Rozsudok Súdneho dvora (prvá komora) z 22. novembra 2012 (návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal High Court of Ireland — Írsko) — M./Minister for Justice, Equality and Law Reform, Írsko, Attorney General

(Vec C-277/11) (1)

(Prejudiciálne konanie - Spoločný európsky azylový systém - Smernica 2004/83/ES - Minimálne ustanovenia pre priznanie postavenia utečenca alebo postavenia doplnkovej ochrany - Článok 4 ods. 1 druhá veta - Spolupráca členského štátu so žiadateľom na účely posúdenia podstatných prvkov jeho žiadosti - Rozsah - Riadny priebeh vnútroštátneho konania uskutočneného pri posudzovaní žiadosti o doplnkovú ochranu po zamietnutí žiadosti o priznanie postavenia utečenca - Dodržiavanie základných práv - Právo byť vypočutý)

2013/C 26/16

Jazyk konania: angličtina

Vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania

High Court of Ireland

Účastníci konania pred vnútroštátnym súdom

Žalobca: M.

Žalovaní: Minister for Justice, Equality and Law Reform, Írsko, Attorney General

Predmet veci

Návrh na začatie prejudiciálneho konania — High Court of Ireland — Výklad článku 4 ods. 1 smernice Rady 2004/83/ES z 29. apríla 2004 o minimálnych ustanoveniach pre oprávnenie a postavenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva ako utečencov alebo osôb, ktoré inak potrebujú medzinárodnú ochranu, a obsah poskytovanej ochrany (Ú. v. EÚ L 304, s. 12; Mim. vyd. 19/007, s. 96) — Žiadosť o doplnkovú ochranu po odmietnutí priznania postavenia utečenca — Návrh na zamietnutie žiadosti o doplnkovú ochranu — Povinnosť poskytnúť žiadateľovi výsledky posúdenia jeho žiadosti pred prijatím konečného rozhodnutia

Výrok rozsudku

Požiadavku spolupráce dotknutého členského štátu so žiadateľom o azyl, ktorá je uvedená v článku 4 ods. 1 druhej vete smernice Rady 2004/83/ES z 29. apríla 2004 o minimálnych ustanoveniach pre oprávnenie a postavenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva ako utečencov alebo osôb, ktoré inak potrebujú medzinárodnú ochranu, a obsah poskytovanej ochrany, nemožno vykladať v tom zmysle, že v prípade, ak cudzinec žiada o priznanie postavenia doplnkovej ochrany po tom, čo mu bolo zamietnuté priznanie postavenia utečenca, a ak má zodpovedný vnútroštátny orgán v úmysle zamietnuť aj túto druhú žiadosť, má tento orgán v tejto súvislosti pred prijatím svojho rozhodnutia povinnosť informovať dotknutú osobu o navrhovanom zamietavom rozhodnutí o jeho žiadosti a oboznámiť túto osobu s tvrdeniami, na ktorých zamýšľa založiť takéto zamietnutie, aby tak žiadateľ mohol v tejto súvislosti oznámiť svoje stanovisko.

Ak však ide o taký systém, aký zaviedla vnútroštátna právna úprava, o ktorú ide vo veci samej, ktorý charakterizuje existencia dvoch odlišných a na seba nadväzujúcich konaní, ktorých cieľom je preskúmanie jednak žiadosti o získanie postavenia utečenca a jednak žiadosti o doplnkovú ochranu, prináleží vnútroštátnemu súdu, aby v rámci každého z týchto konaní dohliadal na rešpektovanie základných práv žiadateľa a konkrétne práva byť vypočutý v tom zmysle, že sa žiadateľovi musí umožniť účinne oznámiť jeho pripomienky pred prijatím akéhokoľvek rozhodnutia, ktorým sa mu neprizná požadovaná ochrana. V takomto systéme okolnosť, že dotknutá osoba už bola riadne vypočutá počas preskúmania jej žiadosti o priznanie postavenia utečenca, neznamená, že od tejto formálnej požiadavky možno upustiť v rámci konania týkajúceho sa žiadosti o doplnkovú ochranu.

(1)  Ú. v. EÚ C 226, 30.7.2011.