Účastníci konania
Odôvodnenie
Výrok

Účastníci konania

Vo veci C-71/12,

ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Qorti Kostituzzjonali (Malta) zo 17. januára 2012 a doručený Súdnemu dvoru 10. februára 2012, ktorý súvisí s konaním:

Vodafone Malta ltd.,

Mobisle Communications ltd.

proti

Avukat Ġenerali,

Kontrollur tad-Dwana,

Ministru tal-Finanzi,

Awtorita’ ta’ Malta dwar il-Komunikazzjoni,

SÚDNY DVOR (tretia komora),

v zložení: predseda tretej komory M. Ilešič, podpredseda Súdneho dvora K. Lenaerts, vykonávajúci funkciu sudcu tretej komory, sudcovia E. Jarašiūnas (spravodajca), A. Ó Caoimh a C. G. Fernlund,

generálny advokát: N. Jääskinen,

tajomník: L. Hewlett, hlavná referentka,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 30. januára 2013,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

– Vodafone Malta ltd., v zastúpení: I. Refalo, M. Refalo, L. Hurst, J. Pavia a M. Borg, avukati, a M. Hall, QC,

– Mobisle Communications ltd., v zastúpení: F. Galea Salomone, splnomocnený zástupca, za právnej pomoci I. Gauci a R. Tufigno, avukati,

– Awtorita’ ta’ Malta dwar il-Komunikazzjoni, v zastúpení: L. Cassar Pullicino a P. Micallef, avukati,

– maltská vláda, v zastúpení: P. Grech, D. Mangion a V. Buttigieg, splnomocnení zástupcovia,

– španielska vláda, v zastúpení: N. Díaz Abad, splnomocnená zástupkyňa,

– francúzska vláda, v zastúpení: G. de Bergues a J.-S. Pilczer, splnomocnení zástupcovia,

– Maďarsko, v zastúpení: M. Z. Fehér, K. Szíjjártó a Á. Szílágyi, splnomocnení zástupcovia,

– Európska komisia, v zastúpení: G. Braun, K. Mifsud-Bonnici a L. Nicolae, splnomocnení zástupcovia,

so zreteľom na rozhodnutie prijaté po vypočutí generálneho advokáta, že vec bude prejednaná bez jeho návrhov,

vyhlásil tento

Rozsudok

Odôvodnenie

1. Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článkov 12 a 13 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2002/20/ES zo 7. marca 2002 o povolení na elektronické komunikačné siete a služby (smernica o povolení) (Ú. v. EÚ L 108, s. 21; Mim. vyd. 13/029, s. 337).

2. Tento návrh bol predložený v rámci sporu medzi spoločnosťami Vodafone Malta ltd. (ďalej len „Vodafone Malta“) a Mobisle Communications ltd. (ďalej len „Mobisle Communications)na jednej strane a Avukat Ġenerali (generálny prokurátor), Kontrollur tad-Dwana (colný kontrolór), Ministru tal-Finanzi (minister financií) a Awtorita’ ta’ Malta dwar il-Komunikazzjoni (maltský telekomunikačný úrad) na druhej strane vo veci zaplatenia spotrebnej dane.

Právny rámec

Právo Únie

3. Odôvodnenia 30 a 31 smernice o povolení uvádzajú:

„(30) Správne poplatky môžu byť uložené poskytovateľom elektronických komunikačných služieb na financovanie činností národného regulačného orgánu pri riadení povoľovacieho systému a pre poskytovanie práv na používanie. Takéto poplatky by mali byť obmedzené tak, aby pokryli skutočné náklady na správu týchto činností. Na tento účel by sa mala vytvoriť transparentnosť v preukazovaní príjmov a výdavkov národných regulačných orgánov prostredníctvom ročnej správy o celkovej sume vybraných poplatkov a vynaložených nákladov na správu. Toto umožní podnikom skontrolovať, či sú náklady na správu a poplatky v rovnováhe.

(31) Systémy pre správne poplatky by nemali skresliť súťaž alebo vytvoriť prekážky pre prístup na trh. V systémoch všeobecného povolenia už nebude možné spájať náklady na správu s poplatkami jednotlivých podnikov s výnimkou poskytovania práv na používanie čísel, rádiových frekvencií a práv na inštalovanie zariadení. Výber akýchkoľvek správnych poplatkov by mal byť v súlade so zásadami systému všeobecného povolenia. Príkladom spravodlivej, jednoduchej a transparentnej alternatívy pre tieto kritériá prisudzovania poplatkov by mohol byť kľúč rozdelenia vzťahujúci sa na obrat. V prípadoch veľmi nízkych správnych poplatkov, by mohlo byť vhodné použiť buď paušálnu sadzbu alebo kombináciu paušálnej sadzby s prvkom vzťahujúcim sa na obrat.“

4. Podľa článku 1 smernice o povolení s názvom „Účel a pôsobnosť“:

„1. Cieľom tejto smernice je podporiť vnútorný trh s elektronickými komunikačnými sieťami a službami prostredníctvom harmonizácie a zjednodušenia pravidiel týkajúcich sa povolenia a podmienok s cieľom uľahčiť ich poskytnutie v rámci spoločenstva.

2. Táto smernica sa vzťahuje na povolenia na poskytovanie elektronických komunikačných sietí a služieb.“

5. Článok 2 ods. 2 písm. a) tejto smernice uvádza nasledujúcu definíciu:

„‚všeobecné povolenie‘ je právny rámec ustanovený členským štátom, zaručujúci práva na poskytovanie elektronických komunikačných sietí alebo služieb a ukladajúci osobitné odvetvové povinnosti, ktoré sa môžu vzťahovať na všetky alebo na osobitné druhy elektronických komunikačných sietí a služieb, v súlade s touto smernicou“.

6. Článok 12 uvedenej smernice s názvom „Správne poplatky“ znie:

„1. Akékoľvek správne poplatky, ukladané podnikom poskytujúcim službu alebo sieť podľa všeobecného povolenia, alebo ktorým bolo poskytnuté právo používania, budú:

a) celkovo pokrývať len administratívne náklady, ktoré sú vynaložené pri riadení, kontrole a vymáhaní plánu všeobecného povolenia a práv na používanie a osobitných povinností, ktoré sú spomenuté v článku 6 ods. 2[,] ktoré môžu zahŕňať náklady na medzinárodnú spoluprácu, harmonizáciu a normovanie, analýzu trhu, sledovanie zhody a inú kontrolu trhu, ako aj reguláciu práce, vyžadujúcu prípravu a uplatnenie sekundárnych právnych predpisov a správnych rozhodnutí, ako napríklad rozhodnutia o prístupe a prepojení; a

b) ukladané jednotlivým podnikom objektívnym, transparentným a primeraným spôsobom, ktorý minimalizuje dodatočné náklady na správu a súvisiace poplatky.

2. V prípadoch, kde národné regulačné orgány ukladajú správne poplatky, zverejnia ročný prehľad svojich nákladov na správu a celkovej sumy vybraných poplatkov. Pri existencii rozdielu medzi celkovou sumou poplatkov a nákladov na správu sa urobí primeraná úprava.“

7. Článok 13 smernice o povolení s názvom „Poplatky za práva na používanie a práva na inštalovanie zariadení“ stanovuje:

„Členské štáty môžu povoliť príslušnému orgánu, aby uložil poplatky za práva na používanie rádiových frekvencií alebo čísiel alebo práva na inštalovanie zariadení nachádzajúcich sa na, cez alebo pod verejným alebo súkromným majetkom, ktoré odrážajú potrebu zaručiť optimálne použitie týchto zdrojov. Členské štáty zabezpečia, aby takéto poplatky boli objektívne odôvodnené, transparentné, nediskriminačné a primerané vo vzťahu k ich zamýšľanému účelu a berúce do úvahy ciele uvedené v článku 8 smernice [Európskeho parlamentu a Rady] 2002/21/ES [zo 7. marca 2002 o spoločnom regulačnom rámci pre elektronické komunikačné siete a služby (rámcová smernica) (Ú. v. ES L 108, s. 33; Mim. vyd. 13/029, s. 349)].“

