—

L. E. Demirkan, v zastúpení: R. Gutmann, Rechtsanwalt,

—

nemecká vláda, v zastúpení: T. Henze, J. Möller a K. Hailbronner, splnomocnení zástupcovia,

—

česká vláda, v zastúpení: M. Smolek, splnomocnený zástupca,

—

dánska vláda, v zastúpení: C. Vang a V. Pasternak Jørgensen, splnomocnení zástupcovia,

—

estónska vláda, v zastúpení: M. Linntam, splnomocnená zástupkyňa,

—

grécka vláda, v zastúpení: G. Karipsiades a T. Papadopoulou, splnomocnení zástupcovia,

—

francúzska vláda, v zastúpení: G. de Bergues, D. Colasa a B. Beaupère‑Manokha, splnomocnení zástupcovia,

—

holandská vláda, v zastúpení: B. Koopman, M. Bulterman a C. Wissels, splnomocnené zástupkyne,

—

slovenská vláda, v zastúpení: B. Ricziová, splnomocnená zástupkyňa,

—

vláda Spojeného kráľovstva, v zastúpení: S. Ossowski a L. Christie, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci R. Palmer, barrister,

—

Rada Európskej únie, v zastúpení: J. Monteiro, E. Finnegan a Z. Kupčová, splnomocnení zástupcovia,

—

Európska komisia, v zastúpení: G. Braun a G. Wils, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 41 ods. 1 dodatkového protokolu podpísaného 23. novembra 1970 v Bruseli a v mene Spoločenstva uzavretého, schváleného a potvrdeného nariadením Rady (EHS) č. 2760/72 z 19. decembra 1972 (Ú. v. ES L 293, s. 1; Mim. vyd. 11/011, s. 41, ďalej len „dodatkový protokol“), a najmä pojmu „slobodné poskytovanie služieb“ nachádzajúceho sa v tomto ustanovení.

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi slečnou Demirkanovou, tureckou štátnou príslušníčkou, a Spolkovou republikou Nemecko vo veci zamietnutia jej žiadosti o udelenie víza nemeckými orgánmi na účel návštevy jej nevlastného otca žijúceho v Nemecku.

3

Dohoda vytvárajúca asociáciu medzi Európskym hospodárskym spoločenstvom a Tureckom, ktorá bola podpísaná 12. septembra 1963 v Ankare Tureckou republikou na jednej strane a členskými štátmi EHS a Spoločenstvom na strane druhej bola uzavretá, schválená a potvrdená v mene Spoločenstva rozhodnutím Rady 64/732/EHS z 23. decembra 1963 (Ú. v. ES 1964, 217, s. 3685; Mim. vyd. 11/011, s. 10, ďalej len „dohoda o pridružení“).

4

Cieľom dohody o pridružení je v súlade s jej článkom 2 ods. 1 podporovať pretrvávajúce a vyrovnané posilňovanie obchodných a hospodárskych vzťahov medzi zmluvnými stranami, zahŕňajúc aj oblasť pracovnej sily, najmä postupnou realizáciou voľného pohybu pracovníkov (článok 12 dohody o pridružení), ako aj odstránením prekážok slobody usadiť sa (článok 13 uvedenej dohody) a slobodného poskytovania služieb (článok 14 tej istej dohody) s cieľom zlepšiť životnú úroveň tureckého ľudu a uľahčiť neskoršie prijatie Tureckej republiky do Spoločenstva (štvrté odôvodnenie a článok 28 tejto dohody).

5

Na účely realizácie týchto cieľov je upravené postupné vytvorenie colnej únie v troch fázach. Asociácia vytvorená touto dohodou (ďalej len „pridruženie Turecka k EHS“) obsahuje prípravné obdobie, ktoré umožní Tureckej republike posilniť jej ekonomiku s pomocou Spoločenstva (článok 3 tejto dohody), prechodné obdobie, v priebehu ktorého sa zabezpečí progresívne zavedenie colnej únie a zbližovanie hospodárskych politík (článok 4 uvedenej dohody), a záverečné obdobie, ktoré je založené na existencii colnej únie a zahŕňa posilňovanie koordinácie hospodárskych politík zmluvných strán (článok 5 tej istej dohody).

6

Článok 6 dohody o pridružení znie takto:

„Na zabezpečenie uplatnenia a postupného rozvoja pridruženia sa zmluvné strany schádzajú v Asociačnej rade, ktorá koná v rozsahu právomoci zverenej dohodou.“ [neoficiálny preklad]

7

Podľa článku 8 dohody o pridružení, vloženého do hlavy II uvedenej dohody, nazvanej „Uplatňovanie prechodného obdobia“ [neoficiálny preklad]:

„Na účely dosiahnutia cieľov stanovených v článku 4 Asociačná rada ešte pred začatím prechodného obdobia a v súlade s postupom stanoveným v článku 1 dočasného protokolu stanoví podmienky, mechanizmy a časové harmonogramy vykonania ustanovení súvisiacich s oblasťami upravenými Zmluvou o založení Európskeho spoločenstva, ktoré sa musia zohľadniť, a to osobitne s oblasťami uvedenými v rámci tejto hlavy, a akýchkoľvek ochranných doložiek, ktoré sa ukážu ako potrebné.“ [neoficiálny preklad]

8

Článok 14 dohody o pridružení, ktorý sa nachádza v hlave II stanovuje:

„Zmluvné strany sa dohodli, že budú uplatňovať články [45 ES], [46 ES] a [48 ES] až [54 ES] vrátane, aby medzi sebou postupne odstránili prekážky slobodného poskytovania služieb.“ [neoficiálny preklad]

9

Podľa článku 22 ods. 1 dohody o pridružení:

„Na realizáciu cieľov stanovených dohodou a v prípadoch, ktoré táto dohoda stanovuje, patrí rozhodovacia právomoc Asociačnej rade. Každá zo zmluvných strán je povinná prijať opatrenia na vykonanie prijatých rozhodnutí…“ [neoficiálny preklad]

10

Dodatkový protokol, ktorý je podľa svojho článku 62 neoddeliteľnou súčasťou dohody o pridružení, stanovuje v článku 1 podmienky, mechanizmy a časové harmonogramy realizácie prechodného obdobia uvedeného v článku 4 uvedenej dohody.

11

Dodatkový protokol obsahuje hlavu II nazvanú „Pohyb osôb a služieb“, ktorej kapitola I sa týka „pracovníkov“ a kapitola II je venovaná „právu usadiť sa, službám a doprave“.

12

Článok 41 dodatkového protokolu, ktorý sa nachádza v kapitole II uvedenej hlavy II, znie takto:

„1.   Zmluvné strany upustia od vzájomného zavádzania akýchkoľvek nových obmedzení týkajúcich sa voľnosti usadenia [slobody usadiť sa – neoficiálny preklad] a voľnosti poskytovať služby [slobodného poskytovania služieb – neoficiálny preklad].

2.   Asociačná rada v súlade s princípmi stanovenými v článkoch 13 a 14 asociačnej dohody stanoví časový harmonogram a pravidlá postupného rušenia vzájomných obmedzení týkajúcich sa [slobody usadiť sa] a [slobodného poskytovania služieb] zo strany zmluvných strán.

Asociačná rada zohľadní pri stanovovaní takéhoto časového harmonogramu a pravidiel na rôzne skupiny činností zodpovedajúce opatrenia už prijaté zo strany spoločenstva v týchto oblastiach a taktiež osobitné hospodárske a sociálne okolnosti v Turecku. Priorita sa kladie na činnosti konkrétne prispievajúce na rozvoj výroby a obchodu.“

13

Na základe článku 41 ods. 2 dodatkového protokolu prijala Asociačná rada rozhodnutie č. 2/2000 z 11. apríla 2000 o začatí rokovaní, ktorými sa má uskutočniť liberalizácia služieb a recipročné otvorenie trhov s verejnými zákazkami medzi Spoločenstvom a Tureckom [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 138, s. 27). Asociačná rada však doteraz nezabezpečila žiadnu výraznú liberalizáciu v tejto oblasti.

14

Článok 59 dodatkového protokolu, nachádzajúci sa v hlave IV protokolu nazvanej „Všeobecné a záverečné ustanovenia“, uvádza:

„V oblastiach, na ktoré sa vzťahuje tento protokol, Turecko nemôže získať priaznivejší režim ako je režim, ktorý si členské štáty vzájomne udeľujú podľa Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva.“

15

Článok 1 ods. 1 nariadenia Rady (ES) č. 539/2001 z 15. marca 2001 uvádzajúceho zoznam tretích krajín, ktorých štátni príslušníci musia mať víza pri prekračovaní vonkajších hraníc členských štátov, a krajín, ktorých štátni príslušníci sú oslobodení od tejto povinnosti (Ú. v. ES L 81, s. 1; Mim. vyd. 19/004, s. 65) stanovuje:

„Od štátnych príslušníkov tretích krajín na zozname v prílohe I sa vyžaduje, aby mali víza pri prechode vonkajších hraníc členských štátov.“

16

Turecká republika sa nachádza na zozname v tejto prílohe I. Odôvodnenie 1 nariadenia č. 539/2001 pripomína, že článok 61 ES uvádza zoznam tretích krajín, ktorých štátni príslušníci podliehajú vízovej povinnosti pri prekračovaní vonkajších hraníc členských štátov, ako aj zoznam tretích krajín, ktorých štátni príslušníci sú oslobodení od tejto povinnosti „medzi sprievodnými opatreniami, ktoré priamo súvisia s voľným pohybom osôb v priestore slobody, bezpečnosti a spravodlivosti“.

