—

nemecká vláda, v zastúpení: T. Henze a N. Graf Vitzthum, splnomocnení zástupcovia,

—

česká vláda, v zastúpení: M. Smolek a J. Vláčil, splnomocnení zástupcovia,

—

Európska komisia, v zastúpení: M. Condou‑Durande a V. Kreuschitz, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (Ú. v. EÚ L 348, s. 98), najmä jej článku 11 ods. 2.

2

Tento návrh bol predložený v rámci trestného konania proti pánovi Filevovi, štátnemu príslušníkovi bývalej Juhoslovanskej republiky Macedónsko, a pánovi Osmanimu, štátnemu príslušníkovi Srbskej republiky, po ich vstupe na nemecké štátne územie po viac než piatich rokoch od ich vyhostenia z Nemecka, v rozpore s časovo neobmedzeným zákazom vstupu, s ktorým boli spojené rozhodnutia o ich vyhostení.

3

Odôvodnenia 4, 5 a 14 smernice 2008/115 stanovujú:

…

4

Článok 2 tej istej smernice nazvaný „Rozsah pôsobnosti“ stanovuje v odseku 2:

„Členské štáty sa môžu rozhodnúť, že túto smernicu nebudú uplatňovať na štátnych príslušníkov tretích krajín:

…

5

Článok 3 ods. 6 tejto smernice definuje pojem „zákaz vstupu“ ako „správne alebo súdne rozhodnutie alebo akt, ktorým sa na stanovené obdobie zakazuje vstup na územie členských štátov a pobyt na tomto území a ktoré je pripojené k rozhodnutiu o návrate“.

6

Článok 7 ods. 1 prvý pododsek smernice 2008/115 znie takto:

„V rozhodnutí o návrate sa poskytne primeraná lehota na dobrovoľný odchod v dĺžke od siedmich do tridsiatich dní bez toho, aby boli dotknuté výnimky uvedené v odsekoch 2 a 4. Členské štáty môžu vo svojich vnútroštátnych právnych predpisoch ustanoviť, že takáto lehota sa poskytne len na základe žiadosti dotknutého štátneho príslušníka tretej krajiny. V takomto prípade informujú členské štáty štátneho príslušníka tretej krajiny o možnosti predloženia uvedenej žiadosti.“

7

Článok 11 ods. 1 a 2 tejto smernice stanovujú:

„1.   K rozhodnutiam o návrate sa pripája zákaz vstupu:

V ostatných prípadoch sa k rozhodnutiam o návrate môže pripojiť zákaz vstupu.

2.   Dĺžka trvania zákazu vstupu sa určí s náležitým zohľadnením všetkých relevantných okolností konkrétneho prípadu a v zásade nesmie presiahnuť päť rokov. Päť rokov však môže presiahnuť v prípade, ak štátny príslušník tretej krajiny predstavuje vážnu hrozbu pre verejný poriadok, verejnú bezpečnosť alebo národnú bezpečnosť.“

8

§ 11 ods. 1 zákona o pobyte, zárobkovej činnosti a integrácii cudzích štátnych príslušníkov na spolkovom území (Gesetz über den Aufenthalt, die Erwerbstätigkeit und die Integration von Ausländern im Bundesgebiet) v znení uverejnenom 25. februára 2008 (BGBl. 2008 I, s. 162, ďalej len „Aufenthaltsgesetz“), zmenenom a doplnenom zákonom o prebratí smerníc Európskej únie v oblasti práva na pobyt a prispôsobení vnútroštátnej právnej úpravy Vízovému kódexu Únie (Gesetz zur Umsetzung aufenthaltsrechtlicher Richtlinien der Europäischen Union und zur Anpassung nationaler Rechtsvorschriften an den EU‑Visakodex) z 22. novembra 2011 (BGBl. 2011 I, s. 2258, ďalej len „zákon z 22. novembra 2011“) znie takto:

„Cudzinec, ktorý bol vyhostený, vrátený alebo odsunutý, nesmie znovu vstúpiť na spolkové územie a zdržiavať sa na ňom. Povolenie na pobyt sa mu neudelí ani v prípade, že budú splnené podmienky na vznik nároku podľa tohto zákona. Účinky, ktoré sú uvedené v prvej a druhej vete, možno na návrh časovo obmedziť. Lehota sa stanoví s ohľadom na okolnosti konkrétneho prípadu a môže byť dlhšia ako päť rokov iba v tom prípade, ak bol cudzinec vyhostený na základe odsudzujúceho trestného rozsudku alebo ak predstavuje závažné nebezpečenstvo pre verejnú bezpečnosť alebo poriadok. Pri určovaní dĺžky lehoty sa zohľadní to, či cudzinec vycestoval v stanovenom termíne a dobrovoľne. Lehota začne plynúť vycestovaním. K časovému obmedzeniu nedôjde, ak bol cudzinec vyhostený z dôvodu, že sa dopustil trestného činu proti mieru, vojnového zločinu alebo trestného činu proti ľudskosti alebo bol zo spolkového územia odsunutý na základe rozhodnutia o odsunutí podľa § 58a. Najvyšší úrad na úrovni spolkovej krajiny môže v konkrétnom prípade povoliť výnimky zo siedmej vety.“

9

Podľa § 14 ods. 1 Aufenthaltsgesetz cudzinec nie je oprávnený vstúpiť na nemecké územie, ak okrem iného nesmie vstúpiť na územie podľa § 11 ods. 1 tohto zákona, s výnimkou prípadov, keď má povolenie na vstup podľa odseku 2 toho istého paragrafu.

10

§ 95 Aufenthaltsgesetz s názvom „Trestnoprávne ustanovenia“ v odseku 2 bode 1 stanovuje:

„Trestom odňatia slobody v trvaní až tri roky alebo peňažnou pokutou sa potresce každý, kto:

v rozpore s §11 ods. 1 prvou vetou.“

11

§ 456a Trestného poriadku stanovuje:

„1.   Orgán poverený výkonom trestu môže od výkonu trestu odňatia slobody, náhradného trestu odňatia slobody alebo ochranného opatrenia spojeného s obmedzením slobody upustiť v prípade, ak odsúdený je vydaný pre iný skutok vláde iného štátu, odovzdaný medzinárodnému trestnému tribunálu alebo ak je vyhostený na základe pôsobnosti tohto spolkového zákona.

2.   Pokiaľ sa odsunutá, odovzdaná alebo vyhostená osoba vráti, je možné vo výkone trestu pokračovať.

…“

12

Po skončení konania týkajúceho sa žiadosti o azyl, ktorú podal pán Filev, Bundesamt für die Anerkennung ausländischer Flüchtlinge (Spolkový úrad pre uznávanie zahraničných utečencov) mu svojím rozhodnutím z 29. októbra 1992 nariadil, aby opustil nemecké územie. V rokoch 1993 a 1994 sa voči nemu prijali rozhodnutia o jeho odsune do bývalej Juhoslovanskej republiky Macedónsko, ktorých účinky neboli časovo obmedzené.

13

Dňa 28. apríla 2012 pán Filev opätovne vstúpil na nemecké územie, kde sa podrobil policajnej kontrole. Pri tejto kontrole sa zistilo, že voči nemu bolo v roku 1992 vydané rozhodnutie o návrate. Po tomto zistení sa voči nemu začalo trestné stíhanie a bol vzatý do väzby.

14

Dňa 3. mája 2012 na pojednávaní pred vnútroštátnym súdom, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, prokurátor navrhol, aby sa pánovi Filevovi uložil trest odňatia slobody v trvaní 60 dní a pokuta vo výške 15 eur za trestné činy uvedené v § 95 ods. 2 bode 1 písm. a) a b) Aufenthaltsgesetz z dôvodu jeho protiprávneho vstupu na územie Nemecka a následného protiprávneho pobytu.

15

Dňa 19. novembra 1999 mesto Stuttgart (Nemecko) prijalo rozhodnutie o vyhostení pána Osmaniho na základe ustanovení zákona o cudzincoch (Ausländergesetz), ktorý bol v tom čase v platnosti a stanovoval takéto opatrenie v súvislosti s porušením zákona o drogách. Účinky vyhostenia neboli časovo obmedzené.

16

Dňa 10. júna 2003 bol pán Osmani znovu odsúdený na dva roky a osem mesiacov odňatia slobody pre dva trestné činy týkajúce sa obchodovania s drogami. Dňa 30. júna 2004, po tom, čo si odpykal časť trestu, bol prepustený na slobodu a odsunutý, pričom účinky tohto opatrenia neboli časovo obmedzené. Prokuratúra v Stuttgarte rozhodla podľa § 456a Trestného poriadku, že v prípade opätovného vstupu pána Osmaniho na územie Nemecka sa mu uloží zvyšný trest odňatia slobody v trvaní 474 dní.

17

Dňa 29. apríla 2012 pán Osmani znovu vstúpil na nemecké územie a bol podrobený policajnej kontrole, pri ktorej sa zistilo, že proti nemu bolo prijaté rozhodnutie o vyhostení. Na základe toho sa voči nemu začalo trestné stíhanie. Na pojednávaní pred vnútroštátnym súdom 3. mája 2012 prokuratúra žiadala, aby sa pánovi Osmanimu uložil podmienečný trest odňatia slobody v trvaní troch mesiacov pre trestné činy stanovené v § 95 ods. 2 bode 1 písm. a) a b) Aufenthaltsgesetz.

18

Ku dňu podania návrhu na začatie prejudiciálneho konania si pán Osmani odpykával zvyšok trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený v roku 2003.

19

Vnútroštátny súd má pochybnosti o tom, či so zreteľom na článok 11 ods. 2 smernice 2008/115 a jej odôvodnenia 4 a 5 možno uplatniť § 11 ods. 1 a § 95 ods. 2 bod 1 písm. a) a b) Aufenthaltsgesetz vo veciach, ktoré mu boli predložené.

20

V tejto súvislosti pripomína, že podľa článku 11 ods. 2 smernice 2008/115 dĺžka trvania zákazu vstupu nesmie v zásade presiahnuť päť rokov. Toto ustanovenie údajne malo priamy účinok v Nemecku od 24. decembra 2010, a to odo dňa stanoveného v článku 20 ods. 1 prvom pododseku tejto smernice na jej prebratie, do 26. novembra 2011, teda dňa, keď nadobudol účinnosť zákon z 22. novembra 2011, ktorým sa táto smernica preberá, a to tak, že rozhodnutia o vyhostení alebo odsune, ktoré boli prijaté viac než päť rokov pred prvým uvedeným dátumom, už nemohli byť základom pre odsúdenie pre trestný čin podľa § 95 Aufenthaltsgesetz. Súd ďalej uvádza, že § 11 ods. 1 tohto zákona, zmeneného a doplneného zákonom z 22. novembra 2011, nestanovuje časové obmedzenie účinkov takých opatrení, ale umožňuje dotknutej osobe podať žiadosť o také obmedzenie.

21

Vnútroštátny súd spresňuje, že po prvé, zdá sa, že pán Filev nepredstavuje vážnu hrozbu pre verejný poriadok, verejnú bezpečnosť alebo národnú bezpečnosť v zmysle článku 11 ods. 2 druhej vety smernice 2008/115. Po druhé, nepodal žiadosť o časové obmedzenie účinkov rozhodnutí o vyhostení a odsune prijatých voči nemu, čo znamená, že účinky týchto opatrení trvajú už takmer 20 rokov.

22

Pokiaľ ide o pána Osmaniho, vnútroštátny súd uvádza, po prvé, že § 95 ods. 2 Aufenthaltsgesetz voči nemu stanovuje sankcie z dôvodu jeho návratu na nemecké územie po jeho vyhostení v roku 1999 a/alebo odsune v roku 2004, a po druhé, že článok 2 ods. 2 písm. b) smernice 2008/115 umožňuje členským štátom, aby rozhodli, že túto smernicu nebudú uplatňovať voči osobám, ktorým sa uložil návrat ako trestná sankcia alebo návrat z trestnej sankcie vyplýva. Zároveň však uvádza, že v nemeckom práve nebola prijatá žiadna výnimka z tohto ustanovenia počas obdobia, keď táto smernica mala v Nemecku priamy účinok, ale taká výnimka bola zavedená § 11 ods. 1 Aufenthaltsgesetz, zmeneným a doplneným zákonom z 22. novembra 2011.

23

Za týchto podmienok Amtsgericht Laufen (Mestský súd v Laufene) rozhodol o prerušení konania a položil Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky, z ktorých prvé tri sú spoločné pre obe konania vo veci samej a štvrtá prejudiciálna otázka súvisí len so sporom týkajúcim sa pána Osmaniho:

24

Na návrh vnútroštátneho súdu príslušná komora preskúmala potrebu prejednať túto vec v naliehavom konaní podľa článku 104b ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora v jeho znení platnom ku dňu tohto návrhu. Uvedená komora po vypočutí generálneho advokáta rozhodla, že sa tomuto návrhu nevyhovie.

25

Svojou treťou otázkou, ktorú treba preskúmať ako prvú, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 11 ods. 2 smernice 2008/115 vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, akou je § 11 ods. 1 Aufenthaltsgesetz, ktorý podriaďuje obmedzenie trvania zákazu vstupu tomu, aby dotknutý štátny príslušník tretieho štátu podal žiadosť o také obmedzenie.

26

Podľa článku 11 ods. 2 prvej vety smernice 2008/115 sa dĺžka trvania zákazu vstupu určí s náležitým zohľadnením všetkých relevantných okolností konkrétneho prípadu a v zásade nesmie presiahnuť päť rokov.

27

Treba konštatovať, že zo znenia „dĺžka trvania zákazu vstupu sa určí“ jednoznačne vyplýva, že členské štáty sú povinné časovo obmedziť účinky každého zákazu vstupu v zásade najviac na päť rokov, a to bez ohľadu na to, či dotknutý štátny príslušník tretieho štátu podal žiadosť v tomto zmysle.

28

Tento výklad vyplýva aj z druhej vety odôvodnenia 14 smernice 2008/115, ktorá takisto stanovuje, že dĺžka trvania zákazu vstupu sa určí s náležitým zohľadnením všetkých relevantných okolností konkrétneho prípadu a v zásade nesmie presiahnuť päť rokov.

29

Tento výklad ďalej potvrdzuje, po prvé, aj pojem „zákaz vstupu“ uvedený v článku 3 bode 6 tejto smernice, ktorý je tu vymedzený ako rozhodnutie, ktorým sa „na stanovené obdobie“ zakazuje vstup na územie členských štátov alebo pobyt na ňom.

30

Po druhé, pokiaľ ide o stanovenie lehoty na dobrovoľný odchod na základe rozhodnutia o návrate, článok 7 ods. 1 prvý pododsek smernice 2008/115 stanovuje, že členské štáty môžu vo svojich vnútroštátnych právnych predpisoch ustanoviť, že takáto lehota sa poskytne len na základe žiadosti dotknutého štátneho príslušníka tretej krajiny. Toto znenie naznačuje, že keby normotvorca Únie mal v úmysle stanoviť takúto možnosť pre členské štáty aj v súvislosti so stanovením obmedzenia dĺžky zákazu vstupu, urobil by tak výslovne v článku 11 ods. 2 tejto smernice.

31

Na rozdiel od toho, čo nemecká vláda tvrdí vo svojich pripomienkach predložených Súdnemu dvoru, keby takéto obmedzenie trvania zákazu vstupu vo vnútroštátnom práve záviselo od žiadosti dotknutého príslušníka tretieho štátu, nestačilo by to na dosiahnutie cieľa článku 11 ods. 2 smernice 2008/115.

32

Cieľom tohto článku je totiž okrem iného zabezpečiť, aby dĺžka zákazu vstupu nepresiahla päť rokov s výnimkou prípadu, keď dotknutá osoba predstavuje vážnu hrozbu pre verejný poriadok, verejnú bezpečnosť alebo národnú bezpečnosť.

33

Aj za predpokladu, ako to tvrdí nemecká vláda v súvislosti so svojou vnútroštátnou právnou úpravou, že dotknutý vnútroštátny príslušník tretieho štátu bude za každých okolností informovaný o možnosti obmedzenia trvania zákazu vstupu, ktorý je mu uložený a že príslušné vnútroštátne orgány túto informačnú povinnosť vždy dodržia, nie je pritom zaručené, že tento štátny príslušník takú žiadosť skutočne predloží. V prípade neexistencie takej žiadosti nemožno považovať cieľ článku 11 ods. 2 smernice 2008/115 za dosiahnutý.

34

Vzhľadom na uvedené treba na tretiu otázku odpovedať tak, že článok 11 ods. 2 smernice 2008/115 sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, akou je § 11 ods. 1 Aufenthaltsgesetz, ktorá obmedzenie dĺžky zákazu vstupu podriaďuje tomu, aby dotknutý štátny príslušník tretieho štátu podal žiadosť o toto obmedzenie.

35

Svojou prvou a druhou otázkou, ktoré treba preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 11 ods. 2 smernice 2008/115 vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby porušenie zákazu vstupu na územie členského štátu alebo pobytu na ňom, ktoré bolo uložené viac než päť rokov buď pred dňom opakovaného vstupu dotknutého štátneho príslušníka tretieho štátu na toto územie, alebo pred dňom nadobudnutia účinnosti vnútroštátnej právnej úpravy preberajúcej túto smernicu, viedlo k trestnoprávnej sankcii.

36

V tejto súvislosti už Súdny dvor rozhodol, že hoci ani článok 63 prvý odsek bod 3 písm. b) ES, čo je ustanovenie, ktoré bolo prevzaté v článku 79 ods. 2 písm. c) ZFEÚ, ani smernica 2008/115, ktorá bola prijatá najmä na základe prvého z týchto dvoch ustanovení, nevylučujú trestnú právomoc členských štátov v oblasti nelegálneho prisťahovalectva a neoprávneného pobytu, musia tieto štáty upraviť svoje právne predpisy v tejto oblasti tak, aby bolo zaistené dodržiavanie práva Únie. Tieto členské štáty predovšetkým nemôžu uplatňovať trestnoprávnu úpravu, ktorá by mohla ohroziť realizáciu cieľov tejto smernice, a tým ju zbaviť jej užitočného účinku (pozri rozsudky z 28. apríla 2011, El Dridi, C-61/11 PPU, Zb. s. I-3015, body 54 a 55, ako aj zo 6. decembra 2011, Achughbabian, C-329/11, Zb. s. I-12695, bod 33).

37

Z toho vyplýva, že členský štát nemôže trestnoprávne postihovať porušenie zákazu vstupu patriace do pôsobnosti smernice 2008/115, ak je zachovanie účinkov tohto zákazu v rozpore s článkom 11 ods. 2 tejto smernice.

38

S prihliadnutím na okolnosti vecí samých preto treba preskúmať, či uvedený článok 11 ods. 2 bráni zachovaniu časovo neobmedzených účinkov zákazu vstupu, ktorý bol uložený pred dňom, keď mal dotknutý členský štát prebrať smernicu 2008/115, na dlhšie obdobie, než je maximálna stanovená dĺžka takého zákazu vstupu, teda v zásade päť rokov.

39

V tejto súvislosti treba hneď na úvod uviesť, že táto smernica neobsahuje žiadne ustanovenie stanovujúce prechodný režim pre rozhodnutia o zákaze vstupu prijaté pred jej uplatňovaním.

40

Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora však vyplýva, že nové pravidlo sa uplatní bezprostredne v budúcnosti na následky situácie, ku ktorej došlo počas účinnosti predchádzajúcej právnej úpravy (pozri rozsudky z 29. januára 2002, Pokrzeptowicz‑Meyer, C-162/00, Zb. s. I-1049, bod 50; z 10. júna 2010, Bruno a i., C-395/08 a C-396/08, Zb. s. I-5119, bod 53, ako aj z 1. marca 2012, O’Brien, C‑393/10, bod 25).

41

Z toho vyplýva, že smernica 2008/115 sa uplatňuje odo dňa svojho uplatňovania v dotknutom členskom štáte na budúce účinky rozhodnutí o zákaze vstupu prijatých na základe vnútroštátnych právnych predpisov platných pred týmto dňom (pozri analogicky rozsudok z 30. novembra 2009, Kadzoev, C-357/09 PPU, Zb. s. I-11189, bod 38).

42

Na účely posúdenia, či je zachovanie účinkov takých rozhodnutí v súlade s článkom 11 ods. 2 smernice 2008/115, pokiaľ ide najmä o maximálnu dĺžku v zásade päť rokov stanovenú v tomto ustanovení pre zákaz vstupu, treba vziať do úvahy aj obdobie, počas ktorého bol tento zákaz účinný pred uplatňovaním smernice 2008/115 (pozri analogicky rozsudky Kadzoev, už citovaný, bod 36, ako aj Bruno a i., už citovaný, bod 55).

43

Keby sa také obdobie nevzalo do úvahy, nebolo by to totiž v súlade s cieľom článku 11 ods. 2 smernice 2008/115, ktorým je, ako už bolo uvedené v bode 32 tohto rozsudku, zabezpečiť, aby dĺžka trvania zákazu vstupu nepresiahla päť rokov s výnimkou prípadov uvedených v druhej vete tohto ustanovenia (pozri analogicky rozsudok Kadzoev, už citovaný, bod 37).

44

Z toho vyplýva, že článok 11 ods. 2 smernice 2008/115 bráni zachovaniu časovo neobmedzených účinkov zákazu vstupu uložených pred dňom začatia uplatňovania smernice 2008/115, ako sú účinky dotknuté vo veci samej, na dlhšie obdobie, ako je maximálna dĺžka zákazu stanovená v tomto ustanovení, s výnimkou prípadu, keď také zákazy vstupu boli uložené v prípade štátnych príslušníkov tretích štátov, ktorí predstavujú vážnu hrozbu pre verejný poriadok, verejnú bezpečnosť alebo národnú bezpečnosť.

45

Na prvú a druhú otázku preto treba odpovedať tak, že článok 11 ods. 2 smernice 2008/115 sa má vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby porušenie zákazu vstupu na územie členského štátu alebo pobytu na ňom, ktoré bolo uložené viac než päť rokov buď pred dňom opakovaného vstupu dotknutého štátneho príslušníka tretieho štátu na toto územie, alebo pred dňom nadobudnutia účinnosti vnútroštátnej právnej úpravy preberajúcej túto smernicu, viedlo k trestnoprávnej sankcii, s výnimkou prípadu, keď tento štátny príslušník predstavuje vážnu hrozbu pre verejný poriadok, verejnú bezpečnosť alebo národnú bezpečnosť.

46

Svojou štvrtou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má smernica 2008/115 vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby členské štáty stanovili, že rozhodnutie o vyhostení alebo odsune, ktoré malo v období medzi dňom, keď smernica mala byť prebratá, a dňom, keď bola skutočne prebratá, päť a viac rokov, môže znovu slúžiť ako základ pre trestné stíhanie, ak sa toto rozhodnutie zakladalo na trestnoprávnej sankcii v zmysle článku 2 ods. 2 písm. b) tejto smernice.

47

Nemecká vláda uvádza, že štvrtá otázka je neprípustná, pretože odpoveď na ňu nie je potrebná na vyriešenie sporu vo veci samej týkajúceho sa pána Osmaniho. Zdôrazňuje, že jeho vstup na nemecké územie, ktorý viedol k trestným stíhaniam dotknutým vo veci samej, sa neuskutočnil v období medzi dňom, keď smernica 2008/115 mala byť prebratá, a dňom, keď bola skutočne prebratá, ale po dni, keď bola skutočne prebratá. Zastáva tak názor, že otázka, či výnimka stanovená v článku 2 ods. 2 písm. b) tejto smernice mohla mať účinok v tomto období, nie je rozhodujúca.

