Vec C-364/11
Mostafa Abed El Karem El Kott a i.
proti
Bevándorlási és Állampolgársági Hivatal
(návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný Fővárosi Bíróság)
„Smernica 2004/83/ES — Minimálne ustanovenia na priznanie postavenia utečenca alebo osoby oprávnenej na doplnkovú ochranu — Osoba bez štátneho občianstva s palestínskym pôvodom, ktorá požiadala Úrad Organizácie Spojených národov pre pomoc a prácu v prospech palestínskych utečencov na Blízkom východe (UNRWA) o pomoc — Právo tejto osoby bez štátneho občianstva na priznanie postavenia utečenca na základe článku 12 ods. 1 písm. a) druhej vety smernice 2004/83 — Podmienky uplatňovania — Zánik uvedenej ochrany alebo pomoci zo strany UNRWA ‚z akéhokoľvek dôvodu‘ — Dôkaz — Dôsledky pre dotknuté osoby žiadajúce o priznanie postavenia utečenca — Právo byť ‚oprávnený ipso facto na výhody z [tejto] smernice‘ — Uznanie postavenia ‚utečenca‘ v zmysle článku 2 písm. c) tejto smernice ipso iure a priznanie postavenia utečenca podľa článku 13 tejto smernice“
Abstrakt – Rozsudok Súdneho dvora (veľká komora) z 19. decembra 2012
Hraničné kontroly, azyl a prisťahovalectvo – Azylová politika – Postavenie utečenca alebo osoby oprávnenej na doplnkovú ochranu – Smernica 2004/83 – Podmienky priznania postavenia utečenca – Osoba, ktorej je poskytovaná ochrana alebo pomoc zo strany iného orgánu Organizácie Spojených národov, než je Úrad vysokého komisára pre utečencov – Vylúčenie z postavenia utečenca – Zánik uvedenej pomoci – Uplatnenie smernice – Podmienky
[Smernica Rady 2004/83, článok 12 ods. 1 písm. a) prvá a druhá veta]
Hraničné kontroly, azyl a prisťahovalectvo – Azylová politika – Postavenie utečenca alebo osoby oprávnenej na doplnkovú ochranu – Smernica 2004/83 – Podmienky priznania postavenia utečenca – Osoba, ktorej je poskytovaná ochrana alebo pomoc zo strany iného orgánu Organizácie Spojených národov, než je Úrad vysokého komisára pre utečencov – Vylúčenie z postavenia utečenca – Zánik uvedenej pomoci – Priznanie tohto postavenia – Podmienky
[Smernica Rady 2004/83, článok 12 ods. 1 písm. a) druhá veta]
Článok 12 ods. 1 písm. a) prvá veta smernice Rady 2004/83 o minimálnych ustanoveniach pre oprávnenie a postavenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva ako utečencov alebo osôb, ktoré inak potrebujú medzinárodnú ochranu, a obsah poskytovanej ochrany sa má vykladať v tom zmysle, že dôvod vylúčenia z postavenia utečenca upraveného v tomto ustanovení sa vzťahuje nielen na osoby, ktorým v súčasnosti agentúra alebo orgán Organizácie Spojených národov poskytuje pomoc, ale aj na osoby, ktoré skutočne využívali túto pomoc krátko pred podaním žiadosti o azyl v členskom štáte, avšak pod podmienkou, že táto pomoc nezanikla v zmysle druhej vety toho istého odseku 1 písm. a).
Podľa tohto ustanovenia zánik ochrany alebo pomoci inej agentúry alebo orgánu Organizácie Spojených národov, než je Úrad vysokého komisára Organizácie Spojených národov pre utečencov, „z akéhokoľvek dôvodu“, ktorý umožňuje dotknutým osobám dovolávať sa ipso facto uplatnenia smernice 2004/83, sa týka najmä situácie osoby, ktorá po tom, ako túto ochranu alebo pomoc skutočne využívala, ju prestane využívať z dôvodov vymykajúcich sa jej kontrole a nezávislých od jej vôle. Z pojmov „ak takáto ochrana alebo pomoc… zanikla“, ktorými sa začína druhá veta článku 12 ods. 1 písm. a) smernice 2004/83, totiž vyplýva, že na to, aby sa už neuplatňoval dôvod vylúčenia z postavenia utečenca, musí dôjsť k zániku predovšetkým účinnej pomoci poskytovanej agentúrou alebo orgánom Organizácie Spojených národov a nie k zániku samotnej agentúry či orgánu. Samotnú neprítomnosť v tejto zóne pôsobenia uvedenej agentúry či orgánu alebo dobrovoľné rozhodnutie opustiť ju však nemožno kvalifikovať ako zánik pomoci. Ak je uvedené rozhodnutie naopak odôvodnené nutnosťou nezávislou od vôle dotknutej osoby, takáto situácia môže viesť k záveru, že pomoc, ktorá sa poskytovala tejto osobe, zanikla v zmysle článku 12 ods. 1 písm. a) druhej vety smernice 2004/83.
