—

YS, M a S, v zastúpení: B. Scholten, J. Hoftijzer a I. Oomen, advocaten,

—

holandská vláda, v zastúpení: B. Koopman a C. Wissels, splnomocnené zástupkyne,

—

česká vláda, v zastúpení: M. Smolek, splnomocnený zástupca,

—

grécka vláda, v zastúpení: E.‑M. Mamouna a D. Tsagkaraki, splnomocnené zástupkyne,

—

francúzska vláda, v zastúpení: D. Colas a S. Menez, splnomocnení zástupcovia,

—

rakúska vláda, v zastúpení: C. Pesendorfer, splnomocnená zástupkyňa,

—

portugalská vláda, v zastúpení: L. Inez Fernandes a C. Vieira Guerra, splnomocnení zástupcovia,

—

Európska komisia, v zastúpení: B. Martenczuk, P. van Nuffel a C. ten Dam, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrhy na začatie prejudiciálneho konania sa týkajú výkladu článku 2 písm. a), článku 12 písm. a) a článku 13 ods. 1 písm. d), f) a g) smernice Európskeho parlamentu a Rady 95/46/ES z 24. októbra 1995 o ochrane fyzických osôb pri spracovaní osobných údajov a voľnom pohybe týchto údajov (Ú. v. ES L 281, s. 31; Mim. vyd. 13/015, s. 355), ako aj článku 8 ods. 2 a článku 41 ods. 2 písm. b) Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“).

2

Tieto návrhy boli predložené v rámci dvoch sporov, a to jednak medzi YS, štátnym príslušníkom tretieho štátu, ktorý podal žiadosť o povolenie na dočasný pobyt v Holandsku, a Minister voor Immigratie, Integratie en Asiel (minister pre prisťahovalectvo, integráciu a azyl, ďalej len „minister“) a jednak ministrom na jednej strane a M a S, ktorí sú tiež štátnymi príslušníkmi tretích štátov a podali rovnakú žiadosť, na druhej strane, v súvislosti so zamietnutím tohto ministra poskytnúť uvedeným štátnym príslušníkom kópiu správneho dokumentu vyhotoveného pred prijatím rozhodnutí týkajúcich sa ich žiadostí o povolenie na pobyt.

3

Smernica 95/46, ktorej cieľom je podľa jej článku 1 chrániť základné práva a slobody fyzických osôb, a najmä ich právo na súkromie v súvislosti so spracovaním osobných údajov, ako aj odstrániť prekážky voľnému toku týchto údajov, vo svojich odôvodneniach 25 a 41 stanovuje:

…

4

Pojem „osobné údaje“ je definovaný v článku 2 písm. a) smernice ako „akákoľvek informácia, ktorá sa týka identifikovanej alebo identifikovateľnej fyzickej osoby (‚údajového subjektu‘)“.

5

Článok 12 tejto smernice s názvom „Právo prístupu“ stanovuje:

„Členské štáty zaručia osobe pracujúcej s údajmi [údajovému subjektu – neoficiálny preklad] právo získať od kontrolóra [prevádzkovateľa – neoficiálny preklad]:

6

Článok 13 ods. 1 tejto smernice s názvom „Výnimky a obmedzenia“ stanovuje:

„Členské štáty môžu prijať legislatívne opatrenia na obmedzenie rozsahu povinností a práv uvedených v článkoch… 12…, keď takéto obmedzenie vytvára [predstavuje – neoficiálny preklad] nevyhnutné opatreni[e] na zabezpečenie údajov o:

…

…

7

V článku 14 tejto smernice sa stanovuje, že členské štáty zaručia údajovému subjektu právo vzniesť za určitých podmienok námietku proti spracovaniu osobných údajov, ktoré sa ho týkajú.

8

Podľa článku 22 a článku 23 ods. 1 smernice 95/46 členské štáty stanovia, že každá osoba má právo v prípade porušenia práv, ktoré jej zaručuje vnútroštátne právo uplatniteľné na uvedené spracovanie, na súdny prostriedok nápravy a že každá osoba, ktorá utrpela škodu následkom nezákonného spracovania alebo akejkoľvek činnosti nezlučiteľnej s vnútroštátnymi predpismi, ktoré boli prijaté na vykonanie smernice, má právo, aby jej prevádzkovateľ nahradil utrpenú škodu.

9

Články 2, 12 a 13 smernice 95/46 boli prebraté do vnútroštátneho práva v § 1, 35 a 43 zákona o ochrane osobných údajov (Wet bescherming persoonsgegevens, ďalej len „Wbp“).

10

§ 35 Wbp je formulovaný takto:

„Údajový subjekt má právo sa slobodne a v primeraných odstupoch obrátiť na spracovateľa a požadovať informáciu o tom, či sú osobné údaje, ktoré sa ho týkajú, spracovávané. Spracovateľ písomne oznámi údajovému subjektu v lehote štyroch týždňov, či sú osobné údaje, ktoré sa ho týkajú, spracovávané.

Ak sa spracúvajú takéto údaje, zahŕňa takáto informácia úplný prehľad o týchto údajoch v zrozumiteľnej forme, opis účelu spracovania, kategórie spracovávaných údajov a príjemcov alebo kategórie príjemcov, ktorým sa údaje poskytujú, ako aj dostupné informácie o pôvode údajov.“

11

Podľa § 43 písm. e) Wbp môže spracovateľ v prípade potreby neuplatniť § 35 tohto zákona, ak je to nevyhnutné v záujme ochrany údajového subjektu alebo rešpektovania práv a slobôd tretích osôb.

12

Podľa § 29 ods. 1 písm. a) zákona z roku 2000 o cudzincoch (Vreemdelingenwet 2000, ďalej len „Vw 2000“), možno cudzincovi, ktorý má postavenie utečenca, udeliť povolenie na prechodný pobyt. Podľa § 29 ods. 1 písm. b) tohto zákona možno toto povolenie udeliť tiež cudzincovi, ktorý preukázal, že existujú skutočné dôvody, na základe ktorých sa možno domnievať, že v prípade vyhostenia bude vystavený skutočnému nebezpečenstvu uloženia alebo výkonu trestu smrti, nebezpečenstvu mučenia, neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestu alebo nebezpečenstvu vážneho individuálneho ohrozenia života alebo osobnej integrity civilnej osoby z dôvodu slepého násilia v prípade medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu.

13

Úradník oddelenia imigrácie a naturalizácie zodpovedný za posúdenie žiadosti o povolenie na pobyt, ktorý nemá podpisové právo, vypracuje návrh rozhodnutia, ktorý sa predloží na posúdenie nadriadenému v rámci úradu. Tento úradník pripojí k uvedenému návrhu dokument, v ktorom vysvetlí nadriadenému dôvody, ktoré podopierajú jeho návrh rozhodnutia (ďalej len „zápisnica“). Pokiaľ uvedený úradník má sám podpisové právo, zápisnica sa nepredkladá nadriadenému, ale je použitá ako odôvodnenie rozhodovacieho konania určené na odôvodnenie rozhodnutia v rámci oddelenia. Zápisnica je súčasťou prípravného konania v rámci uvedeného oddelenia, nie je však súčasťou konečného rozhodnutia, aj keď niektoré z úvah v nej uvedených môžu byť prebraté do odôvodnenia tohto konečného rozhodnutia.

14

Vo všeobecnosti zápisnica obsahuje tieto informácie: meno, telefónne číslo a číslo kancelárie pracovníka povereného prípravou rozhodnutia, polia pre parafy a mená nadriadených, údaje o žiadateľovi, akými sú meno, dátum narodenia, štátna príslušnosť, pohlavie, etnická príslušnosť, vierovyznanie a jazyk, údaje o priebehu konania, údaje o vysvetleniach, ktoré podal žiadateľ, a o predložených dokumentoch, platné právne predpisy a napokon posúdenie uvedených údajov s ohľadom na platné právne predpisy. Toto posúdenie sa označuje ako „právna analýza“.

15

V závislosti od konkrétneho prípadu je právna analýza viac či menej rozvinutá, pričom môže predstavovať niekoľko viet alebo niekoľko strán. V prípade podrobnej analýzy sa úradník poverený prípravou rozhodnutia zaoberá najmä dôveryhodnosťou podaných vysvetlení a uvádza dôvody, pre ktoré sa domnieva, že žiadateľ môže alebo nemôže mať nárok na udelenie povolenia na pobyt. V stručnej analýze sa môže obmedziť na odkaz na uplatnenie stanovenej politickej orientácie.

16

Do 14. júla 2009 uplatňoval minister prax, že na základe jednoduchej žiadosti poskytol uvedenú zápisnicu. Keďže sa domnieval, že značný počet týchto žiadostí spôsoboval príliš veľké pracovné zaťaženie, že dotknuté osoby si často nesprávne vykladali právne analýzy obsiahnuté v zápisniciach, ktoré im boli poskytnuté, a že v dôsledku ich poskytovania tieto zápisnice obsahovali stále menej výmeny názorov v rámci oddelenia imigrácie a naturalizácie, minister túto prax ukončil.

17

Odvtedy sa žiadosti o poskytnutie zápisnice systematicky zamietajú. Namiesto kópie zápisnice žiadateľ v súčasnosti dostane zhrnutie osobných údajov obsiahnutých v tomto dokumente vrátane informácie týkajúcej sa pôvodu týchto údajov a prípadne orgánov, ktorým boli poskytnuté.

18

Dňa 13. januára 2009 YS podať žiadosť o povolenie na dočasný pobyt na základe azylového práva. Rozhodnutím z 9. júna 2009 bola táto žiadosť zamietnutá. Listom z 9. apríla 2010 došlo k späťvzatiu tohto rozhodnutia a žiadosť bola opätovne zamietnutá rozhodnutím zo 6. júla 2010.

19

Listom z 10. septembra 2010 YS požiadal o poskytnutie zápisnice týkajúcej sa rozhodnutia zo 6. júla 2010.

20

Rozhodnutím z 24. septembra 2010 bolo poskytnutie tejto zápisnice zamietnuté. V tomto rozhodnutí však bol uvedený súhrn údajov obsiahnutých v zápisnici, pôvod týchto údajov a orgány, ktorým boli ďalej poskytnuté. YS podal sťažnosť proti tomuto zamietnutiu poskytnutia zápisnice, ktorá bola zamietnutá rozhodnutím z 22. marca 2011.

21

YS preto podal žalobu proti tomuto rozhodnutiu o zamietnutí na Rechtbank Middelburg (súd v Middelburgu) z dôvodu, že prístup k uvedenej zápisnici mu nemožno zamietnuť.

22

Za týchto podmienok Rechtbank Middelburg rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

23

Rozhodnutím z 28. októbra 2009 minister udelil M ako žiadateľovi o azyl povolenie na dočasný pobyt na základe § 29 ods. 1 písm. b) Vw 2000. Toto rozhodnutie nebolo odôvodnené v tom zmysle, že neuvádzalo spôsob, akým bola vec posúdená oddelením imigrácie a naturalizácií.

24

Listom z 30. októbra 2009 M požiadal podľa § 35 Wbp o prístup k zápisnici týkajúcej sa tohto rozhodnutia.

25

Rozhodnutím zo 4. novembra 2009 minister zamietol M prístup k tejto zápisnici. Toto zamietnutie odôvodnil § 43 písm. e) Wbp, pričom sa domnieval, že prístup k tomuto dokumentu by mohol poškodiť slobodu úradníka povereného jej vypracovaním uviesť v nej určité argumenty a úvahy, ktoré by mohli byť relevantné v rámci rozhodovacieho postupu.

26

Keďže sťažnosť proti tomuto zamietnutiu bola zamietnutá rozhodnutím z 3. decembra 2010, M podal proti nemu žalobu na Rechtbank Middelburg. V rozhodnutí zo 16. júna 2011 sa tento súd domnieval, že záujem, ktorý uvádza minister ako dôvod zamietnutia prístupu k zápisnici, nepredstavuje záujem chránený § 43 písm. e) Wbp a zrušil toto rozhodnutie z dôvodu, že sa opieralo o nesprávne právne odôvodnenie. Navyše rozhodol, že neexistuje žiadny dôvod pre zachovanie právnych účinkov tohto rozhodnutia, keďže minister v rozpore s § 35 ods. 2 Wbp neposkytol prístup k právnej analýze obsiahnutej v zápisnici, z ktorej by mohli vyplývať dôvody, pre ktoré sa M nemôže dovolávať postavenia utečenca v zmysle § 29 písm. a) Vw 2000.

27

Rozhodnutím z 10. februára 2010, ktoré neobsahovalo odôvodnenie, minister udelil S povolenie na dočasný pobyt z dôvodu „dramatických okolností“. Listom z 19. februára 2010 požiadal S podľa § 35 Wbp o poskytnutie zápisnice týkajúcej sa tohto rozhodnutia.

28

Táto žiadosť bola zamietnutá rozhodnutím z 31. marca 2010, ktoré bolo po podaní sťažnosti potvrdené rozhodnutím z 21. októbra 2010. Minister v tomto rozhodnutí zastával názor, že už v rozhodnutí z 31. marca 2010 bolo oznámené, ktoré osobné údaje obsahuje zápisnica, a že toto rozhodnutie tým odpovedalo na žiadosť o prístup. Navyše sa domnieval, že Wbp nepriznáva právo na prístup k zápisnici.

29

Rozhodnutím zo 4. augusta 2011 Rechtbank Amsterdam (súd v Amsterdame) vyhlásil za dôvodnú žalobu, ktorú podal S proti rozhodnutiu z 21. októbra 2010, a toto rozhodnutie zrušil. Tento súd sa najmä domnieval, že dotknutá zápisnica neobsahovala iné informácie, než osobné údaje týkajúce sa S, že S mal právo na prístup k nim na základe Wbp a že zamietnutie prístupu zo strany ministra nebolo riadne podložené.

30

Tak v spore týkajúcom sa M, ako aj v spore týkajúcom sa S sa minister rozhodol obrátiť sa s odvolaním na Raad van State (Štátna rada).

31

Za týchto podmienok Raad van State rozhodla spojiť veci týkajúce sa M a S, prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

32

Rozhodnutím z 30. apríla 2013 boli veci C‑141/12 a C‑372/12 spojené na účely ústnej časti konania a vyhlásenia rozsudku.

33

Prvou a druhou otázkou vo veci C‑141/12, ako aj piatou otázkou vo veci C‑372/12, ktoré je potrebné preskúmať spoločne, sa vnútroštátne súdy v podstate pýtajú, či sa článok 2 písm. a) smernice 95/46 má vykladať v tom zmysle, že údaje týkajúce sa žiadateľa o azyl a právna analýza obsiahnutá v zápisnici predstavujú „osobné údaje“ v zmysle tohto ustanovenia.

34

Hoci sa všetky dotknuté osoby, ktoré zaujali stanovisko k tejto otázke, domnievajú, že údaje týkajúce sa žiadateľa o povolenie na pobyt prebraté do zápisnice zodpovedajú pojmu „osobné údaje“, a preto navrhujú odpovedať na prvú otázku vo veci C‑141/12 kladne, názory sa rôznia v súvislosti s právnou analýzou uvedenou v tomto správnom dokumente, čo je predmetom druhej otázky v tejto veci, ako aj piatej otázky vo veci C‑372/12.

35

Tak YS, M a S, ako aj helénska, rakúska a portugalská vláda a tiež Európska komisia sa domnievajú, že pokiaľ sa táto právna analýza vzťahuje na konkrétnu fyzickú osobu a vychádza z jej individuálnej situácie a vlastností, tiež patrí pod tento pojem. Helénska vláda a Komisia však spresňujú, že to platí výlučne pre právne analýzy, ktoré obsahujú informácie týkajúce sa fyzickej osoby, a nie pre právne analýzy, ktoré obsahujú výlučne abstraktný právny výklad, kým M a S sa domnievajú, že takýto abstraktný výklad patrí do pôsobnosti uvedeného ustanovenia, pokiaľ je určujúci pre posúdenia žiadosti o povolenie na pobyt a uplatňovaný v konkrétnom prípade žiadateľa.

36

Naopak podľa holandskej, českej a francúzskej vlády právna analýza obsiahnutá v zápisnici nepatrí pod pojem „osobné údaje“.

37

V tomto ohľade je namieste pripomenúť, že článok 2 písm. a) smernice 95/46 definuje osobné údaje ako „akúkoľvek informáciu, ktorá sa týka identifikovanej alebo identifikovateľnej fyzickej osoby“.

38

Niet však pochybností o tom, že údaje o žiadateľovi o povolenie na pobyt, akými sú meno, dátum narodenia, štátna príslušnosť, pohlavie, etnická príslušnosť, vierovyznanie a jazyk, predstavujú informácie, ktoré sa týkajú tejto fyzickej osoby, ktorá je identifikovaná v tejto zápisnici najmä jej menom, a že v dôsledku toho musia byť kvalifikované ako „osobné údaje“ (pozri v tomto zmysle najmä rozsudok Huber, C‑524/06, EU:C:2008:724, body 31 a 43).

39

Naopak, čo sa týka právnej analýzy uvedenej v zápisnici, je namieste konštatovať, že hoci určite môže obsahovať osobné údaje, sama osebe nepredstavuje takýto údaj v zmysle článku 2 písm. a) smernice 95/46.

40

Ako to totiž v podstate uviedli generálny advokát v bode 59 svojich návrhov, ako aj holandská, česká a francúzska vláda, takáto právna analýza nepredstavuje informáciu týkajúcu sa žiadateľa o povolenie na pobyt, ale maximálne v rozsahu, v akom sa obmedzuje na čisto abstraktný výklad práva, informáciu týkajúcu sa posúdenia a uplatnenia zo strany príslušného orgánu tohto práva na situáciu žiadateľa, pričom táto situácia bola preukázaná prostredníctvom osobných údajov týkajúcich sa jeho osoby, ktoré mal k dispozícii tento orgán.

41

Tento výklad pojmu „osobné údaje“ v zmysle smernice 95/46 vyplýva nielen zo znenia jej článku 2 písm. a), ale je tiež potvrdený cieľom a štruktúrou tejto smernice.

42

Podľa článku 1 tejto smernice jej cieľom je chrániť základné práva a slobody fyzických osôb, najmä ich právo na súkromie v súvislosti so spracovaním osobných údajov a tiež umožniť voľný tok týchto údajov medzi členskými štátmi.

43

Podľa odôvodnenia 25 smernice 95/46 sa zásady ochrany fyzických osôb v nej stanovené musia na jednej strane odrážať v povinnostiach kladených na osoby zodpovedné za spracovanie údajov týkajúcich sa týchto osôb, a na druhej strane v práve jednotlivcov, ktorých údaje sa spracovávajú, aby boli informovaní, že sa uskutočňuje spracovanie, v práve prístupu k údajom, v práve žiadať ich opravu a v práve namietať za určitých okolností proti spracovaniu.

44

Pokiaľ ide o tieto práva údajového subjektu upravené smernicou 95/46, je namieste zdôrazniť, že z ochrany základného práva na rešpektovanie súkromného života vyplýva najmä možnosť tohto subjektu ubezpečiť sa, že osobné údaje, ktoré sa ho týkajú, sú správne, a že sú spracúvané dovoleným spôsobom. Ako vyplýva z odôvodnenia 41 tejto smernice, práve s cieľom môcť uskutočniť nevyhnutné overenia má údajový subjekt na základe článku 12 písm. a) tejto smernice právo na prístup k údajom, ktoré sa ho týkajú a ktoré sú predmetom spracovania. Toto právo na prístup je nevyhnutné najmä na to, aby sa údajovému subjektu umožnilo prípadne dosiahnuť, aby prevádzkovateľ opravil, vymazal alebo zablokoval tieto údaje, a v dôsledku toho si údajový subjekt mohol uplatniť právo uvedené v článku 12 písm. b) tejto smernice (pozri v tomto zmysle rozsudok Rijkeboer, C‑553/07, EU:C:2009:293, body 49 a 51).

45

Na rozdiel od údajov týkajúcich sa žiadateľa o povolenie na pobyt, ktoré sa nachádzajú v zápisnici a ktoré môžu predstavovať vecný základ právnej analýzy v nej obsiahnutej, však takáto analýza, ako uviedli holandská a francúzska vláda, nie je sama osebe spôsobilá na účely overenia jej správnosti týmto žiadateľom a na vykonanie úpravy v zmysle článku 12 písm. b) smernice 95/46.

46

Za týchto podmienok by rozšírenie práva na prístup žiadateľa o povolenie na pobyt na túto právnu analýzu v skutočnosti neslúžilo cieľu tejto smernice, ktorý spočíva v zaručení ochrany práva tohto žiadateľa na súkromný život v súvislosti so spracovaním osobných údajov, ktoré sa ho týkajú, ale cieľu zaručiť mu prístup k správnym dokumentom, ktoré však nie je predmetom smernice 95/46.

47

V analogickom kontexte, pokiaľ ide o spracovanie osobných údajov inštitúciami Únie, ktoré sa riadi na jednej strane nariadením Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 45/2001 z 18. decembra 2000 o ochrane jednotlivcov so zreteľom na spracovanie osobných údajov inštitúciami a orgánmi spoločenstva a o voľnom pohybe takýchto údajov (Ú. v. ES L 8, 2001, s. 1; Mim. vyd. 13/026, s. 102), a na druhej strane nariadením Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1049/2001 z 30. mája 2001 o prístupe verejnosti k dokumentom Európskeho parlamentu, Rady a Komisie (Ú. v. ES L 145, s. 43; Mim. vyd. 01/003, s. 331), Súdny dvor už v bode 49 rozsudku Komisia/Bavarian Lager (C‑28/08 P, EU:C:2010:378) konštatoval, že uvedené nariadenia majú rôzne ciele a že na rozdiel od nariadenia č. 1049/2001 cieľom nariadenia č. 45/2001 nie je zaručiť transparentnosť rozhodovacieho postupu verejných orgánov a podporovať dobrú administratívnu prax zjednodušením výkonu práva na prístup k dokumentom. Toto zistenie platí aj vo vzťahu k smernici 95/46, ktorej cieľ v podstate zodpovedá cieľu nariadenia č. 45/2001.

48

Zo všetkých predchádzajúcich úvah vyplýva, že na prvú a druhú otázku vo veci C‑141/12, ako aj na piatu otázku vo veci C‑372/12 je potrebné odpovedať tak, že článok 2 písm. a) smernice 95/46 sa má vykladať v tom zmysle, že údaje týkajúce sa žiadateľa o azyl nachádzajúce sa v zápisnici a prípadne takéto údaje nachádzajúce sa v právnej analýze v nej obsiahnutej predstavujú „osobné údaje“ v zmysle tohto ustanovenia, pričom však rovnakú kvalifikáciu naopak nemožno uplatniť na uvedenú analýzu ako takú.

49

Vzhľadom na odpoveď na prvú a druhú otázku vo veci C‑141/12 a na piatu otázku vo veci C‑372/12, keďže vnútroštátny súd spresnil, že šiesta otázka položená vo veci C‑372/12 si vyžaduje odpoveď len v prípade, že právna analýza obsiahnutá v zápisnici bude kvalifikovaná ako osobný údaj, nie je namieste odpovedať na túto šiestu otázku.

50

Treťou a piatou otázkou vo veci C‑141/12, ako aj prvou a druhou otázkou vo veci C‑372/12, ktoré je potrebné skúmať spoločne, by vnútroštátny súd chcel v podstate zistiť, či sa článok 12 písm. a) smernice 95/46 a článok 8 ods. 2 Charty majú vykladať v tom zmysle, že žiadateľ o povolenie na pobyt má právo na prístup k údajom, ktoré sa ho týkajú a ktoré sa nachádzajú v zápisnici, a v prípade kladnej odpovede, či z tohto práva vyplýva, že príslušné orgány sú povinné poskytnúť mu kópiu tejto zápisnice, alebo či stačí, ak mu poskytnú úplný súhrn uvedených údajov v zrozumiteľnej forme.

51

Všetci účastníci konania na Súdnom dvore sa zhodne domnievajú, že článok 12 písm. a) smernice 95/46 priznáva žiadateľovi povolenia na pobyt právo na prístup k všetkým osobným údajom obsiahnutým v zápisnici, avšak ich stanoviská týkajúce sa konkrétneho rozsahu tohto práva sa líšia v závislosti od ich výkladu pojmu „osobné údaje“.

52

Pokiaľ ide o formu, ktorú musí mať právo na prístup, YS, M a S, ako aj helénska vláda sa domnievajú, že žiadateľ má právo na poskytnutie kópie zápisnice. Len takáto kópia by mu totiž umožnila ubezpečiť sa o tom, že má k dispozícii všetky osobné údaje, ktoré sa ho týkajú a ktoré sa nachádzajú v zápisnici.

53

Naopak podľa holandskej, českej, francúzskej a portugalskej vlády, ako aj podľa Komisie ani článok 12 písm. a) smernice 95/46, ani článok 8 ods. 2 Charty neukladajú členským štátom povinnosť poskytnúť kópiu zápisnice žiadateľovi o povolenie na pobyt. Existujú totiž iné možnosti poskytnutia osobných údajov obsiahnutých v takomto dokumente v zrozumiteľnej forme, a to najmä poskytnutím úplného a zrozumiteľného súhrnu uvedených údajov.

54

Na úvod je potrebné pripomenúť, že ustanovenia smernice 95/46 sa majú v rozsahu, v akom upravujú spracovanie osobných údajov, ktoré môže viesť k porušeniu základných slobôd a predovšetkým práva na súkromný život, nevyhnutne vykladať s prihliadnutím na základné práva, ktoré podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora tvoria súčasť všeobecných právnych zásad, ktorých dodržiavanie Súdny dvor zabezpečuje a ktoré sú v súčasnosti zapísané v Charte (pozri najmä rozsudky Connolly/Komisia, C‑274/99 P, EU:C:2001:127, bod 37; Österreichischer Rundfunk a i., C‑465/00, C‑138/01 a C‑139/01, EU:C:2003:294, bod 68, ako aj Google Spain a Google, C‑131/12, EU:C:2014:317, bod 68).

55

Článok 8 Charty, ktorý zaručuje právo na ochranu osobných údajov, vo svojom odseku 2 najmä stanovuje, že každý má právo na prístup k zhromaždeným údajom, ktoré sa ho týkajú. Táto požiadavka je vykonaná článkom 12 písm. a) smernice 95/46 (pozri v tomto zmysle rozsudok Google Spain a Google, EU:C:2014:317, bod 69).

56

Toto ustanovenie smernice 95/46 stanovuje, že členské štáty zaručia údajovému subjektu právo získať od prevádzkovateľa bez obmedzenia, v dostatočných intervaloch a bez prílišného zdržiavania alebo výdavkov oznámenie pre neho v zrozumiteľnej forme o údajoch, ktoré sa spracovávajú, a o akýchkoľvek dostupných informáciách týkajúcich sa ich zdroja.

57

Hoci smernica 95/46 členským štátom teda ukladá povinnosť zaručiť, aby každý údajový subjekt mohol získať od prevádzkovateľa zodpovedného za spracovanie osobných údajov oznámenie všetkých údajov tohto druhu, ktoré spracúva vo vzťahu k tomuto subjektu, ponecháva týmto štátom možnosť stanoviť konkrétnu materiálnu formu tohto oznámenia pod podmienkou, že je „zrozumiteľné“, teda, že umožňuje dotknutej osobe oboznámiť sa s týmito údajmi a overiť, že tieto údaje sú správne a spracúvané v súlade s touto smernicou, aby táto osoba prípadne mohla uplatniť práva, ktoré jej priznávajú článok 12 písm. b) a c), ako aj články 14, 22 a 23 tejto smernice (pozri v tomto zmysle rozsudok Rijkeboer, EU:C:2009:293, body 51 a 52).

58

V dôsledku toho, pokiaľ cieľ sledovaný týmto právom na prístup možno úplne dosiahnuť inou formou oznámenia, ani článok 12 písm. a) smernice 95/46, ani článok 8 ods. 2 Charty nezakladajú údajovému subjektu právo na poskytnutie kópie dokumentu alebo originálneho súboru, v ktorom sa tieto údaje nachádzajú. S cieľom neposkytnúť údajovému subjektu prístup k iným informáciám než k osobným údajom, ktoré sa ho týkajú, tejto osobe možno poskytnúť kópiu dokumentu alebo originálneho súboru, v ktorom tieto iné informácie budú urobené nečitateľnými.

59

V takých situáciách, aké viedli ku konaniam vo veciach samých, z odpovedi poskytnutej v bode 48 tohto rozsudku vyplýva, že výlučne údaje týkajúce sa žiadateľa o povolenie na pobyt nachádzajúce sa v zápisnici a prípadne takéto údaje nachádzajúce sa v právnej analýze v nej obsiahnutej predstavujú „osobné údaje“ v zmysle článku 2 písm. a) smernice 95/46. V dôsledku toho sa právo na prístup, ktorého sa tento žiadateľ môže dovolávať na základe článku 12 písm. a) smernice 95/46 a článku 8 ods. 2 Charty, vzťahuje výlučne na tieto údaje. Aby sa vyhovelo takémuto právu na prístup, stačí, aby sa žiadateľovi o povolenie na pobyt poskytol úplný súhrn všetkých týchto údajov v zrozumiteľnej forme, teda vo forme, ktorá tomuto žiadateľovi umožní oboznámiť sa s týmito údajmi a overiť, že tieto údaje sú správne a spracúvané v súlade s touto smernicou, aby prípadne mohol uplatniť práva, ktoré mu priznávajú článok 12 písm. b) a c), ako aj články 14, 22 a 23 tejto smernice.

60

Z predchádzajúcich úvah vyplýva, že je namieste odpovedať na tretiu a štvrtú otázku vo veci C‑141/12, ako aj prvú a druhú otázku vo veci C‑372/12 tak, že článok 12 písm. a) smernice 95/46 a článok 8 ods. 2 Charty sa majú vykladať v tom zmysle, že žiadateľ o povolenie na pobyt má právo na prístup ku všetkým osobným údajom, ktoré sa ho týkajú a ktoré sú predmetom spracovania vnútroštátnymi správnymi orgánmi v zmysle článku 2 písm. b) tejto smernice. Aby sa vyhovelo takémuto právu, stačí, aby sa tomuto žiadateľovi poskytol úplný súhrn týchto údajov v zrozumiteľnej forme, teda vo forme, ktorá tomuto žiadateľovi umožní oboznámiť sa s uvedenými údajmi a overiť, že tieto údaje sú správne a spracúvané v súlade s touto smernicou, aby prípadne mohol uplatniť práva, ktoré mu priznáva táto smernica.

61

Štvrtou otázkou vo veci C‑141/12, ako aj treťou a štvrtou otázkou vo veci C‑372/12, ktoré treba skúmať spoločne, sa vnútroštátne súdy v podstate pýtajú, či sa článok 41 ods. 2 písm. b) Charty má vykladať v tom zmysle, že žiadateľ o povolenie na pobyt sa voči vnútroštátnym orgánom môže dovolávať práva na prístup k spisu upravenému v tomto ustanovení, a v prípade kladnej odpovede, aký je rozsah výrazu „za predpokladu rešpektovania oprávnených záujmov dôvernosti [rozhodovacieho postupu]“ v zmysle tohto ustanovenia.

62

Komisia sa domnieva, že tieto otázky sú neprípustné z dôvodu ich hypotetickej a nejasnej formulácie.

63

Treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora pri otázkach týkajúcich sa výkladu práva Únie položených vnútroštátnym súdom v rámci právnej úpravy a skutkových okolností, ktoré tento súd vymedzí na vlastnú zodpovednosť a ktorých správnosť Súdnemu dvoru neprináleží preverovať, platí prezumpcia relevantnosti. Súdny dvor môže odmietnuť rozhodnúť o prejudiciálnej otázke položenej vnútroštátnym súdom len vtedy, ak je zjavné, že požadovaný výklad práva Únie nemá žiadnu súvislosť s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej, pokiaľ ide o hypotetický problém, alebo ak Súdny dvor nedisponuje skutkovými a právnymi podkladmi potrebnými na užitočnú odpoveď na otázky, ktoré sa mu položili (pozri najmä rozsudok Márquez Samohano, C‑190/13, EU:C:2014:146, bod 35 a citovanú judikatúru).

64

V tomto prípade to tak však nie je. Vzhľadom na skutkový stav opísaný vnútroštátnymi súdmi sa nezdá, že by otázka, či sa žiadatelia vo veciach samých môžu na základe článku 41 ods. 2 písm. b) Charty dovolávať práva na prístup k spisu týkajúcemu sa ich žiadostí o povolenie na pobyt, mala výlučne hypotetickú povahu. Formulácia otázok, ako aj súvisiace informácie obsiahnuté v prejudiciálnych návrhoch sú navyše dostatočne jasné na účely stanovenia rozsahu týchto otázok, a tiež na to, aby na jednej strane Súdnemu dvoru umožnili poskytnúť odpoveď na ne a na druhej strane umožnili dotknutým osobám podať svoje pripomienky v súlade s článkom 23 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie.

65

Čo sa týka týchto prejudiciálnych otázok, YS, M a S, ako aj helénska vláda sa domnievajú, že žiadateľ o povolenie na pobyt môže zakladať svoje právo na prístup k spisu na článku 41 ods. 2 písm. b) Charty, keďže v rámci konania o udelenie takéhoto povolenia vnútroštátne orgány vykonávajú smernicu v azylovej oblasti. Naopak holandská, česká, francúzska, rakúska a portugalská vláda, ako aj Komisia sa domnievajú, že článok 41 Charty je určený výlučne inštitúciám Únie a v dôsledku toho nemôže zakladať právo na prístup k spisu v rámci vnútroštátneho konania.

66

Na úvod je potrebné hneď pripomenúť, že článok 41 Charty s názvom „Právo na dobrú správu vecí verejných“ vo svojom odseku 1 uvádza, že každý má právo, aby inštitúcie, orgány, úrady a agentúry Únie vybavovali jeho záležitosti nestranne, spravodlivo a v primeranej lehote. Podľa odseku 2 toho istého článku zahŕňa toto právo najmä právo každého na prístup k spisu, ktorý sa ho týka, za predpokladu rešpektovania oprávnených záujmov dôvernosti a služobného a obchodného tajomstva.

67

Zo znenia článku 41 Charty jasne vyplýva, že nie je určený členským štátom, ale výlučne inštitúciám, orgánom a úradom Únie (pozri v tomto zmysle rozsudok Cicala, C‑482/10, EU:C:2011:868, bod 28). V dôsledku toho žiadateľ o povolenie na pobyt nemôže zakladať svoje právo na prístup k vnútroštátnemu spisu týkajúcemu sa tejto jeho žiadosti na článku 41 ods. 2 písm. b) Charty.

68

Tento záver nespochybňuje ani skutočnosť, že právo na riadnu správu vecí verejných potvrdené v tomto ustanovené odzrkadľuje všeobecnú zásadu práva Únie (rozsudok H. N., C‑604/12, EU:C:2014:302, bod 49). Svojimi otázkami v prejednávaných veciach však vnútroštátne súdy nepožadujú výklad tejto všeobecnej zásady, ale sa pýtajú, či sa článok 41 Charty môže ako taký uplatniť na členské štáty Únie.

69

V dôsledku toho je namieste odpovedať na štvrtú otázku vo veci C‑141/12, ako aj na tretiu a štvrtú otázku vo veci C‑372/12 tak, že článok 41 ods. 2 písm. b) Charty sa má vykladať v tom zmysle, že žiadateľ o povolenie na pobyt sa voči vnútroštátnym orgánom nemôže odvolávať na toto ustanovenie.

70

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (tretia komora) rozhodol takto: