sa uskutočňujú v príslušných technických základniach. Začatie a ukončenie každej jednotlivej služby prenájmu vozidla s vodičom sa musí uskutočniť v technickej základni nachádzajúcej sa v obci, ktorá udelila oprávnenie, s návratom do tejto technickej základne, zatiaľ čo vyzdvihnutie zákazníka a príchod do cieľového miesta môže byť uskutočnené aj na území iných obcí.“

10

Článok 5 regionálneho zákona (Lazio) č. 58 z 26. októbra 1993 o ustanoveniach týkajúcich sa výkonu nepravidelnej verejnej dopravy a o úlohe vodičov v rámci služieb nepravidelnej verejnej dopravy v zmysle článku 6 zákona č. 21/1992 (Bollettino ufficiale della Regione Lazio č. 31 z 10. novembra 1993), zmeneného a doplneného článkom 58 regionálneho zákona (Lazio) č. 27 z 28. decembra 2006 (riadna príloha č. 5 Bollettino ufficiale della Regione Lazio č. 36 z 30. decembra 2006, ďalej len „regionálny zákon č. 58/1993“), stanovuje:

„Služba prenájmu vozidla s vodičom je určená špecifickým užívateľom, ktorí v sídle dopravcu podajú príslušnú žiadosť o určitú službu na dohodnutú dobu a/alebo cestu. Vyzdvihnutie zákazníka alebo začatie služby sa uskutočňuje na území obce, ktorá udelila oprávnenie. Služba sa poskytuje pre akékoľvek cieľové miesto. Vozidlá sú parkované v technických základniach.“

11

Článok 10 regionálneho zákona č. 58/1993 s názvom „Povinnosti držiteľov koncesie na výkon taxislužby a oprávnenia na poskytovanie služby prenájmu vozidla s vodičom“, vo svojom odseku 2 stanovuje:

„S výhradou ustanovení…, vyzdvihnutie zákazníka a začatie služby sa uskutočňuje výlučne na území obce, ktorá udelila koncesiu alebo oprávnenie a sú vykonávané pre akékoľvek cieľové miesto, s predchádzajúcim súhlasom vodiča v prípadoch cieľového miesta nachádzajúceho sa mimo územia obce.“

12

Článok 13a uvedeného regionálneho zákona stanovil kritériá, ktoré treba na určitom území rešpektovať pri výpočte počtu koncesií na výkon taxislužby a oprávnení na poskytovanie služby prenájmu vozidla s vodičom. Podľa tohto ustanovenia:

„1.   Provincia určí kritériá, ktoré musia obce rešpektovať pri vymedzovaní miestnych potrieb v súvislosti s taxislužbou a službou prenájmu vozidla… s vodičom, ako aj v súlade s pravidlami uvedenými v článku 14 pri stanovení počtu vozidiel… nevyhnutných na výkon týchto služieb.

2.   Kritériá uvedené v predchádzajúcom odseku zohľadnia najmä: a) počet obyvateľov; b) rozsah územia; c) intenzitu cestovného ruchu; d) výskyt domov s ošetrovateľskými službami, pobytových zariadení a centier mobility; e) ponuku ďalších služieb verejnej dopravy; f) počet udelených koncesií a oprávnení.

3.   Provincia plní úlohy uvedené v odseku 1 po tom, čo sa v rámci špecifickej skúšobnej fázy poradí s obcami a zástupcami dotknutých profesijných kategórií.

…“

13

Článok 17 regionálneho zákona č. 58/1993 stanovuje podmienky požadované na zápis do provinčného registra vodičov. Odsek 1 písm. a) tohto článku stanovuje, že na zápis treba „byť talianskym štátnym príslušníkom alebo štátnym príslušníkom krajiny Európskeho hospodárskeho spoločenstva“.

14

Rozhodnutím Rady mesta Rím č. 68 z 8. a 9. novembra 2011, ktorým sa mení a doplňuje nariadenie upravujúce nepravidelnú verejnú dopravu, mesto Rím prijalo nariadenie o regulácií nepravidelnej verejnej dopravy (ďalej len „Regolamento capitolino“).

15

Článok 8 ods. 3 tohto nariadenia stanovuje najmä, že v prípade služby prenájmu vozidla s vodičom „vyzdvihnutie zákazníka alebo začatie služby sa uskutočňuje na území obce, ktorá udelila oprávnenie, pričom služba sa poskytuje pre akékoľvek cieľové miesto, a to pri rešpektovaní povinností stanovených v článku 11 ods. 3 a 4 zákona č. [21/1992]“.

16

Článok 9 ods. 2 uvedeného nariadenia vyžaduje v prípade výkonu činnosti spočívajúcej v prenájme vozidla s vodičom, aby bola na území obce dostupná technická základňa, kde možno parkovať vozidlá používané na výkon tejto služby.

17

Článok 29 ods. 1 Regolamento capitolino stanovuje, že „parkovanie motorových vozidiel [používaných na výkon služby prenájmu vozidla s vodičom], na ktoré mesto Rím udelilo oprávnenie, sa uskutočňuje výlučne v technických základniach uvedených v oprávnení, v ktorých musia byť vozidlá k dispozícii pre užívateľov“. Článok 29 ods. 2 tohto nariadenia stanovuje, že držiteľom oprávnení na výkon činnosti spočívajúcej v prenájme vozidla s vodičom, ktoré udelili iné obce, „je povolený vstup na územie Roma Capitale a [do] ZTL“ na základe čestného vyhlásenia o „dodržaní“ a „splnení podmienok na výkon činnosti“ stanovených v zákone č. 21/1992.

18

V tomto ohľade sa rozhodnutie výkonného orgánu mesta Rím č. 403 zo 14. decembra 2011 týka vykonávacích pravidiel a postupov v súvislosti s udeľovaním oprávnení na vstup vozidiel používaných na výkon služby prenájmu vozidla s vodičom, na ktoré udelili oprávnenie iné obce, na územie Roma Capitale a do ZTL zriadených v jeho centre.

19

Na základe dvoch rozhodnutí uverejnených 12. a 22. marca 2012 na internetových stránkach mesta Rím a spoločnosti Agenzia Roma Servizi per la Mobilità srl, ktoré nadobudli účinnosť 2. apríla 2012, musia subjekty vykonávajúce činnosť spočívajúcu v prenájme vozidla s vodičom, ktoré majú oprávnenie vydané inou obcou, než je Roma Capitale, zaplatiť približne 90 eur ročne za oprávnenie vstúpiť do ZTL tohto mesta.

20

Spory vo veci samej sa týkajú dvoch konaní o vyhlásenie neplatnosti Regolamento capitolino, rozhodnutia výkonnej rady mesta Rím č. 403 zo 14. decembra 2011, ako aj rozhodnutí z 12. a 22. marca 2012 uvedených vyššie v bode 19 tohto rozsudku.

21

Žalobcovia vo veci samej uviedli mnoho dôvodov nezákonnosti tak z hľadiska talianskeho práva, ako aj práva Únie, ktoré vyplývajú zo zákona č. 21/1992, tak ako bol vykonaný v Roma Capitale článkom 8 ods. 3, článkom 9 ods. 2 a článkom 29 Regolamento capitolino.

22

Hoci žaloby vo veci samej zrejme smerujú proti celej právnej úprave uvedenej v bode 20 tohto rozsudku, zo spisu, ktorý má k dispozícii Súdny dvor, vyplýva, že na účely návrhov na začatie prejudiciálneho konania sú na Tribunale amministrativo regionale per il Lazio osobitne spochybnené ustanovenia článku 8 ods. 3, článku 9 ods. 2 a článku 29 ods. 1 a 2 Regolamento capitolino „v rozsahu, v akom odkazujú na uplatnenie článku 11 ods. 4 zákona [č. 21/1992]“.

23

Podľa vnútroštátneho súdu vnútroštátna právna úprava dotknutá vo veci samej je v časti, v ktorej stanovuje, že sídlo dopravcu a technická základňa sa musia nachádzať výlučne na území obce, ktorá udelila oprávnenie, že objednávky dopravy v rámci služby prenájmu vozidla s vodičom sa uskutočňujú v technickej základni a že začatie a ukončenie každej jednotlivej služby sa musí uskutočniť v technickej základni nachádzajúcej sa v obci, ktorá udelila oprávnenie, s návratom do tejto technickej základne, zatiaľ čo vyzdvihnutie zákazníka a príchod do cieľového miesta môžu byť uskutočnené aj na území iných obcí, zrejme v rozpore s článkom 49 ZFEÚ a so „zásadami Spoločenstva v oblasti hospodárskej súťaže“.

24

Za týchto okolností Tribunale amministrativo regionale per il Lazio rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku, ktorá je vo veciach C‑419/12 a C‑420/12 zhodná:

„Bránia články 49 ZFEÚ, 3 ZEÚ, [3 ZFEÚ až 6 ZFEÚ,] 101 [ZFEÚ] a 102 ZFEÚ uplatneniu článku 3 ods. 3, článku 8 ods. 3 a článku 11 zákona č. [21/1992] v časti, v ktorej stanovujú, že ‚sídlo dopravcu a technická základňa sa musia nachádzať výlučne na území obce, ktorá udelila oprávnenie‘, že ‚na získanie a ďalšie uplatňovanie oprávnenia na poskytovanie služby prenájmu vozidla s vodičom sa vyžaduje, aby jeho držiteľ mal na základe platného právneho titulu sídlo, technickú základňu alebo prístavné mólo na území obce, ktorá udelila oprávnenie‘, a že ‚objednávky dopravy v rámci služby prenájmu vozidla s vodičom sa uskutočňujú v technickej základni. Začatie a ukončenie každej jednotlivej služby prenájmu vozidla s vodičom sa musí uskutočniť v technickej základni nachádzajúcej sa v obci, ktorá udelila oprávnenie, s návratom do tejto technickej základne, zatiaľ čo vyzdvihnutie zákazníka a príchod do cieľového miesta môžu byť uskutočnené aj na území iných obcí‘[?]“

25

Uznesením predsedu Súdneho dvora z 5. novembra 2012 boli veci C‑419/12 a C‑420/12 spojené na spoločné konanie tak na účely písomnej a ústnej časti konania, ako aj vyhlásenia rozsudku.

26

Svojou otázkou sa vnútroštátny súd pýta, či rozličné ustanovenia práva Únie bránia niektorým podmienkam stanoveným vo vnútroštátnej, regionálnej a obecnej právnej úprave týkajúcej sa udelenia oprávnenia a výkonu činnosti spočívajúcej v prenájme motorového vozidla s vodičom v meste Rím.

27

Vzhľadom na znenie položenej otázky treba najskôr pripomenúť, že v rámci článku 267 ZFEÚ Súdny dvor nemá právomoc vyjadrovať sa ani k výkladu vnútroštátnych právnych a správnych predpisov, ani k súladu týchto predpisov s právom Únie (pozri najmä rozsudky z 18. novembra 1999, Teckal, C-107/98, Zb. s. I-8121, bod 33, ako aj z 23. marca 2006, Enirisorse, C-237/04, Zb. s. I-2843, bod 24 a citovanú judikatúru).

28

Z ustálenej judikatúry však vyplýva, že ak sú otázky nesprávne formulované alebo presahujú rámec právomoci, ktorý Súdnemu dvoru priznáva článok 267 ZFEÚ, Súdnemu dvoru prináleží vyvodiť zo všetkých informácií poskytnutých vnútroštátnym súdom, a najmä z odôvodnenia rozhodnutia vnútroštátneho súdu, tie prvky práva Únie, ktoré si vzhľadom na predmet sporu vyžadujú výklad (pozri najmä rozsudok z 11. marca 2010, Attanasio Group, C-384/08, Zb. s. I-2055, bod 18 a citovanú judikatúru). Vzhľadom na to Súdnemu dvoru v prípade potreby prináleží preformulovať otázky, ktoré sú mu položené (pozri najmä rozsudky Attanasio Group, už citovaný, bod 19; zo 14. októbra 2010, Fuß, C-243/09, Zb. s. I-9849, bod 39 a citovanú judikatúru, ako aj zo 4. októbra 2012, Biankov, C‑249/11, bod 57 a citovanú judikatúru).

29

Podľa tejto judikatúry možno pripustiť, že aj keď sa položená otázka podľa svojho znenia zrejme usiluje o priame uplatnenie práva Únie na spory vo veci samej, vnútroštátny súd sa na účely tohto sporu v skutočnosti snaží o výklad tohto práva.

30

Za týchto podmienok treba položenú otázku chápať tak, že sa v podstate týka toho, či sa článok 49 ZFEÚ alebo pravidlá Únie v oblasti hospodárskej súťaže majú vykladať v tom zmysle, že bránia právnym úpravám, ako sú právne úpravy dotknuté vo veci samej, ktoré s ohľadom na činnosť spočívajúcu v prenájme vozidla s vodičom ukladajú podrobné povinnosti vyjadrené v tejto otázke.

31

V tejto súvislosti, pokiaľ ide po prvé o pravidlá Únie v oblasti hospodárskej súťaže, z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že nevyhnutnosť dospieť k takému výkladu práva Únie, ktorý bude pre vnútroštátny súd užitočný, si vyžaduje, aby vnútroštátny súd vymedzil skutkový a právny rámec, do ktorého spadajú ním kladené otázky, resp. aby aspoň objasnil skutkové predpoklady, na ktorých sa uvedené otázky zakladajú. Tieto požiadavky sa uplatňujú o to viac v oblasti hospodárskej súťaže, pre ktorú sú charakteristické zložité skutkové a právne situácie (pozri najmä rozsudky Attanasio Group, už citovaný, bod 32 a citovanú judikatúru, ako aj z 10. mája 2012, Duomo Gpa a i., C‑357/10 až C‑359/10, bod 22).

32

V prejednávanej veci však rozhodnutia vnútroštátneho súdu neposkytujú Súdnemu dvoru skutkové a právne okolnosti, ktoré by mu umožnili určiť podmienky, za ktorých by sa na právne úpravy, ako sú úpravy dotknuté vo veci samej, mohli vzťahovať ustanovenia práva Únie v oblasti hospodárskej súťaže. Konkrétne, tieto rozhodnutia neposkytujú žiadne vysvetlenie súvislosti, ktorú vnútroštátny súd pozoruje medzi týmito ustanoveniami a spormi vo veci samej alebo ich predmetom.

33

Za týchto podmienok trebapoloženú otázku v rozsahu, v akom sa týka výkladu pravidiel práva Únie v oblasti hospodárskej súťaže, vyhlásiť za neprípustnú (pozri analogicky najmä rozsudky Duomo Gpa a i., už citovaný, bod 24; z dnešného dňa Airport Shuttle Express a i., C‑162/12 a C‑163/12, body 37 až 42).

34

Pokiaľ ide po druhé o článok 49 ZFEÚ, je nesporné, že všetky prvky sporov vo veci samej sú sústredené v jedinom členskom štáte. V tejto situácii treba overiť, či má Súdny dvor v prejednávaných veciach právomoc rozhodovať o tomto ustanovení (pozri analogicky najmä rozsudky z 31. januára 2008, Centro Europa 7, C-380/05, Zb. s. I-349, bod 64; z 22. decembra 2010, Omalet, C-245/09, Zb. s. I-13771, body 9 a 10, ako aj Duomo Gpa a i., už citovaný, bod 25).

