1.

Návrhy na začatie prejudiciálneho konania sa týkajú výkladu článkov 67 ZFEÚ a 267 ZFEÚ. Prvá otázka, ktorú Cour de cassation (Kasačný súd) (Francúzsko) položil, sa týka súladu článku 267 ZFEÚ a francúzskeho organického zákona č. 2009-1523 z 10. decembra 2009, ktorým sa vykonáva článok 61-1 Ústavy Francúzskej republiky a ktorý upravuje v zmysle uvedeného článku Ústavy inštitút „prednostnej otázky ústavnosti“. Tento nový mechanizmus je výsledkom ústavnej reformy, ktorá nadobudla účinnosť 1. marca 2010 a stanovuje kontrolu a posteriori týkajúcu sa ústavnosti zákonných ustanovení. Cour de cassation žiada Súdny dvor, aby upresnil, či článok 267 ZFEÚ je v rozpore s článkami 23-2 a 23-5 nariadenia č. 58-1067 zo 7. novembra 1958 o organickom zákone o Conseil constitutionnel (Ústavná rada), zmeneného a doplneného francúzskym organickým zákonom č. 2009-1523 (ďalej len „nariadenie č. 58-1067“), ktoré ukladajú vnútroštátnym súdom povinnosť rozhodnúť prednostne o postúpení im položenej otázky ústavnosti na Conseil constitutionnel, ak sa táto otázka týka nesúladu textu vnútroštátneho práva s Ústavou Francúzskej republiky z dôvodu jeho rozporu s ustanoveniami práva Únie.

2.

V druhej položenej otázke sa vnútroštátny súd pýta, či článok 78-2 štvrtý odsek francúzskeho trestného poriadku, podľa ktorého určené policajné orgány môžu pristúpiť ku kontrole totožnosti akejkoľvek osoby v zóne medzi vnútrozemskou hranicou Francúzska so štátmi, ktoré sú stranami Dohovoru, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda zo 14. júna 1985 uzatvorená medzi vládami štátov hospodárskej únie Beneluxu, Nemeckej spolkovej republiky a Francúzskej republiky o postupnom zrušení kontrol na ich spoločných hraniciach (Ú. v. ES L 239, 2000, s. 19; Mim. vyd. 19/002, s. 9), podpísaného v Schengene 19. júna 1990 (ďalej len „dohovor podpísaný v Schengene 19. júna 1990“) a líniou vedenou vo vzdialenosti 20 kilometrov od tejto hranice, je v súlade s článkom 67 ZFEÚ, z ktorého vyplýva absencia kontrol osôb na vnútorných hraniciach.

3.

Podľa článku 20 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 562/2006 z 15. marca 2006, ktorým sa ustanovuje kódex Spoločenstva o pravidlách upravujúcich pohyb osôb cez hranice (Kódex schengenských hraníc) (Ú. v. EÚ L 105, s. 1):

„Vnútorné hranice možno prekročiť v ktoromkoľvek bode bez toho, aby sa vykonala hraničná kontrola osôb bez ohľadu na ich štátnu príslušnosť.“

4.

Článok 21 tohto nariadenia s názvom „Kontroly v rámci územia“ stanovuje:

„Zrušenie kontroly vnútorných hraníc neovplyvní:

5.

Článok 37 tohto nariadenia s názvom „Podávanie oznámení členskými štátmi“ stanovuje:

„Členské štáty oznámia do 26. októbra 2006 Komisii vnútroštátne ustanovenia, ktoré sa týkajú článku 21 písm. c) a d)…

Informácie, ktoré oznamujú členské štáty, sa uverejnia v Úradnom vestníku Európskej únie, sérii C.“

6.

Podľa článku 37 nariadenia č. 562/2006 Francúzska republika oznámila nasledujúci text týkajúci sa povinnosti držby a nosenia dokladov a dokumentov v zmysle článku 21 písm. c) tohto nariadenia:

„Vo francúzskych právnych predpisoch sa táto povinnosť ustanovuje v článku L.611-1 zákona o vstupe a pobyte cudzincov a o azylovom práve [práve na azyl – neoficiálny preklad] (code de l’entrée et du séjour des étrangers et du droit d“asile, CESEDA), ktorý ustanovuje, že mimo kontroly totožnosti alebo po nej by cudzinci mali byť schopní predložiť dokumenty alebo doklady, na základe ktorých sú oprávnení cestovať alebo sa zdržiavať na francúzskom území, na požiadanie príslušníkov justičnej polície a pod ich dohľadom [a na ich príkaz a zodpovednosť – neoficiálny preklad] aj na žiadosť agentov a zastupujúcich agentov justičnej polície.5 ( 2 )

7.

Článok 61-1 Ústavy Francúzskej republiky stanovuje:

„Ak sa v priebehu konania pred súdom namieta, že zákonné ustanovenie porušuje práva a slobody zaručené Ústavou, Conseil d’État [Štátna rada] alebo Cour de cassation môžu podať v súvislosti s touto otázkou návrh na začatie konania na Conseil constitutionnel, ktorý v stanovenej lehote rozhodne.

Organický zákon určí podmienky uplatnenia tohto článku.“

8.

Článok 62 Ústavy Francúzskej republiky stanovuje:

„Ustanovenie, ktoré je na základe článku 61 vyhlásené za protiústavné, nemôže byť vyhlásené ani uplatňované.

Ustanovenie, ktoré je na základe článku 61-1 vyhlásené za protiústavné, sa zrušuje odo dňa zverejnenia rozhodnutia Conseil constitutionnel alebo od neskoršieho dňa stanoveného v tomto rozhodnutí. Conseil constitutionnel určí podmienky a hranice, v ktorých je možné napadnúť účinky uvedeného ustanovenia.

Proti rozhodnutiam Conseil constitutionnel nemožno podať opravný prostriedok. Sú záväzné pre orgány verejnej moci, ako aj pre všetky správne a súdne orgány.“

9.

Článok 88-1 Ústavy Francúzskej republiky stanovuje:

„Republika je súčasťou Európskej únie vytvorenej štátmi, ktoré sa slobodne rozhodli vykonávať niektoré svoje právomoci spoločne v zmysle Zmluvy o Európskej únii a Zmluvy o fungovaní Európskej únie, tak ako vyplývajú z Lisabonskej zmluvy podpísanej v Lisabone 13. decembra 2007.“

10.

Článok 1 organického zákona č. 2009-1523 stanovuje:

„V nariadení č. 58-1067 zo 7. novembra 1958 o organickom zákone o Conseil constitutionnel sa za kapitolu II hlavy II vkladá kapitola IIa v tomto znení:

Kapitola IIa

Prednostná otázka ústavnosti

Časť 1

Ustanovenia, ktoré sa uplatňujú pred súdmi podriadenými Conseil d’État alebo Cour de cassation

Článok 23-1. – Pred súdmi podriadenými Conseil d’État alebo Cour de cassation musí byť dôvod založený na tom, že zákonné ustanovenie porušuje práva a slobody zaručené Ústavou, predložený v jasnom a odôvodnenom písomnom podaní, inak je neprípustný. Takýto dôvod možno po prvýkrát predložiť v konaní o opravnom prostriedku. Nemožno ho uplatniť bez návrhu. …

Článok 23-2. – Súd bezodkladne rozhodne odôvodneným rozhodnutím o postúpení prednostnej otázky ústavnosti na Conseil d’État alebo Cour de cassation. Uvedené postúpenie otázky sa uskutoční, ak sú splnené nasledujúce podmienky:

Ak sú dôvody spochybňujúce súlad zákonného ustanovenia jednak s právami a slobodami zaručenými Ústavou a jednak s medzinárodnými záväzkami Francúzska predložené súdu, musí tento v každom prípade prednostne rozhodnúť o postúpení otázky ústavnosti na Conseil d’État alebo Cour de cassation.

Rozhodnutie o postúpení otázky sa musí Conseil d’État alebo Cour de cassation zaslať do ôsmich dní po jeho vyhlásení spolu s vyjadreniami alebo návrhmi účastníkov konania. Proti tomuto rozhodnutiu nie je možné podať opravný prostriedok. Odmietnutie postúpiť otázku možno napadnúť len pomocou opravného prostriedku proti rozhodnutiu, ktorým sa rozhoduje o celom spore alebo o jeho časti.

…

Časť 2

Ustanovenia, ktoré sa uplatňujú pred Conseil d’État alebo Cour de cassation

Článok 23-4. – Conseil d’État alebo Cour de cassation rozhodnú v lehote troch mesiacov od doručenia rozhodnutia o postúpení uvedeného v článku 23-2 alebo v poslednom odseku článku 23-1, o podaní návrhu na začatie konania o prednostnej otázke ústavnosti na Conseil constitutionnel. K podaniu tohto návrhu sa pristúpi, ak sú splnené podmienky v bodoch 1 a 2 článku 23-2, ak je otázka nová alebo má závažný charakter.

Článok 23-5. – Dôvod založený na tom, že zákonné ustanovenie porušuje práva a slobody zaručené Ústavou možno predložiť – aj prvýkrát v rámci kasačného opravného prostriedku – v konaní pred Conseil d’État alebo Cour de cassation. Tento dôvod musí byť predložený v jasnom a odôvodnenom vyjadrení, inak je neprípustný. Nemožno ho uplatniť bez návrhu.

Conseil d’État alebo Cour de cassation musia v každom prípade, ak sú im predložené dôvody spochybňujúce súlad zákonného ustanovenia jednak s právami a slobodami zaručenými Ústavou a jednak s medzinárodnými záväzkami Francúzska, prednostne rozhodnúť o podaní návrhu na začatie konania o prednostnej otázke ústavnosti na Conseil constitutionnel.

Conseil d’État alebo Cour de cassation rozhodnú v lehote troch mesiacov od predloženia dôvodu. Konanie o prednostnej otázke ústavnosti pred Conseil constitutionnel sa začne, ak sú splnené podmienky v bodoch 1 a 2 článku 23-2, ak je otázka nová alebo má závažný charakter

Ak sa začalo konanie na Conseil constitutionnel, Conseil d’État alebo Cour de cassation prerušia konanie vo veci samej až do vyhlásenia rozhodnutia Conseil constitutionnel.

…“

11.

Článok L.611-1 Ceseda stanovuje:

„Okrem kontroly totožnosti by na požiadanie príslušníkov justičnej polície a na ich príkaz a zodpovednosť aj na žiadosť agentov a zastupujúcich agentov justičnej polície uvedených v článku 20 a článku 21 bode 1 trestného poriadku cudzinci mali byť schopní predložiť dokumenty alebo doklady, na základe ktorých sú oprávnení cestovať alebo sa zdržiavať na francúzskom území.

Po kontrole totožnosti uskutočnenej podľa článkov 78-1, 78-2 a 78-2-1 trestného poriadku môžu byť cudzinci vyzvaní, aby predložili dokumenty a doklady uvedené v predchádzajúcom odseku.“

12.

Podľa článku 78-1 francúzskeho trestného poriadku:

„Uplatnenie pravidiel upravených v tejto kapitole podlieha preskúmaniu súdnych orgánov uvedených v článkoch 12 a 13.

Osoba nachádzajúca sa na štátnom území musí strpieť kontrolu totožnosti vykonanú policajnými orgánmi uvedenými v nasledujúcich článkoch a za podmienok v nich stanovených.“

13.

Článok 78-2 prvý až tretí odsek francúzskeho trestného poriadku stanovuje:

„Príslušníci justičnej polície a na ich príkaz a zodpovednosť aj agenti a zastupujúci agenti justičnej polície uvedení v článku 20 a článku 21 bode 1 môžu akýmkoľvek spôsobom vyzvať na preukázanie totožnosti každého, v súvislosti s kým existuje jeden alebo viacero pravdepodobných dôvodov opodstatňujúcich podozrenie:

Totožnosť akejkoľvek osoby môže byť tiež predmetom kontroly na základe písomnej žiadosti procureur de la République [prokurátor] na účely vyšetrovania alebo stíhania porušení, ktoré tento upresní, pričom sa postupuje rovnakým spôsobom a na miestach a v časovom období, ktoré tento orgán určí. Skutočnosť, že kontrola totožnosti odhalí iné porušenia, ako sú tie, ktoré sú uvedené v žiadosti procureur de la République, nepredstavuje dôvod neplatnosti súvisiacich konaní.

Totožnosť akejkoľvek osoby bez ohľadu na jej správanie môže byť tiež predmetom kontroly spôsobom uvedeným v prvom odseku s cieľom zabrániť narušeniu verejného poriadku a najmä bezpečnosti osôb a majetku.“

14.

Článok 78-2 štvrtý odsek francúzskeho trestného poriadku stanovuje:

„V zóne medzi vnútrozemskou hranicou Francúzska so štátmi, ktoré sú stranami dohovoru podpísaného v Schengene 19. júna 1990, a líniou vedenou vo vzdialenosti 20 kilometrov od nej, ako aj vo verejne prístupných zónach prístavov, letísk a vlakových alebo autobusových staníc otvorených pre medzinárodnú dopravu a označených vo výnose možno tiež kontrolovať totožnosť všetkých osôb spôsobom uvedeným v prvom odseku s cieľom overiť dodržiavanie povinnosti držby, nosenia a predloženia dokladov a dokumentov podľa zákona. Ak táto kontrola prebieha vo vlaku uskutočňujúcom medzinárodné spojenie, možno ju vykonávať na časti jeho trasy od hranice po prvú zastávku nachádzajúcu sa viac než 20 kilometrov od nej. V prípade železničných liniek, ktoré uskutočňujú medzinárodné spojenie a majú osobitné dopravné vlastnosti, však možno kontrolu vykonať aj medzi uvedenou zastávkou a zastávkou, ktorá sa nachádza do 50 kilometrov od nej. Tieto linky a zastávky sú uvedené vo výnose ministerstva. Ak existuje úsek diaľnice vedúci zónou uvedenou v prvej vete tohto odseku a ak sa prvá mýtna brána nachádza za hranicou 20 kilometrov, môže sa kontrola uskutočniť až po túto bránu na odstavných plochách, ako aj v priestore tejto mýtnej brány a na odstavných plochách, ktoré sú s ňou spojené. Mýtne brány, ktorých sa toto ustanovenie týka, sú uvedené vo výnose. Skutočnosť, že kontrola totožnosti odhalí iné porušenie, ako je nedodržanie vyššie uvedených povinností, nepredstavuje dôvod neplatnosti súvisiacich konaní.“

15.

A. Melki a S. Abdeli, občania Alžírska, ktorí sa vo Francúzsku zdržiavali nezákonne, boli podľa článku 78-2 štvrtého odseku francúzskeho trestného poriadku kontrolovaní políciou v zóne medzi vnútrozemskou hranicou Francúzska s Belgickom a líniou vzdialenou od nej 20 kilometrov. Dňa 23. marca 2010 préfet du Nord de la République française (prefekt pre sever Francúzskej republiky) oznámil A. Melkimu a S. Abdelimu rozhodnutie o vrátení na hranicu a rozhodnutie o zaistení v zariadení, ktoré nepodlieha väzenskej správe.

16.

A. Melki a S. Abdeli predložili juge des libertés et de la détention (sudca rozhodujúci o obmedzení osobnej slobody), ktorý na návrh prefekta rozhodoval o žiadosti o predĺžení tohto zaistenia, vyjadrenie, ktoré obsahovalo prednostnú otázku ústavnosti. Obaja tvrdili, že článok 78-2 štvrtý odsek francúzskeho trestného poriadku porušuje práva a slobody zaručené Ústavou Francúzskej republiky. Juge des libertés et de la détention nariadil dvoma uzneseniami z 25. marca 2010 postúpenie nasledujúcej otázky na Cour de cassation:

„Porušuje článok 78-2 [štvrtý] odsek trestného poriadku práva a slobody zaručené Ústavou Francúzskej republiky?“

17.

Juge des libertés et de la détention tiež nariadil predĺženie zaistenia A. Melkiho a S. Abdeliho o pätnásť dní.

18.

Podľa vnútroštátneho súdu sa A. Melki a S. Abdeli na podporu tvrdenia, že článok 78-2 štvrtý odsek francúzskeho trestného poriadku je v rozpore s Ústavou Francúzskej republiky odvolávajú na jej článok 88-1. Tvrdia, že záväzky plynúce z Lisabonskej zmluvy, medzi ktoré patrí záväzok týkajúci sa voľného pohybu osôb, majú so zreteľom na článok 88-1 Ústavy ústavnoprávny rozmer a že článok 78-2 štvrtý odsek francúzskeho trestného poriadku, ktorý povoľuje kontroly hraníc Francúzska s členskými štátmi, je v rozpore so zásadou voľného pohybu osôb stanovenou článkom 67 ZFEÚ, podľa ktorého Únia zabezpečuje absenciu kontrol osôb na vnútorných hraniciach.

19.

Vo svojich návrhoch na začatie prejudiciálneho konania vnútroštátny súd po prvé uvádza, že z článku 23-2 nariadenia č. 58-1067 vyplýva, že súdy rozhodujúce vo veci samej nemôžu rozhodnúť o conventionnalité ( 3 ) zákonného ustanovenia pred postúpením otázky ústavnosti. Okrem toho podľa článku 62 Ústavy Francúzskej republiky proti rozhodnutiam Conseil constitutionnel nie je prípustný nijaký opravný prostriedok a sú záväzné pre orgány verejnej moci a všetky správne a súdne orgány. Podľa Cour de cassation z toho vyplýva, že v dôsledku organického zákona č. 2009-1523 súdy rozhodujúce vo veci samej nemajú možnosť položiť Súdnemu dvoru Európskej únie prejudiciálnu otázku pred postúpením otázky ústavnosti. Okrem toho ak Conseil constitutionnel rozhodne, že napadnuté zákonné ustanovenie je v súlade s právom Únie, uvedené súdy nemôžu po tomto rozhodnutí položiť Súdnemu dvoru prejudiciálnu otázku. Cour de cassation tiež uvádza, že podľa článku 23-5 nariadenia č. 58-1067 by za takýchto okolností a napriek výslovným požiadavkám článku 267 ZFEÚ nemohol ani on sám predložiť vec Súdnemu dvoru a ani rozhodnúť o otázke súladu textu s právom Únie.

20.

Po druhé sa Cour de Cassation zaujíma o súlad ustanovení článku 78-2 štvrtého odseku francúzskeho trestného poriadku a článku 67 ZFEÚ. Podľa vnútroštátneho súdu článok 67 ZFEÚ nepreberá výnimku zo zásady voľného pohybu osôb z dôvodu výhrady verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti, ktorú obsahuje dohovor podpísaný v Schengene 19. júna 1990.

21.

Za týchto okolností Cour de cassation položil Súdnemu dvoru vo svojich návrhoch na začatie prejudiciálneho konania zo 16. apríla 2010 tieto prejudiciálne otázky:

22.

Uznesením predsedu Súdneho dvora z 20. apríla 2010 boli veci C-188/l0 a C-189/l0 spojené na účely písomnej časti konania, ústnej časti konania a rozsudku.

23.

Cour de cassation vo svojich návrhoch na začatie prejudiciálneho konania požiadal Súdny dvor o naliehavé prejudiciálne konanie.

24.

Uznesením predsedu Súdneho dvora z 12. mája 2010 bolo prijaté rozhodnutie, že prejednávané veci budú prejednané v rámci skráteného súdneho konania podľa článku 23a Štatútu Súdneho dvora a článku 104a prvého odseku rokovacieho poriadku tohto súdu.

25.

Písomné pripomienky predložili A. Melki a S. Abdeli, ako aj francúzska, belgická, česká, nemecká, grécka, holandská, poľská a slovenská vláda a tiež Komisia. Na pojednávaní 2. júna 2010 predniesli všetky uvedené subjekty okrem slovenskej vlády aj ústne pripomienky.

26.

Domnievam sa, že je vhodné preskúmať v prvom rade druhú prejudiciálnu otázku, keďže odpoveď na prvú otázku podľa môjho názoru možno nájsť v ustálenej judikatúre Súdneho dvora týkajúcej sa príslušnej oblasti, kým druhá otázka je do istej miery nová.

27.

Francúzska vláda spochybňuje prípustnosť druhej prejudiciálnej otázky. V tejto súvislosti tvrdí, že spor vo veci samej, v ktorom juge des libertés et de la détention rozhodol o zlučiteľnosti článku 78-2 štvrtého odseku francúzskeho trestného poriadku a práva Únie je už ukončený. ( 4 ) Jediným konaním, ktoré stále prebieha, je preto konanie vyplývajúce z postúpenia prednostnej otázky ústavnosti na Cour de cassation, aby tento súd rozhodol o prípadnom podaní návrhu na začatie konania o prednostnej otázke ústavnosti na Conseil constitutionnel. Rozhodnutím č. 2010-605 DC z 12. mája 2010 pritom Conseil constitutionnel potvrdil svoju judikatúru, podľa ktorej preskúmanie dodržiavania medzinárodného práva alebo práva Únie nie je súčasťou preskúmania ústavnosti, a preto nespadá do jeho právomoci. Za týchto okolností francúzska vláda usudzuje, že otázka, či článok 78-2 štvrtý odsek francúzskeho trestného poriadku je v súlade s článkom 67 ZFEÚ, je v rámci jediného konania, ktoré stále prebieha pred Cour de cassation, absolútne irelevantná. Odpoveď, ktorú by Súdny dvor formuloval v súvislosti s druhou otázkou, je preto zbytočná. Uvedená otázka je teda podľa francúzskej vlády neprípustná.

28.

Je potrebné poznamenať, že námietka neprípustnosti podaná francúzskou vládou v súvislosti s druhou otázkou je založená na jej výklade vnútroštátneho práva, podľa ktorého preskúmanie dodržiavania práva Únie nie je súčasťou preskúmania ústavnosti, ( 5 ) a preto nepatrí do právomoci Conseil constitutionnel. V tejto súvislosti sa francúzska vláda opiera najmä o rozhodnutie č. 2010-605 DC z 12. mája 2010.

29.

Pokiaľ ide o odkazy uvedené v návrhoch na začatie prejudiciálneho konania týkajúce sa článkov 23-2 a 23-5 nariadenia č. 58-1067, ktoré neuvádzajú len dôvody spochybňujúce súlad zákonného ustanovenia s právami a slobodami zaručenými Ústavou Francúzskej republiky, ale aj dôvody spochybňujúce súlad zákonného ustanovenia s medzinárodnými záväzkami Francúzskej republiky, čiže aj s právom Európskej únie, domnievam sa, že zo spisu, ktorý má Súdny dvor k dispozícii, nevyplýva, že druhá prejudiciálna otázka položená Cour de cassation je v rámci konania pred týmto súdom týkajúceho sa prípustnosti prednostnej otázky ústavnosti absolútne irelevantná. Zdá sa, že rozhodnutie č. 2010-605 DC z 12. mája 2010 síce predstavuje prostriedok výkladu článkov 23-2 a 23-5 nariadenia č. 58-1067, nezmenilo však znenie dotknutých ustanovení.

30.

Preto sa domnievam, že druhá otázka je prípustná.

31.

Žalobcovia vo veci samej zastávajú názor, že nariadenie č. 562/2006 nestanovuje nijaký rozdiel medzi štátnymi príslušníkmi členských štátov a štátnymi príslušníkmi tretích štátov, ktorí majú slobodu prichádzať na územie Únie a odchádzať z neho. Poukazujú na to, že z článkov 67 ZFEÚ a 77 ZFEÚ nevyplýva nijaké zmiernenie ani výnimka z výkonu uvedenej slobody a tieto ustanovenia upravujú jednoznačnú a konkrétnu absenciu kontroly na vnútorných hraniciach, pričom nijaká okolnosť akejkoľvek povahy neumožňuje kontroly obnoviť. Podľa žalobcov vo veci samej článok 78-2 štvrtý odsek francúzskeho trestného poriadku túto slobodu narušuje, keďže kontroly sa vykonávajú len „s cieľom overiť dodržiavanie povinnosti držby, nosenia a predloženia dokladov a dokumentov podľa zákona“. Domnievajú sa, že toto ustanovenie dovoľuje vykonávanie systematických kontrol totožnosti v pohraničných oblastiach Francúzska, a teda na vnútorných hraniciach Únie. Okrem toho práve v tomto zmysle uplatňujú článok 78-2 francúzskeho trestného poriadku aj francúzske súdy. Žalobcovia vo veci samej tiež usudzujú, že možnosť pristúpiť ku kontrolám na vnútorných hraniciach vo výnimočných prípadoch, ktoré sú jasne definované v článkoch 23 až 25 nariadenia č. 562/2006, sa líši od prípadov upravených v dotknutom francúzskom zákonnom ustanovení.

32.

Francúzska vláda poukazuje na to, že dotknuté ustanovenia sú opodstatnené predovšetkým existenciou výrazného toku ľudí, ktorí krajinou prechádzajú. Orgány vnútroštátnej polície musia mať možnosť v dotknutej zóne pristúpiť ku kontrole držby dokumentov vyžadovaných zákonom, s cieľom zabezpečiť najmä účinný boj proti nezákonnému prisťahovalectvu. Podľa článku L.611-1 Cedesa by totiž cudzinci mali byť schopní predložiť dokumenty alebo doklady, na základe ktorých sú oprávnení cestovať alebo zdržiavať sa vo Francúzsku. Okrem toho majú dotknuté ustanovenia svoje odôvodnenie v nevyhnutnosti boja proti osobitnému typu trestnej činnosti v oblastiach prekročenia hraníc a v okolí hraníc. Podľa francúzskej vlády sa policajné kontroly vykonávané na základe článku 78-2 štvrtého odseku francúzskeho trestného poriadku v zóne 20 kilometrov od hranice jasne odlišujú od kontrol hraníc. Po prvé, cieľom policajných kontrol je preverenie totožnosti osoby buď s cieľom zabrániť páchaniu porušení alebo vzniku problémov s verejným poriadkom, alebo s cieľom hľadania páchateľov porušení. Po druhé, uvedené kontroly sa zakladajú na všeobecných informáciách a skúsenostiach policajných zložiek, ktoré preukázali osobitný význam kontrol v tejto zóne. Po tretie, tieto kontroly sú pripravované a vykonávané spôsobom, ktorý sa jasne odlišuje od systematických kontrol osôb na vonkajších hraniciach. Francúzska vláda sa totiž domnieva, že uvedené kontroly nemajú nijakú z vlastností kontrol hraníc, ktoré musia byť pevne stanovené, stále a systematické, ako to vyplýva z článku 7 nariadenia č. 562/2006.

33.

Nemecká vláda sa domnieva, že policajné kontroly (nesystematického charakteru) v pohraničných zónach sú naďalej možné za predpokladu dodržania podmienok stanovených v článku 21 nariadenia č. 562/2006. Grécka vláda zastáva názor, že policajné opatrenia, ktoré upravuje článok 78-2 francúzskeho trestného poriadku, nemajú za cieľ kontrolu hraníc a nevyplýva z nich odoprenie vstupu. Podľa nej jediným cieľom týchto opatrení je overenie, či kontrolovaná osoba má v držbe a môže predložiť – čo je jej povinnosťou – povolenia alebo dokumenty stanovené zákonom a preukázať tak svoju totožnosť. Grécka vláda tvrdí, že takéto kontroly sa nevykonávajú systematicky, ale spadajú do diskrečnej právomoci dotknutých orgánov, ktoré k nim „môžu“ pristúpiť, ale nie sú povinné tak urobiť. Z toho dôvodu sa grécka vláda domnieva, že tieto opatrenia sa týkajú kontrol, ktoré sú pripravované a vykonávané spôsobom, ktorý sa jasne odlišuje od systematických kontrol osôb na vonkajších hraniciach. Napokon uvádza, že predmetné policajné opatrenia sú odôvodnené prípadným ohrozením verejnej bezpečnosti a ich cieľom je práve boj proti cezhraničnej kriminalite.

34.

Slovenská vláda sa domnieva, že členské štáty majú z dôvodov verejného poriadku a vnútornej bezpečnosti právo na svojich územiach vykonávať policajné kontroly, ak cieľom týchto kontrol nie je kontrola vnútorných hraníc, a to napríklad so zámerom boja proti kriminalite prekračujúcej rámec hraníc alebo proti terorizmu. Zastáva tiež názor, že právomoc pristúpiť ku kontrole totožnosti v rámci vnútorných hraníc členského štátu a zabezpečiť tak dodržiavanie povinnosti mať pri sebe víza a doklad alebo ich mať v držbe, je rovnako v súlade s článkom 21 písm. c) nariadenia č. 562/2006.

35.

Holandská vláda poukazuje na to, že francúzska kontrola v pohraničnej oblasti sa svojím cieľom i obsahom odlišuje od kontroly hraníc. Cieľom kontroly hraníc je zabezpečiť, aby osoby, dopravné prostriedky a predmety získali povolenie na vstup na územie členských štátov patriacich do schengenského priestoru alebo na jeho opustenie. Takáto kontrola je založená na podmienkach vstupu do členského štátu patriaceho do tohto priestoru alebo na podmienkach jeho opustenia. Uvedená kontrola v každom prípade zahŕňa kontrolu držby platného cestovného dokladu. V prípade vstupu na územie môžu byť predmetom kontroly aj cieľ cesty a existenčné prostriedky. Podľa holandskej vlády tiež možno overiť, či vstup osoby, dopravného prostriedku alebo predmetu na územie môže predstavovať nebezpečenstvo pre verejný poriadok a bezpečnosť. Ide o úplne inú kontrolu, akou je francúzska kontrola v pohraničnej oblasti. Kontrola v pohraničnej oblasti má za cieľ overiť dodržiavanie povinnosti držby, nosenia a predloženia dokladov a dokumentov podľa zákona, najmä dokladov o totožnosti alebo povolení na pobyt. Kontrola držby týchto dokumentov je z hľadiska svojho obsahu kontrolou inej povahy a iného zamerania, akou je kontrola hraníc. Okrem toho francúzska kontrola v pohraničnej oblasti sa od kontroly hraníc, tak ako ju chápe holandská vláda, líši aj tým, ako sa vykonáva. Podľa holandskej vlády sa kontrola hraníc vykonáva systematicky, nepretržite a v priamom kontakte s každým, kto prekročí hranicu. Podľa belgickej vlády sa článok 67 ZFEÚ má vykladať vo svetle dohovoru podpísaného v Schengene 19. júna 1990, ktorý je neoddeliteľnou súčasťou práva Únie a vnútroštátnym orgánom nezakazuje uskutočňovať kontrolu totožnosti. Z toho podľa belgickej vlády vyplýva, že právo Únie nie je v rozpore s právnou úpravou, akou je tá, ktorá vyplýva z článku 78-2 štvrtého odseku francúzskeho trestného poriadku.

36.

Česká vláda sa domnieva, že podmienky stanovené nariadením č. 562/2006 vylučujú, aby policajné orgány členského štátu preukazovali vo všeobecnosti vyšší stupeň prísnosti pri kontrole totožnosti v pohraničnej oblasti (za hranicami schengenského priestoru) ako na iných miestach štátneho územia bez ohľadu na to, či takýto prístup vyplýva zo zákonných alebo podzákonných noriem, z interných smerníc alebo jednoducho z praxe príslušných orgánov. Vytvorenie osobitných policajných právomocí alebo postupov s cieľom kontroly všeobecne sa vzťahujúcej na konkrétne pohraničné územie, a to bez konkrétneho dôvodu, ktorý by mohol byť seriózne zohľadnený, je podľa tejto vlády svojou povahou opatrením kontroly vnútorných hraníc. Tento záver nič nemení na možnosti, aby členský štát na svojom území pristúpil k policajnej kontrole na základe všeobecnej normy, teda bez vzťahu k vnútorným hraniciam a ich prekročeniu. Komisia sa domnieva – odhliadnuc od overení, ktoré spadajú do právomoci vnútroštátneho súdu –, že jedinou kategóriou osôb, pri ktorej existuje väčšia pravdepodobnosť, že môže byť na základe kontrol totožnosti uskutočnených v blízkosti hraníc odhalená, je kategória zložená práve z osôb prekračujúcich hranicu nezákonne. Podľa Komisie preto ustanovenia článku 78-2 štvrtého odseku francúzskeho trestného poriadku nepredstavujú iba overenie dodržiavania povinnosti mať v držbe doklad totožnosti. Mali by byť naopak kvalifikované ako skryté kontroly hraníc, ktoré sú a priori zakázané článkom 20 nariadenia č. 562/2006. ( 6 )

37.

V návrhoch na začatie prejudiciálneho konania vnútroštátny súd výslovne uviedol ustanovenia článku 67 ods. 2 ZFEÚ, ktorý okrem iného uvádza, že Únia zabezpečuje absenciu kontrol osôb na vnútorných hraniciach. Preto sa domnievam, že druhá prejudiciálna otázka Cour de cassation vychádza zo zásady, že ustanovenia článku 78-2 štvrtého odseku francúzskeho trestného poriadku by mohli predstavovať kontroly osôb na vnútorných hraniciach.

38.

Keďže usudzujem, že táto prejudiciálna otázka sa týka len prekračovania vnútorných hraníc osobami, nebudem skúmať pravidlá týkajúce sa kontrol vonkajších hraníc ani obrovskú kategóriu iných opatrení prijatých v Únii s cieľom kompenzovať absenciu kontrol osôb na vnútorných hraniciach sledovanú členskými štátmi. ( 7 )

39.

Prijatím nariadenia č. 562/2006, ktorým sa ustanovuje kódex Spoločenstva o pravidlách upravujúcich pohyb osôb cez hranice, boli zavedené opatrenia, ktorých cieľom je zabezpečiť absenciu akýchkoľvek kontrol osôb pri prekračovaní vnútorných hraníc, ako aj pravidlá hraničnej kontroly osôb prekračujúcich vonkajšie hranice členských štátov Únie. ( 8 ) Podľa odôvodnenia č. 20 nariadenie č. 562/2006 rešpektuje základné práva a dodržiava zásady uznávané najmä Chartou základných práv Európskej únie.

40.

Z článku 20 nariadenia č. 562/2006 vyplýva, že vnútorné hranice možno prekročiť v ktoromkoľvek bode bez toho, aby sa vykonala hraničná kontrola osôb bez ohľadu na ich štátnu príslušnosť. Zabezpečením absencie kontrol osôb na vnútorných hraniciach článok 20 nariadenia č. 562/2006 v zásade tieto kontroly zakazuje. ( 9 ) Podľa článku 2 bodu 10 nariadenia č. 562/2006 „hraničné kontroly“ predstavujú „kontroly vykonávané na hraničných priechodoch, aby sa osobám, vrátane ich dopravných prostriedkov a predmetov v ich držbe, mohol povoliť vstup na územie členských štátov, alebo aby smeli toto územie opustiť“.

41.

Z toho vyplýva, že hraničné kontroly sa zameriavajú na právo vstúpiť na územie členských štátov alebo ho opustiť. ( 10 )

42.

Treba uviesť, že článok 21 rovnakého nariadenia stanovuje, že zrušenie kontroly vnútorných hraníc neovplyvní niektoré výsady členských štátov. Domnievam sa však, že formulácia použitá na stanovenie týchto výsad má byť predmetom doslovného výkladu, keďže predstavujú výnimky zo všeobecnej zásady zrušenia kontrol vnútorných hraníc. Uvedené výsady musia členské štáty uplatňovať na základe zásady dobrej viery a v súlade s cieľom a duchom tejto všeobecnej zásady.

43.

Zastávam preto názor, že tieto výsady, taxatívne vymedzené v článku 21 nariadenia č. 562/2006 by nemali narušovať zrušenie kontroly vonkajších hraníc. To napokon jasne vyplýva z článku 21 písm. a) nariadenia č. 562/2006, ktorý stanovuje, že zrušenie kontroly vnútorných hraníc neovplyvní najmä výkon policajných právomocí príslušnými štátnymi orgánmi podľa vnútroštátneho práva, pokiaľ nemá výkon týchto právomocí rovnaký účinok ako hraničné kontroly, čo platí aj v pohraničných oblastiach. Uvedené ustanovenie upravuje štyri okolnosti, za ktorých výkon policajných právomocí nemôže byť považovaný za výkon hraničných kontrol, a to, po prvé, keď policajné opatrenia nemajú za cieľ kontrolu hraníc, po druhé, keď sa zakladajú na všeobecných policajných informáciách a skúsenostiach vo vzťahu k možným ohrozeniam verejnej bezpečnosti a ich cieľom je predovšetkým boj proti cezhraničnej kriminalite, po tretie, keď sa pripravujú a vykonávajú spôsobom, ktorý sa zreteľne odlišuje od systematických kontrol osôb na vonkajších hraniciach, a po štvrté, keď sa vykonávajú na základe náhodných kontrol.

44.

Zo znenia článku 21 písm. a) nariadenia č. 562/2006 nevyplýva jasne, či dotknuté štyri okolnosti majú kumulatívny charakter. Okrem toho si myslím, že tieto okolnosti sa do istej miery prelínajú, a to najmä tretia a štvrtá. Domnievam sa, že uvedené štyri okolnosti sú stanovené ako príklad ( 11 ) a kľúčovou otázkou je, či policajné opatrenia majú rovnaký účinok ako hraničné kontroly, pričom túto otázku bude potrebné preskúmať z prípadu na prípad.

45.

Dotknuté okolnosti teda predstavujú faktory alebo vplyvy, ktoré môžu pomôcť konštatovať, že výkon policajných právomocí nemá rovnaký účinok ako hraničné kontroly, avšak existencia jednej alebo viacerých okolností nie je v tejto súvislosti nevyhnutne rozhodujúcim prvkom. Preto zastávam názor, že z článku 21 písm. a) nariadenia č. 562/2006 vyplýva, že výkon policajných právomocí vylučuje opatrenia, ktoré majú rovnaký účinok ako hraničné kontroly, aj keď v konkrétnom prípade tieto opatrenia spĺňajú jednu alebo viacero podmienok stanovených v článku 21 písm. a) nariadenia č. 562/2006. ( 12 )

46.

Článok 21 písm. c) nariadenia č. 562/2006 stanovuje, že zrušenie kontroly vnútorných hraníc neovplyvní možnosť členského štátu vo svojom právnom poriadku zabezpečiť povinnosť mať pri sebe doklady a dokumenty a byť ich držiteľom. ( 13 ) Domnievam sa však, že prípadné kontroly dodržiavania povinnosti mať pri sebe doklady a dokumenty a byť ich držiteľom môžu podľa okolností predstavovať porušenie všeobecnej zásady zrušenia kontroly na vnútorných hraniciach, najmä ak sa vykonávajú systematicky, svojvoľne alebo zbytočne prísne. ( 14 )

47.

Z návrhov na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že policajná kontrola žalobcov vo veci samej podľa článku 78-2 štvrtého odseku francúzskeho trestného poriadku sa uskutočnila v zóne medzi vnútrozemskou hranicou Francúzska s Belgickom a líniou vzdialenou od nej 20 kilometrov. Odhliadnuc od overení, ktoré spadajú do právomoci vnútroštátneho súdu, sa zdá, že predmetné kontroly sa neuskutočnili v rámci hraničného priechodu ani inde na hranici. Domnievam sa, tak ako to uviedla i Komisia, že s cieľom zabezpečiť potrebný účinok článku 20 nariadenia č. 562/2006 a napriek istej nejednoznačnosti znenia článku 2 bodu 10 tohto nariadenia ( 15 ), nie je na to, aby sa hraničné kontroly považovali za kontroly osôb na vnútorných hraniciach, nevyhnutné, aby sa vykonávali v geografickom priestore, ktorý sa prekrýva so samotnou hranicou. Aby bolo možné overiť, či kontroly neporušujú článok 20 nariadenia č. 562/2006, je podľa mňa potrebné preskúmať najmä ich cieľ a/alebo spôsob ich výkonu a/alebo ich účinky, a to podľa osobitných okolností daného prípadu. ( 16 )

48.

Absencia kontrol osôb na vnútorných hraniciach by totiž nebola dodržaná, ak by členské štáty mohli vo vnútrozemí zaviesť skryté hraničné kontroly mimo hraníc.

49.

Aby bolo možné overiť pôsobnosť článku 78-2 štvrtého odseku francúzskeho trestného poriadku a odhliadnuc od overení, ktoré spadajú do právomoci vnútroštátneho súdu, je potrebné porovnať toto ustanovenie najmä s ostatnými ustanoveniami uvedeného článku 78-2, ktorý upravuje podmienky, za ktorých francúzske policajné orgány môžu pristúpiť ku kontrole totožnosti.

50.

Podľa článku78-2 prvého odseku francúzskeho trestného poriadku môžu francúzske policajné orgány vyzvať na preukázanie totožnosti každého, v súvislosti s kým existuje jeden alebo viacero pravdepodobných dôvodov opodstatňujúcich podozrenie, že sa dopustil porušenia, alebo sa o to pokúsil, že sa pripravuje na spáchanie trestného činu alebo deliktu, že môže poskytnúť informácie užitočné pre vyšetrovanie trestného činu alebo deliktu, alebo že je osobou hľadanou na základe rozhodnutia súdu. Podľa článku 78-2 druhého odseku francúzskeho trestného poriadku tiež môže byť totožnosť akejkoľvek osoby rovnakým spôsobom predmetom kontroly na základe písomnej žiadosti procureur de la République française na účely vyšetrovania alebo stíhania porušení, ktoré tento orgán upresní. Podľa článku 78-2 tretieho odseku francúzskeho trestného poriadku napokon môže byť totožnosť akejkoľvek osoby predmetom kontroly spôsobom uvedeným v prvom odseku uvedeného článku s cieľom zabrániť narušeniu verejného poriadku. ( 17 )

51.

Zdá sa, že pôsobnosť článku 78-2 štvrtého odseku francúzskeho trestného poriadku sa výrazne odlišuje od vyššie uvedených ustanovení tohto článku. Na jednej strane sa článok 78-2 štvrtý odsek francúzskeho trestného poriadku uplatňuje na osobitnú geografickú oblasť francúzskeho štátneho územia, ktorá je vopred určená zákonom, a na strane druhej možno stanoveným spôsobom kontrolovať totožnosť všetkých osôb s cieľom overiť dodržiavanie povinnosti držby, nosenia a predloženia dokladov a dokumentov podľa zákona, Toto ustanovenie sa teda má uplatňovať bez akéhokoľvek obmedzenia na všetky osoby, ktoré sa nachádzajú vo vymedzenej oblasti. ( 18 )

52.

Z toho vyplýva, že článok 78-2 štvrtý odsek francúzskeho trestného poriadku nepochybne vytvára v pohraničných oblastiach osobitný a prísnejší režim kontroly totožnosti, ako je to na ostatnej časti francúzskeho územia.

53.

