—

J. Cuadrench Moré, v zastúpení: J.-P. Mascaray Martí, abogado,

—

Koninklijke Luchtvaart Maatschappij NV, v zastúpení: C. de Yzaguirre y Morer, Procuradora a J. M. Echegaray Fraile, abogado,

—

nemecká vláda, v zastúpení: T. Henze a J. Kemper, splnomocnení zástupcovia,

—

poľská vláda, v zastúpení: M. Szpunar, splnomocnený zástupca,

—

Európska komisia, v zastúpení: K. Simonsson, splnomocnený zástupca,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 261/2004 z 11. februára 2004, ktorým sa ustanovujú spoločné pravidlá systému náhrad a pomoci cestujúcim pri odmietnutí nástupu do lietadla, v prípade zrušenia alebo veľkého meškania letov a ktorým sa zrušuje nariadenie (EHS) č. 295/91 (Ú. v. EÚ L 46, s. 1; Mim. vyd. 07/008, s. 10).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi pánom Cuadrenchom Morém a spoločnosťou Koninklijke Luchtvaart Maatschappij NV (ďalej len „KLM“) týkajúceho sa toho, že KLM odmietla nahradiť pánovi Cuadrenchovi Morému škodu spôsobenú zrušením letu.

3

Článok 17 ods. 1 Dohovoru o zjednotení niektorých pravidiel pre medzinárodnú leteckú dopravu podpísaného vo Varšave 12. októbra 1929, zmeneného a doplneného Haagskym protokolom z 28. septembra 1955, Guadalajarským dohovorom z 18. septembra 1961, Guatemalským protokolom z 8. marca 1971 a štyrmi doplnkovými Montrealskými protokolmi z 25. septembra 1975 (ďalej len „Varšavský dohovor“) stanovuje, že „dopravca je zodpovedný za utrpenú škodu v prípade smrti alebo telesného zranenia cestujúceho iba v prípade, keď sa nehoda, ktorá spôsobila smrť alebo zranenie, udiala na palube lietadla alebo ak nastala v priebehu nastupovania alebo vystupovania. …“.

4

Článok 19 Varšavského dohovoru stanovuje:

„Dopravca je zodpovedný za škodu spôsobenú omeškaním v leteckej preprave cestujúcich, batožiny alebo nákladu.“

5

Článok 29 Varšavského dohovoru stanovuje:

„1.   Právo na náhradu škody zanikne, ak nie je žaloba uplatnená v lehote dvoch rokov odo dňa príchodu na miesto určenia alebo odo dňa, keď malo lietadlo pristáť, alebo odo dňa, keď sa doprava zastavila.

2.   Spôsob výpočtu tejto lehoty sa určí podľa práva súdu, ktorý vo veci rozhoduje.“

6

Dohovor o zjednotení niektorých pravidiel pre medzinárodnú leteckú dopravu uzavretý v Montreale 28. mája 1999 bol podpísaný Európskym spoločenstvom 9. decembra 1999 a schválený v jeho mene rozhodnutím Rady 2001/539/ES z 5. apríla 2001 (Ú. v. ES L 194, s. 38; Mim. vyd. 07/005, s. 491, ďalej len „Montrealský dohovor“). Tento dohovor nadobudol platnosť pre Európsku úniu 28. júna 2004. Od tohto dátumu a najmä medzi členskými štátmi má Montrealský dohovor podľa svojho článku 55 prednosť pred Varšavským dohovorom.

7

Článok 19 Montrealského dohovoru stanovuje:

„Dopravca je zodpovedný za škodu spôsobenú omeškaním v leteckej preprave cestujúcich, batožiny alebo nákladu. …“

8

Článok 35 Montrealského dohovoru s názvom „Obmedzenie žalôb“ sa zhoduje so znením článku 29 Varšavského dohovoru.

9

Nariadením Rady (ES) č. 2027/97 z 9. októbra 1997 o zodpovednosti leteckého dopravcu v prípade nehôd (Ú. v. ES L 285, s. 1; Mim. vyd. 07/003, s. 489) mal zákonodarca Únie úmysel zlepšiť úroveň ochrany cestujúcich dotknutých leteckými nehodami v súvislosti s leteckou prepravou medzi členskými štátmi prijatím konkrétnych ustanovení, ktorých cieľom je nahradiť určité ustanovenia Varšavského dohovoru dovtedy, kým sa uskutoční jeho preskúmanie a podrobnejšia revízia.

10

Článok 1 nariadenia č. 2027/97 stanovuje:

„Toto nariadenie ukladá povinnosti leteckým dopravcom spoločenstva týkajúce sa zodpovednosti voči cestujúcim v prípade nehôd za škody utrpené smrťou, zranením alebo inou telesnou ujmou cestujúceho, ak sa nehoda, ktorá spôsobila utrpenú škodu, stala na palube lietadla alebo pri akýchkoľvek činnostiach pri nastupovaní alebo vystupovaní.

…“

11

Článok 5 ods. 1 nariadenia č. 261/2004 stanovuje:

„V prípade zrušenia letu príslušným cestujúcim:

…

12

Článok 6 uvedeného nariadenia stanovuje povinnosti v oblasti pomoci cestujúcim, ktoré majú leteckí dopravcovia v prípade meškania letu.

13

Článok 7 ods. 1 toho istého nariadenia znie:

„Keď sa uvádza odkaz na tento článok, cestujúci dostanú náhradu v nasledovnej výške:

…“

14

Žiadne ustanovenie nariadenia č. 261/2004 nestanovuje lehotu, v ktorej musia byť podané žaloby smerujúce k dosiahnutiu dodržiavania práv zaručených uvedeným nariadením.

15

Uplatniteľná vnútroštátna právna úprava stanovuje na podanie žaloby lehotu desať rokov v prípade žalôb, pri ktorých nie je stanovená žiadna iná lehota.

16

Pán Cuadrench Moré si v spoločnosti KLM rezervoval let na 20. decembra 2005 zo Šanghaja (Čína) do Barcelony (Španielsko). Let KL 0896, ktorý mal túto cestu vykonať, bol zrušený a pán Cuadrench Moré musel cestovať nasledujúci deň s inou spoločnosťou cez Mníchov (Nemecko).

17

Dňa 27. februára 2009 pán Cuadrench Moré podal žalobu na Juzgado Mercantil no7 de Barcelona proti KLM, ktorou sa na základe nariadenia č. 261/2004 domáhal náhrady škody, ktorá mu bola údajne spôsobená zrušením predmetného letu, vo výške 2990 eur zvýšenej o úroky a náklady.

18

V tejto súvislosti KLM tvrdila, že právo na náhradu škody je premlčané z dôvodu uplynutia lehoty dvoch rokov stanovenej v článku 29 Varšavského dohovoru, v ktorej musia byť podané žaloby na určenie zodpovednosti leteckých dopravcov.

19

Rozsudkom z 26. mája 2009 Juzgado Mercantil no7 de Barcelona spoločnosti KLM nariadil zaplatiť sumu vo výške 600 eur vrátane úrokov v zákonom stanovenej výške na základe nariadenia č. 261/2004. Vo svojom rozsudku tento súd zamietol dôvod na obranu, ktorý vzniesla KLM, pričom zastával názor, že v prejednávanej veci sa neuplatňuje ani premlčacia lehota stanovená v článku 29 Varšavského dohovoru, ani premlčacia lehota stanovená v článku 35 Montrealského dohovoru, keďže ide o nariadenie č. 261/2004. Vzhľadom na neexistenciu výslovného ustanovenia tohto nariadenia, ktoré by uvádzalo lehotu, v ktorej musia byť podané príslušné žaloby, uvedený súd zastával názor, že je uplatniteľná španielska právna úprav.

20

Audiencia Provincial de Barcelona, na ktorý bolo podané odvolanie, zastáva názor, že vzhľadom na neexistenciu výslovného ustanovenia nariadenia č. 261/2004 v danej oblasti neumožňujú rozsudky z 10. januára 2006, IATA a ELFAA (C-344/04, Zb. s. I-403), ako aj z 22. decembra 2008, Wallentin-Hermann (C-549/07, Zb. s. I-11061), v spojení s rozsudkom z 22. októbra 2009, Bogiatzi (C-301/08, Zb. s. I-10185), s dostatočným stupňom istoty identifikovať uplatniteľnú lehotu na podanie žaloby.

21

V tomto kontexte Audiencia Provincial de Barcelona rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„Má sa [nariadenie č. 261/2004] vykladať v tom zmysle, že lehotou na podanie žaloby je lehota dvoch rokov stanovená v článku 35 Montrealského dohovoru, alebo sa má uplatniť iné pravidlo práva [práva Únie] či vnútroštátna právna úprava?“

22

Svojou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa nariadenie č. 261/2004 musí vykladať v tom zmysle, že lehotu, v ktorej musia byť podané žaloby, ktorých predmetom je priznanie náhrady škody v zmysle článkov 5 a 7 tohto nariadenia, stanovuje článok 35 Montrealského dohovoru alebo iné ustanovenia, konkrétne pravidlá každého členského štátu týkajúce sa premlčacej lehoty na podanie žaloby.

23

Na úvod je potrebné pripomenúť, že v prípade zrušenia letu, ak toto zrušenie nie je spôsobené mimoriadnymi okolnosťami, ktorým sa nebolo možné vyhnúť, aj keby boli prijaté všetky primerané opatrenia, články 5 a 7 nariadenia č. 261/2004 priznávajú cestujúcim právo na náhradu škody podľa vzdialenosti a miesta určenia predmetného letu, pričom títo cestujúci sa môžu tohto práva domáhať v prípade potreby na vnútroštátnych súdoch.

24

V tejto súvislosti platí, že nariadenie č. 261/2004 neobsahuje nijaké ustanovenie týkajúce sa premlčacej lehoty v prípade žalôb podaných na vnútroštátnych súdoch, ktorých predmetom je získanie náhrady škody v zmysle článkov 5 a 7 tohto nariadenia.

25

Podľa ustálenej judikatúry však v prípade, že neexistuje právna úprava Únie v danej oblasti, vnútroštátnemu právnemu poriadku každého členského štátu prislúcha, aby upravil procesné podmienky žalôb zameraných na zabezpečenie ochrany práv, ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci vyplývajú z práva Únie, za predpokladu, že takéto podmienky sú v súlade so zásadami ekvivalencie a efektivity (pozri v tomto zmysle rozsudok z 25. novembra 2010, Fuß, C-429/09, Zb. s. I-12167, bod 72).

26

Z toho vyplýva, že lehotu, v ktorej musia byť podané žaloby, ktorých predmetom je získanie náhrady škody v zmysle článkov 5 a 7 nariadenia č. 261/2004, stanoví vnútroštátne právo každého členského štátu, za predpokladu, že tieto podmienky sú v súlade so zásadami ekvivalencie a efektivity.

27

Toto konštatovanie nemôže na rozdiel od toho, čo tvrdí KLM, spochybniť skutočnosť, že článok 29 Varšavského dohovoru a článok 35 Montrealského dohovoru stanovujú, že žaloba na určenie zodpovednosti na základe práv priznaných týmito dohovormi musí byť podaná v lehote dvoch rokov odo dňa príchodu na miesto určenia alebo odo dňa, keď malo lietadlo pristáť, alebo odo dňa, keď sa doprava zastavila, inak takéto právo zanikne.

28

Náhrada škody upravená v článkoch 5 a 7 nariadenia č. 261/2004 totiž nepatrí do pôsobnosti Varšavského a Montrealského dohovoru (pozri v tomto zmysle rozsudok z 23. októbra 2012, Nelson a i., C-581/10 a C-629/10, bod 55).

29

Dvojročnú premlčaciu lehotu stanovenú v článku 29 Varšavského dohovoru a v článku 35 Montrealského dohovoru preto nemožno považovať za lehotu vzťahujúcu sa na žaloby podané konkrétne v zmysle článkov 5 a 7 nariadenia č. 261/2004.

30

Toto konštatovanie nemôže byť spochybnené ani už citovaným rozsudkom Bogiatzi, v ktorom Súdny dvor rozhodol, že nariadenie č. 2027/97 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni uplatneniu článku 29 Varšavského dohovoru na situáciu, v ktorej sa cestujúci domáha zodpovednosti leteckého dopravcu z dôvodu škody, ktorá mu bola spôsobená počas letu medzi členskými štátmi.

31

V tejto súvislosti treba uviesť, že ako vyplýva z článku 1 nariadenia č. 2027/97 v znení účinnom v období, keď nastali skutkové okolnosti vedúce k vydaniu už citovaného rozsudku Bogiatzi, uvedené nariadenie sa týka zodpovednosti leteckých dopravcov v prípade nehody, ktorá je tiež upravená v článku 17 Varšavského dohovoru.

32

Cieľom nariadenia č. 2027/97, pokiaľ ide o leteckú dopravu medzi členskými štátmi, bolo len nahradiť ustanovenia Varšavského dohovoru určitými ustanoveniami, ktoré poskytujú väčšiu ochranu cestujúcim postihnutým leteckými nehodami, a to bez toho, aby bolo vylúčené uplatnenie zostávajúcich ustanovení, medzi ktoré patria najmä podmienky na podanie žaloby na určenie zodpovednosti stanovené v článku 29 tohto dohovoru (pozri v tomto zmysle rozsudok Bogiatzi, už citovaný, body 41 až 44). Naproti tomu nariadenie č. 261/2004 zavádza režim štandardizovanej a okamžitej náhrady škody, ktorú predstavujú nepríjemnosti spôsobené oneskorením a zrušením letu, pričom tento režim má miesto pred Montrealským dohovorom, a preto je nezávislý vo vzťahu k režimu zavedenému týmto dohovorom (pozri v tomto zmysle rozsudok Nelson a i., už citovaný, body 46, 55 a 57, ako aj citovanú judikatúru).

33

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti treba na položenú otázku odpovedať tak, že nariadenie č. 261/2004 je potrebné vykladať v tom zmysle, že lehotu, v ktorej musia byť podané žaloby, ktorých predmetom je priznanie náhrady škody v zmysle článkov 5 a 7 tohto nariadenia, stanovia pravidlá každého členského štátu týkajúce sa premlčacej lehoty na podanie žaloby.

34

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (tretia komora) rozhodol takto:

Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 261/2004 z 11. februára 2004, ktorým sa ustanovujú spoločné pravidlá systému náhrad a pomoci cestujúcim pri odmietnutí nástupu do lietadla, v prípade zrušenia alebo veľkého meškania letov a ktorým sa zrušuje nariadenie (EHS) č. 295/91, je potrebné vykladať v tom zmysle, že lehotu, v ktorej musia byť podané žaloby, ktorých predmetom je priznanie náhrady škody v zmysle článkov 5 a 7 tohto nariadenia, stanovia pravidlá každého členského štátu týkajúce sa premlčacej lehoty na podanie žaloby.