1.

V prejednávanej veci má Súdny dvor vyložiť článok 6 ods. 2 Dohovoru o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky, otvoreného na podpis v Ríme 19. júna 1980 ( 2 ) (ďalej len „Rímsky dohovor“), ktorý upravuje určenie rozhodného práva pre pracovnú zmluvu pri absencii voľby vyjadrenej účastníkmi zmluvy. Prejudiciálne otázky, ktoré v prejednávanom prípade položil Hoge Raad der Nederlanden (Najvyšší súd Holandska), vznikli v spore nadväzujúcom na jednostrannú zmenu miesta výkonu práce medzi pani Boedekerovou, ktorá je nemeckou štátnou príslušníčkou a býva v Nemecku a ktorá pracovala viac ako jedenásť rokov nepretržite a výlučne v Holandsku, a jej zamestnávateľom, ktorým je Firma Anton Schlecker (ďalej len „Schlecker“) so sídlom v Nemecku. ( 3 )

2.

Súdny dvor sa má konkrétne vyjadriť k pôsobnosti ustanovenia uvedeného v záverečnej časti citovaného článku 6 ods. 2, ktoré dovoľuje neuplatniť právny poriadok určený prostredníctvom väzieb výslovne uvedených v článku 6 ods. 2 písm. a) a b) v prípade, ak „z celkových okolností [v]yplýva, že zmluva má užšiu väzbu s iným štátom“, a teda doplniť judikatúru založenú na rozsudkoch Koelzsch ( 4 ) a Voogsgeerd ( 5 ). Hoci sa totiž Súdny dvor už vo svojom rozsudku ICF ( 6 ) vyjadril k podmienkam uplatňovania „ustanovenia o výnimke“ so všeobecnou pôsobnosťou uvedeného v článku 4 ods. 5 druhej vete Rímskeho dohovoru a v uvedených rozsudkoch Koelzsch a Voogsgeerd tiež poskytol dôležité spresnenia týkajúce sa hierarchie rozhodujúcich kritérií uvedených v článku 6 ods. 2 písm. a) a b), po prvý raz sa má vyjadriť k pôsobnosti „únikovej doložky“ („escape clause“) ( 7 ) špecifickej pre individuálne pracovné zmluvy obsiahnutej v záverečnej časti uvedeného ustanovenia.

3.

Táto otázka má určitý význam ( 8 ), keďže sa – v kontexte medzinárodnej mobility zamestnancov – týka problematiky, ktorá je predmetom viacerých sporov týkajúcich sa individuálnych pracovnoprávnych vzťahov. Rozmanitosť riešení použitých vnútroštátnymi súdmi v tejto súvislosti navyše svedčí o tom, že ide o citlivú otázku. V prejednávanej veci je zrejme potrebné použiť prístup, ktorý zohľadní požiadavky predvídateľnosti riešení a právnej istoty, ktoré boli rozhodujúce pri prijímaní pravidiel v tejto oblasti, ( 9 ) a zároveň aj požiadavky blízkosti a ochrany zamestnanca, ktoré podľa želaní, ktoré vyjadrili tvorcovia Rímskeho dohovoru ( 10 ), a v širšom zmysle aj podľa všeobecnejšie vymedzených usmernení Súdneho dvora ( 11 ) majú určitý význam.

4.

Článok 3 Rímskeho dohovoru s názvom „Voľba rozhodného práva“ stanovuje:

„1.   Zmluva sa spravuje právnym poriadkom, ktorý si zvolia účastníci zmluvy. Voľba musí byť výslovná alebo musí dostatočne spoľahlivo vyplývať z ustanovení zmluvy alebo z okolností prípadu. Účastníci zmluvy si môžu zvoliť právny poriadok, ktorým sa bude spravovať celá zmluva alebo len jej časť.

…“

5.

Pre prípad neexistencie takej voľby Rímsky dohovor v článku 4 stanovuje všeobecné kritérium spoločné pre všetky zmluvy na účely určenia rozhodného práva, a to kritérium štátu, s ktorým má zmluva najužšiu väzbu, ktoré je doplnené o viaceré osobitné kritériá umožňujúce predpokladať, s ktorým štátom má zmluva takúto väzbu. Tento článok znie:

„1.   V rozsahu, v ktorom nedošlo k voľbe rozhodného práva pre zmluvu podľa článku 3, zmluva sa spravuje právnym poriadkom štátu, s ktorým má najužšiu väzbu. …

…

5.   Odsek 2 sa neuplatní, ak nemožno určiť charakteristické plnenie, a domnienky odseku 2, 3 a 4 sa neuplatnia, ak z celkových okolností vyplýva, že zmluva má užšiu väzbu s iným štátom.“

6.

Článok 6 Rímskeho dohovoru stanovuje osobitné kolízne normy týkajúce sa individuálnych pracovných zmlúv, ktoré sa odchyľujú od všeobecných pravidiel obsiahnutých v článkoch 3 a 4, ktoré sa týkajú voľby rozhodného práva a kritérií na určenie rozhodného práva pri absencii takejto voľby. Tento článok znie:

„1.   Bez ohľadu na ustanovenia článku 3 nemôžu účastníci pracovnej zmluvy svojou voľbou rozhodného práva zbaviť zamestnanca ochrany, ktorú mu poskytujú imperatívne [kogentné – neoficiálny preklad] normy právneho poriadku uplatniteľného podľa odseku 2 pri absencii voľby.

2.   Bez ohľadu na ustanovenia článku 4 sa pracovná zmluva pri absencii voľby rozhodného práva podľa článku 3 spravuje:

ak z celkových okolností nevyplýva, že zmluva má užšiu väzbu s iným štátom; v takomto prípade sa zmluva spravuje právnym poriadkom tohto štátu.“

7.

Schlecker je spoločnosť založená podľa nemeckého práva, ktorá pôsobí v oblasti predaja drogériového tovaru. Hoci táto spoločnosť sídli v Nemecku, má viaceré pobočky v niekoľkých členských štátoch Európskej únie.

8.

Pani Boedeker, ktorá je nemeckou štátnou príslušníčkou a býva v Nemecku, bola na základe prvej pracovnej zmluvy zamestnaná v spoločnosti Schlecker a vykonávala prácu v Nemecku od 1. decembra 1979 do 1. januára 1994.

9.

Podľa novej zmluvy uzavretej 30. novembra 1994 bola pani Boedeker od 1. marca 1995 až do leta 2006 zamestnaná v spoločnosti Schlecker ako obchodná vedúca odbytu („Geschäftsführerin/Vertrieb“) pre celé územie Holandska a z tohto dôvodu skutočne pracovala v Holandsku.

10.

Schlecker listom z 19. júna 2006 okrem iného informovala pani Boedekerovú, že jej pracovné miesto obchodnej vedúcej pre Holandsko sa od 30. júna 2006 ruší, a vyzvala ju, aby za tých istých zmluvných podmienok prevzala od 1. júla 2006 prácu vedúcej oblasti revízie („Bereichsleiterin Revision“) v Dortmunde (Nemecko).

11.

Hoci pani Boedeker podala 4. júla 2006 sťažnosť proti tejto jednostrannej zmene miesta výkonu jej práce („Änderungskündigung“), nastúpila na svoje pracovné miesto oblastnej vedúcej v Dortmunde.

12.

Dňa 5. júla 2006 nahlásila svoju práceneschopnosť pre chorobu.

13.

Od 16. augusta 2006 poberala dávky z nemeckej nemocenskej poisťovne.

14.

Medzi účastníkmi zmluvy sa následne začali rôzne súdne konania.

15.

V rámci jedného z nich Kantonrechter te Tiel (Okresný súd v Tiele) vo veci samej vyhovel návrhu pani Boedekerovej, ktorou sa domáhala určenia, že pracovná zmluva, ktorú uzavrela so spoločnosťou Schlecker, sa spravuje holandským právom, zrušil uvedenú zmluvu s účinnosťou od 15. decembra 2007 a priznal pani Boedekerovej nárok na náhradu škody v hrubej výške 557651,52 eura.

16.

Gerechtshof te Arnhem (Vyšší súd v Arnheme) na základe odvolania podaného spoločnosťou Schlecker rozsudkom z 15. decembra 2009 potvrdil rozsudok Kantonrechter te Tiel, pokiaľ ide o určenie rozhodného práva pre zmluvu. Okrem iného poukázal na to, že účastníci zmluvy si v čase uzavretia zmluvy neuvedomovali alebo aspoň dostatočne neuvedomovali možný cezhraničný aspekt, ktorý pracovná zmluva nadobudne, a že skutkové okolnosti nemožno dodatočne vykladať tak, že nasvedčujú konkludentnej voľbe nemeckého práva. Navyše konštatoval, že podľa článku 6 ods. 2 písm. a) Rímskeho dohovoru sa na pracovnú zmluvu uzavretú medzi spoločnosťou Schlecker a pani Boedekerovou v zásade vzťahuje holandské právo a že jednotlivé okolnosti uvedené spoločnosťou Schlecker nepredstavujú okolnosti, ktoré by mohli preukázať, že pracovná zmluva má užšiu väzbu s Nemeckom ako s Holandskom.

17.

Hoge Raad der Nederlanden v konaní o kasačnom opravnom prostriedku podanom proti právoplatnému rozsudku Gerechtshof te Arnhem v súvislosti s rozhodným právom pre pracovnú zmluvu konštatoval, že má pochybnosti o výklade pôsobnosti ustanovenia článku 6 ods. 2 in fine Rímskeho dohovoru, ktoré dovoľuje neuplatniť právny poriadok určený prostredníctvom väzieb výslovne uvedených v článku 6 ods. 2 písm. a) a b) tohto dohovoru v prípade, ak z celkových okolností vyplýva, že pracovná zmluva má užšiu väzbu s iným štátom.

18.

Za týchto okolností sa Hoge Raad der Nederlanden rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

19.

Písomné pripomienky predložila odporkyňa v konaní vo veci samej, Holandské kráľovstvo, Rakúska republika, ako aj Európska komisia. Nikto nepožiadal o konanie pojednávania.

20.

Domnievam sa, že na zodpovedanie otázok položených vnútroštátnym súdom, ktoré sa v podstate týkajú pôsobnosti výnimky stanovenej v článku 6 ods. 2 druhom pododseku Rímskeho dohovoru, je potrebné uviesť niekoľko spresnení týkajúcich sa toho, čo podľa môjho názoru tvorí štruktúru mechanizmu zavedeného týmto dohovorom tak, ako ju vyložil Súdny dvor, na účely určenia rozhodného práva pre individuálne pracovné zmluvy.

21.

Pripomínam, že podľa článku 3 Rímskeho dohovoru má pri určovaní rozhodného práva pre zmluvné záväzky prednosť zásada autonómie vôle účastníkov zmluvy. Pri absencii voľby účastníkov zmluvy článok 4 tohto dohovoru stanovuje ako kritérium a všeobecnú zásadu ( 12 ) na určenie rozhodného práva kritérium štátu, s ktorým má zmluva „najužšiu väzbu“, pričom toto kritérium je v odsekoch 2 až 4 spojené s viacerými domnienkami. Odsek 5 tohto článku 4 obsahuje ustanovenie o výnimke, ktoré dovoľuje neuplatniť uvedené domnienky. Tieto kolízne normy treba považovať za abstraktné a neutrálne v tom zmysle, že ich cieľom nie je zvýhodniť jedného účastníka zmluvy na úkor druhého. Obsah predmetných právnych poriadkov sa teda pri určovaní rozhodného práva nezohľadňuje.

22.

Rovnako ako v prípade ustanovenia týkajúceho sa určenia rozhodného práva pre spotrebiteľské zmluvy (článok 5) však Rímsky dohovor v článku 6 stanovuje osobitné kolízne normy pre oblasť individuálnych pracovných zmlúv. V súlade s cieľom sledovaným tvorcami Rímskeho dohovoru ( 13 ) sa všeobecne uznáva, že na rozdiel od všeobecných pravidiel stanovených v článkoch 3 a 4 tohto dohovoru kolízne normy týkajúce sa tejto oblasti nie sú úplne neutrálne, ale sú založené na myšlienke ochrany zamestnanca. Súdny dvor – vychádzajúc zo zásad stanovených pri výklade Bruselského dohovoru – rozhodol, že cieľom článku 6 Rímskeho dohovoru je zaistiť primeranú ochranu zamestnanca. ( 14 )

23.

Táto osobitosť sa odráža v článku 6 uvedeného dohovoru v podobe dvoch základných prvkov.

24.

Po prvé článok 6 ods. 1 Rímskeho dohovoru zavádza značné obmedzenie zásady autonómie vôle. Toto ustanovenie totiž stanovuje, že odchylne od článku 3 účastníci zmluvy nemôžu dohodou zbaviť zamestnanca ochrany poskytovanej kogentnými normami právneho poriadku, ktorý by sa vzťahoval na pracovnú zmluvu pri absencii voľby. V prípade zmluvy, v súvislosti s ktorou si účastníci zmluvy zvolili právny poriadok, ktorý sa na ňu bude vzťahovať, musí súd najprv určiť, ktorý právny poriadok by sa na základe kritérií vymedzených v článku 6 ods. 2 vzťahoval na pracovnú zmluvu pri absencii voľby, následne preskúmať, či tento právny poriadok obsahuje kogentné normy na ochranu zamestnancov, a napokon použiť spomedzi týchto noriem tie, ktoré sú pre zamestnancov výhodnejšie ako relevantné normy zvoleného právneho poriadku, pričom v zostávajúcej časti sa naďalej uplatní zvolený právny poriadok.

25.

Podľa môjho názoru práve toto ustanovenie osobitne vyjadruje cieľ sledovaný tvorcami Rímskeho dohovoru ( 15 ) spočívajúci v ochrane zamestnanca, ktorý sa obvykle považuje za účastníka zmluvy, ktorý je zo socioekonomického hľadiska slabší. Vzhľadom na vzťah podriadenosti, ktorým sa vyznačuje pracovný pomer, totiž zamestnancovi hrozí, že zamestnávateľ mu nanúti uplatnenie právneho poriadku štátu, ktorý objektívne nesúvisí so skutočnou existenciou zmluvného vzťahu medzi zamestnancom a zamestnávateľom.

26.

Ako už bolo zdôraznené, väzba stanovená v oblasti pracovnej zmluvy je väzbou blízkosti, keďže Rímsky dohovor smeruje k určeniu štátu, s ktorým má pracovná zmluva najužšiu väzbu. ( 16 ) Cieľom nie je systematicky zvýhodňovať zamestnanca, ale skôr chrániť ho pomocou uplatnenia kogentných noriem právneho poriadku, ktorý zodpovedá najvýznamnejšej väzbe, konkrétne právneho poriadku sociálneho prostredia, v ktorom sa realizuje jeho pracovný pomer. ( 17 )

27.

Preto sa súd v prípade, ak si účastníci zmluvy zvolili rozhodné právo pre pracovnú zmluvu, musí ubezpečiť, či tento právny poriadok nezbavuje zamestnanca právnej ochrany, ktorú by mu zaručovali kogentné normy právneho poriadku, ktorý je najbližší k pracovnej zmluve, pričom tento právny poriadok by bolo možné označiť za „objektívne uplatniteľný“.

28.

Po druhé článok 6 ods. 2 Rímskeho dohovoru stanovuje osobitné rozhodujúce kritériá, ktoré pri absencii voľby účastníkov zmluvy umožňujú určiť rozhodné právo pre zmluvu.

29.

Týmito kritériami sú kritérium štátu, kde zamestnanec „obvykle vykonáva prácu“ [článok 6 ods. 2 písm. a)], alebo v prípade neexistencie takéhoto miesta kritérium miesta, kde sa nachádza „prevádzkareň, ktorá ho najala“ [článok 6 ods. 2 písm. b)], pričom poznamenávam, že podľa judikatúry Súdneho dvora sa prvé kritérium musí zohľadniť prednostne ( 18 ). Tento odsek 2 okrem toho stanovuje, že tieto dve rozhodujúce kritériá sa neuplatnia, ak z celkových okolností vyplýva, že pracovná zmluva má užšiu väzbu s iným štátom, pričom v takom prípade sa uplatňuje právny poriadok tohto štátu. ( 19 )

30.

Zo znenia článku 6 ods. 2 Rímskeho dohovoru teda vyplýva, že vnútroštátny súd, ktorý má určiť rozhodné právo pre zmluvu pri absencii voľby vyjadrenej účastníkmi zmluvy, musí v súlade so zásadou blízkosti určiť, ktorý právny poriadok má objektívne najužšiu väzbu so zmluvou.

31.

Na tento účel musí súd určiť miesto, ktoré podľa jeho názoru predstavuje ťažisko zmluvného vzťahu, s použitím kritérií vymedzených v článku 6 ods. 2 písm. a) (miesto obvyklého výkonu práce) a b) (miesto zamestnania), ale nielen pomocou nich, keďže zo znenia tohto článku jednoznačne vyplýva, že súd nemusí uplatniť väzby uvedené v týchto ustanoveniach, ak z celkových okolností vyplýva, že zmluva má užšiu väzbu s iným štátom.

32.

Na rozdiel od toho, čo bolo uvedené v súvislosti s článkom 6 ods. 1 Rímskeho dohovoru, zásada ochrany účastníka zmluvy považovaného za slabšieho nevyžaduje, aby súd pri uplatňovaní kritérií na určenie rozhodného práva uvedených v odseku 2 toho istého článku porovnal obsah kogentných noriem právnych poriadkov, ktorých uplatnenie prichádza do úvahy, a uplatnil ten právny poriadok, ktorý sa mu vzhľadom na osobitné okolnosti prejednávaného prípadu javí najvýhodnejší. Dodržanie zásady favor laboratoris je zabezpečené uplatnením kogentných noriem právneho poriadku, ktorý má spomedzi právnych poriadkov, ktorých uplatnenie prichádza do úvahy, s pracovnou zmluvou najužšiu väzbu, a nie nevyhnutne právnym poriadkom, ktorý je pre zamestnanca najvýhodnejší. ( 20 ) Domnievam sa totiž, že článok 6 Rímskeho dohovoru musí súčasne spĺňať dva ciele, a to jednak cieľ zaistiť primeranú ochranu zamestnanca, ktorý na základe zásady blízkosti uprednostňuje určenie štátu, s ktorým má pracovná zmluva najužšiu väzbu, a jednak cieľ právnej istoty, ktorý vyplýva z určenia kritérií umožňujúcich určiť rozhodné právo pre zmluvu pri absencii voľby.

33.

Na ilustráciu prípadov uvedených v každom z odsekov článku 6 Rímskeho dohovoru uvádzam ako príklad prípad pracovnej zmluvy medzi spoločnosťou so sídlom vo Švédsku a osobou, ktorá býva v Luxembursku, uzavretej a obvykle a sústavne vykonávanej v Luxembursku.

34.

Predstavme si najprv, že účastníci zmluvy si v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z článku 3 Rímskeho dohovoru výslovne a jednoznačne zvolili švédske právo za rozhodné právo pre pracovnú zmluvu. Napriek tejto voľbe by bolo možné konštatovať, že – ak vychádzame z kritérií uvedených v odseku 2 – objektívne uplatniteľným právnym poriadkom je luxemburský právny poriadok. V dôsledku toho v prípade vzniku sporu nadväzujúceho napríklad na prepustenie zamestnanca musí súd, ktorý o ňom bude rozhodovať, prostredníctvom určitého porovnávacieho skúmania normatívnych prvkov, ktoré priamo súvisia so sporom, určiť, či luxemburské právo obsahuje kogentné normy na ochranu zamestnanca, ktoré sú priaznivejšie ako normy uznané vo švédskom práve, ako sú normy, ktoré sa týkajú najmä výpovednej doby alebo priznania odstupného v rámci rozhodnutia o prepustení. Ak je to tak, súd nemôže uplatniť relevantné ustanovenia švédskeho práva a musí namiesto nich uplatniť luxemburské právo. V opačnom prípade sa naďalej bude uplatňovať švédske právo, keďže účastníci pracovnej zmluvy sa vždy môžu dohodnúť, že pre zamestnanca budú platiť právne normy, ktoré sú pre neho výhodnejšie.

35.

Naproti tomu v prípade, ak si účastníci zmluvy výslovne a jednoznačne nezvolili uplatnenie konkrétneho právneho poriadku, v každom prípade sa uplatní právny poriadok objektívne určený prostredníctvom kritérií vymedzených v článku 6 ods. 2, teda luxemburský právny poriadok. V tomto prípade sa zamestnanec nemôže domáhať uplatnenia švédskych noriem, ktoré by pre neho prípadne boli výhodnejšie.

36.

V konečnom dôsledku by som chcel zdôrazniť, že hoci pravidlá na určenie rozhodného práva pre zmluvu zohľadňujú špecifickú povahu pracovného pomeru, tieto pravidlá podľa môjho názoru nemôžu viesť k tomu, že vo všetkých prípadoch a bez ohľadu na povahu sporu sa na zamestnanca uplatní vnútroštátny právny poriadok, ktorý sa spomedzi všetkých právnych poriadkov, ktorých uplatnenie prichádza do úvahy, za osobitných okolností prejednávaného prípadu javí ako najvýhodnejší. Na rozdiel od toho, čo by bolo možné na prvý pohľad vyvodiť zo skutkových okolností vecí, v ktorých boli vydané už citované rozsudky Koelzsch a Voogsgeerd, Súdny dvor s jednoznačne vyjadreným cieľom „primeranej“ ochrany a nie nevyhnutne optimálnej ochrany alebo ochrany „v prospech“ zamestnanca, vychádzajúc z úvah, ktoré už uviedol pri výklade pravidiel súdnej právomoci, ktoré boli stanovené Bruselským dohovorom, konštatoval, že „treba v čo najväčšej miere zabezpečiť dodržiavanie pravidiel na ochranu práce stanovených právnym poriadkom tohto štátu“ ( 21 ).

37.

Odlišný výklad by podľa môjho názoru značne narúšal právnu istotu a predvídateľnosť riešení použitých v rámci mechanizmu na určenie rozhodného práva pre individuálne pracovné zmluvy v tom zmysle, že podľa povahy sporu a v závislosti od toho, kedy má súd rozhodnúť, právny poriadok označený ako najvýhodnejší nie je nevyhnutne rovnaký. V tejto súvislosti totiž treba mať na zreteli, že pracovná zmluva potenciálne môže mať vzhľadom na miesto jej uzavretia, štátnu príslušnosť alebo bydlisko či sídlo účastníkov zmluvy, ktorí ju uzavreli, alebo aj skutočnosť, že sa má plniť na viacerých miestach, väzbu s viacerými štátmi. ( 22 ) Okrem toho, ak by súd musel vykonať porovnávací prieskum ustanovení na ochranu zamestnanca, bolo by to nielen mimoriadne náročné, ale aj do veľkej miery náhodné. Vzhľadom na abstraktnosť rozhodujúcich kritérií uvedených v článku 6 ods. 2 Rímskeho dohovoru sa zdá zložité vopred určiť, ktorý právny poriadok bude napokon najvýhodnejší.

38.

Navyše sa domnievam, že hoci cieľom pravidiel vymedzených v Rímskom dohovore je v prvom rade zabrániť tomu, aby na úkor zamestnancov dochádzalo k určitej forme účelovej voľby práva („law shopping“), tieto pravidlá tiež nemôžu viesť k tomu, že zamestnanec si bude môcť bez obmedzenia zvoliť hmotnoprávne normy, ktoré považuje za uplatniteľné, a tým značne ohroziť určenie rozhodného práva.

39.

Prejudiciálne otázky preskúmam z hľadiska týchto úvah.

40.

Vnútroštátny súd svojou prvou otázkou žiada o objasnenie významu, ktorý treba priznať rozhodujúcemu kritériu vymedzenému v článku 6 ods. 2 písm. a) Rímskeho dohovoru, vzhľadom na to, že záverečná časť tohto ustanovenia umožňuje súdu určiť za rozhodné právo pre pracovnú zmluvu právo štátu, ktorý má s touto zmluvou najužšiu väzbu. Chce konkrétne vedieť, aká je pôsobnosť posledného uvedeného ustanovenia a aké sú podmienky jeho uplatňovania v konkrétnom prípade, keď zamestnanec plnil pracovnú zmluvu obvykle, dlhodobo a nepretržite v tom istom štáte.

41.

Súdny dvor sa má v prejednávanom prípade zapojiť do diskusie ( 23 ), ktorá už dlho prebieha tak v právnej náuke, ako aj na niektorých vnútroštátnych súdoch, týkajúcej sa prepojenia rozhodujúcich kritérií vymedzených v článku 6 ods. 2 prvom pododseku Rímskeho dohovoru s únikovou doložkou uvedenou v záverečnej časti tohto ustanovenia.

42.

V podstate stoja proti sebe dva názory. Podľa prvého názoru existuje medzi týmito dvoma ustanoveniami vzťah zásady a výnimky, čo znamená, že prípadnú užšiu väzbu s iným štátom možno skúmať iba výnimočne, a to v prípade, ak sa na základe použitia domnienok určí právny poriadok, ktorý pre zmluvu zjavne nie je vhodný. Podľa druhého názoru medzi predmetnými ustanoveniami neexistuje hierarchický vzťah a súd má pri určovaní právneho poriadku, ktorý má s predmetnou zmluvou najužšiu väzbu, určitú mieru voľnej úvahy.

43.

V záujme správneho pochopenia významu tejto diskusie a objasnenia môjho návrhu si dovoľujem uviesť konkrétny príklad, ktorý je podobný veci posudzovanej v prejednávanom prípade. Poukazujem na prípad zmluvy uzavretej vo Francúzsku medzi francúzskou spoločnosťou a francúzskou štátnou príslušníčkou, o ktorej sa s najväčšou pravdepodobnosťou predpokladalo, že sa bude plniť vo Francúzsku, ale ktorá sa v rámci vyslania zamestnankyne na veľmi dlhú dobu (dlhšiu ako 10 rokov) v podstate sústavne plnila v Saudskej Arábii. Ak by sme vychádzali z názoru, že ustanovenie o výnimke uvedené v článku 6 ods. 2 in fine Rímskeho dohovoru sa môže uplatniť len celkom subsidiárne a výnimočne, teda ak je väzba s miestom plnenia pracovnej zmluvy úplne nevhodná, čo zjavne neplatí v prípade trvalého plnenia zmluvy na jednom a tom istom mieste, bolo by potrebné bez váhania uplatniť saudskoarabský právny poriadok. Naproti tomu, ak by sme vychádzali z názoru, že aj v prípade, ak sa dá miesto plnenia zmluvy veľmi jednoducho určiť, súd má právo overiť, či uvedená zmluva prípadne nemá užšiu väzbu s iným štátom, odpoveď by bola oveľa menej zjavná, keďže hoci sa zmluva obvykle plnila v Saudskej Arábii, viaceré okolnosti, ktoré s ňou súvisia, smerujú skôr k určeniu francúzskeho právneho poriadku.

44.

Domnievam sa, že sa treba prikloniť k druhému názoru, a to z nasledujúcich dôvodov.

45.

Po prvé skutočnosť, že pravidlo zakotvené v článku 6 ods. 2 písm. a) Rímskeho dohovoru, podľa ktorého sa pri absencii voľby vyjadrenej účastníkmi zmluvy uplatní právny poriadok miesta plnenia zmluvy, treba v zmysle už citovaných rozsudkov Koelzsch a Voogsgeerd vykladať extenzívne, zároveň neznamená, že ochrannú doložku stanovenú v záverečnej časti uvedeného článku 6 ods. 2 by malo byť možné uplatniť len výnimočne, alebo dokonca že v prípade, ak obvyklé miesto výkonu práce nevyvoláva nijaké pochybnosti, ju vôbec nemožno uplatniť.

46.

V tejto súvislosti pripomínam, že Súdny dvor vo svojom už citovanom rozsudku Koelzsch iba rozhodol, že pokiaľ je cieľom článku 6 Rímskeho dohovoru zaistiť primeranú ochranu zamestnanca, toto ustanovenie treba vykladať tak, že zabezpečuje skôr uplatnenie právneho poriadku štátu, v ktorom vykonáva svoje pracovné činnosti, ako právneho poriadku štátu, v ktorom má sídlo zamestnávateľ. ( 24 ) Súdny dvor z toho vyvodil, že kritérium štátu, v ktorom zamestnanec „obvykle vykonáva prácu“, stanovené v odseku 2 písm. a) tohto článku treba vykladať extenzívne, zatiaľ čo kritérium miesta, kde sa nachádza „prevádzkareň, ktorá ho najala“, stanovené v odseku 2 písm. b) toho istého článku by sa malo uplatňovať vtedy, keď súd, ktorému bol spor predložený, nedokáže určiť štát obvyklého výkonu práce. ( 25 )

47.

Domnievam sa, že podobný prístup bol použitý v už citovanom rozsudku Voogsgeerd, keďže Súdny dvor pripomenul, že kritérium miesta, kde zamestnanec obvykle vykonáva prácu, sa musí uplatniť prednostne. ( 26 )

48.

Navyše poukazujem na to, že veci, v ktorých boli vydané uvedené rozsudky, sa týkali práve prípadov, keď si účastníci zmluvy zvolili uplatnenie právneho poriadku konkrétneho štátu (luxemburského právneho poriadku), ale ukázalo sa, že objektívne uplatniteľný právny poriadok podľa článku 6 ods. 2 Rímskeho dohovoru obsahuje kogentné normy, ktoré poskytujú zamestnancom väčšiu ochranu ako normy pôvodne zvoleného právneho poriadku. V prvej uvedenej veci sa uvádzalo, že ustanovenia uplatniteľné na prepúšťanie členov zamestnaneckej rady, ktorej členom bol pán Koelzsch, poskytovali väčšiu ochranu v Nemecku. V druhej uvedenej veci bola žaloba o náhradu škody podaná pánom Voogsgeerdom za údajne protiprávne vypovedanie pracovnej zmluvy námorníka, ktorú uzavrel so svojím bývalým zamestnávateľom, podľa luxemburského práva obmedzená trojmesačnou prekluzívnou lehotou, ktorá by bola vylúčená a dokonca by odporovala rozhodnému právu v Belgicku.

49.

Domnievam sa, že hoci z judikatúry založenej na už citovaných rozsudkoch Koelzsch a Voogsgeerd jednoznačne vyplýva, že rozhodujúce kritérium vymedzené v článku 6 ods. 2 písm. a) Rímskeho dohovoru, teda rozhodujúce kritérium obvyklého miesta plnenia pracovnej zmluvy, sa musí čo najviac uprednostniť pred miestom zamestnania uvedeným v článku 6 ods. 2 písm. b) ( 27 ), naopak z nej nevyplýva, že použitie ustanovenia uvedeného v záverečnej časti tohto článku 6 ods. 2 by malo byť tiež marginalizované v tom zmysle, že súd by ho mohol použiť len celkom výnimočne.

50.

Podľa môjho názoru sa hierarchia medzi kritériami, ktoré sa majú zohľadniť pri určovaní rozhodného práva, uznaná Súdnym dvorom týka výlučne rozhodujúcich kritérií uvedených v článku 6 ods. 2 písm. a) a b) Rímskeho dohovoru, teda rozhodujúceho kritéria miesta plnenia a rozhodujúceho kritéria miesta zamestnania, a nie možnosti súdu uplatniť právny poriadok štátu, s ktorým má zmluva najužšiu väzbu, podľa článku 6 ods. 2 druhého pododseku.

51.

Preto napriek tomu, že s cieľom zaručiť určitú mieru predvídateľnosti musí súd určiť rozhodné právo pre zmluvu pomocou rozhodujúcich kritérií vymedzených v článku 6 ods. 2 prvom pododseku Rímskeho dohovoru a osobitne pomocou kritéria miesta výkonu práce uvedeného v tomto odseku 2 písm. a), zastávam názor, že súd môže vždy – v súlade s jednoznačným znením druhého pododseku uvedeného odseku – konštatovať, že v prípade existencie užšej väzby s iným štátom je potrebné neuplatniť tento právny poriadok. Toto posledné uvedené ustanovenie sa podľa môjho názoru musí chápať ako otvorená kolízna norma, ktorá môže nahradiť tak právny poriadok miesta obvyklého výkonu práce, ako aj právny poriadok miesta zamestnania. ( 28 ) Navyše by som chcel zdôrazniť, že Súdny dvor v bode 51 svojho už citovaného rozsudku Voogsgeerd pripomenul, že vnútroštátny súd môže zohľadniť ostatné okolnosti pracovnoprávneho vzťahu, ak sa zdá, že okolnosti vzťahujúce sa na dve rozhodujúce kritériá stanovené v tomto článku a týkajúce sa miesta výkonu práce a miesta prevádzkarne podniku zamestnávajúceho zamestnanca vedú k záveru, že pracovná zmluva má užšiu väzbu s iným štátom, ako sú štáty, ku ktorým smerujú tieto kritériá.

52.

Po druhé tento výklad je podľa môjho názoru v súlade s riešením, ktoré Súdny dvor použil vo veci, v ktorej bol vydaný už citovaný rozsudok ICF, ktorá sa síce týkala ustanovenia o výnimke so všeobecnou pôsobnosťou – ktoré znie rovnako ako ustanovenie posudzované v konaní vo veci samej – uvedeného v článku 4 ods. 5 Rímskeho dohovoru, ale ktorá je z dôvodov, ktoré uvediem ďalej, napriek osobitným pravidlám na určenie rozhodného práva pre individuálne pracovné zmluvy do určitej miery relevantná.

53.

Pripomínam, že spomedzi otázok, ktoré Hoge Raad der Nederlanden položil v citovanej veci, sa piata otázka týkala práve objasnenia miesta, ktoré treba priznať rozhodujúcim kritériám vymedzeným v článku 4 ods. 2 až 4 Rímskeho dohovoru, a teda možnosti neuplatniť uvedené domnienky na základe odseku 5 druhej vety toho istého článku, „ak z celkových okolností vyplýva, že zmluva má užšiu väzbu s iným štátom“ ( 29 ).

54.

Vnútroštátny súd sa pýtal Súdneho dvora, či sa má osobitná úprava obsiahnutá v článku 4 ods. 5 druhej vete Rímskeho dohovoru vykladať v tom zmysle, že domnienky vyplývajúce z uvedeného článku 4 ods. 2 až 4 neplatia len vtedy, keď z celkových okolností vyplýva, že kritériá uvedené v týchto ustanoveniach nemajú žiadnu ozajstnú rozlišovaciu hodnotu pre určenie rozhodného práva, alebo či ich súd nemusí uplatniť ani vtedy, keď z týchto okolností vyplynie, že prevažuje väzba s iným štátom. Za týchto okolností – rovnako ako je to v konaní vo veci samej – prichádzali do úvahy dve možnosti. Prvá možnosť, ktorá obmedzuje použitie článku 4 ods. 5 Rímskeho dohovoru na výnimočné prípady, dovoľuje neuplatniť všeobecné domnienky len vtedy, keď nemajú ozajstnú rozlišovaciu hodnotu pre predmetnú zmluvu. Druhá možnosť, ktorá poskytuje súdu oveľa väčšiu flexibilitu, mu dovoľuje neuplatniť domnienky vymedzené v článku 4 ods. 2 až 4 na základe samotného konštatovania, že predmetná zmluva má užšiu väzbu s iným štátom. ( 30 )

55.

Súdny dvor, ktorý poukázal na Giulianovu a Lagardeovu správu a konštatoval, že v konečnom dôsledku je potrebné zosúladiť požiadavky predvídateľnosti práva a tým aj právnej istoty v zmluvných vzťahoch s potrebou zachovať určitú pružnosť pri určovaní práva, v závere svojho skúmania dospel k záveru, že článok 4 ods. 5 Rímskeho dohovoru sa má vykladať v tom zmysle, že ak z celkových okolností jasne vyplýva, že zmluva má užšiu väzbu s iným štátom než so štátom určeným podľa domnienok uvedených v citovaných odsekoch 2 až 4, prislúcha súdu neuplatniť tieto ukazovatele a uplatniť právo štátu, s ktorým má táto zmluva najužšiu väzbu. Táto právomoc súdu existuje podľa Súdneho dvora napriek jeho povinnosti vždy určiť rozhodné právo na základe domnienok uvedených v článku 4 ods. 2 až 4 Rímskeho dohovoru, ktoré spĺňajú všeobecnú požiadavku predvídateľnosti práva a tým aj právnej istoty v zmluvných vzťahoch. ( 31 )

56.

Hoci úsilie chrániť zamestnanca viedlo tvorcov Rímskeho dohovoru k tomu, aby v oblasti individuálnych pracovných zmlúv stanovili kolízne normy odchyľujúce sa od všeobecných pravidiel stanovených v článkoch 3 a 4 tohto dohovoru, ako som už spomenul vyššie, toto úsilie sa neprejavuje predovšetkým väzbami v prospech článku 6 ods. 2, ale uplatnením právneho poriadku, ktorý má k pracovnej zmluve najbližší vzťah. Rovnako ako bolo uvedené v súvislosti s článkom 4 Rímskeho dohovoru, pravidlá uvedené v článku 6 sú teda tiež založené na myšlienke blízkosti.

57.

Prvá otázka sa týka podmienok, za ktorých súd nemusí uplatniť právny poriadok určený podľa kritéria miesta plnenia pracovnej zmluvy. Táto otázka vyplýva z toho, že Súdny dvor napriek tomu, že si zvolil diferencovaný prístup, v už citovanom rozsudku ICF uviedol, že z celkových okolností musí „jasne“ vyplývať, že zmluva má užšiu väzbu s iným štátom než so štátom určeným podľa domnienok uvedených v článku 4 ods. 2 až 4 Rímskeho dohovoru. ( 32 ) Treba túto podmienku uplatniť aj v prípade ustanovenia uvedeného v článku 6 Rímskeho dohovoru? Domnievam sa, že nie, a to z dvoch dôvodov.

58.

Po prvé poukazujem na to, že hoci v znení ustanovenia o všeobecnej výnimke, ktoré je v súčasnosti obsiahnuté v článku 4 ods. 3 nariadenia Rím I, je výslovne uvedená príslovka „zjavne“ ( 33 ), v prípade ustanovenia, ktoré sa týka konkrétne pracovných zmlúv, uvedeného v článku 8 ods. 4 toho istého nariadenia to tak nie je. ( 34 ) Táto vôľa obmedziť použitie ustanovenia o všeobecnej výnimke uvedeného v článku 4 Rímskeho dohovoru je podľa môjho názoru ešte jednoznačnejšia vzhľadom na to, že ako vyplýva z prípravných dokumentov, v určitom čase sa dokonca plánovalo jeho zrušenie. ( 35 ) Hoci je pravda, že nariadenie Rím I sa z hľadiska časovej pôsobnosti nevzťahuje na konanie vo veci samej, v zmysle úvah, ktoré Súdny dvor uviedol v už citovanom rozsudku Koelzsch ( 36 ), sa domnievam, že toto nariadenie predstavuje prvok podporujúci výklad Rímskeho dohovoru, z ktorého treba vychádzať.

59.

Po druhé podmienka, že existencia užšej väzby musí „jasne“ vyplývať z okolností, je podľa môjho názoru odôvodnená tým, že na rozdiel od pravidiel vymedzených v článku 6 Rímskeho dohovoru, ktoré sú založené na myšlienke blízkosti a zároveň na myšlienke ochrany zamestnanca, článok 4 stanovuje úplne neutrálnu kolíznu normu, ktorá v prvom rade a predovšetkým sleduje cieľ predvídateľnosti a právnej istoty. ( 37 )

60.

Z toho podľa môjho názoru vyplýva, že aj za predpokladu, že by bolo nesporné, že plnenie pracovnej zmluvy sa dlhodobo, sústavne a nepretržite uskutočňovalo v tom istom štáte, čo v zásade znamená, že sa musí uplatniť právny poriadok tohto štátu, ustanovenie uvedené v článku 6 ods. 2 druhom pododseku Rímskeho dohovoru nestráca svoj význam. Ak sa totiž zmluva z hľadiska miesta zjavne týka štátu, ktorý nie je štátom obvyklého výkonu práce, je naďalej možné uplatniť toto ustanovenie.

61.

Nejde tu o marginalizáciu významného rozhodujúceho kritéria, ktorým je všeobecne ( 38 ) obvyklé miesto výkonu práce, ale o ponechanie možnosti vnútroštátnemu súdu prípadne neuplatniť toto rozhodujúce kritérium v prípade, ak sa za okolností prejednávaného prípadu zdá, že ťažisko pracovného pomeru sa nenachádza v štáte výkonu práce. Článok 6 ods. 2 druhý pododsek Rímskeho dohovoru treba chápať ako ochranný mechanizmus. Nemôže viesť k zatieneniu väzieb stanovených v tomto článku a najmä silnej väzby, ktorú predstavuje právny poriadok miesta výkonu práce, a tým znemožniť akúkoľvek predvídateľnosť riešení, ktoré sa napokon použijú.

62.

V prejednávanom prípade vnútroštátny súd podľa všetkého vychádzal z predpokladu, že odhliadnuc od miesta výkonu práce, ktorú pani Boedeker nepretržite vykonávala viac ako jedenásť rokov v rámci plnenia zmluvy, ktorú uzavrela so spoločnosťou Schlecker, všetky ostatné okolnosti nasvedčujú existencii užšej väzby s Nemeckom. Tento súd osobitne zdôrazňuje, že zamestnávateľ je nemeckou právnickou osobou; že zamestnankyňa v čase, keď bola zamestnaná, bývala v Nemecku; že zamestnávateľ nahrádzal náklady na cestu zamestnankyne z jej bydliska do miesta výkonu práce; že pred zavedením eura sa plat vyplácal v nemeckých markách; že zamestnankyňa bola poistená v dôchodkovom systéme spravovanom nemeckou inštitúciou; že príspevky na sociálne poistenie sa platili v Nemecku a že pracovná zmluva vyhotovená v nemčine odkazovala na kogentné normy nemeckého práva.

63.

Ako teda jasne vyplýva zo znenia prvej otázky, vnútroštátny súd nežiada o spresnenia týkajúce sa okolností, ktoré by prípadne umožnili neuplatniť domnienku stanovenú v článku 6 ods. 2 písm. a) Rímskeho dohovoru.

64.

Okrem toho si uvedomujem, že prináleží len vnútroštátnemu súdu, aby zhodnotil všetky okolnosti týkajúce sa pracovnej zmluvy a posúdil tú alebo tie okolnosti, ktoré sú podľa jeho názoru najvýznamnejšie.

65.

Na poskytnutie užitočnej odpovede vnútroštátnemu súdu sa však zdá vhodné uviesť niekoľko spresnení týkajúcich sa faktorov, ktoré vnútroštátny súd prípadne môže vziať do úvahy pri určovaní štátu, s ktorým má zmluva najužšiu väzbu.

66.

V tejto súvislosti sa domnievam, že súd, ktorý má rozhodnúť o konkrétnom prípade, nemôže automaticky dospieť k záveru, že právny poriadok štátu plnenia zmluvy určeného podľa článku 6 ods. 2 písm. a) Rímskeho dohovoru sa nemá uplatniť len z dôvodu, že ostatné relevantné okolnosti, o ktorých bol tento súd informovaný, vzhľadom na svoj počet určujú iný štát, ale pri určovaní ťažiska pracovného pomeru musí zohľadniť význam každej z uvedených okolností.

67.

Na účely konštatovania existencie užšej väzby sa totiž niektorým okolnostiam spomedzi všetkých objektívnych okolností, ktoré boli predložené na posúdenie súdu, musí priznať menší význam ako iným okolnostiam.

68.

Zastávam názor, že bez toho, aby bol tento výpočet taxatívny, významnými prvkami väzby sú v prvom rade štát, v ktorom zamestnanec platí dane a poplatky z príjmov zo svojej činnosti, ako aj štát, v ktorom je sociálne, dôchodkovo, nemocensky a invalidne poistený. Ako totiž spomenula holandská vláda, bez ohľadu na osobitné pravidlá uplatniteľné na niektoré kategórie zamestnancov, okrem osobitného prípadu vyslania zamestnanca platí v oblasti príslušnosti k systému sociálneho zabezpečenia zásada lex loci laboris ( 39 ), ktorá znamená, že na zamestnanca sa vzťahuje systém sociálneho zabezpečenia štátu, v ktorom obvykle pracuje. Domnievam sa, že dotknutí účastníci zmluvy tým, že sa odklonili od tohto pravidla, ako to umožňuje relevantná základná právna úprava ( 40 ), chceli premiestniť ťažisko svojho vzťahu do iného štátu. Z hľadiska zaistenia primeranej ochrany účastníka zmluvy, ktorý sa v ekonomickej a sociálnej rovine považuje za slabšieho, je však potrebné preskúmať, či väzba na systémy sociálnej ochrany bola uskutočnená so spoločným súhlasom účastníkov zmluvy, alebo či bola zamestnancovi nanútená.

69.

Rovnako sa prikláňam k názoru, že treba priznať určitý význam faktorom, ktoré boli zohľadnené pri stanovovaní platu a pracovných podmienok. Súd bude môcť konkrétne preskúmať, na základe ktorej vnútroštátnej kolektívnej zmluvy alebo platových tried bol stanovený plat, ako aj ostatné pracovné podmienky. Toto preskúmanie bude podľa môjho názoru možné vykonať na základe údajov obsiahnutých v pracovnej zmluve a dokumentov, ktoré sú k nej prípadne pripojené alebo na ktoré táto zmluva výslovne odkazuje.

70.

Naproti tomu, menej významnými faktormi sú okolnosti, že účastníci zmluvy uzavreli zmluvu v konkrétnom štáte, že majú určitú štátnu príslušnosť alebo že si zvolili bydlisko alebo sídlo v tom či onom štáte. Jazyk, v ktorom bola pracovná zmluva vyhotovená, alebo skutočnosť, že táto zmluva odkazuje na takú či onakú menu, by tiež napriek tomu, že môžu predstavovať relevantné okolnosti, nemali mať rozhodujúci význam.

71.

Vzhľadom na všetky tieto úvahy navrhujem odpovedať na prvú otázku tak, že článok 6 ods. 2 Rímskeho dohovoru sa má vykladať v tom zmysle, že aj v prípade, ak zamestnanec vykonáva v rámci plnenia pracovnej zmluvy prácu nielen obvykle, ale aj dlhodobo a nepretržite v tom istom štáte, vnútroštátny súd na základe druhého pododseku tohto ustanovenia nemusí uplatniť právo uplatniteľné v tomto štáte, ak z celkových okolností vyplýva, že uvedená zmluva má užšiu väzbu s iným štátom.

72.

Svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd pýta, či si kladná odpoveď na prvú otázku vyžaduje, aby účastníci pracovnej zmluvy – v čase uzatvorenia zmluvy alebo aspoň na začiatku výkonu pracovnej činnosti – predpokladali alebo si boli vedomí, že práca bude dlhodobo a nepretržite vykonávaná v tom istom štáte.

73.

Vzhľadom na to, že prvá otázka bola zodpovedaná záporne, by bolo možné konštatovať, že odpoveď na druhú otázku už nie je potrebná. Je totiž zrejmé, že táto druhá otázka sa týkala toho, či je na to, aby sa v prípade, ak miesto plnenia zmluvy nevyvoláva nijaké pochybnosti, v konaní vo veci samej hneď na začiatku vylúčilo uplatnenie ustanovenia o výnimke uvedeného v záverečnej časti článku 6 Rímskeho dohovoru, potrebné, aby účastníci konania vo veci samej mali vedomosť o skutočnom mieste plnenia a dlhom trvaní pracovnej zmluvy.

74.

Keďže však táto otázka potenciálne a všeobecnejšie odkazuje na relevantnosť zohľadnenia úmyslu alebo vedomosti účastníkov zmluvy – pri uzatváraní pracovnej zmluvy alebo aspoň v čase začiatku jej plnenia – pri určovaní rozhodného práva pre pracovnú zmluvu podľa Rímskeho dohovoru, domnievam sa, že môže mať určitý význam.

75.

V tejto súvislosti by som chcel stručne spomenúť niekoľko skutočností.

76.

Domnievam sa, že je dostatočne zrejmé, že táto vedomosť alebo tento úmysel účastníkov zmluvy ťažko možno vziať do úvahy pri rozhodovaní o tom, či si títo účastníci takým či onakým spôsobom zvolili uplatnenie určitého právneho poriadku. Článok 3 Rímskeho dohovoru, na ktorý článok 6 ods. 1 tohto dohovoru výslovne odkazuje, totiž stanovuje požiadavku, že „voľba musí byť výslovná alebo musí dostatočne spoľahlivo vyplývať z ustanovení zmluvy alebo z okolností prípadu“. Samotný úmysel alebo spoločná vôľa účastníkov zmluvy zjavne nespĺňa tieto podmienky, keďže sa môže považovať nanajvýš za vyjadrenie implicitnej voľby, ktorá nespĺňa podmienky stanovené relevantnými ustanoveniami.

77.

Naproti tomu sa prikláňam k záveru, že konkrétne údaje týkajúce sa miesta plnenia zmluvy, o ktorých sa účastníci zmluvy dozvedeli, môžu mať určitý význam. V dôsledku toho môže úmysel alebo vedomosť účastníkov zmluvy v čase uzatvorenia zmluvy alebo prípadne v čase začiatku jej plnenia – pokiaľ je založená na konkrétnych a objektívnych skutočnostiach – predstavovať relevantný ukazovateľ na účely určenia štátu, s ktorým má pracovná zmluva najužšiu väzbu.

78.

Súd teda môže pri skúmaní celkových okolností, na základe ktorých určí, s ktorým štátom má zmluva najužšiu väzbu, zohľadniť skutočnosti týkajúce sa jej plnenia, o ktorých sa účastníci zmluvy skutočne dozvedeli.

79.

V dôsledku toho navrhujem odpovedať na druhú otázku tak, že na účely uplatnenia právneho poriadku štátu obvyklého miesta výkonu práce možno zohľadniť konkrétne skutočnosti, ktoré preukazujú, že zamestnávateľ a zamestnanec pri uzatváraní pracovnej zmluvy alebo aspoň pri začiatku výkonu pracovnej činnosti predpokladali alebo si aspoň boli vedomí, že práca bude dlhodobo a nepretržite vykonávaná v tom istom štáte.

80.

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy navrhujem odpovedať na prejudiciálne otázky, ktoré položil Hoge Raad der Nederlanden, takto: