Vec C‑530/11
Európska komisia
proti
Spojenému kráľovstvu Veľkej Británie a Severného Írska
„Nesplnenie povinnosti členským štátom — Účasť verejnosti na rozhodovacom procese a prístup k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia — Pojem ‚nie nedostupne drahé‘ trovy súdneho konania“
Abstrakt – Rozsudok Súdneho dvora (druhá komora) z 13. februára 2014
Akty inštitúcií – Smernice – Vykonanie členskými štátmi – Smernica, ktorej cieľom je zakladať práva pre jednotlivcov – Požiadavky jasnosti a právnej istoty – Prebratie prostredníctvom súdnej praxe – Prípustnosť
(Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/35, článok 3 bod 7 a článok 4 bod 4)
Žaloba o nesplnenie povinnosti – Predmet konania – Určenie počas konania pred podaním žaloby
(Článok 258 ZFEÚ)
Životné prostredie – Posudzovanie vplyvov určitých projektov na životné prostredie – Smernice 85/337 a 96/61 – Prebratie smernice 2003/35 – Právo podať žalobu – Požiadavka, aby konanie nebolo nedostupne drahé – Miera voľnej úvahy ponechaná vnútroštátnemu súdu – Nevyhnutnosť právneho pravidla zaručujúceho nie nedostupne drahé trovy konania
(Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/35, článok 3 bod 7 a článok 4 bod 4; smernica Rady 85/337, článok 10a, a smernica Rady 96/61, článok 15a)
Žaloba o nesplnenie povinnosti – Dôkaz o nesplnení povinnosti – Bremeno zaťažujúce Komisiu – Domnienky – Neprípustnosť
(Článok 258 ZFEÚ)
Životné prostredie – Posudzovanie vplyvov určitých projektov na životné prostredie – Smernice 85/337 a 96/61 – Prebratie smernice 2003/35 – Právo podať žalobu – Požiadavka, aby konanie nebolo nedostupne drahé – Režim protizáväzkov k predbežných opatreniam – Zahrnutie
(Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/35, článok 3 bod 7 a článok 4 bod 4; smernica Rady 85/337, článok 10a, a smernica Rady 96/61, článok 15a)
Prebratie smernice si nevyhnutne nevyžaduje formálne a doslovné prevzatie jej obsahu do výslovného a osobitného právneho predpisu a môže ho spĺňať všeobecný právny kontext, ak dostatočne jasným a presným spôsobom účinne zabezpečuje jej úplné uplatnenie.
Osobitne v prípade, keď je cieľom predmetného ustanovenia zakladať práva pre jednotlivcov, právna situácia musí byť dostatočne presná a jasná a oprávnené osoby musia byť schopné poznať svoje práva v plnom rozsahu a v prípade potreby sa na ne odvolávať pred vnútroštátnymi súdmi.
V tomto ohľade sa nemožno domnievať, že každá súdna prax má neistý charakter a na základe svojej povahy je nespôsobilá splniť požiadavky jasnosti a presnosti, ktoré sú nevyhnutné na to, aby sa považovala za platné vykonanie povinností vyplývajúcich z článku 3 bodu 7 a článku 4 bodu 4 smernice 2003/35, ktorou sa ustanovuje účasť verejnosti pri navrhovaní určitých plánov a programov týkajúcich sa životného prostredia, a ktorou sa menia a dopĺňajú s ohľadom na účasť verejnosti a prístup k spravodlivosti smernice 85/337 a 96/61.
(pozri body 33 – 36)
Pozri text rozhodnutia.
(pozri bod 39)
Požiadavka, aby súdne konania podľa článku 3 bodu 7 a článku 4 bodu 4 smernice 2003/35, ktorou sa ustanovuje účasť verejnosti pri navrhovaní určitých plánov a programov týkajúcich sa životného prostredia, a ktorou sa menia a dopĺňajú s ohľadom na účasť verejnosti a prístup k spravodlivosti smernice 85/337 a 96/61, neboli nedostupne drahé, nezakazuje vnútroštátnym súdom rozhodnúť o náhrade trov konania v závere súdneho konania, pokiaľ sú tieto trovy konania v primeranej výške a výdavky, ktoré znáša dotknutý účastník konania, nie sú ako celok nedostupne drahé.
V tomto ohľade voľnú úvahu, ktorou súd disponuje v konkrétnej veci pri uplatňovaní vnútroštátneho režimu trov konania, nemožno samu osebe považovať za nezlučiteľnú s požiadavkou, aby dotknuté súdne konania neboli nedostupne drahé. Ďalej možnosť konajúceho súdu nariadiť ochranné opatrenie v oblasti trov konania, ktoré zabezpečí žalobcovi v počiatočnom štádiu konania obmedzenie sumy trov konania, ktoré by prípadne mal nahrádzať, zaručuje väčšiu predvídateľnosť nákladov na konanie a podieľa sa na rešpektovaní tejto požiadavky.
V každom prípade už citované ustanovenia smernice 2003/35 možno považovať za správne prebraté len v prípade, že právny predpis zaväzuje vnútroštátny súd, aby zaručil, že konanie pre žalobcu nebude nedostupne drahé. Samotná okolnosť, že Súdny dvor by na to, aby overil, či vnútroštátne právo určitého členského štátu spĺňa ciele tejto smernice, bol nútený analyzovať a posúdiť dosah rôznych rozhodnutí vnútroštátnych súdov, a teda judikatúry ako celku, hoci právo Únie priznáva jednotlivcom konkrétne práva, ktoré si na to, aby boli účinné, vyžadujú jednoznačné pravidlá, vedie k záveru, že prebratie nie je vôbec dostatočne jasné a presné.
Navyše samotné podmienky, za akých vnútroštátny súd rozhoduje o návrhoch na ochranné opatrenia v oblasti trov konania, vo viacerých ohľadoch neumožňujú zaručiť súlad vnútroštátneho práva s požiadavkou neexistencie neprimerane drahých trov súdnych konaní uloženou smernicou 2003/35, pokiaľ sa ukáže, že súd môže vyhlásiť uznesenie o ochrane trov konania len v prípade, že otázky, o ktorých sa má rozhodnúť, sú všeobecného záujmu, a že nie je povinný poskytnúť takúto ochranu, pokiaľ sú náklady na konanie objektívne neprimerané alebo keď je dotknutý výlučne súkromný záujem dotknutého žalobcu.
(pozri body 44, 54 – 57)
Pozri text rozhodnutia.
(pozri body 60 – 62)
Požiadavka, aby súdne konania podľa článku 3 bodu 7 a článku 4 bodu 4 smernice 2003/35, ktorou sa ustanovuje účasť verejnosti pri navrhovaní určitých plánov a programov týkajúcich sa životného prostredia, a ktorou sa menia a dopĺňajú s ohľadom na účasť verejnosti a prístup k spravodlivosti smernice 85/337 a 96/61, neboli nedostupne drahé, sa uplatňuje aj na finančné výdavky vyplývajúce z opatrení, ktorými by vnútroštátny súd mohol podmieniť nariadenie predbežných opatrení v rámci sporov, na ktoré sa vzťahujú uvedené ustanovenia.
Až na túto výnimku sa na podmienky, za akých vnútroštátny súd nariaďuje takéto predbežné opatrenia, v zásade uplatňuje výlučne vnútroštátne právo v hraniciach stanovených zásadami ekvivalencie a efektivity. Požiadavku, aby dotknuté konania neboli nedostupne drahé, nemožno vykladať v tom zmysle, že a priori bráni uplatneniu takej finančnej záruky, akou je protizáväzok k predbežným opatreniam, ktorý spočíva v uložení povinnosti žalobcovi, aby sa zaviazal nahradiť škodu, ktorá by mohla vyplývať z predbežného opatrenia, pokiaľ by právo, ktoré malo toto predbežné opatrenie za cieľ chrániť, nakoniec nebolo uznané za dôvodné, a to v prípade, že vnútroštátne právo upravuje takúto finančnú záruku. To platí aj pre finančné dôsledky, ktoré by podľa tohto práva mohli vyplývať zo žaloby zneužívajúcej povahy.
Naopak súdu, ktorý o tom rozhoduje, prináleží, aby v prípade, keď posudzuje, či súdne konanie nie je nedostupne drahé, zaručil, že finančné riziko vyplývajúce pre žalobcu bude tiež zahrnuté v rôznych výdavkoch, ktoré vzniknú v dôsledku takéhoto konania.
(pozri body 64, 66 – 68)
Vec C‑530/11
Európska komisia
proti
Spojenému kráľovstvu Veľkej Británie a Severného Írska
„Nesplnenie povinnosti členským štátom — Účasť verejnosti na rozhodovacom procese a prístup k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia — Pojem ‚nie nedostupne drahé‘ trovy súdneho konania“
Abstrakt – Rozsudok Súdneho dvora (druhá komora) z 13. februára 2014
Akty inštitúcií — Smernice — Vykonanie členskými štátmi — Smernica, ktorej cieľom je zakladať práva pre jednotlivcov — Požiadavky jasnosti a právnej istoty — Prebratie prostredníctvom súdnej praxe — Prípustnosť
(Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/35, článok 3 bod 7 a článok 4 bod 4)
Žaloba o nesplnenie povinnosti — Predmet konania — Určenie počas konania pred podaním žaloby
(Článok 258 ZFEÚ)
Životné prostredie — Posudzovanie vplyvov určitých projektov na životné prostredie — Smernice 85/337 a 96/61 — Prebratie smernice 2003/35 — Právo podať žalobu — Požiadavka, aby konanie nebolo nedostupne drahé — Miera voľnej úvahy ponechaná vnútroštátnemu súdu — Nevyhnutnosť právneho pravidla zaručujúceho nie nedostupne drahé trovy konania
(Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/35, článok 3 bod 7 a článok 4 bod 4; smernica Rady 85/337, článok 10a, a smernica Rady 96/61, článok 15a)
Žaloba o nesplnenie povinnosti — Dôkaz o nesplnení povinnosti — Bremeno zaťažujúce Komisiu — Domnienky — Neprípustnosť
(Článok 258 ZFEÚ)
Životné prostredie — Posudzovanie vplyvov určitých projektov na životné prostredie — Smernice 85/337 a 96/61 — Prebratie smernice 2003/35 — Právo podať žalobu — Požiadavka, aby konanie nebolo nedostupne drahé — Režim protizáväzkov k predbežných opatreniam — Zahrnutie
(Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/35, článok 3 bod 7 a článok 4 bod 4; smernica Rady 85/337, článok 10a, a smernica Rady 96/61, článok 15a)
Prebratie smernice si nevyhnutne nevyžaduje formálne a doslovné prevzatie jej obsahu do výslovného a osobitného právneho predpisu a môže ho spĺňať všeobecný právny kontext, ak dostatočne jasným a presným spôsobom účinne zabezpečuje jej úplné uplatnenie.
Osobitne v prípade, keď je cieľom predmetného ustanovenia zakladať práva pre jednotlivcov, právna situácia musí byť dostatočne presná a jasná a oprávnené osoby musia byť schopné poznať svoje práva v plnom rozsahu a v prípade potreby sa na ne odvolávať pred vnútroštátnymi súdmi.
V tomto ohľade sa nemožno domnievať, že každá súdna prax má neistý charakter a na základe svojej povahy je nespôsobilá splniť požiadavky jasnosti a presnosti, ktoré sú nevyhnutné na to, aby sa považovala za platné vykonanie povinností vyplývajúcich z článku 3 bodu 7 a článku 4 bodu 4 smernice 2003/35, ktorou sa ustanovuje účasť verejnosti pri navrhovaní určitých plánov a programov týkajúcich sa životného prostredia, a ktorou sa menia a dopĺňajú s ohľadom na účasť verejnosti a prístup k spravodlivosti smernice 85/337 a 96/61.
(pozri body 33 – 36)
Pozri text rozhodnutia.
(pozri bod 39)
Požiadavka, aby súdne konania podľa článku 3 bodu 7 a článku 4 bodu 4 smernice 2003/35, ktorou sa ustanovuje účasť verejnosti pri navrhovaní určitých plánov a programov týkajúcich sa životného prostredia, a ktorou sa menia a dopĺňajú s ohľadom na účasť verejnosti a prístup k spravodlivosti smernice 85/337 a 96/61, neboli nedostupne drahé, nezakazuje vnútroštátnym súdom rozhodnúť o náhrade trov konania v závere súdneho konania, pokiaľ sú tieto trovy konania v primeranej výške a výdavky, ktoré znáša dotknutý účastník konania, nie sú ako celok nedostupne drahé.