Príslušným vnútroštátnym orgánom členského štátu zodpovedným za posúdenie žiadosti o azyl podanej takouto osobou prináleží na základe individuálneho preskúmania takejto žiadosti overiť, či uvedená osoba bola nútená opustiť uvedenú zónu, čo platí v prípade, že sa nachádzala v situácii vážneho nebezpečenstva a dotknutá agentúra alebo orgán neboli schopné zaručiť jej v tejto zóne životné podmienky, ktoré sú v súlade s úlohou, ktorá uvedenej agentúre alebo orgánu prináleží.
(pozri body 52, 57, 59, 61, 63 – 65, bod 1 výroku)
Článok 12 ods. 1 písm. a) druhá veta smernice Rady 2004/83 o minimálnych ustanoveniach pre oprávnenie a postavenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva ako utečencov alebo osôb, ktoré inak potrebujú medzinárodnú ochranu, a obsah poskytovanej ochrany sa má vykladať v tom zmysle, že v prípade zistenia príslušných orgánov členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o azyl, že podmienka týkajúca sa zániku ochrany a pomoci Úradu Organizácie Spojených národov pre pomoc a prácu v prospech palestínskych utečencov na Blízkom východe (UNRWA) je s ohľadom na žiadateľa splnená, skutočnosť, že môže byť ipso facto„oprávnen[ým]… na výhody z… tejto smernice“, spôsobuje uznanie postavenia utečenca týmto členským štátom v zmysle článku 2 písm. c) tejto smernice a priznanie postavenia utečenca tomuto žiadateľovi ipso iure pod podmienkou, že sa naňho neuplatňuje niektoré z ustanovení vylúčenia stanovených v článku 12 ods. 1 písm. b) alebo článku 12 ods. 2 a 3.
Pojmy „budú oprávnené ipso facto na výhody z… tejto smernice“ uvedené v článku 12 ods. 1 písm. a) druhej vete smernice by sa mali vykladať v súlade s článkom 1 D druhým odsekom Ženevského dohovoru tak, že umožňujú dotknutým osobám „ipso facto“ využívať režim tohto dohovoru a „výhody“ ním priznané. Preto sa právo vyplývajúce zo skutočnosti, že pomoc UNRWA zanikne a dôvod vylúčenia sa skončí, nemôže obmedziť výlučne na možnosť dotknutej osoby podať žiadosť o priznanie postavenia utečenca na základe článku 2 písm. c) smernice 2004/83, pričom táto možnosť existuje už pre akéhokoľvek štátneho príslušníka tretej krajiny alebo osobu bez štátneho občianstva, ktorá sa nachádza na území niektorého členského štátu. Skutočnosť, že sa možno ipso facto dovolávať uplatnenia uvedenej smernice v zmysle jej článku 12 ods. 1 písm. a), však nevedie k vzniku bezpodmienečného práva na priznanie postavenia utečenca. Hoci teda osoba, ktorá má právo dovolávať sa uplatnenia smernice 2004/83 ipso facto, nemusí nevyhnutne preukázať, že sa obáva prenasledovania v zmysle článku 2 písm. c) tejto smernice, ale napriek tomu musí predložiť žiadosť o priznanie postavenia utečenca, ktorú musia posúdiť príslušné orgány zodpovedného členského štátu. V rámci uvedeného preskúmania musia tieto orgány overiť nielen to, či žiadateľ skutočne využíval pomoc UNRWA a či táto pomoc zanikla, ale aj to, či sa na tohto žiadateľa neuplatňuje niektorá z podmienok vylúčenia uvedených v článku 12 ods. 1 písm. b) alebo článku 12 ods. 2 a 3 tejto smernice.
(pozri body 71, 72, 75, 76, 81, bod 2 výroku)
Vec C-364/11
Mostafa Abed El Karem El Kott a i.
proti
Bevándorlási és Állampolgársági Hivatal
(návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný Fővárosi Bíróság)
„Smernica 2004/83/ES — Minimálne ustanovenia na priznanie postavenia utečenca alebo osoby oprávnenej na doplnkovú ochranu — Osoba bez štátneho občianstva s palestínskym pôvodom, ktorá požiadala Úrad Organizácie Spojených národov pre pomoc a prácu v prospech palestínskych utečencov na Blízkom východe (UNRWA) o pomoc — Právo tejto osoby bez štátneho občianstva na priznanie postavenia utečenca na základe článku 12 ods. 1 písm. a) druhej vety smernice 2004/83 — Podmienky uplatňovania — Zánik uvedenej ochrany alebo pomoci zo strany UNRWA ‚z akéhokoľvek dôvodu‘ — Dôkaz — Dôsledky pre dotknuté osoby žiadajúce o priznanie postavenia utečenca — Právo byť ‚oprávnený ipso facto na výhody z [tejto] smernice‘ — Uznanie postavenia ‚utečenca‘ v zmysle článku 2 písm. c) tejto smernice ipso iure a priznanie postavenia utečenca podľa článku 13 tejto smernice“
Abstrakt – Rozsudok Súdneho dvora (veľká komora) z 19. decembra 2012
Hraničné kontroly, azyl a prisťahovalectvo — Azylová politika — Postavenie utečenca alebo osoby oprávnenej na doplnkovú ochranu — Smernica 2004/83 — Podmienky priznania postavenia utečenca — Osoba, ktorej je poskytovaná ochrana alebo pomoc zo strany iného orgánu Organizácie Spojených národov, než je Úrad vysokého komisára pre utečencov — Vylúčenie z postavenia utečenca — Zánik uvedenej pomoci — Uplatnenie smernice — Podmienky
[Smernica Rady 2004/83, článok 12 ods. 1 písm. a) prvá a druhá veta]
Hraničné kontroly, azyl a prisťahovalectvo — Azylová politika — Postavenie utečenca alebo osoby oprávnenej na doplnkovú ochranu — Smernica 2004/83 — Podmienky priznania postavenia utečenca — Osoba, ktorej je poskytovaná ochrana alebo pomoc zo strany iného orgánu Organizácie Spojených národov, než je Úrad vysokého komisára pre utečencov — Vylúčenie z postavenia utečenca — Zánik uvedenej pomoci — Priznanie tohto postavenia — Podmienky
[Smernica Rady 2004/83, článok 12 ods. 1 písm. a) druhá veta]
Článok 12 ods. 1 písm. a) prvá veta smernice Rady 2004/83 o minimálnych ustanoveniach pre oprávnenie a postavenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva ako utečencov alebo osôb, ktoré inak potrebujú medzinárodnú ochranu, a obsah poskytovanej ochrany sa má vykladať v tom zmysle, že dôvod vylúčenia z postavenia utečenca upraveného v tomto ustanovení sa vzťahuje nielen na osoby, ktorým v súčasnosti agentúra alebo orgán Organizácie Spojených národov poskytuje pomoc, ale aj na osoby, ktoré skutočne využívali túto pomoc krátko pred podaním žiadosti o azyl v členskom štáte, avšak pod podmienkou, že táto pomoc nezanikla v zmysle druhej vety toho istého odseku 1 písm. a).
Podľa tohto ustanovenia zánik ochrany alebo pomoci inej agentúry alebo orgánu Organizácie Spojených národov, než je Úrad vysokého komisára Organizácie Spojených národov pre utečencov, „z akéhokoľvek dôvodu“, ktorý umožňuje dotknutým osobám dovolávať sa ipso facto uplatnenia smernice 2004/83, sa týka najmä situácie osoby, ktorá po tom, ako túto ochranu alebo pomoc skutočne využívala, ju prestane využívať z dôvodov vymykajúcich sa jej kontrole a nezávislých od jej vôle. Z pojmov „ak takáto ochrana alebo pomoc… zanikla“, ktorými sa začína druhá veta článku 12 ods. 1 písm. a) smernice 2004/83, totiž vyplýva, že na to, aby sa už neuplatňoval dôvod vylúčenia z postavenia utečenca, musí dôjsť k zániku predovšetkým účinnej pomoci poskytovanej agentúrou alebo orgánom Organizácie Spojených národov a nie k zániku samotnej agentúry či orgánu. Samotnú neprítomnosť v tejto zóne pôsobenia uvedenej agentúry či orgánu alebo dobrovoľné rozhodnutie opustiť ju však nemožno kvalifikovať ako zánik pomoci. Ak je uvedené rozhodnutie naopak odôvodnené nutnosťou nezávislou od vôle dotknutej osoby, takáto situácia môže viesť k záveru, že pomoc, ktorá sa poskytovala tejto osobe, zanikla v zmysle článku 12 ods. 1 písm. a) druhej vety smernice 2004/83.
Príslušným vnútroštátnym orgánom členského štátu zodpovedným za posúdenie žiadosti o azyl podanej takouto osobou prináleží na základe individuálneho preskúmania takejto žiadosti overiť, či uvedená osoba bola nútená opustiť uvedenú zónu, čo platí v prípade, že sa nachádzala v situácii vážneho nebezpečenstva a dotknutá agentúra alebo orgán neboli schopné zaručiť jej v tejto zóne životné podmienky, ktoré sú v súlade s úlohou, ktorá uvedenej agentúre alebo orgánu prináleží.
(pozri body 52, 57, 59, 61, 63 – 65, bod 1 výroku)
Článok 12 ods. 1 písm. a) druhá veta smernice Rady 2004/83 o minimálnych ustanoveniach pre oprávnenie a postavenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva ako utečencov alebo osôb, ktoré inak potrebujú medzinárodnú ochranu, a obsah poskytovanej ochrany sa má vykladať v tom zmysle, že v prípade zistenia príslušných orgánov členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o azyl, že podmienka týkajúca sa zániku ochrany a pomoci Úradu Organizácie Spojených národov pre pomoc a prácu v prospech palestínskych utečencov na Blízkom východe (UNRWA) je s ohľadom na žiadateľa splnená, skutočnosť, že môže byť ipso facto„oprávnen[ým]… na výhody z… tejto smernice“, spôsobuje uznanie postavenia utečenca týmto členským štátom v zmysle článku 2 písm. c) tejto smernice a priznanie postavenia utečenca tomuto žiadateľovi ipso iure pod podmienkou, že sa naňho neuplatňuje niektoré z ustanovení vylúčenia stanovených v článku 12 ods. 1 písm. b) alebo článku 12 ods. 2 a 3.
Pojmy „budú oprávnené ipso facto na výhody z… tejto smernice“ uvedené v článku 12 ods. 1 písm. a) druhej vete smernice by sa mali vykladať v súlade s článkom 1 D druhým odsekom Ženevského dohovoru tak, že umožňujú dotknutým osobám „ipso facto“ využívať režim tohto dohovoru a „výhody“ ním priznané. Preto sa právo vyplývajúce zo skutočnosti, že pomoc UNRWA zanikne a dôvod vylúčenia sa skončí, nemôže obmedziť výlučne na možnosť dotknutej osoby podať žiadosť o priznanie postavenia utečenca na základe článku 2 písm. c) smernice 2004/83, pričom táto možnosť existuje už pre akéhokoľvek štátneho príslušníka tretej krajiny alebo osobu bez štátneho občianstva, ktorá sa nachádza na území niektorého členského štátu. Skutočnosť, že sa možno ipso facto dovolávať uplatnenia uvedenej smernice v zmysle jej článku 12 ods. 1 písm. a), však nevedie k vzniku bezpodmienečného práva na priznanie postavenia utečenca. Hoci teda osoba, ktorá má právo dovolávať sa uplatnenia smernice 2004/83 ipso facto, nemusí nevyhnutne preukázať, že sa obáva prenasledovania v zmysle článku 2 písm. c) tejto smernice, ale napriek tomu musí predložiť žiadosť o priznanie postavenia utečenca, ktorú musia posúdiť príslušné orgány zodpovedného členského štátu. V rámci uvedeného preskúmania musia tieto orgány overiť nielen to, či žiadateľ skutočne využíval pomoc UNRWA a či táto pomoc zanikla, ale aj to, či sa na tohto žiadateľa neuplatňuje niektorá z podmienok vylúčenia uvedených v článku 12 ods. 1 písm. b) alebo článku 12 ods. 2 a 3 tejto smernice.
(pozri body 71, 72, 75, 76, 81, bod 2 výroku)