35

Na právne úpravy, ako sú právne úpravy dotknuté vo veci samej, ktoré sa podľa svojho znenia uplatňujú bez rozdielu na subjekty usadené na území Talianskej republiky a na subjekty usadené v iných členských štátoch, sa totiž vo všeobecnosti môžu vzťahovať ustanovenia týkajúce sa základných slobôd zaručených Zmluvou o FEÚ len vtedy, ak sa uplatňujú na situácie, ktoré súvisia s obchodom medzi členskými štátmi (pozri v tomto zmysle najmä rozsudky zo 7. mája 1997, Pistre a i., C-321/94 až C-324/94, Zb. s. I-2343, bod 45; z 5. decembra 2000, Guimont, C-448/98, Zb. s. I-10663, bod 21, ako aj Duomo Gpa a i., už citovaný, bod 26 a citovanú judikatúru).

36

Pokiaľ ide konkrétnejšie o článok 49 ZFEÚ, z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že toto ustanovenie nemožno uplatniť na činnosti, ktoré nemajú nijakú spojitosť s niektorou zo situácií, ktoré predpokladá právo Únie a v prípade ktorých sa všetky relevantné skutočnosti obmedzujú iba na územie jedného členského štátu (pozri v tomto zmysle najmä rozsudky z 8. decembra 1987, Gauchard, 20/87, Zb. s. 4879, bod 12; z 20. apríla 1988, Bekaert, 204/87, Zb. s. 2029, bod 12; z 1. apríla 2008, Vláda Francúzskeho spoločenstva a valónska vláda, C-212/06, Zb. s. I-1683, bod 33, ako aj z 21. júna 2012, Susisalo a i., C‑84/11, bod 18 a citovanú judikatúru).

37

Vzhľadom na to, že v prejednávanej veci majú spory vo veci samej miestu povahu a skutkové okolnosti vo veci samej sú sústredené v jednom členskom štáte, nemožno predpokladať cezhraničné účinky právnych úprav dotknutých vo veci samej. Pritom nič vo vnútroštátnych rozhodnutiach nenaznačuje, že spory vo veci samej majú nejaký cezhraničný význam alebo väzbu s niektorou zo situácií, ktoré upravuje právo Únie. Konkrétne, vnútroštátny súd nevysvetlil, ako vnútroštátne úpravy dotknuté vo veci samej môžu subjektom, ktoré sú štátnymi príslušníkmi iného členského štátu ako Talianskej republiky, brániť vo výkone slobody usadiť stanovenej v článku 49 ZFEÚ.

38

Z judikatúry vyplývajúcej z už citovaného rozsudku Guimont síce vyplýva, že aj v čisto vnútroštátnej situácii môže byť odpoveď na otázky týkajúce sa základných slobôd práva Únie pre vnútroštátny súd užitočná najmä za predpokladu, že mu vnútroštátne právo ukladá, aby priznal štátnemu príslušníkovi rovnaké práva ako tie, ktoré štátny príslušník iného členského štátu požíva na základe práva Únie v rovnakej situácii (pozri najmä rozsudky z 1. júla 2010, Sbarigia, C-393/08, Zb. s. I-6337, bod 23, ako aj Susisalo a i., už citovaný, bod 20 a citovanú judikatúru).

39

V prejednávanej veci sa predpoklad, na ktorý sa poukazuje v judikatúre uvedenej v predchádzajúcom bode, týka v kontexte sporov vo veci samej práv, ktoré by štátnemu príslušníkovi iného členského štátu ako Talianskej republiky mohli vyplývať z práva Únie, ak by sa nachádzal v rovnakej situácii ako žalobcovia vo veci samej.

40

Svojimi žalobami podanými na vnútroštátny súd sa pritom žalobcovia vo veci samej zrejme snažia získať za odlišných podmienok, než sú tie, ktoré sa na nich v súčasnosti uplatňujú, či dokonca bez akýchkoľvek podmienok, vstup na územie Roma Capitale, a konkrétne do ZTL nachádzajúcich sa na jeho území, aby tam mohli vykonávať činnosť spočívajúcu v prenájme vozidla s vodičom. Z vnútroštátnych rozhodnutí však vyplýva, že takýto prístup sa neuplatňuje na účely trvalého a nepretržitého výkonu tejto činnosti z tohto územia a na základe príslušného oprávnenia, ale skôr na účely ad hoc výkonu tejto činnosti z iných území na základe oprávnení udelených inými obcami, avšak bez toho, aby museli dodržať všetky podmienky stanovené týmito oprávneniami.

41

Na rozdiel od situácií, o ktorých bolo rozhodnuté v už citovanom rozsudku Attanasio Group, v rozsudkoch z 1. júna 2010, Blanco Pérez a Chao Gómez (C-570/07 a C-571/07, Zb. s. I-4629), alebo z 26. septembra 2013, Ottica New Line Di Vincenzo (C‑539/11), situácia, ktorá viedla k podaniu týchto žalôb vo veci samej, sa neodzrkadľuje v slobode usadiť sa, ale na prvý pohľad v slobodnom poskytovaní služieb.

42

Na základe článku 58 ZFEÚ slobodné poskytovanie služieb v oblasti dopravy však neupravuje článok 56 ZFEÚ, ale tretia časť hlavy VI Zmluvy o FEÚ, ktorá sa týka spoločnej dopravnej politiky (pozri rozsudok z 22. decembra 2010, Yellow Cab Verkehrsbetrieb, C-338/09, Zb. s. I-13927, body 29 a 30). Navyše ako v podstate pripomína vnútroštátny súd, činnosti spočívajúce v prenájme vozidla s vodičom, ako sú činnosti dotknuté vo veci samej, nepatria do pôsobnosti ustanovení, ktoré boli na základe článku 91 ods. 1 ZFEÚ prijaté na účely liberalizácie dopravných služieb.

43

Z toho vyplýva, že vzhľadom na osobitné okolnosti sporov vo veci samej prípadný výklad článku 49 ZFEÚ nemá súvislosť s realitou alebo predmetom týchto sporov (pozri analogicky rozsudok Sbarigia, už citovaný, body 23, 24, 27 a 28). Ako však vyplýva z ustálenej judikatúry Súdneho dvora, tento súd nemá za takýchto okolností právomoc odpovedať na prejudiciálnu otázku (pozri v tomto zmysle najmä rozsudky z 15. decembra 1995, Bosman, C-415/93, Zb. s. I-4921, bod 61; z 1. októbra 2009, Woningstichting Sint Servatius, C-567/07, Zb. s. I-9021, bod 43; Omalet, už citovaný, bod 11, a zo 7. júna 2012, Vinkov, C‑27/11, bod 44).

44

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy Súdny dvor nemá právomoc odpovedať na tieto návrhy na začatie prejudiciálneho konania, ktoré podal Tribunale amministrativo regionale per il Lazio, a to v rozsahu, v akom sa týkajú výkladu článku 49 ZFEÚ. V rozsahu, v akom sa uvedené návrhy týkajú výkladu iných ustanovení práva Únie, musia sa vyhlásiť za neprípustné.

45

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (tretia komora) rozhodol takto:

Súdny dvor Európskej únie nemá právomoc odpovedať na návrhy na začatie prejudiciálneho konania, ktoré podal Tribunale amministrativo regionale per il Lazio (Taliansko) rozhodnutiami z 20. júna 2012 v spojených veciach C‑419/12 a C‑420/12, a to v rozsahu, v akom sa týkajú výkladu článku 49 ZFEÚ. V rozsahu, v akom sa uvedené návrhy týkajú výkladu iných ustanovení práva Únie, musia sa vyhlásiť za neprípustné.