V tomto ohľade voľnú úvahu, ktorou súd disponuje v konkrétnej veci pri uplatňovaní vnútroštátneho režimu trov konania, nemožno samu osebe považovať za nezlučiteľnú s požiadavkou, aby dotknuté súdne konania neboli nedostupne drahé. Ďalej možnosť konajúceho súdu nariadiť ochranné opatrenie v oblasti trov konania, ktoré zabezpečí žalobcovi v počiatočnom štádiu konania obmedzenie sumy trov konania, ktoré by prípadne mal nahrádzať, zaručuje väčšiu predvídateľnosť nákladov na konanie a podieľa sa na rešpektovaní tejto požiadavky.
V každom prípade už citované ustanovenia smernice 2003/35 možno považovať za správne prebraté len v prípade, že právny predpis zaväzuje vnútroštátny súd, aby zaručil, že konanie pre žalobcu nebude nedostupne drahé. Samotná okolnosť, že Súdny dvor by na to, aby overil, či vnútroštátne právo určitého členského štátu spĺňa ciele tejto smernice, bol nútený analyzovať a posúdiť dosah rôznych rozhodnutí vnútroštátnych súdov, a teda judikatúry ako celku, hoci právo Únie priznáva jednotlivcom konkrétne práva, ktoré si na to, aby boli účinné, vyžadujú jednoznačné pravidlá, vedie k záveru, že prebratie nie je vôbec dostatočne jasné a presné.
Navyše samotné podmienky, za akých vnútroštátny súd rozhoduje o návrhoch na ochranné opatrenia v oblasti trov konania, vo viacerých ohľadoch neumožňujú zaručiť súlad vnútroštátneho práva s požiadavkou neexistencie neprimerane drahých trov súdnych konaní uloženou smernicou 2003/35, pokiaľ sa ukáže, že súd môže vyhlásiť uznesenie o ochrane trov konania len v prípade, že otázky, o ktorých sa má rozhodnúť, sú všeobecného záujmu, a že nie je povinný poskytnúť takúto ochranu, pokiaľ sú náklady na konanie objektívne neprimerané alebo keď je dotknutý výlučne súkromný záujem dotknutého žalobcu.
(pozri body 44, 54 – 57)
Pozri text rozhodnutia.
(pozri body 60 – 62)
Požiadavka, aby súdne konania podľa článku 3 bodu 7 a článku 4 bodu 4 smernice 2003/35, ktorou sa ustanovuje účasť verejnosti pri navrhovaní určitých plánov a programov týkajúcich sa životného prostredia, a ktorou sa menia a dopĺňajú s ohľadom na účasť verejnosti a prístup k spravodlivosti smernice 85/337 a 96/61, neboli nedostupne drahé, sa uplatňuje aj na finančné výdavky vyplývajúce z opatrení, ktorými by vnútroštátny súd mohol podmieniť nariadenie predbežných opatrení v rámci sporov, na ktoré sa vzťahujú uvedené ustanovenia.
Až na túto výnimku sa na podmienky, za akých vnútroštátny súd nariaďuje takéto predbežné opatrenia, v zásade uplatňuje výlučne vnútroštátne právo v hraniciach stanovených zásadami ekvivalencie a efektivity. Požiadavku, aby dotknuté konania neboli nedostupne drahé, nemožno vykladať v tom zmysle, že a priori bráni uplatneniu takej finančnej záruky, akou je protizáväzok k predbežným opatreniam, ktorý spočíva v uložení povinnosti žalobcovi, aby sa zaviazal nahradiť škodu, ktorá by mohla vyplývať z predbežného opatrenia, pokiaľ by právo, ktoré malo toto predbežné opatrenie za cieľ chrániť, nakoniec nebolo uznané za dôvodné, a to v prípade, že vnútroštátne právo upravuje takúto finančnú záruku. To platí aj pre finančné dôsledky, ktoré by podľa tohto práva mohli vyplývať zo žaloby zneužívajúcej povahy.
Naopak súdu, ktorý o tom rozhoduje, prináleží, aby v prípade, keď posudzuje, či súdne konanie nie je nedostupne drahé, zaručil, že finančné riziko vyplývajúce pre žalobcu bude tiež zahrnuté v rôznych výdavkoch, ktoré vzniknú v dôsledku takéhoto konania.
(pozri body 64, 66 – 68)