1.

Návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal rakúsky Asylgerichtshof, sa týka výkladu nariadenia Rady (ES) č. 343/2003 z 18. februára 2003, ktorým sa ustanovujú kritériá a mechanizmy na určenie tretieho štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o azyl podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny v jednom z členských štátov ( 2 ). Prvou prejudiciálnou otázkou chce vnútroštátny súd v podstate zistiť, či je členský štát pri uplatňovaní „humanitárnej doložky“ stanovenej v článku 15 nariadenia č. 343/2003 povinný preskúmať žiadosť o azyl aj bez príslušnej žiadosti namiesto štátu, ktorý má žiadosť podľa základného pravidla preskúmať, ak sú členovia rodiny odkázaní na pomoc v prvom členskom štáte odkázaní na pomoc žiadateľa o azyl. Druhou prejudiciálnou otázkou chce vnútroštátny súd zistiť, či podľa článku 3 ods. 2 nariadenia č. 343/2003 vzniká povinnosť preskúmať žiadosť o azyl pre členský štát, ktorý za to sám osebe nie je zodpovedný, ak zodpovednosť iného členského štátu, ktorá z nariadenia v zásade vyplýva, vedie k porušeniu článku 3 alebo článku 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „EDĽP“) a článku 4 alebo článku 7 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta základných práv“ alebo „Charta“). Okrem toho chce vnútroštátny súd zistiť, akým spôsobom je potrebné zohľadniť judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) v súvislosti s touto otázkou.

2.

Článok 4 Charty, nazvaný „Zákaz mučenia a neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestu“, stanovuje:

„Nikoho nemožno mučiť ani podrobovať neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.“

3.

V článku 7 Charty s názvom „Rešpektovanie súkromného a rodinného života“ sa uvádza:

„Každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a komunikácie.“

4.

Článok 2 písm. i) nariadenia č. 343/2003 znie takto:

„Na účely tohto nariadenia:

5.

Článok 3 nariadenia č. 343/2003 stanovuje:

„1.   Členské štáty posúdia žiadosť každého príslušníka tretej krajiny, ktorý podá žiadosť na hranici alebo na ich území ktorémukoľvek z nich. Žiadosť posúdi jeden členský štát, a to ten, ktorý je podľa kritérií stanovených v kapitole III označený ako zodpovedný.

2.   Bez ohľadu na ods. 1 môže každý členský štát posúdiť žiadosť o azyl, ktorú mu podal štátny príslušník tretej krajiny, dokonca aj keď mu podľa kritérií stanovených v tomto nariadení neprislúcha zodpovednosť za takéto posúdenie. V takomto prípade sa tento členský štát stane zodpovedným členským štátom v zmysle tohto nariadenia a prevezme záväzky súvisiace s takouto zodpovednosťou. Keď to je potrebné, informuje predtým zodpovedný členský štát, členský štát, ktorý vedie konanie na určenie zodpovedného členského štátu alebo členský štát, ktorý bol dožiadaný, aby prevzal žiadateľa, alebo ho vrátil.

…“

6.

Článok 15 nariadenia č. 343/2003 znie:

„1.   Ktorýkoľvek členský štát, aj keď nie je zodpovedný podľa kritérií ustanovených v tomto nariadení, môže zlúčiť členov rodiny, ako aj ostatných závislých príbuzných z humanitárnych dôvodov založených najmä na rodinných alebo kultúrnych aspektoch. V takomto prípade posúdi tento členský štát na dožiadanie iného členského štátu žiadosť o azyl dotknutej osoby. Dotknuté osoby musia súhlasiť.

2.   V prípade, keď je dotknutá osoba závislá od pomoci iných z dôvodu tehotenstva alebo novorodenca, závažného ochorenia, ťažkého zdravotného postihnutia alebo vysokého veku, členské štáty zvyčajne spoja žiadateľa o azyl s ostatnými príbuznými, kto[í] sa nachádzajú na území niektorého členského štátu, ak rodinné putá existovali už aj v krajine pôvodu.

…

4.   Ak takto dožiadaný štát pristúpi na takéto dožiadanie, zodpovednosť za posúdenie žiadosti sa presunie na tento štát.

…“

7.

Sťažovateľka vo veci samej (ďalej len „sťažovateľka“) pricestovala protiprávne do Poľska, kde podala prvú žiadosť o azyl. Tento členský štát opustila ešte pred ukončením konania o jej žiadosti a protiprávne pricestovala na územie Rakúska, kde podala druhú žiadosť o azyl.

8.

V Rakúsku žije syn sťažovateľky so svojou manželkou a spoločnými maloletými deťmi.

9.

Uvedená manželka zažila pred viacerými rokmi v tretej krajine osobitne traumatickú skúsenosť a zdôverila sa o nej sťažovateľke.

10.

Sťažovateľka je jedinou osobou v rodine, ktorá vie o tejto traumatickej skúsenosti, a odvtedy je najbližšou poradkyňou a dôverníčkou svojej nevesty.

11.

Ak by bola traumatická skúsenosť nevesty odhalená, hrozilo by jej, že by ju kvôli údajnému zachovaniu rodinnej cti týrali alebo ju aj zabili.

12.

Nevesta je v stálej psychiatrickej, psychoterapeutickej a medicínskej starostlivosti. Lieči sa pomocou silných liekov a je vystavená viacnásobnému zdravotnému zaťaženiu.

13.

Pre tieto ochorenia nevesta nie je schopná viesť domácnosť ani sa starať o svoje deti, takže hrozí, že Jugendschutzbehörde (orgán sociálnoprávnej ochrany detí) vykoná opatrenia na zverenie detí do pestúnskej starostlivosti. Od takých opatrení sa po príchode sťažovateľky dočasne upustilo.

14.

Po príchode do Rakúska bývala sťažovateľka dočasne s rodinou svojho syna. V súčasnosti už sťažovateľka s nevestou a vnúčatami v spoločnej domácnosti nebýva.

15.

Spolkový azylový úrad žiadosť sťažovateľky o azyl v Rakúsku s odvolaním sa na príslušnosť Poľska ako zodpovedného členského štátu zamietol ako neprijateľnú. Poľsko vyslovilo súhlas s príslušnou žiadosťou Rakúska na prijatie sťažovateľky. Sťažnosť sťažovateľky proti rozhodnutiu o žiadosti o poskytnutie azylu je predmetom konania na vnútroštátnom súde.

16.

Keďže vnútroštátny súd má pochybnosti o uplatniteľnosti článku 15 a článku 3 nariadenia č. 343/2003 v prípade, akým je konanie vo veci samej, rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

17.

Návrh na začatie prejudiciálneho konania z 20. mája 2011 bol podaný do kancelárie Súdneho dvora 23. mája 2011. V písomnej časti konania predložili pripomienky sťažovateľka, Česká republika, Francúzska republika, Maďarská republika, Poľská republika, Rakúska republika, Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska, Talianska republika a Európska komisia. Na pojednávaní 8. mája 2012 sa zúčastnili zástupcovia sťažovateľky, Rakúskej republiky a Komisie.

18.

V odpovedi na prejudiciálne otázky zastávajú česká a rakúska vláda stanovisko, že článok 15 nariadenia č. 343/2003 sa neuplatňuje, ak sa žiadateľ o azyl nachádza na území členského štátu, v ktorom sa snaží o zlúčenie členov rodiny a kde podal žiadosť o azyl. Článok 3 ods. 2 nariadenia č. 343/2003 naopak upravuje prípady, v ktorých sa žiadateľ o azyl nachádza na území členského štátu, ktorý nie je zodpovedný podľa kapitoly III nariadenia. Na prejednávanú vec sa teda vzťahuje výlučne článok 3 ods. 2 nariadenia. Aj francúzska, maďarská, britská a talianska vláda považujú v spore vo veci samej za uplatniteľný iba článok 3 ods. 2 nariadenia č. 343/2003, na odôvodnenie sa však odvolávajú len na chýbajúcu žiadosť o prevzatie prípadu zo strany zodpovedného členského štátu. V súvislosti s uplatňovaním článku 3 ods. 2 nariadenia č. 343/2003 zastávajú francúzska a maďarská vláda názor, že právo na prevzatie konania podľa článku 3 ods. 2 je síce v zásade vecou vlastného uváženia členského štátu, povinnosť vykonávať právo na prevzatie konania by však mohla vzniknúť v prípade porušenia Charty základných práv alebo EDĽP. Podľa názoru českej, britskej a talianskej vlády naopak vlastné zváženie členských štátov podľa článku 3 ods. 2 nariadenia č. 343/2003 zapojiť sa do preskúmania žiadosti o azyl nepodlieha právu Únie. Česká a britská vláda však zdôrazňujú, že členské štáty Európskej únie sa ako zmluvné krajiny EDĽP zaviazali dodržiavať túto medzinárodnú zmluvu.

19.

Poľská republika, Komisia a sťažovateľka vychádzajú v odpovedi na prvú prejudiciálnu otázku z uplatniteľnosti článku 15 ods. 2 nariadenia č. [343/2003] v prípade, o aký ide vo veci samej. Zatiaľ čo poľská vláda v odpovedi na druhú prejudiciálnu otázku zastáva názor, že členské štáty majú v rámci práva na vlastné uváženie stanoveného článkom 3 ods. 2 nariadenia č. 343/2003 úplnú voľnosť, Komisia a sťažovateľka v prípade porušenia základných práv považujú prevzatie povinnosti za možné.

20.

Vnútroštátny súd chce prostredníctvom návrhu na začatie prejudiciálneho konania zistiť spôsob uplatnenia „doložky o suverenite“ stanovenej v článku 3 ods. 2 nariadenia č. 343/2003 a spôsob uplatnenia „humanitárnej doložky“ stanovenej v článku 15 tohto nariadenia v prípade, o aký ide vo veci samej.

21.

Ďalej sa budem najskôr venovať cieľom nariadenia č. 343/2003 a postaveniu článku 3 ods. 2 a článku 15 v nariadení č. 343/2003. Na základe toho napokon prejdem ku konkrétnej odpovedi na obe prejudiciálne otázky.

22.

Nariadenie č. 343/2003 nahrádza Dohovor určujúci štát zodpovedný za posúdenie žiadostí o azyl podaných v jednom členskom štáte Európskych spoločenstiev, podpísaný v Dubline 15. júna 1990 ( 3 ) (ďalej len „Dublinský dohovor“).

23.

Základné ciele nariadenia č. 343/2003 uviedla Komisia už vo svojom návrhu nariadenia z 26. júla 2001 ( 4 ). V bode 2.1 tohto návrhu s nadpisom „Ciele“ sa na jednej strane poukazuje na zabezpečenie práva na azyl rýchlym a spravodlivým konaním, ktoré je založené na objektívnych kritériách a je pre dotknutých účastníkov spravodlivé, na druhej strane sa však sleduje zabránenie zneužitia v dôsledku viacerých žiadostí v rozličných členských štátoch.

24.

Tieto podstatné ciele, ktoré formulovala Komisia, sa odzrkadlili aj v nariadení č. 343/2003. Odôvodnenia 3 a 4 uvádzajú ako rozhodujúci cieľ rýchle určenie zodpovedného členského štátu na základe jasného a praktického pravidla na účely zabezpečenia efektívneho prístupu ku konaniu. V článku 3 ods. 1 druhej vete nariadenia č. 343/2003 je ďalej formulovaná základná zásada, podľa ktorej každú žiadosť o azyl posudzuje iba jeden členský štát. Tým sa jednak zabráni vzniku refugees in orbit, teda že žiadatelia o azyl sú odsúvaní z jedného do druhého členského štátu a tým sa ich právo na azyl prakticky znehodnotí. Na druhej strane sa stanovia aj hranice takzvanému asylum shopping, keďže sa zakáže nekontrolované ďalšie sťahovanie za pomoci paralelných alebo následných azylových konaní v rámci Únie. ( 5 )

25.

Odôvodnenie 6 nariadenia č. 343/2003 ďalej uvádza zachovanie jednoty rodiny, pokiaľ je zlučiteľná s ďalšími cieľmi nariadenia. Odôvodnenie 7 stanovuje cieľ, že iba jeden členský štát môže aj v rozpore so samotnými kritériami zodpovednosti súhrnne spracovať žiadosti viacerých členov rodiny o azyl, aby tak dosiahol teritoriálne zlúčenie členov rodiny z humanitárnych dôvodov.

26.

Za týchto okolností obsahuje kapitola III nariadenia č. 343/2003 – podľa článku 5 ods. 1 – v podobe hierarchicky usporiadanej úpravy zodpovednosti v zostupnom poradí kritériá na určenie členského štátu, ktorý je zodpovedný za posúdenie žiadosti o azyl. V článkoch 6 až 8 nariadenia má pritom prednosť zachovanie jednoty rodiny a až na nasledujúcom stupni, konkrétne v článkoch 9 až 12 nariadenia, sú uvedené kritériá, ktoré odôvodňujú zodpovednosť členského štátu na základe okolnosti, že umožnil príchod žiadateľa o azyl na územie Únie. Usporiadanie kritérií zodpovednosti má na jednej strane napomôcť požiadavke určiť zodpovedný štát výlučne podľa objektívnych kritérií a zároveň mať na zreteli cieľ zachovania rodiny. Na druhej strane sa má týmto spôsobom zabrániť zneužitiu prostredníctvom viacerých súbežných alebo po sebe nasledujúcich žiadostí o azyl a napokon určiť zodpovednosť iba jedného členského štátu.

27.

Normotvorca neprehliadol, že môžu nastať prípady, pri ktorých môže určenie zodpovednosti podľa striktného katalógu zodpovednosti viesť k neprijateľným výsledkom. V snahe vyhnúť sa takýmto výsledkom boli pridané dva predpisy, ktoré na rozdiel od uvedeného odstupňovaného katalógu zodpovednosti umožňujú zodpovednosť iného členského štátu z osobitných dôvodov, a to „doložka o suverenite“ v článku 3 ods. 2 a „humanitárna doložka“ v článku 15 nariadenia č. 343/2003.

28.

Komisia vo svojom návrhu nariadenia z 26. júla 2001 odôvodnila humanitárnu doložku tým, že slúži najmä na zabránenie alebo späťvzatie rozdelenia rodinných príslušníkov, ktoré môže nastať v prípade doslovného uplatnenia kritérií zodpovednosti. Aj keď predmetné nariadenie počíta s viacerými záväznými ustanoveniami s cieľom umožniť výraznejšie zníženie vzdialenosti medzi rodinnými príslušníkmi a udržiavanie rodinného spoločenstva, napriek tomu môže nastať toľko rôznorodých situácií, že nebude možné pre všetky stanoviť osobitné ustanovenie. Z tohto dôvodu je v záujme tak členských štátov, ako aj žiadateľov o azyl, aby bola stanovená humanitárna doložka. ( 6 )

29.

Článok 15 nariadenia č. 343/2003 tak podľa svojho legislatívneho vývoja obsahuje odchylné ustanovenie od hierarchicky usporiadaných kritérií zodpovednosti podľa kapitoly III nariadenia.

30.

To isté platí aj pre právo na prevzatie konania podľa článku 3 ods. 2 nariadenia č. 343/2003. V tejto súvislosti sa dá z návrhu nariadenia Komisie z 26. júla 2001 vydedukovať, že pre výkon práva na prevzatie konania môžu mať rozhodujúci význam politické a praktické hľadiská členského štátu, ktorý podľa základného pravidla nie je zodpovedným štátom. ( 7 )

31.

Tak článok 15, ako aj článok 3 ods. 2 nariadenia č. 343/2003 sú preto odchylnými ustanoveniami z hľadiska hierarchie kritérií na určenie zodpovednosti v kapitole III nariadenia. Zatiaľ čo článok 15 bol vložený do kapitoly IV nariadenia s nadpisom „Humanitárna doložka“, článok 3 ods. 2 je zahrnutý do kapitoly II, ktorá má nadpis „Všeobecné zásady“. O tom, že toto systematické umiestnenie jedného odchylného ustanovenia v rámci všeobecných zásad v kapitole II nariadenia a druhého do osobitnej kapitoly IV nie je optimálne, svedčí aj návrh nariadenia Európskeho parlamentu a Rady predložený Komisiou na prepracovanie nariadenia č. 343/2003 ( 8 ). V ňom sa v záujme prehľadnosti navrhuje, aby sa doložka o suverenite a humanitárna doložka po prepracovaní uviedli v jednej kapitole s názvom „Ustanovenia o práve vlastného uváženia“. ( 9 )

32.

Doteraz zostáva otvorená otázka, v akom vzájomnom vzťahu sú článok 3 ods. 2 a článok 15 nariadenia č. 343/2003.

33.

Česká a rakúska vláda považujú miesto pobytu žiadateľa o azyl za určujúce rozlišovacie kritérium z hľadiska uplatňovania týchto predpisov a chcú použiť článok 3 ods. 2 nariadenia č. 343/2003 v prípade, že sa žiadateľ o azyl zdržiava v členskom štáte, ktorý nie je zodpovedný za preskúmanie žiadosti o azyl, pričom článok 15 nariadenia č. 343/2003 sa má použiť naopak v prípadoch, keď sa žiadateľ síce zdržiava na území štátu, ktorý je zodpovedný za preskúmanie žiadosti o azyl, ale zdá sa nevyhnutné, aby konanie vo veci azylu prebehlo v inom členskom štáte. S týmto prístupom sa nemôžem stotožniť.

34.

Výklad, ktorý sa bez zohľadnenia iných okolností odvoláva iba na miesto pobytu žiadateľa o azyl, by totiž nebol v súlade s už spomínaným cieľom článku 15 nariadenia č. 343/2003.

35.

Ako už bolo uvedené, v prípade zavedenia článku 15 nariadenia č. 343/2003 ide o udržanie, resp. obnovenie jednoty rodiny v zmysle štandardného pravidla pre prípady, pri ktorých by pravidlá zodpovednosti stanovené v kapitole III mali tvrdý vplyv na žiadateľa o azyl z humanitárneho hľadiska. Už v prvom návrhu nariadenia Komisie z 26. júla 2001 bol stanovený cieľ vytvoriť štandardné pravidlo na zabránenie rozdelenia rodinných príslušníkov. ( 10 ) Napokon prijaté znenie článku 15 nariadenia č. 343/2003 zjavne vychádza z tohto návrhu. Základným predpokladom uplatnenia humanitárnej doložky je zlúčenie rodinných príslušníkov alebo zabránenie ich rozdeleniu. ( 11 )

36.

Z hľadiska svojej genézy i vzhľadom na svoje znenie je preto článok 15 nariadenia č. 343/2003 osobitný predpis pre rodinné dôvody v humanitárnej oblasti, zatiaľ čo článok 3 ods. 2 nariadenia č. 343/2003 predstavuje všeobecnú doložku o odstránení tvrdosti. Vyplýva to najmä zo skutočnosti, že jednotlivé prípady uplatňovania článku 3 ods. 2 nariadenia č. 343/2003 – na rozdiel od článku 15 nariadenia č. 343/2003 – nie sú bližšie definované.

37.

Podstatný rozdiel medzi článkom 3 ods. 2 a článkom 15 nariadenia č. 343/2003 spočíva ďalej v tom, že v prípade článku 3 ods. 2 sa už podala žiadosť o azyl v členskom štáte, ktorý nie je zodpovedný v zmysle základného pravidla, čo naopak v prípade článku 15 nemusí bezpodmienečne platiť.

38.

Celkovo sa dá preto usúdiť, že tak článok 3 ods. 2, ako aj článok 15 nariadenia č. 343/2003 predstavujú osobitné ustanovenia na rozhodnutia členských štátov podľa vlastného uváženia, ktorých oblasti použitia sa môžu prekrývať a ktoré môžu – pri existencii zodpovedajúcich predpokladov skutkovej podstaty – platiť súčasne. Článok 15 nariadenia č. 343/2003 pritom predstavuje osobitný predpis z hľadiska rozhodnutí podľa vlastného uváženia v oblasti zlučovania rodín z humanitárnych dôvodov bez toho, aby sa pritom bralo do úvahy miesto pobytu žiadateľa o azyl, pričom pri uplatnení práva na prevzatie konania podľa článku 3 ods. 2 tohto nariadenia môžu naopak hrať rozhodujúcu úlohu aj iné ako humanitárne dôvody. Humanitárna doložka článku 15 podľa toho nie je všeobecným ustanovením pre prípady tvrdosti, ale je nevyhnutne spojená s tým, že žiadateľ má na území členského štátu rodinného príslušníka.

39.

Prvou prejudiciálnou otázkou chce vnútroštátny súd v podstate zistiť, či v spore vo veci samej môže byť Rakúskej republike podľa článku 15 nariadenia č. 343/2003 uložená povinnosť preskúmať žiadosť sťažovateľky o azyl namiesto štátu, ktorý je primárne zodpovedný podľa ustanovení článkov 6 až 14, a či to platí aj v prípade, že členský štát, ktorý je primárne zodpovedný, nepredložil žiadosť o prevzatie prípadu.

40.

Na zodpovedanie tejto otázky sa budem najskôr venovať vzťahu medzi článkom 15 ods. 1 a článkom 15 ods. 2 nariadenia č. 343/2003. Na základe toho následne preskúmam, či článok 15 ods. 2 môže byť v prípade, o aký ide vo veci samej, relevantný. Keďže na túto otázku treba podľa môjho názoru odpovedať záporne, odpoveď na prvú prejudiciálnu otázku v nadväznosti na to poskytnem na základe článku 15 ods. 1 nariadenia č. 343/2003.

41.

Článok 15 ods. 1 nariadenia č. 343/2003 poskytuje členským štátom možnosť zlučovať členov rodiny a iných závislých rodinných príslušníkov z humanitárnych dôvodov a na tento účel preskúmať žiadosti o azyl, za ktoré podľa zásad zodpovednosti uvedených v kapitole III nie je zodpovedný. Na to je podľa článku 15 ods. 1 druhej vety potrebná žiadosť iného členského štátu. Okrem toho postuluje článok 15 ods. 1 tretia veta požiadavku súhlasu žiadateľa o azyl.

42.

Článok 15 ods. 2 nariadenia č. 343/2003 obsahuje príklady úpravy humanitárnych dôvodov. Z celkového kontextu právnej úpravy a jej legislatívneho vývoja pritom vyplýva, že článok 15 ods. 1 upravuje predpoklady a postup v prípade existencie humanitárnych dôvodov, zatiaľ čo článok 15 ods. 2 uvádza špecifické situácie, v ktorých je existencia humanitárnych dôvodov v zmysle tohto nariadenia v zásade akceptovateľná, a teda humanitárna doložka sa môže použiť.

43.

Komisia už vo svojom návrhu nariadenia z 26. júla 2001 odporučila presnejšie stanoviť, podľa akých zásad by sa mala umožniť odchýlka od kritérií zodpovednosti na účel zlučovania rodín. ( 12 ) Toto odporúčanie sa dá, tak ako napokon aj konečný text článku 15 ods. 2 nariadenia č. 343/2003, odvodiť z článku 2 ods. 2 štvrtej vety rozhodnutia výboru č. 1/2000 podľa článku 18 Dublinského dohovoru z 31. októbra 2000 ( 13 ), ktorý vychádzal z toho, že zlúčenie rodiny podľa Dublinského dohovoru môže byť spravidla zabezpečené len vtedy, ak sa vyskytol niektorý z prípadov uvedených teraz aj v článku 15 ods. 2 nariadenia č. 343/2003.

44.

Dôvod na rozlišovanie medzi článkom 15 ods. 1 a článkom 15 ods. 2 nariadenia č. 343/2003 treba vidieť v tom, že tvorcovia nariadenia si uvedomovali, že pri uplatňovaní humanitárnej doložky sa môže vyskytnúť veľké množstvo zložitých situácií a nie je možné pre každú z nich určiť osobitné ustanovenie. ( 14 ) Na tomto mieste prichádzajú do úvahy napríklad žiadatelia o azyl z územia bývalých koloniálnych mocností, ktoré majú dodnes významný vplyv na kultúrne pomery v krajinách pôvodu, ale aj na ich jazykové znalosti, ktoré môžu byť vhodné na to, aby aspekt rodiny mal pri zlúčení rodiny mimoriadny význam. ( 15 ) O tom, či v týchto prípadoch existujú humanitárne dôvody, musia rozhodnúť členské štáty na základe článku 15 ods. 1 nariadenia č. 343/2003. Naproti tomu článok 15 ods. 2 uvedeného nariadenia obsahuje spresnenie skutkových stavov, pri ktorých sú mimoriadne okolnosti natoľko významné, že existencia humanitárnych dôvodov sa zvyčajne akceptuje a zlúčenie rodiny podľa článku 15 ods. 1 nariadenia sa spravidla vykoná.

45.

Túto analýzu potvrdzuje aj zistenie, že článok 15 ods. 2 nariadenia č. 343/2003 na rozdiel od článku 15 ods. 1 okrem uvedenia jednotlivých prípadov, v ktorých by mali byť humanitárne dôvody obvykle akceptované, neobsahuje žiadne ďalšie predpoklady. Článok 15 ods. 2 explicitne nestanovuje, že prevzatie zodpovednosti za preskúmanie žiadosti o azyl musí prebehnúť na základe žiadosti iného členského štátu a so súhlasom dotknutých osôb. Ak by sa prvé dva odseky článku 15 posudzovali ako navzájom nezávislé ustanovenia, viedlo by to k výsledku, že práve v mimoriadne zložitých prípadoch by preskúmanie vykonal členský štát, ktorý podľa kritérií uvedených v kapitole III nie je zodpovedný, bez toho, aby mal žiadateľ o azyl možnosť sa k tomu vyjadriť. Je zjavné, že takéto riešenie tvorca nariadenia nechcel.

46.

Článok 15 ods. 2 nariadenia č. 343/2003 preto predstavuje vymenovanie a spresnenie humanitárnych dôvodov uvedených v článku 15 ods. 1.

47.

Významný rozdiel medzi článkom 15 ods. 1 a článkom 15 ods. 2 nariadenia č. 343/2003 spočíva v miere voľnej úvahy, ktorá členským štátom prináleží. Miera voľnej úvahy rozhodovacích orgánov je v prípadoch uvedených v článku 15 ods. 2 v porovnaní s článkom 15 ods. 1 výrazne obmedzená. V článku 15 ods. 2 sú uvedené prípady, v ktorých by sa obvykle mala zlúčiť rodina. Ak sa takáto situácia vyskytne, rozhodnutie o zlúčení rodiny by sa nemalo prijať len v prípade, že existujú mimoriadne okolnosti, ktoré takéto rozhodnutie výnimočne odôvodňujú. ( 16 ) Ak sa napriek existencii životných podmienok podľa článku 15 ods. 2 poprie existencia humanitárneho dôvodu, musí sa to následne osobitne odôvodniť.

48.

V porovnaní s tým ustanovenie článku 15 ods. 1 nariadenia č. 343/2003 otvára členským štátom priestor na rozhodnutia v jednotlivých prípadoch podľa vlastného uváženia, pričom členské štáty samy zvážia všetky rozhodujúce faktory. V prípade pojmov „humanitárny“ a „rodinné alebo kultúrne aspekty“ ide o neurčité právne pojmy, ktoré umožňujú flexibilné použitie najrozmanitejších skutkových stavov súvisiacich s rodinou. Miera voľnej úvahy, ktorá je v porovnaní s článkom 15 ods. 2 výrazne rozšírená, je odôvodnená cieľom humanitárnej doložky pri zohľadnení ustanovení Charty základných práv a EDĽP obsiahnuť situácie, ktoré sa vzhľadom na množstvo predstaviteľných situácií a podmienok ex ante nedajú jednotlivo definovať.

49.

Článok 15 ods. 2 nariadenia č. 343/2003 podľa svojho znenia stanovuje, že členské štáty v prípade, že je dotknutá osoba závislá od pomoci druhých z dôvodu tehotenstva, novorodenca, závažného ochorenia, ťažkého zdravotného postihnutia alebo vysokého veku, spravidla nerozdelia alebo zlúčia žiadateľa o azyl s ostatnými príbuznými, ktorí sa nachádzajú na území niektorého členského štátu, ak rodinné putá existovali už aj v krajine pôvodu.

50.

Na otázku, kto je „dotknutá osoba“ a kto „iná osoba“ v zmysle článku 15 ods. 2 nariadenia č. 343/2003, existuje so zreteľom na článok 15 ods. 1 tohto nariadenia celkom jednoduchá odpoveď. Podľa článku 15 ods. 1 druhej vety totiž členský štát, ktorý nemá primárnu zodpovednosť, môže na žiadosť iného členského štátu preskúmať žiadosť „dotknutej osoby“ o azyl za podmienok uvedených v tomto odseku. „Dotknutá osoba“ v zmysle článku 15 ods. 1 je teda žiadateľ o azyl.

51.

Pri zohľadnení systematickej súvislosti medzi článkom 15 ods. 1 a článkom 15 ods. 2 nariadenia č. 343/2003 je preto potrebné vychádzať z toho, že pod „dotknutou osobou“ v zmysle článku 15 ods. 2 sa myslí žiadateľ o azyl, zatiaľ čo „iná osoba“ v zmysle tohto ustanovenia je člen rodiny žiadateľa o azyl.

52.

Článok 15 ods. 2 nariadenia č. 343/2003 preto na základe jeho znenia nie je možné uplatniť v prípade, o aký ide vo veci samej. Vo veci samej totiž na podporu rodinného príslušníka žijúceho na území členskej krajiny nie je odkázaná sťažovateľka, ale skôr ide o rodinného príslušníka, ktorý potrebuje pomoc žiadateľa o azyl.

53.

Podľa môjho názoru neexistujú žiadne teleologické dôvody, aby sa tento výklad podľa znenia a štruktúry článku 15 ods. 2 nariadenia č. 343/2003 zmenil a doplnil v tom zmysle, že sa toto osobitné ustanovenie uplatňuje aj v prípade, že jeden z členov rodiny nachádzajúci sa na území členského štátu potrebuje pomoc žiadateľa o azyl.

54.

Tomu nebráni ani okolnosť, že v článku 11 ods. 1 nariadenia Komisie (ES) č. 1560/2003, ktoré ustanovuje podrobné pravidlá na uplatňovanie nariadenia č. 343/2003 ( 17 ), sa uvádza, že článok 15 ods. 2 nariadenia č. 343/2003 sa uplatní v prípade, že je žiadateľ o azyl odkázaný na pomoc rodinného príslušníka, ktorý sa zdržiava na území členského štátu, ako aj v prípade, že je rodinný príslušník, ktorý sa zdržiava na území členského štátu, odkázaný na pomoc žiadateľa o azyl. V prípade nariadenia č. 1560/2003 ide totiž o vykonávacie nariadenie, ktoré iba dopĺňa a bližšie špecifikuje ustanovenia základného nariadenia, nemôže ich však zásadným spôsobom zmeniť.

55.

Na základe toho naďalej platí, že článok 15 ods. 2 nariadenia č. 343/2003 nie je možné uplatniť v prípade, o aký ide vo veci samej.

56.

Podľa článku 15 ods. 1 nariadenia č. 343/2003 môže každý členský štát z humanitárnych dôvodov uvedených v tomto článku zlúčiť členov rodiny a ostatných závislých príbuzných aj v prípade, že za to nie je zodpovedný podľa kritérií uvedených v kapitole III tohto nariadenia, pričom na požiadanie iného členského štátu a so súhlasom dotknutej osoby preskúma jej žiadosť o azyl. Článok 15 ods. 4 nariadenia č. 343/2003 potvrdzuje, že v takom prípade sa na dožiadaný členský štát prenesie zodpovednosť za preskúmanie žiadosti.

57.

Na zodpovedanie otázky, či z tohto určenia v prípade, o aký ide vo veci samej, vyplýva Rakúskej republike povinnosť preskúmať žiadosť sťažovateľky o azyl, je potrebné predovšetkým objasniť:

58.

Týmto trom otázkam sa budem venovať ďalej.

59.

Podľa článku 15 ods. 1 nariadenia č. 343/2003 môže členský štát v prípade splnenia podmienok, ktoré sú v ňom uvedené, zlúčiť „členov rodiny a ostatných závislých príbuzných“ s cieľom preskúmať žiadosti o azyl.

60.

Článok 2 písm. i) nariadenia č. 343/2003 obsahuje pomerne úzke právne vymedzenie pojmu „rodinný príslušník“, ktorý sa nevzťahuje na vzťah medzi svokrou a nevestou. Tým sa nastoľuje otázka, či je okruh členov rodiny podľa článku 15 ods. 1 širší než pojem rodina, ktorý stanovuje článok 2 písm. i).

61.

Podľa môjho názoru treba na túto otázku odpovedať kladne. Z porovnania nemeckej jazykovej verzie nariadenia č. 343/2003 s inými jazykovými verziami síce vyplýva, že pojem „člen rodiny“ v článku 15 ods. 1 zodpovedá pojmu „rodinný príslušník“ v článku 2 písm. i) nariadenia č. 343/2003. ( 18 ) Zo skutočnosti, že sa okrem toho uvádzajú aj „iní“ rodinní príslušníci, však vyplýva, že definícia podľa článku 2 písm. i) v tomto prípade nemôže byť určujúca. Zodpovedá tomu aj anglická jazyková verzia, v ktorej sa na tomto mieste hovorí o „other dependant relatives“.

62.

Tieto úvahy ma privádzajú k záveru, že sťažovateľka môže byť zaradená do okruhu osôb „členov rodiny a ostatných závislých príbuzných“ podľa článku 15 ods. 1 nariadenia č. 343/2003.

63.

Ako som uviedla v mojich návrhoch z 22. septembra 2011 vo veci N. S. ( 19 ) a ako to potvrdil Súdny dvor svojím rozsudkom v tejto veci z 21. decembra 2011 ( 20 ), rozhodnutie členského štátu o preskúmaní žiadosti o azyl podľa článku 3 ods. 2 nariadenia č. 343/2003 je potrebné na účely článku 51 ods. 1 Charty klasifikovať ako vykonávanie nariadenia č. 343/2003 členským štátom, takže členské štáty pri tomto rozhodnutí musia dodržiavať ustanovenia Charty základných práv.

64.

Toto hodnotenie sa dá preniesť aj na humanitárnu doložku článku 15 nariadenia č. 343/2003. Preto je aj rozhodnutie členského štátu o preskúmaní žiadosti o azyl podľa článku 15 ods. 1 nariadenia č. 343/2003 potrebné na účely článku 51 ods. 1 Charty klasifikovať ako vykonávanie nariadenia č. 343/2003 členským štátom, pri ktorom je členský štát povinný dodržiavať ustanovenia Charty základných práv.

65.

S prihliadnutím na povinnosť dodržiavať Chartu základných práv možno od členských štátov v prípade mimoriadnych okolností vyžadovať, aby zabezpečili výkon práva na preskúmanie žiadosti o azyl z humanitárnych dôvodov podľa ustanovení článku 15 nariadenia č. 343/2003, keby bolo isté, že inak by vznikla vážna hrozba neoprávneného obmedzenia práv žiadateľa o azyl zakotvených v Charte základných práv. ( 21 )

66.

Vnútroštátny súd sa tak vo svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania odvoláva na možné porušenie jednak zákazu neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania zakotveného v článku 4 Charty a jednak ochrany súkromného a rodinného života zakotvenej v článku 7 Charty.

67.

V súvislosti s možným porušením článku 4 Charty vnútroštátny súd uvádza, že pokiaľ by v konaní vo veci samej nebola stanovená zodpovednosť Rakúska za vedenie azylového konania v prípade sťažovateľky, došlo by k jej vydaniu do Poľska. To by viedlo k odlúčeniu sťažovateľky od nevesty, ktorá je odkázaná na pomoc, čo by mohlo viesť k zhoršeniu jej zdravotného stavu a jej ohrozeniu. V súvislosti s možným porušením článku 7 Charty vnútroštátny súd ďalej zdôrazňuje, že vydanie sťažovateľky do Poľska by viedlo k odlúčeniu od maloletých vnúčat, ktorým by následne pre nedostatočnú starostlivosť hrozilo odlúčenie od matky. ( 22 )

68.

Hoci rozhodnutie o tom, či v konaní vo veci samej existuje vážna hrozba porušenia článku 4 Charty, je v konečnom dôsledku vecou vnútroštátneho súdu, treba zdôrazniť, že porušenie zákazu neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania zakotvené v Charte základných práv predpokladá spôsobenie telesnej alebo duševnej bolesti alebo utrpenia, ktoré sú dostatočne závažné z hľadiska intenzity a dĺžky trvania. ( 23 ) Sťažovateľke hrozí niečo podobné bezprostredne od štátnych orgánov rovnako nepravdepodobne ako jej neveste. Existovali iba obavy z nepriameho vplyvu na život a existenciu nevesty.

69.

Hoci v tejto súvislosti treba vychádzať z toho, že článok 4 Charty môže členské štáty zaväzovať k ochrane pred mučením a neľudským alebo ponižujúcim zaobchádzaním zo strany súkromných osôb ( 24 ), podľa môjho názoru je otázne, či sú negatívne vplyvy vydania sťažovateľky do Poľska na život a existenciu nevesty v prípade, o aký ide vo veci samej, dostatočne závažné na to, aby boli kvalifikované ako porušenie článku 4 Charty. Preto je vnútroštátny súd povinný podrobne preskúmať, či vplyvy vydania sťažovateľky do Poľska na život a existenciu nevesty v Rakúsku možno kvalifikovať ako úplne neľudské alebo ponižujúce v zmysle článku 4 Charty.

70.

Ak by vnútroštátny súd napriek tomu dospel k záveru, že neveste vážne hrozí porušenie jej práv garantovaných článkom 4 Charty, potom musí byť Rakúskej republike pri voľbe opatrení na ochranu pred nastávajúcimi zásahmi poskytnutá dostatočná miera voľnej úvahy. ( 25 ) Dokonca aj keby v prípade, o aký ide vo veci samej, z článku 4 Charty pre Rakúsku republiku vyplýval pozitívny záväzok postaviť sa proti ohrozeniu nevesty v dôsledku vydania sťažovateľky do Poľska, Rakúska republika by dostala možnosť voľby primeraných bezpečnostných opatrení.

71.

Z toho priamo vyplýva, že zákaz vydania sťažovateľky do Poľska by sa nedal odvodiť z článku 4 Charty, ak by toto základné právo v prípade, o aký ide vo veci samej, vyžadovalo od Rakúskej republiky pozitívnu činnosť v prospech ochrany nevesty. V takom prípade by Rakúska republika mohla podľa vlastného uváženia rozhodnúť, aké ochranné opatrenie v prospech nevesty prijme.

72.

Vzhľadom na vyššie uvedené otázku, či Rakúska republika môže byť vyzvaná, aby s cieľom zabrániť neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu podľa článku 4 Charty s inou osobou ako so sťažovateľkou preskúmala žiadosť tejto osoby o azyl z humanitárnych dôvodov podľa článku 15 nariadenia č. 343/2003, netreba ďalej rozoberať.

73.

Pokiaľ ide o možné porušenie práva na rešpektovanie rodinného života garantovaného článkom 7 Charty, vnútroštátny súd na jednej strane poukazuje na vzťah medzi sťažovateľkou ako starou matkou a jej vnúčatami. Na druhej strane zdôrazňuje, že v prípade vydania sťažovateľky do Poľska treba počítať s odlúčením vnúčat od matky v rámci opatrení orgánov starostlivosti o mládež.

74.

Na uplatnenie článku 7 Charty v prípade, o aký ide vo veci samej, je potrebné vychádzať z toho, že vzťah medzi sťažovateľkou ako starou matkou a jej vnúčatami môže byť zahrnutý do práva na rešpektovanie rodinného života, najmä ak si to nevyžaduje bezpodmienečne spolužitie členov rodiny. ( 26 ) Preto sa nedá vylúčiť, že vydanie sťažovateľky do Poľska by znamenalo zásah do rešpektovania rodinného života v zmysle článku 7 Charty.

75.

Takýto zásah by sa však dal odôvodniť ustanoveniami článku 52 ods. 1 a 3 Charty. Článok 52 ods. 1 Charty v tejto súvislosti predpokladá najmä to, že každé obmedzenie výkonu práva na rešpektovanie rodinného života musí byť upravené zákonom ( 27 ) a rešpektovať toto právo a spolu s ním aj zásadu proporcionality. Keďže k vydaniu sťažovateľky do Poľska by došlo v rámci vykonania ustanovenia nariadenia č. 343/2003 na určenie členského štátu zodpovedného za žiadosť o azyl, tento krok by mal právny základ. Súdny dvor okrem toho vo svojom rozsudku N. S. a i. zdôraznil, že pravidlá zodpovednosti stanovené v kapitole III nariadenia č. 343/2003 sa aj v prípade existencie obmedzenia základných práv dajú zmeniť len za mimoriadnych okolností. ( 28 ) Túto úvahu treba v prípade, o aký ide vo veci samej, zohľadniť v súvislosti s preskúmaním proporcionality zásahu do práva na rešpektovanie rodinného života ( 29 ) a v súvislosti s preskúmaním rešpektovania podstaty tohto zákona ( 30 ). Preto by bolo možné kvalifikovať ako neprípustné obmedzenie, ktoré by mohlo ovplyvniť pravidlá zodpovednosti v nariadení č. 343/2003, iba veľmi výrazné obmedzenie práva na rešpektovanie rodinného života.

76.

V súvislosti so závermi vnútroštátneho súdu k hroziacej odluke vnúčat od nevesty v prípade vydania sťažovateľky do Poľska je okrem toho potrebné zdôrazniť, že vnútroštátny súd poukazuje na skutočnosť, že takéto oddelenie možno očakávať v rámci opatrení orgánu starostlivosti o mládež. ( 31 ) Vnútroštátny súd okrem toho uvádza, že v tejto súvislosti by išlo o odlúčenie nevesty od detí podľa zákona. ( 32 ) Pri zohľadnení skutočnosti, že Rakúska republika je signatárskym štátom EDĽP, treba vychádzať zo skutočnosti, že odlúčenie vnúčat od matky vykonané v rámci opatrení orgánu starostlivosti o mládež, ktoré je podľa rakúskeho práva v súlade so zákonom, za normálnych okolností neznamená neoprávnené obmedzenie práva na rešpektovanie rodinného života vnúčat a nevesty podľa článku 7 Charty. Na základe toho netreba ďalej rozoberať ani otázku, či Rakúska republika môže byť v záujme zabránenia porušenia základného práva na rešpektovanie rodinného života inej osoby ako sťažovateľky povinná preskúmať jej žiadosť o azyl z humanitárnych dôvodov podľa ustanovení článku 15 nariadenia č. 343/2003.

77.

Celkovo možno na základe uvedených skutočností konštatovať, že členské štáty môžu byť v prípade mimoriadnych okolností povinné vykonať svoje právo na preskúmanie žiadosti o azyl z humanitárnych dôvodov podľa ustanovení článku 15 nariadenia č. 343/2003, ak sa zistí, že inak by vážne hrozil neoprávnený zásah do základných práv žiadateľa o azyl garantovaných Chartou základných práv.

78.

Podľa článku 15 ods. 1 nariadenia č. 343/2003 môže členský štát z humanitárnych dôvodov uvedených v nariadení zlúčiť členov rodiny a iných závislých rodinných príslušníkov s cieľom preskúmať žiadosť o azyl, pokiaľ s tým dotknuté osoby súhlasia a bola predložená žiadosť iného členského štátu o prevzatie.

79.

Podľa znenia nariadenia musí byť uplatnenie humanitárnej doložky podmienené žiadosťou o prevzatie iným členským štátom.

80.

Požiadavka žiadosti o prevzatie podľa môjho názoru vyplýva z potreby vzájomného zosúladenia postupu jednotlivých členských štátov v rámci preskúmania žiadosti o azyl. Pritom treba dbať najmä na to, aby sa v otázke zodpovednosti za realizáciu azylového konania podľa nariadenia č. 343/2003 podľa možnosti prijalo rýchle a jednotné rozhodnutie. V tejto súvislosti môže význam žiadosti o prevzatie podľa môjho názoru spočívať v tom, že touto žiadosťou sa má medzi jednotlivými členskými štátmi zúčastnenými na azylovom konaní jednoznačne rozhodnúť, kto má zabezpečiť preskúmanie žiadosti o azyl podľa ustanovení nariadenia č. 343/2003.

81.

Na základe toho nie je možné upustiť od požiadavky existencie žiadosti o prevzatie ani v prípade, že by bol ktorýkoľvek z členských štátov za mimoriadnych okolností povinný vykonať svoje právo na preskúmanie žiadosti o azyl z humanitárnych dôvodov podľa ustanovení článku 15 nariadenia č. 343/2003. V takomto prípade je však potrebné chápať požiadavku žiadosti o prevzatie stanovenú v článku 15 ods. 1 v tom zmysle, že členský štát, ktorý bol povinný prevziať konanie podľa výkladu a uplatnenia článku 15 nariadenia č. 343/2003 v súlade so základnými právami, poskytne inému členskému štátu zapojenému do azylového konania informácie o situácii a právnom stave a požiada ho o súhlas s prevzatím azylového konania.

82.

Vzhľadom na moje predchádzajúce úvahy treba na prvú prejudiciálnu otázku odpovedať v tom zmysle, že členský štát môže byť v prípade mimoriadnych okolností povinný vykonať svoje právo na preskúmanie žiadosti o azyl z humanitárnych dôvodov podľa ustanovení článku 15 nariadenia č. 343/2003, pokiaľ sa zistí, že inak by vážne hrozil neoprávnený zásah do niektorého z práv žiadateľa o azyl garantovaných v Charte základných práv. Pokiaľ by v takomto prípade nebola predložená žiadosť o prevzatie podľa článku 15 ods. 1 druhej vety nariadenia č. 343/2003, členský štát povinný prevziať konanie by bol povinný poskytnúť inému členskému štátu zapojenému do azylového konania informácie o situácii a právnom stave a požiadať ho o súhlas s prevzatím azylového konania.

83.

Druhou prejudiciálnou otázkou chce vnútroštátny súd zistiť, či sa právo Rakúskej republiky vstúpiť do preskúmania žiadosti sťažovateľky o azyl stanovené v článku 3 ods. 2 nariadenia č. 343/2003 v prípade, o aký ide vo veci samej, môže zmeniť na povinnosť vstúpiť do preskúmania žiadosti, keby zodpovednosť inak stanovená v nariadení č. 343/2003 znamenala porušenie článku 3 alebo článku 8 EDĽP, resp. článku 4 alebo článku 7 Charty. Vnútroštátny súd sa pýta aj na význam rozsudku ESĽP v súvislosti s článkom 3, resp. článkom 8 EDĽP z hľadiska výkladu článku 4, resp. článku 7 Charty.

84.

Pri odpovedi na otázku, či a za akých podmienok sa právo na prevzatie konania podľa článku 3 ods. 2 nariadenia č. 343/2003 môže zmeniť na povinnosť prevziať konanie, je potrebné vychádzať z už citovaného rozsudku N. S. a i., v ktorom Súdny dvor dospel k záveru, že rozhodnutie členského štátu o preskúmaní žiadosti o azyl podľa článku 3 ods. 2 nariadenia č. 343/2003 na účely článku 51 ods. 1 Charty je potrebné klasifikovať ako vykonávanie nariadenia č. 343/2003 členským štátom, t. j. že členské štáty sú pri tomto rozhodnutí povinné dodržiavať ustanovenia Charty základných práv. ( 33 )

85.

Z toho Súdny dvor vyvodil záver, že členský štát, na ktorého území sa žiadateľ o azyl nachádza a ktorý podľa pravidiel uvedených v kapitole III nariadenia č. 343/2003 nie je zodpovedný za jeho žiadosť, nesmie vydať žiadateľa o azyl členskému štátu, ktorý je podľa pravidiel kapitoly III nariadenia č. 343/2003 zodpovedný za preskúmanie žiadosti, ak mu nie je neznáme, že by to mohlo viesť k porušeniu práv tohto žiadateľa o azyl garantovaných v Charte základných práv. ( 34 ) V takom prípade je členský štát, na ktorého území sa žiadateľ o azyl nachádza, s výhradou oprávnenia na preskúmanie žiadosti podľa článku 3 ods. 2 tohto nariadenia, povinný zdržať sa uplatnenia kritéria uvedeného v kapitole III, podľa ktorého je zodpovedný druhý členský štát, a preskúmať, či je na základe vedľajších kritérií možné určiť ďalší členský štát ako zodpovedný za preskúmanie žiadosti o azyl, do ktorého by mohol byť žiadateľ o azyl vydaný bez porušení jeho základných práv. ( 35 ) Členský štát, v ktorom sa nachádza žiadateľ o azyl, však musí dbať o to, aby nezhoršil situáciu porušenia základných práv tohto žiadateľa neprimerane dlhým konaním o určenie zodpovedného členského štátu. V prípade potreby mu prináleží, aby túto žiadosť posúdil sám v súlade s možnosťami stanovenými v článku 3 ods. 2 nariadenia č. 343/2003. ( 36 )

86.

Na zodpovedanie otázky, akým spôsobom by sa mala judikatúra ESĽP v prípade článkov 3 a 8 EDĽP zohľadniť pri výklade a uplatnení článkov 4 a 7 Charty základných práv, je potrebné vychádzať z článku 52 ods. 3 Charty základných práv. Podľa toho majú práva v Charte, ktoré zodpovedajú právam garantovaným v EDĽP, rovnaký význam a dosah, aký majú v EDĽP. V článku 52 ods. 3 Charty je tiež výslovne stanovené, že toto ustanovenie nebráni tomu, aby právo Únie priznávalo širší rozsah ochrany.

87.

Ako som už uviedla v návrhoch vo veci N. S. ( 37 ), uvedené ustanovenie je potrebné chápať tak, že podľa článku 52 ods. 3 Charty treba zabezpečiť, aby ochrana garantovaná Chartou základných práv v oblastiach, v ktorých sa ustanovenia Charty prekrývajú s ustanoveniami EDĽP, nebola nižšia ako úroveň ochrany garantovaná EDĽP. Keďže miera a rozsah ochrany poskytovanej EDĽP boli objasnené v judikatúre ESĽP, tejto judikatúre patrí v súvislosti s výkladom relevantných ustanovení Charty základných práv Súdnym dvorom osobitný význam a mimoriadna dôležitosť.

88.

Napokon na otázku vnútroštátneho súdu, či je v prípade, o aký ide vo veci samej, na preskúmanie existencie neoprávneného oklieštenia článku 4 alebo článku 7 Charty potrebné použiť pojmy „neľudské zaobchádzanie“ a „rodina“, ktoré sa líšia od judikatúry ESĽP k článku 3, resp. článku 8 EDĽP, treba podľa môjho názoru odpovedať záporne.

89.

Ako som už uviedla ( 38 ), porušenie zákazu neľudského alebo ponižujúceho konania garantovaného článkom 4 Charty predpokladá spôsobenie fyzickej alebo psychickej bolesti či utrpenia, ktoré sú dostatočne intenzívne a dlhodobé z hľadiska závažnosti. Preto je pojem „neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie“ podľa článku 4 Charty v zásade v súlade s formuláciou rovnakého znenia v článku 3 EDĽP. Aj podľa ustálenej judikatúry ESĽP musí týranie dosiahnuť istý stupeň, aby bolo postihnuteľné podľa článku 3 EDĽP. Dosiahnutie tohto minimálneho stupňa závisí od celkových okolností prípadu, napríklad od dĺžky trvania liečby a fyzických a psychických následkov týrania a v niektorých prípadoch od pohlavia, veku a zdravotného stavu obete. ( 39 )

90.

V súvislosti s výkladom pojmu „rodinný život“ chce vnútroštátny súd predovšetkým zistiť, či z článku 7 Charty vyplýva iba ochrana „efektívneho“ rodinného života, ako to požaduje judikatúra ESĽP týkajúca sa článku 8 EDĽP, alebo či článok 7 Charty chráni aj rodinné vzťahy, ktoré nie sú „efektívnym“ rodinným životom v zmysle judikatúry ESĽP. Táto otázka sa v konaní vo veci samej objavuje preto, lebo sťažovateľka žila v Rakúsku v spoločnej domácnosti s nevestou a vnúčatami iba krátko a v súčasnosti to tak už nie.

91.

Podľa judikatúry ESĽP týkajúcej sa článku 8 EDĽP toto ustanovenie garantuje právo na rešpektovanie rodinného života, a preto vychádza z existujúcej rodiny. Pritom je rozhodujúce, že medzi dotknutými osobami existoval skutočný rodinný život ( 40 ), pričom je potrebné preskúmať najmä to, či skutočne a fakticky existovali úzke osobné väzby. ( 41 )

92.

Podľa môjho názoru sa toto objasnenie uvedené v judikatúre ESĽP, podľa ktorého článok 8 EDĽP chráni iba skutočný rodinný život, dá bez problémov preniesť na právo na rešpektovanie rodinného života garantované článkom 7 Charty. V tejto súvislosti treba poukázať na vysvetlivky k Charte základných práv ( 42 ), a najmä na vysvetlivky k jej článku 7, kde sa zdôrazňuje, že práva podľa tohto článku zodpovedajú právam, ktoré garantuje článok 8 EDĽP. ( 43 ) Preto treba vychádzať z toho, že aj rodinný život podľa článku 7 Charty predpokladá reálne existujúce úzke osobné kontakty medzi dotknutými osobami.

93.

Na základe uvedeného navrhujem, aby Súdny dvor na prejudiciálne otázky Asylgerichtshof odpovedal takto: