1. Občianstvo Európskej únie – Právo na voľný pohyb a pobyt na území členských štátov – Smernica 2004/38 – Právo opustiť územie štátu a právo na vstup na toto územie – Pôsobnosť
(Články 20 ZFEÚ a 21 ZFEÚ; smernica Európskeho parlamentu a Rady 2004/38, článok 4 ods. 1)
2. Občianstvo Európskej únie – Právo na voľný pohyb a pobyt na území členských štátov – Smernica 2004/38 – Obmedzenie práva na vstup a práva na pobyt z dôvodov verejného poriadku, verejnej bezpečnosti alebo verejného zdravia – Všeobecné zásady – Priamy účinok
(Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2004/38, článok 27)
3. Občianstvo Európskej únie – Právo na voľný pohyb a pobyt na území členských štátov – Smernica 2004/38 – Obmedzenie práva na vstup a práva na pobyt z dôvodov verejného poriadku, verejnej bezpečnosti alebo verejného zdravia – Rozsah
(Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2004/38, článok 27)
4. Občianstvo Európskej únie – Právo na voľný pohyb a pobyt na území členských štátov – Smernica 2004/38 – Obmedzenie práva na vstup a práva na pobyt z dôvodov verejného poriadku alebo verejnej bezpečnosti
(Článok 21 ZFEÚ; smernica Európskeho parlamentu a Rady 2004/38, článok 27)
5. Občianstvo Európskej únie – Právo na voľný pohyb a pobyt na území členských štátov – Smernica 2004/38 – Obmedzenie práva na vstup a práva na pobyt z dôvodov verejného poriadku alebo verejnej bezpečnosti
(Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2004/38, článok 27 ods. 1 a 2)
1. Osoba, ktorá má štátnu príslušnosť členského štátu, má v zmysle článku 20 ZFEÚ postavenie občana Únie, a teda sa môže aj voči členskému štátu svojho pôvodu domáhať práv, ktoré patria k tomuto postaveniu, najmä práva voľne sa pohybovať a zdržiavať sa na území členských štátov, ktoré priznáva článok 21 ZFEÚ. Právo na slobodný pohyb zahŕňa tak právo občanov Európskej únie vstúpiť na územie iného členského štátu, ako je členský štát ich pôvodu, ako aj tomu zodpovedajúce právo opustiť územie svojho štátu pôvodu. Základné slobody zaručené touto Zmluvou by totiž boli zbavené svojej podstaty, keby členský štát pôvodu mohol bez platného odôvodnenia zakázať svojim vlastným štátnym príslušníkom opustiť územie tohto štátu s cieľom usadiť sa v inom členskom štáte.
Vzhľadom na to, že článok 4 ods. 1 smernice 2004/38 o práve občanov Únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať sa v rámci územia členských štátov výslovne stanovuje, že všetci občania Únie s platným preukazom totožnosti alebo pasom majú právo opustiť územie členského štátu, aby cestovali do iného členského štátu, na situáciu osoby, ktorá chce cestovať z územia štátu, ktorého je príslušníkom, na územie iného členského štátu, sa vzťahuje právo občanov Únie slobodne sa pohybovať a slobodne sa zdržiavať v členských štátoch.
(pozri body 24 – 27)
2. Skutočnosť, že vnútroštátny zákon, ktorým sa preberá smernica 2004/38 o práve občanov Únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať sa v rámci územia členských štátov, sa nevzťahuje na štátnych príslušníkov dotknutého členského štátu, nemôže mať za dôsledok, aby bolo vnútroštátnemu súdu zabránené zabezpečiť plný účinok právnych predpisov Únie, a konkrétnejšie článku 27 uvedenej smernice. Vnútroštátnemu súdu, ktorý koná vo veci samej, preto prislúcha, aby ponechal neuplatnené ustanovenie vnútroštátneho práva, ktoré odporuje právu Únie, najmä zrušiac individuálne správne rozhodnutie, ktoré bolo prijaté na základe takého ustanovenia. Okrem toho ustanovení uvedeného článku, nepodmienečných a dostatočne jasných, sa môže jednotlivec dovolávať voči členskému štátu, ktorého je štátnym príslušníkom.
(pozri body 31, 32)
3. Hoci členské štáty môžu v súlade s ich vnútroštátnymi potrebami, ktoré môžu byť v jednotlivých členských štátoch a obdobiach rôzne, v podstate voľne stanoviť požiadavky verejného poriadku a verejnej bezpečnosti, stále platí, že v kontexte Únie a najmä na účely odôvodnenia odchýlky zo základnej zásady voľného pohybu osôb treba tieto požiadavky chápať striktne v tom zmysle, že ich rozsah nemožno určiť jednostranne každým členským štátom bez kontroly zo strany orgánov Únie.
(pozri bod 34)
4. Právu Únie neodporuje vnútroštátna právna úprava členského štátu, ktorá správnemu orgánu umožňuje zakázať štátnemu príslušníkovi tohto štátu opustiť tento štát z dôvodu, že nebol zaplatený daňový dlh spoločnosti, ktorej je jedným z konateľov, ale len za splnenia dvoch podmienok, a to, že predmetné opatrenie má za cieľ za určitých výnimočných okolností, ktoré môžu vyplývať najmä z povahy alebo výšky tohto dlhu, reagovať na skutočnú, existujúcu a dostatočne vážnu hrozbu ovplyvňujúcu jeden zo základných záujmov spoločnosti a že cieľ, ktorý je takto sledovaný, nepredstavujú iba ekonomické účely. Vnútroštátnemu súdu prislúcha overiť, či sú tieto dve podmienky splnené.
V zásade totiž nemožno vylúčiť, aby nevymoženie daňových pohľadávok mohlo patriť pod požiadavky verejného poriadku. Ďalej, keďže vymáhanie verejných pohľadávok, najmä daní, smeruje k zabezpečeniu financovania funkcií dotknutého členského štátu, v závislosti na rozhodnutiach, ktoré sú prejavom jeho všeobecnej politiky v hospodárskej a sociálnej oblasti, opatrenia prijaté verejnými orgánmi s cieľom zabezpečiť toto vymáhanie nemôžu byť zo zásady považované za prijaté výlučne na ekonomické účely v zmysle ustanovení článku 27 ods. 1 smernice 2004/38 o práve občanov Únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať sa v rámci územia členských štátov.
(pozri body 37, 38, 40, bod 1 výroku)
5. Aj keby opatrenie zákazu opustiť územie štátu bolo prijaté za podmienok stanovených článkom 27 ods. 1 smernice 2004/38 o práve občanov Únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať sa v rámci územia členských štátov, podmienky, ktoré sú uvedené v odseku 2 toho istého článku, takému opatreniu bránia, ak vychádza len z existencie daňového dlhu spoločnosti, ktorej je dotknutý účastník jedným z konateľov, a iba pre toto jeho postavenie, pričom sa nevykoná žiadne špecifické posúdenie osobného správania dotknutej osoby, a bez akéhokoľvek odkazu na akúkoľvek hrozbu, ktorú by toto správanie predstavovalo pre verejný poriadok, a ak zákaz opustenia územia štátu nie je vhodný na zabezpečenie realizácie cieľa, ktorý sleduje, a prekračuje rámec toho, čo je nevyhnutné na jeho dosiahnutie. Vnútroštátnemu súdu prislúcha, aby posúdil, či vo veci, ktorú prejednáva, ide o takýto prípad.
(pozri bod 49, bod 2 výroku)