17

Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vnútroštátneho súdu vyplýva, že k 1. januáru 1973, ku dňu, keď nadobudol platnosť dodatkový protokol vo vzťahu k Spolkovej republike Nemecko, vnútroštátne právo tohto členského štátu nepodmieňovalo vstup tureckých štátnych príslušníkov na nemecké územie, pokiaľ ide o pobyt na účely návštevy rodinnej povahy, vízovou povinnosťou.

18

Na základe § 5 ods. 1 bodu 1 vykonávacieho nariadenia k zákonu o cudzincoch (Verordnung zur Durchführung des Ausländergesetzes) z 10. septembra 1965 (BGBl. 1965 I, s. 1341), v znení z 13. septembra 1971 (BGBl. 1971 I, s. 1743), v spojení s prílohou tohto vykonávacieho nariadenia, tureckí štátni príslušníci na to, aby mohli vstúpiť na nemecké územie, boli povinní získať povolenie na pobyt vo forme víza, len ak chceli vykonávať zárobkovú činnosť v Nemecku.

19

Uvedení štátni príslušníci podliehali všeobecnej vízovej povinnosti len počas účinnosti jedenásteho nariadenia, ktoré mení vykonávacie nariadenie k zákonu o cudzincoch z 1. júla 1980 (BGBl. 1980 I, s. 782).

20

Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že povinnosť tureckých štátnych príslušníkov, ako je žalobkyňa v konaní vo veci samej, mať vízum na účely vstupu do Nemecka, vyplýva z § 4 ods. 1 prvej vety zákona o pobyte cudzincov, zárobkovej činnosti a integrácii cudzincov na spolkovom území [Gesetz über den Aufenthalt, die Erwerbstätigkeit und die Integration von Ausländern im Bundesgebiet (Aufenthaltsgesetz – AufenthG), BGBl. 2004 I, s. 1950, ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“].

21

Pod názvom „Požiadavka povolenia na pobyt“ sa v § 4 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov stanovuje:

„Na účely vstupu na územie spolkovej republiky a na pobyt na jej území potrebujú cudzí štátni príslušníci povolenie na pobyt, pokiaľ právo Európskej únie alebo niektoré ustanovenie nariadenia nestanovuje inak, alebo ak právo na pobyt neexistuje na základe [dohody o pridružení]…“

22

V priebehu októbra 2007 podala slečna Demirkan, turecká štátna príslušníčka, narodená v roku 1993, žiadosť o udelenie víza na nemeckom veľvyslanectve v Ankare (Turecko) na účely návštevy svojho nevlastného otca, nemeckého štátneho príslušníka bývajúceho v Nemecku. Po zamietnutí tejto žiadosti podala žalobu na Verwaltungsgericht Berlin (správny súd v Berlíne).

23

Pred týmto súdom slečna Demirkan predovšetkým navrhla, aby súd určil, že mala právo vstúpiť bez víza na nemecké územie. Subsidiárne požadovala zrušenie rozhodnutia, ktorým sa zamietla jej žiadosť o udelenie víza, a aby súd určil, že Spolková republika Nemecko je povinná jej vydať vízum na účely návštevy.

24

Podľa slečny Demirkanovej vyplýva z klauzuly „standstill“ uvedenej v článku 41 ods. 1 dodatkového protokolu, že nepotrebuje vízum na pobyt, ktorý zamýšľa realizovať v Nemecku, aby navštívila svojho nevlastného otca. Keďže takáto návšteva rodiny vždy zahŕňa aspekt prijímania služieb, má ako príjemca služieb právo na vydanie požadovaného turistického víza. V čase nadobudnutia platnosti dodatkového protokolu vo vzťahu k Spolkovej republike Nemecko boli tureckí štátni príslušníci v zmysle vnútroštátneho práva tohto členského štátu vyňatí z povinnosti mať povolenie na pobyt na to, aby mohli vstúpiť na nemecké územie, pokiaľ nemali úmysel sa tam zdržiavať viac než tri mesiace a tam vykonávať hospodársku činnosť.

25

Rozsudkom z 22. októbra 2009 zamietol Verwaltungsgericht Berlin uvedenú žalobu s odôvodnením, že slečna Demirkan si nemôže uplatňovať žiadne právo na vstup na nemecké územie bez víza. Najmä sa nemôže dovolávať klauzuly „standstill“ nachádzajúcej sa v článku 41 ods. 1 dodatkového protokolu, lebo táto klauzula nie je uplatniteľná na povolenie na požadovaný pobyt na účely rodinnej návštevy. Podľa tohto súdu sa klauzula „standstill“ nevzťahuje na všeobecnú slobodu pohybu bez ohľadu na hospodársku činnosť v prospech tureckého štátneho príslušníka.

26

Slečna Demirkan podala proti tomuto rozsudku odvolanie na Oberverwaltungsgericht Berlin‑Brandenburg (Najvyšší správny súd Berlín Brandenbursko).

27

Uvedený súd po prvé uviedol, že pri uplatnení tak vnútroštátneho práva, teda § 4 ods. 1 prvej vety zákona o pobyte cudzincov, ako aj práva Únie, v tomto prípade článku 1 ods. 1 a prílohy I nariadenia č. 539/2001, podlieha slečna Demirkan vízovej povinnosti na účely vstupu na nemecké územie. Jej právo na vstup bez víza sa teda môže zakladať len na článku 41 ods. 1 uvedeného dodatkového protokolu.

28

Vnútroštátny súd po druhé poznamenal, že od 1. januára 1973, ktorý je dňom nadobudnutia platnosti dodatkového protokolu pre Spolkovú republiku Nemecko, nepodliehal podľa nemeckého práva pobyt, ktorého cieľom bola návšteva rodiny, ako to požadovala slečna Demirkan, vízovej povinnosti. Podľa vnútroštátneho súdu judikatúra Súdneho dvora, najmä rozsudok z 19. februára 2009, Soysal a Savatli (C-228/06, Zb. s. I-1031), neuvádza, či sa zákaz nových obmedzení slobodného poskytovania služieb, ktorý je zakotvený v článku 41 ods. 1 dodatkového protokolu, vzťahuje aj na takzvané „pasívne“ slobodné poskytovanie služieb, teda slobodu príjemcov služieb jedného štátu ísť do iného štátu, aby tam využili poskytovanie služieb. V Nemecku sa na túto otázku odpovedá kontroverzne tak v judikatúre, ako aj v právnej doktríne. Prevládajúci názor v Nemecku je, že klauzula „standstill“ zahŕňa tak aktívne, ako aj pasívne slobodné poskytovanie služieb.

29

Za predpokladu, že by sa na prvú otázku malo odpovedať tak, že pojem slobodné poskytovanie služieb v zmysle článku 41 ods. 1 dodatkového protokolu zahŕňa aj pasívne slobodné poskytovanie služieb, je ešte potrebné podľa vnútroštátneho súdu preskúmať otázku, či sa v prospech tureckých štátnych príslušníkov, ktorí chcú navštíviť Nemecko, aby navštívili rodičov v rámci maximálne trojmesačného pobytu, a ktorí sa obmedzia na dovolávanie sa možnosti tam prijať služby, môže uplatniť klauzula „standstill“.

30

Vnútroštátny súd v tejto súvislosti uvádza, že časť nemeckej právnej doktríny opiera svoj extenzívny výklad obsahu pasívneho slobodného poskytovania služieb o bod 15 rozsudku Súdneho dvora z 24. novembra 1998, Bickel a Franz (C-274/96, Zb. s. I-7637), v ktorom tento naposledy uvedený súd rozhodol, že sa pasívne slobodné poskytovanie služieb vzťahuje na všetkých príslušníkov členských štátov, ktorí navštívia iný členský štát bez toho, aby využili iné právom Únie garantované slobody, a „chcú tam prijímať služby alebo mať možnosť tieto služby prijímať“.

31

Za týchto okolností Oberverwaltungsgericht Berlin‑Brandenburg rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

32

Svojou prvou otázkou chce vnútroštátny súd v podstate vedieť, či sa pojem „[slobodné poskytovanie služieb]“ uvedený v článku 41 ods. 1 dodatkového protokolu má vykladať v tom zmysle, že zahŕňa aj slobodu pre tureckých štátnych príslušníkov, príjemcov služieb, navštíviť členský štát, aby tam mohli prijať služby.

33

V tejto súvislosti je potrebné najskôr pripomenúť, že podľa článku 56 ZFEÚ sú zakázané obmedzenia slobodného poskytovania služby v rámci Únie vo vzťahu k štátnym príslušníkom členských štátov, ktorí sa usadili v niektorom inom členskom štáte ako príjemca služieb.

34

V bode 10 rozsudku z 31. januára 1984, Luisi a Carbone (286/82 a 26/83, Zb. s. 377), Súdny dvor vyložil pojem „slobodné poskytovanie služieb“ v zmysle článku 59 Zmluvy EHS (zmenený na článok 59 Zmluvy o ES, ďalej zmenený na článok 49 ES), ktorému v súčasnosti zodpovedá článok 56 ZFEÚ. Rozhodol, že na účely poskytovania služieb je možný buď presun poskytovateľa služby, ktorý navštívi členský štát, v ktorom je usadený príjemca, alebo presun príjemcu, ktorý navštívi členský štát, v ktorom je usadený poskytovateľ služby. Najmä sa domnieva, že zatiaľ čo prvý z týchto dvoch prípadov bol výslovne uvedený v článku 60 treťom odseku Zmluvy o EHS (zmenený na článok 60 tretí odsek Zmluvy o ES, ďalej zmenený na článok 50 tretí odsek ES), ktorému aktuálne zodpovedá článok 57 tretí odsek ZFEÚ, a pripustil dočasný výkon činnosti poskytovateľa služieb v členskom štáte, v ktorom sa poskytuje služba, a síce za rovnakých podmienok, aké tento štát ukladá svojim vlastným štátnym príslušníkom, druhý prípad predstavuje potrebný doplnok, ktorý zodpovedá cieľu liberalizácie všetkých činností poskytovaných za odplatu, ktoré nespadajú pod slobodný pohyb tovarov, osôb a kapitálu.

35

V súlade s judikatúrou Súdneho dvora zahŕňa právo na slobodné poskytovanie služieb v článku 56 ZFEÚ priznané štátnym príslušníkom členských štátov, a teda občanom Únie, „pasívne“ slobodné poskytovanie služieb, teda slobodu príjemcov služieb presunúť sa do iného členského štátu, aby tam túto službu prijali bez toho, aby boli obmedzovaní (rozsudky Luisi a Carbone, už citovaný, bod 16; z 2. februára 1989, Cowan, 186/87, Zb. s. 195, bod 15; Bickel a Franz, už citovaný, bod 15; z 19. januára 1999, Calfa, C-348/96, Zb. s. I-11, bod 16, ako aj zo 17. februára 2005, Oulane, C-215/03, Zb. s. I-1215, bod 37).

36

Článok 56 ZFEÚ sa vzťahuje na všetkých občanov Únie, ktorí bez toho, aby si uplatnili inú slobodu garantovanú Zmluvou o FEÚ, sa presunú do iného členského štátu a tam prijmú služby alebo majú možnosť ich prijať (pozri v tomto zmysle rozsudok Bickel a Franz, už citovaný, bod 15). Podľa tejto judikatúry sa turisti, ako aj prijímatelia zdravotnej starostlivosti a tí, ktorí absolvujú študijné pobyty alebo vykonávajú služobné cesty, považujú za príjemcov služieb (rozsudok Luisi a Carbone, už citovaný, bod 16).

37

Pokiaľ ide o postavenie, ktoré majú tureckí štátni príslušníci v rámci dohody o pridružení, stanovuje článok 41 ods. 1 dodatkového protokolu, ako vyplýva z jeho samotného znenia, jasnú, jednoznačnú a nepodmienenú klauzulu „standstill“, ktorá zakazuje zmluvným stranám zaviesť nové obmedzenia slobody usadiť sa a slobodného poskytovania služieb odo dňa nadobudnutia platnosti dodatkového protokolu (pozri, pokiaľ ide o obmedzenia slobody usadiť sa, rozsudok z 11. mája 2000, Savas, C-37/98, Zb. s. I-2927, bod 46).

38

Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora má článok 41 ods. 1 dodatkového protokolu priamy účinok. Takže tureckí štátni príslušníci sa môžu pred vnútroštátnymi súdmi odvolávať na toto ustanovenie, ktoré sa na nich vzťahuje (pozri v tomto zmysle rozsudky Savas, už citovaný, bod 54; z 21. októbra 2003, Abatay a i., C-317/01 a C-369/01, Zb. s. I-12301, body 58 a 59; z 20. septembra 2007, Tum a Dari, C-16/05, Zb. s. I-7415, bod 46, ako aj Soysal a Savatli, už citovaný, bod 45).

39

Je potrebné pripomenúť, že klauzula „standstill“ je vo všeobecnosti prekážkou zavedenia akéhokoľvek nového opatrenia členským štátom, ktorého cieľom alebo účinkom by bolo podriadiť výkon uvedených ekonomických slobôd tureckým štátnym príslušníkom na území členského štátu reštriktívnejším podmienkam, než aké platili pri nadobudnutí platnosti dodatkového protokolu pre tento členský štát (pozri v tomto zmysle rozsudky Savas, už citovaný, body 69 a 71 štvrtá zarážka; Abatay a i., už citovaný, body 66 a 117 druhá zarážka, ako aj Tum a Dari, už citovaný, body 49 a 53).

40

V tejto súvislosti Súdny dvor už rozhodol, že článku 41 ods. 1 dodatkového protokolu sa môže dovolávať podnik so sídlom v Turecku, ktorý v súlade so zákonom poskytuje služby v členskom štáte a tureckí štátni príslušníci, ktorí sú vodičmi zamestnanými v tomto podniku (rozsudok Abatay a i., už citovaný, body 105 a 106).

41

Z už citovaného rozsudku Soysal a Savatli vyplýva, že klauzula „standstill“ stanovená v článku 41 ods. 1 dodatkového protokolu bráni odo dňa nadobudnutia platnosti tohto protokolu zavedeniu vízovej povinnosti pre vstup tureckých štátnych príslušníkov na územie členského štátu, ktorí tam chcú poskytovať služby v mene podniku so sídlom v Turecku, pokiaľ sa pred týmto dátumom takéto vízum nepožadovalo.

42

V tejto veci je potrebné preskúmať, či sa klauzula „standstill“ stanovená v článku 41 ods. 1 dodatkového protokolu uplatní aj na tureckých štátnych príslušníkov, ktorí na rozdiel od situácie týkajúcej sa veci, v ktorej bolo rozhodnuté už citovaným rozsudkom Soysal a Savatli, neposkytujú žiadne cezhraničné služby, ale si želajú navštíviť členský štát na účely prijímania služieb.

43

V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry sa zásady platné v rámci článkov Zmluvy týkajúcich sa slobodného poskytovania služieb musia v maximálnej možnej miere preniesť na tureckých štátnych príslušníkov, aby sa odstránili obmedzenia slobodného poskytovania služieb medzi zmluvnými stranami (pozri v tomto zmysle rozsudok Abatay a i., už citovaný, bod 112 a tam citovanú judikatúru).

44

No výklad ustanovení práva Únie, vrátane ustanovení Zmluvy o vnútornom trhu, nemožno automaticky preniesť na výklad dohody uzatvorenej medzi Úniou a tretím štátom s výnimkou výslovných ustanovení, ktoré samotná dohoda na tieto účely stanovuje (pozri v tomto zmysle rozsudok z 9. februára 1982, Polydor a RSO Records, 270/80, Zb. s. 329, body 14 až 16; z 12. novembra 2009, Grimme, C-351/08, Zb. s. I-10777, bod 29, ako aj z 15. júla 2010, Hengartner a Gasser, C-70/09, Zb. s. I-7233, bod 42).

45

V tejto súvislosti použitie slovesa „sa inšpirovať [neoficiálny preklad]“ v článku 14 dohody o pridružení nezaväzuje zmluvné strany uplatniť či už samotné ustanovenia Zmluvy upravujúce oblasť slobodného poskytovania služieb alebo tie, ktoré boli prijaté na ich vykonanie, ale ich iba považovať za zdroj inšpirácie pre opatrenia, ktoré treba prijať na účely dosiahnutia cieľov upravených touto dohodou.

46

Ako je uvedené v bode 13 tohto rozsudku, Asociačná rada neprijala žiadne opatrenia, ktoré by priniesli výrazný pokrok pri realizácii slobodného poskytovania služieb. Asociačná rada sa do dnešného dňa obmedzila iba na prijatie rozhodnutia č. 2/2000.

47

Okrem toho, ako už Súdny dvor opakovane rozhodol, rozšírenie výkladu jedného ustanovenia Zmluvy na porovnateľné, podobné alebo rovnaké ustanovenie dohody uzatvorenej medzi Úniou a tretím štátom závisí najmä od cieľa, ktorý každé z týchto ustanovení sleduje v rámci svojho osobitného kontextu. V tejto súvislosti je porovnanie cieľov a kontextu dohody na jednej strane a cieľov a kontextu Zmluvy na druhej strane veľmi dôležité (pozri rozsudky z 1. júla 1993, Metalsa, C-312/91, Zb. s. I-3751, bod 11; z 27. septembra 2001, Gloszczuk, C-63/99, Zb. s. I-6369, bod 49, a z 29. januára 2002, Pokrzeptowicz‑Meyer, C-162/00, Zb. s. I-1049, bod 33).

48

Pokiaľ ide najmä o pridruženie Turecka k EHS, z bodu 62 rozsudku z 8. decembra 2011, Ziebell (C-371/08, Zb. s. I-12735), vyplýva, že na určenie, či možno ustanovenie práva Únie analogicky uplatniť v rámci tohto pridruženia, treba porovnať na jednej strane účel, ktorý sleduje dohoda o pridružení, a rámec, v ktorom bola prijatá, s účelom a rámcom dotknutého nástroja právneho aktu Únie na strane druhej.

49

V tejto súvislosti je potrebné konštatovať, že na základe spojitosti existujúcej medzi slobodným poskytovaním služieb a voľným pohybom osôb v rámci Únie existujú medzi dohodou o pridružení, ako aj jej dodatkovým protokolom na jednej strane a Zmluvou na druhej strane rozdiely. Najmä z cieľa článku 41 ods. 1 dodatkového protokolu, ako aj z kontextu tohto ustanovenia vyplývajú podstatné odlišnosti v porovnaní s článkom 56 ZFEÚ, najmä pokiaľ ide o uplatniteľnosť týchto ustanovení na príjemcov služieb.

50

Po prvé, pokiaľ ide o ciele, Súdny dvor už rozhodol, že pridruženie Turecka k EHS má výlučne hospodársky účel (rozsudok Ziebell, už citovaný, bod 64). Dohoda o pridružení a jej dodatkový protokol smerujú v podstate k prispeniu k hospodárskemu rozvoju Turecka (rozsudok Savas, už citovaný, bod 53).

51

Takéto obmedzenie účelu dohody o pridružení na výlučne hospodárske aspekty je zjavné už z textu tejto dohody. Taktiež je možné to vidieť v názvoch jej kapitol 1, 2 a 3 hlavy II týkajúcej sa realizácie prechodnej fázy, ktorých názvy sú: „Colná únia“, „Poľnohospodárstvo“ a „Iné ustanovenia hospodárskej povahy“ [neoficiálny preklad]. Článok 14 dohody o pridružení, podľa ktorej sa „zmluvné strany dohodli, že sa budú inšpirovať článkami [45 ES], [46 ES] a [48 ES] až [54 ES] vrátane, aby medzi sebou odstránili prekážky slobodného poskytovania služieb“ [neoficiálny preklad], sa nachádza v kapitole 3 hlavy II tejto dohody, ktorej vyššie uvedený názov je jasný.

52

Okrem toho podľa svojho článku 2 ods. 1 má dohoda o pridružení za cieľ „podporovať stále a vyrovnané posilňovanie obchodných a hospodárskych vzťahov medzi zmluvnými stranami s prihliadnutím najmä na nevyhnutnosť zabezpečiť urýchlený rozvoj hospodárstva Turecka a zvýšenie úrovne zamestnávania a životných podmienok tureckého národa“ [neoficiálny preklad]. Okrem toho článok 41 ods. 2 druhý pododsek dodatkového protokolu stanovuje, že Asociačná rada stanoví časový harmonogram a pravidlá postupného odstraňovania obmedzení práva usadiť sa a slobodného poskytovania služieb pre rôzne kategórie činností pri zohľadnení analogických ustanovení prijatých Úniou v týchto oblastiach, ako aj osobitnú situáciu Turecka na hospodárskej a sociálnej úrovni.

53

Rozvoj ekonomických slobôd, ktoré by povoľovali všeobecný voľný pohyb osôb porovnateľný s voľným pohybom uplatniteľným podľa článku 21 ZFEÚ na občanov Únie, nie je predmetom dohody o pridružení. Všeobecná zásada voľného pohybu osôb medzi Tureckom a Úniou nie je vôbec upravená touto dohodou a jej dodatkovým protokolom, dokonca nie je upravená ani rozhodnutím č. 1/80 Asociačnej rady z 19. septembra 1980 o vývoji pridruženia, ktoré sa týka výlučne voľného pohybu pracovníkov. Dohoda o pridružení garantuje uplatňovanie niektorých práv iba na území prijímajúceho členského štátu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. júla 2007, Derin, C-325/05, Zb. s. I-6495, bod 66).

54

Súdny dvor opakovane rozhodol, že klauzula „standstill“ uvedená v článku 41 ods. 1 dodatkového protokolu nemôže ako taká tureckým štátnym príslušníkom priznať iba na základe právnej úpravy Únie právo usadiť sa, ani z neho odvodené právo na pobyt, ani právo na slobodné poskytovanie služieb a ani právo na vstup na územie členského štátu (pozri v tomto zmysle rozsudky Savas, už citovaný, body 64 a 71 tretia zarážka; Abatay a i., už citovaný, bod 62; Tum a Dari, už citovaný, bod 52, ako aj Soysal a Savatli, už citovaný, bod 47).

55

Preto sa klauzula „standstill“, či už prostredníctvom práva usadiť sa alebo slobodného poskytovania služieb, môže vzťahovať na podmienky vstupu a pobytu tureckých štátnych príslušníkov na území členských štátov iba v tom rozsahu, v akom súvisí s výkonom hospodárskej činnosti.

56

Naopak, v rámci práva Únie sleduje ochrana pasívneho slobodného poskytovania služieb cieľ vytvorenia vnútorného trhu, koncipovaného ako priestor bez vnútorných hraníc, tým, že zruší všetky prekážky brániace vytvoreniu takéhoto trhu. Je to presne tento cieľ, ktorý odlišuje Zmluvu od dohody o pridružení, ktorá sleduje prevažne hospodárske ciele, ako už bolo uvedené v bode 50 tohto rozsudku.

57

Po druhé, výklad pojmu slobodné poskytovanie služieb v zmysle ustanovení dohody o pridružení a jej dodatkového protokolu na jednej strane, ako aj v zmysle Zmluvy na druhej strane závisí rovnako aj od časového kontextu prijatia týchto ustanovení.

58

K tomuto bodu je potrebné zdôrazniť, že klauzula „standstill“, ako je upravená v článku 41 ods. 1 dodatkového protokolu, sama osebe práva nezakladá. Ide teda o ustanovenie, ktoré zakazuje zavedenie akéhokoľvek nového reštriktívneho opatrenia od určitého dátumu.

59

V tejto súvislosti, ako to zdôraznili vlády, ktoré podali pripomienky na Súdny dvor, ako aj Rada Európskej únie a Európska komisia, slobodné poskytovanie služieb bolo pôvodne ponímané ako sloboda poskytnúť služby. Až v roku 1984 už citovaným rozsudkom Luisi a Carbone Súdny dvor jasne uviedol, že slobodné poskytovanie služieb v zmysle Zmluvy obsahuje aj pasívne slobodné poskytovanie služieb.

60

Nič teda nenasvedčuje tomu, že zmluvné strany dohody o pridružení a dodatkového protokolu v čase ich podpisu ponímali slobodné poskytovanie služieb ako zahŕňajúce pasívne slobodné poskytovanie služieb.

61

Ako už uviedol generálny advokát v bode 71 svojich návrhov, prax zmluvných strán dohody o pridružení poskytuje okrem iného indície v opačnom zmysle. Mnohé členské štáty totiž zaviedli po nadobudnutí platnosti dodatkového protokolu vízovú povinnosť na turistický pobyt tureckých štátnych príslušníkov bez toho, aby sa domnievali, že im v tom bráni článok 41 ods. 1 dodatkového protokolu. Samotná Turecká republika podľa tvrdení nemeckej vlády, ktoré neboli spochybnené, postupovala rovnakým spôsobom voči Belgickému kráľovstvu a Holandskému kráľovstvu, keď v októbri 1980 zrušila oslobodenie od vízovej povinnosti, platné od roku 1973 pre belgických a holandských štátnych príslušníkov, ktorí nie sú pracovníkmi.

62

Z vyššie uvedeného vyplýva, že z dôvodu odlišností existujúcich medzi Zmluvami na jednej strane a dohodou o pridružení, ako aj jej dodatkovým protokolom na druhej strane, pokiaľ ide o ich účel a kontext, sa výklad článku 59 Zmluvy o EHS podaný Súdnym dvorom v už citovanom rozsudku Luisi a Carbone nemôže rozšíriť na klauzulu „standstill“ uvedenú v článku 41 ods. 1 dodatkového protokolu.

63

Za týchto podmienok je potrebné odpovedať na prvú otázku tak, že pojem „[slobodné poskytovanie služieb]“ uvedený v článku 41 ods. 1 dodatkového protokolu sa má vykladať v tom zmysle, že nezahŕňa slobodu pre tureckých štátnych príslušníkov, príjemcov služieb, navštíviť členský štát na účely prijímania služieb v tomto štáte.

64

Svojou druhou otázkou, ktorá bola položená pre prípad kladnej odpovede na prvú prejudiciálnu otázku, sa vnútroštátny súd pýta, či pasívne slobodné poskytovanie služieb zahŕňa aj návštevy členov rodiny a možnosť prijať služby.

65

Vzhľadom na odpoveď na prvú otázku nie je potrebné odpovedať na druhú otázku.

66

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (veľká komora) rozhodol takto:

Pojem „[slobodné poskytovanie služieb]“ uvedený v článku 41 ods. 1 dodatkového protokolu, podpísaného 23. novembra 1970 v Bruseli a v mene Spoločenstva uzavretého, schváleného a potvrdeného nariadením Rady (EHS) č. 2760/72 z 19. decembra 1972, sa má vykladať v tom zmysle, že nezahŕňa slobodu pre tureckých štátnych príslušníkov, príjemcov služieb, navštíviť členský štát na účely prijímania služieb v tomto štáte.