1. 

Tento návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1013/2006 zo 14. júna 2006 o preprave odpadu ( 2 ), zmeneného a doplneného smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2009/31/ES z 23. apríla 2009 ( 3 ).

2. 

Verwaltungsgericht Mainz (Nemecko) kladie Súdnemu dvoru štyri otázky, ktoré sa v podstate týkajú toho, či môže byť oznamovacia povinnosť stanovená v článku 18 ods. 1 nariadenia obmedzená právom na ochranu obchodného tajomstva.

3. 

Prejednávaná vec dáva Súdnemu dvoru príležitosť, aby preskúmal rozsah, v akom článok 18 ods. 4 nariadenia odkazuje na ustanovenia, ktoré vyžadujú dôverné zaobchádzanie s informáciami, a aby sa zamyslel nad úpravou práva na ochranu obchodného tajomstva v práve Únie pred jeho porovnaním, ak je to potrebné, s informačnými požiadavkami, ktoré ukladá právna úprava životného prostredia.

4. 

V týchto návrhoch vysvetlím dôvody, pre ktoré zastávam názor v prvom rade, že ustanovenia, na ktoré odkazuje článok 18 ods. 4 nariadenia sa vo vzťahoch medzi účastníkmi prepravy nemôžu uplatňovať, ďalej, že článok 18 ods. 1 tohto nariadenia bráni právnej úprave členského štátu, ktorá z dôvodov spojených s právom na ochranu obchodného tajomstva obmedzuje prístup príjemcu odpadu k informáciám týkajúcim sa pôvodcu odpadu stanovených v položke 6 dokladu uvedenom v prílohe VII uvedeného nariadenia, a nakoniec, že vyššie uvedené ustanovenia sú v súlade s primárnym právom.

5.

Nariadenie, ktoré bolo prijaté na základe článku 175 ods. 1 ES, má za cieľ zaviesť zosúladený systém postupov, ktorými bude možné na účely zabezpečenia ochrany životného prostredia obmedziť obeh odpadov.

6.

Toto nariadenie zrušuje a nahrádza nariadenie Rady (EHS) č. 259/93 z 1. februára 1993 ( 4 ), ktorým bola zrušená smernica Rady 84/631/EHS zo 6. decembra 1984 ( 5 ).

7.

Účelom tejto novej právnej úpravy je najmä začleniť zmeny a doplnenia do zoznamov odpadu pripojených k Dohovoru o riadení pohybu nebezpečných odpadov cez hranice štátov a ich zneškodňovaní, podpísaného v Bazileji 22. marca 1989 a schváleného v mene Spoločenstva rozhodnutím Rady 93/98/EHS z 1. februára 1993 ( 6 ), ako aj obsah rozhodnutia Rady Organizácie pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD) K(2001) 107 v konečnom znení, ktoré sa týka revízie rozhodnutia K(92) 39 v konečnom znení o riadení pohybov odpadov určených na činnosti zhodnotenia cez štátne hranice.

8.

Na tento účel nariadenie stanovuje postupy a systémy kontroly uplatňované na prepravu odpadu podľa kritérií spočívajúcich najmä na druhu prepravovaného odpadu, štáte vývozu a určenia odpadu podľa toho, či ide o zneškodnenie, alebo o zhodnotenie.

9.

Presnejšie, nariadenie zavádza tri zoznamy odpadu v závislosti od stupňa jeho nebezpečnosti a v dôsledku toho v závislosti od kontrolného postupu, ktorý treba v tomto prípade dodržiavať. Príloha III nariadenia tak stanovuje zelený zoznam, ktorý obsahuje odpad považovaný za taký, ktorý predstavuje pre zdravie ľudí a pre životné prostredie počas svojej prepravy len zanedbateľné riziko. Tento odpad v zásade podlieha iba oznamovaciemu postupu. Príloha IV tohto nariadenia s názvom „oranžový zoznam“ vymenúva odpad, ktorý predstavuje pre zdravie ľudí a pre životné prostredie riziko a podlieha záväznejšiemu postupu, v ktorom sa vyžaduje predchádzajúce oznámenie a súhlas. Nakoniec príloha V uvedeného nariadenia zahŕňa nepomenovaný zoznam najnebezpečnejšieho odpadu, na ktorý sa vzťahuje zákaz vývozu.

10.

Článok 3 ods. 2 nariadenia stanovuje, že preprava odpadu uvedeného na zelenom zozname určeného na zhodnotenie ( 7 ) v rámci Európskej únie s tranzitom alebo bez tranzitu cez tretie štáty podlieha všeobecným požiadavkám na informácie stanoveným v článku 18 uvedeného nariadenia.

11.

Podľa článku 18 nariadenia:

„1.   Odpad uvedený v článku 3 ods. 2 a 4, ktorý je určený na prepravenie, podlieha nasledujúcim procedurálnym požiadavkám:

3.   Členský štát môže v súlade so svojimi vnútroštátnymi právnymi predpismi vyžadovať na účely kontroly, uplatňovania, plánovania a štatistiky informácie, ako je to uvedené v odseku 1, o preprave, na ktorú sa vzťahuje tento článok.

4.   S informáciami uvedenými v odseku 1 sa zaobchádza ako s dôvernými údajmi, ak to vyžadujú právne predpisy Spoločenstva a vnútroštátne právne predpisy.“

12.

Príloha VII nariadenia, na ktorú odkazuje jeho článok 18, vymenúva informácie, ktoré musia byť pri preprave odpadu priložené, tak, že najmä v položke 6 stanovuje, že v prípade pôvodcu odpadu (pôvodný pôvodca, nový pôvodca alebo zariadenie na zber odpadu) musí byť uvedené jeho priezvisko, jeho adresa, kontaktná osoba, jeho telefónne číslo, jeho faxové číslo a jeho adresa elektronickej pošty.