48

V tejto súvislosti stačí konštatovať, že štvrtá otázka sa netýka prípadných účinkov tejto výnimky počas obdobia uvedeného v predchádzajúcom bode, ale skôr vplyvu existencie tohto obdobia na možnosť členského štátu využiť túto výnimku po nadobudnutí účinnosti vnútroštátnej právnej úpravy preberajúcej túto smernicu. Zdá sa, že otázka je relevantná pre vyriešenie sporu týkajúceho sa pána Osmaniho.

49

Z toho vyplýva, že štvrtá otázka, ktorú vnútroštátny súd položil, je prípustná.

50

Treba pripomenúť, že článok 2 ods. 2 písm. b) smernice 2008/115 umožňuje členským štátom, aby túto smernicu neuplatnili na štátnych príslušníkov tretích štátov, ktorým sa podľa vnútroštátneho práva uložil návrat ako trestná sankcia alebo návrat z trestnej sankcie vyplýva (pozri v tomto zmysle rozsudky El Dridi, už citovaný, bod 49, a Achughbabian, už citovaný, bod 41).

51

V tejto súvislosti treba uviesť, že vnútroštátny súd nemá pochybnosti o tom, že na pána Osmaniho sa vzťahuje osobná pôsobnosť týchto ustanovení. Z rozhodnutia vnútroštátneho súdu totiž vyplýva, že pán Osmani, po prvé, bol v roku 1999 vyhostený na dobu neurčitú na základe ustanovení zákona o cudzincoch, podľa ktorých sa také opatrenie ukladá cudzincom, ktorí porušia ustanovenia nemeckého zákona o drogách. Po druhé, v roku 2004, keď si pán Osmani odpykával trest odňatia slobody na základe odsúdenia za obchodovanie s drogami, bolo voči nemu prijaté rozhodnutie o odsune s časovo neobmedzenými účinkami.

52

Treba konštatovať, že ak členský štát využije možnosť stanovenú v článku 2 ods. 2 písm. b) smernice 2008/115 najneskôr ku dňu uplynutia lehoty na prebratie tejto smernice, znamená to, že štátni príslušníci tretích štátov, na ktorých sa toto ustanovenie vzťahuje, nebudú nikdy patriť do pôsobnosti tejto smernice.

53

Naopak, ak členský štát ešte nevyužil túto možnosť po uplynutí lehoty na prebratie, najmä z dôvodu, že ešte neprebral smernicu 2008/115 do svojho vnútroštátneho práva, nemôže využiť právo obmedziť osobnú pôsobnosť tejto smernice na základe jej článku 2 ods. 2 písm. b) so zreteľom na osoby, voči ktorým sa účinky tejto smernice už uplatnili.

54

Za týchto okolností obmedzenie osobnej pôsobnosti smernice 2008/115 na základe ustanovenia článku 2 ods. 2 písm. b), ku ktorému dôjde až po uplynutí lehoty na prebratie tejto smernice, nemožno namietať v súvislosti s osobou, akou je pán Osmani, voči ktorej sa rozhodnutie o odsune prijalo 30. júna 2004 a na územie tohto členského štátu sa vrátil po nadobudnutí účinnosti vnútroštátnych predpisov obsahujúcich možnosť uvedenú v predmetnom ustanovení.

55

Keby sa namietalo voči využitiu možnosti stanovenej v článku 2 ods. 2 písm. b) smernice 2008/115 v súvislosti s osobou, akou je pán Osmani, ktorá sa už mohla priamo odvolať na dotknuté ustanovenia tejto smernice, znamenalo by to zhoršenie situácie tejto osoby.

56

Vzhľadom na uvedené treba na štvrtú otázku odpovedať tak, že smernica 2008/115 sa má vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby členský štát stanovil, že rozhodnutie o vyhostení alebo odsune, ktoré malo v období medzi dňom, keď smernica mala byť prebratá, a dňom, keď bola skutočne prebratá, päť a viac rokov, môže znovu slúžiť ako základ pre trestné stíhanie, ak sa toto rozhodnutie zakladalo na trestnoprávnej sankcii v zmysle článku 2 ods. 2 písm. b) tejto smernice a členský štát využil možnosť stanovenú v tomto ustanovení.

57

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (štvrtá komora) rozhodol takto: