1. 

Právnym rámcom prejednávaných návrhov na začatie prejudiciálneho konania je smernica Rady 2000/78/ES z 27. novembra 2000, ktorá ustanovuje všeobecný rámec pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní ( 2 ).

2. 

Konkrétnejšie, na základe otázok, ktoré položil Verwaltungsgericht Berlin (Nemecko), sa bude najprv Súdny dvor postupne zaoberať platnosťou článku 3 ods. 1 písm. c) smernice 2000/78, ako aj uplatňovaním tohto ustanovenia na podmienky odmeňovania úradníkov, a potom zlučiteľnosťou dotknutých vnútroštátnych ustanovení so zásadou zákazu diskriminácie na základe veku, ktorá je vyjadrená v článku 2 tejto smernice. Následne bude musieť Súdny dvor určiť právne dôsledky, ktoré treba vyvodiť z prípadného porušenia tejto zásady. Napokon bude musieť Súdny dvor preskúmať, či také vnútroštátne pravidlo, ako je to v sporoch vo veci samej, ktoré ukladá úradníkovi povinnosť uplatniť právo na peňažné plnenia, ktoré nevyplývajú priamo zo zákona do konca aktuálneho rozpočtového obdobia, rešpektuje právo na účinný prostriedok nápravy.

3.

Podľa článku 1 smernice 2000/78 je jej účelom ustanovenie všeobecného rámca pre boj proti diskriminácii v zamestnaní a povolaní na základe náboženstva alebo viery, zdravotného postihnutia, veku alebo sexuálnej orientácie, s cieľom zaviesť v členských štátoch uplatňovanie zásady rovnakého zaobchádzania.

4.

Článok 2 tejto smernice uvádza:

„1.   Na účely tejto smernice sa pod pojmom ‚zásada rovnakého zaobchádzania‘ rozumie, že nemá existovať žiadna priama alebo nepriama diskriminácia založená na ktoromkoľvek z dôvodov uvedených v článku 1.

2.   Na účely odseku 1:

5.

Článok 3 ods. 1 písm. c) uvedenej smernice stanovuje, že táto smernica sa uplatňuje v rámci právomocí delegovaných na Európsku úniu na všetky osoby tak vo verejnom, ako i v súkromnom sektore, vrátane verejných orgánov vo vzťahu k podmienkam zamestnania a pracovným podmienkam, okrem iného vrátane podmienok odmeňovania.

6.

Článok 6 smernice 2004/78 stanovuje:

„1.   Bez ohľadu na článok 2 ods. 2 členské štáty môžu stanoviť, že rozdiely v zaobchádzaní z dôvodu veku nie sú diskrimináciou, ak v kontexte vnútroštátnych právnych predpisov sú objektívne a primerane odôvodnené oprávneným cieľom, vrátane zákonnej politiky zamestnanosti, trhu práce a cieľov odbornej prípravy [najmä oprávnenými cieľmi politiky zamestnanosti, trhu práce a odbornej prípravy – neoficiálny preklad], a ak prostriedky na dosiahnutie tohto cieľa sú primerané a nevyhnutné.

Takéto rozdiely v zaobchádzaní môžu okrem iného zahrňovať:

…“

7.

Podľa článku 16 písm. a) smernice 2000/78 príjmu členské štáty potrebné opatrenia, aby zabezpečili zrušenie všetkých zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení, ktoré odporujú zásade rovnosti zaobchádzania.

8.

Do 30. júna 2011 boli právnym základom systému odmeňovania úradníkov spolkovej krajiny Berlín § 27 a nasl. spolkového zákona o odmeňovaní úradníkov (Bundesbesoldungsgesetz, ďalej len „skoršie znenie BBesG“) v znení účinnom k 31. augustu 2006.

9.

V skoršom znení BBesG bol služobný vek, určovaný v závislosti od skutočného veku, referenčným kritériom pre prvé zaradenie do platového stupňa, ako aj východiskovým bodom pre postup v platovej stupnici systému odmeňovania.

10.

Paragraf 27 skoršieho znenia BBesG teda stanovuje, že základný plat sa vypočíta podľa platových stupňov, ak ustanovenia platových poriadkov nestanovujú inak. Postup v rámci platových stupňov závisí od služobného veku a výkonu úradníka. Úradník alebo vojak poberá minimálne začiatočný základný plat platovej triedy, do ktorej je vymenovaný. Podľa tohto ustanovenia sa ďalej základný plat zvyšuje každé dva roky až do dosiahnutia piateho platového stupňa, potom každé tri roky až do dosiahnutia deviateho platového stupňa a potom každé štyri roky. Toto ustanovenie tiež stanovuje, že za stabilný vynikajúci výkon môžu úradníci a vojaci, na ktorých sa vzťahuje platový poriadok A, predčasne poberať základný plat zodpovedajúci najbližšiemu vyššiemu platovému stupňu (výkonnostný platový stupeň). U jedného zamestnávateľa nesmie počet osôb takto zaradených do výkonnostného platového stupňa počas kalendárneho roka presiahnuť 15 % úradníkov a vojakov, na ktorých sa vzťahuje platový poriadok A, ktorí ešte nedosiahli konečný základný plat. Ak sa zistí, že výkon úradníka alebo vojaka nezodpovedá priemerným požiadavkám spojeným s funkciou, ktorú zastáva, zostáva tento úradník alebo vojak zaradený do svojho platového stupňa až dovtedy, kým jeho výkon odôvodňuje postup do najbližšieho vyššieho platového stupňa.

11.

Podľa § 28 skoršieho znenia BBesG služobný vek začína prvým dňom mesiaca, v ktorom úradník alebo vojak dovŕšil 21 rokov.

12.

Tento východiskový bod pre výpočet služobného veku sa posúva o obdobia po dosiahnutí veku 31 rokov, v ktorých neexistovalo právo na poberanie odmeny úradníka alebo vojaka až do štvrtiny obdobia plynúceho do dovŕšenia 35 rokov a do polovice obdobia plynúceho po dosiahnutí veku 35 rokov. Za odmenu úradníka alebo vojaka sa považujú odmeny poberané za hlavnú zárobkovú činnosť v službe verejnoprávneho zamestnávateľa, v službe verejnoprávnych náboženských spoločenstiev alebo ich zoskupení, ako aj v službe akéhokoľvek iného zamestnávateľa, na ktorého sa vzťahujú kolektívne zmluvy účinné vo verejnom sektore alebo kolektívne zmluvy s podobným obsahom a v ktorom má štát alebo iné verejné osoby podstatnú účasť, či už v dôsledku poskytnutia príspevkov alebo subvencií alebo inak.

13.

Druhým zákonom o zmene zákona o verejnej službe (Zweites Dienstrechtsänderungsgesetz) z 21. júna 2011 spolková krajina Berlín zahrnula relevantné ustanovenia skoršieho znenia BBesG do práva spolkovej krajiny Berlín ako spolkový zákon o odmeňovaní úradníkov v prechodnom znení pre spolkovú krajinu Berlín (Bundesbesoldungsgesetz in der Überleitungsfassung für Berlin, ďalej len „skoršie znenie BBesG Bln“).

14.

Zákonom o zmene úpravy odmeňovania úradníkov spolkovej krajiny Berlín (Gesetz zur Besoldungsneuregelung für das Land Berlin – Berliner Besoldungsneuregelungsgesetz, ďalej len „BerlBesNG“) z 29. júna 2011 spolková krajina Berlín zmenila skoršie znenie BBesG Bln. Odvtedy platia pre úradníkov spolkovej krajiny Berlín rozdielne právne úpravy podľa toho, či nastúpili do služby po 1. auguste 2011 (ďalej len „noví úradníci“), alebo či už boli k 31. júlu 2011 zamestnaní (ďalej len „už zamestnaní úradníci“). Článkom 1 ods. 1 BerlBesNG bolo zmenené skoršie znenie BBesG Bln s účinnosťou od 1. augusta 2011. Na nových úradníkov sa teda vzťahuje takto zmenené znenie pôvodného spolkového zákona o odmeňovaní úradníkov (ďalej len „nové znenie BBesG Bln“).

15.

Prvé zaradenie nových úradníkov do platového stupňa (odbornej praxe) a neskorší postupný rast odmeny v rámci platových stupňov platového poriadku A sa už neriadi služobným vekom stanoveným v závislosti od skutočného veku, ale dĺžkou obdobia služby vykonávanej v súlade so stanovenými požiadavkami odbornej praxe.

16.

Paragraf 27 nového znenia BBesG Bln tak stanovuje, že základný plat sa vypočíta podľa platových stupňov (platové stupne odbornej praxe), pokiaľ ustanovenia platových poriadkov nestanovujú inak. Postup do najbližšieho vyššieho platového stupňa závisí od získanej odbornej praxe. Podľa tohto ustanovenia sa v prípade prvého vymenovania na pracovného miesto s právom na poberanie odmeny, ktoré patrí do pôsobnosti nového znenia BBesG Bln, určí základný plat zodpovedajúci platovému stupňu 1 bez toho, aby bolo dotknuté uznanie prechádzajúcich období podľa jeho § 28 ods. 1. Paragraf 27 ods. 3 nového znenia BBesG Bln uvádza, že základný plat sa zvyšuje po ukončení dvoch rokov odbornej praxe v platovom stupni 1, po ukončení troch rokov odbornej praxe v platových stupňoch 2 až 4, a ďalej po ukončení štyroch rokov odbornej praxe v platových stupňoch 5 až 7. Obdobia, v ktorých nevzniká právo na odmenu úradníka, o dobu svojho trvania spomaľujú postup úradníka, pričom nie sú dotknuté ustanovenia § 28 ods. 2 nového znenia BBesG Bln.

17.

Podľa § 27 ods. 4 nového znenia BBesG Bln za stabilný vynikajúci výkon môžu úradníci, na ktorých sa vzťahuje platový poriadok A, predčasne poberať základný plat zodpovedajúci najbližšiemu vyššiemu platovému stupňu odbornej praxe (výkonnostný platový stupeň). U jedného zamestnávateľa nesmie počet osôb takto zaradených do výkonnostného platového stupňa počas kalendárneho roka presiahnuť 15 % úradníkov, na ktorých sa vzťahuje platový poriadok A, ktorí ešte nedosiahli konečný základný plat. Ak sa zistí, že výkon úradníka alebo vojaka nezodpovedá priemerným požiadavkám spojeným s funkciou, ktorú zastáva, zostáva tento úradník zaradený do svojho platového stupňa odbornej praxe až dovtedy, kým jeho výkon odôvodňuje postup do najbližšieho vyššieho platového stupňa.

18.

Paragraf 28 ods. 1 nového znenia BBesG Bln stanovuje, že pri prvom určení platového stupňa podľa jeho § 27 ods. 2 sa uznajú najmä doby zodpovedajúce výkonu zárobkovej činnosti rovnocennej s hlavnou činnosťou v službe verejnoprávneho zamestnávateľa alebo v službe verejnoprávnych náboženských spoločenstiev alebo ich zoskupení, pričom táto zárobková činnosť nie je podmienkou pre služobný postup. Rovnako sa uznajú doby, ktoré sa musia kompenzovať podľa zákona o ochrane pracovného miesta počas vojenskej alebo civilnej služby (Arbeitsplatzschutzgesetz) v prípade, keď bol nástup do verejnej služby odložený kvôli povinnosti vykonať vojenskú alebo civilnú službu.

19.

Paragraf 2 ods. 1 BerlBesNG vytvoril výnimku pre už zamestnaných úradníkov. Ide o zákon spolkovej krajiny Berlín, ktorý definuje podmienky preradenia už zamestnaných úradníkov do nového systému (Berliner Besoldungsüberleitungsgesetz, ďalej len „BerlBesÜG“) z 29. júna 2011.

20.

Podľa § 2 ods. 1 BerlBesÜG sú k 1. augustu 2011 úradníci podľa podmienok definovaných v nasledujúcich odsekoch zaradení do platových stupňov alebo do prechodných platových stupňov uvedených v prílohe 3 BerlBesNG v závislosti od pracovného miesta, ktoré zastávali k 31. júlu 2011 a základného platu, na ktorý mali právo k 1. augustu 2011 podľa zákona o úprave odmien a starobných dôchodkov úradníkov pre spolkovú krajinu Berlín (Gesetz zur Besoldungs‑ und Versorgungsanpassung für Berlin) 2010/2011 z 8. júla 2010. V súlade s § 2 ods. 2 BerlBesÜG je úradník zaradený do platového stupňa alebo do prechodného platového stupňa, ktorý zodpovedá výške základného platu zaokrúhlenej na celé číslo smerom nahor.

21.

Paragraf 3 ods. 1 BerlBesÜG uvádza, že zaradenie do platového stupňa stanoveného v prílohe 3 BerlBesNG je východiskom pre výpočet dĺžky odbornej praxe vyžadovanej na účely postupu podľa § 27 ods. 3 nového znenia BBesG Bln.

22.

Vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, vysvetľuje, že zákonodarca odôvodnil túto reformu tvrdením, že vzhľadom na smernicu 2000/78 bol pôvodný systém odmeňovania čoraz diskutabilnejší kvôli zákazu diskriminácie založenej na veku, najmä po nedávnej judikatúre týkajúcej sa zmluvných zamestnancov.

23.

Pokiaľ ide o úradníkov vo vlastnom zmysle slova, zákonodarca uviedol, že hoci v danej chvíli existovali iba rozsudky prvostupňových súdov, ktoré nekonštatovali diskrimináciu na základe veku, bol napriek tomu najvyšší čas zvoliť systém založený na odbornej praxi, pretože sa nedalo vylúčiť, že súdy vyššieho stupňa a Súdny dvor Európskej únie posudzujú túto otázku odlišne, čo by prípadne mohlo mať za následok dodatočné ročné náklady odhadované na sumu 109 miliónov eur. V dôsledku toho už netreba určovať východiskovú odmenu a jej neskorší rast na základe služobného veku vypočítaného v závislosti od skutočného veku, ale pred týmto kritériom treba uprednostniť kritérium založené na dĺžke obdobia služby vykonanej v súlade so stanovenými požiadavkami. Zákonodarca dodáva, že uvedená reforma zohľadňuje smernicu 2000/78. Podľa zákonodarcu je však cieľom nového systému aj to, aby sa príjem úradníkov ani neznížil ani nezvýšil. Nová platová stupnica bola preto v prvom rade zostavená „pri konštantných nákladoch“ a od fiktívneho príjmu, ktorý by bez povýšenia dosiahol úradník vo veku 65 rokov vo svojej platovej triede, sa odchyľuje maximálne o +/– 1 %. Výnimka pre už zamestnaných úradníkov bola motivovaná aj snahou zachovať nadobudnuté práva úradníkov.

24.

Do 30. júna 2009 boli právnym základom systému odmeňovania spolkových úradníkov § 27 a nasl. skoršieho znenia BBesG v znení účinnom k 6. augustu 2002. Tieto ustanovenia sa zhodovali so skôr uvedenými ustanoveniami skoršieho znenia BBesG v znení účinnom k 31. augustu 2006.

25.

Zákon o zmene a modernizácii spolkového práva verejnej služby (Gesetz zur Neuordnung und Modernisierung des Bundesdienstrechts) z 5. februára 2009 zmenil systém výpočtu odmien spolkových úradníkov založený na služobnom veku. Od 1. júla 2009 je tak podľa § 27 a nasl. nového znenia BBesG v znení účinnom k 5. februáru 2009 tento systém založený na tzv. platových stupňoch „odbornej praxe“, ktoré sa určujú v závislosti od obdobia služby vykonanej v súlade so stanovenými požiadavkami.

26.

Skutkový stav sporov vo veci samej možno zhrnúť takto. T. Specht (vec C‑501/12), J. Schombera (vec C‑502/12), A. Wieland (vec C‑503/12), U. Schönefeld (vec C‑504/12), A. Wilke (vec C‑505/12) a G. Schini (vec C‑506/12) na jednej strane, ako aj R. Schmeel (vec C‑540/12) a R. Schuster (vec C‑541/12) na strane druhej (ďalej spolu len „žalobcovia vo vnútroštátnom konaní“) boli vymenovaní za stálych úradníkov spolkovej krajiny Berlín, resp. stálych úradníkov Spolkovej republiky Nemecko.

27.

Žalobcovia vo vnútroštátnom konaní boli pôvodne zaradení do systému odmeňovania v súlade so skorším znením BBesG, teda podľa ich služobného veku v deň ich vymenovania.

28.

Žalobcovia vo vnútroštátnom konaní napádajú výpočet svojej odmeny a na vnútroštátnom súde, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, tvrdia, že boli diskriminovaní na základe veku.

29.

Vo veciach C‑502/12 a C‑506/12 J. Schombera a G. Schini navrhujú, aby im bol uhradený doplatok zodpovedajúci rozdielu medzi odmenou, ktorú by boli poberali, ak by boli zaradení do najvyššieho platového stupňa a odmenou, ktorú skutočne poberali za celé obdobie od 1. januára 2008 do 1. augusta 2011, kedy došlo k prechodu na nový systém odmeňovania založený na odbornej praxi.

30.

Vo veciach C‑501/12, C‑503/12 a C‑505/12 T. Specht a A. Wieland, ako aj A. Wilke navrhujú, aby im za obdobie od septembra 2006 do 31. júla 2011 vrátane (vec C‑501/12) a za obdobie od 1. januára 2008 do 31. júla 2011 (veci C‑503/12 a C‑505/12) bola uhradená odmena prislúchajúca najvyššiemu platovému stupňu. Ďalej navrhujú, aby za obdobie po 31. júli 2011, kedy došlo k prechodu na nový systém odmeňovania, poberali odmenu zodpovedajúcu odmene, ktorú by poberali, ak by platové preradenie podľa BerlBesÜG bolo vykonané na základe najvyššieho platového stupňa ich pôvodnej platovej triedy.

31.

Vo veci C‑504/12 U. Schönefeld napáda spôsob svojho zaradenia do nového systému odmeňovania a navrhuje, aby mu bol uhradený doplatok zodpovedajúci rozdielu medzi odmenou, ktorú skutočne poberal a odmenou, ktorú mal podľa svojho názoru poberať od 1. augusta 2011.

32.

Napokon vo veciach C‑540/12 a C‑541/12 R. Schmeel a R. Schuster napádajú výpočet svojej odmeny a požadujú úhradu doplatku zodpovedajúceho rozdielu medzi odmenou, ktorú by boli poberali, ak by boli zaradení do najvyššieho platového stupňa a odmenou, ktorú skutočne poberali za obdobie od januára 2008 do júla 2009, kedy došlo k prechodu na nový systém odmeňovania.

33.

Otázky položené vo veciach C‑501/12, C‑503/12 a C‑505/12 sú rovnaké. Otázky položené vo veciach C‑502/12 a C‑506/12 sú rovnaké ako prvá až piata otázka položené vo veciach C‑501/12, C‑503/12 a C‑505/12. Prvá až šiesta otázka položené Súdnemu dvoru vo veci C‑504/12 zodpovedajú prvej až tretej a šiestej až ôsmej otázke vo veciach C‑501/12, C‑503/12 a C‑505/12. Napokon aj otázky položené vo veciach C‑540/12 a C‑541/12 sú rovnaké ako prvá až piata otázka položené vo veci C‑501/12, C‑503/12 a C‑505/12, pričom jediným rozdielom je odkaz na odmeňovanie spolkových úradníkov a nie na odmeňovanie úradníkov spolkovej krajiny Berlín.

34.

Z tohto dôvodu ďalej uvediem otázky položené vo veciach C‑501/12, C‑503/12 a C‑505/12, keďže tieto veci rekapitulujú všetky otázky položené vo veciach, ktoré mi sú predložené na posúdenie.

35.

Verwaltungsgericht Berlin kladie Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

36.

Prvá otázka, ktorá sa týka uplatnenia smernice 2000/78 na skutkové stavy vo veci samej, má podľa môjho názoru dve časti. V prvom rade sa vnútroštátny súd pýta, či sa článok 3 ods. 1 písm. c) tejto smernice uplatňuje na podmienky odmeňovania úradníkov. V tejto súvislosti má so zreteľom na Zmluvu o FEÚ pochybnosti o platnosti tohto ustanovenia.

37.

Vnútroštátny súd tak pripomína, že uvedená smernica bola prijatá na základe článku 19 ZFEÚ (pôvodný článok 13 ES), ktorý vo svojom odseku 1 stanovuje, že „Rada [Európskej únie] môže, bez toho, aby boli dotknuté ostatné ustanovenia zmlúv a v rámci právomocí, ktorými je poverená Únia… prijať opatrenia na boj proti diskriminácii založenej na… veku“ ( 3 ). Podľa vnútroštátneho súdu sa však otázka odstránenia prípadnej diskriminácie na základe veku v systéme odmeňovania úradníkov dotýka aj otázky odmeny ako takej, čo je oblasť, v ktorej primárne právo v súlade s článkom 153 ods. 5 ZFEÚ v zásade nepriznáva Únii žiadnu právomoc. Keďže článok 3 ods. 1 písm. c) smernice 2000/78 výslovne stanovuje, že táto smernica sa uplatňuje na podmienky odmeňovania, môže byť s prihliadnutím na ustanovenia Zmluvy o FEÚ spochybnená jeho platnosť.

38.

Vnútroštátny súd chce ďalej zistiť, či v prípade, ak by sa rozhodlo o neplatnosti článku 3 ods. 1 písm. c) tejto smernice, možno v prípadoch, ktoré sú predložené na posúdenie v prejednávaných veciach, samostatne uplatniť zásadu zákazu diskriminácie na základe veku ako všeobecnú právnu zásadu alebo článok 21 Charty základných práv Európskej únie ( 4 ).

39.

Nemecká vláda, ako aj Európska komisia sa domnievajú, že uvedená smernica je platná a že sa uplatňuje v tomto prípade. S týmto názorom súhlasím z nasledujúcich dôvodov.

40.

Je samozrejme pravda, že použitie článku 19 ZFEÚ ako základu právnej úpravy Únie je obmedzené na oblasti, ktoré patria do pôsobnosti rationae materiae práva Únie. Normotvorca Únie sa tak musí pri prijímaní ustanovenia na boj proti diskriminácii založenej na niektorom z dôvodov uvedených v tomto článku ubezpečiť, že dotknutá oblasť skutočne patrí medzi oblasti, v ktorých má Únia právomoc konať v súlade so zásadou zverenia uvedenou v článku 5 ods. 1 a 2 ZEÚ, inak hrozí, že dôjde k rozšíreniu pôsobnosti Zmlúv.

41.

Článok 153 ods. 5 ZFEÚ nachádzajúci sa v hlave X týkajúcej sa sociálnej politiky, ktorý normotvorcovi Únie umožňuje prijať právnu úpravu v oblasti pracovných podmienok, však výslovne vylučuje odmeny zo svojej pôsobnosti.

42.

Musí sa však Súdny dvor preto zdržať akéhokoľvek preskúmania v prípade, keď má sporná vnútroštátna právna úprava akúkoľvek súvislosť s odmenou? Je článok 3 ods. 1 písm. c) smernice 2000/78 neplatný kvôli tejto výnimke stanovenej v článku 153 ods. 5 ZFEÚ? Nemyslím si to.

43.

Existuje rozdiel, ktorý sa samozrejme môže zdať na prvý pohľad umelý, ale ktorý je napriek tomu podstatný, medzi pojmom „odmena“ použitým v tomto ustanovení a výrazom „podmienky odmeňovania“ uvedeným v článku 3 ods. 1 písm. c) smernice 2000/78.

44.

V rozsudku z 13. septembra 2007, Del Cerro Alonso ( 5 ), totiž Súdny dvor po tom, čo pripomenul, že zásadu zákazu diskriminácie nemožno vykladať reštriktívne, uviedol, že keďže odsek 5 článku 153 ZFEÚ predstavuje výnimku z odsekov 1 až 4 toho istého článku, treba oblasti uvedené v tomto odseku vykladať doslovne, a to tak, aby sa neoprávnene nezasiahlo do pôsobnosti odsekov 1 až 4, ani nespochybnili ciele, ktoré sleduje článok 151 ZFEÚ ( 6 ). Súdny dvor tiež konkrétnejšie uviedol, že výnimka týkajúca sa „odmeny“ uvedená v článku 153 ods. 5 ZFEÚ je odôvodnená tým, že určenie výšky mzdy patrí do zmluvnej autonómie sociálnych partnerov na vnútroštátnej úrovni, ako aj do právomoci členských štátov v danej oblasti. Za týchto okolností sa pri súčasnom stave práva Únie považovalo za vhodné vylúčiť stanovenie výšky miezd z harmonizácie v zmysle článku 151 a nasl. ZFEÚ. ( 7 )

45.

Je teda jasné, že pojem „odmeny“ v zmysle článku 153 ods. 5 ZFEÚ nezahŕňa podmienky odmeňovania. Tieto podmienky sú súčasťou pracovných podmienok. Netýkajú sa priamo určenia výšky odmeny, ale okolností, za ktorých sa zamestnancovi prizná odmena, ktorá je vopred určená dotknutými zmluvnými stranami, či už medzi súkromnoprávnymi osobami alebo medzi sociálnymi partnermi a štátom.

46.

Systém odmeňovania nemeckých úradníkov sporný vo veci samej podľa môjho názoru dobre ilustruje tento rozdiel medzi odmenou a podmienkami odmeňovania. Výška platu nemeckých úradníkov sa totiž určuje podľa platových tried a ďalej podľa platových stupňov. Sumu zodpovedajúcu každej platovej triede a každému platovému stupňu slobodne určujú príslušne orgány a normotvorca Únie na základe článku 153 ods. 5 ZFEÚ nijako nemôže zasahovať do určenia týchto súm napríklad tým, že by stanovil minimálnu hranicu. V týchto prípadoch ide o právomoc, ktorá patrí výlučne členským štátom. ( 8 ) Mzdové rozdiely, ktoré existujú v Únii, nemôžu byť pri súčasnom stave práva predmetom právnej úpravy Únie.

47.

Naopak vnútroštátne pravidlá upravujúce podmienky zaradenia do týchto platových tried a stupňov nesmú mať za následok diskrimináciu úradníkov okrem iného na základe ich veku.

48.

Ako uviedla Rada vo svojich písomných pripomienkach, odmeny predstavujú podstatnú súčasť pracovných podmienok, ( 9 ) dokonca možno najdôležitejšiu, ktorej sa najviac týka diskriminácia. ( 10 ) Zahrnutie podmienok odmeňovania do výnimky stanovenej v článku 153 ods. 5 ZFE by teda z veľkej časti zbavovalo významu článok 19 ZFEÚ, ktorého cieľom je, pripomínam, boj proti diskriminácii.

49.

Článok 3 ods. 1 písm. c) smernice 2000/78 je preto platný. Pokiaľ ide o uplatňovanie tohto ustanovenia na odmeňovanie úradníkov, stačí pripomenúť, že smernica sa podľa svojho znenia uplatňuje na všetky osoby tak vo verejnom ako i v súkromnom sektore, vrátane verejných orgánov vo vzťahu k podmienkam zamestnania a pracovným podmienkam, vrátane podmienok prepúšťania a odmeňovania ( 11 ).

50.

V dôsledku toho si myslím, že článok 3 ods. 1 písm. c) smernice 2000/78 smernice sa má vykladať tak, že sa uplatňuje na podmienky odmeňovania úradníkov.

51.

S prihliadnutím na uvedené nie je podľa môjho názoru potrebné odpovedať na druhú časť prvej otázky.

52.

Pred preskúmaním druhej a tretej otázky je podľa môjho názoru vhodné vrátiť sa k systému odmeňovania spornému v sporoch vo veci samej a vysvetliť ho na konkrétnych príkladoch s cieľom lepšie pochopiť jeho fungovanie.

53.

Podľa skoršieho znenia BBesG sa prvé zaradenie úradníka do platového stupňa v platovej triede určuje podľa služobného veku, ktorý začína od prvého dňa mesiaca, v ktorom úradník dovŕšil dvadsaťjeden rokov. Až do dovŕšenia veku 31 rokov je teda úradník prijatý do platového stupňa, do ktorého by bol býval zaradený, ak by bol prijatý vo veku 21 rokov. Za určitých okolností sa do služobného veku nezapočítajú obdobia po dosiahnutí veku 31 rokov až do štvrtiny obdobia plynúceho do dovŕšenia veku 35 rokov a až do polovice obdobia plynúceho po dosiahnutí veku 35 rokov.

54.

Nasledujúce príklady konkrétne ukazujú spôsob výpočtu služobného veku. ( 12 )

55.

Osoba, ktorá sa narodila 1. apríla 1977 a ktorá bola vymenovaná za úradníka 1. októbra 1994, dosiahla vek 21 rokov 31. marca 1998. Jej služobný vek teda začína 1. marca 1998.

56.

Osoba narodená 1. apríla 1967, ktorá bola vymenovaná za úradníka 16. októbra 2000, dosiahla vek 21 rokov 1. apríla 1988. Keďže v čase vymenovania mala 33 rokov, služobný vek nebude začínať 31. marca 1988. Obdobie medzi 31. marcom 1998 (dovŕšený 31. rok) a 16. októbrom 2000 (dátum vymenovania) je dva roky, šesť mesiacov a 16 dní. V súlade s § 28 ods. 2 skoršieho znenia BBesG sa služobný vek posúva o štvrtinu tohto obdobia, teda o sedem mesiacov a 19 dní, zaokrúhlenú na sedem mesiacov. Služobný vek teda začína 1. marca 1988 plus sedem mesiacov, t. j. 1. októbra 1988.

57.

Osoba narodená 10. septembra 1964, ktorá bola vymenovaná za úradníka 1. mája 2001, dovŕšila 21. rok 9. septembra 1985. Začiatok služobného veku mal byť stanovený na 1. septembra 1985. V čase vymenovania však táto osoba mala 36 rokov. Uplatní sa preto rovnaké ustanovenie. Zohľadní sa teda štvrtina obdobia štyroch rokov medzi 9. septembrom 1995 (vek 31 rokov) a 9. septembrom 1999 (dovŕšený 35. rok), t. j. jeden rok. Ďalej sa zohľadní polovica obdobia jedného roka, siedmych mesiacov a 21 dní medzi 9. septembrom 1999 (vek 35 rokov) a 30. aprílom 2001 (do vymenovania), t. j. deväť mesiacov. Začiatok služobného veku sa tak posúva o jeden rok a 9 mesiacov a stanovuje sa na 1. jún 1987.

58.

Svojou druhou a treťou otázkou sa teda vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 2 a článok 6 ods. 1 smernice 2000/78 vykladať tak, že bránia takej vnútroštátnej právnej úprave, ako je úprava vo veci samej, podľa ktorej výška základného platu úradníka pri jeho nástupe do verejnej služby závisí rozhodujúcim spôsobom od jeho veku a následne stúpa najmä v závislosti od odpracovaných rokov vo verejnej službe.

59.

Okrem toho svojou šiestou a siedmou otázkou sa vnútroštátny súd pýta, či sa tieto ustanovenia majú vykladať tak, že bránia takému prechodnému systému, ako je ten vo veci samej, ktorý pre zaradenie už zamestnaných úradníkov do platových stupňov nového systému odmeňovania zohľadňuje iba prechádzajúci základný plat a ktorý pri postupe v rámci platových stupňov prihliada iba k praxi získanej od nadobudnutia účinnosti tohto prechodného systému bez ohľadu na celkovú dĺžku praxe úradníka.

60.

Pripomínam, že článok 2 ods. 2 písm. a) smernice 2000/78 uvádza, že o priamu diskrimináciu ide, ak sa z niektorého z dôvodov uvedených v článku 1 tejto smernice zaobchádza s jednou osobou nepriaznivejšie ako sa v porovnateľnej situácii zaobchádza, zaobchádzalo alebo by sa zaobchádzalo s inou osobou, pričom vek sa nachádza medzi týmito dôvodmi.

61.

Vzhľadom na vyššie opísané fungovanie systému odmeňovania vytvoreného skorším znením BBesG neexistujú podľa mňa pochybnosti, že tento systém skutočne zavádza diskrimináciu na základe veku v zmysle tohto článku.

62.

Ako sme totiž videli, tento systém upravuje prvé zaradenie do platového stupňa v rámci platovej triedy v závislosti od jediného kritéria, ktorým je vek. Z toho vyplýva, že dvom úradníkom, ktorí patria k rôznym vekovým skupinám, avšak majú rovnakú odbornú prax a sú prijatí do rovnakej platovej triedy, bude poskytnutá rôzna odmena, pretože budú zaradení do rôznych platových stupňov zodpovedajúcich iba ich vekovej skupine. S týmito dvomi úradníkmi sa napriek porovnateľnej situácii bude zaobchádzať rozdielne, keďže jeden z nich bude dostávať nižší základný plat ako druhý iba z dôvodu nižšieho veku.

63.

Systém odmeňovania vytvorený skorším znením BBesG teda zavádza rozdielne zaobchádzanie založené na kritériu veku v zmysle článku 2 ods. 2 písm. a) smernice 2000/78. V zostávajúcej časti sa tento systém podobá systému spornému vo veci, v ktorej bol vyhlásený rozsudok z 8. septembra 2011, Hennigs a Mai ( 13 ), ktorý Súdny dvor považoval za diskriminačný. ( 14 )

64.

Článok 6 ods. 1 prvý pododsek smernice 2000/78 však stanovuje, že takéto rozdiely v zaobchádzaní z dôvodu veku nie sú diskrimináciou, ak v kontexte vnútroštátnych právnych predpisov sú objektívne a primerane odôvodnené najmä oprávnenými cieľmi politiky zamestnanosti, trhu práce a odbornej prípravy, a ak prostriedky na dosiahnutie tohto cieľa sú primerané a nevyhnutné.

65.

V tejto súvislosti sa nemecká vláda domnieva, že aj keby mal Súdny dvor konštatovať diskrimináciu na základe veku, je táto diskriminácia odôvodnená tým, že systém odmeňovania podľa skoršieho znenia BBesG, ktorého zásadou je odmeňovanie v závislosti od služobného veku, sledoval úplne oprávnený cieľ spočívajúci v paušálnom zohľadnení kvalifikácie a odbornej praxe získanej vo verejnej službe i mimo nej pri prijímaní nových úradníkov. Okrem toho bol tento systém vnímaný ako záruka jednotného postupu vo všetkých prípadoch prijímania do zamestnania. Malo sa za to, že odstraňoval nevýhody predošlého postupu zaraďovania, ktorý bol určite v jednotlivých prípadoch spravodlivý, ale bol zložitý, a preto sa uplatňoval nejednotne. Napokon podľa nemeckej vlády bolo cieľom uvedeného systému zvýšiť atraktivitu verejnej služby pre záujemcov o druhú kariéru.

66.

Nemyslím si, že tieto ciele sú oprávnené v zmysle článku 6 ods. 1 prvého pododseku smernice 2000/78.

67.

Z tohto ustanovenia totiž vyplýva, že ciele, ktoré možno považovať za oprávnené a v dôsledku toho schopné odôvodniť výnimku zo zásady zákazu diskriminácie založenej na veku, sú ciele sociálnej politiky, akými sú napríklad tie, ktoré súvisia s politikou zamestnanosti, trhu práce alebo odbornej prípravy. ( 15 )

68.

Pokiaľ ide o zohľadnenie odbornej praxe, Súdny dvor už rozhodol, že tento cieľ treba v zásade považovať za cieľ, ktorý odôvodňuje „objektívne a primerane“„v kontexte vnútroštátnych právnych predpisov“, ako stanovuje článok 6 ods. 1 prvý pododsek smernice 2000/78, rozdielne zaobchádzanie založené na veku. ( 16 ) Uznanie praxe nadobudnutej zamestnancom, ktorá mu umožňujú lepšie si plniť úlohy, totiž vo všeobecnosti predstavuje oprávnený cieľ mzdovej politiky. ( 17 )

69.

V tomto prípade si nemyslím, že prostriedky použité na dosiahnutie tohto cieľa sú primerané a nevyhnutné. Je pravda, že použitie kritéria založeného na odpracovaných rokoch je vo všeobecnosti primerané dosiahnutiu uvedeného cieľa, pokiaľ sa odpracované roky spájajú s odbornou praxou ( 18 ).

70.

Keďže však systém odmeňovania nemeckých úradníkov podľa skoršieho znenia BBesG je založený iba na veku úradníka, neumožňuje skutočne zohľadniť získanú prax. Úradník, ktorý má v deň svojho prijatia do určitej platovej triedy 30 rokov a žiadnu odbornú prax, bude totiž zaradený priamo do platového stupňa 5. Bude teda dostávať rovnakú základnú odmenu ako úradník, ktorý bol prijatý do zamestnania vo veku 21 rokov a ktorý má na rozdiel od neho odpracované roky a deväťročnú odbornú prax v tej istej platovej triede. Obdobne úradník, ktorý má v deň prijatia do zamestnania 30 rokov bude postupovať v rámci platových stupňov až do dosiahnutia posledného platového stupňa rovnako ako úradník, ktorý má v deň svojho prijatia 21 rokov, hoci tento úradník má väčšiu odbornú prax v platovej triede.

71.

Je pravda, že § 27 skoršieho znenia BBesG upravuje postup na základe výkonu pre úradníkov, ktorý preukážu stabilný vynikajúci výkon. Treba však uviesť, že podľa tohto ustanovenia nesmie u jedného zamestnávateľa počet osôb takto zaradených do výkonnostného platového stupňa počas kalendárneho roka presiahnuť 15 % úradníkov a vojakov, na ktorých sa vzťahuje platový poriadok A, ktorí ešte nedosiahli konečný základný plat. Toto opatrenie nielen neumožňuje všetkým úradníkom postup, ktorý si zaslúžia, ale navyše nenapráva nedostatok odbornej praxe tým, že by zaraďovalo úradníkov do nižšieho platového stupňa zodpovedajúceho ich skutočnej odbornej praxi v platovej triede.

72.

V dôsledku toho si myslím, že systém odmeňovania zavedený skorším znením BBesG prekračuje rámec toho, čo je nevyhnutné a primerané na dosiahnutie oprávneného cieľa uvádzaného nemeckou vládou, a to zohľadnenia odbornej praxe.

73.

Ako uviedol Súdny dvor v už citovanom rozsudku Hennigs a Mai, kritérium spočívajúce na odpracovaných rokoch alebo nadobudnutej odbornej praxi bez odvolania sa na vek sa vzhľadom na smernicu 2000/78 javí ako vhodnejšie na dosiahnutie tohto cieľa. ( 19 )

74.

Myslím si, že tvrdenie nemeckej vlády založené na cieli administratívneho zjednodušenia nemôže odôvodniť diskrimináciu na základe veku. Videli sme totiž, že ciele, ktoré možno považovať za „oprávnené“ v zmysle článku 6 ods. 1 smernice 2000/78, sú cieľmi sociálnej politiky. Nemecká vláda sa preto pri odôvodnení diskriminácie na základe veku nemôže odvolávať na zložitosť postupu, ktorý bol aj tak spravodlivejší, čo sama uznáva.

75.

Na odôvodnenie diskriminácie, ktorú zaviedlo skoršie znenie BBesG, nemecká vláda napokon uvádza cieľ, ktorým je zvýšiť atraktivitu verejnej služby pre záujemcov o druhú kariéru. Hoci je pravda, že Súdny dvor už rozhodol, že podpora zamestnávania bezpochyby predstavuje oprávnený cieľ sociálnej politiky alebo politiky zamestnanosti členských štátov, ( 20 ) napriek tomu si myslím, že v tomto prípade skoršie znenie BBesG prekračuje rámec toho, čo je na dosiahnutie tohto cieľa nevyhnutné a primerané, keďže samotné zohľadnenie odpracovaných rokov alebo nadobudnutej odbornej praxe bez odvolania sa na vek by bolo stačilo k povzbudeniu osôb, ktoré už mali za sebou kariéru v súkromnom sektore, aby sa uchádzali o miesto v nemeckej verejnej službe.

76.

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy si myslím, že článok 2 a článok 6 ods. 1 smernice 2000/78 sa majú vykladať tak, že bránia takej vnútroštátnej právnej úprave, ako je tá vo veci samej, podľa ktorej výška základného platu úradníka pri jeho nástupe do verejnej služby závisí rozhodujúcim spôsobom od jeho veku a následne stúpa najmä v závislosti od odpracovaných rokov vo verejnej službe.

77.

Svojou šiestou a siedmou otázkou sa vnútroštátny súd rovnako pýta, či zásade zákazu diskriminácie na základe veku odporuje prechodný systém, ktorý sa vzťahuje na už zamestnaných úradníkov.

78.

Pripomínam totiž, že v súlade s § 2 BerlBesÜG sa na účely preradenia už zamestnaných úradníkov do platového stupňa nového systému odmeňovania zohľadňuje iba predchádzajúci základný plat. Okrem toho podľa § 3 BerlBesÜG sa pri postupe v platových stupňoch zohľadňuje iba prax získaná od nadobudnutia účinnosti tohto zákona.

79.

V už citovanom rozsudku Hennigs a Mai už Súdny dvor rozhodol, že prechodný systém tým, že použil ako základ pre stanovenie referenčnej odmeny – teda odmeny pre prechod na nový zmluvný systém odmeňovania – skôr poberanú odmenu, zachoval to, že zamestnanci poberajú nižšiu odmenu ako iní zamestnanci, hoci sú v porovnateľných situáciách, a to iba z dôvodu ich veku pri prijatí do zamestnania ( 21 ).

80.

Rovnako to platí aj v prejednávaných veciach, keďže podľa toho, čo uvádza vnútroštátny súd, predchádzajúci základný plat bol stanovený na základe diskriminačného kritéria, teda veku, a diskriminácia, ktorá existovala podľa skoršieho znenia BBesG, pretrváva aj pri uplatňovaní prechodného systému na už zamestnaných úradníkov.

81.

Na rozdiel od toho, čo tvrdí nemecká vláda, podmienky preradenia postupne neodstraňujú diskrimináciu na základe veku, ktorá existovala v systéme odmeňovania zavedenom skorším znením BBesG.

82.

Hoci sa totiž podľa § 3 BerlBesÜG pri postupe v rámci platových stupňov zohľadňuje iba prax získaná od nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zároveň platí, že v prvom rade preradenie do platových stupňov nového systému odmeňovania používa ako východiskovú referenciu predchádzajúci základný plat považovaný za diskriminačný. Pri rovnakej odbornej praxi tak postup v rámci platových stupňov bude pre mladšieho úradníka stále diskriminačný.

83.

Ak si vezmeme príklad dvoch úradníkov s rovnakou praxou, z ktorých úradník A mal v deň svojho prijatia do zamestnania 20 rokov a úradník B 30 rokov, potom úradník B bude v čase prechodu na prechodný systém preradený do vyššieho platového stupňa ako úradník A, pretože sa zohľadňuje iba predchádzajúci základný plat založený na veku. Okrem toho postup v rámci platových stupňov nového systému bude pre úradníka B vždy výhodnejší ako pre úradníka A, keďže úradník B bude zaradený do týchto platových stupňov skôr a bude teda dostávať vyšší plat.

84.

Nemecká vláda na pojednávaní uviedla, že v prechodnom systéme nedochádza k diskriminácii, keďže už zamestnaní úradníci, ktorí boli diskriminovaní podľa skoršieho systému, sa do vyššieho platového stupňa dostanú rýchlejšie ako by tomu bolo v prípade, ak by naďalej postupovali podľa tohto skoršieho systému. Zároveň však platí, že pri rovnakej praxi bude starší úradník dlhšie zaradený do najvyššieho platového stupňa, a teda bude mať vyšší základný plat ako mladší úradník. Diskriminácia ani zďaleka nie je postupne odstránená, ale trvá naďalej.

85.

Teraz treba overiť, či táto diskriminácia môže byť odôvodnená takým oprávneným cieľom, na aký sa odvoláva nemecká vláda, ktorý spočíva v ochrane práv nadobudnutých k dátumu rozhodujúcemu pre prechod na nový systém.

86.

V tejto súvislosti Súdny dvor v kontexte obmedzenia slobody usadiť sa rozhodol, že ochrana práv nadobudnutých skupinou osôb predstavuje naliehavý dôvod všeobecného záujmu odôvodňujúci toto obmedzenie, avšak pod podmienkou, že reštriktívne opatrenie neprekračuje rámec toho, čo je nevyhnutné na túto ochranu ( 22 ).

87.

Podľa nemeckej vlády by v prípade, ak by sa nový systém odmeňovania uplatňoval bez prechodného systému, už zamestnaní úradníci stratili na odmene jeden platový stupeň, čo zodpovedá sume, ktorá sa môže pohybovať od 80 do 150 eur.

88.

Na rozdiel od skutkového stavu vo veci, v ktorej bol vyhlásený už citovaný rozsudok Hennigs a Mai, na základe ktorého Súdny dvor rozhodol, že prechodné opatrenie neprekračovalo rámec toho, čo bolo nevyhnutné na ochranu nadobudnutých práv, ( 23 ), sme však videli, že diskriminačné účinky nemajú v tomto prípade postupne zaniknúť s vývojom odmeny úradníkov.

89.

Diskriminačný prechodný systém teda existuje bez akéhokoľvek časového obmedzenia. Hoci však tento prechodný systém možno skutočne považovať za primeraný na to, aby zabránil stratám príjmu už zamestnaných úradníkov, myslím si, že prekračuje rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie cieľa ochrany nadobudnutých práv. Nemecký zákonodarca totiž mohol upraviť prechodný systém, ktorý odstraňuje účinky diskriminácie postupne tým, že sa pomaly priblíži novému systému odmeňovania založenému na odbornej praxi bez zohľadnenia veku.

90.

Ako uvádza vnútroštátny súd, bolo možné uplatniť prechodnú úpravu, ktorá zaručuje už zamestnanému nenáležite zvýhodnenému úradníkovi predchádzajúcu výšku odmeny až dovtedy, pokiaľ nezíska prax požadovanú novým systémom odmeňovania pre získanie vyššej odmeny. Diskriminácia by tak bola odstránená postupne bez toho, aby sa náhle znížila odmena už zamestnaným úradníkom, ktorí mali výhodu vo vzťahu k mladším úradníkom.

91.

Vnútroštátny súd chce rovnako vedieť, či úvahy týkajúce sa relatívne veľkého zaťaženia, ktoré by so sebou prinášalo riešenie, ktoré tento súd opisuje vyššie, teda individuálne preradenie už zamestnaných úradníkov v závislosti od dĺžky ich odbornej praxe, môžu odôvodniť diskrimináciu na základe veku. Nemyslím si to. Ako som už uviedol, ciele, ktoré možno považovať za „oprávnené“ v zmysle článku 6 ods. 1 smernice 2000/78, sú cieľmi sociálnej politiky. Praktické úvahy administratívy nemôžu byť samé osobe cieľom sledovaným touto politikou, ktorý by mohol odôvodniť porušenia takej základnej zásady ako je zásada zákazu diskriminácie, a to tým skôr, že nadobudnutie účinnosti nového systému odmeňovania úradníkov preukazuje, že administratíva je schopná individuálne zaradiť úradníkov v závislosti od ich odbornej praxe.

92.

V dôsledku toho si myslím, že článok 2 a článok 6 ods. 1 smernice 2000/78 sa majú vykladať tak, že bránia takému prechodnému systému, ako je ten vo veci samej, ktorý pre zaradenie už zamestnaných úradníkov do platových stupňov nového systému odmeňovania zohľadňuje iba prechádzajúci základný plat a ktorý pri postupe v rámci platových stupňov prihliada iba k odbornej praxi získanej od nadobudnutia účinnosti tohto prechodného systému bez ohľadu na celkovú dĺžku odbornej praxe úradníka.

93.

Svojou štvrtou a ôsmou otázkou chce vnútroštátny súd vedieť, aké právne dôsledky treba vyvodiť zo zistenia porušenia zásady zákazu diskriminácie na základe veku zavedeného takými ustanoveniami, ako obsahuje skoršie znenie BBesG a BerlBesÜG.

94.

Vnútroštátny súd totiž uvádza, že aj keď zohľadní vnútroštátne právo ako celok, nemôže použiť metódu konformného výkladu.

95.

Okrem toho sa domnieva, že nemôže uplatniť ani ustálenú judikatúru Súdneho dvora, podľa ktorej je na vnútroštátnom súde prejednávajúcom spor, v ktorom ide o zásadu zákazu diskriminácie na základe veku, aby v rámci svojej právomoci zabezpečil osobám podliehajúcim súdnej právomoci právnu ochranu, ktorá im vyplýva z práva Únie, a zabezpečil plnú účinnosť tohto práva tým, že neuplatní žiadne protichodné ustanovenie vnútroštátneho práva ( 24 ).

96.

Vnútroštátny súd tak vysvetľuje, že vylúčenie príslušných ustanovení skoršieho znenia BBesG, skoršieho znenia BBesG Bln alebo BerlBesÜG by zbavovalo odmenu úradníkov právneho základu, a teda úradníkovi by odňalo jeho odmenu.

97.

Keďže toto riešenie by vytvorilo právnu medzeru, ktorú nemecké vnútroštátne právo nie je schopné vyplniť, pýta sa vnútroštátny súd predovšetkým na to, či v tomto prípade možno použiť riešenie vyvodené v rozsudkoch z 26. januára 1999, Terhoeve ( 25 ), a z 22. júna 2011, Landtová ( 26 ). V týchto rozsudkoch totiž Súdny dvor po tom, čo zistil porušenie zásady zákazu diskriminácie, uviedol, že ak bola konštatovaná diskriminácia odporujúca právu Únie a kým nie sú prijaté opatrenia na obnovu rovnosti zaobchádzania, možno rešpektovanie zásady rovnosti zaručiť len tým, že členom znevýhodnenej skupiny sa poskytnú rovnaké výhody, aké dostávajú členovia zvýhodnenej skupiny, čo je režim, ktorý je v prípade, že nedochádza k správnemu uplatňovaniu práva Únie, jediným platným referenčným systémom. ( 27 )

98.

V tomto prípade by to podľa vnútroštátneho súdu znamenalo spätné vyrovnanie odmien smerom nahor, keďže jediný spôsob, akým možno napraviť porušenie zásady zákazu diskriminácie na základe veku je dodatočne uhradiť diskriminovaným úradníkov odmenu zodpovedajúcu najvyššiemu platovému stupňu.

99.

Hlavnou otázkou v tomto prípade je, ako účinne bojovať proti diskriminácii na základe veku, ktorá odporuje právu Únie. Je tak, ako to navrhuje Komisia, jediným riešením, o ktorom treba uvažovať, zodpovednosť členského štátu za porušenia práva Únie, hoci toto riešenie vyžaduje podanie novej žaloby na vnútroštátny súd, a teda ďalšie obmedzenie diskriminovaných osôb?

100.

Hoci súhlasím s názorom Komisie, že spätné zaradenie diskriminovaných osôb do najvyššieho platového stupňa platovej triedy, do ktorej patria, by malo za následok ďalšiu diskrimináciu, a preto nie je vhodným riešením, zároveň si myslím, že v sporoch vo veci samej je možné použiť už citovanú judikatúru Landtová.

101.

Ako sme videli, judikatúra Súdneho dvora stanovuje, že pokiaľ nebolo v tomto zmysle prijaté žiadne vnútroštátne opatrenie, treba na obnovenie rovnosti zaobchádzania s členmi znevýhodnenej skupiny zaobchádzať rovnako ako s členmi zvýhodnenej skupiny. Na tento účel treba preto presne určiť obe dotknuté skupiny.

102.

Je pravda, že problém v prejednávaných veciach vyplýva z toho, že určenie týchto dvoch skupín nie je také jednoduché ako vo veciach, v ktorých Súdny dvor rozhodoval až doteraz. Dotknutými skupinami napríklad nie sú muži na jednej strane a ženy na strane druhej. ( 28 )

103.

V sporoch vo veci samej neexistujú homogénne skupiny diskriminovaných osôb a zvýhodnených osôb. K diskriminácii zavedenej systémom odmeňovania založeným na skoršom znení BBesG totiž dochádza na viacerých úrovniach. Ako sme videli, diskriminácia sa pri rovnakej odbornej praxi týka najmladších osôb ( 29 ). Porovnávaných skupín je teda veľa, pretože ich môže byť toľko, koľko existuje osôb rôzneho veku s rovnakou odbornou praxou.

104.

Napriek tomu nevidím dôvod neuplatniť v sporoch vo veci samej už dlho ustálenú judikatúru, ( 30 ) zhrnutú v už citovaných rozsudkoch Terhoeve a Landtová. Táto judikatúra má totiž okamžite zabezpečiť diskriminovanému občanovi Únie rešpektovanie práv, ktoré vyvodzuje z práva Únie. Ak vnútroštátna právna úprava odporuje právu Únie a do času, kým budú prijaté vnútroštátne opatrenia na obnovenie rovnosti zaobchádzania, prináleží vnútroštátnemu súdu, aby chránil tieto práva.

105.

V tomto prípade žalobcovia vo vnútroštátnom konaní vyvodzujú zo smernice 2000/78 právo nebyť diskriminovaní na základe svojho veku. Bezodkladné obnovenie rovnosti zaobchádzania je o to podstatnejšie, že dôsledok spojený s diskrimináciou sa týka podmienok odmeňovania a z tohto dôvodu časti odmeny úradníkov určenej na živobytie. Použitie judikatúry Francovich a i. ( 31 ) by malo za následok povinnosť uvedených žalobcov podať novú žalobu na vnútroštátne súdy so všetkými dôsledkami, vrátane finančných dôsledkov a časového zdržania, ktoré by to spôsobilo.

106.

Skutočnosť, že v prejednávaných veciach nie sú dotknuté skupiny úplne homogénne sa mi nezdá byť neprekonateľnou prekážkou. Myslím si totiž, že na obnovenie rovnosti zaobchádzania netreba diskriminovaným úradníkom zabezpečiť zaradenie do najvyššieho platového stupňa platovej triedy, ale zaradenie do rovnakého platového stupňa, do ktorého bol zaradený starší úradník s rovnakou odbornou praxou. Nemecká vláda navyše spomína takéto riešenie vo svojich písomných pripomienkach, keď vysvetľuje, že pokiaľ právo Únie vyžaduje nápravu, mala by táto viac zohľadniť individuálne situácie. Nemecká vláda tak ďalej uvádza, že primeraná individuálna náhrada by predpokladala, že dôjde k preskúmaniu, ktorí uchádzači boli pri konkrétnom prijímaní do zamestnania prijatí za výhodnejších podmienok ako ostatní kvôli vyššiemu veku napriek podobnému profilu. ( 32 )

107.

Toto riešenie, ktoré je podľa môjho názoru najspravodlivejšie, je schopné umožniť vnútroštátnemu súdu vychádzať z existujúceho systému odmeňovania t. j. z pôvodného systému a zároveň tým vylúčiť diskrimináciu úradníka. Je pravda, že v niektorých prípadoch môže byť vnútroštátny súd konfrontovaný so situáciou, keď nebude existovať profil rovnocenný profilu úradníka, ktorý bol znevýhodnený z dôvodu svojho veku. V takom prípade je na vnútroštátnom súde, aby našiel na základe spravodlivého zaobchádzania čo najpodobnejšie riešenie, pri ktorom čo najpresnejšie zohľadní služobný postup tohto úradníka. V tejto súvislosti môže napríklad vychádzať z nového systému odmeňovania, ktorý umožňuje zaradiť úradníka podľa jeho odbornej praxe.

108.

S prihliadnutím na uvedené skutočnosti si preto myslím, že ak bola konštatovaná diskriminácia odporujúca právu Únie a kým neboli prijaté opatrenia na obnovu rovnosti zaobchádzania, rešpektovanie zásady rovnosti možno zaručiť len tým, že sa diskriminovaní úradníci zaradia do rovnakého platového stupňa, do ktorého bol zaradený starší úradník s rovnakou odbornou praxou.

109.

Svojou piatou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta Súdneho dvora, či také vnútroštátne ustanovenia, ako sú tie vo veci samej, ktoré podmieňujú výkon práva žalobcov na rovnaký plat tým, že toto právo uplatnia u svojho zamestnávateľa v relatívne krátkej lehote, t. j. do konca aktuálneho rozpočtového obdobia, porušuje právo na účinný prostriedok nápravy. Nemecká vláda spresňuje, že rozpočet je stanovený rozpočtovým zákonom na ročnom základe.

110.

Na úvod pripomínam, že článok 47 ods. 1 Charty stanovuje, že „každý, koho práva a slobody zaručené právom Únie sú porušené, má za podmienok ustanovených v tomto článku právo na účinný prostriedok nápravy pred súdom“.

111.

Ako Súdny dvor rozhodol v rozsudku z 8. júla 2010, Bulicke ( 33 ), článok 9 smernice 2000/78 na jednej strane uvádza, že členské štáty zabezpečia, aby súdne a/alebo správne konania, ktorých cieľom je zabezpečiť dodržiavanie povinností podľa tejto smernice, boli dostupné pre všetky osoby, ktoré sa cítia poškodené z dôvodu, že voči nim nebola rešpektovaná zásada rovnosti zaobchádzania, a na druhej strane, že tieto povinnosti členských štátov nemajú žiadny vplyv na vnútroštátne pravidlá o lehotách stanovených na podanie prostriedkov nápravy týkajúcich sa tejto zásady. Z tohto znenia vyplýva, že otázka lehôt na začatie konania, ktorého cieľom je zabezpečiť dodržanie povinností vyplývajúcich z uvedenej smernice, nie je upravená právom Únie. ( 34 )

112.

V súlade s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora v prípade, ak v danej oblasti neexistuje právna úprava na úrovni Únie, je na vnútroštátnom právnom poriadku každého členského štátu na základe zásady ich procesnej autonómie, aby určil príslušné súdy a upravil procesné podmienky konaní určených na zabezpečenie ochrany práv, ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci vyplývajú z práva Únie, pričom však členské štáty majú v každom prípade povinnosť zabezpečiť účinnú ochranu týchto práv. ( 35 ) V súlade so zásadou lojálnej spolupráce zakotvenou v článku 4 ods. 3 ZEÚ však procesné podmienky súdnych konaní určených na zabezpečenie ochrany uvedených práv, nemôžu byť menej výhodné ako procesné podmienky podobných konaní vnútroštátnej povahy (zásada ekvivalencie) a nesmú prakticky znemožniť alebo nadmerne sťažiť výkon práv, ktoré priznáva právny poriadok Únie (zásada efektivity). ( 36 )

113.

Pokiaľ ide najprv o zásadu ekvivalencie, z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že jej dodržanie predpokladá, že dané vnútroštátne pravidlo sa uplatňuje bez rozdielu na žaloby založené na právach, ktoré osoby podliehajúce súdnej právomoci vyvodzujú z práva Únie a na žaloby založené na nerešpektovaní vnútroštátneho práva, ktoré majú podobný predmet a dôvod. Je úlohou vnútroštátneho súdu, ktorý priamo pozná uplatniteľné procesné podmienky, aby overil podobnosť daných žalôb z pohľadu ich predmetu, dôvodu a podstatných náležitostí. ( 37 )

114.

V tomto prípade z informácií poskytnutých vnútroštátnym súdom vyplýva, že podľa zásady nemeckej judikatúry musí úradník uplatniť právo na peňažné plnenia, ktoré nevyplývajú priamo zo zákona v relatívne krátkej lehote, t. j. do konca aktuálneho rozpočtového obdobia. Vnútroštátny súd ďalej vysvetľuje, že osobitosti postavenia úradníka vyplývajúce zo vzájomnej povinnosti lojality, ktorú toto postavenie so sebou prináša, majú za následok, že možnosť úradníkov uplatňovať takéto nároky v určitých prípadoch podlieha obmedzeniam.

115.

Zdá sa teda, že požiadavka relatívne krátkej lehoty, t. j. do konca rozpočtového obdobia, sa týka tak žalôb podaných úradníkmi, ktorí sú obeťami porušenia vnútroštátneho práva, ako aj tých, ktorí sú obeťami porušenia práva Únie. Zdá sa preto, že toto vnútroštátne pravidlo rešpektuje zásadu ekvivalencie. ( 38 ) V každom prípade prináleží vnútroštátnemu súdu, aby to overil.

116.

Pokiaľ ide o rešpektovanie zásady efektivity, treba uviesť, že Súdny dvor už v konaní o návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktorého právnym rámcom bola smernica 2000/78 rozhodol, že sa nezdá, že stanovenie dvojmesačnej lehoty na podanie sťažnosti zamestnávateľovi môže prakticky znemožňovať alebo nadmerne sťažovať výkon práv priznaných právom Únie. ( 39 )

117.

Obdobne si teda myslím, že povinnosť úradníka uplatniť právo na peňažné plnenia, ktoré nevyplývajú priamo zo zákona do konca aktuálneho rozpočtového obdobia, v zásade nemôže prakticky znemožňovať alebo nadmerne sťažovať výkon práv priznaných právom Únie, pokiaľ rozpočtové obdobie zodpovedá kalendárnemu roku. ( 40 )

118.

Otázka efektivity takejto žaloby však vzniká vtedy, keď úradník zistí porušenie svojho práva nebyť diskriminovaný na konci rozpočtového obdobia. Totiž napríklad v situácii, keď tento úradník zistí diskrimináciu, ktorej je obeťou, niekoľko dní pred koncom rozpočtového roka, by bol takmer zbavený svojho práva podať žalobu.

119.

Zdá sa teda, že úradník v situácii opísanej vyššie môže byť zbavený účinného prostriedku nápravy na súde na účely ochrany práv vyplývajúcich z práva Únie.

120.

Je úlohou vnútroštátneho súdu, ktorý na rozdiel od Súdneho dvora konajúceho na základe článku 267 ZFEÚ má právomoc na posúdenie skutkového stavu v sporoch vo veci samej a na výklad nemeckého práva, aby overil, či sporné vnútroštátne pravidlo v týchto v sporoch, ktoré ukladá úradníkovi povinnosť uplatňovať právo na peňažné plnenia, ktoré nevyplývajú priamo zo zákona do konca aktuálneho rozpočtového obdobia, porušuje zásadu efektivity.

121.

Vzhľadom na uvedené si myslím, že právo Únie, predovšetkým zásady ekvivalencie a efektivity, ako ani článok 47 Charty, nebránia takému vnútroštátnemu pravidlu, ako je pravidlo v sporoch vo veci samej, ktoré ukladá úradníkovi povinnosť uplatniť právo na peňažné plnenia, ktoré nevyplývajú priamo zo zákona do konca aktuálneho rozpočtového obdobia, pokiaľ žaloby určené na zabezpečenie ochrany práv, ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci vyplývajú z práva Únie, nie sú podávané za menej priaznivých podmienok ako sú podmienky stanovené pre žaloby určené na ochranu peňažných práv vyplývajúcich z vnútroštátneho práva a pokiaľ takéto vnútroštátne pravidlo nespôsobuje osobám podliehajúcim súdnej právomoci procesné nevýhody spojené s prekluzívnou dobou, ktoré môžu nadmerne sťažiť výkon práv vyplývajúcich z práva Únie, čo musí overiť vnútroštátny súd.

122.

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal Verwaltungsgericht Berlin takto: