1

Európska komisia prijala 5. apríla 2011 rozhodnutie 2011/823/EÚ o opatreniach C 11/09 (ex NN 53b/08, NN 2/10 a N 19/10), ktoré holandský štát prijal v prospech ABN Amro Group NV (vytvorenej zlúčením Fortis Bank Nederland a ABN Amro N) (Ú. v. EÚ L 333, s. 1, ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).

2

Komisia v súvislosti s finančnou krízou, keď sa v septembri 2008 vyčerpali medzibankové úvery, vypracovala usmernenia v rámci súhrnu oznámení o príprave a poskytnutí štátnej pomoci bankám. Komisia v týchto oznámeniach uznala, že závažnosť krízy odôvodňuje poskytnutie pomoci v zmysle článku 107 ods. 3 písm. b) ZFEÚ v miere, v akej toto ustanovenie povoľuje štátne pomoci, pokiaľ sú potrebné na nápravu vážnej poruchy fungovania v hospodárstve členského štátu.

3

Dňa 25. októbra 2008 bolo uverejnené oznámenie Komisie – Uplatnenie pravidiel štátnej pomoci na opatrenia prijaté v prospech finančných inštitúcií v súvislosti so súčasnou globálnou finančnou politikou (Ú. v. EÚ C 270, s. 8).

4

Vzhľadom na skutočnosť, že rastúci počet členských štátov bol na jeseň 2008 prinútený pristúpiť k „preventívnej“ rekapitalizácii bánk, aby týmto bankám umožnili zvýšiť pomer vlastných zdrojov a zabezpečiť poskytnutie úverov v prospech skutočného hospodárstva, bolo uverejnené oznámenie Komisie ‑ Rekapitalizácia finančných inštitúcií v súčasnej finančnej kríze: obmedzenie pomoci na nevyhnutné minimum a opatrenia proti neprimeranému narušeniu hospodárskej súťaže (Ú. v. EÚ C 10, 2009, s. 2, ďalej len „oznámenie o rekapitalizácii“).

5

V období pred prijatím napadnutého rozhodnutia bolo ešte prijaté oznámenie Komisie o zaobchádzaní so znehodnotenými aktívami v bankovom sektore Spoločenstva (Ú. v. EÚ C 72, 2009, s. 1) a oznámenie Komisie – Návrat k životaschopnosti a hodnotenie reštrukturalizačných opatrení vo finančnom sektore v podmienkach súčasnej krízy podľa pravidiel štátnej pomoci (Ú. v. EÚ C 195, 2009, s. 9, ďalej len „oznámenie o reštrukturalizácii“). Toto oznámenie uvádza kritériá, ktoré chce Komisia uplatniť na opatrenia pomoci na reštrukturalizáciu bánk v súvislosti s krízou. V jeho odseku 5 uvádza, že predmetné reštrukturalizačné plány bánk sa musia zakladať na troch pilieroch uvedených v ďalších oznámeniach: zabezpečiť životaschopnosť príjemcu pomoci v dlhodobejšom horizonte bez štátnej pomoci, zabezpečiť primerané rozdelenie bremena a napokon preukázať, že boli prijaté vhodné opatrenia na obmedzenie narúšania hospodárskej súťaže.

6

Na účely tohto rozsudku budú oznámenia, ktoré sú uvedené vyššie v bodoch 3 až 5, spoločne nazývané „oznámenia“.

7

ABN AMRO Group NV (ďalej len „žalobkyňa“ alebo „ABN Amro“) je finančnou inštitúciou so sídlom v Amsterdame (Holandsko), ktorá ponúka bankové služby fyzickým osobám, podnikom a inštitúciám v 28 krajinách. Žalobkyňa vlastní 100 % kapitálu ABN Amro Bank NV, ktorá sa sústreďuje na dva druhy klientov: retailové bankovníctvo a správu majetku, a na obchodné a komerčné banky.

8

Súčasná štruktúra ABN Amro vyplýva z dohody uzavretej v roku 2007 medzi spoločnosťami Fortis SA/NV, Royal Bank of Scotland a Banco de Santander, zameranej na získanie a rozdelenie viacerých podielov pôvodnej materskej spoločnosti ABN Amro Holding. Holandský štát v súvislosti s finančnou krízou a neistotou týkajúcou sa udržateľnej životaschopnosti spoločnosti Fortis nadobudol na jeseň 2008 Fortis Bank Nederland (FBN), holandskú dcérsku bankovú spoločnosť spoločnosti Fortis a niektoré obchodné jednotky ABN Amro Holding (medzi nimi ABN Amro N). Holandský štát sa rozhodol zlúčiť FBN a ABN Amro N a vytvoriť tak nový právny subjekt, a to ABN Amro, v súlade s plánom Fortis z roku 2007. Predtým, než táto koncentrácia mohla byť uskutočnená, mal holandský štát zabezpečiť prevod časti Hollandsche Bank – Unie a IFN Finance BV v súlade s rozhodnutím Komisie z 3. októbra 2007 o zlučiteľnosti koncentrácie so spoločným trhom (vec COMP/M.4844 – Fortis/ABN Amro Assets) na základe nariadenia Rady (ES) č. 139/2004 (Ú. v. EÚ C 265, s. 2) (odôvodnenia 44 a 45 napadnutého rozhodnutia).

9

Nadobudnutia uvedené v predchádzajúcom bode a činnosti rekapitalizácie uskutočnené holandským štátom v prospech ABN Amro sú dôvodom konania o preskúmaní C 11/2009. Vzhľadom na to, že jednotlivé etapy, ktoré viedli k tomuto konaniu, jeho priebeh a príjemcovia pomoci nie sú rozhodujúci pre riešenie tohto sporu, na ich podrobný popis sa odkazuje v odôvodneniach 1 až 157 napadnutého rozhodnutia. Okrem medzitýmnych a predbežných rozhodnutí, ktoré Komisia prijala v súvislosti s nadobudnutiami a vyššie uvedenými činnosťami, je tam opísaná prvá verzia reštrukturalizačného plánu pre ABN Amro, ktorú holandský štát predložil Komisii 4. decembra 2009 (ďalej len „plán reštrukturalizácie z decembra 2009“), ako aj jeho súčasná verzia predložená 8. novembra 2010 (ďalej len „plán reštrukturalizácie z novembra 2010“).

10

V rámci konania vo veci formálneho zisťovania došlo v priebehu rokov 2010 a 2011 k viacerým výmenám a stretnutiam medzi holandským štátom, ABN Amro a Komisiou v súvislosti s dosahom a dĺžkou trvania zákazu nadobúdania, opatrením orientovaným na správanie, ktoré Komisia považovala za nevyhnutné na to, aby mohla pomoc priznanú ABN Amro považovať za zlučiteľnú so spoločným trhom.

11

Keďže Komisia sa nevedela dohodnúť predovšetkým na spôsobe tohto zákazu, prijala napadnuté rozhodnutie v podmienečnej forme v súlade s článkom 7 ods. 4 nariadenia (ES) č. 659/1999 z 22. marca 1999, stanovujúcim podrobné pravidlá na uplatňovanie článku [108 ZFEÚ] (Ú. v. EÚ L 83, s. 1). Uviedla v ňom, že ABN Amro získala štátnu pomoc vo forme pomoci na rekapitalizáciu v hodnote odhadovanej medzi 4,2 a 5,45 miliárd EUR (čiže medzi 2,75 a 3,5 % rizikovo vážených aktív), ako aj pomoc na podporu likvidity vo výške 71,1 miliárd EUR (odôvodnenia 279 a 280 a článok 1 napadnutého rozhodnutia). Komisia sa domnieva, že plán reštrukturalizácie z decembra 2009 aktualizovaný plánom reštrukturalizácie z novembra 2010 poskytuje dostatok dôkazov o obnovení dlhodobej životaschopnosti ABN Amro, stanovuje dostatočné rozdelenie bremena a obsahuje vhodné opatrenia na obmedzenie neprípustného narúšania hospodárskej súťaže. Na základe toho podmienečne vyhlásila, že plán reštrukturalizácie z decembra 2009, aktualizovaný plánom reštrukturalizácie z novembra 2010, je v súlade s oznámením o reštrukturalizácii (odôvodnenie 331 napadnutého rozhodnutia).

12

Podmienky, na základe ktorých je v článku 1 napadnutého rozhodnutia pomoc považovaná za zlučiteľnú so spoločným trhom, sú spresnené v článkoch 3 až 9 tohto rozhodnutia.

13

Zákaz nadobúdania, stanovený v článku 5 napadnutého rozhodnutia, jediné ustanovenie, ktorého platnosť je spochybnená v rámci tejto žaloby, uvádza:

„1.   ABN AMRO Group nezíska kontrolu nad viac než 5 % akéhokoľvek podniku.

2.   Odchylne od odseku 1 môže [ABN AMRO] vykonať akvizície, ak celková hrubá kumulatívna kúpna cena (s výnimkou prevzatia alebo prevodu dlhu v súvislosti s takýmito akvizíciami), ktorú zaplatí [ABN AMRO] za všetky takéto akvizície počas obdobia troch rokov odo dňa tohto rozhodnutia, je nižšia ako [dôverné] ( 1 ) mil. EUR.

Zákaz uvedený v odseku 1 sa neuplatňuje na súkromné kapitálové akvizície [ABN AMRO], ak sú v súlade s jej obchodným plánom a plánovaným rozpočtom divízie ‚Private Equity‘, ako bol predložený Komisii 5. októbra 2010.

Zákaz uvedený v odseku 1 sa neuplatňuje ani na [dôverné] akciové podiely divízie [ABN Amro] ‚Energy Commodities and Transportation‘ (energia, komodity a doprava) na podporu jej bežného financovania, ak sú v súlade s obchodným plánom [ABN Amro] a plánovaným rozpočtom tejto divízie, ako boli predložené Komisii 10. januára 2010.

…

3.   Zákaz uvedený v odseku 1 sa uplatňuje počas obdobia najmenej troch rokov od dátumu [napadnutého rozhodnutia] alebo do dňa, keď akciový podiel Holandska v [ABN AMRO] klesne pod 50 % podľa toho, čo nastane neskôr. Tento zákaz sa prestane uplatňovať najneskôr päť rokov od dátumu prijatia [napadnutého rozhodnutia].

V prípade, že sa zákaz ustanovený v odseku 1 uplatňuje počas obdobia viac ako troch rokov od dátumu [napadnutého rozhodnutia], celková hrubá kumulatívna kúpna cena platná podľa pododseku 1 odseku 2 sa zvyšuje o sumu [dôverné] mil. EUR ročne.“

14

ABN Amro návrhom zo 14. júna 2011 podala žalobu, na základe ktorej začalo toto konanie.

15

Na základe správy predloženej sudcom spravodajcom Všeobecný súd rozhodol o začatí ústnej časti konania a v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania stanovených v článku 64 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu položil účastníkom konania písomné otázky, na ktoré účastníci konania odpovedali v stanovenej lehote.

16

Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na ústne otázky, ktoré im Všeobecný súd položil, boli vypočuté na pojednávaní zo 4. júna 2013.

17

Všeobecný súd na pojednávaní požiadal ABN Amro, aby spresnila svoju žiadosť o dôverné zaobchádzanie, vo vzťahu k verejnosti, s určitými informáciami uvedenými v spise, čo v stanovenej lehote splnila. Komisia bola vyzvaná, aby k tejto žiadosti predložila svoje pripomienky, čo tiež v stanovenej lehote urobila.

18

Ústna časť konania bola ukončená 16. júla 2013.

19

ABN Amro navrhuje, aby Všeobecný súd:

20

Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:

21

ABN Amro uvádza na podporu svojej žaloby dva žalobné dôvody. V rámci prvého žalobného dôvodu spochybňuje dosah zákazu nadobúdania, ktorý jej bol uložený. V rámci druhého žalobného dôvodu namieta proti dĺžke trvania tohto zákazu.

22

ABN Amro uvádza, že pomoc, ktorá jej bola poskytnutá, nevedie k narušeniu hospodárskej súťaže, pretože táto pomoc nebola potrebná z dôvodu prijatia nadmerného rizika. Vzhľadom na túto okolnosť by dosah zákazu nadobúdania, ktorý jej bol uložený, pokiaľ ide o kontrolu viac než 5 % akéhokoľvek podniku a pri taxatívnom stanovení výnimiek, bol prehnane široký a v rozpore s tým, čo je požadované predovšetkým v oznámení o reštrukturalizácii. Okrem toho, predmetný zákaz je širší než tie, ktoré boli v rovnakom období uložené v iných rozhodnutiach z oblasti štátnej pomoci vo finančnom sektore. Navyše, Komisia z právneho hľadiska nedostatočne zohľadnila alternatívne formulácie tohto zákazu, odôvodnené osobitnými okolnosťami danej veci, ktoré navrhol holandský štát a ABN Amro počas konania vo veci formálneho zisťovania.

23

Tieto výhrady sú rozdelené do štyroch skupín, ktoré sa týkajú postupne porušenia článku 107 ods. 3 písm. b) ZFEÚ, ako aj nesprávneho uplatnenia oznámení, porušenia zásady proporcionality, porušenia zásady rovnosti zaobchádzania a porušenia zásady riadnej správy vecí verejných, ako aj nedostatku odôvodnenia v zmysle článku 296 ZFEÚ.

24

Túto časť tvoria dve výhrady, smerujúce na jednej strane k porušeniu článku 107 ods. 3 písm. b) ZFEÚ a na strane druhej k nesprávnemu uplatneniu oznámení. Je vhodné začať najskôr s posúdením druhej výhrady.

25

Na úvod je potrebné urobiť viacero spresnení ohľadom rámca analýzy tejto výhrady.

26

Po prvé, zákaz nadobúdania tvorí súčasť podmienok, ktoré Komisia stanovila v článkoch 3 až 9 napadnutého rozhodnutia, aby mohla štátnu pomoc, ktorú holandský štát poskytol ABN Amro, vyhlásiť za zlučiteľnú so spoločným trhom podľa článku 7 ods. 4 nariadenia č. 659/1999, ktorý Komisiu oprávňuje ukončiť konanie vo veci formálneho zisťovania kladným rozhodnutím, ku ktorému pripojí podmienky, na základe ktorých môže považovať predmetnú pomoc za zlučiteľnú so spoločným trhom. Sporná podmienka teda patrí do preskúmania zlučiteľnosti opatrenia štátnej pomoci prijatého Komisiou v zmysle článku 107 ods. 3 ZFEÚ.

27

Komisia správne pripomína, že pri uplatňovaní článku 107 ods. 3 ZFEÚ disponuje širokou mierou voľnej úvahy, ktorej výkon zahŕňa komplexné hodnotenia ekonomického a sociálneho charakteru, ktoré musia byť vykonávané v rámci Únie (rozsudky Súdu prvého stupňa zo 6. apríla 2006, Schmitz‑Gotha Fahrzeugwerke/Komisia, T-17/03, Zb. s. II-1139, bod 41, a Všeobecného súdu z 12. mája 2011, Région Nord‑Pas‑de‑Calais a Communauté d’agglomération du Douaisis/Komisia, T-267/08 a T-279/08, Zb. s. II-1999, body 129 a 132).

28

Na účely jej výkonu môže stanoviť orientačné pravidlá prostredníctvom aktov, ako sú oznámenia, pokiaľ sa tieto pravidlá neodchyľujú od ustanovení Zmluvy (pozri rozsudok Région Nord‑Pas‑de‑Calais a Communauté d’agglomération du Douaisis/Komisia, už citovaný v bode 27 vyššie, bod 130 a citovanú judikatúru).

29

Ako pripomína ABN Amro, Komisia sa prijatím takýchto pravidiel postupu a zverejnením, že ich odteraz bude uplatňovať na príslušné prípady, sama obmedzuje pri výkone svojej voľnej úvahy a nemôže sa od týchto pravidiel odchýliť bez toho, aby nebola prípadne sankcionovaná z dôvodu porušenia všeobecných právnych zásad, akými sú zásada rovnosti zaobchádzania alebo zásada ochrany legitímnej dôvery (pozri rozsudok Súdneho dvora z 11. septembra 2008, Nemecko a i./Kronofrance, C‑75/5 P a C‑80/5 P, Zb. s. I‑6619, bod 60 a citovanú judikatúru). Preto v osobitnej doméne štátnej pomoci je Komisia obmedzená pokynmi a oznámeniami, ktoré prijme, pokiaľ sa neodchyľujú od ustanovení Zmluvy a sú akceptované členskými štátmi (pozri rozsudok Nemecko a i./Kronofrance, už citovaný, bod 61 a citovanú judikatúru). Súd má teda právomoc preskúmať, či Komisia dodržala pravidlá, ktoré si stanovila (pozri rozsudok Région Nord‑Pas‑de‑Calais a Communauté d’agglomération du Douaisis/Komisia, už citovaný v bode 27 vyššie, bod 131 a citovanú judikatúru).

30

Po druhé, v rámci predmetnej výhrady nie je spochybnená kontrola preskúmania zlučiteľnosti pomoci, ale to, či Komisia dodržala oznámenia, ktorými je viazaná, v súlade s judikatúrou uvedenou vyššie v bode 29, keď rozhodnutie o zlučiteľnosti viazala na podmienku zákazu nadobúdania definovanú v článku 5 napadnutého rozhodnutia.

31

Oznámenia, ktorých zákonnosť ani uplatniteľnosť ABN Amro nepopiera, pripomínajú právomoc voľnej úvahy Komisie, keďže ide o podmienky, ktoré musia byť splnené, aby mohlo byť opatrenie pomoci, ktoré napravuje vážnu poruchu v hospodárstve členského štátu, vyhlásené za zlučiteľné s článkom 107 ods. 3 písm. b) ZFEÚ, predovšetkým ak ide o stanovenie štrukturálnych opatrení a opatrení orientovaných na správanie. Existencia tejto právomoci, vyjadrenie miery voľnej úvahy ponechanej Komisii pri posúdení zlučiteľnosti určitého opatrenia štátnej pomoci, musí byť zohľadnená v analýze výhrad týkajúcich sa porušenia oznámení (v tomto zmysle a analogicky pozri rozsudok Súdu prvého stupňa z 9. júla 2008, Alitalia/Komisia, T-301/01, Zb. s. II-1753, bod 527).

32

Po tretie, pri analýze zlučiteľnosti pomoci nie je možné posudzovať zákonnosť zákazu nadobúdania izolovaním tohto opatrenia od jeho kontextu, keďže ide o ciele reštrukturalizácie bánk stanovené v rámci oznámení a významu rizikového profilu bánk prijímacích pomoc. Okrem toho, keďže štrukturálne opatrenia a opatrenia orientované na správanie doplňujú plán reštrukturalizácie, ktorý členský štát navrhol Komisii na účely toho, aby jej umožnil vyhlásiť pomoc za zlučiteľnú so spoločným trhom, ide o celý súhrn takto uložených opatrení, ktorý Komisia posúdila pri jej analýze zlučiteľnosti pomoci. ABN Amro napokon nepopiera stanovisko Komisie, podľa ktorého sa zákaz nadobúdania nemôže posudzovať izolovane.

33

Po štvrté, účastníci konania sa zhodli na trojitom cieli sledovanom reštrukturalizačnými opatreniami, ktoré sú uložené bankám prijímajúcim pomoc v rámci oznámení, a to predovšetkým v oznámení o reštrukturalizácii, ktoré bolo v napadnutom rozhodnutí uvedené osobitne pre odôvodnenie uloženia predmetného zákazu nadobúdania, a to na dlhodobej životaschopnosti príjemcu pomoci, na obmedzení pomoci na nevyhnutné minimum a na obmedzení narušenia hospodárskej súťaže.

34

Práve vo vzťahu k týmto zásadám treba preskúmať dve argumentačné línie ABN Amro, ktoré sa týkajú na jednej strane odôvodnenia zákazu nadobúdania a na druhej strane absencie ustanovenia v napadnutom rozhodnutí, ktoré by umožnilo predložiť na schválenie osobitné transakcie.

35

V prvom rade, pokiaľ ide o odôvodnenie zákazu nadobúdania, podľa ABN Amro je tento zákaz príliš prísny vo vzťahu k zásadám uvedeným v oznámeniach, keďže sa na jednej strane v podstate uplatňuje na všetky druhy podnikov a nie iba na konkurenčné podniky alebo finančné inštitúcie, a na druhej strane sa uplatňuje od nadobudnutia menšinového podielu 5 %.

36

Komisia odôvodňuje zákaz nadobúdania predovšetkým v odôvodneniach 309 až 313 napadnutého rozhodnutia, ktoré uvádzajú:

37

Po prvé, podľa ABN Amro by jej na rozdiel od rozsiahleho zákazu, ktorý bol uložený v článku 5 napadnutého rozhodnutia, mali byť v podstate zakázané iba nadobudnutia, ktoré majú dosah na konkurenciu. V tomto smere predovšetkým odkazuje na odseky 39 a 40 oznámenia o reštrukturalizácii, ako aj na druhú vetu jeho odseku 23. Vyplýva to tiež z oznámenia Komisie o zaobchádzaní so znehodnotenými aktívami v bankovom sektore Spoločenstva, smerujúcom k stanoveniu záruk, ktoré by zabránili financovaniu stratégie rastu bánk prijímajúcich pomoc v neprospech ich konkurentov.

38

ABN Amro dodáva, pripomínajúc všeobecný charakter zákazu, ktorý jej bol uložený, že odôvodnenie 312 napadnutého rozhodnutia uvádza nesprávny výklad odseku 40 oznámenia o reštrukturalizácii v miere, v akej sa tento týka iba akvizícií konkurenčných podnikov.

39

Je nevyhnutné konštatovať, že tvrdenia ABN Amro vychádzajú z nesprávneho výkladu napadnutého rozhodnutia a oznámenia o reštrukturalizácii, v súlade s ktorým bol predmetný zákaz nadobúdania stanovený, ako to vyplýva z odôvodnení 309 až 312 napadnutého rozhodnutia, citovaných vyššie v bode 36.

40

Odsek 23 oznámenia o reštrukturalizácii tvorí základ pre zákaz nadobúdania uložený v predmetnej veci, ako to jasne vyplýva z odôvodnení 309 a 310 napadnutého rozhodnutia, ktoré sú súčasťou jeho bodu 6.3.2 nazvaného „Rozdelenie bremena/nevyhnutné minimum“.

41

Uvedený odsek 23 je zaradený do bodu 3 oznámenia o reštrukturalizácii, nazvaného „Vlastný príspevok príjemcu (rozdelenie bremena)“ a uvádza, pod názvom „Obmedzenie nákladov na reštrukturalizáciu“, nasledovné:

„Pomoc na reštrukturalizáciu by sa mala obmedziť na krytie nákladov nevyhnutných na obnovenie životaschopnosti. To znamená, že podnik by nemal mať k dispozícii verejné zdroje, ktoré by sa mohli použiť na financovanie činností narúšajúcich trh, a ktoré nie sú spojené s procesom reštrukturalizácie. Napríklad nadobudnutie akcií iných podnikov alebo nové investície nie je možné financovať prostredníctvom štátnej pomoci, pokiaľ to nie je nevyhnutné na obnovenie životaschopnosti podniku…“.

42

Tento odsek 23 v poznámke pod čiarou odkazuje na judikatúru týkajúcu sa usmernení Spoločenstva o štátnej pomoci na záchranu a reštrukturalizáciu firiem v ťažkostiach (Ú. v. ES C 368, 1994, s. 12), podľa ktorej pomoc na reštrukturalizáciu musí byť nevyhnutne potrebná na obnovu životaschopnosti príjemcu pomoci, to znamená, že nielenže musí byť v súlade s cieľom, ktorý reštrukturalizácia dotknutého podniku sleduje, ale tiež musí byť primeraná tomuto cieľu, teda každá suma pomoci, ktorá prekračuje rámec nevyhnutný na obnovu životaschopnosti príjemcu pomoci, v zásade nemôže byť podľa uvedených usmernení oprávnená (rozsudok Schmitz‑Gotha Fahrzeugwerke/Komisia, už citovaný v bode 27 vyššie, bod 47).

43

Zásada obmedzenia výšky pomoci na nevyhnutné minimum je úzko spojená so zásadou, podľa ktorej sa má príjemca pomoci primerane podieľať na nákladoch reštrukturalizácie. Bod 22 oznámenia o reštrukturalizácii v tomto smere uvádza, že banka a vlastníci jej kapitálu by sa mali na reštrukturalizácii podieľať v najväčšej možnej miere z vlastných zdrojov, keďže tento príspevok je nevyhnutný, aby „zachránené banky znášali primeranú zodpovednosť za následky svojho správania v minulosti a aby sa vytvorili vhodné stimuly pre ich správanie v budúcnosti“.

44

S ohľadom na tieto zásady ABN Amro vychádza z nesprávneho predpokladu, keď tvrdí, že zákaz nadobúdania uvedený v oznámení o reštrukturalizácii sa môže týkať iba konkurenčných podnikov. Druhá veta odseku 23 tohto oznámenia totiž nerobí rozdiel v závislosti od odvetvia činnosti dotknutých podnikov. Okrem toho, na začiatku daného odseku sa uvádza, že nadobúdania musia mať za cieľ zabezpečiť životaschopnosť podporovaného subjektu, čo znamená, že všetky nadobúdania financované prostredníctvom štátnej pomoci, ktoré nie sú nevyhnutne potrebné na obnovu životaschopnosti spoločnosti prijímajúcej pomoc, porušujú zásadu obmedzenia pomoci na nevyhnutné minimum.

45

Ako uvádza Komisia, druhá veta odseku 23 oznámenia o reštrukturalizácii, ktorá sa vzťahuje na zákaz financovania činností „narúšajúcich trh“, pripomína, že každé nadobudnutie, ktoré nesúvisí s procesom reštrukturalizácie, je samo osebe spôsobilé vyvolať narušenie trhu. Narušenie hospodárskej súťaže alebo hrozba takého narušenia totiž predstavuje znak zakladajúci štátnu pomoc v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ (v tomto zmysle pozri rozsudok Súdneho dvora z 2. septembra 2010, Komisia/Deutsche Post, C-399/08 P, Zb. s. I-7831, bod 39 a citovanú judikatúru). ABN Amro však v predmetnej veci nepopiera, že je príjemcom štátnej pomoci.

46

S ohľadom na tieto úvahy by sa zákaz nadobúdania stanovený v článku 5 napadnutého rozhodnutia nemal týkať iba nadobudnutí akcií podnikov, ktoré sú činné vo finančnom sektore alebo v Holandsku, ale mohol by sa potenciálne vzťahovať na každé nadobudnutie, lebo cieľom je dosiahnuť, aby boli finančné prostriedky banky prijímajúcej pomoc použité na vrátenie tejto pomoci predtým, než banka vykoná akvizície.

47

Ako pripomína Komisia, v tomto smere je tiež relevantná okolnosť uvedená v odôvodneniach 304 až 308 a 313 napadnutého rozhodnutia, podľa ktorej bola ABN Amro životaschopný subjekt, čo bolo zdôraznené v reštrukturalizačnom pláne z decembra 2009 a novembra 2010, ktoré uvádzajú čistú návratnosť vlastného kapitálu predpokladanú v rokoch 2012 a 2013 vo výške približne [dôverné] %, ako to vyplýva z odôvodnenia 83 napadnutého rozhodnutia. Okrem toho, samotná ABN Amro poukazuje na svoju dobrú finančnú situáciu. Ako je uvedené v odôvodnení 313 napadnutého rozhodnutia, obnovenie životaschopnosti v prípade ABN Amro nezávisí od akvizícií.

48

Na základe toho je zákaz nadobúdania vzťahujúci sa na podniky zo všetkých sektorov v súlade so zásadami uvedenými v oznámeniach a predovšetkým v oznámení o reštrukturalizácii.

49

Tento záver nie je ovplyvnený skutočnosťou, že na odseky 39 a 40 oznámenia o reštrukturalizácii, zaradené do bodu 4 daného oznámenia s názvom „Obmedzenie narúšania hospodárskej súťaže a zabezpečenie konkurencieschopného bankového sektora“, sa odkazuje v odôvodneniach 311 a 312 napadnutého rozhodnutia na pripomenutie, že oznámenie o reštrukturalizácii ukladá tiež zákaz nadobúdania s cieľom zabrániť tomu, aby bola štátna pomoc využitá na úkor konkurentov, ako aj na určenie dĺžky trvania tohto zákazu. Odôvodnenie 321 napadnutého rozhodnutia v jeho bode 6.3.3 s názvom „Opatrenia na obmedzenie narušenia hospodárskej súťaže“ okrem toho v skratke uvádza, že treba zabezpečiť, aby ABN Amro nepoužila štátnu pomoc na svoj rast na úkor konkurentov, napríklad kúpou iných finančných inštitúcií.

50

Existencia tohto sekundárneho cieľa nebráni tomu, aby bol problém obmedzenia pomoci na nevyhnutné minimum jasne hlavným dôvodom zákazu nadobúdania uloženého v predmetnej veci. V každom prípade odsek 39 oznámenia o reštrukturalizácii, podľa ktorého sa štátna pomoc nesmie využívať na úkor konkurentov, ktorí nedostávajú podobnú verejnú podporu, ako aj odsek 40 tohto oznámenia týkajúci sa podmienky, podľa ktorej by banky nemali využívať štátnu pomoc na získanie konkurenčných podnikov, nemôžu byť posudzované abstraktne, ale musia byť vykladané spolu so zásadou obmedzenia pomoci na nevyhnutné minimum. Odsek 40 oznámenia o reštrukturalizácii totiž obsahuje poznámku pod čiarou, v ktorej sa pripomína, že reštrukturalizačné náklady sa musia obmedziť na minimum nevyhnutné na obnovenie životaschopnosti príjemcu pomoci a v tom smere odkazuje na odsek 23 tohto oznámenia, preskúmaný vyššie.

51

Po druhé, ABN Amro uvádza, že skutočnosť, že zákaz nadobúdania sa týka účasti vyššej než 5 % základného imania a nie nadobudnutí, ktorými sa získava kontrola v zmysle pravidiel Únie z oblasti koncentrácií, ohrozuje jej možnosť účasti v spoločných podnikoch, ktoré sú často užitočné vo finančnom sektore na vývoj nových noriem, zabezpečenie fungovania finančných služieb alebo zaistenie platobných služieb.

52

ABN Amro v tomto zmysle spochybňuje aj skutočnosť, že zákaz nie je obmedzený na nadobúdania akcií a že napadnuté rozhodnutie nedefinuje to, čoho sa týka „kontrola presahujúca 5 %“ akéhokoľvek podniku, na základe čoho by zákaz mohol rovnako zahŕňať napríklad zmluvné práva.

53

Ani tieto tvrdenia nepreukazujú porušenie oznámenia o reštrukturalizácii.

54

Ako uvádza Komisia, odsek 23 oznámenia o reštrukturalizácii sa v širokom zmysle vzťahuje na zákaz uskutočniť „nadobudnutie akcií iných podnikov alebo nové investície“ a neobmedzuje sa teda na nadobudnutie kontrolných podielov. Iný výklad by okrem toho nerešpektoval cieľ zásady obmedzenia pomoci na nevyhnutné minimum, pripomenutý vyššie v bode 44. Dotknuté spôsoby nadobudnutia alebo pojem „podnik“, použitý v článku 5 napadnutého rozhodnutia, teda nemuseli byť podrobnejšie spresnené a nevyžadovala sa ani definícia pojmu „kontrola presahujúca 5 %“.

55

Po tretie, žiadne z ďalších tvrdení ABN Amro neumožňuje preukázať porušenie oznámenia o reštrukturalizácii.

56

Tvrdenie ABN Amro, podľa ktorého by táto spoločnosť mohla voľne vykonávať akvizície, pretože jej reštrukturalizácia sa skončila a vzhľadom na jej dobrý finančný stav by dodatočné nadobúdania, ktoré sa chystá uskutočniť, neboli financované prostredníctvom štátnej pomoci, na základe čoho by sa na ňu neuplatňoval odsek 23 oznámenia o reštrukturalizácii, treba zamietnuť. Ako uviedla Komisia, vzhľadom na to, že ABN Amro mohla dokončiť svoju reštrukturalizáciu vďaka štátnym zdrojom, neskôr vzniknuté výnosy musia slúžiť na vrátenie podpory holandskému štátu v súlade so stratégiou odchodu predloženou Komisii, predovšetkým v kontexte plánu reštrukturalizácie z decembra 2009, v rámci ktorého sa holandský štát zaviazal, že každý prebytok kapitálu bude viesť k vyplateniu dividend.

57

Rovnako, v súvislosti s tvrdením, podľa ktorého v prípade ABN Amro nemôžu nadobúdania spôsobiť oneskorenie vrátenia pomoci, pretože holandský štát je vlastníkom banky a pomoc vo forme kapitálu nemôže byť vrátená, analýza Komisie, podľa ktorej článok 5 napadnutého rozhodnutia smeruje k zabezpečeniu toho, aby sa v prípade prebytku kapitálu tento prebytok nepoužil na dosiahnutie vonkajšieho rastu vyššieho než je ten, ktorý bol stanovený v pláne reštrukturalizácie, nie je zjavne nesprávna, pokiaľ tento prebytok môže slúžiť napríklad na vyplatenie mimoriadnych dividend štátu.

58

Pokiaľ ide o tvrdenie ABN Amro, podľa ktorého politika dividend, na základe ktorej je povinná zaplatiť holandskému štátu 40 % vykázaného ročného zisku, bráni nahromadiť fondy, ktoré by mohli byť použité na nadobúdania, samotná ABN Amro uznáva, že táto politika zodpovedá zvyčajnému spôsobu odmeny akcionárov. Ako uvádza Komisia bez námietok zo strany ABN Amro, okrem toho, že ide o nezáväzný cieľ, je zrejmé, že skutočnosť, že jedna časť ročného zisku je rozdelená medzi akcionárov, úplne nevylučuje riziko, že banka bude disponovať dostatočnými zdrojmi na vykonanie akvizícii.

59

V súvislosti s tvrdením ABN Amro, že ak boli potrebné záruky pri prekročení cieľového podielu distribúcie, Komisia mala prijať ňou navrhnutý mechanizmus náhrad, podľa ktorého by sa k nadobúdaniu pristúpilo len použitím príjmov z prevodov, Komisia správne uvádza, že takýto mechanizmus by nebol v súlade so zásadou obmedzenia pomoci na nevyhnutné minimum, ktorá sleduje zámer, ako bolo pripomenuté v bodoch 44 a 46 vyššie, aby sa peniaze banky, ktorá bola príjemcom pomoci, použili na vrátenie tejto pomoci predtým, než banka začne s nadobúdaniami, s výnimkou tých, ktoré sú nevyhnutné pre zabezpečenie životaschopnosti banky. Skutočnosť, že ABN Amro môže disponovať zdrojmi na nadobúdanie v rokoch nasledujúcich po rekapitalizácii zo strany štátu by totiž dokazovala, že pomoc nebola obmedzená na nevyhnutné minimum pre obnovenie jej životaschopnosti.

60

V súvislosti s tvrdením, podľa ktorého by uloženie zákazu voči ABN Amro upraviť svoje portfólio prostredníctvom obmedzených prevodov a akvizícii viedlo, najmä s ohľadom na nesúrodý charakter zdedených aktív, k strate efektívnosti, ktorej by musela čeliť, je vhodné pripomenúť, že napadnuté rozhodnutie nezakazuje prevody a obsahuje výnimku de minimis, ako aj výnimku pre určité druhy akvizícií (pozri tiež preskúmanie druhej časti žalobného dôvodu nižšie), ale to neznamená, že by príjmy z týchto prevodov mohli uniknúť povinnosti obmedziť pomoc na nevyhnutné minimum. Okrem toho treba uviesť, že tento argument ABN Amro sa obmedzuje na všeobecné tvrdenie, ktoré nie je podporené žiadnym konkrétnym dôkazom. Navyše, v súvislosti s tvrdením ABN Amro, ktoré bolo tiež uvedené na pojednávaní a podľa ktorého mu Komisia nemôže zakázať predovšetkým operácie týkajúce sa aktív Fortis rozdelených mimo Holandska, potrebných pre zabezpečenie minimálnej úrovne efektívnosti jej činností v súkromnom sektore bankovníctva v Holandsku, stačí uviesť, že oznámenie o reštrukturalizácii nestanovuje za kritérium pre prijatie nápravných opatrení efektívnosť činností banky, ktorá je príjemcom pomoci, ale jej životaschopnosť. Skutočnosť, že ABN Amro mohla počas administratívneho konania naraziť na praktické problémy pri určení osobitných transakcií z dôvodu, že proces zlúčenia medzi FBN a ABN Amro nebol ukončený, nemá vplyv na toto tvrdenie.

61

Pokiaľ ide o tvrdenie, ktoré vzniesla ABN Amro v súvislosti s otázkou, či je zákaz nadobúdania logický v prípade, ak nebolo uložené obmedzenie vnútorného rastu banky prijímajúcej pomoc, napríklad vo forme obmedzenia rastu súvahy, keďže obmedzenie týkajúce sa iba akvizícií preukazuje svojvoľnú zaujatosť proti vonkajšiemu rastu, Komisia uvádza, že zásada, podľa ktorej pomoc musí byť obmedzená na nevyhnutné minimum, jej umožňuje uložiť obmedzenie vnútorného rastu banky, ktorá je príjemcom pomoci, ak z reštrukturalizačného plánu vyplýva, že očakávaný rast je zjavne neprimeraný vo vzťahu k rastu, ktorý je nevyhnutný na zabezpečenie dlhodobej životaschopnosti banky, čo nie je prípad prejednávanej veci. V tomto smere stačí uviesť, že ABN Amro nenamieta proti tvrdeniu Komisie, podľa ktorého holandský štát počas konania vo veci formálneho zisťovania ubezpečil, že vnútorný rast ABN Amro nebude abnormálny. Vzhľadom na túto situáciu nemožno považovať za zjavne nesprávne, že sa Komisia sústredila na nadobúdania.

62

Napokon nemôže uspieť námietka ABN Amro, podľa ktorej analýza Komisie vedie k názoru, že skutočnosť, že príjemca pomoci uskutočňuje akvizície, sama o sebe preukazuje, že pomoc nebola obmedzená na nevyhnutné minimum a že tým zanedbáva príčinnú súvislosť požadovanú v oznámení o reštrukturalizácii medzi štátnou pomocou a spôsobom, ktorým je určitá akvizícia financovaná. Ako správne uvádza Komisia, keďže peniaze sú zameniteľné, zdroj financovania akvizície nemá priamu a nevyhnutnú súvislosť s konkrétnymi aktívami banky. Použitie prostriedkov, ktoré nepochádzajú zo štátneho zdroja, na uskutočnenie akvizícií môže byť znakom, že štátna pomoc bola nadhodnotená.

63

Z vyššie uvedeného vyplýva, že ABN Amro nepreukázala, že by Komisia porušila oznámenie o reštrukturalizácii, keď sa domnievala, že zásada obmedzenia pomoci na nevyhnutné minimum jej umožňuje uložiť zákaz nadobúdania tak širokého dosahu. Platí to ešte viac vzhľadom na mieru voľnej úvahy, ktorou podľa predmetného oznámenia disponuje Komisia pri určení štrukturálnych opatrení a opatrení orientovaných na správanie uložených príjemcovi pomoci, ako aj na skutočnosť, že aj v prípade veľmi rozsiahlej finančnej pomoci nebolo v predmetnej veci voči ABN Amro uložené žiadne štrukturálne opatrenie, čo bude preskúmané hlbšie v súvislosti s ďalšími časťami prvého žalobného dôvodu.

64

Po druhé, pokiaľ ide o neexistenciu ustanovenia v napadnutom rozhodnutí, ktoré by umožnilo predloženie osobitných transakcií na schválenie, podľa ABN Amro Komisia porušila oznámenie o reštrukturalizácii tým, že odmietla zahrnúť do napadnutého rozhodnutia ustanovenie, ktoré by umožnilo oznámiť jej osobitné akvizície na schválenie, hoci v priebehu konania o preskúmaní bola jedna žiadosť v tomto zmysle podaná.

65

Tu je potrebné pripomenúť, že výnimočné povolenie nadobúdania je predmetom diskusie v odseku 41 oznámenia o reštrukturalizácii, zaradenom do bodu 4 tohto oznámenia s názvom „Obmedzenie narúšania hospodárskej súťaže a zabezpečenie konkurencieschopného bankového sektora“, ktorý nasleduje po odseku 40 týkajúcom sa zákazu získania konkurenčných podnikateľských aktivít. Odsek 41 znie:

„Za výnimočných okolností a na základe notifikácie môže akvizície schváliť Komisia, ak sú súčasťou konsolidačného procesu nevyhnutného na obnovenie finančnej stability alebo na zabezpečenie účinnej hospodárskej súťaže. Proces akvizície by mal rešpektovať zásady rovnakých príležitostí pre všetkých potenciálnych nadobúdateľov a jeho výsledok by mal zaistiť podmienky účinnej hospodárskej súťaže na relevantných trhoch.“

66

Ako uviedla Komisia, z tohto ustanovenia vyplýva, že jej právomoc schváliť akvizície po rozhodnutí o schválení pomoci, ktoré zahŕňa zákaz vykonávať akvizície, nevyplýva z osobitného ustanovenia napadnutého rozhodnutia v tomto zmysle, ale z jej všeobecných právomocí správneho orgánu, ktorý má v postavení autora napadnutého rozhodnutia právomoc ho zrušiť alebo doplniť. Neuvedenie osobitnej poznámky o tejto možnosti v napadnutom rozhodnutí preto nemôže byť kvalifikované ako porušenie oznámenia o reštrukturalizácii. Táto výhrada sa teda musí zamietnuť.

67

Z vyššie uvedeného vyplýva, že výhrada týkajúca sa porušenia oznámení sa musí zamietnuť.

68

Komisia uvádza, že z dôvodu, že žaloba neobsahuje tvrdenia na podporu údajného porušenia článku 107 ods. 3 písm. b) ZFEÚ, je daná výhrada neprípustná.

69

V tomto ohľade je zrejmé, že podľa ABN Amro z dôvodu, že oznámenia obsahujú pokyny na uplatnenie článku 107 ods. 3 písm. b) ZFEÚ, preukáže porušenie daného ustanovenia preukázaním, že Komisia sa od neho odchýlila. Na rozdiel od toho, čo uvádza Komisia, táto výhrada zodpovedá požiadavkám článku 44 ods. 1 písm. c) rokovacieho poriadku, ktorý požaduje, aby žaloba obsahovala predmet konania a zhrnutie dôvodov, na ktorých je žaloba založená.

70

Pokiaľ však ide o podstatu, táto výhrada nemôže uspieť. Vzhľadom na to, že výhrada založená na porušení oznámení bola zamietnutá a že ABN Amro neuviedla na podporu výhrady o porušení článku 107 ods. 3 písm. b) ZFEÚ žiadne iné tvrdenie než tie týkajúce sa nedodržania oznámení, táto výhrada sa musí zamietnuť z rovnakých dôvodov.

71

Z toho vyplýva, že prvá časť musí byť zamietnutá v celom rozsahu.

72

ABN Amro tvrdí, že Komisia porušila zásadu proporcionality tým, že nepreskúmala, či jej mohla uložiť menej obmedzujúce opatrenie ako zákaz nadobúdania tak širokého dosahu, ako je definovaný v článku 5 napadnutého rozhodnutia. Pripomína, že počas správneho konania navrhla rôzne alternatívne formulácie, ktoré by umožnili reagovať na hlavné obavy a zároveň zohľadniť záujmy Komisie. Okrem toho, pokiaľ ide o zásadu, podľa ktorej štátnu pomoc nie je možné použiť na nadobúdania, ABN Amro uvádza, že dala záruky, že k tomu nedôjde. ABN Amro ďalej tvrdí, že výnimka de minimis stanovená v napadnutom rozhodnutí nezodpovedá jej obavám. ABN Amro napokon uvádza, že samotná Komisia uznala, že situácia, v ktorej sa nachádza, je nová a potvrdzuje, že potreba štátnych opatrení nevyplýva z činností FBN a ABN Amro N. Keďže pomoc poskytnutá v predmetnej veci spôsobuje menej narušení ako pomoci poskytnuté a schválené iným finančným inštitúciám, Komisia mala na nápravu zistených narušení vyhľadať menej obmedzujúce nápravné opatrenia orientované na správanie.

73

Komisia uvádza, že definícia dosahu zákazu nadobúdania v napadnutom rozhodnutí je v súlade so zásadou proporcionality. Tvrdí, že preskúmala všetky možnosti, ktoré jej predložil holandský štát a ABN Amro, ale že vzhľadom na neústupčivosť ABN Amro ohľadom dosahu daného zákazu uložila podmienku umožňujúcu dosiahnuť ciele oznámenia o reštrukturalizácii a zároveň ohraničiť formu na dosiahnutie týchto cieľov na najmenej obmedzujúcu.

74

Zásada proporcionality vyžaduje, aby akty inštitúcií Spoločenstva neprekračovali hranice toho, čo je vhodné a potrebné na uskutočnenie legitímnych cieľov sledovaných predmetnou právnou úpravou, čím sa rozumie, že v prípade, kde existuje voľba medzi viacerými primeranými opatreniami, je potrebné prikloniť sa k tomu najmenej obmedzujúcemu a že spôsobené ťažkosti nesmú byť neúmerné vo vzťahu k sledovaným cieľom (pozri rozsudok Súdneho dvora z 22. januára 2013, Sky Österreich, C‑283/11, bod 50 a citovanú judikatúru).

75

Zásada proporcionality ako všeobecná zásada Únie je kritériom zákonnosti všetkých aktov inštitúcií Únie, vrátane rozhodnutí Komisie ako orgánu na ochranu hospodárskej súťaže (rozsudok Súdneho dvora z 29. júna 2010, Komisia/Alrosa, C-441/07 P, Zb. s. I-5949, bod 36).

76

Oznámenia tiež odkazujú na povinnosť Komisie dodržiavať zásadu proporcionality. Predovšetkým oznámenie o reštrukturalizácii obsahuje v jeho bode 4 nazvanom „Obmedzenie narúšania hospodárskej súťaže a zabezpečenie konkurencieschopného bankového sektora“ oddiel nazvaný„Uplatnenie účinných a primeraných opatrení na obmedzenie narúšania hospodárskej súťaže“, kde je spresnené, že opatrenia na obmedzenie narúšania hospodárskej súťaže by mali byť prispôsobené „na konkrétne podmienky“, aby riešili narúšanie hospodárskej súťaže zistené na trhoch, kde pôsobí banka prijímajúca pomoc po svojom návrate k životaschopnosti po predchádzajúcej reštrukturalizácii a aby zároveň boli v súlade so spoločnou politikou a zásadami. Uvádza sa tam ďalej, že charakter a forma týchto opatrení bude závisieť od dvoch kritérií, po prvé od sumy pomoci, podmienok a okolností, za ktorých bola poskytnutá a po druhé od charakteristík trhu alebo trhov, kde bude banka prijímajúca pomoc pôsobiť.

77

Kladie sa tu však otázka o presnom dosahu a hraniciach povinností Komisie, ktoré vyplývajú z dodržiavania tejto zásady, ako aj o hraniciach súdneho preskúmavania vykonávaného v takom prípade, o aký ide v prejednávanej veci.

78

V tomto smere je potrebné zohľadniť špecifický kontext napadnutého rozhodnutia a predovšetkým zákaz nadobúdania, spochybnený v rámci predmetnej žaloby. Ako bolo pripomenuté vyššie v bode 10, počas konania o preskúmaní došlo k viacerým výmenám medzi holandským štátom, ABN Amro a Komisiou, v priebehu ktorých bol dosah zákazu nadobúdania, ako aj dĺžka jeho trvania, predmetom rôznych alternatívnych formulácií navrhovaných holandským štátom s pomocou ABN Amro. Komisia nepovažovala za uspokojivý žiaden z týchto návrhov a uložila zákaz tak, ako je stanovený v článku 5 napadnutého rozhodnutia, na základe článku 7 ods. 4 nariadenia č. 659/1999. Holandský štát teda nikdy nedal súhlas s týmto zákazom, takže ho nemožno považovať za integrálnu súčasť reštrukturalizačného plánu alebo záväzkov, ktoré prevzal.

79

V prípade, o aký ide v prejednávanej veci, sa preto nemožno domnievať, že povinnosť Komisie preskúmať proporcionálny charakter predmetnej podmienky je oslabená úlohou, ktorú zohráva dotknutý členský štát, keďže ten nenavrhol alebo neprijal daný záväzok.

80

Ako však bolo pripomenuté v rámci prvej časti tohto žalobného dôvodu (bod 32 vyššie), zákaz nadobúdania nie je izolovaným opatrením, ale musí byť nevyhnutne posudzovaný v kontexte reštrukturalizačných plánov predložených holandským štátom. Hoci tento zákaz nie je formálne časťou tohto plánu, práve súhrn týchto opatrení umožnil Komisii dospieť k názoru, že pomoc je zlučiteľná so spoločným trhom.

81

Okrem toho sa v rámci preskúmania prvej časti tohto žalobného dôvodu pripomenulo (bod 31 vyššie), že pri posúdení zlučiteľnosti Komisia disponuje širokou mierou voľnej úvahy, najmä pokiaľ ide o posúdenie toho, či kombinácia opatrení jej umožňuje považovať určitú pomoc za zlučiteľnú so spoločným trhom, takže preskúmanie Všeobecným súdom je v tomto smere nevyhnutne obmedzené.

82

Za okolností predmetnej veci však nie je potrebné rozhodnúť, či s ohľadom na toto obmedzené preskúmanie môže Všeobecný súd skúmať otázku, či Komisia overila proporcionalitu individuálnych opatrení, keďže Komisia uložením zákazu nadobúdania v článku 5 napadnutého rozhodnutia v predmetnej veci neporušila zásadu proporcionality.

83

V prvom rade je potrebné pripomenúť ciele sledované zákazom nadobúdania. Ako bolo uvedené vyššie v bode 33, reštrukturalizačné opatrenia uložené v súlade s oznámením o reštrukturalizácii zodpovedajú trojitému cieľu dlhodobej životaschopnosti príjemcu pomoci, obmedzeniu pomoci na nevyhnutné minimum a obmedzeniu narúšania hospodárskej súťaže. Z bodov 309 až 313 napadnutého rozhodnutia, citovaných v bode 36 vyššie, vyplýva, že Komisia uložila daný zákaz na zabránenie narúšania hospodárskej súťaže, ale predovšetkým s cieľom obmedziť pomoc na nevyhnutné minimum v súlade s uvedeným oznámením.

84

Z preskúmania druhej výhrady prvej časti tohto žalobného dôvodu uvedenej vyššie vyplýva, že zákaz nadobúdania stanovený v článku 5 napadnutého rozhodnutia môže zjavne zodpovedať týmto cieľom. Keďže je definovaný širokým spôsobom, týka sa nadobudnutia účasti presahujúcej 5 % základného imania akékoľvek podniku (odsek 1) a zároveň stanovuje výnimky pre akvizície v určitej sume de minimis a pre určité špecifické druhy akvizícií (odsek 2), umožňuje, aby ABN Amro predtým, než získa štátne finančné prostriedky veľkého objemu a sčasti v nenávratnej forme, nepoužila tieto prostriedky na financovanie činností spôsobilých vyvolať narušenie na trhu alebo činností, ktoré nesúvisia s procesom reštrukturalizácie.

85

Tvrdenie ABN Amro, podľa ktorého predmetný zákaz porušuje zásadu proporcionality, pretože Komisia odmietla formulácie zákazu menšieho dosahu navrhované holandským štátom a ňou samotnou, ktoré by dosiahli rovnaké ciele vzhľadom na význam, ktorý Komisia oprávnene priznáva zásade o obmedzení pomoci na nevyhnutné minimum, nemôže uspieť.

86

V rámci prvej časti bolo totiž uvedené, že politika dividend ABN Amro nedáva záruky ohľadom použitia prebytku kapitálu (bod 58 vyššie). Rovnakým spôsobom možnosť spočívajúca v obmedzení zákazu nadobudnutia účasti presahujúcej 5 % v iných podnikoch alebo riešenie náhrad medzi postúpeniami a prípadnými akvizíciami nezodpovedá kritériu sledujúcemu obmedziť pomoc na nevyhnutné minimum, čo vylučuje každú akvizíciu financovanú prostredníctvom štátnej pomoci, ktorá nie je nevyhnutná na zabezpečenie obnovenia životaschopnosti spoločnosti prijímajúcej pomoc (pozri predovšetkým body 47, 54 a 59 vyššie). Okrem toho je zrejmé, že mechanizmus náhrad navrhnutý ABN Amro, podľa ktorého by Komisia v podstate pripustila nové akvizície, pokiaľ by ich hodnota zodpovedala hodnote prevodu uskutočneného bankou, by bolo náročnejšie vykonať a jednoduchšie obísť. Nie je teda preukázané, že ide o primerané alternatívne riešenie v zmysle judikatúry citovanej vyššie v bode 74.

87

Pokiaľ ide o alternatívnu formuláciu výnimky zo zákazu nadobúdania, ktorú navrhol holandský štát a ABN Amro, sledujúcu vylúčenie akvizícií „týkajúcich sa správcovských spoločností, spoločností poskytujúcich služby alebo informačné technológie s cieľom zvýšiť efektívnosť súčasných činností“, je potrebné pripomenúť, že na žiadosť ABN Amro článok 5 ods. 2 napadnutého rozhodnutia stanovuje, okrem výnimky pre akvizície de minimis, vylúčenie nadobudnutia súkromných akciových podielov, ktoré sú v súlade s obchodným plánom a rozpočtom jej divízie „Súkromný kapitál“, ako aj akciových podielov divízie spoločnosti ABN Amro „Energetika, komodity a doprava“ na podporu jej bežného financovania v súlade s obchodným plánom ABN Amro a plánovaným rozpočtom tejto divízie.

88

Je pravda, že holandský štát a ABN Amro počas správneho konania navrhli formuláciu výnimky uvedenej v bode 87 vyššie. Komisia v odpovedi na tento návrh uviedla, že je ochotná preskúmať dodatočné výnimky zo zákazu nadobúdania, ak sa preukáže, že tieto akvizície sú nevyhnutné na zabezpečenie životaschopnosti podniku. ABN Amro odpovedala, že nemôže uviesť konkrétne operácie, pretože to závisí na dostupnosti atraktívnych cieľov zlučiteľných s jej portfóliom v sektore súkromného bankovníctva a že práve robila strategický prieskum svojho portfólia. Keďže v rámci prvej časti tohto žalobného dôvodu bolo uznané, že Komisia neporušila oznámenie a že sa nedopustila zjavne nesprávneho posúdenia tým, že vyžadovala väzbu medzi možnosťou vykonávať akvizície a zabezpečením životaschopnosti banky, tento prístup Komisie neznamená porušenie zásady proporcionality, keďže výnimka navrhnutá Komisii zjavne neumožňovala uistiť sa, že výška pomoci bola obmedzená na nevyhnutné minimum.

89

Všeobecne, pokiaľ ide o skutočnosť, že výnimky zo zákazu, tak ako sú stanovené v napadnutom rozhodnutí, podľa ABN Amro neumožňujú potrebné vyrovnanie jej portfólia aktív a bránia teda fungovaniu, ktoré ona považuje za uspokojivé, zatiaľ čo viacero ňou navrhnutých formulácií by umožnilo toto vyváženie, efektívnosť podniku prijímajúceho pomoc nebola kritériom zohľadneným v oznámení o reštrukturalizácii, ako je pripomenuté v bode 60 vyššie, táto okolnosť nepreukazuje ani porušenie zásady proporcionality.

90

Okrem toho, v súvislosti s otázkou, či Komisia mohla uvažovať o uložení obmedzenia rastu súvahy ABN Amro namiesto zákazu nadobúdania uloženého v napadnutom rozhodnutí, ABN Amro v odpovedi na písomnú otázku Všeobecného súdu uviedla, že toto opatrenie nebolo počas konania vo veci formálneho zisťovania navrhnuté ako alternatívne riešenie.

91

Napokon, pokiaľ ide o tvrdenie ABN Amro, podľa ktorého Komisia dostatočne nezohľadnila menšie riziko pre hospodársku súťaž plynúce zo štátnej pomoci, ktorá jej bola poskytnutá, v porovnaní s pomocou ostatným bankám, keďže je zrejmé, že potreba pomoci nebola v jej prípade následkom činností FBN a ABN Amro N vykonávaných v minulosti, toto tvrdenie nemôže uspieť nezávisle od otázky, či sa týka povinnosti Komisie vzniknutej v rámci dodržania zásady proporcionality takým spôsobom, aby sa naň dalo účinne odvolať pre spochybnenie primeranosti zákazu nadobúdania.

92

Hoci Komisia priznáva, predovšetkým v odôvodnení 320 napadnutého rozhodnutia, že FBN a ABN Amro N nepotrebovali pomoc poskytnutú v prejednávanej veci z dôvodu, že by prijali chybné riadiace rozhodnutie a že pomoc priznaná v danej veci podstatne menej narúša hospodársku súťaž ako pomoc schválená v prospech finančných inštitúcií, ktoré nahromadili nadmerné riziká, Komisia správne uvádza, že skutočnosť, že pomoc nevytvára morálny hazard, neznamená, že zároveň nenarúša alebo nehrozí narušením hospodárskej súťaže, ako bolo uvedené v bode 45 vyššie.

93

Z oznámení okrem toho vyplýva, že aj keď je rizikový profil banky prijímajúcej pomoc významným faktorom pri posúdení nevyhnutnosti opatrení orientovaných na správanie, je potrebné zohľadniť aj iné faktory, ako je existencia štrukturálnych opatrení, voči čomu ABN Amro nenamieta.

94

Odsek 38 oznámenia o reštrukturalizácii, ktorý cituje samotná ABN Amro, je v tomto smere jasný:

„Rozsah etických záruk sa bude odvíjať od posúdenia proporcionality pri zohľadnení všetkých relevantných faktorov a najmä rizikového profilu prijímajúcej banky.“

95

Z toho vyplýva, že pri posúdení dôvodu existencie opatrení orientovaných na správanie treba okrem rizikového profilu banky zohľadniť aj iné faktory, napríklad existenciu štrukturálnych opatrení.

96

Okrem toho, príloha oznámenia o rekapitalizácii uvádza zoznam ukazovateľov na posúdenie rizikového profilu banky. Ako uvádza Komisia, kritérium rozsahu požadovanej rekapitalizácie, vyššej alebo nižšej ako 2 % rizikovo vážených aktív banky, je významným ukazovateľom.

97

Pokiaľ ide o pomoc poskytnutú ABN Amro, z odôvodnení 279 a 280 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že ABN Amro získala pomoc na rekapitalizáciu v rozsahu výrazne presahujúcom hranicu 2 % rizikovo vážených aktív, ako aj pomoc na podporu likvidity vo výške 71,1 miliárd EUR.

98

Ako Komisia nezabudla pripomenúť, z odôvodnenia 320 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že sa domnievala, že potreba získať štátnu pomoc v predmetnej veci nevyplývala „najmä“ z chybných riadiacich rozhodnutí v minulosti. Domnievala sa teda, že bola menej spôsobilá narušiť trh v porovnaní s pomocou v prospech bánk, ktoré nahromadili nadmerné riziká. Z tohto dôvodu neboli prevody činností, okrem tých medzi Hollandsche Bank‑Unie a IFN Finance, ktoré boli uskutočnené v rámci rozhodnutia o povolení koncentrácie medzi ABN Amro N a FBN (pozri bod 8 vyššie), považované za nevyhnutné.

99

Na doplnenie možno spresniť, že v súvislosti s ostatnými prevodmi činností, ktoré ABN Amro uskutočnila pred prijatím napadnutého rozhodnutia, sa v odôvodnení 316 tohto rozhodnutia uvádza predaj spoločností Prime Fund Solutions (PFS) a Intertrust. Sú spomenuté aj v odôvodnení 330 napadnutého rozhodnutia, ktoré je zaradené do bodu 6.3.3. týkajúceho sa opatrení pre obmedzenie narušenia hospodárskej súťaže. Komisia správne uvádza, že prevod PFS možno považovať za opatrenie, ktoré ABN Amro prijala s cieľom zabezpečiť svoju životaschopnosť. Vyplýva to z odôvodnenia 308 napadnutého rozhodnutia, kde sa odkazuje na skutočnosť, že tento subjekt predstavoval ohrozenie životaschopnosti z dôvodu veľkých strát v roku 2008, „spojených s prípadom Madoff“, čo ABN Amro nepopiera. Pokiaľ ide o Intertrust, jednalo sa o iniciatívu ABN Amro, ktorá napriek tomu, že Komisia uznala jej pozitívne pôsobenie na hospodársku súťaž, nebola veľká (odôvodnenie 72 napadnutého rozsudku). Okrem toho, v odpovedi na tvrdenie ABN Amro uvedenom v žalobe a vyzdvihujúcom význam prevodu Intertrust vzhľadom na objem jej činností v oblasti poradenstva a správy spoločností Komisia dodala, že Intertrust nemala dobrú povesť a že ostatné banky sa odklonili od svojich činností v tejto oblasti, čo ABN Amro nepopiera. Preto nie je zjavne preukázané, že prevody činností mali byť posúdené ako nápravné štrukturálne opatrenia, ktoré by mali spochybniť prísnosť alebo nevyhnutnosť rozhodnutia Komisie o zákaze nadobúdania.

100

Na základe toho tvrdenie ABN Amro, podľa ktorého jej malo byť uložené menej prísne opatrenie orientované na správanie než predmetný zákaz nadobúdania, vzhľadom na okolnosti predmetnej veci, konkrétne jej rizikový profil a údajne neškodný charakter pomoci, a podľa ktorého Komisia náležite nezohľadnila jeho osobitosti, musí byť zamietnuté.

101

Žalobkyňa teda nepreukázala, že Komisia pri určení dosahu zákazu nadobúdania, tak ako je stanovený v článku 5 napadnutého rozhodnutia, porušila zásadu proporcionality. Aj druhá časť prvého žalobného dôvodu preto musí byť zamietnutá.

102

ABN Amro uvádza, že Komisia porušila zásadu rovnosti zaobchádzania tým, že v predmetnej veci uložila oveľa prísnejší zákaz nadobúdania než v iných rozhodnutiach.

103

Na jednej strane tvrdí, že veľká časť relevantných rozhodnutí z daného obdobia sa obmedzuje na zákaz nadobúdania finančných inštitúcií alebo konkurenčných podnikov, alebo sa obmedzujú na nadobúdania, ktoré nezodpovedajú podnikateľskému modelu dotknutej banky. Ide predovšetkým o nasledujúce rozhodnutia Komisie: rozhodnutie C(2009) 3708 v konečnom znení z 5. mája 2009 o štátnej pomoci N 244/09 v prospech Commerzbank (ďalej len „rozhodnutie Commerzbank“), rozhodnutie C(2009) 9087 v konečnom znení z 18. novembra 2009 o štátnej pomoci N 428/09 Spojeného kráľovstva v prospech Lloyds Banking Group (ďalej len „rozhodnutie Lloyds“), rozhodnutie C(2009) 8980 v konečnom znení z 18. novembra 2009 o štátnej pomoci C 18/09 (ex N 360/09) Belgicka v prospech KBC (ďalej len „rozhodnutie KBC“), rozhodnutie C(2009) 2585 v konečnom znení corr., z 31. marca 2009 o štátnej pomoci C 10/09 (ex N 138/09) Holandska v prospech ING (ďalej len „rozhodnutie ING“), rozhodnutie C(2009) 1012 v konečnom znení zo 14. decembra 2009 o štátnej pomoci N 422/09 a N 621/09 Spojeného kráľovstva v prospech Royal Bank of Scotland (ďalej len „rozhodnutie RBS“), rozhodnutie C(2009) 5260 v konečnom znení z 30. júna 2009 o štátnej pomoci C 17/09 (ex N 265/09) Nemecka v prospech LBBW (ďalej len „rozhodnutie LBBW“), rozhodnutie C(2008) 7388 v konečnom znení z 19. novembra 2008 o štátnej pomoci C 9/09 (ex NN 49/08, NN 50/08 a NN 45/08) v prospech Dexia (ďalej len „rozhodnutie Dexia“) a rozhodnutie C(2009)8558 v konečnom znení zo 4. novembra 2009 o štátnej pomoci C 32/09 (predtým NN 50/09) Nemecka v prospech Sparkasse Köln/Bonn (ďalej len „rozhodnutie Sparkasse Köln/Bonn“).

104

Na druhej strane, väčšina relevantných rozhodnutí a predovšetkým rozhodnutia Lloyds, ING, RBS a LBBW zakazovali iba nadobudnutie spoločností ako celku alebo nadobudnutie ich kontroly. Iné rozhodnutia, predovšetkým rozhodnutie Komisie C(2010) 5740 v konečnom znení zo 17. augusta 2010 o štátnej pomoci na reštrukturalizáciu N 372/09 poskytnutej Holandským štátom v prospech Aegon (ďalej len „rozhodnutie Aegon“) a rozhodnutie Sparkasse Köln/Bonn zakazovali iba účasti jasne presahujúce hranicu 5 %. Žiadne relevantné rozhodnutie nezakazovalo nadobudnutie presahujúce 5 % akéhokoľvek podniku, hoci takmer všetky ostatné dotknuté finančné inštitúcie získali výrazne vyššiu sumu pomoci.

105

ABN Amro okrem toho uvádza, že výnimky stanovené v predmetnom zákaze nemajú vplyv na zistené porušenie zásady rovnosti zaobchádzania, pretože rozhodnutia stanovujúce zákaz s obmedzenejším dosahom obsahujú podobné výnimky, kým ostatné rozhodnutia stanovujú dodatočné výnimky, z ktorých niektoré navrhla aj ona, ale ktoré Komisia odmietla.

106

ABN Amro tiež uvádza, že prísnosť zákazu, ktorý jej bol uložený, je o to prekvapujúcejšia, že takmer všetky ostatné finančné inštitúcie, ktorým bol podobný, hoci menej prísny zákaz uložený, boli príjemcami výrazne vyššej pomoci, a to ako v absolútnom, tak v relatívnom vyjadrení.

107

ABN Amro navyše odmieta tvrdenie Komisie, podľa ktorého jej situáciu nemožno porovnávať so situáciou iných bánk, ktorým boli tiež uložené štrukturálne opatrenia. Podľa nej boli tieto štrukturálne opatrenia uložené ostatným bankám z dôvodov dlhodobej životaschopnosti. Okrem toho pripomína, že ona tiež uskutočnila prevod určitých aktív.

108

ABN Amro napokon uvádza, že možnosť predložiť odôvodnenú žiadosť s cieľom získať schválenie osobitnej transakcie je stanovená v mnohých ďalších rozhodnutiach, ale že Komisia v predmetnej veci odmietla uviesť túto možnosť v napadnutom rozhodnutí, napriek výslovnej žiadosti vyjadrenej v tomto zmysle.

109

Komisia tvrdí, že táto časť žalobného dôvodu je zjavne nedôvodná, lebo každý prípad štátnej pomoci musí byť posúdený samostatne a pomoc, o akú ide v prejednávanej veci, môže byť schválená len za splnenia troch základných podmienok oznámenia o reštrukturalizácii, čo vyžaduje hĺbkové posúdenie reštrukturalizačného plánu a predmetných záväzkov a podmienok, takže jedno opatrenie nemôže byť analyzované samostatne.

110

Všeobecná zásada rovnosti zaobchádzania ako všeobecná zásada práva Únie vyžaduje, aby sa v porovnateľných situáciách nepostupovalo rozdielne a v rozdielnych situáciách rovnako, ak takýto postup nie je objektívne odôvodnený (pozri rozsudok Súdneho dvora zo 16. decembra 2008, Arcelor Atlantique a Lorraine a i., C-127/07, Zb. s. I-9895, bod 23 a citovanú judikatúru).

111

Oznámenie o reštrukturalizácii okrem toho v odseku 38 spresňuje, že pri posudzovaní rozsahu „štrukturálnych opatrení“ požadovaných na nápravu narúšania hospodárskej súťaže v určitom konkrétnom prípade a s patričným zreteľom na zásadu rovnakého zaobchádzania Komisia vezme do úvahy opatrenia prijaté v prípadoch týkajúcich sa tých istých trhov alebo trhových segmentov v rovnakom čase. Iste, „štrukturálne opatrenia“ majú vo všeobecnosti v určitom sektore väčšie následky pre hospodársku súťaž než iné druhy opatrení. Nie je však dôvod nerozšíriť analýzu požadovanú odsekom 38 oznámenia o reštrukturalizácii na Komisiou uložené opatrenia orientované na správanie s potenciálne významnými hospodárskymi účinkami, akými sú zákazy nadobúdania. Najmä s ohľadom na tieto úvahy uvedené v oznámení o reštrukturalizácii nie je možné výhradu, ktorá je založená na porušení zásady rovnosti zaobchádzania, bez ďalšieho zamietnuť ako neúčinnú.

112

Problém však spočíva v otázke, či rozhodnutia, ktoré schvaľujú štátnu pomoc v bankovom sektore na základe reštrukturalizačného plánu a za odlišných podmienok, majú v zmysle judikatúry citovanej v bode 110 vyššie porovnateľný alebo neporovnateľný charakter.

113

Ako totiž Komisia správne pripomína, taká pomoc, o akú ide v prejednávanej veci, môže byť schválená len pri splnení základných podmienok stanovených v oznámení o reštrukturalizácii, čo vyžaduje celkovú analýzu rozhodnutí Komisie, založenú na reštrukturalizačnom pláne a na primeraných záväzkoch a podmienkach, čím je porovnávanie individuálnych opatrení uložených v rôznych rozhodnutiach osobitne riskantné. Aj keď sa nedá vylúčiť, že možno porovnať špecifické reštrukturalizačné opatrenia a podmienky stanovené v odlišných rozhodnutiach in abstracto, platí, že reštrukturalizácia podniku a podmienky, ktorým podlieha schválená pomoc, musia byť zamerané na problémy vlastné tomuto podniku a skúsenosti získané inými podnikmi v odlišných kontextoch môžu byť irelevantné (v tomto zmysle a analogicky pozri rozsudok Alitalia/Komisia, už citovaný v bode 31 vyššie, bod 478 a citovanú judikatúru).

114

V každom prípade za predpokladu, že by mal Všeobecný súd preskúmať porovnateľný charakter situácie žalobkyne so situáciami ostatných rozhodnutí Komisie, na ktoré sa odvoláva ABN Amro, dôkazné bremeno o ich porovnateľnom alebo neporovnateľnom charaktere nesie ABN Amro.

115

Pokiaľ ide o rozhodnutia, na ktoré sa odvoláva ABN Amro, sú to v prvom rade tie rozhodnutia, v ktorých zákaz nadobúdania smeruje len voči podnikom z rovnakého sektora, predovšetkým rozhodnutie Commerzbank, Lloyds, KBC, ING, RBS, LBBW, Dexia a Sparkasse Köln/Bonn.

116

V tomto smere je predovšetkým potrebné uviesť, že hoci tieto banky patria do rovnakého sektoru činnosti ako ABN Amro, každá z nich má osobitné vlastnosti a sú činné v osobitnom prostredí. V súvislosti s týmito bankami bol Komisii preložený reštrukturalizačný plán, o ktorom nie je preukázané, že má rovnaké znaky ako plán ABN Amro, ako aj osobitné záväzky, čo sú okolnosti sťažujúce porovnateľnosť predmetných situácií.

117

Ako uvádza Komisia, všetky banky boli okrem toho povinné vykonať zníženie súvahy a väčšina z nich aj prevod určitých činností, čo je okolnosť, ktorá môže zjavne ovplyvniť úroveň prísnosti prijatých opatrení zameraných na správanie, čo tiež spochybňuje ich porovnateľný charakter s prejednávanou vecou.

118

Iste, ako uvádza ABN Amro, určité štrukturálne opatrenia boli iným bankám uložené s cieľom zabezpečiť životaschopnosť banky. Napriek tomu sa zdá, že prevody boli aspoň v niektorých prípadoch uložené aj s cieľom nápravy alebo obmedzenia narušenia hospodárskej súťaže. Ako uvádza Komisia, rozhodnutia Commerzbank, Lloyds, KBC, ING, RBS, LBBW, Dexia a Sparkasse Köln/Bonn a Aegon sú v tomto smere príkladmi rozhodnutí, v ktorých boli štrukturálne opatrenia uložené predovšetkým s cieľom obmedziť riziká narušenia hospodárskej súťaže, na rozdiel od prípadu ABN Amro.

119

Okrem toho treba uviesť, že dosah zákazov, ktorý bol stanovený pre ostatné banky, nie je vždy tak obmedzený, ako tvrdí ABN Amro. Pre niektoré banky sa zákaz obmedzuje na nadobudnutie účasti v spoločnostiach činných v rovnakom sektore. V rozhodnutiach Lloyds a RBS, na ktoré sa odvoláva ABN Amro, však banky prijímajúce pomoc nemôžu nadobudnúť účasť vo finančných inštitúciách, ani vykonať akvizície nad rámec ich obchodnej stratégie. Rovnako, v rozhodnutí Aegon sa zákaz týka „business entities“ (komerčných subjektov), čo je pojem zahŕňajúci aj spoločnosti mimo finančného sektora.

120

Komisia v odpovedi na tvrdenie ABN Amro okrem toho odkazuje na svoje rozhodnutie C(2010) 6202 v konečnom opravenom znení z 15. septembra 2010 o štátnej pomoci C 26/09 (ex N 289/09) Lotyšska v prospech AS Parex banka, ako aj na jej rozhodnutie C(2011) 2262 v konečnom znení z 31. marca 2011 o štátnej pomoci SA.32745 (2011/NN) Rakúska v prospech Kommunalkredit Austria AG, ktoré ponúkajú ďalšie príklady zákazov nadobúdania vo vzťahu k podnikom, ktoré nie sú z finančného sektora.

121

Pokiaľ ide o skutočnosť, že rozhodnutia Lloyds, KBC, ING, RBS a LBBW sa týkajú iba nadobudnutia celých spoločností alebo účasti výrazne presahujúcej 5 %, je pravda, že zákazy uvedené v týchto rozhodnutiach smerujú k nadobudnutiu spoločností ako takých a nie iba časti ich kapitálu. Platí to tiež v prípade rozhodnutia Commerzbank. Okrem toho, rozhodnutie Aegon sa vzťahuje na nadobudnutia účasti 20 % alebo viac v iných komerčných subjektoch. Je však potrebné uviesť, že v rozhodnutiach C(2010) 6202 v konečnom opravenom znení a C(2011) 2262 v konečnom znení sa zákaz rozširuje na všetky nadobudnutia. Existujú teda minimálne dve rozhodnutia, ktoré spochybňujú tvrdenie ABN Amro, podľa ktorého nebol žiadnej inej banke uložené tak prísny zákaz.

122

Po druhé, pokiaľ ide o rozhodnutia stanovujúce dodatočné výnimky k tým, ktoré boli povolené pre ABN Amro, táto spoločnosť sa predovšetkým odvoláva na rozhodnutie Aegon. Toto rozhodnutie obsahuje jednu výnimku zo zákazu vykonávať „[akvizície] týkajúce sa správcovských spoločností, spoločností poskytujúcich služby alebo informačné technológie s cieľom zvýšiť efektívnosť súčasných činností“, o ktorú požiadala ABN Amro, ale ktorá jej nebola povolená, keďže Komisia poukázala na potrebu preukázať nevyhnutný charakter nadobúdania na zabezpečenie životaschopnosti podniku. Komisia v súvislosti s rozsahom výnimky v prípade Aegon uvádza skutočnosť, že Aegon uskutočnil zníženie súvahy približne o 6 % a musel sa vzdať určitých činností. V odpovedi na otázku Všeobecného súdu, či výnimka pre „[akvizície] týkajúce sa správcovských spoločností, spoločností poskytujúcich služby alebo informačné technológie s cieľom zvýšiť efektívnosť aktuálnych činností“ bola spoločnosti Aegon povolená na základe predloženia dôkazu o ich nevyhnutnosti pre životaschopnosť tohto podniku, Komisia vysvetlila, že reštrukturalizačný plán tohto podniku uvádzal zvýšenie efektívnosti súčasných činností a že jej sekcie stanovili danú výnimku práve v tomto kontexte, ako to vyplýva z odôvodnenia 119 napadnutého rozhodnutia. Spresnila tiež, že Aegon nevyužil všeobecnú doložku de minimis, ako je stanovené v článku 5 ods. 2 napadnutého rozhodnutia. Tieto okolnosti postačujú na preukázanie neporovnateľného charakteru prípadu Aegon a ABN Amro.

123

Napokon, v súvislosti s tým, že do napadnutého rozhodnutia nebolo nezaradené výslovné ustanovenie o možnosti oznámiť Komisii osobitné akvizície na schválenie, je potrebné odkázať na analýzu urobenú v bodoch 64 až 67 vyššie v rámci preskúmania prvej časti tohto žalobného dôvodu, z ktorej vyplýva, že táto výhrada musí byť v každom prípade zamietnutá.

124

V dôsledku toho treba zamietnuť tretiu časť prvého žalobného dôvodu.

125

ABN v podstate uvádza, že Komisia porušila zásadu riadnej správy veci verejných a povinnosť právne dostatočne odôvodniť napadnuté rozhodnutie, pretože sa v napadnutom rozhodnutí pri preskúmaní nevyhnutnosti zákazu nadobúdania uspokojila s odkazom na zásady uvedené v oznámení o reštrukturalizácii.

126

Podľa nej, po prvé, odkaz na oznámenie o reštrukturalizácii, ktorý sa týka iba zákazov nadobúdania, ktoré by mohli narušiť hospodársku súťaž, nemôže odôvodniť prísny zákaz, ktorý jej bol uložený; po druhé, Komisia mala preskúmať a vysvetliť, prečo bol nevyhnutný tak prísny zákaz a prečo sa nevzali do úvahy menej prísne alternatívne riešenia; po tretie, prijatím oznámení a predovšetkým oznámenia o reštrukturalizácii vedúceho k formulácii novej politiky vznikla Komisii prísnejšia povinnosť odôvodnenia v súvislosti s ich výkonom; po štvrté, Komisia nezohľadnila jej osobitnú situáciu; po piate, poskytnuté odôvodnenie o nevyhnutnosti zákazu nadobúdania nie je primerané a neuvádza jasným a jednoznačným spôsobom dôvody a nevyhnutnosť tohto opatrenia; po šieste, Komisia mala pre odôvodnenie zákazu nadobúdania vykonať analýzu trhu a problémov hospodárskej súťaže.

127

Komisia uvádza, že zásada riadnej správy veci verejných bola dodržaná a že napadnuté rozhodnutie je z právneho hľadiska dostatočne odôvodnené.

128

Pokiaľ ide o údajné porušenie zásady riadnej správy veci verejných, je potrebné v prvom rade uviesť, že medzi zárukami, ktoré právny poriadok Únie poskytuje v správnych konaniach, sa nachádza predovšetkým zásada riadnej správy veci verejných, na ktorú sa viaže povinnosť príslušnej inštitúcie preskúmať starostlivo a nestranne všetky relevantné skutočnosti prejednávanej veci (v tomto zmysle pozri rozsudok Súdneho dvora z 21. novembra 1991, Technische Universität München, C-269/90, Zb. s. I-5469, bod 14).

129

V prejednávanej veci je zrejmé, s ohľadom na množstvo výmen medzi Komisiou, holandským štátom a ABN Amro vo veci zákazu nadobúdania, ktoré sú dôkladne zdokumentované v spise, že Komisia starostlivo a nestranne preskúmala všetky relevantné skutočnosti predmetnej veci.

130

Iste, Komisia napriek prijatiu niektorých výnimiek zo zákazu nadobúdania na základe žiadosti holandského štátu a ABN Amro ostala neoblomná ohľadom skutočnosti, že tento zákaz sa mal týkať všetkých druhov podnikov, ako aj akvizícií podielov vo výške 5 % alebo viac. Okrem toho, z vyššie uvedeného preskúmania prvej časti žalobného dôvodu predovšetkým vyplýva, že toto stanovisko sa zakladá na analýze, podľa ktorej jej zásada obmedzenia štátnej pomoci na nevyhnutné minimum neumožnila zaujať miernejší postoj a najmä prijať formulácie výnimiek, ktoré navrhla ABN Amro. Treba dodať, že Komisia navrhla ABN Amro, aby presnejšie uviedla, ktoré druhy akvizícií považuje za nevyhnutné pre zabezpečenie jej životaschopnosti, čo táto spoločnosť nebola schopná urobiť, ako vyplýva z dokumentov vložených do spisu.

131

Po druhé, v súvislosti s údajným porušením povinnosti odôvodnenia je potrebné pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry rozsah povinnosti odôvodnenia stanovený v článku 296 ZFEÚ závisí od povahy prijatého opatrenia a kontextu, v ktorom bol prijatý. Odôvodnenie musí jasne a nepochybne vyjadrovať úvahu inštitúcie, ktorá akt vydala, takým spôsobom, aby na jednej strane umožnilo súdu Únie vykonať preskúmanie jeho zákonnosti a na druhej strane umožnilo dotknutým osobám oboznámiť sa s dôvodmi prijatého opatrenia, aby mohli brániť svoje práva a overiť, či rozhodnutie je dôvodné. Nevyžaduje sa, aby boli v odôvodnení presne uvedené všetky relevantné právne a skutkové okolnosti, keďže otázka, či odôvodnenie aktu spĺňa požiadavky článku 296 ZFEÚ, sa má posudzovať nielen s ohľadom na jeho znenie, ale tiež s ohľadom na jeho kontext, ako aj na všetky právne predpisy upravujúce dotknutú oblasť (rozsudok Súdneho dvora z 2. apríla 1998, Komisia/Sytraval a Brink’s France, C-367/95 P, Zb. s. I-1719, bod 63, a rozsudok Všeobecného súdu z 30. novembra 2011, Sniace/Komisia, T‑238/09, neuverejnený v Zbierke, bod 37).

132

Komisia najmä nie je povinná zaujať stanovisko ku všetkým tvrdeniam, ktorých sa pred ňou dovolávali dotknuté osoby. Stačí, aby uviedla skutočnosti a právne úvahy, ktoré majú v štruktúre rozhodnutia zásadný význam (rozsudok Súdneho dvora z 1. júla 2008, Chronopost a La Poste/UFEX a i., C-341/06 P a C-342/06 P, Zb. s. I-4777, bod 96, a rozsudok Všeobecného súdu z 3. marca 2010, Freistaat Sachsen a i./Komisia, T-102/07 a T-120/07, Zb. s. II-585, bod 180).

133

Pokiaľ ide o povahu predmetného aktu a kontext, v ktorom bol v predmetnej veci prijatý, v rámci prvej až tretej časti žalobného dôvodu už bolo uvedené, že opatrenie orientované na správanie nemôže byť preskúmané samostatne, keďže je to práve súhrn podmienok uložených banke a reštrukturalizačný plán, ktoré Komisii umožnili dospieť k záveru, že pomoc dodržuje podmienky stanovené v oznámeniach a že je v súlade s článkom 107 ods. 3 písm. b) ZFEÚ, a teda že je zlučiteľná so spoločným trhom.

134

Bez toho, aby bolo potrebné klásť si otázku, aké sú konkrétne následky tohto kontextu na povinnosť Komisie individuálne odôvodniť uloženie osobitných opatrení alebo podmienok, je vhodné uviesť, že Komisia z právneho hľadiska dostatočne odôvodnila nevyhnutnosť zákazu nadobúdania predovšetkým v bodoch 309 až 314 napadnutého rozhodnutia, ktorých znenie je uvedené vyššie v bode 36.

135

Ako uvádza ABN Amro, toto odôvodnenie je pomerne stručné a z veľkej časti pozostáva z uvedenia zásad oznámenia o reštrukturalizácii. Napriek tomu, čo uvádza ABN Amro, však toto odôvodnenie jasne a nepochybne vyjadruje úvahu Komisie v súlade s judikatúrou citovanou vyššie v bode 131 predovšetkým preto, lebo Komisia uplatnila zásadu uvedenú v danom oznámení.

136

Pokiaľ ide o alternatívne opatrenia, ktoré ABN Amro navrhla, hoci ich napadnuté rozhodnutie neskúma, z odôvodnenia vyplýva, že bolo nevyhnutné prísne uplatnenie uvedených zásad, čo teda vylučuje uplatnenie miernejších alternatívnych riešení. Napokon, okrem skutočnosti, že z judikatúry uvedenej vyššie v bode 132 vyplýva, že Komisia nie je v každom prípade povinná zaujať stanovisko ku všetkým tvrdeniam, je treba zohľadniť výmeny medzi ňou, holandským štátom a ABN Amro, v priebehu ktorých jasne uviedla, prečo niektoré navrhnuté riešenia neboli prijateľné.

137

Je možné poukázať napríklad na odpoveď tímu Komisie povereného prípadom na formuláciu opatrení navrhnutých spoločnosťou ABN Amro vo verzii zo 6. septembra 2010. Je v nej vysvetlené, že po prvé obmedzenie zákazu nadobudnutia kontrolného podielu v iných podnikoch by umožnilo, aby sa uskutočnili vhodné nadobúdania, ale že je možné povoliť iba akvizície nevyhnutné na zabezpečenie životaschopnosti podniku, a že po druhé systém kompenzácie medzi príjmami z predaja aktív a akvizíciami nie je prijateľný, pretože prostriedky získané z predaja musia byť použité na zníženie výšky pomoci na minimum. Z niektorých emailov vložených do spisu tiež vyplýva, že Komisia zamietla návrh ABN Amro, ktorý sa v podstate týkal obmedzenia zákazu, za určitých podmienok, na nadobudnutia presahujúce 20 %, ak sa týkajú úverových inštitúcií so sídlom mimo Holandska, ako aj vylúčenia akvizícií týkajúcich sa správcovských spoločností, spoločností poskytujúcich služby alebo informačné technológie s cieľom zvýšiť efektívnosť súčasných činností, opakujúc svoje tvrdenie, že mohla schváliť len akvizície, o ktorých sa preukázalo, že boli potrebné pre zabezpečenie životaschopnosti podniku a že očakávala také dôkazy, ale že ich nedostala.

138

Na základe toho, s analogickým odkazom na judikatúru, podľa ktorej akt spôsobujúci ujmu je dostatočne odôvodnený vtedy, pokiaľ bol prijatý v kontexte, ktorý bol dotknutej osobe známy a ktorý jej umožňuje pochopiť dosah opatrenia prijatého vo vzťahu k nej (pozri rozsudok Súdneho dvora z 15. novembra 2012, Rada/Bamba, C‑417/11 P, bod 54 a citovanú judikatúru), nemožno v prejednávanej veci dospieť k záveru, že napadnuté rozhodnutie nie je právne dostatočne odôvodnené, lebo sa nezaoberá alternatívnymi opatreniami, ktoré navrhla ABN Amro počas konania o preskúmaní a ktoré Komisia zamietla.

139

V súvislosti s otázkou, či Komisia mala mať prísnejšiu povinnosť odôvodnenia, pretože oznámenia viedli k formulácii novej politiky, ABN Amro zdá sa odkazuje na judikatúru, z ktorej vyplýva, že hoci sa rozhodnutie Komisie vyplývajúce z ustálených rozhodnutí môže odôvodniť v súhrnnej podobe, napríklad prostredníctvom odkazu na takúto prax, Komisia musí poskytnúť jednoznačné odôvodnenie, ak zašla podstatne ďalej ako v predchádzajúcich rozhodnutiach (rozsudok Súdneho dvora z 26. novembra 1975, Groupement des fabricants de papiers peints de Belgique a i./Komisia, 73/74, Zb. s. 1491, bod 31; z 11. decembra 2008, Komisia/Département du Loiret, C-295/07 P, Zb. s. I-9363, bod 44 a z 29. septembra 2011, Elf Aquitaine/Komisia, C-521/09 P, Zb. s. I-8947, bod 155). Táto judikatúra sa však nemohla uplatniť na prípad, akým je prejednávaná vec, kde sa Komisia vôbec neodchýlila od ustálenej praxe, ale uvádza, že prísne uplatňuje zásady oznámení.

140

Okrem toho, pokiaľ ide o odkaz ABN Amro na skutočnosť, že odôvodnenie vychádzajúce z oznámenia o reštrukturalizácii nemohlo odôvodniť uložený zákaz, keďže toto oznámenie sa týka iba akvizícií, ktoré by mohli narušiť hospodársku súťaž, ide o spochybnenie platnosti dôvodov, pokiaľ ide o podstatu, a táto otázka bola preskúmaná v rámci prvej časti žalobného dôvodu.

141

Napokon skutočnosť, že Komisia odôvodňuje zákaz nadobúdania predovšetkým ako opatrenie vyžadované zásadou obmedzenia pomoci na nevyhnutné minimum, vysvetľuje chýbajúce podrobné preskúmanie účinkov reštrukturalizácie na bankový trh. Keďže v tomto smere opäť ide o porovnanie napadnutého rozhodnutia s rozhodnutím Lloyds, na ktoré sa ABN Amro odvoláva, dodávajúc, že toto rozhodnutie je odôvodnené oveľa podrobnejším spôsobom a v súlade s oznámeniami, okrem skutočnosti, že analýza Komisie nie je v rozhodnutí Lloyds podstatne prepracovanejšia než v napadnutom rozhodnutí, rozsah odôvodnenia v inom rozhodnutí je v každom prípade málo relevantný na to, aby Všeobecnému súdu umožnil posúdiť, či je napadnuté rozhodnutie právne dostatočne odôvodnené.

142

Štvrtá časť prvého žalobného dôvodu teda musí byť zamietnutá, ako aj prvý žalobný dôvod v celom rozsahu.

143

Tento žalobný dôvod sa týka odseku 3 článku 5 napadnutého rozhodnutia (bod 13 vyššie), podľa ktorého sa zákaz nadobúdania uplatňuje najmenej tri roky od dátumu prijatia napadnutého rozhodnutia alebo do dňa, keď akciový podiel Holandska klesne pod 50 %, ale tento zákaz sa prestane uplatňovať najneskôr päť rokov od dátumu prijatia napadnutého rozhodnutia.

144

Žalobný dôvod sa skladá z piatich častí. Prvá časť je založená na porušení článku 345 ZFEÚ tým, že dĺžka trvania zákazu nadobúdania závisí od podielu vo vlastníctve štátu. Druhá časť sa týka porušenia článku 107 ods. 3 písm. b) ZFEÚ, ako aj nesprávneho uplatnenia oznámení. Tretia časť je založená na porušení zásady rovnosti zaobchádzania. Štvrtá časť je založená na porušení zásady proporcionality, zatiaľ čo piata časť sa týka porušenia zásady riadnej správy veci verejných, ako aj nedostatku odôvodnenia v zmysle článku 296 ZFEÚ.

145

ABN Amro tvrdí, že článok 345 ZFEÚ bol porušený v tom, že článok 5 napadnutého rozhodnutia stanovuje väzbu medzi vlastníctvom minimálne 50 % jej akcií štátom a uplatnením zákazu nadobúdania počas maximálneho obdobia dvoch rokov, po uplynutí prvého obdobia troch rokov. Uvádza predovšetkým, že článok 345 ZFEÚ zakazuje Komisii prijať rozhodnutie na základe rozlišovania medzi verejným a súkromným vlastníctvom podniku. Zdôrazňuje, že štátne vlastníctvo ako také nepredstavuje štátnu pomoc a dodáva, že článok 345 ZFEÚ postihuje nezákonnosťou úvahu, podľa ktorej štátne vlastníctvo vytvára samo osebe výhodu zodpovedajúcu štátnej pomoci.

146

Komisia namieta proti tejto argumentácii. Podľa nej článok 345 ZFEÚ ukladá povinnosť zachovať neutrálny postoj voči verejnému alebo súkromnému charakteru vlastníctva podniku, ale nezakazuje každé nerovné zaobchádzanie.

147

Podľa článku 345 ZFEÚ zmluvy nezasahujú do pravidiel, ktorými sa v členských štátoch riadi systém vlastníctva majetku.

148

Z judikatúry vyplýva, že účinkom článku 345 ZFEÚ nie je vylúčiť z pôsobnosti základných pravidiel Zmluvy právny režim vlastníckeho práva existujúci v členských štátoch (rozsudok Súdneho dvora z 18. júla 2007, Komisia/Nemecko, C-503/04, Zb. s. I-6153, bod 37). Okrem toho, pravidlá hospodárskej súťaže stanovené Zmluvou, ktoré sú základnými pravidlami, sa uplatňujú bez rozdielu na verejné a súkromné podniky a nemožno sa teda domnievať, že predmetné ustanovenie obmedzuje pôsobnosť pojmu štátna pomoc v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa zo 6. marca 2003, Westdeutsche Landesbank Girozentrale a Land Nordrhein‑Westfalen/Komisia, T-228/99 a T-233/99, Zb. s. II-435, body 193 a 194 a citovanú judikatúru).

149

Podľa ABN Amro viazanie ukončenia zákazu nadobúdania na predpokladaný okamih jej (čiastočnej) privatizácie predstavuje porušenie tohto ustanovenia, pretože Komisia tým priznáva následky samotnej skutočnosti, že ABN Amro je vo väčšinovom vlastníctve štátu. Netvrdí, že pravidlá o štátnej pomoci sa majú uplatňovať odlišne z dôvodu, že je vlastnená štátom, ale že táto okolnosť by ju nemala sankcionovať.

150

Túto argumentáciu nemožno prijať.

151

Ako vyplýva z odôvodnenia 312 napadnutého rozhodnutia (pozri bod 36 vyššie), Komisia nepovažuje skutočnosť, že podnik ostáva vo vlastníctve štátu, za štátnu pomoc. V tomto odôvodnení je totiž uvedené, že ukončenie štátneho vlastníctva je náhradou za odhad, kedy sa skončí výhoda vyplývajúca z pomoci. Z toho vyplýva, že Komisia sa domnieva, že musí zmierniť účinky pomoci poskytnutej zo strany holandského štátu prostredníctvom znárodnenia FBN a dodatočných opatrení rekapitalizácie, ktoré sú podľa nej naďalej výrazné, ak štát vlastní väčšinový podiel v ABN Amro.

152

Okrem toho, zákaz nadobúdania sa prestane uplatňovať po piatich rokoch, aj keby holandský štát v danej dobe prípadne neznížil svoju účasť pod 50 %.

153

Ako správne uvádza Komisia, z článku 345 ZFEÚ nevyplýva, že Komisia nemôže pripísať následky skutočnosti, že štát vlastní väčšinový podiel kapitálu určitého podniku, ak sa domnieva, že sú na to objektívne dôvody. V prejednávanej veci sa riadila práve touto úvahou. Jej platnosť je ešte potrebné preskúmať v rámci ďalších častí druhého žalobného dôvodu.

154

Z vyššie uvedeného vyplýva, že napadnuté rozhodnutie nestotožňuje štátne vlastníctvo so štátnou pomocou a uvádza objektívny dôvod, na základe ktorého je vlastníctvo väčšinového podielu štátom v tomto kontexte použité ako referenčný prvok, na základe čoho nemožno hovoriť o diskriminácii vo vzťahu k štátnemu vlastníctvu.

155

Prvá časť druhého žalobného dôvodu musí byť preto zamietnutá.

156

Táto časť je zložená z dvoch výhrad, ktoré sa týkajú na jednej strane porušenia článku 107 ods. 3 písm. b) ZFEÚ a na druhej strane nesprávneho uplatnenia oznámení. Je vhodné začať s preskúmaním druhej výhrady.

157

ABN Amro sa domnieva, že vzhľadom na to, že potreba pomoci v danej veci nevyplýva z nahromadenia nadmerných rizík, a vzhľadom na veľmi nízky rizikový profil boli v prejednávanej veci opodstatnené iba obmedzené opatrenia orientované na správanie. Podľa nej z dôvodu, že odsek 40 oznámenia o reštrukturalizácii stanovuje predĺženie zákazu nadobúdania až do skončenia obdobia reštrukturalizácie, je každý zákaz presahujúci tri roky v jej prípade neprijateľný, pretože bola vždy zisková a v napadnutom rozhodnutí je uznaná za životaschopný subjekt. Okrem toho po danom období už nebude v reštrukturalizačnom procese, keďže jej reštrukturalizácia sa skončila, keď bolo prijaté napadnuté rozhodnutie a keďže reštrukturalizačný plán z roku 2009 sa uplatňoval iba do roku 2013. Napokon tvrdenie Komisie, podľa ktorého je predmetný zákaz potrebné uplatňovať dovtedy, kým môže väčšinový podiel štátu pôsobiť ubezpečujúco na veriteľov a vkladateľov, nie je odôvodnením v súlade s oznámením o reštrukturalizácii.

158

ABN Amro dodáva, že odsek 40 oznámenia o reštrukturalizácii stanovuje, že opatrenie orientované na správanie môže byť zachované v závislosti od zamerania, výšky a časového trvania pomoci, ale napriek tomu, že ona získala výrazne nižšiu pomoc než je pomoc, ktorá bola schválená v iných relevantných veciach, v žiadnej z tých vecí nebol uložený zákaz nadobúdania, ktorý by trval päť rokov.

159

ABN Amro tiež pripomína, že samotné oznámenie o reštrukturalizácii v jeho bode 14 uvádza, že Zmluva o FEÚ je vo vzťahu k verejnému alebo súkromnému vlastníctvu neutrálna, takže to, že sa priznali právne následky zachovaniu verejného charakteru kapitálu banky, predstavuje jeho porušenie.

160

Uvádza napokon, že námietka neprípustnosti vznesená Komisiou je nedôvodná.

161

Komisia tvrdí, že tak ako v rámci prvého žalobného dôvodu, časť žalobného dôvodu založená na porušení článku 107 ods. 3 písm. b) ZFEÚ nie je podporená žiadnym tvrdením, a teda musí byť vyhlásená za neprípustnú. Okrem toho, tvrdenia ABN Amro sú nedôvodné v podstate preto, lebo dĺžka trvania podmienok orientovaných na správanie musí byť posúdená aj s ohľadom na zásadu, podľa ktorej má byť pomoc obmedzená na nevyhnutné minimum.

162

Na úvod je vhodné poznamenať, že niektoré tvrdenia ABN Amro už boli preskúmané a musia byť zamietnuté. Je to prípad tvrdenia, podľa ktorého mal jej rizikový profil viesť k tomu, aby jej boli uložené mierne opatrenia orientované na správanie, a to ako vo vzťahu k ich dosahu, tak k dĺžke ich trvania. Bolo preskúmané vyššie v bodoch 91 až 100, kde sa dospelo k záveru, že analýza ABN Amro musí byť upravená. Predovšetkým nie je preukázané, že Komisia nezohľadnila osobitosti predmetného prípadu, keďže ABN Amro získala pomoc vo veľmi vysokej výške a v jej prípade nebolo uložené žiadne štrukturálne opatrenie. Okrem toho, tvrdenie založené na porovnaní zákazov nadobúdania uložených v rovnakom období v iných veciach bude preskúmané v rámci tretej časti.

163

Pokiaľ ide ďalej o tvrdenie ABN Amro, týkajúce sa odseku 14 oznámenia o reštrukturalizácii, podľa ktorého je Zmluva v otázke vlastníctva majetku neutrálna, keďže pravidlá týkajúce sa štátnej pomoci sa uplatňujú bez ohľadu na súkromný alebo verejný charakter banky, toto ustanovenie iba pripomína zásadu uvedenú v článku 345 ZFEÚ, takže toto tvrdenie musí byť zamietnuté z rovnakých dôvodov ako tie, ktoré boli zamietnuté v prvej časti druhého žalobného dôvodu.

164

Pokiaľ ide o preskúmanie hlavnej výhrady ABN Amro, ktorá sa konkrétne týka nedodržania oznámení, je potrebné pripomenúť, že ako bolo uvedené vyššie v bode 31, oznámenia sa týkajú právomoci voľnej úvahy Komisie, pokiaľ ide o podmienky, ktoré musia byť splnené, aby bolo opatrenie pomoci, ktoré napravuje vážne ohrozenie hospodárstva členského štátu, vyhlásené za zlučiteľné s článkom 107 ods. 3 písm. b) ZFEÚ, predovšetkým ak ide o stanovenie štrukturálnych opatrení alebo opatrení orientovaných na správanie. Existencia tejto právomoci musí byť zohľadnená v analýze výhrad založených na porušení oznámení, keďže Komisia musí posúdiť zlučiteľnosť pomoci na základe všetkých opatrení a podmienok v závislosti od osobitosti každého prípadu.

165

V súvislosti s dĺžkou zákazu nadobúdania, napadnuté rozhodnutie odkazuje v odôvodnení 311 (pozri bod 36 vyššie) na odsek 40 oznámenia o reštrukturalizácii.

166

Podľa tohto ustanovenia by sa zákaz nadobúdania, uložený s cieľom obmedziť narúšania hospodárskej súťaže, mal uplatňovať počas doby troch rokov a môže sa uplatňovať až do konca obdobia reštrukturalizácie v závislosti do zamerania, výšky a časového trvania pomoci.

167

Komisia však ďalej v odôvodnení 312 napadnutého rozhodnutia (pozri bod 36 vyššie) dodáva, že predĺženie doby zákazu nadobúdania nad tri roky je odôvodnené skutočnosťou, že zatiaľ čo časť pomoci sa už splatila, ABN Amro niektoré opatrenia nemôže splatiť kvôli forme, v ktorej boli poskytnuté. Okrem toho, ako bolo uvedené v rámci prvej časti, Komisia tiež spresnila, že ukončenie väčšinového vlastníctva štátu je náhradou za odhad, kedy sa skončí výhoda vyplývajúca z pomoci, ale zákaz nadobúdania sa však v žiadnom prípade neuplatní po uplynutí piatich rokov.

168

ABN Amro svojím tvrdením v podstate nepopiera, že zákaz nadobúdania môže byť uložený na dobu troch rokov v súlade s vyššie uvedeným ustanovením, ale uvádza, že toto obdobie malo byť maximálnym obdobím zákazu predovšetkým z dôvodu, že po tomto období už nebola v reštrukturalizácii.

169

Ako poznamenala Komisia počas pojednávania, v tomto smere treba uviesť, že oznámenie o reštrukturalizácii konkrétne nedefinuje dĺžku trvania zákazov nadobúdania uložených s cieľom zabezpečiť obmedzenie pomoci na nevyhnutné minimum. Keďže sa však odsek 23 oznámenia o reštrukturalizácii vzťahuje na reštrukturalizáciu príjemcu pomoci, možno z toho vyvodiť, že toto opatrenie môže byť považované za opodstatnené dovtedy, kým tento kontext trvá. Pravidlo stanovené v odseku 23 oznámenia o reštrukturalizácii je teda analogické tomu, ktoré je rozvinuté v odseku 40 tohto oznámenia (bod 166 vyššie), v ktorom sa odkazuje na odôvodnenia 311 a 312 napadnutého rozhodnutia a kde je spresnené, že niektoré zákazy nadobúdania sa môžu uplatňovať „až do konca obdobia reštrukturalizácie v závislosti do zamerania, výšky a časového trvania pomoci“. V predmetnej veci je preto potrebné zistiť, či dĺžka trvania zákazu uloženého v článku 5 napadnutého rozhodnutia zodpovedá pravidlu stanovenému v odseku 23 oznámenia o reštrukturalizácii, tak ako bolo práve vysvetlené.

170

Komisia v súvislosti s tým v odôvodneniach 76 až 92 napadnutého rozhodnutia opísala znenie reštrukturalizačného plánu z decembra 2009 a aktualizovanú verziu tohto plánu z novembra 2010. ABN Amro má pravdu v tom, že finančné prognózy tohto reštrukturalizačného plánu nepresahujú rok 2013.

171

Z odôvodnenia 312 napadnutého rozhodnutia a z jeho článku 5 však vyplýva, že v predmetnej veci to nie je obdobie reštrukturalizácie banky ako také, definované v rôznych verziách reštrukturalizačného plánu, ktoré určuje koniec uplatnenia sporného opatrenia, ale zníženie podielu akcií vlastnených holandských štátom pod hranicu 50 %.

172

Napadnuté rozhodnutie ani priamo neviaže koniec uplatnenia predmetného zákazu na koniec pomoci. Tak ako bolo vysvetlené v odôvodnení 312 napadnutého rozhodnutia, povaha poskytnutej pomoci, čiže podpory rekapitalizácie, je taká, že nemusí byť čiastočne vrátená, voči čomu ABN Amro nenamieta. V predmetnej veci teda nie je možné stanoviť priamu väzbu medzi dĺžkou trvania zákazu nadobúdania na jednej strane a prípadnou lehotou na vrátenie pomoci, ktorá by sa mohla považovať za označenie konca obdobia trvania pomoci, na strane druhej.

173

V tomto kontexte možno poznamenať, že Komisia sa pred Všeobecným súdom odvolala aj na odôvodnenie 139 jej rozhodnutia C(2010) 726 v konečnom znení z 5. februára 2010, spomenutého v odôvodnení 23 napadnutého rozhodnutia. Komisia týmto rozhodnutím rozšírila formálne konanie o preskúmaní, ktoré začala rozhodnutím z 8. apríla 2009, rozšírením jeho pôsobnosti, aby do nej začlenila niektoré nové opatrenia. Toto odôvodnenie, nasledujúce po odôvodnení 138 daného rozhodnutia, v ktorom sa spomína potreba zákazu nadobúdania na účely obmedzenia narušení hospodárskej súťaže, uvádza, že vzhľadom na opakovaný a výrazný zásah holandského štátu v prospech FBN a ABN Amro N by sa verejnosť a predovšetkým vkladatelia mohli domnievať, že v prípade problémov štát opäť zasiahne. Komisia v danom odôvodnení dodáva, že spotrebitelia by mohli veriť, že nový subjekt ABN Amro je veľmi spoľahlivou bankou, čím by sa tejto skupine mohlo uľahčiť prijímanie vkladov.

174

Podobné úvahy sa nachádzajú v poznámke pod čiarou č. 89 napadnutého rozhodnutia, ktorá zapadá do diskusie o existencii štátnej pomoci. Odkazuje sa tam na marketingové nástroje, ktoré FBN použila v roku 2009 voči zahraničným investorom, ktoré poukazujú na skutočnosť, že štátne vlastníctvo je priaznivým prvkom vyvolávajúcim dôveru vkladateľov a veriteľov.

175

Preto na rozdiel od toho, čo uvádza ABN Amro, za osobitných okolností prípadu bolo pre Komisiu relevantné domnievať sa, že okamih, keď holandský štát už nebude vlastniť väčšinu podielov ABN Amro, má byť považovaný za odhad dátumu, kedy sa skončí výhoda vyplývajúca z pomoci, ktorá bola odôvodnená kontextom reštrukturalizácie. Vo vzťahu k tomu, čo bolo uvedené vyššie v bode 169 teda Komisia mala dôvody odvolávať sa v článku 5 napadnutého rozhodnutia na väčšinové vlastníctvo holandského štátu v ABN Amro. Okrem toho možno na doplnenie dodať, že z korešpondencie vloženej do spisu vyplýva, že samotná ABN Amro v priebehu konania vo veci formálneho zisťovania opätovne použila okamih skončenia väčšinového vlastníctva štátu za rozhodujúci moment pre určenie konca ďalších opatrení orientovaných na správanie, ako je zákaz reklamy alebo politika v oblasti dividend.

176

Preto pokiaľ ide o skutočnosť, že dĺžka trvania zákazu nadobúdania bola stanovená na päť rokov, z hľadiska významu, ktorý bol priznaný následkom účasti štátu, je zohľadnenie stratégie holandského štátu pre odchod z kapitálu ABN Amro jasne relevantné. Komisia ju opisuje v odôvodneniach 87 a 88 napadnutého rozhodnutia. Je tam uvedené, že holandský štát vo viacerých listoch vysvetlil, že sa domnieval, že pôjde postupom prvej verejnej ponuky (initial public offering) ako hlavnou stratégiou odchodu z ABN Amro, keďže umiestnenie prvej časti jeho akcií vo výške od [dôverné] do [dôverné] % sa mohlo očakávať najskôr [dôverné], zatiaľ čo ponuka druhej časti na trh vo výške od [dôverné] do [dôverné] % by mohla nasledovať v roku 2015. Spresňuje tiež, že holandský štát má zámer znížiť svoju účasť na maximum [dôverné] % pred koncom roka [dôverné] a napokon, že predpokladá úplný odchod z kapitálu ABN Amro v závislosti na trhových podmienkach a schopnosti ABN Amro byť predmetom verejnej ponuky na prevzatie. Plánovaná stratégia odchodu sa teda jasne vzťahuje na minimálne obdobie 4 rokov od dátumu prijatia napadnutého rozhodnutia v apríli 2011.

177

Ako správne uvádza Komisia, doba piatich rokov je okrem toho uvedená v oznámení o reštrukturalizácii, ktoré v napadnutom rozhodnutí slúži ako referenčný rámec pre stanovenie obmedzení zákazu nadobúdania, ako to vyplýva napríklad z jeho bodu 6.3 nazvaného „Posúdenie pomoci a plánu reštrukturalizácie z decembra 2009 a aktualizovaného plánu reštrukturalizácie z novembra 2010 podľa [oznámenia o reštrukturalizácii]“. Maximálne obdobie piatich rokov tak možno nájsť predovšetkým v odseku 37 tohto oznámenia, keďže ide o maximálnu dobu, ktorá môže byť v určitých prípadoch poskytnutá bankám na prijatie niektorých štrukturálnych opatrení o prevode a obmedzení činností.

178

Okrem toho, hoci ABN Amro pevne popiera, že by mohla súhlasiť s maximálnym obdobím piatich rokov pre zákaz nadobúdania, toto maximálne obdobie uplatnenia zákazu možno nájsť aj inde v napadnutom rozhodnutí. Jeho článok 6 ukladá ABN zákaz uvádzať v reklame, že je v štátnom vlastníctve, alebo na to odkazovať v oznámeniach určených jej súčasným alebo potenciálnym klientom alebo investorom. Dĺžka trvania jeho uplatnenia je určená na obdobie „najmenej troch rokov od dátumu tohto rozhodnutia alebo do dňa, keď akciový podiel Holandska v ABN Amro Group klesne pod 50 % podľa toho, čo nastane neskôr.“ Je tam dodané, že tento zákaz „sa prestane uplatňovať najneskôr päť rokov od dátumu prijatia tohto rozhodnutia“.

179

Za týchto okolností je potrebné uzavrieť, že nie je možné domnievať sa, že Komisia porušila oznámenia a predovšetkým oznámenie o reštrukturalizácii uplatnením sporného zákazu na maximálne obdobie piatich rokov.

180

Z rovnakých dôvodov, ako sú uvedené vyššie v bodoch 68 až 70 v rámci preskúmania prvej časti prvého žalobného dôvodu, je táto výhrada prípustná, ale nedôvodná.

181

Z vyššie uvedeného vyplýva, že druhá časť druhého žalobného dôvodu musí byť zamietnutá.

182

ABN Amro tvrdí, že stanovením dĺžky trvania zákazu tak, ako je uvedené v článku 5 napadnutého rozhodnutia, Komisia porušuje zásadu rovnosti zaobchádzania. Tvrdí predovšetkým, že hoci sú niektoré zákazy nadobúdania v iných rozhodnutiach Komisie kratšieho trvania, väčšina z nich trvá tri roky bez predĺženia. Výnimočne dlhé trvanie zákazu, ktoré jej bol uložené, je okrem toho v rozpore s podstatne nižšou sumou získanej pomoci v porovnaní s tou, ktorá bola poskytnutá väčšine ostatných bánk prijímajúcich pomoc. Podľa ABN Amro v rozhodnutiach Lloyds a RBS, ktoré Komisia citovala pred Všeobecným súdom, sa dosah uloženého obmedzenia, okrem skutočnosti, že bol obmedzenejší, tiež viazal na splnenie opatrení uložených v rámci ich reštrukturalizácie.

183

Komisia namieta proti tvrdeniam ABN Amro a predovšetkým pripomína, že jej situácia nemôže byť mechanicky porovnávaná so situáciou iných bánk, ktoré musia uplatňovať štrukturálne opatrenia alebo zaplatiť vyššiu odmenu, alebo obe naraz.

184

V tomto smere, ako už bolo preskúmané v rámci prvého žalobného dôvodu, je zložité uviesť skutočne porovnateľné situácie, keďže ide o rozhodnutia schvaľujúce štátnu pomoc bankám v súvislosti s finančnou krízou, takže porovnanie, ako ho navrhuje ABN Amro ohľadom dĺžky trvania zákazu nadobúdania, je málo relevantné, keďže Komisia vykonáva celkovú analýzu od prípadu k prípadu (pozri predovšetkým bod 113 vyššie).

185

Vyššie v bode 114 je okrem toho uvedené, že v každom prípade v miere, v akej mohol Všeobecný súd vykonať porovnávacie hodnotenie uložených podmienok v rôznych rozhodnutiach, bremeno preukázať porovnateľný charakter predmetných situácií alebo to, že ide o skutkovo rozdielne rámce, na ktoré bolo uplatnené rovnaké riešenie, znáša ABN Amro.

186

Pokiaľ ide o iné rozhodnutia prijaté v rovnakom období, je potrebné uviesť, tak ako uvádza Komisia, že rozhodnutia Lloyds a RBS stanovujú tiež zákazy nadobúdania, ktorých doba uplatňovania presahuje „štandardnú“ dobu troch rokov, uvedenú v odseku 40 oznámenia o reštrukturalizácii, čo odporuje stanovisku ABN Amro, podľa ktorého bol ostatným bankám uložený zákaz na maximálnu dobu troch rokov.

187

Rozhodnutie RBS v jeho odôvodnení 108 odkazuje na dátum skončenia platnosti po troch rokoch alebo na dátum, kedy sa skončila posledná operatívna činnosť, pričom rozhodujúci bol neskorší dátum. Rozhodnutie Lloyds stanovuje podobnú formuláciu, ale presná formulácia rozhodujúceho okamihu, alternatívneho k minimálnemu obdobiu troch rokov, je tajná z dôvodu dôvernosti. Z argumentácie Komisie však možno pochopiť, že aj v tomto prípade ide o okamih realizácie určitých štrukturálnych opatrení.

188

ABN Amro predovšetkým uvádza, že skutočnosť, že v týchto dvoch rozhodnutiach ide o obdobie späté s realizáciou štrukturálnych opatrení, robí diskrimináciu vo vzťahu k nej o to nápadnejšiu, keďže jej boli uložené iba opatrenia orientované na správanie.

189

Ako vysvetľuje Komisia, predmetné dve banky boli prinútené uskutočniť prevody v rámci záväzku smerujúceho k zníženiu pôsobenia pomoci na hospodársku súťaž a nie ako opatrenia, ktoré by obnovili ich životaschopnosť. Tvrdenie, ktoré uvádza ABN Amro, že na základe toho malo byť voči nej uplatnené výhodnejšie zaobchádzanie, keďže jej bolo uložené opatrenie zamerané na správanie, je tvrdením, ktoré nemôže uspieť. Okrem toho, v rozpore s tým, čo uvádza, je oveľa relevantnejšie dozrieť na efektívnosť opatrení orientovaných na správanie pri absencii štrukturálnych opatrení.

190

Nie je teda preukázané, že porovnanie s inými rozhodnutiami o štátnej pomoci vydanými v rovnakej dobe môže spochybniť zákonnosť článku 5 napadnutého rozhodnutia, pokiaľ ide o stanovenú dĺžku trvania zákazu.

191

Aj tretia časť druhého žalobného dôvodu preto musí byť zamietnutá.

192

ABN Amro tvrdí, že dĺžka trvania zákazu nadobúdania je neprimeraná. Podľa nej Komisia neuviedla žiadne presvedčivé tvrdenie, ktoré by umožnilo odôvodniť rozsah zákazu nadobúdania po uplynutí troch rokov a v žiadnom prípade nepreukázala nevyhnutnosť tohto predĺženia.

193

Uvádza, že z dôvodu, že holandský štát mal zámer postúpiť svoje podiely po častiach, takto stanovený zákaz nerobí ponuku jeho podielov pre investorov atraktívnejšou, keďže títo budú menej ochotní investovať alebo budú chcieť investovať iba za nižšiu cenu. Podľa nej je však verejným záujmom, aby holandský štát získal vysoký zisk a aby Komisia uprednostnila rýchlu privatizáciu. Uvádza, že holandský štát a ona sama z tohto dôvodu navrhli viazať dĺžku trvania zákazu nadobúdania na majetkovú účasť holandského štátu presahujúcu 80 % jej podielov, ale že Komisia tento návrh ignorovala.

194

ABN Amro si okrem toho kladie otázku, prečo by obdobie zákazu kratšie než päť rokov nemohlo dosiahnuť cieľ sledovaný zákazom.

195

ABN Amro dodáva, že na to, aby mohlo uspieť tvrdenie Komisie, podľa ktorého by zníženie štátneho vlastníctva na 50 % posilnilo dôveru veriteľov a vkladateľov na tú istú úroveň, ako bola pred októbrom 2008, musí sa domnievať, že štátne vlastníctvo sa rovná štátnej pomoci, čo je v rozpore s článkom 345 ZFEÚ. ABN Amro má za to, že úvaha Komisie je inherentne nesprávna, pretože dôvera, ktorú vzbudzuje štátne vlastníctvo, by mohla veľmi dobre existovať po uplynutí tohto hraničného obdobia, keďže je viazaná na jej postavenie systémovo dôležitej banky a na možnosť vyplývajúcu z tohto postavenia, že holandský štát v čase krízy zasiahne.

196

ABN Amro napokon uvádza, že nerozumie, z čoho vychádza Komisia, keď sa domnieva, že dôvera verejnosti klesne, ak by štát predal 50 % svojich podielov. Skutočnosť, že Komisia nemohla stanoviť primerané podmienky pre skončenie zákazu, nemôže odôvodniť stanovenie svojvoľných podmienok.

197

Komisia sa domnieva, že zásada proporcionality bola dodržaná.

198

Najprv je potrebné pripomenúť charakteristiky preskúmania proporcionality takého opatrenia, o aké ide v predmetnej veci, v osobitnom kontexte rozhodnutia o zlučiteľnosti štátnej pomoci, s výhradou podmienok, ktoré dotknutý členský štát neprijal. V tomto smere sa odkazuje na body 74 až 82 vyššie. V každom prípade nie je potrebné zaujať konečné stanovisko o medziach preskúmania zo strany Všeobecného súdu uvedených v týchto bodoch, pretože ABN Amro nepreukázala, že predĺženie zákazu nad obdobie troch rokov podľa podmienok stanovených v článku 5 napadnutého rozhodnutia je v rozpore so zásadou proporcionality.

199

Pokiaľ ide o cieľ sledovaný predmetným zákazom, je vhodné pripomenúť, že bol stanovený predovšetkým na základe zásady, podľa ktorej pomoc musí byť obmedzená na nevyhnutné minimum, v mene ktorej sa má za to, že fondy, ktoré boli údajne disponibilné na vykonanie akvizícií, by mali byť skôr zaplatené štátu, napríklad prostredníctvom dodatočných dividend.

200

Z preskúmania druhej výhrady druhej časti tohto žalobného dôvodu vyplýva, že predmetný zákaz nadobúdania môže zjavne zodpovedať tomuto cieľu, keď sa uplatní na maximálne obdobie piatich rokov, predovšetkým preto, lebo koniec tohto obdobia nahrádza okamih ukončenia pomoci, po ktorom už logika príspevku príjemcu pomoci o obmedzení pomoci na nevyhnutné minimum stráca svoj zmysel. To platí aj v prípade podporného dôvodu obmedzenia narúšania hospodárskej súťaže (pozri predovšetkým body 173 až 175 vyššie).

201

Pokiaľ ide o konkrétne tvrdenia, ktoré uviedla ABN Amro, po prvé, jej tvrdenie založené na nevyhnutnosti zohľadniť stratu hodnoty banky pre potenciálnych investorov vyplývajúcu z predmetného zákazu, ktorý podľa nej bráni rýchlemu odchodu holandského štátu z vlastníctva podielov v ABN Amro, nemôže uspieť vzhľadom na cieľ obmedziť pomoc na nevyhnutné minimum. Neuloženie tak prísneho zákazu nadobúdania, umožňujúceho získať najlepšiu cenu pre štát v rámci verejnej ponuky na prevzatie, je zjavne menej priamym a teda menej účinným opatrením na dosiahnutie rovnakého cieľa.

202

Po druhé, ABN Amro neuvádza žiaden konkrétny dôkaz na podporu svojho tvrdenia, podľa ktorého mala dĺžka trvania zákazu nadobúdania negatívny vplyv na cenu podielov daných na predaj pre súkromných investorov. Iste, títo investori vzali do úvahy obmedzenia uložené banke, ale nie je preukázané, že by neboli schopní pochopiť, že zákaz skončí v prípade čiastočnej privatizácie. Toto tvrdenie teda nie je presvedčivé.

203

Po tretie, zo spisu vyplýva, že pôvodný návrh Komisie smeroval k spojeniu ukončenia zákazu nadobúdania s okamihom úplnej privatizácie ABN Amro. Táto spoločnosť preto nemôže tvrdiť, že úvaha Komisie nie je koherentná, keď uvádza, že dôvera tretích osôb by bola ovplyvnená v inom momente, než pri celkovej privatizácii, pretože práve v priebehu rokovaní o obmedzení zákazu sa toto stanovisko zmenilo na menej obmedzujúce riešenie pre ABN Amro.

204

Okrem toho, holandský štát a ABN Amro počas rokovaní prijali, ba dokonca navrhli stratu kontroly v zmysle práva Únie v oblasti koncentrácií za referenčný bod pre ukončenie opatrení orientovaných na správanie, ako to vyplýva predovšetkým z ponúk opatrení z 30. júla a 6. septembra 2010. Až v neskoršom štádiu rokovania sa objavilo obmedzenie vlastníctva na 80 % podielov, ako aj vysvetlenie založené na potrebe holandského štátu získať dobrú cenu v prípade verejnej ponuky na prevzatie. Vzhľadom na analýzu urobenú vyššie rámci druhej časti tohto žalobného dôvodu nie je preukázané, že prevod 20 % vlastníctva podielov banky je vhodným referenčným bodom pre určenie ukončenia výhod vyplývajúcich z pomoci.

205

Po štvrté, pokiaľ ide o otázku, či sa Komisia mohla domnievať, že dôvera veriteľov a vkladateľov bola výhodou vyplývajúcou zo štátneho vlastníctva v dôsledku pomoci, okrem odpovedí, ktoré už boli uvedené v rámci preskúmania druhej časti druhého žalobného dôvodu, dokumenty vydané ratingovými agentúrami, na ktoré Komisia odkazuje v rámci tohto konania, podporujú jej tvrdenie. Vyplýva z nich, že nielen postavenie ABN Amro ako banky, ktorá má trvalý význam, alebo skutočnosť, že „je príliš veľká na to, aby skrachovala“ vyvoláva dôveru, ale tiež skutočnosť, že holandský štát sa skutočne podieľa na vlastníctve jej podielov. Časť správy ratingovej agentúry zo 6. januára 2011, ktorú cituje Komisia, to vysvetľuje, keď uvádza, že predmetná agentúra „považuje súčasné, ale dočasné vlastníctvo holandského štátu a podporu jej vlastníkov za hlavný prostriedok podpory hodnotenia [ABN Amro]“.

206

Napokon, v súvislosti so skutočnosťou, že ak holandský štát nestratí kontrolu pred týmto dátumom, zákaz nadobúdania sa automaticky skončí po uplynutí piatich rokoch, okrem analógie, ktorá bola uvedená už v rámci druhej časti a podľa ktorej odsek 37 oznámenia o reštrukturalizácii týkajúci sa štrukturálnych opatrení odkazuje aj na maximálnu dobu piatich rokov pre prijatie týchto opatrení, je vhodné pripomenúť, že dĺžka trvania zákazu nad počiatočné trojročné obdobie, proti ktorému ABN nenamieta, súvisí predovšetkým s okamihom straty kontroly holandského štátu. Zákonnosť tohto prístupu nemohla byť v rámci druhej časti tohto žalobného dôvodu spochybnená.

207

Okrem toho, zo stratégie odchodu navrhnutej holandským štátom (pozri tiež diskusiu o druhej časti tohto žalobného dôvodu vyššie) vyplýva, že predpokladá ponúknutie druhej časti od [dôverné] do [dôverné] % akcií až v roku 2015, to znamená štyri roky po prijatí napadnutého rozhodnutia a to v závislosti od trhových podmienok.

208

Za týchto okolností sa nedá vylúčiť hypotéza, podľa ktorej maximálne obdobie piatich rokov môže hrať dokonca v prospech holandského štátu, teda že zákaz skončí predtým, než bude môcť predať väčšinu akcií.

209

Nie je teda preukázané, že Komisia pri stanovení dĺžky trvania zákazu nadobúdania v článku 5 napadnutého rozhodnutia porušila zásadu proporcionality. Štvrtú časť druhého žalobného dôvodu preto treba zamietnuť.

210

ABN Amro uvádza, že Komisia nezohľadnila všetky relevantné skutočnosti, pokiaľ ide o dĺžku trvania zákazu nadobúdania, predovšetkým ohľadom nevyhnutnosti tohto opatrenia, možnosti prijať menej obmedzujúce opatrenia a námietky podanej v priebehu konania vo veci formálneho zisťovania, na základe čoho prijatím článku 5 napadnutého rozhodnutia porušila zásadu riadnej správy veci verejných.

211

ABN Amro okrem toho uvádza, že napadnuté rozhodnutie je postihnuté nedostatkom odôvodnenia. Domnieva sa, že vysvetlenie, podľa ktorého ukončenie štátneho vlastníctva umožňuje odhadnúť, kedy skončí výhoda vyplývajúca z pomoci, nie je jasné ani správne. Rovnakým spôsobom odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je nedostatočné v tom, že Komisia nevysvetlila, prečo je prahová hodnota 50 % účasti v banke relevantným kritériom (a nie napríklad prahová hodnota 20 %), alebo prečo bolo požadované dlhšie obdobie zákazu v porovnaní s dĺžkou trvania zákazov uložených iných bankám.

212

Komisia sa domnieva, že vzhľadom na početné výmeny názorov s holandským štátom a ABN Amro počas konania vo veci formálneho zisťovania ohľadom zákazu nadobúdania a vzhľadom na vývoj jej stanoviska v priebehu tohto obdobia neporušila zásadu riadnej správy veci verejných. Okrem toho, napadnuté rozhodnutie jasne uviedlo odôvodnenie, ktoré podopiera dĺžku trvania zákazu nadobúdania.

213

V tomto smere sa odkazuje na body 128 a 131 až 133 vyššie v rámci preskúmania štvrtej časti prvého žalobného dôvodu pre pripomenutie relevantnej judikatúry.

214

Po prvé, pokiaľ ide o údajné porušenie povinnosti riadnej správy veci verejných, je vhodné uviesť, že Komisia preskúmala relevantné skutočnosti s náležitou starostlivosťou. Zo spisu vyplýva, že stanovisko Komisie sa vyvíjalo od zohľadnenia väzby medzi skončením predmetného zákazu a celkovou privatizáciou ABN Amro smerom k prijatiu väzby medzi skončením zákazu a okamihom, keď holandský štát stratí väčšinový podiel v ABN Amro. Iste, odmietla návrhy tohto štátu a ABN Amro, ktoré sa týkali prevodov menších podielov, ale z nezhody o podstate veci nemožno vyvodiť porušenie zásady riadnej správy veci verejných.

215

Po druhé, bez toho, aby bolo potrebné odpovedať na otázku, aký bol skutočný rozsah povinnosti odôvodnenia, ktorú mala Komisia ohľadom konkrétneho opatrenia v rámci súhrnu opatrení, na základe ktorých sa mohla domnievať, že aj vzhľadom na plán reštrukturalizácie, ktorý jej bol predložený, bola pomoc banke zlučiteľná so spoločným trhom, je vhodné uviesť, že Komisia právne dostatočne odôvodnila dĺžku trvania zákazu nadobúdania.

216

Iste, napadnuté rozhodnutie uvádza len málo spresnení o dĺžke trvania zákazu nadobúdania a predovšetkým neuvádza žiadne spresnenia ohľadom alternatívnych riešení spomenutých počas konania o preskúmaní, ani vo vzťahu k riešeniam prijatým v iných rozhodnutiach.

217

Napriek tomu však nie je postihnuté nedostatkom odôvodnenia.

218

Odôvodnenie 311 napadnutého rozhodnutia sa totiž vzťahuje na odsek 40 oznámenia o reštrukturalizácii o minimálnej dĺžke trvania na dobu troch rokov. Odôvodnenie 312 tohto rozhodnutia, pri odkaze na prahovú hodnotu 50 %, na nenávratnú povahu pomoci, ako aj na skutočnosť, že daná prahová hodnota je náhradou za odhad, kedy prestane pôsobiť výhoda vyplývajúca z pomoci, vysvetľuje väzbu medzi štátnym vlastníctvom a dĺžkou trvania zákazu nadobúdania.

219

Pokiaľ ide o neskoršiu alternatívnu dobu piatich rokov pre ukončenie dĺžky trvania zákazu nadobúdania, chápe sa implicitne vo vzťahu k časovému plánu, ktorý navrhol holandský štát pre jeho stratégiu odchodu. Okrem toho, zohľadnenie minimálnej dĺžky trvania zákazu predpokladá stanovenie určitej maximálnej doby. Doba piatich rokov je teda vzhľadom na okolnosti predmetnej veci logická.

220

Napokon, v súvislosti s tvrdením, podľa ktorého mala Komisia vysvetliť, prečo obdobie zákazu uložené ABN Amro bolo dlhšie ako to, ktoré je stanovené v iných rozhodnutiach, Komisia správne uvádza, že je povinná odôvodniť svoju analýzu o zlučiteľnosti pomoci iba vo vzťahu k usmerneniam pre daný sektor, ktoré sú uvedené v oznámeniach, a nie vo vzťahu k iným rozhodnutiam.

221

Z vyššie uvedeného vyplýva, že piata časť druhého žalobného dôvodu sa musí zamietnuť.

222

V každom prípade a predovšetkým bez toho, aby musel Všeobecný súd rozhodnúť o tvrdení, ktoré Komisia predniesla na pojednávaní a podľa ktorého nemožno vyhovieť návrhom ABN Amro, ktoré sledujú iba zrušenie článku 5 napadnutého rozhodnutia, keďže toto ustanovenie nemožno oddeliť od jeho článku 1 a Všeobecný súd nemôže nahradiť analýzu Komisie o zlučiteľnosti pomoci svojou analýzou, sa žaloba musí ako celok zamietnuť.

223

Podľa článku 87 ods. 2 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže ABN Amro nemala vo veci úspech, je opodstatnené zaviazať ju na náhradu trov konania, vrátane trov konania o nariadení predbežného opatrenia, v súlade s návrhom Komisie.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (tretia komora)

rozhodol a vyhlásil:

Okolnosti predchádzajúce sporu

Konanie a návrhy

Právny stav

O prvom žalobnom dôvode týkajúcom sa dosahu zákazu nadobúdania

O prvej časti týkajúcej sa porušenia článku 107 ods. 3 písm. b) ZFEÚ, ako aj nesprávneho uplatnenia oznámení

– O druhej výhrade týkajúcej sa nesprávneho uplatnenia oznámení

– O prvej výhrade týkajúcej sa porušenia článku 107 ods. 3 písm. b) ZFEÚ

O druhej časti založenej na porušení zásady proporcionality

O tretej časti založenej na porušení zásady rovnosti zaobchádzania

O štvrtej časti založenej na porušení zásady riadnej správy veci verejných, ako aj nedostatku odôvodnenia v zmysle článku 296 ZFEÚ

O druhom žalobnom dôvode založenom na dĺžke trvania zákazu nadobúdania

O prvej časti založenej na porušení článku 345 ZFEÚ tým, že dĺžka trvania zákazu nadobúdania závisí od podielu vo vlastníctve štátu

O druhej časti založenej na porušení článku 107 ods. 3 písm. b) ZFEÚ, ako aj na nesprávnom uplatnení oznámení

– O druhej výhrade založenej na nesprávnom uplatnení oznámení

– O prvej výhrade založenej na porušení článku 107 ods. 3 písm. b) ZFEÚ

O tretej časti založenej na porušení zásady rovnosti zaobchádzania

O štvrtej časti založenej na porušení zásady proporcionality

O piatej časti založenej na porušení zásady riadnej správy veci verejných, ako aj nedostatku odôvodnenia v zmysle článku 296 ZFEÚ

O trovách