Maltské právo

8. Zákon č. II z roku 2005 – zákon o vykonaní rozpočtových opatrení a stanovení iných správnych opatrení (Att Numru II ta’1-2005 – Att biex jimplimenta diversi miżuri ta’ l-Estmi u biex jipprovdi għal miżuri amministrattivi oħra) ( Gazzetta tal-Gvern ta’ Malta č. 17,734 z 1. marca 2005, ďalej len „zákon č. II z roku 2005“) v § 40 stanovuje spotrebnú daň vo výške 3 % na mobilné telekomunikačné služby (paušály a dobíjateľné predplatené karty) a v § 41 stanovuje pravidlá týkajúce sa týchto služieb.

9. § 41 zákona č. II z roku 2005 týkajúci sa týchto pravidiel znie:

„Časť G

Pravidlá mobilných telekomunikačných služieb

1. Tieto pravidlá sa nazývajú ‚Pravidlá mobilných telekomunikačných služieb‘.

2. Tieto pravidlá sa uplatňujú na všetky príjmy, ktoré boli dosiahnuté z mobilných telekomunikačných služieb v súlade s pravidlom č. 4.

3. Mobilní telekomunikační operátori sú povinní zaregistrovať sa u kontrolóra v súlade so zákonom o spotrebných daniach, ďalej označovaným len ako ‚zákon‘.

4. Spotrebná daň sa bude vyberať zo všetkých platieb, ktoré mobilní telekomunikační operátori dostávajú za svoje služby, vrátane paušálnych poplatkov a dobíjacích kupónov:

Pojem ‚operátor‘ má rovnaký význam, ako je uvedené v § 2 zákona o (pravidlách) elektronických komunikácií:

Spotrebná daň sa nevzťahuje na tieto služby:

a) prichádzajúci hovor v rámci roamingu;

b) príjmy z poplatkov za prepojenie;

c) dary peňažnej povahy prevedené darcom v prospech obdarovaného prostredníctvom služieb, ktoré ponúka mobilný telekomunikačný operátor;

d) voľné minúty.

5. Osoba, podnik, združenie alebo obchodná spoločnosť, ktoré sú riadne zaregistrované u kontrolóra, sú zodpovedné za zaplatenie spotrebnej dane, ako je stanovená v § 3 zákona, v okamihu splatnosti spotrebnej dane.

6. (1) Záznam príjmov, ktoré pochádzajú zo služieb, ktoré sú zaťažené spotrebnou daňou v zmysle týchto pravidiel, musí byť sprístupnený kontrolórovi na výkon akýchkoľvek potrebných kontrol.

(2) Pravidelný výkaz obsahujúci podrobnosti o príjmoch pochádzajúcich zo služieb, ktoré sú zaťažené spotrebnou daňou v zmysle týchto pravidiel, sa sprístupní kontrolórovi za akékoľvek obdobie, ktoré určí kontrolór.

(3) Zdaňovacie obdobie trvá tri mesiace alebo dlhšie obdobie, ktoré určí kontrolór alebo sa určí iným spôsobom, pričom daňové priznanie musí byť doručené kontrolórovi v lehote tridsiatich dní od skončenia každého zdaňovacieho obdobia, za ktoré sa podáva daňové priznanie.

(4) Každý, kto nedodrží ustanovenia týchto pravidiel, bude zodpovedný za spáchanie prečinu a potrestá sa pokutou až do výšky päťsto lír.“

Spor vo veci samej a prejudiciálna otázka

10. Vodafone Malta a Mobisle Communications sú telekomunikačnými operátormi na Malte, kde sú držiteľmi všeobecného povolenia na poskytovanie mobilných telekomunikačných služieb.

11. Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že 19. apríla 2005 Vodafone Malta a Mobisle Communications začali pred Prim’Awla tal-Qorti Ċivili (prvá komora občianskoprávneho súdu) konanie o vyhlásenie neplatnosti § 40 a 41 zákona č. II z roku 2005, pričom uviedli, že tieto paragrafy sú v rozsahu, v akom zavádzajú platenie spotrebných daní za určité mobilné telekomunikačné služby, v rozpore s článkami 12 a 13 smernice o povolení.

12. Prvostupňový súd zamietol žaloby Vodafone Malta a Mobisle Communications. Na jednej strane usúdil, že platenie napadnutej spotrebnej dane nie je v rozpore so smernicou o povolení, keďže táto smernica nezbavuje členské štáty možnosti vyberať iné dane zo služieb poskytovaných telekomunikačnými operátormi, ako sú tie, ktoré uvádza smernica. Prvostupňový súd na druhej strane usúdil, že vzhľadom na to, že uvedená daň sa nepočíta z obratu operátora, ale len z určitých služieb spotrebiteľom, ktoré operátor poskytuje užívateľom, skutočnosťou, na základe ktorej vzniká daňová povinnosť, nie je udelenie povolenia na poskytovanie služieb operátorovi, ale spotreba tejto služby.

13. Dňa 10. decembra 2008 Vodafone Malta a Mobisle Communications podali proti tomuto rozsudku odvolanie na Qorti Kostituzzjonali. V konaní pred ním znova tvrdia, že sporná spotrebná daň musí byť zrušená, lebo je v rozpore so smernicou o povolení, keďže členské štáty nemôžu stanovovať iné dane alebo poplatky ako sú tie, ktoré uvádza táto smernica, a dane uplatňujúce sa všeobecne.

14. Podľa nich však sporná spotrebná daň z mobilných telekomunikačných služieb nezodpovedá dani, ktorá sa uplatňuje všeobecne, ale je daňou osobitnej povahy, ktorá sa vzťahuje iba na mobilných telekomunikačných operátorov.

15. Odporcovia v konaní vo veci samej tvrdia, že spotrebná daň, ako ju stanovuje zákon č. II z roku 2005, má inú povahu ako správne poplatky uvedené v článkoch 12 a 13 smernice o povolení a líši sa od nich. Domnievajú sa, že ide o daň založenú na spotrebe služieb užívateľom, ktorá je vyberaná dotknutým podnikom, a že táto spotrebná daň sa líši od daní skúmaných v rozsudku z 18. septembra 2003, Albacom a Infostrada (C-292/01 a C-293/01, Zb. s. I-9449).

16. Vzhľadom na rozsudok z 8. septembra 2005, Mobistar a Belgacom Mobile (C-544/03 a C-545/03, Zb. s. I-7723), Qorti Kostituzzjonali vyjadril pochybnosti o pôsobnosti smernice o povolení a pýta sa, či vylučuje, alebo nevylučuje platenie dane zaťažujúcej priamo určité služby poskytované mobilnými telekomunikačnými operátormi.

17. Za týchto okolností Qorti Kostituzzjonali rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„Bránia ustanovenia smernice [o povolení] a predovšetkým jej články 12 a 13 členským štátom v tom, aby mobilným telekomunikačným operátorom uložili daňovú povinnosť, ktorá je:

a) tzv. ‚spotrebnou‘ daňou zavedenou vnútroštátnou právnou úpravou;

b) vypočítaná ako percento z platieb, ktoré mobilní telekomunikační operátori dostanú od svojich užívateľov za služby, ktoré im títo operátori poskytujú, okrem služieb, ktoré sú podľa zákona oslobodené od dane;

c) zaplatená mobilným telekomunikačným operátorom ich užívateľmi individuálne a následne je táto suma všetkými operátormi, ktorí ponúkajú mobilné telekomunikačné služby, odvedená colnému kontrolórovi, pričom túto sumu platia iba operátori a iní podnikatelia nie, vrátane tých, ktorí poskytujú iné elektronické komunikačné služby a siete?“

O prejudiciálnej otázke

18. Svojou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa články 12 a 13 smernice o povolení majú vykladať v tom zmysle, že bránia právnej úprave členského štátu, ako je tá, o ktorú ide v konaní vo veci samej, podľa ktorej operátori poskytujúci mobilné telekomunikačné služby sú zdaniteľnými osobami pri tzv. „spotrebnej“ dani zodpovedajúcej určitému percentu z platieb, ktoré dostávajú od užívateľov týchto služieb.

19. Najprv treba poznamenať, že článok 13 smernice o povolení sa týka podrobností stanovenia poplatkov za práva na používanie rádiových frekvencií alebo čísel alebo za práva na inštalovanie zariadení na verejnom alebo súkromnom majetku alebo pod ním. Naproti tomu, ako vyplýva z návrhu na začatie prejudiciálneho konania, vnímanie platby nazvanej „spotrebná daň“ zaťažujúcej všetky platby, ktoré dostávajú mobilní telekomunikační operátori za ich služby, ako je tá, o ktorú ide vo veci samej, je spojené s „dodaním mobilných telekomunikačných služieb“. V dôsledku toho článok 13 smernice o povolení nie je relevantný vo veci samej.

20. Pokiaľ ide o článok 12 smernice o povolení, treba pripomenúť, že táto smernica nestanovuje len pravidlá týkajúce sa postupov udeľovania všeobecných povolení alebo práv na používanie rádiových frekvencií alebo čísel a obsahu uvedených povolení, ale aj pravidlá týkajúce sa povahy, či dokonca rozsahu peňažných povinností súvisiacich s uvedenými postupmi, ktoré môžu členské štáty uložiť podnikom v oblasti služieb elektronickej komunikácie (pozri analogicky rozsudky Albacom a Infostrada, už citovaný, body 35 a 36, a z 21. júla 2011, Telefónica de España, C-284/10, Zb. s. I-6991, bod 18).

21. V tejto súvislosti zo znenia článku 12 smernice o povolení vyplýva, že členské štáty môžu ukladať podnikom poskytujúcim službu alebo sieť na základe všeobecného povolenia, alebo ktorým bolo priznané právo používať rádiové frekvencie alebo čísla, iba správne poplatky pokrývajúce celkové administratívne náklady vynaložené pri riadení, kontrole a uplatňovaní režimu všeobecného povolenia a osobitných práv na používanie a povinností, ktoré sú uvedené v článku 6 ods. 2 tejto smernice.

22. Správne poplatky uvedené v článku 12 smernice o povolení teda majú povahu odmeny, lebo na jednej strane môžu byť uložené iba za služby správnej povahy poskytnuté vnútroštátnymi regulačnými orgánmi operátorom elektronických komunikácií najmä na základe všeobecného povolenia alebo priznania práva na používanie rádiových frekvencií alebo čísel a na druhej strane musia pokryť administratívne náklady vynaložené v súvislosti s uvedenými službami.

23. Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že pokiaľ ide konkrétne o správne poplatky uložené členským štátom operátorom, ktorí sú držiteľmi všeobecného povolenia na základe článku 12 smernice o povolení, ich cieľom môže byť len pokrytie administratívnych nákladov spojených so štyrmi činnosťami správnej povahy, a to vydávaním, riadením, kontrolou a uplatňovaním príslušného režimu všeobecného povolenia (pozri analogicky rozsudok Telefónica de España, už citovaný, bod 22).

24. Z uvedených okolností vyplýva, že daň, pri ktorej je skutočnosť, na základe ktorej vzniká daňová povinnosť, spojená s konaním o vydanie všeobecného povolenia umožňujúceho vstup na trh so službami elektronickej komunikácie, patrí do pôsobnosti článku 12 smernice o povolení. Členské štáty musia zabezpečiť, aby takáto daň správnej povahy bola uložená iba na účely uvedené v článku 12 smernice o povolení a aby bola v súlade s podmienkami, ktoré tam sú stanovené.

25. Naproti tomu daň, pri ktorej skutočnosť, na základe ktorej vzniká daňová povinnosť, nie je spojená s konaním o vydanie všeobecného povolenia umožňujúceho vstup na trh so službami elektronickej komunikácie, ale súvisí s používaním mobilných telekomunikačných služieb poskytovaných operátormi a v konečnom dôsledku ju znáša užívateľ týchto služieb, nepatrí do pôsobnosti článku 12 smernice o povolení.

26. Treba totiž uviesť, že Súdny dvor v bodoch 35 a 36 uznesenia z 15. decembra 2010, Agricola Esposito (C-492/09), uviedol, že smernica o povolení sa neuplatňuje na daň za používanie koncových zariadení pozemných verejných rádiových mobilných komunikačných služieb, keďže jej základom dane nie je poskytnutie siete a služieb elektronickej komunikácie, pričom poskytnutie siete alebo služby elektronickej komunikácie v zmysle tejto smernice nie je predpokladom súkromného používania mobilných telekomunikačných služieb zákazníkom.

27. V prejednávanej veci z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že platba, o ktorú ide v konaní vo veci samej, sa nazýva „spotrebná daň“ a že nie je uložená všetkým operátorom elektronických komunikácií, ktorí sú držiteľmi všeobecného povolenia, ale len tým operátorom, ktorí poskytujú mobilné telekomunikačné služby, a že zodpovedá určitému percentu z platieb, ktoré títo operátori dostávajú od užívateľov týchto služieb. Vnútroštátny súd navyše uvádza, že „táto platba je zaplatená mobilným telekomunikačným operátorom ich užívateľmi individuálne a následne je táto suma všetkými operátormi, ktorí ponúkajú mobilné telekomunikačné služby, odvedená colnému kontrolórovi, pričom túto sumu platia iba operátori a nie iní podnikatelia, vrátane tých, ktorí poskytujú iné elektronické komunikačné služby a siete“.

28. Vzhľadom na tieto okolnosti sa zdá, že platba, o ktorú ide vo veci samej, má povahu dane zo spotreby, čoho preverenie prislúcha vnútroštátnemu súdu. Ak je to skutočne tak, uvedená platba nepatrí do pôsobnosti článku 12 smernice o povolení.

29. Vzhľadom na všetko, čo bolo uvedené, treba na položenú otázku odpovedať tak, že článok 12 smernice o povolení sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni právnej úprave členského štátu, ako je tá, o ktorú ide v konaní vo veci samej, podľa ktorej operátori poskytujúci mobilné telekomunikačné služby sú zdaniteľnými osobami pri tzv. „spotrebnej“ dani zodpovedajúcej určitému percentu z platieb, ktoré dostávajú od užívateľov týchto služieb, pod podmienkou, že skutočnosť, na základe ktorej vzniká daňová povinnosť pri tejto dani, nie je spojená s konaním o vydanie všeobecného povolenia umožňujúceho vstup na trh so službami elektronickej komunikácie, ale súvisí s používaním mobilných telekomunikačných služieb poskytovaných operátormi a v konečnom dôsledku ju znáša užívateľ týchto služieb, čoho preverenie prislúcha vnútroštátnemu súdu.

O trovách

30. Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Výrok

Z týchto dôvodov Súdny dvor (tretia komora) rozhodol takto:

Článok 12 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2002/20/ES zo 7. marca 2002 o povolení na elektronické komunikačné siete a služby (smernica o povolení) sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni právnej úprave členského štátu, ako je tá, o ktorú ide v konaní vo veci samej, podľa ktorej operátori poskytujúci mobilné telekomunikačné služby sú zdaniteľnými osobami pri tzv. „spotrebnej“ dani zodpovedajúcej určitému percentu z platieb, ktoré dostávajú od užívateľov týchto služieb, pod podmienkou, že skutočnosť, na základe ktorej vzniká daňová povinnosť pri tejto dani, nie je spojená s konaním o vydanie všeobecného povolenia umožňujúceho vstup na trh so službami elektronickej komunikácie, ale súvisí s používaním mobilných telekomunikačných služieb poskytovaných operátormi a v konečnom dôsledku ju znáša užívateľ týchto služieb, čoho preverenie prislúcha vnútroštátnemu súdu.