13.

Základný zákon Spolkovej republiky Nemecko (Grundgesetz für die Bundesrepublik Deutschland) stanovuje dôverné zaobchádzane s informáciami týkajúcimi sa obchodného tajomstva podľa ustanovení jeho § 12 týkajúceho sa slobodného výkonu podnikateľskej činnosti a podľa § 14 týkajúceho sa práva na vlastníctvo. Podľa judikatúry sú zdroje zásobovania podniku predmetom obchodného tajomstva, na ktoré sa vzťahuje ochrana základných práv.

14.

§ 5 ods. 1 zákona o vykonaní nariadenia č. 1013/2006 a Bazilejského dohovoru z 22. marca 1989 o riadení pohybu nebezpečných odpadov cez hranice štátov a ich zneškodňovaní ( 8 ) z 19. júla 2007 ( 9 ) stanovuje, že pokiaľ ide o prepravu spadajúcu pod článok 18 nariadenia v spojení s článkami 37 ods. 3, 38 ods. 1, 40 ods. 3, 42 ods. 1, 44 ods. 1, 45, 46 ods. 1, 47 alebo 48 nariadenia, osoba zariaďujúca prepravu musí v čo najširšej možnej miere vyplniť tlačivo uvedené v prílohe VII tohto nariadenia.

15.

Spor vo veci samej je sporom medzi Interseroh Scrap a Metal Trading GmbH (ďalej len „Interseroh“), ktorý sa špecializuje na obchod s oceľovým a kovovým šrotom, a Sonderabfall-Management-Gesellschaft Rheinland-Pfalz mbH (SAM), ktorú spolková krajina Porýnie-Falcko poverila dohľadom nad pohybom osobitného odpadu.

16.

Interseroh ako obchodník sprostredkovateľ kupuje odpad na zelenom zozname od pôvodcu alebo od osoby, ktorá zbiera odpad, ďalej ho predáva oceliarňam, zlievarniam a kovovým hutám, pričom tovar sa od pôvodcu alebo osoby, ktorá má zariadenia na zber odpadu, dodáva priamo jeho príjemcovi.

17.

Takáto obchodná prax sa prejavuje uzatváraním dvoch odlišných zmlúv, jedna medzi obchodníkom sprostredkovateľom a pôvodcom odpadu a druhá medzi týmto obchodníkom a príjemcom.

18.

Podľa ustanovení článku 18 ods. 1 písm. a) nariadenia je Interseroh povinný na doklade uvedenom v prílohe VII tohto nariadenia uvádzať rôzne informácie, na základe ktorých možno identifikovať pôvodcu odpadu.

19.

Interseroh zastáva názor, že táto povinnosť ho núti zverejňovať informácie týkajúce sa zdrojov zásobovania, ktoré patria pod obchodné tajomstvo, čo má podľa neho za následok, že jeho zákazníci sa môžu priamo skontaktovať s pôvodcom odpadu a tým ho vylúčiť z trhu zhodnotenia odpadu.

20.

Práve z tohto dôvodu sa táto spoločnosť rozhodla označiť samu seba za pôvodcu alebo zariadenie na zber odpadu v položke 6 dokladu uvedeného v prílohe VII nariadenia alebo nevyplniť toto políčko, pričom skutočná totožnosť pôvodcu alebo zariadenia na zber odpadu v každom prípade vyplývajú z dodacieho listu a zo sprievodného dokladu o hmotnosti, ktoré musia byť povinne priložené k preprave.

21.

Po kontrole 7. mája 2009 a po odsúdení SAM na zaplatenie pokuty Interseroh podal na Verwaltungsgericht Mainz žalobu o určenie, že ako obchodník sprostredkovateľ nie je povinný oznámiť svojmu zákazníkovi totožnosť pôvodcu odpadu.

22.

Verwaltungsgericht Mainz rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

23.

Predtým než odpoviem na položené otázky, považujem za užitočné uviesť právne údaje, ktoré predložil vnútroštátny súd, ako aj povahu právnych problémov, ktorých objasnenie vyžaduje.

24.

Vnútroštátny súd vysvetľuje, že aj keď dôverné zaobchádzanie s informáciami týkajúcimi sa pôvodcu alebo zariadenia na zber odpadu nie je vyžadované ustanoveniami nemeckej právnej úpravy, ktorá upravuje prepravu odpadu, táto dôvernosť je naopak stanovená Základným zákonom Spolkovej republiky Nemecko na základe spojených ustanovení článku 12 a 14, keďže sa všeobecne pripúšťa, že zdroje zásobovania podniku sú predmetom obchodného tajomstva, na ktoré sa vzťahuje ochrana základných práv. Takúto prezentáciu zákona podanú vnútroštátnym súdom považujem za stabilný údaj.

25.

Vnútroštátny súd zastáva názor, že je potrebné vychádzať z predpokladu, že článok 18 ods. 4 nariadenia povoľuje dôverné zaobchádzanie s informáciami stanovenými v článku 18 ods. 1 tohto nariadenia len za podmienky, že takéto zaobchádzanie súhrnne vyžaduje právna úprava Únie a vnútroštátna právna úprava. Pri tejto analýze vychádza z porovnania tohto článku 18 ods. 4 v jeho zneniach v anglickom a vo francúzskom jazyku, s článkom 21 nariadenia, ktorý odkazuje na „vnútroštátn[e] právn[e] predpis[y] a právn[e] predpis[y] Spoločenstva“.

26.

Na základe predpokladu, že nemecká právna úprava vyžaduje dôverné zaobchádzanie s informáciami týkajúcimi sa zdrojov zásobovania, vnútroštátny súd zastáva názor, že je potrebné zistiť, či aj právna úprava Únie vyžaduje takéto dôverné zaobchádzanie.

27.

Preto si vnútroštátny súd kladie otázku o rozsahu ochrany obchodného tajomstva, ktorú umožňuje článok 18 ods. 4 nariadenia, a o obsahu a prípadnom uplatňovaní právnych noriem primárneho práva na účely vyriešenia sporu vo veci samej.

28.

Inými slovami, Verwaltungsgericht Mainz sa pýta, či samotný článok 18 ods. 4 nariadenia zahŕňa obmedzenie povinnosti oznámiť príjemcovi odpadu informácie stanovené v článku 18 ods. 1 tohto nariadenia, a ak nie, či takéto obmedzenie vyplýva z primárneho práva a zo všeobecných zásad práva Únie.

29.

Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora je výlučnou povinnosťou vnútroštátneho súdu vymedziť predmet otázok, ktoré má v úmysle položiť Súdnemu dvoru. Len vnútroštátnym súdom, ktoré v spore rozhodujú a ktoré nesú zodpovednosť za vydané rozhodnutie, prináleží so zreteľom na osobitosti každej veci posúdiť, či na to, aby mohli vyhlásiť rozsudok, je potrebné rozhodnutie v prejudiciálnom konaní, ako aj či sú otázky, ktoré kladú Súdnemu dvoru, relevantné. ( 10 )

30.

Zastávam názor, že z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že hoci je formálnym predmetom otázok výklad článku 18 odsekov 1 a 4 nariadenia, Verwaltungsgericht Mainz tým, že sa svojou druhou otázkou pýta na vplyv primárneho práva na rozsah povinnosti stanovenej v článku 18 ods. 1 tohto nariadenia, nutne vyjadruje pochybnosti o platnosti tohto ustanovenia, takže predmet otázky nabáda na posúdenie platnosti.

31.

Navrhujem, aby Súdny dvor začal preskúmanie tejto veci prvou, treťou a štvrtou otázkou, ktoré sa všetky tri vzťahujú na výklad ustanovení článku 18 ods. 4 nariadenia, pre ktoré navrhujem jednotnú odpoveď. Ďalej sa venujem druhej otázke, ktorá sa zaoberá zlučiteľnosťou článku 18 ods. 1 tohto nariadenia s právom na ochranu obchodného tajomstva, a ktorá teda nepriamo zahŕňa posúdenie platnosti. Preskúmanie otázok v tomto poradí je podľa môjho názoru odôvodnené skutočnosťou, že posúdenie platnosti aktu nutne zahŕňa predchádzajúci výklad.

32.

Vnútroštátny súd svojou prvou, treťou a štvrtou otázkou žiada Súdny dvor, aby sa vyjadril k rozsahu článku 18 ods. 4 nariadenia, ktorý stanovuje dôverné zaobchádzanie s informáciami uvedenými v odseku 1 tohto článku, „ak to vyžadujú právne predpisy Spoločenstva a vnútroštátne právne predpisy“ ( 11 ).

33.

Vnútroštátny súd teda k článku 18 ods. 4 nariadenia pristupuje ako k ustanoveniu zakladajúcemu povinnosti, ktorých pôsobnosť treba spresniť na účely určenia, či sa týka len tretích osôb, alebo sa týka aj vedľajších účastníkov prepravy odpadu.

34.

Na základe tejto logiky belgická, rakúska a portugalská vláda spájajú odsek 4 s odsekom 3 toho istého článku a zastávajú názor, že právne úpravy, na ktoré uvedený článok 4 odkazuje, sú len tie, ktoré sa uplatňujú na orgány vyžadujúce informácie na účely kontroly, uplatňovania, plánovania a štatistiky. Odkaz na tieto právne úpravy sa teda môže týkať iba ustanovení týkajúcich sa dôverného zaobchádzania s informáciami dotknutými príslušnými orgánmi členských štátov.

35.

Interseroh na základe znenia odseku 4 článku 18 nariadenia na základe jeho umiestnenia v tomto článku v odlišnom odseku a na základe jeho účelu, ktorým je zaručiť obchodné tajomstvo, naopak tvrdí, že povinnosť dôverného zaobchádzania s informáciami sa vzťahuje aj na osoby, ktoré sa zúčastňujú na preprave.

36.

Európska komisia, ktorá zaujala umiernené stanovisko, zastáva názor, že povinnosť dôvernosti sa vzťahuje nielen na dotknuté príslušné orgány členských štátov, ale aj na podniky, ktoré sa zúčastňujú na preprave odpadu, no len v rámci vzťahov s tretími osobami, tie si môžu medzi sebou zmluvne upraviť účinky nedovoleného oznámenia informácií.

37.

Predtým, než naznačím časti odpovede, považujem za potrebné podať dve spresnenia významu, ktorý treba prisudzovať článku 18 ods. 4 nariadenia.

38.

Po prvé treba poznamenať, že toto ustanovenie samo osebe nezakladá nijakú povinnosť dôvernosti, ktorej rozsah pôsobnosti je potrebné skúmať.

39.

Táto povinnosť je už uvedená, aj keď v trochu inom znení, keďže odkazuje iba na vnútroštátnu právnu úpravu, v nariadení č. 259/93, ktorého článok 11 ods. 2 stanovuje, že s informáciami, ktoré musia byť priložené k preprave odpadu, „sa nakladá ako s dôvernými podľa platných vnútroštátnych právnych predpisov“.

40.

Je namieste pripomenúť, že článok 18 ods. 4 nariadenia, ale už nie článok 11 ods. 2 nariadenia č. 259/93, ktorý bol ním nahradený, sám osebe nezakladá nijakú povinnosť dôvernosti, ale obmedzuje sa, pokiaľ ide o dôverné zaobchádzanie s informáciami zozbieranými podľa jeho odseku 1, na odkaz na uplatňovanie ustanovení práva Únie a vnútroštátnych ustanovení platných v tejto oblasti. Dôverné zaobchádzanie s informáciami je teda koncipované ako výnimka podriadená použitiu osobitnej právnej úpravy.

41.

Po druhé nemyslím si, že z použitia priraďovacej spojky „a“ možno vyvodiť, že dôverné zaobchádzanie musí byť stanovené súčasne právnou úpravou Únie a vnútroštátnou právnou úpravou.

42.

Je pravda, že článok 18 ods. 4 nariadenia možno priblížiť k jeho článku 21, týkajúcemu sa prístupu verejnosti k oznámeniam, ktorý stanovuje, že príslušné orgány miesta odoslania alebo určenia môžu vhodným spôsobom, napr. prostredníctvom internetu, sprístupniť verejnosti informácie o oznámeniach o preprave, na ktoré dali súhlas, „ak tieto informácie nie sú dôverné údaje v zmysle vnútroštátnych právnych predpisov alebo[ ( 12 )] právnych predpisov Spoločenstva“. Obe časti sú teda v tomto článku jasne uvedené ako alternatívne, použitím spojky „alebo“, zatiaľ čo článok 18 ods. 4 nariadenia používa spojku „a“.

43.

Spojka „a“ však môže mať z jazykovedného hľadiska zlučovací význam alebo odporovací význam a musí byť vykladaná v kontexte, v ktorom sa používa. ( 13 ) Článok 19 ods. 6 návrhu nariadenia Európskeho parlamentu a Rady o preprave odpadu ( 14 ) bol formulovaný odlišne, lebo stanovil, že informácie uvedené v jeho odseku 1 musia byť predmetom dôverného zaobchádzania v súlade „s právnou úpravou Spoločenstva a s vnútroštátnou právnou úpravou“. Vzhľadom na účel, ktorý sleduje článok 18 ods. 4 nariadenia, zastávam názor, že spojka „a“ sa nemá chápať tak, že ukladá dvojitú záťaž. Podľa môjho názoru stačí, že vnútroštátna právna úprava vyžaduje dôverné zaobchádzanie s informáciami, ale je, samozrejme, nevyhnutné, aby bola táto vnútroštátna právna úprava v súlade s právom Únie a tak spadala do pôsobnosti odkazu v tomto článku 18 ods. 4.

44.

Práve rozsah výhrady uplatňovania vnútroštátnej právnej úpravy a právnej úpravy Únie v tomto článku je potrebné preskúmať presnejšie.

45.

Toto preskúmanie musí byť vykonané s prihliadnutím na to, že právo na ochranu dôvernosti nie je vyhlásené ako zásada, ale je naopak vyjadrené ako výnimka, ktorá musí byť predmetom striktného výkladu.

46.

Výkladové pravidlo, ktoré navrhujem potvrdiť, je v súlade s judikatúrou Súdneho dvora, ktorý v rozsudku z 26. júna 2003, Komisia/Francúzsko ( 15 ), rozhodol, že francúzsky zákon bol príliš všeobecný, ak umožňoval odmietnutie z dôvodu, že šírenie informácie by „všeobecne poškodzovalo obchodné tajomstvo chránené zákonom“. Toto pravidlo káže v každom jednotlivom prípade dosiahnuť rovnováhu medzi verejným záujmom na uverejnení a záujmom na odmietnutí uverejnenia. ( 16 )

47.

Otázka rozsahu článku 18 ods. 4 nariadenia sa delí na dve podotázky.

48.

Prvá podotázka sa týka toho, či sú ustanovenia, na ktoré odkazuje článok 18 ods. 4 nariadenia, spôsobilé obmedziť povinnosť uvádzať meno pôvodcu odpadu v položke 6 dokladu uvedeného v prílohe VII tohto nariadenia.

49.

Druhá podotázka sa týka toho, či môžu v prípade zápornej odpovede na prvú podotázku tieto ustanovenia odôvodniť, že informácie týkajúce sa pôvodcu uvedené v doklade uvedenom v prílohe VII nariadenia nebudú oznámené príjemcovi odpadu.

50.

Môžem potvrdiť, že z ustanovení článku 18 nariadenia jasne vyplýva, že odsek 4 tohto článku nezakladá žiadnu výnimku z povinnosti stanovenej v odseku 1 tohto článku. Obe ustanovenia totiž nemajú rovnaký predmet, pretože jedno ukladá oznamovaciu povinnosť, zatiaľ čo účelom druhého je spresniť podmienky nakladania s informáciami. Inými slovami, článok 18 ods. 4 nariadenia sa môže uplatňovať, len ak boli informácie predtým uvedené na doklade uvedenom v prílohe VII tohto nariadenia v súlade s ustanoveniami odseku 1 tohto článku.

51.

Tento výklad potvrdzuje samotné znenie článku 18 ods. 1 a 4 nariadenia.

52.

Tento výklad zodpovedá všeobecnej štruktúre výroku zavedeného nariadením, ktoré vylučuje akúkoľvek výnimku z oznamovacej povinnosti pôvodcu alebo zariadenia na zber odpadu, ak je osoba zariaďujúca prepravu obchodníkom. Poznámka pod čiarou dolu na strane 3 prílohy VII nariadenia tak výslovne spresňuje, že ak osoba zariaďujúca prepravu nie je pôvodcom ani zariadením na zber odpadu, informácie týkajúce sa pôvodcu alebo zariadenia na zber odpadu musia byť tiež priložené. Toto spresnenie by bolo zbavené akéhokoľvek dosahu, ak by článok 18 ods. 4 nariadenia mal byť vykladaný tak, že dovoľuje obchodníkovi sprostredkovateľovi neuviesť údaje o pôvodcovi alebo zariadení na zber odpadu. Takže na základe výslovného chápania obchodného modelu, na ktorom spočíva činnosť spoločnosti Interseroh, nariadenie v tomto konkrétnom prípade nedovoľuje žiadnu výnimku.

53.

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy navrhujem, aby bol vyvodený záver, že článok 18 ods. 4 nariadenia nepovoľuje žiadnu výnimku z povinnosti osoby zariaďujúcej prepravu, stanovenej v článku 18 ods. 1 písm. a) tohto nariadenia, dbať na to, aby bol odpad sprevádzaný dokladom uvedeným v prílohe VII uvedeného nariadenia.

54.

Preto zastávam názor, že taký obchodník, ako je v tomto prípade Interseroh, nemôže opomenúť uviesť v položke 6 tohto dokladu meno a údaje pôvodcu alebo zariadenia na zber odpadu najmä pod zámienkou, že rovnaké informácie sú uvedené v iných dokladoch, ako sú dodacie listy a sprievodné doklady o hmotnosti.

55.

Zostáva teda určiť, či článok 18 ods. 4 nariadenia vyhradzuje uplatňovanie ustanovení, ktoré, aj keď nezbavujú osobu zariaďujúcu prepravu povinnosti vyplniť položku 6 uvedeného dokumentu, obmedzujú, najmä z dôvodov založených na ochrane tajomstva zdrojov zásobovania, oznámenie týchto informácií príjemcovi odpadu.

56.

Podľa môjho názoru článok 18 ods. 4 nariadenia nemôže byť vykladaný ani reštriktívnym spôsobom podľa belgickej, rakúskej a portugalskej vlády, ani extenzívnym spôsobom, ktorý navrhuje Interseroh. Myslím si, že je potrebné použiť umiernený výklad navrhovaný Komisiou z nasledujúcich dôvodov.

57.

Je zrejmé, že toto ustanovenie pravdepodobne odkazuje predovšetkým na ustanovenia práva Únie alebo na vnútroštátne ustanovenia, ktoré umožňujú členským štátom odchýliť sa od zásady slobodného prístupu k informáciám v oblasti životného prostredia upravenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2003/4/ES z 28. januára 2003 ( 17 ).

58.

Tento výklad potvrdzuje odôvodnenie č. 23 nariadenia, ktoré spresňuje, že od členských štátov by sa malo vyžadovať, aby v súlade s dohovorom o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia z 25. júna 1998 a schváleného v mene Európskeho spoločenstva rozhodnutím Rady 2005/370/ES zo 17. februára 2005 ( 18 ) zabezpečili, že príslušné orgány budú vhodnými prostriedkami zverejňovať informácie o oznámeniach o prepravách odpadov, „ak takéto informácie nie sú dôvernými údajmi podľa vnútroštátnych právnych predpisov alebo právnych predpisov Spoločenstva“.

59.

Smernica 2003/4, ktorej účelom je práve zosúladiť ustanovenia práva Únie s ustanoveniami dohovoru, vo svojom článku 4 ods. 2 písm. d) stanovuje, že členské štáty môžu ustanoviť, že žiadosť o prístup k informáciám o životnom prostredí sa zamietne, ak by ich zverejnenie mohlo nepriaznivo ovplyvniť „dôvernosť obchodných alebo priemyselných informácií, keď takúto dôvernosť ustanovuje národné právo alebo právo spoločenstva na ochranu oprávneného hospodárskeho záujmu vrátane verejného záujmu na zachovaní utajenia štatistických údajov a daňového tajomstva“.

60.

Na základe porovnania týchto rôznych ustanovení podľa vzoru belgickej, rakúskej a portugalskej vlády vyvodzujem, že článok 18 ods. 4 nariadenia odkazuje na ustanovenia, ktoré stanovujú výnimku zo zásady práva na prístup verejnosti k informáciám o životnom prostredí, ktoré sú v držbe orgánov verejnej moci.

61.

Taký je, okrem toho, podľa správy Komisie z 12. apríla 2011 ( 19 ), týkajúcej sa najmä uplatňovania článku 18 a prílohy VII nariadenia, význam, ktorý sa javí ako najbežnejšie prijímaný orgánmi členskými štátov poverenými vykonaním nariadenia.

62.

Zastávam však názor, že odkaz v tomto článku má nutne širší rozsah. Treba totiž konštatovať, že odsek 4 tohto článku je formulovaný všeobecne a že je samostatný a odlišný od odseku 3 tohto článku, ktorý upravuje oznámenie informácií orgánom členských štátov. Tieto dve hľadiská, spočívajúce tak na formulácii odseku 4 článku 18 nariadenia, ako aj na jeho umiestnení v rámci tohto článku, ma vedú k predpokladu, že akýkoľvek reštriktívny výklad je potrebné vylúčiť.

63.

Preto si myslím, že ustanovenia, na ktoré odkazuje článok 18 ods. 4 nariadenia, sa môžu uplatňovať na všetky osoby spôsobilé držať informácie uvedené v jeho článku 18 ods. 1, a to nielen na orgány miesta odoslania a miesta určenia, ale aj na všetky fyzické osoby alebo právnické osoby, ktoré sa zúčastňujú na preprave odpadu.

64.

Podľa môjho názoru sa však článok 18 ods. 4 nariadenia uplatňuje na osoby, ktoré sa zúčastňujú na preprave odpadu, výlučne v ich vzťahoch s tretími osobami, nie v ich vzájomných vzťahoch, takže toto ustanovenie nedovoľuje obchodníkovi, aby príjemcovi odpadu zatajil informácie. Nasvedčujú tomu dva okruhy úvah.

65.

Prvý dôvod spočíva vo všeobecnej štruktúre nariadenia, ktorého viaceré ustanovenia sú podľa môjho názoru nezlučiteľné s možnosťou obchodníka zatajiť príjemcovi odpadu informácie týkajúce sa totožnosti pôvodcu odpadu.

66.

Nariadenie stanovuje použitie jednotného dokladu, ktorého obsah určuje vo svojej prílohe VII, a neobsahuje nijaké alternatívne ustanovenie, ktoré by dovoľovalo použitie dvoch odlišných tlačív, z ktorých jedno by bolo určené kontrolnému orgánu a druhé príjemcovi odpadu, ( 20 ) alebo použitie kódu, ktorý by mohol rozlúštiť jedine kontrolný orgán. K tejto otázke by som chcel spresniť, že na rozdiel od tvrdenia belgickej vlády článok 26 ods. 3 nariadenia, ktorý sa obmedzuje na stanovenie možnosti vystaviť doklad podľa jeho prílohy VII v elektronickej forme, ak ho možno kedykoľvek počas prepravy dostať do čitateľnej formy, podľa môjho názoru vôbec neumožňuje zakryť údaje týkajúce sa pôvodcu odpadu. Nemyslím si, že úlohou Súdneho dvora je nahradiť zákonodarcu Únie tým, že sám stanoví mechanizmy umožňujúce zamedziť prezradenie totožnosti pôvodcu odpadu jeho príjemcovi.

67.

Článok 18 ods. 1 písm. b) nariadenia okrem iného stanovuje, že doklad uvedený v prílohe VII podpíše po prijatí príslušného odpadu zariadenie na zhodnocovanie odpadu alebo laboratórium a príjemca, zatiaľ čo článok 20 ods. 2 nariadenia spresňuje, že informácie poskytnuté podľa článku 18 ods. 1 archivuje najmä príjemca a zariadenie, ktoré odpad prijalo, najmenej tri roky odo dňa začatia prepravy. Príjemca teda nemôže dostať skrátené znenie, ak je signatárom a zároveň depozitárom dokladu.

68.

Druhý okruh úvah súvisí s potrebným účinkom nariadenia.

69.

Nariadenie stanovuje, že za uplatňovanie kontrolných opatrení týkajúcich sa prepravy odpadu sú v prvom rade zodpovedné členské štáty, a spresňuje, že tieto opatrenia zahŕňajú aj nečakané kontroly, ktoré môžu byť vykonané nielen v mieste pôvodu, teda u pôvodcu, držiteľa alebo oznamovateľa odpadu, pri preprave, ale aj v mieste určenia, u príjemcu a v zariadení, ktoré odpad prijalo. Súčasťou týchto kontrol je okrem fyzickej kontroly odpadu aj inšpekcia dokladov a potvrdenie totožnosti účastníkov.

70.

Z týchto ustanovení vyplýva, že orgány štátu určenia musia byť schopné vykonať kontroly v mieste príchodu odpadu. Účinnosť týchto kontrol vyžaduje, aby sa tieto orgány mohli u príjemcu dopadu dostať k jednotnému dokladu, ktorého rôzne informačné políčka sú úplne vyplnené.

71.

Navyše je potrebné uviesť, že nariadenie v súlade s celou právnou úpravou životného prostredia kladie konkrétnu zodpovednosť na pôvodcu odpadov, a preto sa určenie jeho totožnosti javí ako zásadné.

72.

Článok 49 ods. 1 nariadenia stanovuje, že pôvodca odpadu podnikne kroky potrebné na zabezpečenie toho, aby sa s odpadom, ktorý prepravuje, nakladalo bez toho, aby pritom došlo k ohrozeniu ľudského zdravia, a aby sa s ním nakladalo spôsobom prijateľným z hľadiska životného prostredia počas celej doby jeho prepravy aj počas jeho zhodnotenia a zneškodnenia. Zodpovednosť pôvodcu odpadu teda zaniká až potom, keď došlo k zavŕšeniu týchto úkonov.

73.

Na rozdiel od toho, čo tvrdí Interseroh, zodpovednosť osoby zariaďujúcej prepravu odpadu nevylučuje zodpovednosť pôvodcu odpadu. Aj keď v prípade nezákonnej prepravy zodpovednosť za spätné prevzatie prináleží v prvom rade osobe zariaďujúcej prepravu, ( 21 ) nič to nemení na tom, že nariadenie, ktoré ukladá povinnosť spätného prevzatia a s ňou súvisiace náklady podľa reťazového mechanizmu, od oznamovateľa cez príslušný orgán miesta odoslania až k „fyzickým alebo právnickým osobám“, umožňuje zisťovať zodpovednosť pôvodcu v prípade nemožnosti vyvodiť ju voči osobe zariaďujúcej prepravu. ( 22 ) Z dôvodu potreby zaistiť, aby nijaký odpad nebol opustený a aby bol k dispozícii prispievateľ, ak je skutočný držiteľ odpadu platobne neschopný, tak právna úprava životného prostredia v zásade nevylučuje zodpovednosť pôvodného pôvodcu, a to aj v prípade, ak tento pôvodca už nie je držiteľom odpadu. ( 23 )

74.

Ak je odhalená nezákonná preprava odpadu, ktorú nespôsobil príjemca odpadu, a ak zodpovednosť osoby zariaďujúcej prepravu nemôže byť spochybnená, napríklad preto, lebo táto osoba je platobne neschopná alebo je predmetom likvidácie, príslušné orgány musia byť schopné obrátiť sa na príjemcu odpadu alebo na zariadenie na zhodnocovanie odpadu, aby zistili totožnosť pôvodcu odpadu na účely vyvodenia jeho zodpovednosti, ak je to potrebné, alebo ho nechali znášať náklady na opätovné zavedenie.

75.

To sú dôvody, prečo treba potvrdiť:

76.

Svojou druhou otázkou týkajúcou sa vplyvu primárneho práva vnútroštátny súd nepriamo kladie otázku o tom, či je povinnosť podľa článku 18 ods. 1 nariadenia zlučiteľná s požiadavkami ochrany obchodného tajomstva, ktoré vyplývajú z primárneho práva a zo všeobecných zásad práva Únie.

77.

Za týchto podmienok treba overiť, či dodržanie základných práv bráni výkladu nariadenia uvedenému v bode 75 týchto návrhov.

78.

Táto otázka núti pátrať po tom, či obchodné tajomstvo požíva v práve Únie ochranu, a ak je to potrebné, aká je miera tejto ochrany.

79.

Túto otázku je možné zodpovedať tak, že právo na ochranu obchodného tajomstva požíva v práve Únie zásadnú ochranu.

80.

Toto právo je začlenené do Charty základných práv Európskej únie, ktorá ho zakotvuje ako súčasť práva na dobrú správu vecí verejných. Podľa článku 41 ods. 2 tejto charty právo na dobrú správu vecí verejných zahŕňa najmä „právo každého na prístup k spisu, ktorý sa ho týka, za predpokladu rešpektovania oprávnených záujmov dôvernosti a služobného a obchodného tajomstva“. Toto právo sa nachádza aj v článku 339 ZFEÚ, ktorý ukladá členom inštitúcií Spoločenstva povinnosť mlčanlivosti, ktorá sa vzťahuje na informácie chránené služobným tajomstvom, „najmä informácie o podnikoch, ich obchodných stykoch alebo nákladových položkách“.

81.

Vo svojej judikatúre Súdny dvor viackrát odkázal na právo na ochranu obchodného tajomstva, ktoré pretvoril na všeobecnú zásadu.

82.

Aj keď vo svojom rozsudku z 24. júna 1986 AKZO, Chemie a AKZO Chemie UK/Komisia ( 24 ), Súdny dvor potvrdil, že ustanovenia uplatniteľné v prejednávanej veci sa týkali osobitných prípadov, uviedol, že boli vyjadrením všeobecnej zásady, ktorá sa uplatňuje v priebehu správneho konania. ( 25 ) Vo svojom rozsudku z 19. mája 1994, SEP/Komisia ( 26 ), Súdny dvor opätovne potvrdil existenciu „všeobecnej zásady práva podnikov na ochranu ich obchodného tajomstva“ ( 27 ).

83.

Keďže ochrana obchodného tajomstva bola priamo zakotvená ako všeobecná zásada, nepovažujem za nevyhnutné zisťovať, či ju treba chrániť ako súčasť vlastníckeho práva, alebo ako súčasť práva na slobodný výkon hospodárskej činnosti.

84.

V každom prípade sa táto zásada nejaví ako absolútne privilégium, ale treba ju posudzovať s ohľadom na jej spoločenskú funkciu. Preto môžu byť dané obmedzenia, pokiaľ ich možno odôvodniť naliehavými dôvodmi všeobecného záujmu, pod podmienkou, že obmedzenia sú spôsobilé zaručiť uskutočnenie sledovaného cieľa a nejdú nad rámec toho, čo je na jeho dosiahnutie nevyhnutné.

85.

Súdny dvor bol vo svojom už citovanom rozsudku Varec napríklad nabádaný na to, aby vyvážil právo podnikateľov na ochranu ich dôverných informácií a ich obchodné tajomstvo s právom na prístup k informáciám týkajúcim sa konaní verejného obstarávania. ( 28 )

86.

Vyváženie záujmov, ku ktorému je potrebné podľa môjho názoru dospieť, musí prihliadať na to, že podľa článku 191 ods. 2 ZFEÚ sa politika Únie v oblasti životného prostredia snaží o vysokú úroveň ochrany. Vychádza zo zásad predchádzania škodám a prevencie, zo zásady nápravy škôd na životnom prostredí prioritne pri zdroji a zo zásady, že náhradu škody hradí znečisťovateľ. Okrem toho podľa článku 11 ZFEÚ „požiadavky ochrany životného prostredia musia byť začlenené do vymedzenia a uskutočňovania politík Únie a činností, a to predovšetkým s ohľadom na podporu trvalo udržateľného rozvoja“.

87.

Skutočnosti rozhodujúce na dosiahnutie rovnováhy medzi ochranou životného prostredia a právom na obchodné tajomstvo musia podľa môjho názoru spočívať jednak v prínose, ktorý majú predmetné informácie pre ochranu životného prostredia, a jednak v miere závažnosti zásahu do obchodného tajomstva spôsobenom zverejnením týchto informácií.

88.

Povinnosť obchodníka prezradiť totožnosť pôvodcu odpadu zodpovedá všeobecnému záujmu na ochrane životného prostredia.

89.

Vo všeobecnosti platí, ako to potvrdil Súdny dvor vo svojom rozsudku z 8. septembra 2009, Komisia/Parlament a Rada ( 29 ), že toto nariadenie je tak prostredníctvom svojho cieľa, ako aj obsahu zamerané predovšetkým na ochranu ľudského zdravia a životného prostredia proti potenciálne škodlivým účinkom cezhraničnej prepravy odpadu. ( 30 )

90.

Ak je postup predchádzajúceho písomného oznámenia a súhlasu, ktorý nariadenie stanovuje pre nebezpečný odpad, typickým nástrojom politiky životného prostredia, ( 31 ) informačný postup stanovený pre odpad zo zeleného zoznamu takisto spĺňa tento cieľ. Súdny dvor tak potvrdil, že „skutočnosť, že… nariadenie sa uplatní aj na odpad, ktorý nie je nebezpečný, a na odpad určený na zhodnotenie, neprepožičiava nariadeniu obchodný charakter ani neoslabuje jeho ekologický rozmer, pretože každý druh odpadu je pre životné prostredie neodmysliteľne škodlivý[ ( 32 )]“ ( 33 ) .

91.

Bez ohľadu na to, či je, alebo nie je nebezpečný, odpad sa nemôže považovať za bežný tovar. Tento tovar môže byť v obehu len „slobodne kontrolovaný“ ( 34 ), keďže jeho pohyb môže byť sťažený naliehavými požiadavkami ochrany životného prostredia.

92.

Povinnosť uviesť údaje na doklade, ktorý sa odovzdá príjemcovi odpadu, sa na dosiahnutie tohto cieľa javí ako nevyhnutná.

93.

Táto povinnosť je pre orgány kontroly dvojitou zárukou účinnosti a bezpečnosti pre príjemcov odpadu, ktorí vykonávajú jeho zhodnotenie.

94.

Účinnosť kontroly odpadu pri preprave alebo príchode na miesto určenia si totiž vyžaduje, aby orgány štátu tranzitu alebo miesta určenia mali po nahliadnutí do dokladu, ktorý odpad sprevádza, okamžitú znalosť totožnosti pôvodcu odpadu bez toho, aby sa museli obrátiť na osobu, ktorá zariaďuje prepravu a podľa článku 18 ods.1 písm. a) nariadenia sa nachádza v štáte miesta odoslania. Tak ako tvrdí belgická vláda, táto časť informácie je kritériom, na základe ktorého je možné posúdiť nevyhnutnosť vykonať dlhú a nákladnú fyzickú kontrolu, ktorá vyžaduje znehybnenie tovaru. Potreba kontaktovať sa s obchodníkom na účely zistenia totožnosti pôvodcu by teda spomalila kontrolné postupy a v dôsledku toho by spôsobila vážne nepríjemnosti takým odvetviam činnosti, ako je námorná doprava, ktoré uplatňujú zásadu „práve včas“ a pracujú v neustálom vypätí.

95.

Treba zdôrazniť, že aj keď sa odpad zo zeleného zoznamu považuje za odpad vykazujúci minimálne nebezpečenstvo pre životné prostredie a ľudské zdravie, oznamovacia povinnosť stanovená v článku 18 ods. 1 nariadenia má za účel predchádzať rizikám obchádzania postupu predchádzajúceho písomného oznámenia a súhlasu stanoveného pre nebezpečný odpad. Preto je potrebné, aby mohli orgány členských štátov vykonávať nepretržitý dohľad nad pohybom odpadu od jeho pôvodcu po konečné zhodnotenie, aby boli schopné overiť, že patrí do zeleného zoznamu alebo, ak nastane taký prípad, že nebol zmiešaný s inými surovinami v takej miere, ktorá ohrozuje jeho zhodnotenie v súlade so životným prostredím.

96.

Pokiaľ ide o bezpečnosť spracovania odpadu, rakúska vláda správne zdôrazňuje, že práve na základe znalosti povahy a zloženia odpadu sa môžu príjemca a orgány kontroly uistiť o tom, že odpad môže byť spracovaný spôsobom prijateľným pre životné prostredie. Označenie pôvodcu odpadu môže samo osobe predstavovať zásadný údaj, napríklad ak sa preukáže, že pôvodca odpadu obvykle produkuje nebezpečný odpad. Okrem toho, pokiaľ sa zariadenie na zhodnocovanie odpadu alebo orgány kontroly štátu miesta určenia považujú za nedostatočne informované, je možné vyžadovať od nich dodatočné spresnenia.

97.

Znalosť pôvodcu odpadu preto predstavuje nevyhnutnú informáciu pre príjemcu odpadu, ktorý jej nebol pozbavený, pokiaľ sa na účely zabezpečenia prepravy obrátil na obchodníka.

98.

Zásah do práva na ochranu údajov vzťahujúcich sa na obchodné tajomstvo, ku ktorému by tak mohlo dôjsť, sa mi zdá byť obmedzený.

99.

Súhlasím s analýzou Komisie, ktorá uvádza, že vo svojich vzájomných vzťahoch si môžu účastníci prepravy s určitými výhradami stanoviť zmluvné dojednania, aby sa vyhli nepríjemnostiam, ktoré môžu vzniknúť, ak by príjemca odpadu použil informácie týkajúce sa totožnosti pôvodcu odpadu na iné účely ako na účely stanovené nariadením.

100.

Ďalej si kladiem otázku o skutočnom rozsahu a závažnosti ujmy, ktorá by obchodníkom vznikla v dôsledku uverejnenia totožnosti pôvodcov odpadu. Informačné podklady, ktoré boli predložené v písomnej časti konania a na pojednávaní, neumožňujú utvoriť si o nej úplný obraz.

101.

Z týchto úvah vyplýva, že režim poskytovania informácií zavedený nariadením pre odpad zo zeleného zoznamu je primeraný.

102.

Na základe toho som dospel k záveru, že skúmanie druhej otázky neodhalilo žiadnu skutočnosť, ktorá by bola spôsobilá zasiahnuť platnosť článku 18 odsekov 1 a 4 nariadenia, tak ako ho navrhujem vykladať.

103.

Na základe vyššie uvedených dôvodov navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na otázky, ktoré mu položil Verwaltungsgericht Mainz, takto: