Keywords
Summary

Keywords

1. Základné práva – Rešpektovanie súkromného a rodinného života

(Charta základných práv Európskej únie, článok 7)

2. Súdna spolupráca v občianskych veciach – Právomoc, uznávanie a výkon rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností – Nariadenie č. 2201/2003 – Opatrovnícke právo

(Charta základných práv Európskej únie, články 7 a 24; nariadenie Rady č. 2201/2003, článok 2 bod 11)

Summary

1. Z článku 52 ods. 3 Charty základných práv Európskej únie vyplýva, že v rozsahu, v akom táto charta obsahuje práva, ktoré zodpovedajú právam zaručeným v Európskom dohovore o ochrane ľudských práv, je zmysel a rozsah týchto práv rovnaký ako zmysel a rozsah práv ustanovených v tomto dohovore. Toto ustanovenie však nebráni tomu, aby právo Únie priznávalo širší rozsah ochrany týchto práv. Pokiaľ ide o článok 7 tej istej charty, podľa ktorého každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a komunikácie, jeho znenie je totožné so znením článku 8 ods. 1 dohovoru s výnimkou prípadu, keď namiesto pojmu „svoja komunikácia“ používa pojem „svoja korešpondencia“. Článok 7 teda obsahuje práva, ktoré zodpovedajú právam zaručeným článkom 8 ods. 1 dohovoru. Preto mu treba prisúdiť rovnaký zmysel a rozsah pôsobnosti, ako je zmysel a rozsah pôsobnosti článku 8 ods. 1 dohovoru, tak ako bol vyložený v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva.

(pozri bod 53)

2. Nariadenie č. 2201/2003 o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie č. 1347/2000, sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby právny poriadok členského štátu podmienil nadobudnutie opatrovníckeho práva otcom dieťaťa, ktorý nie je manželom matky dieťaťa, rozhodnutím príslušného vnútroštátneho súdu, prostredníctvom ktorého sa mu také opatrovnícke právo, v dôsledku ktorého môže byť premiestnenie alebo zadržanie tohto dieťaťa jeho matkou považované za neoprávnené podľa článku 2 bodu 11 tohto nariadenia, priznáva.

Nariadenie č. 2201/2003 totiž neurčuje osobu s opatrovníckym právom, na základe ktorého možno považovať premiestnenie dieťaťa podľa jeho článku 2 bodu 11 za neoprávnené, ale v súvislosti s určením osoby s týmto opatrovníckym právom odkazuje na právny poriadok členského štátu, na ktorého území malo dieťa svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred premiestnením alebo zadržaním. Právny poriadok tohto členského štátu tak stanovuje podmienky, pri ktorých splnení biologický otec nadobudne opatrovnícke právo k svojmu dieťaťu v zmysle článku 2 bodu 9 uvedeného nariadenia, pričom v prípade potreby nadobudnutie tohto práva podmieňuje rozhodnutím príslušného vnútroštátneho súdu, na základe ktorého sa mu také právo priznáva. Nariadenie č. 2201/2003 je následne potrebné vykladať v tom zmysle, že neoprávnenosť premiestnenia dieťaťa na účely uplatnenia tohto nariadenia závisí výlučne od existencie opatrovníckeho práva, ktoré priznáva uplatniteľné vnútroštátne právo a v rozpore s ktorým došlo k tomuto premiestneniu.

Článkom 7 a 24 charty základných práv Európskej únie takýto výklad neodporuje.

Hoci totiž na to, aby sa rozhodlo, že premiestnenie dieťaťa, ktoré jeho matka zobrala do iného členského štátu, je neoprávnené, je na účely uplatnenia nariadenia č. 2201/2003 potrebné, aby sa jeho biologický otec obrátil pred premiestnením dieťaťa na príslušný vnútroštátny súd s návrhom, aby sa mu priznalo opatrovnícke právo k jeho dieťaťu, ktoré je v takom prípade takisto podstatnou súčasťou práva biologického otca na súkromný a rodinný život, naopak skutočnosť, že biologický otec nie je na rozdiel od matky automatickým držiteľom opatrovníckych práv k svojmu dieťaťu podľa článku 2 tohto nariadenia, nemá vplyv na základný obsah jeho práva na súkromný a rodinný život uvedeného v článku 7 Charty základných práv Európskej únie, pokiaľ je jeho právo na návrh príslušnému vnútroštátnemu súdu na priznanie opatrovníckeho práva zachované.

Toto konštatovanie nemôže spochybniť ani skutočnosť, že pokiaľ otec neuskutočnil včas úkony na to, aby nadobudol opatrovnícke právo, stráca v prípade premiestnenia dieťaťa matkou do iného členského štátu možnosť domáhať sa navrátenia dieťaťa do členského štátu, na ktorého území malo dieťa svoj obvyklý pobyt. Také premiestnenie je totiž zo strany matky, ktorá má opatrovnícke právo k dieťaťu, oprávneným výkonom jej vlastného práva voľného pohybu upraveného v článku 20 ods. 2 písm. a) ZFEÚ a článku 21 ods. 1 ZFEÚ a práva rozhodovať o mieste pobytu dieťaťa bez toho, aby to zbavovalo biologického otca možnosti, aby vykonal svoje právo na podanie návrhu smerujúceho k tomu, aby mu bolo následne priznané opatrovnícke právo k jeho dieťaťu a právo styku s ním. Priznanie opatrovníckeho práva k dieťaťu jeho biologickému otcovi napriek tomu, že mu také právo nebolo priznané na základe vnútroštátneho práva, sa tak podľa článku 2 bodu 11 nariadenia č. 2201/2003 nezlučuje s požiadavkami právnej istoty a potrebnou ochranou práv a slobôd iných podľa článku 52 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie, v tomto prípade matky. Také riešenie by okrem iného predstavovalo riziko porušenia článku 51 ods. 2 charty.

Okrem toho so zreteľom na rôznorodosť mimomanželských vzťahov a z toho vyplývajúcu rôznorodosť vzťahov medzi rodičmi a ich deťmi, ktorá sa prejavuje tým, že členské štáty priznávajú rozsah a rozdelenie rodičovských práv a povinností rôzne, je potrebné článok 24 Charty základných práv Európskej únie v spojení s článkom 7 uvedenej charty vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby sa na účely uplatnenia nariadenia č. 2201/2003 v zásade priznalo opatrovnícke právo výlučne matke a biologickému otcovi až na základe súdneho rozhodnutia. Takáto požiadavka totiž príslušnému vnútroštátnemu súdu umožňuje, aby rozhodol o opatrovníckom práve k dieťaťu, ako aj o práve styku s ním, pričom zohľadní také relevantné údaje, a to najmä okolnosti narodenia dieťaťa, povahu vzťahu medzi rodičmi, povahu vzťahu medzi každým z rodičov a dieťaťom, ako aj schopnosť každého z rodičov plniť si opatrovnícke povinnosti. Zohľadnenie týchto údajov má chrániť najlepší záujem dieťaťa v súlade s článkom 24 ods. 2 charty.

(pozri body 43, 44, 55, 57 – 59, 62 – 64 a výrok)