STANOVISKO GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
PAOLO MENGOZZI
prednesené 29. septembra 2011 1(1)
Vec C‑256/11
Murat Dereci
Vishaka Heiml
Alban Kokollari
Izunna Emmanuel Maduike
Dragica Stevic
[návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný Verwaltungsgerichtshof (Rakúsko)]
„Občianstvo Únie – Právo občanov Únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať sa na území členského štátu – Situácia, v ktorej sa občan Únie zdržiava v členskom štáte, ktorého je štátnym príslušníkom – Podmienky udelenia povolenia na pobyt rodinným príslušníkom štátnych príslušníkov tretích krajín – Zbavenie možnosti skutočne využívať podstatnú časť práv vyplývajúcich z postavenia občana Únie – Dohoda o pridružení medzi EHS a Tureckom – Klauzuly ‚standstill‘ – Článok 41 dodatkového protokolu – Článok 13 rozhodnutia asociačnej rady č. 1/80“
I – Úvod
1. Tento návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Verwaltungsgerichtshof (Rakúsko), sa v podstate týka výkladu článku 20 ZFEÚ a rozsahu pôsobnosti tohto ustanovenia v nadväznosti na vydanie rozsudkov Ruiz Zambrano(2) a McCarthy(3).
2. Tento návrh bol predložený v rámci piatich konaní začatých pred vnútroštátnym súdom, pričom každé z týchto konaní smeruje k dosiahnutiu zrušenia rozhodnutí o odvolaní, ktorými bolo potvrdené zamietnutie Bundesministerium für Inneres (ministerstvo vnútra) vydať povolenie na pobyt žalobcom vo veci samej, ktoré bolo v niektorých prípadoch sprevádzané rozhodnutím o vyhostení alebo ukončení pobytu na rakúskom území.
3. Týchto päť konaní má spoločné to, že žalobcovia vo veci samej sú štátni príslušníci tretích krajín, ktorí sú rodinnými príslušníkmi občanov Únie s pobytom v Rakúsku a chcú tam s nimi žiť.
4. Tieto konania sa zhodujú aj v tom, že dotknutí občania Únie nikdy nevyužili svoje právo na voľný pohyb, a pokiaľ ide o výživu, nie sú odkázaní na žalobcov vo veci samej, ktorí sú ich rodinnými príslušníkmi.
5. Päť konaní vo veci samej však vykazuje niektoré odlišnosti, ktoré sa týkajú najmä a) legálnosti (veci Heiml a Kokollari) alebo protiprávnosti (veci Dereci a Maduike) vstupu do Rakúska; b) legálnosti alebo protiprávnosti pobytu (s výnimkou žalobkyne vo veci samej v piatej veci Dragice Stevicovej sa ostatní žalobcovia vo veci samej v Rakúsku zdržiavali protiprávne); c) rodinnej väzby, ktorá ich spája s dotknutým občanom alebo občanmi Únie (manžel a otec malých detí vo veci Dereci; manžel vo veciach Heiml a Maduike; plnoleté dieťa vo veciach Kokollari a Stevic), ako aj d) ich prípadnej hospodárskej závislosti od týchto občanov Únie (viac alebo menej zdôraznený stav závislosti štátnych príslušníkov tretích krajín vo všetkých veciach s výnimkou veci Maduike).
6. Presnejšie v prvom konaní vo veci samej Murat Dereci, turecký štátny príslušník, protiprávne vstúpil na územie Rakúska v novembri 2001, oženil sa s rakúskou občiankou v júli 2003, s ktorou má tri maloleté deti narodené v rokoch 2006, 2007 a 2008, ktoré majú takisto všetky rakúsku štátnu príslušnosť. Jeho žiadosť o povolenie na pobyt, podaná v roku 2004, bola preskúmaná a zamietnutá po tom, ako 1. januára 2006 nadobudol účinnosť rakúsky zákon o usadení sa a pobyte (Niederlassungs- und Aufenthaltsgesetz, ďalej len „NAG“), podľa ktorého sa najmä žiadatelia z tretích krajín, ktorí chcú získať povolenie na pobyt v Rakúsku, musia zdržiavať mimo územia tohto členského štátu v čase, keď čakajú na vybavenie svojich žiadostí. Rakúske orgány sa teda domnievali, že M. Dereci sa od 1. januára 2006, a to dokonca aj počas čakania na rozhodnutie o jeho žiadosti o vydanie povolenia na pobyt, v Rakúsku zdržiaval protiprávne. Vydali voči nemu tiež rozhodnutie o vyhostení, ktoré bolo napadnuté odvolaním, ktorému však nebol priznaný požadovaný odkladný účinok. Aj keď podľa vysvetlení vnútroštátneho súdu M. Dereci uviedol, že by mohol vykonávať povolanie kaderníka ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba, ak by mu bolo vydané povolenie na pobyt, rakúske orgány majú pochybnosti o tom, či disponuje dostatočnými prostriedkami na to, aby sa mohol zlúčiť s rodinou, pretože rodinný príjem nedosahuje zákonnú výšku požadovanú ustanoveniami NAG. Rakúske orgány sa tiež domnievali, že ani právo Únie, ani článok 8 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísaného 4. novembra 1950 v Ríme (ďalej len „EDĽP“), nestanovujú povinnosť vydať M. Derecimu povolenie na pobyt.
7. Žalobkyňa vo veci samej v druhej veci Vishaka Heiml je štátnou príslušníčkou Srí Lanky a vydala sa za rakúskeho občana v máji 2006. Keďže v januári 2007 jej boli vydané víza, do Rakúska legálne vstúpila vo februári toho istého roku. V apríli 2007 požiadala o vydanie povolenia na pobyt ako rodinná príslušníčka rakúskeho štátneho príslušníka. Kým jej manžel má stále zamestnanie vo Viedni, V. Heiml uviedla, že chce začať študovať na univerzite v tomto meste, na ktorú už bola prijatá. Jej žiadosť o vydanie povolenia na pobyt však bola zamietnutá z dôvodu, že po uplynutí platnosti víz sa V. Heiml mala zdržiavať v cudzine počas čakania na rozhodnutie o jej žiadosti. Okrem toho sa rakúske orgány, práve tak ako vo veci Dereci, domnievali, že V. Heiml sa nemôže dovolávať ani práva Únie, ani článku 8 EDĽP.
8. V tretej veci Alban Kokollari, pôvodom z Kosova, legálne vstúpil do Rakúska vo veku len dvoch rokov v roku 1984 so svojimi rodičmi, ktorí v tom čase mali juhoslovanskú štátnu príslušnosť. Bolo mu vydané povolenie na pobyt platné do roku 2006, o ktorého predĺženie po prvýkrát požiadal v tento istý rok. Keďže nepredložil niektoré doklady, jeho žiadosť bola zamietnutá. V júli 2007 A. Kokollari podal novú žiadosť o vydanie povolenia na pobyt najmä z dôvodu, že jeho matka, ktorá už mala rakúsku štátnu príslušnosť a bola zamestnaná v upratovacej službe, mu zabezpečuje obživu, kým jeho otec poberá dávky v nezamestnanosti. Žiadosť A. Kokollariho bola zamietnutá z dôvodu, že po zamietnutí jeho prvej žiadosti o predĺženie v roku 2006 mal opustiť rakúske územie a zdržiavať sa v zahraničí počas čakania na odpoveď na žiadosť podanú v júli 2007. Okrem toho sa rakúske orgány domnievali, že A. Kokollari sa nemôže dovolávať práva Únie a nedovolával sa žiadneho iného osobitného dôvodu, ktorý by vyžadoval, aby mu bolo vydané povolenie na pobyt. Príkaz na vyhostenie bol už vydaný.
9. V štvrtej veci Izunna Emmanuel Maduike, nigérijský štátny príslušník, rovnako ako M. Dereci protiprávne vstúpil do Rakúska v roku 2003. Na základe nepravdivých vyhlásení podal žiadosť o azyl, ktorá bola s konečnou platnosťou zamietnutá v decembri 2005. Medzičasom sa I. E. Maduike oženil s rakúskou štátnou príslušníčkou a v decembri 2005 požiadal o vydanie povolenia na pobyt. Jeho žiadosť bola zamietnutá z dôvodu, že sa protiprávne zdržiaval v Rakúsku počas čakania na odpoveď na svoju žiadosť, a vzhľadom na to, že sa dopustil porušenia právnych predpisov upravujúcich azyl, predstavuje ohrozenie verejného poriadku, ktoré bráni vydaniu takéhoto povolenia.
10. Dragica Stevic, srbská štátna príslušníčka, ktorá sa zdržiava v Srbsku so svojím manželom a s plnoletými deťmi, je žalobkyňou vo veci samej v piatej veci. Dňa 5. septembra 2007 požiadala o vydanie povolenia na pobyt v Rakúsku, aby sa pripojila k svojmu otcovi, ktorý žije v tomto členskom štáte od roku 1972 a získal rakúsku štátnu príslušnosť 4. septembra 2007. Podľa D. Stevicovej a jej otca jej počas celého tohto obdobia posielal mesačný príspevok vo výške 200 eur, a len čo by jeho dcéra bola v Rakúsku, zabezpečoval by jej obživu. Rakúske orgány zamietli žiadosť D. Stevicovej z dôvodu, že mesačný príspevok, ktorý dostávala, nemôže byť označený ako výživné a že vzhľadom na sumy stanovené NAG nie sú zdroje jej otca dostatočné na to, aby umožnili zabezpečiť jej obživu. Okrem toho ani právo Únie, ani článok 8 EDĽP neukladajú povinnosť vyhovieť žiadosti o zlúčenie rodiny predloženej D. Stevicovou.
11. Vnútroštátny súd, ktorému boli tieto veci predložené, si vzhľadom na už citovaný rozsudok Ruiz Zambrano kladie otázku o podmienkach, za ktorých by občania Únie boli nútení v zmysle uvedeného rozsudku opustiť územie Únie, aby mohli sprevádzať svojich rodinných príslušníkov, štátnych príslušníkov tretích krajín, a tak boli zbavení možnosti skutočne využívať práva, ktoré im vyplývajú z občianstva Únie. Navyše, hoci vnútroštátny súd uznáva, že smernica 2004/38/ES(4) v piatich konaniach vo veci samej nie je uplatniteľná, pretože dotknutí občania Únie neuplatnili svoje právo na voľný pohyb, kladie si otázku, či táto smernica, keďže uprednostňuje zachovanie rodinnej jednoty, nemala byť zohľadnená tak, že samotná nemožnosť viesť rodinný život v členskom štáte by mohla mať za následok zbavenie občana Únie možnosti využívať podstatnú časť svojich práv, ktoré sú súčasťou jeho postavenia. Okrem toho, pokiaľ ide výlučne o vec Dereci, vnútroštátny súd sa s ohľadom na štátnu príslušnosť žalobcu v konaní v tejto veci subsidiárne pýta, či jedno z ustanovení dohody o pridružení medzi Európskym hospodárskym spoločenstvom a Tureckom, podpísanej v Ankare 12. septembra 1963 a uzavretej v mene Spoločenstva rozhodnutím Rady 64/732/EHS z 23. decembra 1963(5), nebráni uplatňovaniu prísnejších podmienok získavania povolenia na pobyt v Rakúsku, ktoré NAG ukladá od 1. januára 2006 tureckým štátnym príslušníkom, než boli podmienky uplatňované predtým.
12. Za týchto okolností vnútroštátny súd prerušil konanie a rozhodol o podaní návrhu na začatie prejudiciálneho konania na Súdny dvor o týchto prejudiciálnych otázkach:
„1. a) Má sa článok 20 ZFEÚ vykladať v tom zmysle, že bráni členskému štátu, aby štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorého manželský partner a maloleté deti sú občanmi Únie, odoprel pobyt v členskom štáte, v ktorom majú bydlisko jeho manželský partner a deti, ktoré sú štátnymi príslušníkmi tohto štátu, a to aj v prípade, ak títo občania Únie nie sú z hľadiska zabezpečenia svojho živobytia odkázaní na štátneho príslušníka tretej krajiny (vec Dereci)?
b) Má sa článok 20 ZFEÚ vykladať v tom zmysle, že bráni členskému štátu, aby štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorého manželský partner je občanom Únie, odoprel pobyt v členskom štáte, v ktorom má bydlisko manželský partner so štátnou príslušnosťou tohto štátu, a to aj v prípade, ak tento občan Únie nie je z hľadiska zabezpečenia svojho živobytia odkázaný na štátneho príslušníka tretej krajiny (veci Heiml a Maduike)?
c) Má sa článok 20 ZFEÚ vykladať v tom zmysle, že bráni členskému štátu, aby plnoletému štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorého matka je občiankou Únie, odoprel pobyt v členskom štáte, v ktorom má matka bydlisko a ktorého je štátnou príslušníčkou, a to aj v prípade, keď občianka Únie z hľadiska zabezpečenia svojho živobytia nie je odkázaná na štátneho príslušníka tretej krajiny, ale štátny príslušník tretej krajiny je, pokiaľ ide o jeho živobytie, závislý od občianky Únie (vec Kokollari)?
d) Má sa článok 20 ZFEÚ vykladať v tom zmysle, že bráni členskému štátu, aby plnoletej štátnej príslušníčke tretej krajiny, ktorej otec je občanom Únie, odoprel pobyt v členskom štáte, v ktorom má jej otec bydlisko a ktorého je štátnym príslušníkom, a to aj v prípade, keď občan Únie z hľadiska zabezpečenia svojho živobytia nie je odkázaný na štátnu príslušníčku tretej krajiny, ale štátna príslušníčka tretej krajiny dostáva výživné od občana Únie (vec Stevic)?
2. V prípade kladnej odpovede na niektorú z otázok uvedených v prvej otázke:
Ide v prípade povinnosti členských štátov udeliť právo na pobyt štátnemu príslušníkovi, ktorá je založená na článku 20 ZFEÚ, o právo na pobyt vyplývajúce priamo z práva Únie, alebo stačí, ak členský štát prizná štátnemu príslušníkovi tretej krajiny právo na pobyt a tento akt je konštitutívny?
3. a) Ak podľa odpovede na druhú otázku existuje právo na pobyt na základe práva Únie:
Za akých podmienok neexistuje, výnimočne, právo na pobyt vyplývajúce z práva Únie alebo za akých podmienok je možné odoprieť štátnemu príslušníkovi tretej krajiny právo na pobyt?
b) V prípade, ak by podľa odpovede na druhú otázku malo postačovať, aby sa štátnemu príslušníkovi tretej krajiny konštitutívnym aktom priznalo právo na pobyt:
Za akých podmienok možno štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, napriek všeobecne existujúcej povinnosti členského štátu umožniť mu pobyt, odoprieť právo na pobyt?
4. V prípade, ak by článok 20 ZFEÚ nebránil tomu, aby sa štátnemu príslušníkovi ktorý je v situácii ako M. Dereci, neumožnil pobyt v členskom štáte:
Bráni článok 13 rozhodnutia asociačnej rady č. 1/80 z 19. septembra 1980 o rozvoji asociácie zriadenej dohodou o pridružení medzi Európskym hospodárskym spoločenstvom a Tureckom alebo článok 41 dodatkového protokolu(6), ktorý bol uzavretý, schválený a potvrdený v mene Spoločenstva nariadením Rady (EHS) č. 2762/72 z 19. decembra 1972(7), ktorý je podľa svojho článku 62 neoddeliteľnou súčasťou dohody o pridružení medzi Európskym hospodárskym spoločenstvom a Tureckom, v prípade, ako je situácia M. Dereciho, tomu, aby sa prvý vstup tureckých štátnych príslušníkov riadil vnútroštátnymi predpismi, ktoré sú prísnejšie ako tie, ktoré predtým upravovali prvý vstup tureckých štátnych príslušníkov, hoci posledné uvedené vnútroštátne predpisy, ktoré prvý vstup uľahčovali, vstúpili do platnosti až vtedy, keď pre členský štát nadobudli účinnosť citované ustanovenia, ktoré sa týkajú pridruženia Turecka?“
13. Uznesením z 9. septembra 2011 predseda Súdneho dvora vyhovel žiadosti podanej vnútroštátnym súdom o prejednanie veci v zrýchlenom konaní.
14. Písomné pripomienky podali nemecká, rakúska, dánska, grécka, holandská a poľská vláda a vláda Spojeného kráľovstva, Írsko, ako aj Európska komisia. Tieto dotknuté strany, ako aj Murat Dereci, boli vypočutí na pojednávaní 27. septembra 2011, okrem poľskej a holandskej vlády, ktoré na pojednávaní neboli zastúpené.
II – Analýza
15. Ako už bolo zdôraznené, štyri prejudiciálne otázky, ktoré boli Súdnemu dvoru predložené, sa líšia svojím rozsahom. Prvé tri otázky sa týkajú výkladu článku 20 ZFEÚ a vzťahujú sa na situácie v piatich veciach vo veci samej, odpovede na druhú a tretiu otázku sú však podmienené kladnou, dokonca aj čiastočne kladnou odpoveďou na prvú otázku. Štvrtá otázka, ktorá sa viaže výlučne na situáciu M. Dereciho, je položená v prípade, že Súdny dvor na prvú otázku odpovedal záporne, a týka sa výkladu klauzúl „standstill“ uplatňujúcich sa v kontexte dohody o pridružení medzi Úniou a Tureckou republikou.
A – O prvých troch prejudiciálnych otázkach (výklad článku 20 ZFEÚ)
16. Svojimi prvými tromi otázkami chce vnútroštátny súd v podstate zistiť, či a prípadne za akých podmienok ustanovenia ZFEÚ týkajúce sa občianstva Únie zakladajú odvodené právo na pobyt štátneho príslušníka tretieho štátu, ktorý je manželom, jedným z rodičov alebo dieťaťom občana Únie, ak sa tento občan vždy zdržiaval v členskom štáte, ktorého má štátnu príslušnosť, a nikdy sa nedovolával svojho práva na voľný pohyb.
17. Dôvody, pre ktoré má vnútroštátny súd pochybnosti vo vzťahu k výkladu článku 20 ZFEÚ, sú jednoznačné: ide o lepšie pochopenie rozsahu už citovaného rozsudku Ruiz Zambrano, vyhláseného veľkou komorou 8. marca 2011.
18. Pripomínam, že v tejto veci išlo v podstate o to, či z ustanovení ZFEÚ týkajúcich sa občianstva Únie môžu vyplývať štátnemu príslušníkovi tretieho štátu (v tomto prípade kolumbijskému štátnemu príslušníkovi, sprevádzanému manželkou rovnakej štátnej príslušnosti), ktorý prevzal starostlivosť o dve zo svojich maloletých detí, ktoré sú občanmi Únie, právo na pobyt alebo na oslobodenie od povinnosti mať pracovné povolenie v členskom štáte, ktorého štátnu príslušnosť majú obe deti (v tomto prípade Belgické kráľovstvo), v ktorom sa narodili a majú v ňom bydlisko, pričom nikdy nevyužili svoje právo na voľný pohyb.
19. Vzhľadom na to, že deti Gerarda Ruiza Zambrana sa nikdy nepresťahovali do iného členského štátu, než je Belgické kráľovstvo, bolo zrejmé, ako Súdny dvor okrem iného uviedol v bode 39 už citovaného rozsudku Ruiz Zambrano, že smernica 2004/38 je na situáciu v tejto veci neuplatniteľná.
20. Táto okolnosť takisto viedla vlády, ktoré predložili pripomienky Súdnemu dvoru, ako aj Komisiu k záveru, že skutkové okolnosti veci Ruiz Zambrano predstavujú čisto vnútornú situáciu, v ktorej sa nemôžu uplatňovať ustanovenia ZFEÚ o občianstve Únie, ktorých sa dovolával vnútroštátny súd.(8)
21. Súdny dvor sa nepridŕžal tohto odôvodnenia a rozhodol, že odopretie práva na pobyt a pracovného povolenia G. Ruizovi Zambranovi porušuje článok 20 ZFEÚ, „keďže tieto rozhodnutia by uvedené deti zbavili možnosti účinne požívať podstatu práv, ktoré vyplývajú zo statusu občana Únie“(9).
22. Podľa Súdneho dvora by totiž zamietnutie pobytu malo za následok, že uvedené deti, občania Únie, by boli nútené opustiť územie Únie a nasledovať svojich rodičov. Takisto, ak by G. Ruizovi Zambranovi nebolo vydané pracovné povolenie, vzniklo by riziko, že nebude mať dostatočné prostriedky na zabezpečenie svojich potrieb a potrieb svojej rodiny, čo by tiež malo za následok, že jeho deti, občania Únie, by boli nútené opustiť územie Únie. Za týchto podmienok sa Súdny dvor domnieval, že by uvedení občania Únie fakticky nemohli vykonávať podstatnú časť práv, ktoré im vyplývajú z ich postavenia občanov Únie.(10)
23. Týmto Súdny dvor zrejme vylúčil možnosť kvalifikácie „ako čisto vnútornej situácie“ v členskom štáte, ak má vnútroštátne opatrenie za následok, že občan Únie je zbavený možnosti skutočne využívať podstatnú časť práv spojených s jeho postavením, bez ohľadu na okolnosť, že sa doteraz nedovolával svojho práva na voľný pohyb.
24. Práve takýto výklad Súdny dvor navyše potvrdil v rozsudku McCarthy(11), ktorý bol tiež stručne spomenutý v tomto návrhu na začatie prejudiciálneho konania.
25. Táto vec sa týkala štátnej príslušníčky Spojeného kráľovstva, ktorá v tomto členskom štáte poberala sociálne dávky a mala aj írsku štátnu príslušnosť, ale nikdy sa nezdržiavala v inom členskom štáte než v Spojenom kráľovstve. Po tom, ako sa Shirley McCarthy vydala za jamajského štátneho príslušníka, požiadali ona a jej manžel ako občianka Únie a manžel takejto občianky orgány Spojeného kráľovstva o vydanie povolenia na pobyt v súlade s právom Únie. Tieto návrhy boli zamietnuté. Supreme Court of the United Kingdom, na ktorý bol proti rozhodnutiu týkajúcemu sa S. McCarthyovej podaný opravný prostriedok, položil Súdnemu dvoru otázku týkajúcu sa výkladu ustanovení smernice 2004/38.
26. Súdny dvor po tom, ako položené otázky preformuloval tak, aby zahrnuli článok 21 ZFEÚ(12), najprv logicky vylúčil uplatňovanie smernice 2004/38 na takú občianku Únie, akou je S. McCarthy, ktorá nikdy nevyužila svoje právo na voľný pohyb a vždy sa zdržiavala na území členského štátu, ktorého je štátnou príslušníčkou.(13)
27. Súdny dvor ďalej pristúpil k preskúmaniu uplatniteľnosti článku 21 ZFEÚ – najprv pripomenul, že samotná skutočnosť, že občan Únie nevyužil svoje právo na voľný pohyb, nemôže byť prirovnaná k výlučne vnútornej situácii, a následne skúmal na jednej strane, či by na základe použitia kritéria vyjadreného v bode 42 už citovaného rozsudku Ruiz Zambrano vnútroštátne opatrenie spôsobilo, že by S. McCarthy bola zbavená možnosti skutočne využívať podstatnú časť práv spojených s jej postavením občianky Únie, alebo či by na druhej strane na základe použitia kritéria vyplývajúceho z rozsudkov Garcia Avello(14) a Grunkin a Paul(15) v dôsledku tohto opatrenia bol narušený výkon jej práva slobodne sa pohybovať a zdržiavať sa na území členských štátov v súlade s článkom 21 ZFEÚ(16).
28. Súdny dvor odmietol možnosť, že by nezohľadnenie írskej štátnej príslušnosti S. McCarthyovej v Spojenom kráľovstve, aby tam v konečnom dôsledku získala odvodené právo na pobyt pre svojho manžela, štátneho príslušníka tretej krajiny(17), mohlo mať nejaký vplyv na právo S. McCarthyovej „slobodne sa pohybovať a zdržiavať sa na území členských štátov, a napokon ani nijaké ďalšie právo, ktoré pre ňu vyplýva z jej postavenia občianky Únie“(18).
29. Konkrétne, ako uvádza Súdny dvor, na rozdiel od situácie vo veci Ruiz Zambrano uplatňovanie predmetného vnútroštátneho opatrenia neviedlo Shirley McCarthyovú k opusteniu územia Únie, keďže má podľa zásady medzinárodného práva bezpodmienečné právo na pobyt v Spojenom kráľovstve, pretože je štátnou príslušníčkou tohto členského štátu.(19)
30. Za týchto podmienok Súdny dvor rozhodol, že osobná situácia Shirley McCarthyovej nevykazuje nijakú spojitosť s akoukoľvek situáciou upravenou právom Únie, takže článok 21 ZFEÚ sa na ňu nevzťahuje.(20)
31. V tomto štádiu bez ohľadu na niektoré otázky, ktoré môže vyvolať zdôraznenie už citovaných rozsudkov Ruiz Zambrano a McCarthy(21), je možné z týchto rozsudkov vyvodiť užitočné poznatky na účely odpovede na prvé tri prejudiciálne otázky.
32. Po prvé, rovnako ako vo veciach Ruiz Zambrano a McCarthy, smernica 2004/38 sa nebude uplatňovať na päť skutkových situácií, ktoré sú podkladom návrhu na začatie prejudiciálneho konania, pretože nikto z dotknutých občanov Únie nevyužil svoje právo na voľný pohyb. S tým navyše súhlasí aj vnútroštátny súd.(22)
33. Po druhé v súlade s tým, čo tvrdili vlády, ktoré predložili Súdnemu dvoru pripomienky, ako aj Komisia, v žiadnej z týchto piatich vecí sa nezdá, že by mohlo vzniknúť riziko zbavenia možnosti skutočne využívať podstatnú časť práv spojených s občianstvom Únie alebo narušenia výkonu práva dotknutých občanov Únie slobodne sa pohybovať a zdržiavať sa na území členských štátov.
34. V prvom rade, pokiaľ ide o situáciu rodiny Dereciovcov, totiž neexistuje žiadne riziko, že by zamietnutie povolenia na pobyt M. Derecimu rakúskymi orgánmi mohlo viesť k tomu, že by jeho manželka a tri maloleté deti, ktorí sú všetci štyria občanmi Únie, boli zbavení možnosti využívať niektoré z práv vymenovaných v článku 20 ods. 2 ZFEÚ. Konkrétne, pokiaľ ide o právo slobodne sa pohybovať a zdržiavať sa na území členských štátov spomenuté v článku 20 ods. 2 písm. a) ZFEÚ, pani Dereci ako rakúska štátna príslušníčka môže naďalej využívať právo na pobyt v Rakúsku a môže sa platne dovolávať svojho práva na voľný pohyb v členských štátoch. To isté platí pre jej deti, ktoré však pre svoj nízky vek nemôžu vykonávať toto právo nezávisle od matky. Navyše na rozdiel od situácie v už citovanej veci Ruiz Zambrano z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že žiadny zo štyroch občanov Únie nie je zverený do starostlivosti M. Dereciho, štátneho príslušníka tretej krajiny.(23) Ak by teda Murat Dereci nezískal povolenie na pobyt alebo by bol vyhostený do Turecka, ani jeho manželka, ani jeho deti, na rozdiel od detí G. Ruiza Zambrana, by neboli nútení opustiť územie Únie.
35. Ďalej situácia V. Heimlovej, štátnej príslušníčky Srí Lanky, a I. E. Maduikeho, štátneho príslušníka Nigérie, ktorí sú obaja manželmi občanov Únie, vykazujú určitú podobnosť so situáciou manžela S. McCarthyovej. Práve tak ako vo veci, v ktorej bol vydaný už citovaný rozsudok McCarthy, ani manžel V. Heimlovej, ani manželka I. E. Maduikeho, ktorí majú obaja podľa údajov vnútroštátneho súdu stále zamestnanie vo Viedni, sa nenachádzajú v takej situácii, že by museli opustiť územie Únie, ak by rakúske orgány odopreli ich partnerom právo na pobyt v Rakúsku. Okrem toho by títo občania Únie neboli vôbec zbavení možnosti využívať práva vyplývajúce z občianstva Únie, konkrétne právo na voľný pohyb a pobyt na území členských štátov.
36. Napokon takéto riešenie sa ponúka vo veci A. Kokollariho a D. Stevicovej, ktorí sú obaja plnoletými deťmi občanov Únie. Konkrétne, ani matka A. Kokollariho, ani otec D. Stevicovej nie sú nútení opustiť územie Únie, ak by sa ich plnoleté deti nemohli zdržiavať v Rakúsku alebo tam vstúpiť, keďže títo občania Únie nie sú z hospodárskeho a/alebo právneho hľadiska vôbec závislí od svojich plnoletých detí, ktoré sú štátnymi príslušníkmi tretej krajiny.
37. Predchádzajúce úvahy sú v konečnom dôsledku prostým a strohým uplatňovaním kritérií potvrdených v už citovaných rozsudkoch Ruiz Zambrano a McCarthy. Spočívajú na predpoklade, že „podstata práv, ktoré vyplývajú zo statusu občana Únie“ v zmysle už citovaného rozsudku Ruiz Zambrano nezahŕňa právo na rešpektovanie rodinného života, zakotvené v článku 7 Charty základných práv Európskej únie, ako aj v článku 8 ods. 1 EDĽP.
38. Zo stanoviska, ktoré prijal Súdny dvor v oboch týchto rozsudkoch, konkrétne z odôvodnenia vyjadreného v rozsudku McCarthy, totiž vyplýva, že právo na rešpektovanie rodinného života sa samo osebe ukazuje ako nedostatočné na to, aby do pôsobnosti práva Únie vtiahlo situáciu občana Únie, ktorý nevyužil svoje právo na voľný pohyb a/alebo prípadne nebol zbavený možnosti skutočne využívať niektoré z ďalších práv vymenovaných v článku 20 ods. 2 písm. b) až d) ZFEÚ.(24)
39. Toto stanovisko možno vysvetliť ani nie dodržiavaním znenia článku 20 ods. 2 ZFEÚ, ktorého výpočet práv, ktorými disponujú občania Únie, jednoznačne nie je vyčerpávajúci(25), ako skôr obavou, aby právomoci Únie a jej inštitúcií nezasahovali do právomocí členských štátov v oblasti prisťahovalectva ani do právomocí Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti ochrany základných práv v súlade s článkom 6 ods. 1 ZEÚ a článkom 51 ods. 2 Charty základných práv(26).
40. Konkrétne, pokiaľ ide o rodinný život, ukazuje sa, že ochrana, ktorú mu poskytujú tri právne poriadky – vnútroštátny, únijný a medzinárodný – sa navzájom dopĺňa. V prípade občana Únie, ktorý využil jedno z práv stanovených v ZFEÚ, je teda právo na rešpektovanie rodinného života za súčasného stavu chránené na vnútroštátnej úrovni a na úrovni práva Únie.(27) V prípade občana Únie, ktorý nevyužil ani jedno z týchto práv, je táto ochrana zabezpečená na vnútroštátnej úrovni a na úrovni medzinárodných zmlúv.(28)
41. Nemožno teda vylúčiť, že v konaniach vo veci samej by odopretie povolenia na pobyt a/alebo príkazy na vyhostenie voči niektorým zo žalobcov vo veci samej, rodičovi, dieťaťu alebo manželovi štátneho príslušníka členského štátu, mohli predstavovať zásah do rodinného života chráneného článkom 8 ods. 1 EDĽP.
42. Takéto porušenie by však ovplyvňovalo záväzky, ktoré Rakúskej republike vyplývajú z EDĽP, a nie ako členskému štátu Únie. Jeho skúmanie by patrilo do právomoci vnútroštátnych súdov, prípadne aj do právomoci Európskeho súdu pre ľudské práva.(29)
43. Bez ohľadu na to, čo už bolo uvedené, nemôžem prehliadnuť skutočnosť, že dôsledky prostého a strohého použitia judikatúry Ruiz Zambrano a McCarthy v konaniach vo veci samej vyvolávajú určité rozpaky, ktoré by sa dali označiť aj ako úskalia alebo aspoň paradoxy.
44. Jeden z nich spočíva v skutočnosti, že na to, aby sa dotknutí občania Únie mohli skutočne tešiť z rodinného života na území Únie, sú nútení využiť jednu zo slobôd pohybu stanovených ZFEÚ. Ak sa pani Dereci s deťmi, manžel V. Heimlovej či manželka I. E. Maduikeho presťahujú napríklad do Nemecka alebo budú poskytovať služby v tomto členskom štáte, ich situácia bude spadať do rozsahu pôsobnosti práva Únie, a teda, ako pripúšťa Komisia, s najväčšou pravdepodobnosťou sa budú môcť zlúčiť so svojimi manželmi či manželkou.(30) Títo občania Únie by sa mohli následne aj vrátiť do členského štátu svojho pôvodu spolu s blízkymi príbuznými bez ohľadu na to, či v tomto členskom štáte vykonávajú hospodársku činnosť, keďže takáto situácia už nemôže byť kvalifikovaná ako výlučne vnútorná situácia.(31)
45. Ak by sme sa obmedzili na prípad rodiny Dereciovcov, ktorá sa rovnako ako v situácii vo veci Ruiz Zambrano týka malých detí, občanov Únie, občianstvo Únie pani Dereciovej by mohlo byť paradoxne chápané ako okolnosť, ktorá bráni zlúčeniu rodiny alebo ho odďaľuje. Zatiaľ čo deti občania Únie manželov Zambranovcov, ktorí sú obaja štátnymi príslušníkmi tretej krajiny, môžu v dôsledku rozsudku Ruiz Zambrano bezprostredne a naďalej udržiavať vzťahy s obomi rodičmi v členskom štáte, ktorého sú štátnymi príslušníkmi a na ktorého území sa zdržiavajú, rodinný život troch malých detí manželov Dereciovcov je v praxi naopak podmienený tým, že ich matka využije jednu zo slobôd pohybu stanovených v ZFEÚ, a teda že sa pravdepodobne presťahujú do iného členského štátu ako Rakúsko.
46. To však podľa môjho názoru neznamená, že sa rozsah pôsobnosti rozsudku Ruiz Zambrano obmedzuje na prípad maloletých občanov Únie, ktorí sú zverení do starostlivosti rodičov, štátnych príslušníkov tretích krajín, ako to naznačila rakúska vláda na pojednávaní.
47. Pokiaľ teda stále ide o rodinu Dereciovcov, podľa môjho názoru nie je zrejmé, že by bola odpoveď na prvú prejudiciálnu otázku rovnaká, keby boli niektoré skutkové okolnosti odlišné. Napríklad, ak by bola pani Dereci z akéhokoľvek dôvodu práceneschopná, a teda by nemohla zaisťovať potreby svojich detí, existovalo by podľa môjho názoru značné riziko, že by odmietnutie vydať povolenie na pobyt jej manželovi, a o to viac jeho vyhostenie do Turecka, zbavilo deti tohto páru možnosti skutočne využívať podstatnú časť práv spojených s občianstvom Únie, keďže by ich fakticky nútilo opustiť územie Únie. Ako by totiž mohla matka troch malých detí bez vlastných zdrojov napriek právu na pobyt v Rakúsku, ktoré jej náleží z dôvodu jej štátnej príslušnosti, zabezpečovať výživu svojich detí, keby bola práceneschopná, a teda neschopná trvalo sa usadiť v inom členskom štáte so svojimi rodinnými príslušníkmi?
48. Obdobne, podľa môjho názoru, môže odmietnutie vydať povolenie na pobyt štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, od ktorého je hospodársky alebo právne, administratívne a citovo závislý jeden z jeho príbuzných, ktorý je občanom Únie, viesť k tomu, že tento občan bude vystavený rovnakému riziku, že sa už nebude môcť dovolávať svojho postavenia a bude musieť opustiť územie Únie.
49. Toto sú rôzne špecifické situácie, s ktorými sa Súdny dvor bude zaoberať v návrhoch na začatie prejudiciálneho konania, ktoré stanovia presný rozsah pôsobnosti rozsudku Ruiz Zambrano. Priznávam, že táto situácia je z hľadiska právnej istoty málo uspokojivá. Zásluhou prejednávaných vecí, ktoré boli predložené menej ako tri mesiace po vyhlásení uvedeného rozsudku, je, že Súdny dvor sa musí rýchlo zhostiť úlohy presne stanoviť medze svojej rodiacej sa judikatúry.(32) Odpoveď na prvú otázku, ako je v podstate navrhovaná v bodoch 33 až 36 tohto stanoviska, tiež zníži právnu neistotu vytvorenú rozsudkom Ruiz Zambrano. Nevyrieši však všetky nejasnosti obklopujúce dôsledky tohto rozsudku vo vzťahu k uplatňovaniu kritéria zbavenia občana Únie možnosti skutočne využívať podstatnú časť práv spojených s jeho postavením v niektorých situáciách, ako sú situácie opísané v oboch predchádzajúcich bodoch tohto stanoviska.
50. S ohľadom na tieto pripomienky a za súčasného stavu vývoja práva Únie Súdnemu dvoru navrhujem, aby na prvú prejudiciálnu otázku odpovedal takto: článok 20 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že sa neuplatní na občana Únie, ktorý je manželom, rodičom alebo maloletým dieťaťom štátneho príslušníka tretej krajiny, ak tento občan Únie nikdy nevyužil svoje právo na voľný pohyb medzi členskými štátmi a vždy sa zdržiaval v členskom štáte, ktorého je štátnym príslušníkom, pokiaľ v situácii uvedeného občana Únie nedošlo k uplatneniu vnútroštátnych opatrení, v dôsledku čoho by bol tento občan zbavený možnosti skutočne využívať podstatnú časť práv vyplývajúcich z postavenia občana Únie alebo by bol narušený výkon jeho práva slobodne sa pohybovať a zdržiavať sa na území členských štátov.
51. Za týchto podmienok nie je potrebné navrhnúť odpoveď na druhú a tretiu otázku položenú vnútroštátnym súdom.
B – O štvrtej prejudiciálnej otázke (výklad klauzúl „standstill“ v kontexte dohody o pridružení medzi Úniou a Tureckou republikou)
52. Svojou štvrtou otázkou chce vnútroštátny súd zistiť, či v prípade zápornej odpovede na prvú otázku klauzuly „standstill“, stanovené, pokiaľ ide o pohyb tureckých pracovníkov, v článku 13 rozhodnutia asociačnej rady č. 1/80, a pokiaľ ide o slobodu usadiť sa, v článku 41 dodatkového protokolu, bránia tomu, aby členský štát podriadil prvý vstup tureckých štátnych príslušníkov prísnejším vnútroštátnym normám, ako boli normy, ktoré predtým upravovali takýto vstup, napriek tomu, že tieto druhé normy, ktoré uvoľnili režim prvého vstupu, nadobudli účinnosť až po tom, ako v dotknutom členskom štáte nadobudli účinnosť vyššie uvedené články.
53. Ako som už predtým zdôraznil, táto otázka je relevantná, len pokiaľ sa týka situácie Murata Dereciho, ktorý je tureckým štátnym príslušníkom a ktorý podľa informácií poskytnutých vnútroštátnym súdom uvádza, že by bol schopný vykonávať profesijnú činnosť ako zamestnanec alebo ako samostatne zárobkovo činná osoba, ak by mu rakúske orgány vydali pracovné povolanie.
54. Je nesporné, že žiadosť M. Dereciho o povolenie na pobyt na rakúskom území bola podaná na základe rakúskeho zákona z roku 1997, ktorý priznával štátnym príslušníkom tretích štátov právo na pobyt na uvedenom území až dovtedy, kým sa rozhodne o ich prvej žiadosti o povolenie na pobyt. Tento zákon predstavoval zmiernenie zákona z 1. júla 1993, ktorý bol účinný v čase, keď v Rakúsku nadobudla účinnosť dohoda o pridružení s Tureckou republikou.
55. Je nesporné, že ustanovenia NAG, ktoré nadobudli účinnosť 1. januára 2006, zrušili právo štátnych príslušníkov tretích štátov, ako je Murat Dereci, zavedené v režime rakúskeho zákona z roku 1997, a to zdržiavať sa na rakúskom území v čase vybavovania ich prvej žiadosti o povolenie na pobyt.
56. Zo spisových dokumentov tiež vyplýva, že pobyt M. Dereciho je od 1. januára 2006 protiprávny práve preto, že o jeho žiadosti o povolenie na pobyt podanej 24. júna 2004 podľa rakúskeho zákona z roku 1997 pred 31. decembrom 2005 ešte nebolo vydané rozhodnutie.
57. Podstatou otázky je teda to, či klauzuly „standstill“ stanovené v článku 13 rozhodnutia č. 1/80 a v článku 41 ods. 1 dodatkového protokolu v rozsahu, v akom sú uplatniteľné na prvý vstup tureckého štátneho príslušníka na územie členského štátu, umožňujú vnútroštátnemu súdu vylúčiť uplatňovanie povinnosti, ktorú takémuto štátnemu príslušníkovi ukladá NAG, zdržiavať sa v zahraničí alebo opustiť rakúske územie počas vybavovania jeho žiadosti o vydanie povolenia na pobyt v Rakúsku.(33)
58. V tejto súvislosti pripomínam, že podľa článku 13 rozhodnutia č. 1/80 členské štáty a Turecká republika nemôžu zaviesť pre pracovníkov a ich rodinných príslušníkov, ktorí majú na území týchto štátov legálny pobyt alebo sú legálne zamestnaní, nové obmedzenia týkajúce sa podmienok prístupu k zamestnaniu.
59. Podľa článku 41 ods. 1 zmluvné strany upustia od vzájomného zavádzania akýchkoľvek nových obmedzení týkajúcich sa slobody usadiť sa a slobodného poskytovania služieb.
60. Niet pochybností o tom, že sporné ustanovenia NAG predstavujú nové obmedzenia v zmysle článku 13 rozhodnutia č. 1/80 v rozsahu, v akom zasahujú situáciu tureckých pracovníkov, a v zmysle článku 41 ods. 1 dodatkového protokolu v rozsahu, v akom sa týkajú tureckých štátnych príslušníkov, ktorí chcú využiť slobodu usadiť sa a slobodné poskytovanie služieb podľa dohody o pridružení, keďže boli prijaté po nadobudnutí účinnosti uvedených článkov.
61. Toto posúdenie nemôže vyvrátiť ani okolnosť, ktorú zdôraznil vnútroštátny súd, podľa ktorej ustanovenia NAG zhoršili podmienky uplatniteľné na tureckých štátnych príslušníkov nie v porovnaní s ustanoveniami uplatniteľnými v Rakúsku v okamihu nadobudnutia účinnosti článku 13 rozhodnutia č. 1/80 a článku 41 ods. 1 dodatkového protokolu (teda ustanovenia zákona z 1. júla 1993), ale v porovnaní s výhodnejšími ustanoveniami prijatými po nadobudnutí účinnosti týchto nástrojov v Rakúsku (teda ustanovení zákona z roku 1997).
62. Takéto riešenie už totiž Súdny dvor prijal vo svojom rozsudku Toprak a Oguz(34) a je podľa môjho názoru úplne odôvodnené požiadavkou, aby sa členské štáty po nadobudnutí účinnosti týchto nástrojov na ich území neodchýlili od cieľa nesťažovať postupné zavedenie hospodárskych slobôd priznaných tureckým štátnym príslušníkom v Únii, a to ani zrušením ustanovení, ktoré prijali v prospech týchto štátnych príslušníkov.(35)
63. Okrem toho Súdny dvor už vo vzťahu k článku 41 ods. 1 dodatkového protokolu opakovane rozhodol, že zákaz stanovený v tomto článku zahŕňa nové obmedzenia týkajúce sa hmotnoprávnych a/alebo procesnoprávnych podmienok týkajúcich sa prvého vstupu tureckých štátnych príslušníkov, ktorí chcú využiť slobodu usadiť sa, na územie dotknutého členského štátu.(36)
64. Toto ustanovenie teda nezasahuje do právomoci členských štátov upraviť právo usadiť sa.(37) Podľa Súdneho dvora toto ustanovenie funguje jednoducho ako norma kváziprocesnej povahy stanovujúca, podľa ktorých ustanovení právnej úpravy členského štátu bude potrebné ratione temporis posúdiť situáciu tureckého štátneho príslušníka, ktorý chce využiť slobodu usadiť sa v členskom štáte(38), či už je jeho pobyt v tomto štáte legálny alebo nie(39).
65. V súvislosti s posledným konštatovaním je potrebné pripomenúť, že vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Savas(40), sa dotknutá osoba dovolávala klauzuly „standstill“ stanovenej v článku 41 ods. 1 dodatkového protokolu po tom, ako porušila vnútroštátne ustanovenia v oblasti prisťahovalectva tým, že sa na území členského štátu protiprávne zdržiavala viac ako desať rokov. Táto okolnosť však Súdny dvor neviedla k tomu, aby tejto osobe odoprel možnosť dovolávať sa procesnej normy obsiahnutej v tomto ustanovení.
66. Rovnako v už citovanej veci Tum a Dari sa klauzuly „standstill“ stanovenej v článku 41 ods. 1 dodatkového protokolu dovolávali dvaja tureckí štátni príslušníci, ktorí sa zdržiavali v členskom štáte v rozpore s nariadením o vyhostení vydaným po tom, ako bola ich žiadosť o udelenie azylu zamietnutá. Súdny dvor vo svojom rozsudku výslovne odmietol argument, že turecký štátny príslušník sa môže dovolávať klauzuly „standstill“ len vtedy, ak do členského štátu vstúpil legálne.(41)
67. Preto sa domnievam, že Murat Dereci, ktorého situácia nie je nepodobná situácii, ktorá bola predmetom veci Tum a Dari, by mohol mať nárok na uplatňovanie článku 41 ods. 1 dodatkového protokolu.
68. Za týchto podmienok nie je výslovne nevyhnutné odpovedať na tú časť štvrtej otázky, ktorá sa vzťahuje na výklad článku 13 rozhodnutia č. 1/80, pretože uplatňovanie tohto ustanovenia súčasne s článkom 41 ods. 1 dodatkového protokolu je vylúčené.(42)
69. Napriek tomu je v tomto ohľade potrebné uviesť, že viaceré vlády vo svojich pripomienkach pred Súdnym dvorom trvali na skutočnosti, že klauzuly „standstill“ podľa článku 13 rozhodnutia č. 1/80 sa nemôžu dovolávať tureckí štátni príslušníci, ktorých pobyt je protiprávny. Tento výklad podľa nich vyplýva zo samotného znenia tohto ustanovenia, ako aj z bodu 84 už citovaného rozsudku Abatay.
70. Ak by som s takýmto odôvodnením súhlasil, vyplývalo by z neho, že táto doložka má odlišný rozsah pôsobnosti ako doložka zakotvená v článku 41 ods. 1 dodatkového protokolu.
71. Takýto výklad by sa priečil prúdu judikatúry, ktorý porovnáva rozsah pôsobnosti oboch klauzúl „standstill“(43) a podľa ktorého tiež Súdny dvor rozhodol, že článok 13 rozhodnutia č. 1/80 zakazuje všetky nové obmedzenia výkonu voľného pohybu pracovníkov, vrátane obmedzení týkajúcich sa hmotnoprávnych a/alebo procesnoprávnych podmienok v súvislosti s prvým vstupom na územie členského štátu(44), ako už bolo rozhodnuté vo vzťahu k článku 41 ods. 1 dodatkového protokolu.
72. Keďže túto otázku nie je nevyhnuté vyriešiť, stačí pripomenúť, ako vyplýva z návrhu na začatie prejudiciálneho konania a ako uviedli M. Dereci a Komisia na pojednávaní, že M. Dereci sa na rakúskom území legálne zdržiaval až do 31. decembra 2005 a jeho pobyt sa stal protiprávnym až od 1. januára 2006, pretože sa na tomto území zdržiaval počas čakania na vybavenie jeho žiadosti o zlúčenie rodiny v rozpore so spornými ustanoveniami NAG. Pritom však podľa môjho názoru tureckému štátnemu príslušníkovi, ktorý sa chce dovolávať sa článku 13 rozhodnutia č. 1/80, nemožno vytýkať údajnú protiprávnosť jeho pobytu na území členského štátu z dôvodu, že táto protiprávnosť je dôsledkom uplatňovania ustanovení právnej úpravy uvedeného členského štátu, ktorých zlučiteľnosť so zákazom určeným tomuto členskému štátu prijímať nové obmedzenia v zmysle článku 13 rozhodnutia č. 1/80 práve vnútroštátny súd namieta. Dospieť k inému záveru by znamenalo zbaviť toto posledné ustanovenie potrebného účinku.
73. Na základe týchto dôvodov navrhujem na štvrtú otázku položenú vnútroštátnym súdom odpovedať takto: článok 41 ods. 1 dodatkového protokolu a článok 13 rozhodnutia č. 1/80 sa majú vykladať v tom zmysle, že v prípade takého tureckého štátneho príslušníka, akým je Murat Dereci, bránia tomu, aby prvý vstup tureckých štátnych príslušníkov podliehal prísnejším vnútroštátnym normám, než sú normy, ktoré upravovali režim prvého vstupu predtým, aj keď tieto druhé normy, ktoré uvoľnili režim prvého vstupu, nadobudli účinnosť až po tom, ako vyššie uvedené ustanovenia týkajúce sa pridruženia Tureckej republiky nadobudli účinnosť v dotknutom členom štáte.
III – Návrh
74. Vzhľadom na všetky tieto úvahy navrhujem Súdnemu dvoru, aby na otázky, ktoré položil Verwaltungsgerichtshof, odpovedal takto:
1. Článok 20 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že sa neuplatní na občana Únie, ktorý je manželom, rodičom alebo maloletým dieťaťom štátneho príslušníka tretej krajiny, ak tento občan Únie nikdy nevyužil svoje právo na voľný pohyb medzi členskými štátmi a vždy sa zdržiaval v členskom štáte, ktorého je štátnym príslušníkom, pokiaľ v situácii uvedeného občana Únie nedošlo k uplatneniu vnútroštátnych opatrení, v dôsledku čoho by bol tento občan zbavený možnosti skutočne využívať podstatnú časť práv spojených s jeho postavením občana Únie alebo by bol narušený výkon jeho práva slobodne sa pohybovať a zdržiavať sa na území členských štátov.
2. Článok 41 ods. 1 dodatkového protokolu, podpísaného 23. novembra 1970, pripojeného k dohode o pridružení medzi Európskym hospodárskym spoločenstvom a Tureckom, podpísanej v Ankare 12. septembra 1963, a článok 13 rozhodnutia asociačnej rady č. 1/80 z 19. septembra 1980 o rozvoji asociácie zriadenej dohodou o pridružení medzi Európskym hospodárskym spoločenstvom a Tureckom sa majú vykladať v tom zmysle, že v prípade takého tureckého štátneho príslušníka, akým je Murat Dereci, bránia tomu, aby prvý vstup tureckých štátnych príslušníkov podliehal prísnejším vnútroštátnym normám, než sú normy, ktoré upravovali režim prvého vstupu predtým, aj keď tieto druhé normy, ktoré uvoľnili režim prvého vstupu, nadobudli účinnosť až po tom, ako vyššie uvedené ustanovenia týkajúce sa pridruženia Tureckej republiky nadobudli účinnosť v dotknutom členom štáte.
1 – Jazyk prednesu: francúzština.
2 – Rozsudok z 8. marca 2011 (C‑34/09, zatiaľ neuverejnený v Zbierke).
3 – Rozsudok z 5. mája 2011 (C‑434/09, zatiaľ neuverejnený v Zbierke).
4 – Smernica Európskeho parlamentu a Rady z 29. apríla 2004 o práve občanov Únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať sa v rámci územia členských štátov, ktorá mení a dopĺňa nariadenie (EHS) 1612/68 a ruší smernice 64/221/EHS, 68/360/EHS, 72/194/EHS, 73/148/EHS, 75/34/EHS, 75/35/EHS, 90/364/EHS, 90/365/EHS a 93/96/EHS (Ú. v. EÚ L 158, s. 77; Mim. vyd. 05/005, s. 46).
5 – Ú. v. ES L 217, 1964, s. 3685; Mim. vyd. 11/011, s. 10.
6 – Dodatkový protokol a finančný protokol podpísaný 23. novembra 1970 a pripojený k Dohode o pridružení medzi Európskym hospodárskym spoločenstvom a Tureckom a o opatreniach, ktoré majú byť prijaté na ich vykonávanie – Záverečný akt – Vyhlásenia (Ú. v. ES L 293, 1972, s. 4; Mim. vyd. 11/011, s. 43).
7 – Ú. v. ES L 293, s. 1; Mim. vyd. 15/001, s. 157.
8 – Podľa judikatúry sa pravidlá ZFEÚ v oblasti voľného pohybu osôb a akty prijaté na ich vykonanie nemôžu uplatňovať na situácie, ktoré nemajú nijakú spojitosť s niektorou zo situácií, ktoré predpokladá právo Únie, a v prípade ktorých sa všetky relevantné skutočnosti obmedzujú iba na územie jedného členského štátu (pozri najmä rozsudky z 1. apríla 2008, Vláda Francúzskeho spoločenstva a valónska vláda, C‑212/06, Zb. s. I‑1683, bod 33; z 25. júla 2008, Metock a i., C‑127/08, Zb. s. I‑6241, bod 77, a McCarthy, už citovaný, bod 45).
9 – Výrok už citovaného rozsudku Ruiz Zambrano (kurzívou zvýraznil generálny advokát). Pozri tiež bod 42 uvedeného rozsudku, v ktorom je odkaz na bod 42 rozsudku z 2. marca 2010 Rottman (C‑135/08, Zb. s. I‑1449), podľa ktorého Súdny dvor rozhodol, že je zjavné, že situácia občana Únie, ktorý, rovnako ako J. Rottman, musel čeliť rozhodnutiu o zrušení naturalizácie prijatému orgánmi členského štátu, v dôsledku čoho sa po tom, ako stratil štátnu príslušnosť iného členského štátu, ktorú mal pôvodne, dostal do takej situácie, že mohol stratiť postavenie, ktoré mu vyplýva z článku 17 ES (teraz článok 20 ZFEÚ), a s ním spojené práva, svojou povahou a dôsledkami spadá do pôsobnosti práva Únie.
10 – Rozsudok Ruiz Zambrano, už citovaný (bod 44).
11 – Už citovaný rozsudok (body 46, 47 a 55).
12 – Tamže (bod 26).
13 – Tamže (body 39 a 43).
14 – Rozsudok z 2. októbra 2003 (C‑148/02, Zb. s. I‑11613).
15 – Rozsudok zo 14. októbra 2008 (C‑353/06, Zb. s. I‑7639).
16 – Rozsudok McCarthy, už citovaný (body 49 až 53).
17 – Pozri v tejto súvislosti rekvalifikáciu žiadosti S. McCarthyovej v bodoch 22 a 23 už citovaného rozsudku McCarthy.
18 – Tamže (bod 49).
19 – Tamže (bod 50). Ako je pripomenuté v bode 29 rozsudku McCarthy, predmetná zásada medzinárodného práva, ktorá bola opätovne potvrdená v článku 3 protokolu č. 4 EDĽP, znamená, že členský štát nesmie vyhostiť vlastných štátnych príslušníkov a nesmie im ani odoprieť vstup a pobyt na svojom území.
20 – Tamže (body 55 a 56).
21 – Zmienku si zaslúžia dve otázky. Na jednej strane nie je jasný dôvod, pre ktorý sa Súdny dvor rozhodol pre skúmanie situácií, ktoré sú podkladom pre obe veci, buď z hľadiska článku 20 ZFEÚ, alebo z hľadiska článku 21 ZFEÚ. V tomto smere sa článok 20 ods. 2 ZFEÚ javí ako výpočet práv priznaných občanom Únie, ktorých spôsoby uplatňovania spresňujú články 21 ZFEÚ až 24 ZFEÚ, a teda majú širší rozsah pôsobnosti ako právo zdržiavať sa a pohybovať sa uvedené v článku 21 ods. 1 ZFEÚ. Napriek tomu nie je jasné, ktoré z práv uvedených v článku 20 ods. 2 písm. a) až d) ZFEÚ okrem tých, ktoré sa týkajú pohybu a pobytu občanov Únie na území členských štátov, by mohli byť dotknuté vo veciach Ruiz Zambrano a McCarthy. Na druhej strane sa skutočnosť, že do odôvodnenia rozsudku McCarthy bolo pridané kritérium „narušenia výkonu práva slobodne sa pohybovať a zdržiavať sa na území členských štátov“ umožňujúce naviazať výlučne vnútornú situáciu na právo Únie, súčasne s kritériom „zbavenia možnosti skutočne využívať podstatnú časť práv vyplývajúcich z postavenia občianky Únie“ vyjadreným v rozsudku Ruiz Zambrano, javí ako uvoľnenie tohto kritéria, pokiaľ ide o jediné skutočné právo, o ktoré by mohli byť deti G. Ruiza Zambrana pripravené. Ak by sme teda museli na danú situáciu uplatňovať rozsudok McCarthy, potom by občan Únie, ktorý ešte nevyužil svoje právo na voľný pohyb, mohol patriť do pôsobnosti práva Únie tak, že by predložil dôkaz nie o tom, že bol zbavený možnosti skutočne využívať právo slobodne sa pohybovať a zdržiavať sa na území členských štátov, ale len o narušení výkonu takého práva. Z tohto hľadiska teda rozsudok McCarthy zrejme zmierňuje dôkazné bremeno vyžadované podľa rozsudku Ruiz Zambrano na to, aby mohla výlučne vnútorná situácia patriť do pôsobnosti práva Únie.
22 – Pre každý prípad je potrebné poznamenať, že na situáciu vo veciach samých nie je uplatniteľná smernica Rady 2003/86/ES z 22. septembra 2003 o práve na zlúčenie rodiny (Ú. v. EÚ L 251, s. 12; Mim. vyd. 19/006, s. 224), ktorá sa – napriek tomu, že sa bezpochyby vzťahuje na právo štátnych príslušníkov tretej krajiny na zlúčenie rodiny – uplatňuje len pod podmienkou, že títo príslušníci majú legálny pobyt na území členských štátov, a ako zdôraznila Komisia vo svojich písomných pripomienkach, majú z nej prospech len tí rodinní príslušníci uvedených štátnych príslušníkov, ktorí nemajú občianstvo Únie a chcú sa k nim na tomto území pripojiť.
23 – Na pojednávaní na Súdnom dvore zástupca M. Dereciho tvrdil, že M. Dereci má voči svojim deťom vyživovaciu povinnosť. Táto okolnosť však nevyplýva zo skutkových zistení vykonaných vnútroštátnym súdom.
24 – Konkrétne právo voliť a byť volený vo voľbách do Európskeho parlamentu, ako aj vo voľbách do orgánov samosprávy obcí v členskom štáte, v ktorom má občan Únie bydlisko, za rovnakých podmienok ako štátni príslušníci uvedeného členského štátu, právo požívať na území tretej krajiny, v ktorej nie je zastúpený členský štát, ktorého je občan Únie štátnym príslušníkom, ochranu diplomatických a konzulárnych orgánov ktoréhokoľvek členského štátu za rovnakých podmienok ako štátni príslušníci tohto štátu, ako aj právo obrátiť sa s petíciou na Európsky parlament, obrátiť sa na európskeho ombudsmana a na inštitúcie a poradné orgány Únie v ktoromkoľvek jazyku zmlúv a dostať odpoveď v tom istom jazyku.
25 – Druhá veta článku 20 ods. 2 ZFEÚ totiž uvádza, že občania Únie požívajú „okrem iného“ práva vymenované v písmenách a) až d) tohto ustanovenia. Chcem však uviesť, že podľa článku 25 druhého odseku ZFEÚ sa zdá, že jedine Rada môže na základe jednomyseľného hlasovania po udelení súhlasu Európskeho parlamentu vydať ustanovenia „na doplnenie práv vymenovaných“ v článku 20 ods. 2 ZFEÚ.
26 – Podľa týchto ustanovení Charta nerozširuje rozsah pôsobnosti práva Únie nad rámec právomocí Únie ani nezakladá žiadnu novú právomoc či úlohu pre Úniu, ani nemení právomoci a úlohy vymedzené v zmluvách.
27 – Pozri najmä v tejto súvislosti rozsudky z 11. júla 2002, Carpenter (C‑60/00, Zb. s. I‑6279, bod 41), a Metock a i., už citovaný (bod 56), ako aj ustanovenia smernice 2004/38.
28 – Pozri rozsudok Metock a i., už citovaný (body 77 až 79).
29 – Pozri v tomto zmysle tiež návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka Kokott vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok McCarthy, už citovaný (bod 60). V tejto súvislosti chcem uviesť, že aj keď rakúske právo vyžaduje, aby vnútroštátne orgány hľadali rovnováhu medzi dôvodmi zamietnutia povolenia na pobyt štátnemu príslušníkovi tretej krajiny a potrebou chrániť súkromný a rodinný život v zmysle článku 8 EDĽP, z podkladov poskytnutých vnútroštátnym súdom jednoznačne nevyplýva, že by sa takéto vyváženie vykonalo v prípade A. Kokollariho a I. E. Maduikeho. V prípade rodiny Dereciovcov vôbec nie je isté, či vnútroštátne orgány overili, či je odopretie povolenia na pobyt, čiastočne odôvodnené nedodržaním prísnej tabuľky týkajúcej sa výšky príjmov pre takúto rodinu stanovenej rakúskou právnou úpravou, primerané vo vzťahu k požiadavke ochrany rodinného života. V každom prípade, ako už bolo uvedené, je úlohou vnútroštátneho súdu, aby k takémuto preskúmaniu pristúpil, v prípade potreby aj pod dohľadom Európskeho súdu pre ľudské práva.
30 – Pozri dôsledky už citovaných rozsudkov Carpenter a Metock a i., ako aj smernice 2004/38.
31 – Pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. decembra 2007, Eind (C‑291/05, Zb. s. I‑10719, body 35 až 37).
32 – Ďalšie veci týkajúce sa výkladu článku 20 ZFEÚ v nadväznosti na už citovaný rozsudok Ruiz Zambrano sú v súčasnosti v konaní pred Súdnym dvorom: pozri veci O a S (C‑356/11) a L (C‑357/11), predložené 7. júla 2011.
33 – Aj keď to nie je spochybnené, pripomínam, že článku 13 rozhodnutia č. 1/80 a článku 41 dodatkového protokolu sa môžu priamo dovolávať tureckí štátni príslušníci na vnútroštátnych súdoch, aby tak vylúčili uplatňovanie noriem vnútroštátneho práva, ktoré sú v rozpore s jednoznačnými klauzulami „standstill“, ktoré tieto ustanovenia práva Únie obsahujú: pozri najmä rozsudok z 21. októbra 2003, Abatay a i. (C‑317/01 a C‑369/01, Zb. s. I‑12301, body 58 a 117).
34 – Rozsudok z 9. decembra 2010 (C‑300/09 a C‑301/09, zatiaľ neuverejnený v Zbierke, body 54 a 60).
35 – Tamže (body 52 a 55).
36 – Pozri v tomto zmysle najmä rozsudky z 20. septembra 2007, Tum a Dari (C‑16/05, Zb. s. I‑7415, bod 69); zo 17. septembra 2009, Sahin (C‑242/06, Zb. s. I‑8465, bod 64), a z 29. apríla 2010, Komisia/Holandsko (C‑92/07, Zb. s. I‑3683, bod 47).
37 – Pozri v tomto zmysle rozsudky z 19. februára 2009, Soysal a Savatli (C‑228/06, Zb. s. I‑1031, bod 47), a z 21. júla 2011, Oguz (C‑186/10, zatiaľ neuverejnený v Zbierke, bod 26).
38 – Už citované rozsudky Tum a Dari (bod 55) a Oguz (bod 28).
39 – Už citované rozsudky Tum a Dari (bod 59) a Oguz (bod 33).
40 – Rozsudok z 11. mája 2000 (C‑37/98, Zb. s. I‑2927).
41 – Už citovaný rozsudok (body 59 a 64 až 67).
42 – Pozri rozsudok Abatay a i., už citovaný (bod 86).
43 – Pozri najmä rozsudok Toprak a Oguz, už citovaný (bod 54).
44 – Pozri rozsudok Komisia/Holandsko, už citovaný (bod 49). Pozri tiež v tomto zmysle rozsudok Toprak a Oguza, už citovaný (bod 45).