UZNESENIE SÚDU PRE VEREJNÚ SLUŽBU EURÓPSKEJ ÚNIE
(prvá komora)

z 21. februára 2013 (*)

„Verejná služba – Článok 34 ods. 1 a 6 rokovacieho poriadku – Žaloba podaná faxom v lehote na podanie žaloby – Vlastnoručný podpis advokáta odlišný od podpisu nachádzajúceho sa na origináli žaloby zaslanej poštou – Zmeškanie lehoty na podanie žaloby – Zjavná neprípustnosť“

Vo veci F‑113/11,

ktorej predmetom je žaloba podaná podľa 270 ZFEÚ, uplatniteľného na Zmluvu ESAE na základe jej článku 106a,

Luigi Marcuccio, bývalý úradník Európskej komisie, s bydliskom v Tricase (Taliansko), v zastúpení: G. Cipressa, advokát,

žalobca,

proti

Európskej komisii, v zastúpení: C. Berardis‑Kayser a J. Baquero Cruz, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci A. Dal Ferro, advokát,

žalovanej,

SÚD PRE VEREJNÚ SLUŽBU (prvá komora),

v zložení: predseda komory H. Kreppel, sudcovia E. Perillo (spravodajca) a R. Barents,

tajomníčka: W. Hakenberg,

vydal toto

Uznesenie

1        Žalobou, ktorá bola do kancelárie Súdu pre verejnú službu (ďalej len „Súd“) doručená poštou 31. októbra 2011, sa pán Marcuccio domáha najmä zrušenia implicitného rozhodnutia Komisie, ktorým Európska komisia zamietla žiadosť žalobcu, aby mu bol vyplatený nedoplatok odmeny za august 2010. Doručeniu originálu žaloby poštou predchádzalo zaslanie dokumentu označeného ako kópia originálu žaloby faxom 25. októbra 2011 do kancelárie Súdu, ktorá ho dostala v ten istý deň.

 Právny rámec

2        Článok 91 Služobného poriadku úradníkov Európskej únie (ďalej len „služobný poriadok“) uvádza:

„…

2.      Odvolanie [Žaloba – neoficiálny preklad] na Súdny dvor Európskej únie je prípustn[á,] len ak:

–        bola menovaciemu orgánu predtým predložená sťažnosť v súlade s článkom 90 ods. 2 v lehote stanovenej v uvedenom článku, a

–        sťažnosť bola zamietnutá výslovnými rozhodnutiami alebo konkludentne prijatým rozhodnutím.

3.      Odvolania [Žaloby – neoficiálny preklad] podľa odseku 2 sa musia podať do troch mesiacov. Táto lehota začne plynúť:

–        dňom oznámenia rozhodnutia prijatého na základe sťažnosti;

–        dňom uplynutia lehoty stanovenej pre odpoveď, ak bolo odvolanie [žaloba – neoficiálny preklad] podané proti nepriamo prijatému rozhodnutiu, ktorým sa zamieta sťažnosť predložená v súlade s článkom 90 ods. 2; ak sťažnosť bude zamietnutá výslovným rozhodnutím po tom, ako bola zamietnutá konkludentne prijatým rozhodnutím, no pred uplynutím lehoty na podanie odvolania [žaloby – neoficiálny preklad], lehota na podanie odvolania [žaloby – neoficiálny preklad] začne bežať znovu.

…“

3        Článok 34 Rokovacieho poriadku Súdu o predkladaní podaní stanovuje:

„1.      Originál každého podania musí byť podpísaný zástupcom účastníka konania.

…

6.      … deň, keď bola kópia podpísaného originálu… doručená kancelárii Súdu technickými komunikačnými prostriedkami dostupnými Súdu, [sa] považuje za deň doručenia podania na účely zachovania procesných lehôt za predpokladu, že podpísaný originál podania… sa predloží kancelárii Súdu najneskoršie do desiatich dní po doručení jeho kópie. …“ 

4        V zmysle článku 100 rokovacieho poriadku sa o počítaní procesných lehôt uvádza:

„1. Procesné lehoty uvedené v zmluvách, v Štatúte alebo tomto poriadku sa počítajú takto:

…

b) lehota vyjadrená v týždňoch, mesiacoch alebo rokoch sa končí uplynutím dňa, ktorý má v poslednom týždni, mesiaci alebo roku rovnaké pomenovanie alebo číslo, ako deň, kedy nastala udalosť alebo bol urobený úkon určujúci začiatok plynutia lehoty. Ak pri lehote vyjadrenej v mesiacoch alebo rokoch v poslednom mesiaci takýto deň chýba, lehota sa končí uplynutím posledného dňa mesiaca;

…

d) lehoty zahŕňajú oficiálne sviatky, nedele a soboty;

e) lehoty neprestávajú plynúť počas súdnych prázdnin.

2. Ak pripadne koniec lehoty na sobotu, nedeľu alebo na oficiálny sviatok, je posledným dňom lehoty najbližší nasledujúci pracovný deň.

Zoznam oficiálnych sviatkov vypracovaný Súdnym dvorom, ktorý sa uverejní v Úradnom vestníku Európskej únie, je platný aj pre Súd.

3. K procesným lehotám sa pripočíta desaťdňová lehota zohľadňujúca vzdialenosť.“

 Skutkové okolnosti

5        Žalobca bol úradníkom v platovej triede A 7 na Generálnom riaditeľstve Komisie pre rozvoj.

6        Rozhodnutím z 30. mája 2005 menovací orgán rozhodol o odchode žalobcu do dôchodku od 31. mája 2005 na základe článku 53 služobného poriadku a priznal mu podporu v invalidite stanovenú v súlade s článkom 78 tretím pododsekom služobného poriadku (ďalej len „rozhodnutie z 30. mája 2005“).

7        Rozsudkom zo 4. novembra 2008, Marcuccio/Komisia (F‑41/06, ďalej len „pôvodný rozsudok“), Súd zrušil rozhodnutie z 30. mája 2005 pre nedostatok odôvodnenia bez preskúmania ostatných dôvodov a námietok uplatňovaných žalobcom na podporu jeho návrhov na zrušenie rozhodnutia.

8        Dňa 30. augusta 2010 podal žalobca v zmysle článku 90 ods. 1 služobného poriadku žiadosť (ďalej len „žiadosť z 30. augusta 2010“) na vyplatenie nedoplatku odmeny za august 2010, na ktorý mal podľa svojho tvrdenia nárok na základe pôvodného rozsudku.

9        Listom z 28. februára 2011 (ďalej len „list z 28. februára 2011“), ktorý bol žalobcovi podľa jeho vyjadrenia doručený 6. apríla 2011, Komisia žalobcovi oznámila, že keďže bolo rozhodnutie z 30. mája 2005 zrušené pôvodným rozsudkom iba z dôvodu nedostatku odôvodnenia a bez toho, aby sa v ňom rozhodlo o jeho spôsobilosti vykonávať služobné povinnosti, bolo predpokladom jeho prípadného opätovného nástupu do zamestnania uskutočnenie kontroly jeho zdravotného stavu v súlade s článkom 15 prílohy VIII služobného poriadku. Za týchto okolností sa Komisia domnieva, že žalobcu nemožno považovať za osobu v aktívnej službe od 30. mája 2005.

10      Žalobca podal sťažnosť 14. marca 2011, ktorá bola doručená Komisii nasledujúci deň.

11      Rozsudkom z 8. júna 2011, Komisia/Marcuccio (T‑20/09 P), rozhodol Všeobecný súd Európskej únie o odvolaní podanom Komisiou, zrušil pôvodný rozsudok a vrátil vec na rozhodnutie Súdu, na ktorom bola zapísaná pod značkou F‑41/06 RENV.

12      Rozsudkom zo 6. novembra 2012, Marcuccio/Komisia (F‑41/06 RENV, ktorý je predmetom odvolania, o ktorom rozhoduje Všeobecný súd Európskej únie, vec T‑20/13 P), Súd návrh žalobcu vo veci, v ktorej bol vydaný pôvodný rozsudok, zamietol.

 Návrhy účastníkov konania

13      Žalobca navrhuje, aby Súd:

–        zrušil implicitné rozhodnutie o zamietnutí žiadosti z 30. augusta 2010,

–        určil neexistenciu listu z 28. februára 2011 alebo ho subsidiárne zrušil,

–        zrušil implicitné rozhodnutie, ktorým bola zamietnutá jeho sťažnosť zo 14. marca 2011,

–        zaviazal Komisiu na náhradu trov konania.

14      Komisia navrhuje, aby Súd:

–        zamietol žalobu ako neprípustnú a v každom prípade ako nedôvodnú,

–        zaviazal žalobcu na náhradu trov konania.

 Právny stav

 O rozhodnutí Súdu rozhodnúť odôvodneným uznesením

15      Podľa článku 76 rokovacieho poriadku Súd môže rozhodnúť bez ďalšieho konania odôvodneným uznesením, ak je žaloba úplne alebo čiastočne zjavne neprípustná alebo ak jej zjavne chýba akýkoľvek právny základ.

16      V prejednávanom prípade sa Súd považuje za dostatočne oboznámený so spisom, aby sa vecou zaoberal a rozhodol v nej uplatnením článku 76 rokovacieho poriadku bez ďalšieho konania odôvodneným uznesením.

 O prípustnosti

17      Najprv je potrebné pripomenúť, že lehota na podanie má kogentnú povahu, keďže bola zavedená na zabezpečenie jasnosti a istoty právnych situácií a pre potrebu vyhnúť sa akejkoľvek diskriminácii alebo svojvoľnému zaobchádzaniu pri výkone spravodlivosti. Je úlohou súdu Únie aj bez návrhu preskúmať, či boli tieto lehoty dodržané (pozri rozsudok Súdneho dvora z 8. mája 1973, Gunnella/Komisia, 33/72, bod 4; uznesenie Všeobecného súdu z 29. novembra 2011, ENISA/CEPD, T‑345/11, bod 11 a tam citovanú judikatúru).

18      Bez toho, aby sa muselo rozhodnúť o námietke neprípustnosti podanej Komisiou, je potrebné preskúmať, či bola prejednávaná žaloba podaná pri dodržaní pravidiel kogentne upravujúcich spôsoby podania návrhov, ako aj pri dodržaní príslušnej lehoty na podanie žaloby.

19      V tomto zmysle je potrebné najprv zdôrazniť, že z článku 19 tretieho odseku a článku 21 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora vyplýva, že každý žalobca sa musí nechať zastupovať osobou oprávnenou na tento účel a že na súdy Únie možno v dôsledku toho podať iba žalobu podpísanú touto osobou. Podľa článku 7 ods. 1 prílohy I Štatútu Súdneho dvora sa tieto ustanovenia uplatňujú aj v konaní na Súde pre verejnú službu. Ani Štatút Súdneho dvora, ani Rokovací poriadok Súdu pre verejnú službu však neupravujú žiadnu odchýlku alebo výnimku z tejto povinnosti (pozri v tomto zmysle uznesenie Súdneho dvora z 5. decembra 1996, Lopes/Súdny dvor, C–174/96 P, bod 8 a tam citovanú judikatúru).

20      Požiadavka vlastnoručného podpisu zástupcu žalobcu totiž na účely právnej istoty zabezpečuje pravosť žaloby a vylučuje riziko, že žaloba nie je dielom advokáta alebo poradcu oprávneného na tento účel. Táto osoba si takto ako pomocník spravodlivosti plní podstatnú úlohu, ktorú jej zveruje Štatút Súdneho dvora a Rokovací poriadok Súdu pre verejnú službu, čím výkonom svojho povolania umožňuje prístup žalobcu k Súdu pre verejnú službu (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa 23. mája 2007, Parlament/Eistrup, T‑223/06 P, bod 50). Túto požiadavku preto treba považovať za podstatné formálne pravidlo a treba ju uplatňovať striktne, takže následkom jej nedodržania je neprípustnosť žaloby (pozri v tomto zmysle Parlament/Eistrup, už citovaný, body 51 a 52).

21      Navyše z dôvodu zásadného významu postavenia advokáta ako osoby napomáhajúcej výkonu spravodlivosti v súdnych konaniach sa v článku 34 ods. 1 rokovacieho poriadku stanovuje, že originál každého podania musí byť podpísaný zástupcom účastníka konania.

22      Z toho ďalej vyplýva, že na účely predloženia originálu každého procesného podania v stanovených lehotách článok 34 Rokovacieho poriadku Súdu neumožňuje zástupcovi dotknutého účastníka konania pripojiť dva rôzne vlastnoručné podpisy, jeden na dokument zasielaný faxom do kancelárie tohto súdu a druhý na originál, ktorý bude poslaný poštou alebo predložený osobne v tejto kancelárii, a to dokonca ani vtedy keď sú oba podpisy pravé. Pokiaľ totiž zástupca účastníka konania využije možnosť, ktorú má podľa článku 34 ods. 6 rokovacieho poriadku, zaslať v príslušných lehotách „kópiu podpísaného originálu podania… technickými komunikačnými prostriedkami dostupnými Súdu“, táto možnosť podlieha podmienke sine qua non, že ten istý „podpísaný originál podania… sa predloží kancelárii Súdu najneskoršie do desiatich dní po doručení jeho kópie“, pričom prídavné meno „podpísaný“ v mužskom rode môže odkazovať iba na originál žaloby a nie na kópiu originálu žaloby.

23      Za týchto podmienok, ak sa zdá, že sa na origináli podania, ktorý je fyzicky predložený kancelárii do desiatich dní po tom, ako bol v kópii zaslaný Súdu faxom, nenachádza ten istý podpis ako na odfaxovanom dokumente, treba konštatovať, že do kancelárie tohto súdu boli doručené dve rôzne procesné podania, každé s vlastným podpisom, aj keď tento podpis pripojila tá istá osoba. Keďže zaslanie textu poslaného faxom nespĺňa podmienky právnej istoty vyžadované článkom 34 Rokovacieho poriadku Súdu pre verejnú službu, na účely dodržania lehoty na podanie žaloby nemožno zohľadniť dátum zaslania dokumentu poslaného faxom (pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. septembra 2011, Bell & Ross BV/ÚHVT, C‑426/10 P, body 37 až 43).

24      Je taktiež potrebné doplniť, že lehota na podanie žaloby je stanovená článkom 91 ods. 3 služobného poriadku, od ktorého sa Rokovací poriadok Súdu pre verejnú službu nemôže odchýliť. V dôsledku toho je dôležité, aby bol originál žaloby vyhotovený najneskôr do konca tejto lehoty. Z tohto pohľadu je poslanie faxom nielen spôsobom prenosu, ale umožňuje tiež preukázať, že originál žaloby doručený do kancelárie tohto súdu po uplynutí lehoty už bol v lehote na podanie žaloby vyhotovený.

25      V prejednávanom prípade je potrebné poznamenať, že dokument označovaný za kópiu originálu žaloby zaslanej poštou bol doručený do kancelárie Súdu faxom 25. októbra 2011. Dňa 31. októbra 2011 bol do kancelárie Súdu poštou doručený originál žaloby, ktorý sa však textom odlišuje od dokumentu doručeného faxom 25. októbra 2011, prinajmenšom pokiaľ ide o podpis advokáta. Z preskúmania dokumentu zaslaného faxom 25. októbra 2011 totiž vyplýva, že aj keby podpis advokáta žalobcu bolo možné považovať za vlastnoručný podpis, tento podpis zjavne nie je taký, aký sa nachádza na origináli žaloby, ktorý bol doručený poštou do kancelárie Súdu 31. októbra 2011. Za týchto podmienok je potrebné konštatovať, že dokument doručený do kancelárie Súdu faxom 25. októbra 2011 a označovaný žalobcom za kópiu originálu žaloby zaslaného poštou 31. októbra 2011 nie je reprodukciou originálu žaloby. Ďalej z toho vyplýva, že dátum doručenia dokumentu do kancelárie Súdu faxom nie je možné zohľadniť na účely určenia, či lehota na podanie žaloby upravená v článku 91 ods. 3 služobného poriadku bola dodržaná.

26      Nakoniec je potrebné uviesť, že podmienky uvedené v bodoch 22 a 23 tohto uznesenia boli tiež prevzaté do Praktických pokynov o súdnom konaní pre účastníkov konania pred Súdom pre verejnú službu Európskej únie z 25. januára 2008, uverejnených v Úradnom vestníku Európskej únie (Ú. v. EÚ L 69, s. 13), ktoré boli v čase podania žaloby uplatniteľné. Osobitne bod 35 týchto pokynov stanovuje:

„Podpísaný originál každého podania musí byť zaslaný bezodkladne, okamžite po predchádzajúcom elektronickom zaslaní bez vykonania opráv a zmien, hoci aj nepatrných, s výnimkou opravy pisárskych chýb, ktoré však musia byť uvedené na oddelenom liste a ktoré je potrebné zaslať s originálom. S výnimkou tejto poslednej možnosti v prípade rozdielu medzi podpísaným originálom a skôr predloženou kópiou sa na účely dodržania procesnej lehoty prihliada iba na dátum podania podpísaného originálu.“

27      V prejednávanom prípade zástupca žalobcu napriek týmto presným pokynom v žiadnom momente neupovedomil kanceláriu Súdu o zmene alebo vzniku náhodnej udalosti, ktorá ho mohla donútiť k novému podpísaniu originálu žaloby.

28      Preto na účely rozhodnutia o prípustnosti tejto žaloby je potrebné overiť, či bol originál podpísaný žalobcom doručený do kancelárie Súdu v lehote na podanie žaloby, ktorá sa v súlade s článkom 91 služobného poriadku musí v prejednávanom prípade vypočítať od dátumu implicitného zamietnutia sťažnosti.

29      Sťažnosť podaná žalobcom a zaslaná faxom Komisii 15. marca 2011 bola predmetom implicitného zamietavého rozhodnutia v piatok 15. júla 2011.

30      Lehota na podanie žaloby, ktorá je trojmesačná a predĺžená o desaťdňovú lehotu zohľadňujúcu vzdialenosť, plynula od 15. júla 2011, čiže uplynula v utorok 25. októbra 2011.

31      Originál žaloby bol do kancelárie Súdu doručený 31. októbra 2011, teda po uplynutí lehoty na podanie žaloby, z čoho vyplýva, že táto žaloba sa musí považovať za omeškanú.

32      Preto je potrebné žalobu vyhlásiť za zjavne neprípustnú.

 O trovách

33      V súlade s článkom 87 ods. 1 rokovacieho poriadku, pokiaľ ďalšie ustanovenia ôsmej kapitoly druhej hlavy uvedeného rokovacieho poriadku nestanovujú inak, účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Podľa odseku 2 tohto istého článku môže Súd pre verejnú službu rozhodnúť, ak to vyžaduje spravodlivé zaobchádzanie, že účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť iba časť trov konania, prípadne ho vôbec nemusí zaviazať na náhradu trov konania.

34      Z vyššie uvedených dôvodov vyplýva, že žalobca vo veci nemal úspech. Okrem toho Komisia vo svojich návrhoch výslovne navrhla, aby bola žalobca zaviazaný na náhradu trov konania. Keďže okolnosti prejednávaného prípadu neodôvodňujú uplatnenie ustanovení článku 87 ods. 2 rokovacieho poriadku, žalobca znáša svoje vlastné trovy konania a je povinný nahradiť trovy konania, ktoré vznikli Komisii.

Z týchto dôvodov

SÚD PRE VEREJNÚ SLUŽBU (prvá komora)

nariadil:

1.      Žaloba sa zamieta ako zjavne neprípustná.

2.      Pán L. Marcuccio znáša svoje vlastné trovy konania a je povinný nahradiť trovy konania, ktoré vznikli Európskej komisii.

V Luxemburgu 21. februára 2013

* Jazyk konania: taliančina.