Opinion of the Advocate-General

Opinion of the Advocate-General

I – Úvod

1. Dimensione Direct Sales Srl (ďalej len „Dimensione“) je spoločnosť so sídlom v Bologni v Taliansku. Dimensione predáva napodobeniny kusov nábytku a dizajnu známych umelcov (ďalej len „predmety“) a časť jej marketingu sa zameriava na zákazníkov s bydliskom v Nemecku. Tento marketing sa realizuje prostredníctvom inzerátov a príloh v nemeckých novinách, priamych reklamných letákov a internetovej stránky v nemeckom jazyku.

2. Predmety sa predávajú a dodávajú nemeckým kupujúcim prostredníctvom talianskej špedičnej spoločnosti s názvom In. Sp. Em. Srl (ďalej len „Inspem“). V Nemecku sa tieto predmety považujú za rozmnoženiny diel úžitkového umenia chránených autorským právom. V Taliansku tieto predmety buď nie sú chránené vnútroštátnym autorským právom alebo ich ochrana prostredníctvom autorského práva nie je v praxi vymožiteľná.

3. Súdny dvor bol vyzvaný preskúmať, či sa nemecké orgány v rámci trestného stíhania vedeného proti Titusovi Donnerovi, ktorý je riaditeľom a väčšinovým spoločníkom spoločnosti Inspem, môžu odvolávať na článok 36 ZFEÚ(2), konkrétne na jeho ustanovenia týkajúce sa priemyselného a obchodného vlastníctva. Trestné stíhanie sa týka úlohy T. Donnera pri šírení predmetov v Nemecku, ktoré bolo údajne v rozpore s vnútroštátnym autorským právom. Otázka týkajúca sa článku 36 ZFEÚ sa vynorila preto, lebo je nesporné, že výsledkom trestného stíhania je opatrenie s rovnakým účinkom ako množstevné obmedzenie dovozu medzi členskými štátmi v zmysle článku 34 ZFEÚ. Vynára sa preto otázka, či to môže byť odôvodnené na základe článku 36 ZFEÚ.

4. Podstatou prejednávaného prípadu je teda rozsah „ochrany priemyselného a obchodného vlastníctva“ v zmysle článku 36 ZFEÚ, ako aj to, či pri cezhraničných transakciách existujú so Spolkovou republikou Nemecko väzby, ktoré dostatočne odôvodňujú uplatniteľnosť predmetného článku. Odpoveď na túto otázku závisí od predbežnej otázky, či v rámci územnej pôsobnosti nemeckého autorského práva došlo k porušeniu výlučného práva autora na šírenie v zmysle článku 4 ods. 1 smernice 2001/29/ES (ďalej len „smernica o autorskom práve“)(3), keďže týmto ustanovením sa harmonizuje pojem právo na šírenie.

5. V prípade, že došlo k porušeniu, vynára sa otázka, či by uplatnenie článku 36 ZFEÚ viedlo k rozdeleniu vnútorného trhu alebo k neproporcionálnemu či svojvoľnému zasahovaniu do obchodu.

6. Význam slovného spojenia uvedeného v článku 4 ods. 1 smernice o autorskom práve „ak[á]koľvek form[a] verejného šírenia predajom alebo iným spôsobom“ má významné dôsledky pre vzťahy na vnútornom aj vonkajšom trhu. Článok 4 ods. 1 smernice o autorskom práve harmonizuje rôznorodé vnútroštátne pravidlá týkajúce sa práv na šírenie. Význam a rozsah šírenia v zmysle článku 4 ods. 1 má okrem toho dosah tak na opravné prostriedky, ktoré má v rámci EÚ k dispozícii držiteľ autorských práv, ako aj na ochranu dostupnú na medzinárodnej úrovni pred obchodovaním s nedovolenými kópiami tovaru, ktorý je chránený autorským právom.

7. Vzhľadom na súčasné problémy, ktoré predstavuje internetový marketing a elektronický obchod, treba pravidlá EÚ vytvorené na účely ochrany autorských práv, akým je napríklad článok 4 ods. 1 smernice o autorskom práve, vykladať tak, aby bola v ére internetu dostatočne zaručená plná ochrana týchto práv. Výklad článku 4 ods. 1 musí umožňovať kontrolu činností, ktoré mohli byť ešte pred zrušením hraničných kontrol tovaru na vnútornom trhu EÚ zachytené za pomoci colných orgánov členských štátov. Inými slovami, záväzky EÚ a členských štátov podľa dohody TRIPS(4) na účely pomoci zabrániť dovozu nepovolených rozmnožením diel chránených autorským právom, ktoré sa voľne pohybujú na vnútornom trhu, už nemožno v prípade tovaru dosiahnuť opatreniami prijatými vnútroštátnymi colnými orgánmi. Takéto činnosti je v súčasnosti potrebné riešiť prostredníctvom uplatnenia harmonizovaných predpisov EÚ v oblasti autorských práv.

8. Tieto otázky, ako aj problémy, ktoré so sebou prináša uplatňovanie zásady teritoriality na zmluvy o cezhraničnom zásielkovom predaji, poskytujú Súdnemu dvoru príležitosť posúdiť svoju klasickú judikatúru vydanú v oblasti voľného pohybu tovaru v kontexte nových pravidiel EÚ týkajúcich sa práv na šírenie, pokiaľ ide o rozmnožovanie diel chránených autorským právom.

II – Spor vo veci samej a prejudiciálna otázka

9. Titus Donner, nemecký štátny príslušník, vykonáva svoju obchodnú činnosť prevažne zo svojho bydliska v Nemecku. V rámci obdobia od 1. januára 2005 do 15. januára 2008 (ďalej len „relevantné obdobie“) spoločnosť Dimensione, s ktorou T. Donner spolupracoval, nezabezpečila od držiteľov autorských práv povolenie na predaj predmetov v Nemecku. Nezabezpečila ani povolenie na ich predaj v Taliansku.(5)

10. Pred relevantným obdobím, približne od apríla 1999, bol T. Donner zapojený do distribúcie nábytku „Bauhaus“ napodobňovaného spoločnosťou Dimensione, pričom tento nábytok sa dodával z Talianska do skladu v Nemecku. Tovar bol následne predaný prostredníctvom Inspem, t. j. spoločnosti T. Donnera, ktorá ho doručila kupujúcim v Nemecku. Po tom, ako prokurátor vzniesol proti T. Donnerovi obvinenie z nezákonného obchodného využitia diel chránených autorským právom, Amtsgericht München rozhodol, že zastaví trestné konanie a že T. Donnerovi uloží pokutu vo výške 120 000 eur.

11. Spoločnosť Dimensione neskôr kúpila sklad v Sterzingu v Taliansku. Na balení každého predaného predmetu bolo uvedené meno a adresa osoby, ktorá si ho objednala, alebo aspoň číslo objednávky. Podľa všeobecných obchodných podmienok boli kupujúci povinní vyzdvihnúť si objednaný tovar osobne alebo nechať si ho vyzdvihnúť. Ak kupujúci odmietol vyzdvihnúť tovar osobne alebo si ho nemohol nechať vyzdvihnúť, Dimensione odporučila kupujúcemu kontaktovať Inspem. Pri objednávkach bez osobného kontaktu s Dimensione obdržal kupujúci reklamný leták, v ktorom Inspem ponúkala prepravu predmetov z Talianska do Nemecka. V reklamných materiáloch spoločnosti Dimensione sa uvádzalo, že kupujúci nadobudne predmety v Taliansku, ale zaplatí ich až pri dodaní v Nemecku. Dimensione zasielala faktúry priamo kupujúcim.

12. Vodiči spoločnosti Inspem zaplatili spoločnosti Dimensione za predmety, ktoré boli určené konkrétnemu kupujúcemu, pri ich vyzdvihnutí zo skladu v Sterzingu. Vodiči následne pri dodaní v Nemecku zabezpečili od kupujúceho úhradu kúpnej ceny, ako aj poplatku za prepravu. V prípade, že kupujúci odmietol zaplatiť, Inspem vrátila predmet(y) spoločnosti Dimensione do Talianska a tá uhradila spoločnosti Inspem kúpnu cenu predmetov a prepravné náklady.

13. Zmluva uzatvorená medzi Dimensione a kupujúcimi sa riadi talianskym právom. Podľa talianskeho práva došlo k prevodu vlastníctva z Dimensione na kupujúceho v Taliansku po individualizácii predmetu predaného konkrétnemu zákazníkovi v sklade spoločnosti Dimensione.

14. Na druhej strane podľa nemeckého práva dochádza k prevodu vlastníctva v okamihu, keď sa tovar nachádza v rukách kupujúceho v tom zmysle, že kupujúci de facto nadobúda právo s nim nakladať. K tomuto prevodu dochádzalo v Nemecku, keď kupujúci obdržali od vodičov Inspem predmety výmenou za úhradu.

15. Na základe tohto nového systému bolo proti T. Donnerovi začaté trestné stíhanie. Bol odsúdený Landgericht München II za napomáhanie pri nezákonnom obchodnom využívaní diel chránených autorským právom. Podľa návrhu na začatie prejudiciálneho konania Landgericht taktiež zistil, že Dimensione šírila rozmnoženiny diel tým, že ich uvádzala na trh.

16. Titus Donner podal na Bundesgerichtshof opravný prostriedok a okrem iného tvrdil, že trestné stíhanie predstavovalo porušenie článku 34 ZFEÚ, ktorý zakazuje opatrenia s rovnakým účinkom ako množstevné obmedzenia dovozu, čo viedlo k umelému rozdeleniu trhov. Hoci prokurátor pripustil, že konanie malo za následok takéto obmedzenie, tvrdil, že toto obmedzenie bolo odôvodnené vzhľadom na článok 36 ZFEÚ a potrebu ochrany priemyselného a obchodného vlastníctva.

17. Bundesgerichtshof dospel k záveru, že je potrebné predložiť návrh na začatie prejudiciálneho konania o tejto otázke.

„Majú sa články 34 a 36 ZFEÚ, ktoré upravujú voľný pohyb tovaru, vykladať tak, že bránia trestnosti napomáhania nezákonnému šíreniu diel chránených autorským právom(6) vyplývajúcej z vnútroštátnych právnych predpisov v prípade, ak pri cezhraničnom predaji diela, ktoré je v Nemecku chránené autorským právom, zároveň

– bolo toto dielo privezené do Nemecka z iného členského štátu Európskej únie a k právu nakladať s týmto dielom de facto došlo v Nemecku,

– k prechodu vlastníckeho práva však došlo v inom členskom štáte, v ktorom dielo nebolo chránené autorským právom, resp. táto ochrana nebola vymožiteľná?“

18. Písomné pripomienky predložili T. Donner, Generalbundesanwalt beim Bundesgerichtshof, česká vláda a Európska komisia. Všetci okrem českej vlády sa zúčastnili na pojednávaní, ktoré sa konalo 26. januára 2012.

III – Analýza

A – Predbežné poznámky

1. Rozsah predloženej prejudiciálnej otázky

19. Bundesgerichtshof obmedzil svoju prejudiciálnu otázku predloženú Súdnemu dvoru na výklad článkov 34 ZFEÚ a 36 ZFEÚ. V predloženej prejudiciálnej otázke sa nenachádza žiaden odkaz na význam článku 4 ods. 1 smernice o autorskom práve, ktorého výklad poskytol sám Bundesgerichtshof ešte pred podaním návrhu na začatie prejudiciálneho konania.

20. Hoci účelom prejudiciálneho konania nie je, aby Súdny dvor podrobne skúmal výklad práva EÚ zo strany vnútroštátnych súdov, alebo ešte menej aby spochybňoval skutkové zistenia, nie je možné v tomto prípade uskutočniť výklad článku 36 ZFEÚ bez zohľadnenia článku 4 ods. 1 smernice o autorskom práve. Vzhľadom na to, že článok 4 ods. 1 úplne harmonizuje práva na šírenie v rámci EÚ, na článok 36 ZFEÚ sa nemožno odvolávať, pokiaľ nedošlo k šíreniu v zmysle článku 4 ods. 1 smernice o autorskom práve. Prokurátor sa okrem toho odvoláva na článok 36 ZFEÚ s cieľom vyvrátiť obhajobu v rámci trestného konania postavenú na článku 34 ZFEÚ. Z tohto dôvodu je o to dôležitejšia úplná analýza všetkých relevantných právnych zásad.

21. Komisia taktiež poukázala na to, že pred odpovedaním na predloženú prejudiciálnu otázku je potrebné zistiť, v akom rozsahu došlo v prejednávanom prípade k porušeniu práv autora na šírenie podľa nemeckého práva alebo podľa článku 4 ods. 1 smernice o autorskom práve. Komisia sa domnieva, že výsledok tejto analýzy je dôležitým krokom k odpovedi na predmetnú otázku, a síce či obmedzenie voľného pohybu tovaru vyplývajúce z trestného stíhania T. Donnera možno odôvodniť ochranou autorských práv.

22. Z tohto dôvodu preskúmam v časti C výklad článku 4 ods. 1 smernice o autorskom práve v kontexte relevantných všeobecných zásad EÚ v oblasti autorského práva. Vzhľadom na to, že autorské právo sa zakladá na vytvorení územne obmedzených práv a že uplatnenie tejto zásady je úzko spojené s výkladom článku 4 ods. 1 smernice o autorskom práve, budem sa v časti B zaoberať zásadou teritoriality v autorskom práve. Tieto otázky, ako aj uplatnenie článku 36 ZFEÚ na skutkové okolnosti prejednávanej veci uvedené vnútroštátnym súdom tvoria jadro problému, ktorý si vyžaduje riešenie. V časti D sa budem zaoberať výkladom článku 36 ZFEÚ.

23. Napokon vzhľadom na to, že dostupné opravné prostriedky na vynútenie dodržiavania autorských práv sú upravené právnymi predpismi EÚ(7) a že existuje súbor právnych zásad EÚ uplatniteľných v prípade, že sa členské štáty rozhodnú vykonávať právo EÚ v podobe trestných sankcií, ako je to v prejednávanej veci, uzavriem túto problematiku v časti E.

2. Harmonizácia autorského práva

24. Autorské právo v rámci EÚ, podobne ako je to kdekoľvek inde, je v značnej miere výtvorom vnútroštátneho práva. Vo svete dnes vedľa seba existuje azda viac ako 150 teritoriálnych pravidiel autorského práva či už vnútroštátneho alebo regionálneho pôvodu.(8) Vzhľadom na to, že nie je možné poskytnúť ucelený obraz právnych predpisov EÚ v oblasti autorského práva, na účely prejednávanej veci je vhodné uviesť nasledujúce poznámky.

25. Harmonizácia autorského práva v EÚ bola zmiešaným procesom čiastočnej a úplnej harmonizácie. Napríklad takzvané príbuzné práva boli harmonizované iba minimálne prostredníctvom právnej úpravy EÚ a spôsobom, ktorý ponecháva značný priestor pre diskrečnú právomoc členských štátov.(9) Na druhej strane, niektoré iné výlučné práva, ako napríklad tie, ktoré sú uvedené v článku 2 až 4 smernice o autorskom práve, boli harmonizované úplne.

26. Na úrovni EÚ tiež došlo k čiastočnej harmonizácii, pokiaľ ide o opravné prostriedky uplatniteľné pri porušovaní autorských práv. V rámci kombinovaných účinkov dohody TRIPS a smernice o vymožiteľnosti majú držitelia práv právo na účinné opravné prostriedky pri porušení autorských práv, ku ktorému došlo tak v rámci EÚ, ako aj mimo nej.(10) Právna úprava EÚ v oblasti napodobnenín a pirátskych tovarov(11) je však uplatniteľná iba pokiaľ ide o tretie členské štáty.(12) Tieto okolnosti sú pre prejednávanú vec relevantné, keďže článok 51 dohody TRIPS stanovuje minimálne právo zamedziť dovozu nezákonných rozmnoženín na chránenom území.(13) Toto právo však môže byť vykonávané iba v rámci vonkajších colných kontrol a nie je k dispozícii, pokiaľ ide o tok tovaru v rámci EÚ.

27. Za týchto podmienok závisí vymožiteľnosť autorského práva a príbuzných práv predovšetkým od vnútroštátneho práva. To znamená, že ich existencia a podmienky na ich uplatňovanie sú definované vnútroštátnymi opatreniami(14) a práva sú platné a vymožiteľné iba na území štátu, na ktorom sa držiteľ domáha ochrany týchto práv.

28. Z tohto dôvodu v prejednávanej veci iba nemecké právo určuje, či sú dotknuté predmety chránené autorským právom na tomto území. To, či došlo k „šíreniu“ v rámci tohto územia, sa však spravuje článkom 4 ods. 1 smernice o autorskom práve.

29. Členské štáty okrem toho nemajú diskrečnú právomoc vylúčiť diela úžitkového umenia a priemyselné vzory, akými sú napríklad dotknuté predmety, z rozsahu pôsobnosti ochrany autorských práv.(15) Vyplýva to zo smernice 98/71/ES o právnej ochrane dizajnov(16), ktorá zaväzuje členské štáty k poskytovaniu ochrany autorských práv v tejto oblasti.

30. Napokon v oblasti autorského práva sa kolízne normy riadia zásadou lex loci protectionis zakotvenou v článku 8 nariadenia (ES) č. 864/2007 (ďalej len „Rím II“)(17) a článku 5 Bernského dohovoru. Táto zásada je v prejednávanej veci relevantná, lebo podporuje oprávnenie členských štátov uplatňovať právomoci na porušovanie autorských práv, ku ktorému dôjde na ich území.

3. Ochrana diel úžitkového umenia v rámci EÚ

31. V Taliansku pretrváva neochota uplatňovať ochranu autorských práv k dielam úžitkového umenia.(18) Súdny dvor však 27. januára 2011 v rozsudku Flos rozhodol, že desaťročné moratórium v zmysle talianskeho zákona o ochrane dizajnov, začínajúce 19. apríla 2001, je v rozpore s článkom 17 smernice 98/71.(19) Zdá sa, že taliansky zákon, o ktorom sa rozhodlo, že je nezlučiteľný s článkom 17 smernice 98/71, je tým istým zákonom ako je zákon, ktorý Bundesgerichtshof skúmal v prejednávanej veci pred podaním návrhu na začatie prejudiciálneho konania.(20) Domnievam sa, že z rozsudku Flos vyplýva, že dotknuté predmety, hoci v rámci relevantného obdobia neboli chránené talianskym autorským právom, mali právo na ochranu v zmysle autorského práva EÚ.

32. Okrem toho, rozsudok Flos bol vydaný až potom, ako bol vydaný rozsudok Peek & Cloppenburg(21) . Ani Súdny dvor a ani generálny advokát nemohli v čase vydania rozsudku Peek & Cloppenburg využiť rozsudok Flos.

B – Zásada teritoriality v autorskom práve

33. Vnútroštátne právne systémy členských štátov, medzinárodné zmluvy a právo EÚ vychádzajú z domnienky, že autorské právo zakladá územne obmedzené práva. Ako konštatoval Súdny dvor „zásad[a] teritoriality týchto [autorských] práv uznan[á] medzinárodným právom a prijat[á] takisto Zmluvou ES… m[á] teda teritoriálny charakter a vnútroštátne právo môže postihovať len konania, ku ktorým došlo na vnútroštátnom území“.(22) Právna doktrína ďalej vysvetľuje, že práva môžu byť chránené súdmi iba v prípade, že sa činnosť a jej vplyv na trh uskutočňuje na území daného štátu. V praxi to znamená, že držiteľ práva sa domáha ochrany v súlade so zásadou lex loci protectionis v štáte, v ktorom sa na porušenie autorských práv poukázalo, v prejednávanej veci v Nemecku, a súdy tohto štátu rozhodujú, či došlo k porušeniu v zmysle vnútroštátneho práva. V rámci tohto postupu môžu byť zohľadnené aj činnosti, ku ktorým čiastočne alebo úplne dochádza za štátnymi hranicami.(23)

34. Takéto situácie, ktoré aspoň čiastočne vedú k obmedzenej extrateritorialite, častejšie vznikajú v súvislosti s činnosťami týkajúcimi sa nehmotných chránených vecí, akými sú vysielanie a šírenie diel po internete. Činnosti týkajúce sa hmotných rozmnoženín diel chránených právom duševného vlastníctva, ako napríklad cezhraničný zásielkový predaj, však môžu viesť k podobným otázkam. Súdny dvor doposiaľ skúmal tieto otázky v kontexte cezhraničných transakcií v dvoch rozsudkoch. V oboch týchto rozsudkoch Súdny dvor potvrdil, že správanie, ku ktorému dochádza mimo územia, na ktorom sú práva chránené, ale ktoré je zamerané na toto územie, patrí do pôsobnosti ustanovení práva duševného vlastníctva, ktoré boli harmonizované právom EÚ. Touto situáciou sa zaoberali nasledujúce dva rozsudky.

35. Rozsudok L’Oréal a i. sa okrem iného týkal ochrany ochranných známok, pokiaľ ide o ponuky na predaj pochádzajúce z územia mimo Európskeho hospodárskeho priestoru, ktoré však boli v rámci neho dostupné prostredníctvom internetového obchodu (24) . Spoločnosť L’Oréal tvrdila, že táto činnosť predstavovala porušenie jej európskych ochranných známok. Súdny dvor rozhodol, že je záležitosťou vnútroštátneho súdu určiť, či je ponuka na predaj alebo reklama zobrazená na internetovom obchode a prístupná z územia, na ktoré sa vzťahuje ochranná známka EÚ, za všetkých okolností zameraná na spotrebiteľov na tomto území. Majiteľ ochrannej známky však mohol zabrániť takémuto predaju, ponuke na predaj alebo reklame na základe článku 5 prvej smernice Rady 89/104/EHS zo 21. decembra 1988 o aproximácii právnych predpisov členských štátov v oblasti ochranných známok(25) alebo článku 9 nariadenia Rady (ES) č. 40/94 z 20. decembra 1993 o ochrannej známke spoločenstva.(26)

36. Rozsudok Stichting de Thuiskopie(27) bol rozsudkom vydaným v oblasti autorského práva a týkal sa článku 5 ods. 2 písm. b) a článku 5 ods. 5 smernice o autorskom práve. Tieto ustanovenia umožňujú výnimku z autorského práva týkajúcu sa rozmnožovania na súkromné použitie chránených diel za predpokladu, že autori získajú primeranú kompenzáciu. Spoločnosť so sídlom v Nemecku predávala prostredníctvom internetu prázdne nosiče a jej činnosť sa zameriavala predovšetkým na Holandsko. Súdny dvor rozhodol takto:

„Smernica 2001/29, najmä jej článok 5 ods. 2 písm. b) a článok 5 ods. 5, sa má vykladať v tom zmysle, že členský štát, ktorý zaviedol systém poplatku za rozmnoženinu na súkromné použitie vyberaného od výrobcov alebo dovozcov nosičov určených na vyhotovovanie rozmnoženín chránených diel a na ktorého území bola autorom spôsobená ujma tým, že kupujúci usadení v tomto členskom štáte používajú ich diela na súkromné účely, má povinnosť zabezpečiť, aby týmto autorom bola skutočne poskytnutá primeraná kompenzácia určená na náhradu tejto ujmy. Samotná okolnosť, že podnikateľ predávajúci zariadenia, prístroje a nosiče určené na vyhotovovanie rozmnoženín má sídlo v inom členskom štáte, než je členský štát, v ktorom sú usadení kupujúci, nemá v tejto súvislosti na túto povinnosť dosiahnuť výsledok vplyv. (28) Vnútroštátny súd musí v prípade, že nie je možné zabezpečiť vyberanie primeranej kompenzácie od kupujúcich, poskytnúť taký výklad vnútroštátneho práva, aby sa táto kompenzácia mohla vyberať od dlžníka vykonávajúceho podnikateľskú činnosť.“(29)

37. Zmluvy o predaji v rozsudku Stichting de Thuiskopie pripomínali tie, o ktoré ide v konaní vo veci samej. V oboch prípadoch bolo účelom týchto zmlúv vytvorenie situácie, v rámci ktorej sa šírenie z právneho hľadiska vnímalo tak, že sa uskutočnilo v zahraničí a tovar prekročil hranice ako predmet súkromného dovozu do iného členského štátu, v ktorom bolo autorské právo platné a uplatňované. V oboch prípadoch išlo o zásielkový predaj zameraný na zákazníkov s bydliskom v poslednom uvedenom členskom štáte a k prevodu vlastníctva došlo podľa podmienok kúpnej zmluvy mimo územia členského štátu, v ktorom boli autorské práva chránené. V rozsudku Stichting de Thuiskopie tiež vystupovala špedičná spoločnosť pôsobiaca ako zástupca kupujúceho, mala však obmedzenejšiu úlohu ako spoločnosť Inspem v tom zmysle, že nekonala ako sprostredkovateľ platby medzi kupujúcim a predávajúcim.

38. Je však dôležité stanoviť hranicu medzi dostupnosťou ochrany autorských práv pri cezhraničných transakciách v občianskoprávnych veciach a uplatniteľnosťou trestných sankcií za porušovanie autorských práv. Rozsudky L’Oréal a i. a Stichting de Thuiskopie boli rozsudkami vydanými v občianskoprávnej oblasti, v rámci ktorých držitelia práv chránených právom duševného vlastníctva podali vo svojom vlastnom mene na vnútroštátny súd občianskoprávne žaloby, ktorými sa v rámci občianskoprávneho konania domáhali nápravy. V prejednávanom prípade je to prokurátor, ktorý sa snaží vynútiť dodržiavanie autorských práv chránených v zmysle nemeckého práva, a to sa uskutočňuje v rámci trestného konania.

39. Z pochopiteľných dôvodov zistenia vedúce k záveru, že došlo k porušeniu autorského práva alebo príbuzných práv, nemožno bezprostredne preniesť na trestnoprávny kontext v tom zmysle, že by predmetné porušenie odôvodňovalo uplatnenie trestných sankcií na porušovateľa. Z vyššie uvedenej judikatúry Súdneho dvora viac-menej vyplýva, že na správanie, ku ktorému dochádza mimo územia štátu a ktoré je zamerané na územie, v rámci ktorého sú práva duševného vlastníctva chránené, sa môžu uplatňovať pravidlá práva duševného vlastníctva, ktoré boli harmonizované právom EÚ.

C – Článok 4 ods. 1 smernice o autorskom práve

1. Predbežné poznámky

40. Podstatou ochrany autorského práva je priznať autorovi okrem osobnostných práv, ktoré mu priznáva medzinárodné a vnútroštátne právo, aj možnosť rozhodnúť sa, či a ako bude jeho dielo ekonomicky využité. Toto základné stanovisko sa prejavuje v právnych predpisoch vo forme rôznych výlučných práv autora povoliť alebo zakázať konkrétne využitie diela. Rôzne právne systémy využívajú na účely ochrany a úpravy výlučných práv autorov rôzne legislatívne nástroje.

41. Tieto práva môžu byť definované explicitne prípadne implicitne uvedením výnimiek a obmedzení. Okrem toho, systém výlučných práv sa môže zakladať na rôznych definíciách a koncepčných hierarchiách. Napríklad výpožičné a nájomné právo môže byť v jednom právnom systéme vnímané tak, že je zahrnuté do práva na šírenie, a v inom právnom systéme ako samostatné právo. Rozdiely v prístupe v jednotlivých členských štátoch významne prispeli k roztrieštenosti procesu harmonizácie autorského práva v rámci EÚ.

42. V tejto súvislosti je potrebné poznamenať, že v rámci mnohých vnútroštátnych právnych systémov je právo na šírenie, ktoré je nevyhnutným dôsledkom základného práva na rozmnožovanie,(30) definované pojmami odkazujúcimi na ponuku na predaj, poskytnutie alebo uvedenie do pohybu alebo obehu. Niektoré vnútroštátne predpisy o autorskom práve taktiež zakazujú nezákonný dovoz chránených diel ako formu činnosti patriacu do oblasti práva na šírenie alebo od tohto práva odvodenú.(31)

43. V roku 1996 bolo v článku 6 Zmluvy o autorskom práve (ďalej len „WCT“)(32) zakotvené samostatné pravidlo medzinárodného práva týkajúce sa významu práva na šírenie. Podľa tohto pravidla autori „literárnych a umeleckých diel majú výhradné právo udeľovať súhlas na sprístupnenie originálu a rozmnoženín svojich diel verejnosti predajom alebo iným prevodom vlastníctva“. Toto ustanovenie bolo prebraté do práva EÚ článkom 4 ods. 1 smernice o autorskom práve. V ďalšej časti sa budem zaoberať týmto ustanovením.

2. Význam článku 4 ods. 1 smernice o autorskom práve

44. Znenie článku 4 ods. 1 smernice o autorskom práve sa mierne líši od znenia zodpovedajúceho ustanovenia článku 6 WCT. Článok 4 ods. 1 smernice o autorskom práve stanovuje, že „členské štáty poskytnú autorom vo vzťahu k originálu ich diela alebo k jeho rozmnoženinám výlučné právo udeliť súhlas alebo zakázať akúkoľvek formu verejného šírenia predajom alebo iným spôsobom“. Článok 6 WCT obsahuje výraz „sprístupniť verejnosti“ zatiaľ čo smernica o autorskom práve hovorí o „akejkoľvek forme verejného šírenia“.

45. Napriek tomuto rozdielu v znení prijímam ten istý prístup ako Súdny dvor v rozsudku Peek & Cloppenburg(33) a nadväzujem naň v tom zmysle, že článok 4 ods. 1 smernice o autorskom práve sa musí vykladať v súlade s príslušnými ustanoveniami WCT. Okrem toho, napriek skutočnosti, že WCT zakotvuje iba pravidlá týkajúce sa minimálnej úrovne ochrany autorských práv, na ktorých priznaní sa zmluvné strany dohodli, Súdny dvor v rozsudku Peek & Cloppenburg konštatoval, že cieľom smernice o autorskom práve nie je zakotviť pre autorov vyššiu úroveň ochrany.(34)

46. Navyše, ako som už poznamenal, domnievam sa, že smernica o autorskom práve úplne harmonizuje tri výlučné práva stanovené v článkoch 2 až 4, konkrétne právo na rozmnožovanie, právo na prenos verejnosti, ktorá sa nenachádza na mieste, kde k prenosu dochádza, a právo na šírenie. Smernica o autorskom práve neobsahuje žiaden náznak, pokiaľ ide o to, že členské štáty sa môžu od týchto ustanovení odchýliť v rámci vnútroštátneho autorského práva či už rozšírením alebo obmedzením ich rozsahu.

47. Pri svojich rozdielnych výkladoch práva na šírenie v zmysle článku 4 ods. 1 sa Bundesgerichtshof, účastníci konania, česká vláda a Komisia odvolávajú na odpoveď Súdneho dvora na prvú prejudiciálnu otázku predloženú vo veci Peek & Cloppenburg. Všetci zdôrazňujú význam prevodu vlastníctva pri konceptualizácii práva na šírenie v zmysle článku 4 ods. 1 smernice o autorskom práve. Domnievam sa však, že táto diskusia nie je veľmi užitočná.

48. Súdny dvor v rozsudku Peek & Cloppenburg odpovedal na otázku, ktorá vo veľkej miere spočívala v tom, čo sa rozumie pod pojmom šírenie iným spôsobom ako predajom. Tento rozsudok sa týkal vystavenia napodobnenín nábytku, ktorý vyrobil podnik v Taliansku a ktorý bol chránený autorským právom v Nemecku, vo výkladoch obchodov a ich sprístupnenia na používanie v odpočinkovej zóne týchto obchodov s dámskou a pánskou konfekciou v Nemecku. Návrh na začatie prejudiciálneho konania vychádzal zo skutočnosti, že mnoho vnútroštátnych právnych systémov zahŕňa pod pojem šírenie prípady, v rámci ktorých nedochádza k prevodu vlastníctva. Tento extenzívny výklad Súdny dvor odmietol v rozsudku Peek & Cloppenburg. Súdny dvor rozhodol, že k šíreniu iným spôsobom ako predajom v zmysle článku 4 ods. 1 smernice o autorskom práve dochádza iba vtedy, ak došlo k prevodu vlastníctva originálu alebo rozmnoženiny diela chráneného autorským právom.(35)

49. V prejednávanej veci ide o šírenie predajom. Je nesporné, že došlo k predaju predmetov, ktorý vyvolal spor o autorské právo. Predaj a priori zahŕňa prevod vlastníctva za protihodnotu. Z tohto dôvodu je v prejednávanej veci v skutočnosti sporné, či vzhľadom na všetky skutkové okolnosti má tento konkrétny predaj za následok porušenie autorského práva v Nemecku.

50. Titus Donner a Bundesgerichtshof pristupujú k tejto otázke z hľadiska občianskoprávneho vnímania prevodu vlastníctva. Podľa T. Donnera k šíreniu v Nemecku nedošlo, keďže podľa talianskeho práva uplatniteľného na zmluvu došlo k prevodu vlastníctva predmetov na kupujúcich v Taliansku. Podľa Bundesgerichtshof rozhodujúcim faktorom nie je prevod vlastníctva v Taliansku, ale prevod práva skutočne nakladať s predmetmi, ktoré nemecké právo vyžaduje na účely úplného prevodu vlastníctva. K tomuto prevodu dochádzalo v Nemecku. Komisia tiež tvrdí, že k šíreniu dochádzalo v Nemecku, nie však z dôvodu prevodu skutočného práva nakladať s predmetmi, ale preto, že predmety boli dostupné verejnosti až v Nemecku, kde za ne kupujúci zaplatili vodičom T. Donnera.

51. Domnievam sa, že význam pojmu šírenie podľa práva EÚ v zmysle článku 4 ods. 1 smernice o autorskom práve nemôže závisieť na takýchto faktoroch. Článok 8 ods. 3 nariadenia Rím II stanovuje, že strany si nemôžu zvoliť právo uplatniteľné na mimozmluvné záväzky týkajúce sa práv duševného vlastníctva. Ak by sa umožnilo, aby právo, ktorým sa riadia kúpne zmluvy, zvolené stranami rozhodovalo o tom, či a kde došlo k šíreniu predajom rozmnoženín diel chránených autorským právom, bolo by to v rozpore s touto zásadou, a strany by tak mohli obchádzať práva držiteľov autorských práv.(36)

52. Mám tiež pochybnosti o tom, či k šíreniu predajom dochádza iba vtedy, keď bola transakcia úspešne dokončená. Keby to tak bolo, nebola by ponuka na predaj rozmnoženín diel chránených autorským právom bez povolenia autora šírením. To isté platí pre transakcie prenájmu s následným predajom. Pri týchto transakciách dochádza k prevodu vlastníctva omnoho neskôr ako k prevodu dispozičného práva.

53. Domnievam sa, že pojem šírenie predajom je potrebné vykladať spôsobom, ktorý poskytuje autorom praktickú a účinnú kontrolu nad obchodovaním s rozmnoženinami ich diel od ich rozmnožovania prostredníctvom obchodných kanálov až do vyčerpania autorského práva v zmysle článku 4 ods. 2 smernice o autorskom práve.(37) Z tohto dôvodu treba výraz „verejné šírenie predajom“ stanovený v článku 4 ods. 1 vnímať tak isto ako výraz „sprístupnenie verejnosti… predajom“ stanovený v článku 6 ods. 1 WCT.

54. Sprístupnenie verejnosti predajom zahŕňa reťazec činností od ponuky na predaj až po uzatvorenie kúpnych zmlúv a ich realizáciu. Na druhej strane sa domnievam, že samotná reklama na rozmnoženiny diel chránených autorským právom bez ponuky na predaj nie je zahrnutá do výlučného práva autorov na šírenie, hoci sa na ňu vzťahuje ochrana v zmysle práva ochranných známok.

55. V prípade cezhraničného zásielkového predaja musí byť posúdenie toho, či sú rozmnoženiny prístupné verejnosti v členskom štáte, v ktorom sa podáva návrh na výkon autorského práva, vykonané na základe kritérií stanovených Súdnym dvorom v rozsudku L’Oréal a i.(38) . Ak sa predávajúci zameriava na spotrebiteľov v danom členskom štáte a vytvára pre nich alebo im poskytuje konkrétny spôsob doručenia a spôsob platby, ktorý umožňuje zákazníkom nakupovať rozmnoženiny diel chránené autorským právom v tomto členskom štáte, potom k šíreniu predajom dochádza v tomto členskom štáte.(39) Existencia nemeckej internetovej stránky, obsah marketingového materiálu spoločnosti Dimensione a jej trvalá spolupráca so spoločnosťou Inspem ako podnikom, ktorý sa zaoberá predajom a dodávkou do Nemecka, to všetko poukazuje na cielený výkon činnosti. Je dôležité, či predávajúci vytvoril cielený predajný a dodávací kanál pre kupujúcich, aby mohli získať diela, ktoré sú chránené autorským právom v členskom štáte kupujúceho.

56. V tejto súvislosti je spôsob organizácie dodania rozmnoženín druhoradý. K šíreniu dochádza predajom z členského štátu A cieľovej verejnosti nachádzajúcej sa v členskom štáte B, hoci sú v rámci distribučného systému rozmnoženiny diel dodávané poštou alebo špedičnými službami. Rozsah účasti dopravcu v systéme predaja má vplyv na otázku, či sa má považovať za účastníka distribučného systému alebo len za sprostredkovateľa v zmysle článku 8 ods. 3 smernice o autorskom práve,(40) ktorého služby využíva tretia strana. Na takéhoto sprostredkovateľa sa môžu vzťahovať súdne zákazy, ale nie sankcie v zmysle článku 8 ods. 1 smernice o autorskom práve a zodpovedajúceho ustanovenia článku 11 smernice o vymožiteľnosti.

57. Na druhej strane, ak predávajúci v členskom štáte A nevytvára osobitný kanál pre kupujúceho v členskom štáte B na účely zabezpečenia prístupu k dielam, ktorá sú chránené autorským právom v členskom štáte B, nemôže dochádzať k šíreniu predajom v členskom štáte B.(41)

58. Vzhľadom na túto analýzu sa domnievam, že Bundesgerichtshof sa nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď konštatoval, že došlo k šíreniu predajom v Nemecku v zmysle článku 4 ods. 1 smernice o autorskom práve, hoci nesúhlasím s odôvodnením, na základe ktorého dospel k tomuto záveru. Podobne ako Súdny dvor v rozsudku L’Oréal a i. vyložil relevantné ustanovenia práva EÚ v oblasti ochranných známok tak, že zahŕňajú cielené správanie, a v rozsudku Stichting de Thuiskopie vyložil článok 5 ods. 2 písm. b) a článok 5 ods. 5 smernice o autorskom práve v tom istom zmysle, rovnaký výklad je potrebný aj pri článku 4 ods. 1 smernice o autorskom práve, a to najmä vzhľadom na výzvu, ktorej právo duševného vlastníctva čelí v súvislosti s internetovým obchodom. Okrem toho, ako som už uviedol v úvode, pri neexistencii vnútroštátnych colných konaní, ktoré by zabránili obchodu s nezákonnými rozmnoženinami tovaru chráneného autorským právom v rámci Únie, je jediným spôsobom, ako zabezpečiť, aby Únia a jej členské štáty dodržiavali svoje povinnosti v zmysle medzinárodného autorského práva ten, aby sa harmonizácia opatrení v rámci EÚ vykladala v súlade s týmito pravidlami.

D – O výklade článku 34 ZFEÚ a článku 36 ZFEÚ

1. Klasická judikatúra Súdneho dvora týkajúca sa článku 36 ZFEÚ a skryté obmedzenia obchodu

59. Prejednávaná vec sa netýka klasického problému, ktorý vznikol v rámci článku 36 ZFEÚ a spočíva v určení, či držiteľ autorských práv alebo príbuzných práv vyčerpal tieto práva uvedením predmetných diel na trh v členskom štáte EÚ alebo vykonával inú činnosť, ktorá vylučuje ich uplatnenie.(42) Naopak, je zrejmé, že držitelia autorských práv k predmetom neuskutočnili nijaký krok, ktorý by sa mohol považovať za vyčerpanie týchto práv.(43) Okrem toho, ako som už uviedol, podľa práva EÚ, ako ho Súdny dvor vyložil v rozsudku Flos, je otázne, či tieto predmety boli zákonne uvádzané na trh v Taliansku.(44)

60. To znamená, že pokiaľ T. Donner verejne šíril diela v rozpore so smernicou o autorskom práve, Súdny dvor zabráni prokurátorovi v odvolávaní sa na článok 36 ZFEÚ iba vtedy, ak sa tým vytvára umelá prekážka obchodu medzi členskými štátmi(45) alebo ak príslušné pravidlá vnútroštátneho autorského práva diskriminujú na základe štátnej príslušnosti osôb(46) alebo zemepisného pôvodu tovaru.(47)

61. Judikatúra Súdneho dvora, na ktorú sa T. Donner odvoláva a ktorá stanovila obmedzenia pre uplatnenie článku 36 ZFEÚ, však nie je priamo relevantná v konaní vo veci samej alebo prinajmenšom sa nejaví ako podporujúca jeho tvrdenia.

62. Rozsudok Komisia/Írsko (48) podporuje tvrdenie, že výnimka zo zásady voľného pohybu tovaru sa musí vykladať striktne, avšak neprináša nič, pokiaľ ide o výklad článku 36 ZFEÚ, ktorý je v prejednávanej veci relevantný.

63. V rozsudku Merk/Stephar a Exler(49) sa majiteľ patentu na určitý liečivý prípravok v členskom štáte A nemohol odvolávať na článok 36 ZFEÚ na účely zamedzenia dovozu toho istého výrobku z členského štátu B, v ktorom výrobok nemohol byť chránený patentom. Dôvodom toho bolo, že sa majiteľ patentu v členskom štáte A rozhodol uviesť výrobok na trh v členskom štáte B napriek neexistencii patentovej ochrany. Súdny dvor rozhodol, že držiteľ práv, ktorý sa rozhodne takto postupovať, musí prijať dôsledky tejto voľby, pokiaľ ide o voľný pohyb tovaru v rámci spoločného trhu. Opačný záver by viedol k rozdeleniu vnútroštátnych trhov, čo by bolo v rozpore s cieľmi Zmluvy.

64. Skutkové okolnosti prejednávanej veci sa však vyznačujú úplnou absenciou konania zo strany držiteľov autorských práv k dielam v Taliansku, Nemecku alebo kdekoľvek inde, ktoré by im bránilo odvolávať sa na článok 36 ZFEÚ.

65. Podobne rozsudok EMI Electrola(50) sa týkal výrobcu zvukových záznamov, ktorý neudelil súhlas na ich predaj v členskom štáte A a ktorý sa následne odvolával na článok 36 ZFEÚ a na svoje práva, pokiaľ ide o rozmnožovanie a šírenie s cieľom zabrániť ich dovozu do členského štátu B. Súdny dvor rozhodol, že vzhľadom na to, že diela boli zákonne uvedené na trh v členskom štáte A nie v dôsledku konania alebo súhlasu držiteľa práv alebo licencie, ale v dôsledku uplynutia ochrannej lehoty stanovenej podľa právnych predpisov členského štátu A, bol majiteľ oprávnený odvolávať sa na ochranu v členskom štáte B. Problém spočíval v rozdieloch medzi vnútroštátnymi právnymi predpismi týkajúcimi sa doby ochrany autorského práva a práv s nim súvisiacich, a nie v konaní držiteľa práv.

66. Vzhľadom na to, že problém v konaní vo veci samej obdobne vyplýva z rozdielov existujúcich v skutkových a právnych okolnostiach v oblasti ochrany autorských práv k predmetom v Taliansku a Nemecku, tento prípad sa najviac podobá rozsudku EMI Electrola.(51) Zásady vypracované v tomto rozsudku sú uplatniteľné na okolnosti prejednávanej veci. Problém v konaní vo veci samej, podobne ako v rozsudku EMI Electrola, vyplýva z rozdielu v ochrane autorských práv medzi členským štátmi, a preto je článok 36 ZFEÚ úplne uplatniteľný podľa všeobecných zásad, ktorými sa teraz budem zaoberať.

2. Neexistencia neprimeraného rozdelenia vnútroštátnych trhov alebo prekážky slobody poskytovania služieb

67. Uplatnenie článku 36 ZFEÚ neznamená neprimerané obmedzenie voľného pohybu tovaru. Vyžaduje iba to, aby obchodníci, akými sú nap ríklad spoločnosť Dimensione a T. Donner, požiadali držiteľov autorských práv o udelenie povolenia pred vykonávaním činností, ktoré predstavujú formu verejného šírenia prostredníctvom predaja v Nemecku. Ako som už vysvetlil, zahŕňa to uvádzanie predmetov na trh zamerané na tento členský štát.

68. Pokiaľ by sa zvolilo toto riešenie, neviedlo by to k nezákonnému rozdeleniu vnútroštátnych trhov. Vzhľadom na potrebu rovnováhy medzi voľným pohybom tovaru a ochranou priemyselného a obchodného vlastníctva, ktorá je zakotvená v článkoch 34 ZFEÚ a 36 ZFEÚ, nemôže byť povinnosť obchodníkov dodržiavať ochranu autorských práv v členskom štáte, v ktorom dochádza k šíreniu, považovaná za takú, ktorá vedie k neprimeraným účinkom na voľný pohyb tovaru. Akékoľvek obmedzenie voľného pohybu tovaru, ktorým sa zabezpečuje dodržiavanie záväzkov vyplývajúcich medzinárodného autorského práva Úniou a jej členskými štátmi, okrem toho nemôže byť neprimerané.(52)

69. Ak sa má verejné šírenie predajom alebo iným spôsobom v zmysle článku 4 ods. 1 smernice o autorskom práve vykladať tak, že zahŕňa činnosti nezávislých dopravcov, ktoré nepredstavujú šírenie predajom, potom uznávam, že by mohlo dochádzať k neprimeranému narúšaniu prepravných a doručovacích služieb v rámci EÚ. Takýto výklad by si totiž vyžadoval, aby dopravné podniky zisťovali, či je tovar, ktorý prevážajú, chránený autorským právom v členskom štáte, do ktorého má byť dodaný, inak by boli vystavené nebezpečenstvu trestného stíhania. Takáto všeobecná monitorovacia povinnosť by vážne odrádzala od poskytovania cezhraničných prepravných služieb v rámci EÚ.

70. K takémuto záveru som však nedospel. Na T. Donnera sa vzťahuje článok 4 ods. 1 smernice o autorskom práve a teda patrí do rozsahu vecnej pôsobnosti článku 36 ZFEÚ, pretože vykonával činnosti, ktoré predstavovali šírenie chránených diel predajom. To sa uskutočňovalo prostredníctvom vlastného financovania úhrady ceny v Taliansku, prijatia zo strany vodičov kúpnej ceny predmetov od kupujúcich v Nemecku a súhlasu s vrátením diela do Talianska na účel vrátenia kúpnej ceny a prepravných nákladov od spoločnosti Dimensione v Taliansku v prípade, že kupujúci odmietne zaplatiť túto kúpnu cenu a prepravné náklady. Tieto činnosti poukazujú na zapojenie do transakcie, ktorá ide výrazne nad rámec toho, čo by bol ochotný akceptovať nezávislý prepravný podnik pôsobiaci mimo distribučného systému spoločnosti Dimensione v rámci obvyklého priebehu cezhraničnej dodávky nábytku.

3. Neexistencia svojvoľnej diskriminácie

71. Zásada rovnosti zaobchádzania sa uplatňuje na vyčerpanie autorských práv v zmysle článku 4 ods. 2 smernice o autorskom práve. Podľa tejto zásady sa nesmie zaobchádzať s porovnateľnými situáciami rozdielne a s rozdielnymi situáciami rovnako, pokiaľ takéto zaobchádzanie nie je objektívne odôvodnené. Okrem toho, podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora autorské práva a s nimi súvisiace práva, ktoré v dôsledku svojho vplyvu na obchod s tovarom a službami v rámci Spoločenstva spadajú do pôsobnosti Zmluvy, podliehajú všeobecnej zásade zákazu diskriminácie na základe štátnej príslušnosti.(53)

72. Z tohto dôvodu všeobecné zásady práva EÚ bránia akémukoľvek výkladu článku 36 ZFEÚ a článku 4 ods. 1 smernice o autorskom práve, ktorý by viedol k rozdielnemu zaobchádzaniu s porovnateľnými situáciami bez objektívneho odôvodnenia.

73. Z výkladu práva EÚ, ktorý obhajujem, však nevyplýva žiadna diskriminácia. Kupujúci, ktorí cestujú do Talianska, aby si vyzdvihli diela kúpené od spoločnosti Dimensione, alebo poverili nezávislého dopravcu, ktorý nie je súčasťou distribučného systému, nie sú v porovnateľnej situácii ako T. Donner. Podieľajú sa iba na súkromnom dovoze rozmnožením diel chránených autorským právom, čo je zrejme v Nemecku prípustné.

E – Sankcie

74. Právo EÚ nebráni členským štátom v tom, aby stanovili primerané trestné sankcie na účely boja proti cielenému správaniu takého druhu, ku ktorému došlo v prejednávanej veci. Naopak, odôvodnenie 28 smernice o vymožiteľnosti stanovuje, že „vo vhodných prípadoch predstavujú aj trestnoprávne sankcie prostriedky na zabezpečenie vymožiteľnosti práv duševného vlastníctva“,(54) zatiaľ čo článok 8 smernice o autorskom práve vyžaduje, aby členské štáty zabezpečili primerané sankcie a opravné prostriedky vo vzťahu k porušovaniu práv a povinností ustanovených v tejto smernici a prijali všetky nevyhnutné opatrenia, aby sa tieto sankcie a opravné prostriedky uplatňovali. V súlade s príslušnými všeobecnými zásadami práva EÚ článok 8 ods. 1 smernice o autorskom práve ďalej stanovuje, že takto ustanovené sankcie musia byť „účinné, primerané a musia mať odrádzajúci účinok“.(55)

75. Posudzovanie toho, či je navrhovaná sankcia primeraná, prináleží vnútroštátnemu súdu, ktorý musí zohľadniť skutočnosť, že Charta základných práv EÚ (ďalej len „Charta“) stanovuje tak požiadavky na ochranu duševného vlastníctva(56), ako aj požiadavky na primeranosť trestov(57) . Odôvodnenie 17 smernice o vymožiteľnosti ďalej stanovuje, že opravné prostriedky by sa mali stanoviť takým spôsobom, aby patrične zohľadňovali „špecifické charakteristiky“ daného prípadu „vrátane konkrétnych znakov každého práva duševného vlastníctva a ak je to potrebné, úmyselnú alebo neúmyselnú povahu porušenia“.

76. Je tiež potrebné pripomenúť, že správanie, ktoré môže viesť k sankciám alebo opravným prostriedkom podľa občianskeho práva alebo podľa občianskeho práva procesného z dôvodu svojej nezákonnej povahy, však môže zostať mimo dosah trestného práva z dôvodu požiadavky predvídateľnosti obsiahnutej v zásade nulla poena sine lege , ktorá je vyjadrená v článku 49 Charty.(58) Napokon v judikatúre Súdneho dvora existuje ďalšia ochrana týkajúca sa opravných prostriedkov v prípade, keď sa členské štáty rozhodnú vykonať smernice formou trestnej sankcie. Platí, že v prípade existencie niekoľkých trestných sankcií sa členské štáty nemôžu odvolávať na relevantné smernice na účely zvýšenia trestnej zodpovednosti alebo retroaktívneho uloženia prísnejšieho dostupného trestu.(59)

IV – Návrh

77. Z vyššie uvedených dôvodov navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálnu otázku predloženú zo strany Bundesgerichtshof takto:

Články 34 ZFEÚ a 36 ZFEÚ upravujúce voľný pohyb tovaru nebránia trestnosti napomáhania nezákonnému šíreniu diel chránených autorským právom vyplývajúcej z vnútroštátnych právnych predpisov v prípade, že sú rozmnoženiny diel chránených autorským právom šírené predajom v členskom štáte ich sprístupnením verejnosti v tomto členskom štáte prostredníctvom cezhraničného zásielkového predaja z iného členského štátu Európskej únie, v ktorom nie je dielo chránené autorským právom, resp. táto ochrana nie je vymožiteľná.

(1) .

(2)  – Zatiaľ čo predmetná prejudiciálna otázka odkazuje na články 34 ZFEÚ a 36 ZFEÚ, relevantnými ustanoveniami ratione temporis sú články 28 ES a 30 ES. Z dôvodu jasnosti však ďalej odkazujem na články 34 ZFEÚ a 36 ZFEÚ, aj keď rozoberám klasickú judikatúru vyvinutú na základe článkov 30 EHS a 36 EHS.

(3)  – Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ES z 22. mája 2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti (Ú. v. ES L 167, s. 10; Mim. vyd. 17/001, s. 230).

(4)  – Dohoda o obchodných aspektoch práv duševného vlastníctva (ďalej len „dohoda TRIPS“), ktorá predstavuje prílohu 1 C Dohody o založení Svetovej obchodnej organizácie (WTO), podpísaná 15. apríla 1994 v Marakéši, bola schválená rozhodnutím Rady 94/800/ES z 22. decembra 1994 týkajúcim sa uzavretia dohôd v mene Európskeho spoločenstva, pokiaľ ide o záležitosti v rámci jeho kompetencie, ku ktorým sa dospelo na Uruguajskom kole multilaterálnych rokovaní (1986 – 1994) (Ú. v. ES L 336, s. 1; Mim. vyd. 11/021, s. 80).

(5)  – Dimensione predávala v obidvoch krajinách bez povolenia autorov nasledujúce predmety: stoličky „Aluminium Group“, ktoré navrhli Charles a Ray Eames; svetlá „Wagenfeld“ navrhnuté Wilhelmom Wagenfeldom; nábytok navrhnutý „Le Corbusier“; polohovateľný stôl „Adjustable Table“ a lampy „Tubelight“ navrhnuté Eileen Gray; konzolové stoličky z nerezovej ocele navrhnuté Martom Stamom. Nábytok navrhnutý Eileen Gray nebol chránený talianskym autorským právom v období od 1. januára 2002 do 25. apríla 2007; ochrana bola obnovená až od 26. apríla 2007. Ostatné predmety boli rozmnoženinami diel, ktoré boli v rámci relevantného obdobia chránené talianskym právom, avšak ich ochrana nebola vynútiteľná voči výrobcom, ktorí diela napodobňovali, ponúkali na predaj a/alebo uvádzali na trh pred 19. aprílom 2001.

(6)  – Zdá sa, že pri formulácii predloženej prejudiciálnej otázky došlo k menšej terminologickej nepresnosti. Šírené sú rozmnoženiny diel a nie samotné diela.

(7)  – Pozri smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2004/48/ES z 29. apríla 2004 o vymožiteľnosti práv duševného vlastníctva (Ú. v. EÚ L 157, s. 45; Mim. vyd. 17/002, s. 32, ďalej len „smernica o vymožiteľnosti“).

(8)  – Pozri PEUKERT, A.: Territoriality and Extraterritoriality in Intellectual Property Law. In: HANDL, G. a ZEKOLL, J. (eds): Beyond Territoriality: Transnational Legal Authority in an Age of Globalization. Queen Mary Studies in International Law , Brill Academic Publishing, Leiden/Boston, 2011, s. 2. Dostupné na SSRN: http://ssrn.com/abstract=1592263.

(9)  – Pozri dvadsiate odôvodnenie smernice Rady 92/100/EHS z. 19. novembra 1992 o nájomnom práve a výpožičnom práve a o určitých právach súvisiacich s autorskými právami v oblasti duševného vlastníctva (Ú. v. ES L 346, s. 61; Mim. vyd. 17/001, s. 120). Smernica 92/100 bola nahradená smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2006/115/ES z 12. decembra 2006 o nájomnom práve a výpožičnom práve a o určitých právach súvisiacich s autorskými právami v oblasti duševného vlastníctva (Ú. v. ES L 376, s. 28) s účinnosťou od 17. januára 2007. Pozri tiež rozsudok zo 14. júla 2005, Lagardère Active Broadcast, C-192/04, Zb. s. I-7199, bod 46.

(10)  – Pozri článok 61 dohody TRIPS: „členovia zabezpečia, aby aspoň v prípadoch úmyselného falšovania ochranných známok alebo porušenia autorských práv v obchodnej oblasti bolo zavedené trestné konanie a tresty. … Člen môže zaviesť trestné konanie a tresty aj v iných prípadoch porušenia práv duševného vlastníctva, najmä vtedy, keď sú spáchané úmyselne a v obchodnej oblasti“. Tieto opravné prostriedky sú zakotvené v odôvodnení 5 smernice o vymožiteľnosti. V odôvodnení 5 sa okrem iného uvádza, že „touto smernicou nie sú dotknuté medzinárodné záväzky členských štátov vrátane záväzkov prijatých na základe dohody TRIPS“. Pozri tiež odôvodnenie 6.

(11)  – Poznámka pod čiarou 14b k článku 51 dohody TRIPS definuje pojem „tovar porušujúci autorské práva“ ako „akýkoľvek tovar, ktorý je kópiou vyrobenou bez súhlasu oprávneného nositeľa práva alebo osoby ním náležite splnomocnenej v krajine výroby a ktorý je priamo alebo nepriamo skompletizovaný z tovaru, ktorý bol vyrobený ako kópia, ktorá by predstavovala porušenie autorského práva alebo príbuzného práva podľa práva dovážajúcej krajiny“.

(12)  – Nariadenie Rady (ES) č. 1383/2003 z 22. júla 2003, ktoré sa týka colného konania pri tovare podozrivom z porušovania niektorých práv duševného vlastníctva a opatrení, ktoré sa majú prijať pri tovare, u ktorého sa zistilo, že sa takéto práva porušili (Ú. v. EÚ L 196, s. 7; Mim. vyd. 02/013 s. 469).

(13)  – Pozri PEUKERT, A.: c. d., s. 15.

(14)  – Z nedávnej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že ak sa záležitosť, ktorá sa týka autorských práv, riadi právom EÚ, ochranu autorského práva možno uplatniť iba vo vzťahu k dielam, ktoré sú pôvodné v tom zmysle, že sú výsledkom autorovej vlastnej duševnej tvorby. Pozri napríklad rozsudky zo 16. júla 2009, Infopaq International, C-5/08, Zb. s. I-6569, bod 37, a z 1. decembra 2011, Painer, C-145/10, Zb. s. I-12533, bod 87. Ako zdôraznil generálny advokát Mengozzi v bodoch 39 až 41 návrhov, ktoré predniesol 15. decembra 2011 vo veci Football Dataco a i. (rozsudok z 1. marca 2012, C-604/10, Zb. s. I-0000), táto definícia je bližšia kontinentálnej tradícii ako tradícii common law.

(15)  – Túto možnosť otvoril článok 2 ods. 1 Bernského dohovoru o ochrane literárnych a umeleckých diel (revidovaného v Paríži 24. júla 1971) v znení zmien a doplnení z 28. septembra 1979 (ďalej len „Bernský dohovor“). EÚ nie je zmluvnou stranou Bernského dohovoru, avšak v rámci judikatúry Súdneho dvora sa z Bernského dohovoru vychádzalo v takej miere, že získal postavenie porovnateľné postaveniu medzinárodnej dohody uzatvorenej EÚ.

(16)  – Smernica Európskeho parlamentu a Rady 98/71/ES z 13. októbra 1998 o právnej ochrane dizajnov (Ú. v. ES L 289, s. 28; Mim. vyd. 13/021, s. 120).

(17)  – Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 864/2007 z 11. júla 2007 o rozhodnom práve pre mimozmluvné záväzky (Rím II) (Ú. v. EÚ L 199, s. 40; ďalej len „nariadenie Rím II“). Je potrebné pripomenúť, že strany sa od zásady lex loci protectionis nemôžu odchýliť (pozri článok 8 ods. 3 nariadenia Rím II).

(18)  – V rámci pojednávania na Súdnom dvore Komisia podotkla, že v Taliansku prebehla intenzívna diskusia, podobne ako v ostatných členských štátoch, pokiaľ ide o šírenie „dizajnového“ nábytku. Úprava právnych predpisov sa uskutočnila po malých krôčikoch. Čo sa týka tejto diskusie, pozri FITTANTE, A: The issue of Conformity of Article 239 of the Italian Industrial Property Code with European Law. Issue 1 The European Legal Forum , (2010) s. 23.

(19)  – Rozsudok z 27. januára 2011, Flos, C-168/09, Zb. s. I-181.

(20)  – Je to tak preto, lebo dátum, od ktorého sa uplatňuje pozastavenie autorského práva, je v rozsudku Flos a predloženom návrhu na začatie prejudiciálneho konania ten istý. Ide o desaťročné moratórium, ktoré sa začína 19. apríla 2001, v rámci ktorého sa „ochrana priznaná dizajnom… nepoužije len vo vzťahu k tým subjektom, ktoré pred uvedeným dátumom vyrobili výrobky podľa dizajnov, ktoré sa stali voľnými, ponúkali ich alebo s nimi obchodovali“. Pozri rozsudok Flos, už citovaný v poznámke pod čiarou 19, bod 17.

(21)  – Rozsudok zo 17. apríla 2008, Peek & Cloppenburg, C-456/06, Zb. s. I-2731.

(22)  – Pozri rozsudok Lagardère Active Broadcast, už citovaný v poznámke pod čiarou 9, bod 46.

(23)  – Pozri PEUKERT, A.: c. d., s. 7 a 13.

(24)  – Rozsudok z 12. júla 2011, L'Oréal a i., C-324/09, Zb. s. I-6011. Podobná situácia nastala vo veci Wintersteiger (C-523/10, v ktorej sa koná), ktorá sa týkala právomoci súdov v zmysle nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (Ú. v. ES L 12, s. 1; Mim. vyd. 19/004, s. 42; ďalej len „nariadenie Brusel I“) v členských štátoch, v ktorých bola ochranná známka zapísaná. Pozri návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Cruz Villalón 16. februára 2012 v uvedenej veci, v ktorej sa koná.

(25)  – Smernica 89/104 bola nahradená smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2008/95/ES z 22. novembra 2008 o aproximácii právnych predpisov členských štátov v oblasti ochranných známok (Ú. v. EÚ L 299, s. 25) s účinnosťou od 28. októbra 2008.

(26)  – Nariadenie č. 40/94 bolo nahradené nariadením Rady (ES) č. 207/2009 z 26. februára 2009 o ochrannej známke Spoločenstva (Ú. v. EÚ L 88, s. 134) s účinnosťou od 13. apríla 2009. Rozsudok L’Oréal a i., už citovaný v poznámke pod čiarou 24, bod 67.

(27)  – Rozsudok zo 16. júna 2011, Stichting de Thuiskopie, C-462/09, Zb. s. I-5331.

(28)  – Kurzívou zvýraznil generálny advokát.

(29)  – Rozsudok Stichting de Thuiskopie, už citovaný v poznámke pod čiarou 27, bod 41. Základné zásady uvedené v tomto rozsudku Súdny dvor potvrdil v rozsudku z 9. februára 2012, Luksan (C-277/10, bod 106).

(30)  – Článok 2 smernice o autorských právach stanovuje, že „členské štáty ustanovia výlučné právo udeliť súhlas alebo zakázať priame alebo nepriame, dočasné alebo trvalé rozmnožovanie akýmkoľvek spôsobom a akoukoľvek formou, v celku alebo v časti: a) pre autorov k ich dielam…“.

(31)  – Veľké odlišnosti vo vnútroštátnom práve, čo sa týka vnímania a formulácie práv na šírenie, boli predmetom podrobnej porovnávacej štúdie o vykonaní smernice o autorskom práve. Pozri Westkamp, G.: The Implementation of Directive 2001/29/EC in the Member States. Dostupná na http://www.ivir.nl/publications/guibault/InfoSoc_Study_2007.pdf

(32)  – Zmluva Svetovej organizácie duševného vlastníctva (WIPO) o autorskom práve, prijatá 20. decembra 1996 v Ženeve, bola schválená v mene Európskeho spoločenstva rozhodnutím Rady 2000/278/ES zo 16. marca 2000 o schválení Zmluvy o autorských právach WIPO a Zmluvy WIPO o výkone a fonogramoch v mene Európskeho spoločenstva (Ú. v. ES L 89, s. 6; Mim. vyd. 11 /033, s. 208). Odôvodnenie 15 smernice o autorskom práve stanovuje, že táto smernica taktiež slúži na uplatnenie viacerých medzinárodných záväzkov v zmysle WCT. Pozri taktiež bod 31 rozsudku Peek & Cloppenburg, už citovaného v poznámke pod čiarou 22; „je nesporné, že tak, ako to vyplýva z odôvodnenia 15 smernice 2001/29, jej cieľom je vykonať na úrovni Spoločenstva záväzky, ktoré Spoločenstvu vyplývajú z WCT a [Zmluvy o umeleckých výkonoch a zvukových záznamoch]“.

(33)  – Tamže, body 29 až 36.

(34)  – Tamže, body 38 až 39.

(35)  – Tamže, bod 41.

(36)  – Pozri body 56 až 58 mojich návrhov, ktoré som predniesol 10. marca 2011 vo veci Stichting de Thuiskopie, už citovanej v poznámke pod čiarou 27. Taktiež je potrebné pripomenúť, že Komisia na pojednávaní uviedla, že obdržala mnoho sťažností týkajúcich sa napodobovania dizajnového nábytku vyrábaného v Sterzingu vo veľkom množstve. Podobné problémy existujú aj v Spojenom kráľovstve. V súčasnosti sa nimi zaoberá Komisia.

(37)  – Odôvodnenie 28 smernice o autorskom práve stanovuje: „podľa tejto smernice do ochrany autorských práv patrí aj výlučné právo kontrolovať šírenie diela obsiahnutého v hmotnom článku. Prvým predajom originálu diela alebo jeho rozmnoženín v spoločenstve zo strany nositeľa práv, alebo s jeho súhlasom zaniká právo kontrolovať ďalší predaj tohto predmetu v spoločenstve…“.

(38)  – Už citovaný v poznámke pod čiarou 24. Ako Súdny dvor uviedol v rozsudku L’Oréal a i., ak „ponuka na predaj obsahuje aj upresnenie zemepisných oblastí, do ktorých je predajca pripravený zaslať výrobok, má takéto spresnenie… osobitný význam“ (bod 65) pokiaľ ide o posúdenie toho, či ponuky na predaj zobrazené na tejto stránke „sú určené spotrebiteľom nachádzajúcim sa na tomto území“ (bod 64). Podľa kritérií stanovených Súdnym dvorom v bode 67 rozsudku L’Oréal a i. ponuka na predaj alebo reklama zobrazená v internetovom obchode dostupnom na území, na ktoré sa vzťahuje ochranná známka, je určená spotrebiteľom nachádzajúcim sa na tomto území, pokiaľ dotknuté výrobky neboli predtým uvedené na trh v Európskom hospodárskom priestore alebo v prípade ochrannej známky Spoločenstva neboli predtým uvedené na trh v Únii a (i) výrobky sú predávané hospodárskym subjektom prostredníctvom internetového obchodu a bez súhlasu majiteľa tejto ochrannej známky spotrebiteľovi nachádzajúcemu sa na území, na ktoré sa vzťahuje uvedená ochranná známka, alebo (ii) sú predmetom ponuky na predaj alebo reklamy v takomto internetovom obchode určenom spotrebiteľom nachádzajúcim sa na tomto území.

(39)  – Pozri tiež, čo sa týka pojmu cielené správanie, rozsudok zo 7. decembra 2010, Pammer a Hotel Alpenhof (C-585/08 a C-144/09, Zb. s. I-12527), ktorý sa týkal cieleného správania prostredníctvom internetu v kontexte spotrebiteľských zmlúv uzatvorených v zmysle nariadenia Brusel I.

(40)  – Článok 8 ods. 3 smernice o autorskom práve stanovuje: „členské štáty zabezpečia, aby nositelia práv mali možnosť žiadať o súdny zákaz proti sprostredkovateľom, ktorých služby využívajú tretie strany na porušovanie autorského práva alebo s ním súvisiaceho práva“.

(41)  – V tomto bode sa odvolávam sa situáciu, v rámci ktorej kupujúci cestujú do členského štátu A sami, aby si vyzdvihli rozmnoženiny, alebo si sami najmú dovozcu, ktorý nemá spojenie s predajnou transakciou a ktorý bez znalosti autorskoprávnych aspektov predaja uskutoční dodanie za bežných obchodných podmienok uplatniteľných medzi nezávislými stranami.

(42)  – Pozri napríklad rozsudky z 8. júna 1971, Deutsche Grammophon Gesellschaft, 78/70, Zb. s. 487, a z 24. januára 1989, EMI Electrola, 341/87, Zb. s. 79.

(43)  – Pozri rozsudok z 11. júla 1996, Bristol-Myers Squibb a i., C-427/93, C-429/93 a C-436/93, Zb. s. I-3457. Pre úplnosť pripomínam, že samozrejme môžu existovať reťazce, v rámci ktorých na seba navzájom nadväzujú nezákonné šírenia, a z tohto dôvodu nedochádza k vyčerpaniu práv.

(44)  – Už citovaný v poznámke pod čiarou 19.

(45)  – Pozri rozsudok Bristol-Myers Squibb a i., už citovaný v poznámke pod čiarou 43, body 52 až 57.

(46)  – Pozri rozsudky z 20. októbra 1993, Phil Collins a i., C-92/92 a C-326/92, Zb. s. I-5145, a zo 6. júna 2002, Ricordi, C-360/00, Zb. s. I-5089. Zákaz diskriminácie z dôvodu štátnej príslušnosti je v súčasnosti zakotvený v článku 18 ZFEÚ.

(47)  – Pozri rozsudky z 30. júna 1988, Thetford a Thetford (Aqua) Products, 35/87, Zb. s. 3585; z 30. novembra 1993, Deutsche Renault, C-317/91, Zb. s. I-6227, a z 30. júna 2005, Tod’s a Tod’s France, C-28/04, Zb. s. I-5781.

(48)  – Rozsudok 17. júna 1981, 113/80, Zb. s. 1625.

(49)  – Rozsudok zo 14. júla 1981, 187/80, Zb. s. 2063, body 11 a 13.

(50)  – Už citovaný v poznámke pod čiarou 42.

(51)  – Titus Donner sa odvoláva aj na rozsudok z 9. apíla 1987, Basset (402/85, Zb. s. 1747). Zdá sa, že tento rozsudok nevykazuje žiadnu súvislosť s otázkami, o ktorých musí Súdny dvor rozhodnúť.

(52)  – Pozri bod 34 mojich návrhov, ktoré som predniesol 10. marca 2011 vo veci Stichting de Thuiskopie, už citovanej v poznámke pod čiarou 27.

(53)  – Pozri judikatúru citovanú v poznámke pod čiarou 46. To sa vzťahuje aj na zákaz diskriminácie z dôvodu zemepisného pôvodu tovaru. Pozri judikatúru citovanú v poznámke pod čiarou 47.

(54)  – V tomto zmysle je prejednávaná situácia opakom situácie, ktorá nastala vo veci El Dridi (rozsudok z 28. apríla 2011, C-61/11 PPU, Zb. s. I-3015), v rámci ktorej bolo uloženie trestnej sankcie v rozpore s normami a postupmi stanovenými v smernici a mohlo skôr ohroziť ako zaručiť dosiahnutie cieľa sledovaného smernicou. Pozri tiež rozsudok zo 6. decembra 2011, Achughbabian, C-329/11, Zb. s. I-12695.

(55)  – Pozri tiež odôvodnenie 58 smernice o autorskom práve.

(56)  – Pozri článok 17 ods. 2 Charty.

(57)  – Pozri článok 49 Charty.

(58)  – Pozri rozsudok z 29. marca 2011, ThyssenKrupp Nirosta/Komisia, C-352/09 P, Zb. s. I-2359, bod 80.

(59)  – Rozsudok z 3. mája 2005, Berlusconi a i., C-387/02, C-391/02 a C-403/02, Zb. s. I-3565, body 70 až 78. Čo sa týka obmedzení zásady zakazujúcej retroaktívne uplatnenie prísnejších dostupných trestných sankcií, pozri rozsudok zo 14. februára 2012, Toshiba Corporation a i., C-17/10, body 64 až 66. Pán Donner sa taktiež odvolával na rozsudok zo 6. marca 2007, Placanica a i. (C-338/04, C-359/04 a C-360/04, Zb. s. I-1891), v ktorého bode 68 Súdny dvor pripomenul, že konzistentne rozhodol, že trestnoprávna úprava nemôže obmedzovať základné slobody zaručené právom Spoločenstva. No vzhľadom na to, že som dospel k záveru, že akékoľvek obmedzenie článku 35 ZFEÚ môže byť odôvodnené článkom 36 ZFEÚ, uloženie trestnej sankcie by v prejednávanom prípade nepredstavovalo porušenie zásady voľného pohybu tovaru.