Francúzska vláda Súdnemu dvoru vysvetlila, že kontroly uskutočnené na základe článku 78-2 štvrtého odseku francúzskeho trestného poriadku majú za cieľ kontrolu totožnosti osoby buď na účely zabránenia páchania porušení alebo vzniku problémov s verejným poriadkom, alebo na účely hľadania páchateľov porušení. Zastávam však názor, že toto tvrdenie nemá oporu v dokumentoch predložených Súdnemu dvoru. Odhliadnuc od overení, ktoré spadajú do právomoci vnútroštátneho súdu, sú na kontroly totožnosti s uvedenými cieľmi zamerané osobitne prvé tri odseky článku 78-2 francúzskeho trestného poriadku. ( 19 ) Naopak, kontroly totožnosti vykonávané na základe článku 78-2 štvrtého odseku francúzskeho trestného poriadku sú založené výhradne na geografickej pozícii dotknutej osoby, a to najmä v zóne nachádzajúcej sa do 20 kilometrov od hranice.

54.

Domnievam sa, že vzhľadom na územnú pôsobnosť dotknutých kontrol totožnosti, ďalej na skutočnosť, že ich možno uplatniť na každú osobu nachádzajúcu sa v označenej geografickej oblasti a napokon na absenciu presvedčivého vysvetlenia cieľa, ktorý sledujú, tieto kontroly predstavujú kontroly súvisiace s prekročením hranice, ktoré sa nemôžu opierať o výsady členských štátov podľa článku 21 nariadenia č. 562/2006. Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy usudzujem, že predmetné kontroly totožnosti predstavujú skryté hraničné kontroly, ktoré článok 20 nariadenia č. 562/2006 zakazuje a ktoré nespadajú do rámca výnimiek taxatívne stanovených v článku 21 tohto nariadenia.

55.

Preto zastávam názor, že článku 67 ZFEÚ a článkom 20 a 21 nariadenia č. 562/2006 odporuje právna úprava, akou je tá, ktorá vyplýva z článku 78-2 štvrtého odseku francúzskeho trestného poriadku, podľa ktorej „v zóne medzi vnútrozemskou hranicou Francúzska so štátmi, ktoré sú stranami dohovoru podpísaného v Schengene 19. júna 1990, a líniou vedenou vo vzdialenosti 20 kilometrov od nej, ako aj vo verejne prístupných zónach prístavov, letísk a vlakových alebo autobusových staníc otvorených pre medzinárodnú dopravu a označených vo výnose možno tiež kontrolovať totožnosť všetkých osôb pri dodržaní podmienok uvedených v prvom odseku s cieľom overiť dodržiavanie povinnosti držby, nosenia a predloženia dokladov a dokumentov podľa zákona. Ak táto kontrola prebieha vo vlaku uskutočňujúcom medzinárodné spojenie, možno ju vykonávať na časti jeho trasy od hranice po prvú zastávku nachádzajúcu sa viac než 20 kilometrov od nej. V prípade železničných liniek, ktoré uskutočňujú medzinárodné spojenie a majú osobitné dopravné vlastnosti, však možno kontrolu vykonať aj medzi uvedenou zastávkou a zastávkou, ktorá sa nachádza do 50 kilometrov od nej. Tieto linky a zastávky sú uvedené vo výnose ministerstva. Ak existuje úsek diaľnice vedúci zónou uvedenou v prvej vete tohto odseku a ak sa prvá mýtna brána nachádza za hranicou 20 kilometrov, môže sa kontrola uskutočniť až po túto bránu na odstavných plochách, ako aj v priestore tejto mýtnej brány a na odstavných plochách, ktoré sú s ňou spojené. Mýtne brány, ktorých sa toto ustanovenie týka, sú uvedené vo výnose“.

56.

Vo svojej prvej otázke, ktorá sa týka výkladu článku 267 ZFEÚ, Cour de cassation žiada Súdny dvor o upresnenie, či tomuto ustanoveniu odporuje taká vnútroštátna právna úprava, aká vyplýva z organického zákona, ktorým sa vykonáva článok 61-1 Ústavy Francúzskej republiky, v rozsahu, v akom ukladá súdom povinnosť rozhodnúť prednostne o postúpení im položenej otázky o súlade s Ústavou na Conseil constitutionnel, ak sa táto otázka týka nesúladu textu vnútroštátneho práva s Ústavou z dôvodu jeho rozporu s ustanoveniami práva Únie. Osobitne sa Cour de cassation pýta, či procesné pravidlá zavedené po prvé článkom 23-2 nariadenia č. 58-1067 – ktoré vyžadujú, aby súd v prípade, že sú mu predložené dôvody spochybňujúce súlad zákonného ustanovenia jednak s právami a slobodami zaručenými Ústavou a jednak s medzinárodnými záväzkami Francúzskej republiky, prednostne rozhodol o postúpení otázky ústavnosti na Conseil d’État alebo Cour de cassation, ktorým prináleží rozhodnutie o podaní návrhu na Conseil constitutionnel –, a po druhé článkom 23-5 rovnakého nariadenia– ktorý vyžaduje, aby Conseil d’État alebo Cour de cassation, ak sú im takéto dôvody predložené, prednostne rozhodli o podaní návrhu na začatie konania o prednostnej otázke ústavnosti na Conseil constitutionnel –, porušujú slobodu francúzskych súdov položiť Súdnemu dvoru prejudiciálne otázky, tak ako to garantuje článok 267 ZFEÚ. V tejto súvislosti usudzujem, že v rámci prvej prejudiciálnej otázky musí byť preskúmaný aj článok 62 Ústavy Francúzskej republiky, na ktorý Cour de cassation odkazuje vo svojich návrhoch na začatie prejudiciálneho konania a ktorý stanovuje, že proti rozhodnutiam Conseil constitutionnel nemožno podať opravný prostriedok.

57.

Domnievam sa, že Cour de cassation sa svojou prvou otázkou predovšetkým snaží zistiť, či vnútroštátne právo môže obmedziť slobodu vnútroštátneho súdu predložiť Súdnemu dvoru návrh na začatie prejudiciálneho konania v zmysle článku 267 ZFEÚ.

58.

Francúzska vláda spochybňuje prípustnosť prvej prejudiciálnej otázky. V tejto súvislosti tvrdí, že spočíva na zjavne nesprávnom výklade vnútroštátneho práva, a preto má výhradne hypotetickú povahu. Komisia síce prípustnosť prvej prejudiciálnej otázky nespochybňuje, vyjadruje však isté pochybnosti, pokiaľ ide o vnútroštátny právny rámec vymedzený v návrhoch na začatie prejudiciálneho konania. Predovšetkým sa domnieva, že vnútroštátny súd nepredložil jasné informácie, pokiaľ ide o rozsah preskúmania ústavnosti vykonávaného Conseil constitutionnel.

59.

Podľa ustálenej judikatúry Súdnemu dvoru neprináleží vyjadrovať sa v rámci prejudiciálneho konania k výkladu vnútroštátnych ustanovení, ani posúdiť, či je výklad, ktorý podáva vnútroštátny súd, správny. Súdny dvor má totiž v rámci rozdelenia právomocí medzi ním a vnútroštátnymi súdmi zohľadniť právny a skutkový rámec, do ktorého patria prejudiciálne otázky, tak ako ho definovalo rozhodnutie vnútroštátneho súdu. ( 20 )

60.

Z návrhov na začatie prejudiciálneho konania pritom vyplýva, že sa zakladajú na predpoklade, že francúzske právo a najmä články 23-2 a 23-5 nariadenia č. 58-1067, ako aj článok 62 Ústavy Francúzskej republiky obmedzujú slobodu vnútroštátnych súdov, vrátane vnútroštátneho súdu, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, obrátiť sa na Súdny dvor v zmysle článku 267 ZFEÚ a rozhodnúť o súlade vnútroštátneho ustanovenia s právom Únie. Podľa mňa sa vzhľadom na to, že spory vo veci samej stoja na súlade vnútroštátneho práva a práva Únie, ( 21 ) nezdá, že prvá prejudiciálna otázka je pre vyriešenie týchto sporov zjavne irelevantná.

61.

S ohľadom na uvedené skutočnosti je potrebné vyhlásiť prvú prejudiciálnu otázku za prípustnú.

62.

Na úvod je podľa mňa potrebné poukázať na to, že Súdny dvor už mal príležitosť rozhodovať v sporoch, v ktorých ustanovenia vnútroštátneho práva obmedzovali možnosť vnútroštátneho súdu položiť Súdnemu dvoru na základe článku 267 ZFEÚ prejudiciálnu otázku. ( 22 ) V príslušných rozsudkoch Súdny dvor systematicky rozhodoval v prospech čo najširšej možnosti vnútroštátnych súdov položiť Súdnemu dvoru otázky o platnosti a výklade práva Únie. V odpovedi na prvú položenú otázku teda pripomínam ustálenú a štandardizovanú judikatúru Súdneho dvora v tejto oblasti. Okrem toho odpoveď na prvú otázku z môjho pohľadu nemôže byť ovplyvnená skutočnosťou, že cieľom dotknutého organického zákona sa zdá byť priznanie dodatočnej procesnej ochrany jednotlivcom v zmysle vnútroštátneho práva.

63.

Podľa článku 19 ods. 3 písm. b) ZEÚ a článku 267 ZFEÚ má Súdny dvor Európskej únie právomoc na návrh vnútroštátnych súdov rozhodnúť v prejudiciálnom konaní o otázkach, ktoré sa týkajú výkladu práva Únie alebo platnosti aktov inštitúcií Únie. ( 23 )

64.

Hlavný cieľom právomoci priznanej Súdnemu dvoru podľa článku 267 ZFEÚ je zabezpečiť jednotné uplatňovanie práva Únie zo strany vnútroštátnych súdov. Tento cieľ sledujú Súdny dvor a vnútroštátne súdy v duchu spolupráce ( 24 ) a na základe vzájomnej dôvery a súdneho dialógu. Prejudiciálne konanie upravené v článku 19 ZEÚ a v článku 267 ZFEÚ je procesným nástrojom, ktorý je nevyhnutný na zabezpečenie uceleného uplatňovania a dodržiavania práva Únie na všetkých vnútroštátnych súdoch 27 členských štátov.

65.

Zo samotného znenia článku 267 ZFEÚ vplýva, že právomoc Súdneho dvora je veľmi široká a že tento súd konajúci v duchu spolupráce v zásade nemôže vyhlásiť otázky položené vnútroštátnymi súdmi a súvisiace s výkladom Zmlúv alebo s platnosťou a výkladom aktov inštitúcií Únie za neprípustné.

66.

Podľa ustálenej judikatúry totiž pri otázkach týkajúcich sa výkladu práva Únie platí prezumpcia relevantnosti. Odmietnutie Súdneho dvora rozhodnúť o návrhu podanom vnútroštátnym súdom je možné len vtedy, ak je zjavné, že požadovaný výklad práva Únie nemá nijakú súvislosť s realitou alebo predmetom sporu vo veci samej, ak ide o hypotetický problém alebo ak Súdny dvor nedisponuje skutkovými a právnymi podkladmi potrebnými na užitočnú odpoveď na položené otázky. ( 25 ) Okrem toho z článku 267 ZFEÚ vyplýva, že vnútroštátne súdy sa môžu obrátiť na Súdny dvor, iba ak ide o konanie prebiehajúce pred nimi a ak majú rozhodnúť v rámci konania, ktoré sa má ukončiť rozhodnutím súdnej povahy. ( 26 ) Len vnútroštátnym súdom, ktoré v spore rozhodujú a ktoré nesú zodpovednosť za vydané rozhodnutie, prináleží so zreteľom na osobitosti každej veci posúdiť, či je na to, aby mohli vyhlásiť rozsudok, potrebné rozhodnutie v prejudiciálnom konaní, ako aj či sú otázky, ktoré kladú Súdnemu dvoru, relevantné. ( 27 ) Ak sa teda otázky položené vnútroštátnymi súdmi týkajú výkladu práva Únie, Súdny dvor je v zásade povinný rozhodnúť. ( 28 )

67.

V prípade, že je otázka týkajúca sa práva Únie položená v konaní pred vnútroštátnymi súdmi, ktorých rozhodnutia možno napadnúť opravnými prostriedkami podľa vnútroštátneho práva, tieto súdy majú v zmysle článku 267 druhého odseku ZFEÚ možnosť posúdiť prípadnú potrebu podať na Súdny dvor návrh na začatie prejudiciálneho konania o výklade, kým v prípade, že je takáto otázka položená v konaní pred vnútroštátnymi súdmi, ktorých rozhodnutia nemožno napadnúť opravnými prostriedkami podľa vnútroštátneho práva, sú tieto súdy v zmysle článku 267 tretieho odseku ZFEÚ povinné sa na Súdny dvor obrátiť. ( 29 )

68.

V tejto súvislosti z rozsudku Cilfit a i. ( 30 ) jasne vyplýva, že vnútroštátne súdy, ktorých rozhodnutia nemožno napadnúť opravnými prostriedkami podľa vnútroštátneho práva, sú povinné obrátiť sa na Súdny dvor, ak sa v konaní pred nimi položí otázka týkajúca sa práva Únie, s výnimkou prípadov, keď konštatujú, že položená otázka nie je relevantná, alebo že Súdny dvor už podal výklad sporného ustanovenia Spoločenstva, alebo že správne uplatnenie práva Únie je také jednoznačné, že o ňom neexistujú nijaké rozumné pochybnosti. ( 31 )

69.

Súdny dvor v rozsudku Rheinmühlen-Düsseldorf ( 32 ) zdôraznil, že vnútroštátne súdy majú čo najširšiu možnosť obrátiť sa na Súdny dvor, ak sa domnievajú, že konanie prebiehajúce pred nimi vyvoláva otázky týkajúce sa výkladu alebo posúdenia platnosti ustanovení práva Únie, ktoré si vyžadujú, aby o nich rozhodli. ( 33 ) Okrem toho Súdny dvor konštatoval, že možnosť vnútroštátneho súdu obrátiť sa na Súdny dvor v zásade nemôže byť vylúčená vnútroštátnou normou, ktorá zaväzuje súd vo vzťahu k právnemu posúdeniu vykonanému súdom vyššieho stupňa. ( 34 ) V tejto súvislosti Súdny dvor vo svojom rozsudku ERG a i. ( 35 ) rozhodol, že súd, ktorý nerozhoduje v poslednom stupni, musí mať možnosť predložiť Súdnemu dvoru otázky, ktoré v ňom vyvolávajú neistotu, najmä ak sa domnieva, že právne posúdenie súdom vyššieho stupňa by ho mohlo viesť k vyhláseniu rozsudku, ktorý je v rozpore s právom Únie.

70.

V rozsudku vo veci Kücükdeveci ( 36 ) Súdny dvor nedávno zdôraznil fakultatívnu povahu druhého odseku článku 267 ZFEÚ a podľa mňa voľnú úvahu, ktorú majú súdy členských štátov pri uplatnení tohto ustanovenia k dispozícii. Vo veci, v ktorej bol uvedený rozsudok vyhlásený, vznikla otázka, či vnútroštátny súd má Súdnemu dvoru položiť prejudiciálnu otázku o výklade práva Únie predtým, než vylúči uplatnenie vnútroštátneho ustanovenia, ktoré považuje za nezlučiteľné s týmto právom, ak v zmysle vnútroštátneho práva vnútroštátny súd nemôže vylúčiť uplatnenie ustanovenia vnútroštátnej právnej úpravy, pokiaľ Bundesverfassungsgericht (Spolkový ústavný súd, Nemecko) predtým nevyhlásil toto ustanovenie za protiústavné. Súdny dvor vyhlásil, že je úlohou vnútroštátneho súdu, ktorý rozhoduje v spore medzi súkromnoprávnymi subjektmi, aby zabezpečil dodržiavanie práva Únie tak, že v prípade potreby neuplatní akékoľvek ustanovenie vnútroštátnej právnej úpravy, ktoré je v rozpore s týmto právom, bez ohľadu na to, či v prípadoch uvedených v článku 267 druhom odseku ZFEÚ využije svoju možnosť položiť Súdnemu dvoru Európskej únie prejudiciálnu otázku týkajúcu sa výkladu práva Únie. ( 37 )

71.

Okrem toho v rozsudku Mecanarte ( 38 ) Súdny dvor vyhlásil, že potrebný účinok systému založeného článkom 267 ZFEÚ vyžaduje, aby vnútroštátne súdy mali čo najširšiu možnosť obrátiť sa na Súdny dvor. V uvedenom rozsudku týkajúcom sa veci, ktorú považujem za dosť podobnú prejednávanej veci, Súdny dvor rozhodol, že vnútroštátny súd, ktorý rozhodoval v konaní súvisiacom s právom Únie a konštatoval protiústavnosť vnútroštátneho ustanovenia, nestratil z dôvodu, že toto konštatovanie je predmetom povinného podania návrhu na Ústavný súd, možnosť ani povinnosť uvedené v článku 267 ZFEÚ obrátiť sa na Súdny dvor v súvislosti s výkladom alebo platnosťou práva Únie. ( 39 ) Okrem toho, pokiaľ ide o otázku, či sa vnútroštátny súd môže rozhodnúť nepodať návrh na začatie prejudiciálneho konania, ak vnútroštátny právny poriadok stanovuje spôsoby nápravy vád vnútroštátnych právnych predpisov, Súdny dvor vyhlásil, že voľná úvaha vnútroštátneho súdu v zmysle článku 267 druhého odseku ZFEÚ sa vzťahuje aj na otázku, v ktorej etape konania je potrebné prejudiciálnu otázku položiť. Z toho vyplýva, že skutočnosť, že porušenie práva Únie by mohlo byť napravené v rámci systému vnútroštátneho práva nijako nezasahuje do voľnej úvahy, ktorou vnútroštátny súd disponuje v zmysle článku 267 druhého odseku ZFEÚ.

72.

Preto zastávam názor, že z ustálenej judikatúry Súdneho dvora jasne vyplýva, že potrebný účinok práva Únie by bol znemožnený, ak by povinné podanie návrhu na Ústavný súd mohlo obmedziť alebo odňať autonómnu právomoc priznanú všetkým vnútroštátnym súdom v zmysle článku 267 druhého odseku ZFEÚ obrátiť sa na Súdny dvor s otázkami týkajúcimi sa výkladu alebo platnosti práva Únie vo veciach, v ktorých pred nimi prebieha konanie.

73.

Okrem toho sa domnievam, že ak vnútroštátne právo obmedzuje alebo odníma právomoc vnútroštátnych súdov obrátiť sa na Súdny dvor s prejudiciálnymi otázkami podľa článku 267 ZFEÚ, mala by sa uplatňovať zásada prednosti, ktorá je základným kameňom práva Únie. Táto zásada bola nedávno znova pripomenutá vo vyhláseniach, ktoré sú prílohou záverečného aktu medzivládnej konferencie, ktorá prijala Lisabonskú zmluvu podpísanú 13. decembra 2007. ( 40 )

74.

Z ustálenej judikatúry vyplýva, že vnútroštátny súd, ktorý je v rámci svojej právomoci poverený uplatniť ustanovenia práva Únie, je povinný zabezpečiť plný účinok týchto noriem, pričom v prípade potreby z vlastnej iniciatívy neuplatní akékoľvek odporujúce ustanovenie vnútroštátneho práva, aj keby bolo prijaté neskôr, bez toho, aby musel požadovať alebo čakať na jeho predchádzajúce zrušenie zákonodarnou cestou alebo akýmkoľvek iným ústavným postupom. ( 41 )

75.

Domnievam sa, že článok 267 ZFEÚ predstavuje neoddeliteľnú súčasť právneho poriadku členských štátov, v ktorých má prednosť pred vnútroštátnymi právnymi normami, ak sú s ním v rozpore. Každý súd môže a musí uplatňovať článok 267 ZFEÚ v jeho celistvosti, pričom v prípade konfliktu medzi ním a ustanovením vnútroštátneho práva z vlastnej iniciatívy podľa potreby neuplatní toto ustanovenie v rámci konania, ktoré pred ním prebieha.

76.

Je tiež potrebné zdôrazniť, že okrem skutočnosti, že vnútroštátne súdy v zmysle článku 267 druhého odseku ZFEÚ disponujú vo veciach, v ktorých rozhodujú voľnou úvahou, pokiaľ ide o podanie návrhu na začatie prejudiciálneho konania na Súdny dvor, pričom túto právomoc nemôžu vnútroštátne orgány obmedziť alebo odňať, rozsudok, ktorý v prejudiciálnom konaní vyhlási Súdny dvor, tieto súdy v súvislosti s vyriešením sporu vo veci samej zaväzuje. ( 42 ) V už citovanom rozsudku Simmenthal Súdny dvor rozhodol, že potrebný účinok prejudiciálneho konania by bol oslabený, ak by vnútroštátny súd nemohol okamžite zabezpečiť také uplatnenie práva Únie, ktoré je v súlade s rozhodnutím alebo judikatúrou Súdneho dvora. Preto sa domnievam, že v prípade konfliktu medzi rozhodnutím Súdneho dvora vydaného na základe návrhu na začatie prejudiciálneho konania a rozhodnutím vnútroštátneho súdu, vrátane Ústavného súdu, vyžaduje prednosť práva Spoločenstva, aby vnútroštátny súd uplatnil rozhodnutie Súdneho dvora a vylúčil uplatnenie odporujúceho rozhodnutia vnútroštátneho súdu. ( 43 )

77.

S ohľadom na vnútroštátny právny rámec, tak ako ho opísal vnútroštátny súd, a osobitne na pravidlá týkajúce sa prednostnej otázky ústavnosti sa domnievam, že článku 267 ZFEÚ odporuje právna úprava, akou je tá, ktorá vyplýva z článku 23-2 druhého odseku a článku 23-5 druhého odseku nariadenia č. 58-1067, v rozsahu, v akom tieto ustanovenia ukladajú súdom povinnosť rozhodnúť prednostne o postúpení im položenej otázky ústavnosti na Conseil constitutionnel, ak sa táto otázka týka nesúladu textu vnútroštátneho práva s Ústavou Francúzskej republiky z dôvodu jeho rozporu s ustanoveniami práva Únie.

78.

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy navrhujem Súdnemu dvoru, aby na prejudiciálne otázky položené Cour de cassation odpovedal takto:

—

A. Melki a S. Abdeli, v zastúpení: R. Boucq, avocat,

—

francúzska vláda, v zastúpení: E. Belliard, G. de Bergues a B. Beaupère-Manokha, splnomocnení zástupcovia,

—

belgická vláda, v zastúpení: C. Pochet, M. Jacobs a T. Materne, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci F. Tulkens, advokát,

—

česká vláda, v zastúpení: M. Smolek, splnomocnený zástupca,

—

nemecká vláda, v zastúpení: J. Möller, B. Klein a N. Graf Vitzthum, splnomocnení zástupcovia,

—

grécka vláda, v zastúpení: T. Papadopoulou a L. Kotroni, splnomocnené zástupkyne,

—

holandská vláda, v zastúpení: C. Wissels a M. de Ree, splnomocnené zástupkyne,

—

poľská vláda, v zastúpení: J. Faldyga, M. Jarosz a M. Szpunar, splnomocnení zástupcovia,

—

slovenská vláda, v zastúpení: B. Ricziová, splnomocnená zástupkyňa,

—

Európska komisia, v zastúpení: J.-P. Keppenne a M. Wilderspin, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrhy na začatie prejudiciálneho konania sa týkajú výkladu článkov 67 ZFEÚ a 267 ZFEÚ.

2

Tieto návrhy boli predložené v rámci dvoch konaní začatých jednak proti Azizovi Melkimu, jednak proti Sélimovi Abdelimu, alžírskym štátnym príslušníkom, ktorých cieľom je dosiahnuť predĺženie doby ich zadržiavania v priestoroch, ktoré nepodliehajú väzenskej správe.

3

Podľa preambuly protokolu (č. 19) o Schengenskom acquis začlenenom do rámca Európskej únie, pripojeného k Lisabonskej zmluve (Ú. v. EÚ C 83, s. 290, ďalej len „protokol č. 19“):

„Vysoké zmluvné strany,

berúc na vedomie, že dohody o postupnom zrušení kontrol na vnútorných hraniciach podpísané niektorými členskými štátmi Európskej únie v Schengene 14. júna 1985 a 19. júna 1990, ako aj s nimi spojené dohody a pravidlá prijaté na základe týchto dohôd, boli začlenené do rámca Európskej únie Amsterdamskou zmluvou z 2. októbra 1997,

želajúc si zachovať schengenské acquis tak, ako sa vyvíjalo od nadobudnutia platnosti Amsterdamskej zmluvy, a vyvíjať toto acquis tak, aby sa tým prispelo k dosiahnutiu cieľa poskytnúť občanom Únie priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti bez vnútorných hraníc,

…

sa dohodli na týchto ustanoveniach, ktoré sú pripojené k Zmluve o Európskej únii a k Zmluve o fungovaní Európskej únie.“

4

Článok 2 tohto protokolu uvádza:

„Schengenské acquis sa uplatňuje v členských štátoch uvedených v článku 1 bez toho, aby bol dotknutý článok 3 Aktu o pristúpení zo 16. apríla 2003 a článok 4 Aktu o pristúpení z 25. apríla 2005. Rada nahrádza Výkonný výbor zriadený Schengenskými dohodami.“

5

Súčasťou tohto acquis je najmä Dohovor, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda zo 14. júna 1985 uzatvorená medzi vládami štátov hospodárskej únie Beneluxu, Nemeckej spolkovej republiky a Francúzskej republiky o postupnom zrušení kontrol na ich spoločných hraniciach (Ú. v. ES L 239, s. 19; Mim. vyd. 19/002, s. 9), podpísaná v Schengene (Luxembursko) 19. júna 1990 (ďalej len „DVSD“), ktorej článok 2 sa týkal prekračovania vnútorných hraníc.

6

Podľa článku 2 ods. 1 až 3 DVSD:

„1.   Vnútorné hranice môžu byť prekročené bez kontroly osôb na ktoromkoľvek mieste.

2.   Pokiaľ to vyžaduje verejný poriadok alebo verejná bezpečnosť, môže zmluvná strana po konzultácii s ostatnými zmluvnými stranami rozhodnúť, aby sa počas určitého časovo vymedzeného obdobia podľa okolností vykonávali na vnútorných hraniciach vnútroštátne hraničné kontroly. Ak vyžaduje verejný poriadok alebo verejná bezpečnosť okamžité konanie, urobí dotyčná zmluvná strana potrebné opatrenia a čo možno najskôr o tom informuje ostatné zmluvné strany.

3.   Vykonávanie ustanovení článku 22 a výkon policajných právomocí prostredníctvom orgánov zmluvnej strany, ktoré sú podľa vnútroštátneho práva príslušné na celom území tejto zmluvnej strany, ako aj povinnosti vyplývajúce z práva tejto zmluvnej strany týkajúce sa vlastníctva, nosenia a predkladania dokladov a potvrdení, zostávajú zrušením kontrol osôb na vnútorných hraniciach nedotknuté.“

7

Článok 2 DVSD bol zrušený s účinkom od 13. októbra 2006 v súlade s článkom 39 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 562/2006 z 15. marca 2006, ktorým sa ustanovuje kódex Spoločenstva o pravidlách upravujúcich pohyb osôb cez hranice (Kódex schengenských hraníc, Ú. v. EÚ L 105, s. 1).

8

Podľa článku 2 bodov 9 až 11 tohto nariadenia:

„Na účely tohto nariadenia sa uplatňujú tieto vymedzenia pojmov:

…

9

Článok 20 nariadenia č. 562/2006 s názvom „Prekračovanie vnútorných hraníc“ stanovuje:

„Vnútorné hranice možno prekročiť v ktoromkoľvek bode bez toho, aby sa vykonala hraničná kontrola osôb bez ohľadu na ich štátnu príslušnosť.“

10

Článok 21 tohto nariadenia s názvom „Kontroly v rámci územia“ stanovuje:

„Zrušenie kontroly vnútorných hraníc neovplyvní:

…

…“

11

Ústava zo 4. októbra 1958, v znení ústavného zákona č. 2008-724 z 23. júla 2008 o modernizácii orgánov piatej republiky (JORF z 24. júla 2008, s. 11890, ďalej len „Ústava“), v článku 61-1 stanovuje:

„Pokiaľ sa v konaní pred súdom namieta, že zákonné ustanovenie zasahuje do práv a slobôd, ktoré Ústava zaručuje, môže sa Conseil d’État (Štátna rada) alebo Cour de cassation (Kasačný súd) s touto otázkou v stanovenej lehote obrátiť na Conseil constitutionnel (Ústavná rada).

Organický zákon určí podmienky vykonávania tohto článku.“

12

Článok 62 druhý a tretí odsek Ústavy stanovuje:

„Ustanovenie, ktoré bolo na základe článku 61-1 vyhlásené za neústavné, sa zrušuje s účinnosťou od dátumu uverejnenia rozhodnutia Conseil constitutionnel alebo od neskoršieho dátumu stanoveného v tomto rozhodnutí. Conseil constitutionnel stanoví podmienky a obmedzenia, za ktorých možno spochybniť účinky, ktoré uvedené ustanovenie založilo.

Proti rozhodnutiam Conseil constitutionnel nemožno podať opravný prostriedok. Sú záväzné pre orgány verejnej moci a pre všetky správne a všeobecné súdne orgány.“

13

Podľa článku 88-1 Ústavy:

„Republika sa zúčastňuje na Európskej únii vytvorenej štátmi, ktoré sa dobrovoľne rozhodli spoločne vykonávať určité svoje právomoci podľa Zmluvy o Európskej únii a Zmluvy o fungovaní Európskej únie v znení vyplývajúcom zo zmluvy podpísanej v Lisabone 13. decembra 2007.“

14

Organickým zákonom č. 2009-1523 z 10. decembra 2009 o vykonávaní článku 61-1 Ústavy (JORF z 11. decembra 2009, s. 21379) bola do hlavy II nariadenia č. 58-1067 zo 7. novembra 1958 o organickom zákone o Conseil constitutionnel vložená nová kapitola IIa s názvom „Prioritná otázka ústavnosti“. Táto kapitola IIa stanovuje:

„Oddiel 1

Ustanovenia použiteľné v konaní pred súdmi, ktorých rozhodnutia sú preskúmateľné Conseil d’État alebo Cour de cassation

Článok 23-1

V konaniach pred súdmi, ktorých rozhodnutia sú preskúmateľné Conseil d’État alebo Cour de cassation, sa dôvod založený na okolnosti, že zákonné ustanovenie zasahuje do práv a slobôd zaručených Ústavou, predkladá samostatným a odôvodneným podaním, inak je neprípustný. Tento dôvod možno prvýkrát uplatniť až v konaní o opravnom prostriedku. Súd ho nemôže zohľadniť ex offo.

…

Článok 23-2

Súd bezodkladne rozhodne o postúpení prioritnej otázky ústavnosti Conseil d’État alebo Cour de cassation a uvedie dôvody svojho rozhodnutia. Túto otázku možno postúpiť, pokiaľ sú splnené nasledujúce podmienky:

Súd, pred ktorým boli uplatnené dôvody spochybňujúce súlad zákonného ustanovenia jednak s právami a so slobodami zaručenými Ústavou, jednak s medzinárodnými záväzkami Francúzska, musí v každom prípade prednostne rozhodnúť o postúpení otázky ústavnosti Conseil d’État alebo Cour de cassation.

Rozhodnutie postúpiť otázku sa zašle Conseil d’État alebo Cour de cassation v lehote ôsmich dní od jeho vyhlásenia spolu so spismi účastníkov konania alebo ich návrhmi. Nemožno ho napadnúť opravným prostriedkom. Odmietnutie postúpiť otázku možno napadnúť len opravným prostriedkom proti rozhodnutiu, ktorým sa čiastočne alebo v plnom rozsahu rozhodlo v spore z meritórnej stránky.

Článok 23-3

Pokiaľ je otázka postúpená, preruší súd konanie až dovtedy, kým dostane rozhodnutie Conseil d’État alebo Cour de cassation, prípadne Conseil constitutionnel, ak jej bola otázka predložená. Priebeh dokazovania prerušený nie je a súd môže prijať nevyhnutné predbežné alebo zabezpečovacie opatrenia.

Konanie sa však neprerušuje ani v prípade, že je v príslušnom stupni voči osobe uložené opatrenie spočívajúce v odňatí slobody, ani v prípade, že predmetom konania je ukončenie výkonu takého opatrenia.

Súd tiež môže rozhodnúť bez toho, aby čakal na rozhodnutie o prioritnej otázke ústavnosti, pokiaľ zákon alebo nariadenie stanovuje, že rozhodne v stanovenej lehote alebo že rozhodne naliehavo. Pokiaľ súd rozhodujúci na prvom stupni rozhodne bez čakania a pokiaľ je proti jeho rozhodnutiu podané odvolanie, odvolací súd preruší konanie. Konanie však prerušiť nemusí, pokiaľ je sám povinný rozhodnúť v stanovenej lehote alebo naliehavo.

Okrem toho, pokiaľ by prerušenie konania mohlo spôsobiť nenapraviteľné alebo zjavne neprimerané dôsledky pre práva účastníka konania, môže súd, ktorý rozhodne o postúpení otázky, rozhodnúť o skutočnostiach, ktoré musia byť vyriešené bezodkladne.

Pokiaľ bol podaný kasačný opravný prostriedok v prípade, že súd rozhodujúci vo veci samej rozhodol bez toho, aby počkal na rozhodnutie Conseil d’État alebo Cour de cassation, prípadne Conseil constitutionnel, pokiaľ jej bola otázka predložená, prerušuje sa konanie o kasačnom opravnom prostriedku až dovtedy, kým bude rozhodnuté o prioritnej otázke ústavnosti. To neplatí, ak je v príslušnom stupni konania voči dotknutej osobe prijaté opatrenie spočívajúce v odňatí slobody a ak zákon stanovuje, že Cour de cassation rozhodne v určitej lehote.

Oddiel 2

Ustanovenia použiteľné v konaní pred Conseil d’État a Cour de cassation

Článok 23-4

V lehote troch mesiacov od prijatia otázky postúpenej podľa článku 23-2 alebo článku 23-1 posledného odseku Conseil d’État alebo Cour de cassation rozhodne o predložení prioritnej otázky ústavnosti Conseil constitutionnel. Otázka sa predloží, pokiaľ sú splnené podmienky stanovené v bodoch 1 a 2 článku 23-2 a pokiaľ ide o novú alebo závažnú otázku.

Článok 23-5

Dôvod založený na skutočnosti, že zákonné ustanovenie zasahuje do práv a slobôd zaručených Ústavou, možno uplatniť na stupni konania prebiehajúcom pred Conseil d’État alebo Cour de cassation, a to aj pokiaľ je prvýkrát uplatnený v konaní o kasačnom opravnom prostriedku. Tento dôvod sa predkladá samostatným a odôvodneným podaním, inak je neprípustný. Súd ho nemôže zohľadniť ex offo.

Pokiaľ sú Conseil d’État alebo Cour de cassation predložené dôvody spochybňujúce súlad zákonného ustanovenia jednak s právami a so slobodami zaručenými Ústavou, jednak s medzinárodnými záväzkami Francúzska, musí tento súd v každom prípade prioritne rozhodnúť o predložení otázky ústavnosti Conseil constitutionnel.

Conseil d’État alebo Cour de cassation vydá svoje rozhodnutie do troch mesiacov od predloženia dôvodu. Prioritná otázka ústavnosti sa predloží Conseil constitutionnel, pokiaľ sú splnené podmienky stanovené v bodoch 1 a 2 článku 23-2 a pokiaľ ide o novú alebo závažnú otázku.

Pokiaľ bola predložená otázka Conseil constitutionnel, preruší Conseil d’État alebo Cour de cassation konanie až dovtedy, kým Conseil constitutionnel rozhodne. To neplatí, ak je na príslušnom stupni konania prijaté opatrenie voči dotknutej osobe spočívajúce v odňatí slobody a ak zákon stanovuje, že Cour de cassation rozhodne v určitej lehote. Conseil d’État alebo Cour de cassation nemusia prerušiť konanie, pokiaľ majú povinnosť rozhodnúť naliehavo.

…

Článok 23-7

Odôvodnené rozhodnutie Conseil d’État alebo Cour de cassation o predložení otázky Conseil constitutionnel sa poslednému uvedenému súdu zašle spolu so spismi účastníkov konania alebo návrhmi účastníkov konania. Conseil constitutionnel dostane kópiu odôvodneného rozhodnutia, ktorým Conseil d’État alebo Cour de cassation rozhodne o nepredložení prioritnej otázky ústavnosti. Pokiaľ Conseil d’État alebo Cour de cassation nerozhodol v lehotách stanovených v článkoch 23-4 a 23-5, otázka sa predloží Conseil constitutionnel.

…

Oddiel 3

Ustanovenia použiteľné v konaní pred Conseil constitutionnel

…

Článok 23-10

Conseil constitutionnel rozhodne v lehote troch mesiacov odvtedy, čo jej bola otázka predložená. Účastníkom konania sa umožní predložiť svoje pripomienky v súlade so zásadou kontradiktórnosti konania. Konanie je verejné, s výnimkou mimoriadnych prípadov vymedzených rokovacím poriadkom Conseil constitutionnel.

…“

15

Článok 78-2 trestného poriadku v znení platnom v čase skutkových okolností stanovuje:

„Dôstojníci služby kriminálnej a vyšetrovacej polície a – pod ich vedením a na ich zodpovednosť – zamestnanci a pomocní zamestnanci služby kriminálnej a vyšetrovacej polície uvedení v článkoch 20 a 21-1 môžu vyzvať na preukázanie totožnosti akýmikoľvek prostriedkami každú osobu, u ktorej existuje presvedčivý dôvod alebo presvedčivé dôvody domnievať sa,

Na základe písomného rozhodnutia procureur de la République (prokurátor) možno na účely vyšetrovania a stíhania protiprávnych činov, ktoré konkretizuje, za rovnakých podmienok kontrolovať totožnosť všetkých osôb na miestach a v časovom období určených uvedeným orgánom. Skutočnosť, že kontrola totožnosti odhalí iné protiprávne činy, než sú protiprávne činy uvedené v rozhodnutí procureur de la République, nie je dôvodom neplatnosti nadväzujúcich postupov.

Totožnosť osôb bez ohľadu na ich správanie možno za podmienok stanovených v prvom odseku kontrolovať aj s cieľom predísť narušeniu verejného poriadku a najmä bezpečnosti osôb alebo majetku.

V zóne medzi vnútrozemskou hranicou Francúzska so štátmi, ktoré sú stranami dohovoru podpísaného v Schengene 19. júna 1990, a líniou vedenou vo vzdialenosti 20 kilometrov od nej, ako aj vo verejne prístupných zónach prístavov, letísk a vlakových a autobusových staníc otvorených pre medzinárodnú dopravu a označených vo výnose, možno tiež kontrolovať totožnosť všetkých osôb pri dodržaní podmienok uvedených v prvom odseku s cieľom overiť dodržiavanie povinnosti držby, nosenia a predloženia dokladov a potvrdení podľa zákona. Ak táto kontrola prebieha vo vlaku uskutočňujúcom medzinárodné spojenie, možno ju vykonávať na časti jeho trasy od hranice po prvú zastávku nachádzajúcu sa viac než dvadsať kilometrov od hranice. V prípade železničných liniek, ktoré uskutočňujú medzinárodné spojenie a majú osobitné dopravné vlastnosti, možno kontrolu uskutočniť aj medzi uvedenou zastávkou a zastávkou, ktorá sa nachádza do päťdesiatich kilometrov od nej. Tieto linky a zastávky sú uvedené vo výnose ministerstva. Ak existuje úsek diaľnice vedúci zónou uvedenou v prvej vete tohto odseku a ak sa prvá mýtna brána nachádza za hranicou 20 kilometrov, môže sa kontrola odohrávať až po tento výjazd na odstavných plochách, ako aj v lokalite tejto mýtnej brány a na odstavných plochách, ktoré sú s ňou spojené. Mýtne brány, ktorých sa toto ustanovenie týka, sú uvedené vo výnose. Skutočnosť, že kontrola totožnosti odhalí iný protiprávny čin, než je protiprávny čin nedodržania vyššie uvedených povinností, nie je dôvodom neplatnosti nadväzujúcich postupov.

…“

16

Aziz Melki a Sélim Abdeli, alžírski štátni príslušníci, ktorí sa protiprávne zdržiavajú vo Francúzsku, boli podľa článku 78-2 odseku 4 trestného poriadku kontrolovaní políciou v zóne medzi vnútrozemskou hranicou Francúzska s Belgickom a líniou vedenou vo vzdialenosti 20 kilometrov od tejto hranice smerom do vnútrozemia. Dňa 23. marca 2010 boli proti každému z nich vydané rozhodnutie prefekta o vrátení na hranicu a rozhodnutie o predĺžení doby zadržiavania.

17

Pred súdom rozhodujúcim vo veciach odňatia slobody a väzby, ktorému prefekt predložil návrh na predĺženie doby tohto zadržiavania, Aziz Melki a Sélim Abdeli spochybnili súlad kontroly, ktorej predmetom boli, s právnymi predpismi a namietali neústavnosť článku 78-2 štvrtého odseku trestného poriadku z dôvodu, že toto ustanovenie zasahuje do práv a slobôd zaručených Ústavou.

18

Dvomi uzneseniami z 25. marca 2010 súd rozhodujúci vo veciach odňatia slobody a väzby rozhodol jednak postúpiť Cour de cassation otázku, či článok 78-2 štvrtý odsek trestného poriadku zasahuje do práv a slobôd zaručených Ústavou, jednak predĺžiť dobu zadržiavania Aziza Melkiho a Sélima Abdeliho o pätnásť dní.

19

Podľa predkladajúceho súdu Aziz Melki a Sélim Abdeli tvrdia, že článok 78-2 štvrtý odsek trestného poriadku je v rozpore s Ústavou, keďže záväzky Francúzskej republiky vyplývajúce z Lisabonskej zmluvy majú s ohľadom na článok 88-1 Ústavy ústavnoprávnu silu, a že uvedené ustanovenie trestného poriadku je v rozsahu, v akom povoľuje kontroly na hraniciach s inými členskými štátmi, v rozpore so zásadou voľného pohybu osôb zakotvenou v článku 67 ods. 2 ZFEÚ, ktorý stanovuje, že Európska únia zaisťuje, že na vnútorných hraniciach neprebieha kontrola osôb.

20

Predkladajúci súd sa po prvé domnieva, že položená otázka sa týka súladu článku 78-2 štvrtého odseku trestného poriadku tak s právom Únie, ako aj s Ústavou.

21

Po druhé Cour de cassation z článkov 23-2 a 23-5 nariadenia č. 58-1067, ako aj z článku 62 Ústavy vyvodzuje, že súdy rozhodujúce vo veciach samých sú rovnako ako on sám na základe účinku organického zákona č. 2009-1523, ktorý uvedené články vložil do nariadenia č. 58-1067, zbavené možnosti položiť Súdnemu dvoru Európskej únie prejudiciálnu otázku, pokiaľ je Conseil constitutionnel predložená prioritná otázka ústavnosti.

22

Keďže Cour de cassation sa domnieval, že jeho rozhodnutie o predložení prednostnej otázky o ústavnosti Conseil constitutionnel závisí od výkladu práva Únie, rozhodol v oboch prejednávaných veciach prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

23

Uznesením predsedu Súdneho dvora z 20. apríla 2010 boli veci C-188/10 a C-189/10 spojené na účely písomnej časti konania, ústnej časti konania, ako aj na účely vyhlásenia rozsudku.

24

Francúzska vláda namieta, že návrhy na začatie prejudiciálneho konania sú neprípustné.

25

Pokiaľ ide o prvú otázku, francúzska vláda sa domnieva, že táto otázka má výlučne hypotetickú povahu. Táto otázka sa totiž zakladá na predpoklade, že Conseil constitutionnel môže pri preskúmavaní súladu zákona s Ústavou preskúmavať aj súlad tohto zákona s právom Únie. Podľa judikatúry Conseil constitutionnel však v rámci kontroly ústavnosti zákonov neprináleží Conseil constitutionnel, ale bežným správnym a všeobecným súdom, aby preskúmavali súlad zákona s právom Únie. Z toho vyplýva, že Conseil d’État a Cour de cassation nie sú podľa vnútroštátneho práva povinné predložiť Conseil constitutionnel otázky týkajúce sa zlučiteľnosti vnútroštátnych predpisov s právom Únie, lebo také otázky nesúvisia s kontrolou ústavnosti.

26

Pokiaľ ide o druhú otázku, francúzska vláda tvrdí, že odpoveď na túto otázku nie je potrebná. Od 9. apríla 2010 už totiž Aziz Melki a Sélim Abdeli nie sú predmetom nijakého opatrenia spočívajúceho v odňatí slobody a obe uznesenia súdu rozhodujúceho vo veciach odňatia slobody a väzby v ten deň prestali zakladať akékoľvek účinky. Otázka zlučiteľnosti článku 78-2 štvrtého odseku trestného poriadku s článkom 67 ZFEÚ tiež nemá nijakú relevantnosť v rámci jediného konania, ktoré stále prebieha pred Cour de cassation, keďže – ako Conseil constitutionnel pripomenula vo svojom rozhodnutí č. 2010-605 DC z 12. mája 2010 – Conseil constitutionnel sa považuje za nepríslušnú na preskúmavanie zlučiteľnosti zákona s právom Únie, pokiaľ sa zaoberá kontrolou ústavnosti tohto zákona.

27

V tomto ohľade stačí pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry pri otázkach týkajúcich sa výkladu práva Únie položených vnútroštátnym súdom v rámci právnej úpravy a skutkových okolností, ktoré tento súd vymedzí na svoju vlastnú zodpovednosť a ktorých správnosť Súdnemu dvoru neprináleží preverovať, platí prezumpcia relevantnosti. Zamietnutie návrhu vnútroštátneho súdu Súdnym dvorom je možné len vtedy, ak je zjavné, že požadovaný výklad práva Únie nemá žiadnu súvislosť s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej, pokiaľ ide o hypotetický problém alebo ak Súdny dvor nedisponuje skutkovými a právnymi podkladmi potrebnými na užitočnú odpoveď na otázky, ktoré sa mu položili (pozri najmä rozsudky z 22. decembra 2008, Regie Networks, C-333/07, Zb. s. I-10807, bod 46; z 8. septembra 2009, Budějovický Budvar, C-478/07, Zb. s. I-7721, bod 63, a z 20. mája 2010, Zanotti, C-56/09, Zb. s. I-4517, bod 15).

28

V prejednávanej veci sa pritom položené otázky týkajú výkladu článkov 67 ZFEÚ a 267 ZFEÚ. Z odôvodnenia predkladacích rozhodnutí nevyplýva, že by uznesenia vydané súdom rozhodujúcim vo veciach odňatia slobody a väzby vo vzťahu k Azizovi Melkimu a Sélimovi Abdelimu prestali zakladať akékoľvek účinky. Okrem toho nie je zjavné, že by výklad mechanizmu predkladania prioritnej otázky ústavnosti uskutočnený Cour de cassation bol z hľadiska znenia vnútroštátnych ustanovení zjavne vylúčený.

29

Domnienka relevantnosti, ktorá sa vzťahuje na návrhy na začatie prejudiciálneho konania v oboch veciach, preto nie je vyvrátená námietkami, ktoré vzniesla francúzska vláda.

30

Za týchto okolností treba vyhlásiť návrh na začatie prejudiciálneho konania predložený v týchto veciach za prípustný.

31

Touto otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či článok 267 ZFEÚ bráni právnym predpisom členského štátu, ktoré zavádzajú incidenčné konanie kontroly ústavnosti vnútroštátnych zákonov, v rámci ktorého majú súdy uvedeného členského štátu povinnosť rozhodnúť o predložení otázky týkajúcej sa súladu ustanovenia vnútroštátneho práva s Ústavou vnútroštátnemu súdu poverenému výkonom kontroly ústavnosti zákonov v prípade, že súčasne ide o rozpor tohto ustanovenia s právom Únie.

32

Aziz Melki a Sélim Abdeli sa domnievajú, že vnútroštátna právna úprava, o ktorú ide vo veciach samých, je v súlade s právom Únie za predpokladu, že Conseil constitutionnel preskúma právo Únie a v prípade pochybností o jeho výklade predloží Súdnemu dvoru prejudiciálnu otázku spolu so žiadosťou, aby bol návrh na začatie prejudiciálneho konania prejednaný v skrátenom súdnom konaní podľa článku 104a Rokovacieho poriadku Súdneho dvora.

33

Francúzska vláda sa domnieva, že právo Únie nebráni dotknutým vnútroštátnym právnym predpisom, lebo tieto právne predpisy nemenia ani nespochybňujú úlohu a právomoc vnútroštátneho súdu pri uplatňovaní práva Únie. Na podporu tejto argumentácie vychádza táto vláda v podstate z rovnakého výkladu uvedených právnych predpisov, aký bol uskutočnený po zaslaní predkladacích rozhodnutí Cour de cassation Súdnemu dvoru tak zo strany Conseil constitutionnel v jej rozhodnutí č. 2010-605 DC z 12. mája 2010, ako aj zo strany Conseil d’État v jej rozhodnutí č. 312305 zo 14. mája 2010.

34

Podľa tohto výkladu je vylúčené, aby cieľom prioritnej otázky ústavnosti bolo predloženie otázky o zlučiteľnosti zákona s právom Únie Conseil constitutionnel. Neprináleží Conseil constitutionnel, ale bežným správnym a všeobecným súdom, aby preskúmavali súlad zákona s právom Únie, samy a podľa svojho vlastného posúdenia uplatňovali právo Únie a zároveň s postúpením prioritnej otázky ústavnosti alebo po ňom predkladali prejudiciálne otázky Súdnemu dvoru.

35

V tomto ohľade francúzska vláda najmä tvrdí, že podľa vnútroštátnych právnych predpisov, o ktoré ide vo veciach samých, môže vnútroštátny súd buď za určitých podmienok rozhodnúť vo veci samej bez toho, aby počkal na rozhodnutie Cour de cassation, Conseil d’État alebo Conseil constitutionnel o prioritnej otázke ústavnosti, alebo prijať predbežné alebo zabezpečovacie opatrenia nevyhnutné na zaručenie okamžitej ochrany práv, ktoré pre osoby podliehajúce súdnej právomoci vyplývajú z práva Únie.

36

Tak francúzska, ako aj belgická vláda tvrdia, že cieľom procesného mechanizmu prioritnej otázky ústavnosti je zaručiť jednotlivcom, že ich návrh na preskúmanie ústavnosti vnútroštátneho ustanovenia bude skutočne prejednaný bez toho, aby bolo možné vylúčiť predloženie otázky Conseil constitutionnel na základe nezlučiteľnosti dotknutého ustanovenia s právom Únie. Okrem toho má predloženie otázky Conseil constitutionnel tú výhodu, že Conseil constitutionnel môže zrušiť zákon nezlučiteľný s Ústavou, pričom toto zrušenie zakladá právne účinky erga omnes. Naproti tomu účinky rozsudku správneho alebo všeobecného súdu, ktorým sa konštatuje, že vnútroštátne ustanovenie je nezlučiteľné s právom Únie, pôsobia len v rámci konkrétneho sporu vyriešeného týmto súdom.

37

Česká vláda zasa navrhuje odpovedať, že zo zásady prednosti práva Únie vyplýva, že vnútroštátny súd je povinný zaistiť plný účinok práva Únie tým, že preskúma zlučiteľnosť vnútroštátneho práva s právom Únie a neuplatní ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré sú s právom Únie v rozpore, bez toho, aby sa najskôr musel obrátiť na vnútroštátny ústavný súd alebo iný vnútroštátny súd. Podľa nemeckej vlády nesmie výkonu práva obrátiť sa na Súdny dvor s návrhom na začatie prejudiciálneho konania, ktoré článok 267 ZFEÚ priznáva všetkým vnútroštátnym súdom, brániť ustanovenie vnútroštátneho práva, ktoré podmieňuje obrátenie sa na Súdny dvor na účely výkladu práva Únie rozhodnutím iného vnútroštátneho súdu. Poľská vláda sa domnieva, že článok 267 ZFEÚ nebráni právnym predpisom, ako sú právne predpisy spomínané v prvej prejudiciálnej otázke, keďže postup, ktoré tieto predpisy stanovujú, nezasahuje do podstaty práv a povinností vnútroštátnych súdov, ktoré vyplývajú z uvedeného článku.

38

Komisia sa domnieva, že právo Únie, a najmä zásada prednosti tohto práva, ako aj článok 267 ZFEÚ bránia vnútroštátnej právnej úprave, aká je opísaná v návrhoch na začatie prejudiciálneho konania, za predpokladu, že akékoľvek spochybnenie súladu zákonného ustanovenia s právom Únie by umožnilo osobe podliehajúcej súdnej právomoci odvolávať sa na porušenie Ústavy týmto zákonným ustanovením. V tom prípade by bola úloha zabezpečovať dodržiavanie práva Únie implicitne, ale nevyhnutne prenesená zo súdu rozhodujúceho vo veci samej na Conseil constitutionnel. V dôsledku toho by mechanizmus prioritnej otázky ústavnosti viedol k takej situácii, o akej Súdny dvor v rozsudku z 9. marca 1978, Simmenthal (106/77, Zb. s. 629), rozhodol, že je v rozpore s právom Únie. Skutočnosť, že sám ústavný súd môže Súdnemu dvoru položiť prejudiciálne otázky, k náprave tejto situácie nevedie.

39

Hoci spochybnenie súladu zákonného ustanovenia s právom Únie naopak neumožňuje osobe podliehajúcej súdnej právomoci z toho istého dôvodu spochybňovať súlad toho istého zákonného ustanovenia s Ústavou, takže súd rozhodujúci vo veci samej má aj naďalej právomoc uplatniť právo Únie, právo Únie nebráni vnútroštátnej právnej úprave, aká je spomínaná v prvej prejudiciálnej otázke, pokiaľ je splnených niekoľko kritérií. Podľa Komisie musí mať vnútroštátny súd aj naďalej možnosť súčasne sa obrátiť na Súdny dvor s akoukoľvek prejudiciálnou otázkou, ktorú považuje za nevyhnutnú, a prijať akékoľvek opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie predbežnej súdnej ochrany práv zaručených právom Únie. Je tiež nevyhnutné jednak to, aby v dôsledku incidenčného konania kontroly ústavnosti nedochádzalo k prerušeniu konania vo veci samej na neprimerane dlhú dobu, a jednak to, aby po ukončení tohto incidenčného konania a nezávisle od jeho výsledku mal vnútroštátny súd aj naďalej možnosť úplne slobodne posúdiť súlad vnútroštátneho zákonného ustanovenia s právom Únie, zrieknuť sa jeho použitia, pokiaľ rozhodne, že je v rozpore s právom Únie, a obrátiť sa na Súdny dvor s prejudiciálnymi otázkami, pokiaľ to považuje za nevyhnutné.

40

Článok 267 ZFEÚ zveruje Súdnemu dvoru právomoc rozhodovať o prejudiciálnych otázkach týkajúcich sa tak výkladu zmlúv a aktov prijatých inštitúciami, orgánmi alebo úradmi či agentúrami Únie, ako aj platnosti týchto aktov. Tento článok vo svojom druhom odseku stanovuje, že vnútroštátny súd môže predložiť také otázky Súdnemu dvoru, pokiaľ usúdi, že rozhodnutie o týchto otázkach je nevyhnutné na vydanie jeho rozhodnutia, a vo svojom treťom odseku, že je povinný to urobiť, pokiaľ proti jeho rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva.

41

Z toho vyplýva, po prvé, že aj keď môže byť za určitých okolností vhodné, aby boli otázky týkajúce sa výlučne vnútroštátneho práva v okamihu predloženia návrhu na začatie prejudiciálneho konania Súdnemu dvoru vyriešené (pozri rozsudok z 10. marca 1981, Irish Creamery Milk Suppliers Association a i., 36/80 a 71/80, Zb. s. 735, bod 6), vnútroštátne súdy majú tú najširšiu možnosť obrátiť sa na Súdny dvor, ak sa domnievajú, že vec, ktorú prejednávajú, nastoľuje otázky týkajúce sa výkladu alebo posúdenia platnosti ustanovení práva Únie, ktoré vyžadujú rozhodnutie z ich strany (pozri najmä rozsudky zo 16. januára 1974, Rheinmühlen-Düsseldorf, 166/73, Zb. s. 33, bod 3; z 27. júna 1991, Mecanarte, C-348/89, Zb. s. I-3277, bod 44, a zo 16. decembra 2008, Cartesio, C-210/06, Zb. s. I-9641, bod 88).

42

Súdny dvor z toho vyvodil, že existencia vnútroštátnej právnej normy, z ktorej vyplýva, že právne posúdenie uskutočnené súdom vyššieho stupňa je pre súdy, ktoré nerozhodujú na poslednom stupni, záväzné, nemôže len z tohto dôvodu zbaviť tieto súdy možnosti obrátiť sa na Súdny dvor s otázkami týkajúcimi sa výkladu práva Únie, ktorá je stanovená v článku 267 ZFEÚ (pozri v tomto zmysle rozsudky Rheinmühlen-Düsseldorf, už citovaný, body 4 a 5, ako aj Cartesio, už citovaný, bod 94). Súd, ktorý nerozhoduje na poslednom stupni, musí mať možnosť obrátiť sa na Súdny dvor s otázkami, ktorými sa zaoberá, najmä ak sa domnieva, že právne posúdenie súdom vyššieho stupňa by ho mohlo viesť k vyhláseniu rozsudku, ktorý je v rozpore s právom Únie (rozsudok z 9. marca 2010, ERG a i., C-378/08, Zb. s. I-1919, bod 32).

43

Po druhé Súdny dvor už rozhodol, že vnútroštátny súd, ktorý je v rámci svojej právomoci poverený uplatňovať ustanovenia práva Únie, má povinnosť zabezpečiť plný účinok týchto noriem, pričom v prípade potreby z vlastnej iniciatívy neuplatní akékoľvek odporujúce ustanovenie vnútroštátneho práva, aj keby bolo prijaté neskôr, bez toho, aby musel požadovať alebo čakať na ich predchádzajúce zrušenie zákonodarnou cestou alebo akýmkoľvek iným ústavným postupom (pozri najmä rozsudky Simmenthal, už citovaný, body 21 a 24; z 20. marca 2003, Kutz-Bauer, C-187/00, Zb. s. I-2741, bod 73; z 3. mája 2005, Berlusconi a i., C-387/02, C-391/02 a C-403/02, Zb. s. I-3565, bod 72, ako aj z 19. novembra 2009, Filipiak, C-314/08, Zb. s. I-11049, bod 81).

44

Akékoľvek ustanovenie vnútroštátneho právneho poriadku, ako aj legislatívna administratívna alebo súdna prax, ktoré by mohli oslabiť účinnosť uplatňovania práva Únie tým, že príslušnému vnútroštátnemu súdu, ktorý aplikuje toto právo, nepriznávajú ani vo chvíli tohto uplatnenia právomoc, aby urobil všetko, čo je nevyhnutné na neuplatnenie ustanovení vnútroštátnych právnych predpisov, ktoré sú prekážkou plnej účinnosti noriem Spoločenstva, sú totiž nezlučiteľné s požiadavkami, ktoré sú podstatou práva Únie (pozri rozsudky Simmenthal, už citovaný, bod 22, ako aj z 19. júna 1990, Factortame a i., C-213/89, Zb. s. I-2433, bod 20). O takýto prípad by išlo vtedy, ak by riešenie rozporu medzi ustanovením práva Únie a neskorším vnútroštátnym zákonom bolo vyhradené inému orgánu ako súdu zabezpečujúcemu aplikáciu práva Únie, ktorý disponuje vlastnou voľnou úvahou, hoci prekážka brániaca plnej účinnosti tohto práva by bola iba dočasná (pozri v tomto zmysle rozsudok Simmenthal, už citovaný, bod 23).

45

Nakoniec Súdny dvor rozhodol, že vnútroštátny súd prejednávajúci spor týkajúci sa práva Únie, ktorý sa domnieva, že vnútroštátne ustanovenie je nielen v rozpore s právom Únie, ale je tiež postihnuté vadami protiústavnosti, nie je zbavený možnosti alebo oslobodený od povinnosti, ktoré sú stanovené v článku 267 ZFEÚ, obrátiť sa na Súdny dvor s otázkami týkajúcimi sa výkladu alebo platnosti práva Únie na základe skutočnosti, že protiústavnosť normy vnútroštátneho práva možno konštatovať len v konaní pred ústavným súdom. Účinok práva Únie by totiž bol ohrozený, pokiaľ by existencia povinného konania pred ústavným súdom mohla brániť vnútroštátnemu súdu, ktorý prejednáva spor riadiaci sa právom Únie, vo výkone právomoci, ktorá je mu zverená článkom 267 ZFEÚ, predložiť Súdnemu dvoru otázky týkajúce sa výkladu alebo platnosti práva Únie, aby mu bolo umožnené rozhodnúť, či s ním vnútroštátna norma je, alebo nie je zlučiteľná (pozri rozsudok Mecanarte, už citovaný, body 39, 45 a 46).

46

Pokiaľ ide o dôsledky, ktoré treba vyvodiť z vyššie uvedenej judikatúry vo vzťahu k vnútroštátnym ustanoveniam, o aké ide v prvej položenej otázke, je potrebné uviesť, že predkladajúci súd vychádza z predpokladu, že podľa týchto ustanovení Conseil constitutionnel pri preskúmavaní otázky ústavnosti, ktorá sa zakladá na nezlučiteľnosti dotknutého zákona s právom Únie, posudzuje aj súlad tohto zákona s právom Únie. V tomto prípade by súd rozhodujúci vo veci samej, ktorý sa chystá postúpiť otázku ústavnosti, nemohol pred týmto postúpením ani rozhodnúť o zlučiteľnosti dotknutého zákona s právom Únie, ani položiť Súdnemu dvoru prejudiciálnu otázku v súvislosti s uvedeným zákonom. Okrem toho za predpokladu, že Conseil constitutionnel by o dotknutom zákone rozhodla, že je v súlade s právom Únie, nemohol by sa uvedený súd rozhodujúci vo veci samej po vydaní rozhodnutia Conseil constitutionnel, ktoré je záväzné pre všetky súdne orgány, už ani obrátiť na Súdny dvor s prejudiciálnou otázkou. Rovnako by to bolo v prípade, keby bol dôvod založený na protiústavnosti zákonného ustanovenia uplatnený na stupni konania prebiehajúcom pred Conseil d’État alebo Cour de cassation.

47

Podľa tohto výkladu by vnútroštátne právne predpisy, o ktoré ide vo veciach samých, vo svojom dôsledku bránili vnútroštátnym správnym a všeobecným súdom, tak pred postúpením otázky ústavnosti, ako prípadne aj po vydaní rozhodnutia Conseil constitutionnel o tejto otázke, vo výkone ich právomoci alebo plnení ich povinnosti, ktoré sú stanovené v článku 267 ZFEÚ, obrátiť sa na Súdny dvor s prejudiciálnymi otázkami. Treba konštatovať, že zo zásad stanovených judikatúrou, ktoré sú pripomenuté v bodoch 41 až 45 tohto rozsudku, vyplýva, že článok 267 ZFEÚ bráni vnútroštátnym právnym predpisom, aké sú opísané v predkladacích rozhodnutiach.

48

Ako však vyplýva z bodov 33 až 36 tohto rozsudku, francúzska a belgická vláda predložili odlišný výklad francúzskych právnych predpisov uvedených v prvej položenej otázke, pričom sa opierajú najmä o rozhodnutie Conseil constitutionnel č. 2010-605 DC z 12. mája 2010 a o rozhodnutie Conseil d’État č. 312305 zo 14. mája 2010 vydané po zaslaní predkladacích rozhodnutí Cour de cassation Súdnemu dvoru.

49

V tomto ohľade treba pripomenúť, že prislúcha predkladajúcemu súdu, aby vo veciach, ktoré prejednáva, určil, ktorý výklad vnútroštátneho práva je správny.

50

Podľa ustálenej judikatúry musí vnútroštátny súd vykladať vnútroštátny zákon, ktorý má uplatniť, v čo najväčšej možnej miere v súlade s požiadavkami práva Únie (rozsudky z 26. septembra 2000, Engelbrecht, C-262/97, Zb. s. I-7321, bod 39; z 27. októbra 2009, ČEZ, C-115/08, Zb. s. I-10265, bod 138, a z 13. apríla 2010, Wall, C-91/08, Zb. s. I-2815, bod 70). S ohľadom na vyššie uvedené rozhodnutia Conseil constitutionnel a Conseil d’État nemožno taký výklad vnútroštátnych ustanovení, ktoré zaviedli mechanizmus kontroly ústavnosti, o ktorý ide vo veciach samých, vylúčiť.

51

Preskúmanie otázky, či je výklad mechanizmu prioritnej otázky ústavnosti v súlade s požiadavkami práva Únie možný, nemôže spochybniť zásadné charakteristiky systému spolupráce medzi Súdnym dvorom a vnútroštátnymi súdmi zavedený článkom 267 ZFEÚ, ako vyplývajú z judikatúry pripomenutej v bodoch 41 až 45 tohto rozsudku.

52

Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora totiž na účely zabezpečenia prednosti práva Únie fungovanie uvedeného systému spolupráce nevyhnutne vyžaduje, aby sa vnútroštátny súd mohol v priebehu konania v ktoromkoľvek okamihu, ktorý považuje za vhodný, dokonca aj po ukončení incidenčného konania kontroly ústavnosti, slobodne obrátiť na Súdny dvor s akoukoľvek prejudiciálnou otázkou, ktorú pokladá za nevyhnutnú.

53

Keďže však vnútroštátne právo stanovuje povinnosť začať incidenčné konanie kontroly ústavnosti, ktoré by bránilo vnútroštátnemu súdu v tom, aby sa okamžite zriekol použitia ustanovenia vnútroštátneho právneho predpisu, o ktorom sa domnieva, že je v rozpore s právom Únie, fungovanie systému zavedeného článkom 267 ZFEÚ vyžaduje, aby uvedený súd jednak mohol prijať akékoľvek opatrenie nevyhnutné na zabezpečenie predbežnej súdnej ochrany práv priznaných právnym poriadkom Únie, jednak mohol po ukončení takého incidenčného konania upustiť od použitia uvedeného ustanovenia vnútroštátneho právneho predpisu, pokiaľ rozhodne, že je v rozpore s právom Únie.

54

Okrem toho treba zdôrazniť, že prioritná povaha incidenčného konania kontroly ústavnosti vnútroštátneho zákona, ktorého obsah sa obmedzuje na vykonanie kogentných ustanovení smernice Únie, nemôže zasahovať do právomoci rozhodnúť o neplatnosti aktu Únie, a najmä smernice, ktorú má len Súdny dvor, keďže cieľom tejto právomoci je zaručiť právnu istotu zabezpečením jednotného uplatňovania práva Únie (pozri v tomto zmysle rozsudky z 22. októbra 1987, Foto-Frost, 314/85, Zb. s. 4199, body 15 až 20; z 10. januára 2006, IATA a ELFAA, C-344/04, Zb. s. I-403, bod 27, ako aj z 18. júla 2007, Lucchini, C-119/05, Zb. s. I-6199, bod 53).

55

V rozsahu, v akom prioritná povaha incidenčného konania kontroly ústavnosti bude viesť k zrušeniu vnútroštátneho zákona, ktorý sa obmedzuje na vykonanie kogentných ustanovení smernice Únie, z dôvodu rozporu tohto zákona s vnútroštátnou ústavou, by totiž mohol byť Súdny dvor v praxi zbavený možnosti vykonať na žiadosť súdov dotknutého členského štátu rozhodujúcich vo veci samej preskúmanie platnosti uvedenej smernice z hľadiska rovnakých dôvodov súvisiacich s požiadavkami primárneho práva, a najmä práv priznaných Listinou základných práv Európskej únie, ktorej článok 6 ZEÚ dáva rovnakú právnu silu, aká je priznaná Zmluvám.

56

Predtým, než môže byť z hľadiska rovnakých dôvodov, ktoré vedú k spochybneniu platnosti tejto smernice, vykonaná incidenčná kontrola ústavnosti zákona, ktorého obsah sa obmedzuje na výkon kogentných ustanovení smernice Únie, sú vnútroštátne súdy, ktorých rozhodnutie nemožno napadnúť opravnými prostriedkami podľa vnútroštátneho práva, v zásade povinné položiť Súdnemu dvoru otázku na základe článku 267 tretieho odseku ZFEÚ týkajúcu sa platnosti tejto smernice a potom vyvodiť dôsledky, ktoré vyplývajú z rozsudku vydaného Súdnym dvorom v konaní o prejudiciálnej otázke, pokiaľ sa súd, ktorý dal podnet na začatie incidenčnej kontroly ústavnosti, už sám neobrátil na Súdny dvor s touto otázkou na základe druhého odseku uvedeného článku. Pokiaľ totiž ide o vnútroštátny transpozičný zákon s takým obsahom, má otázka, či je smernica platná, s ohľadom na povinnosť vykonať túto smernicu predbežnú povahu. Okrem toho skutočnosť, že doba trvania preskúmavania vnútroštátnymi súdmi podlieha krátkej lehote, nemôže brániť predloženiu návrhu na začatie prejudiciálneho konania týkajúceho sa platnosti dotknutej smernice.

57

V dôsledku toho treba na prvú položenú otázku odpovedať tak, že článok 267 ZFEÚ bráni právnym predpisom členského štátu, ktoré zavádzajú incidenčné konanie kontroly ústavnosti vnútroštátnych zákonov, pokiaľ prioritná povaha tohto konania vo svojom dôsledku bráni všetkým ostatným vnútroštátnym súdom, tak pred predložením otázky ústavnosti vnútroštátnemu súdu poverenému výkonom kontroly ústavnosti zákonov, ako prípadne aj po vydaní rozhodnutia uvedeného súdu o tejto otázke, vo výkone ich právomoci alebo v plnení ich povinnosti obrátiť sa na Súdny dvor s prejudiciálnymi otázkami. Článok 267 ZFEÚ takým vnútroštátnym právnym predpisom naopak nebráni, pokiaľ môžu ostatné vnútroštátne súdy aj naďalej

Je úlohou predkladajúceho súdu overiť, či možno vnútroštátne právne predpisy, o ktoré ide vo veciach samých, vykladať v súlade s týmito požiadavkami práva Únie.

58

Svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či článok 67 ZFEÚ bráni vnútroštátnym právnym predpisom, ktoré umožňujú policajným orgánom v pásme širokom 20 kilometrov od pozemnej hranice členského štátu so zmluvným štátmi DVSD kontrolovať totožnosť osôb s cieľom overiť, či tieto osoby dodržujú zákonom stanovené povinnosti týkajúce sa držby, nosenia a predkladania dokladov a potvrdení.

59

Aziz Melki a Sélim Abdeli sa domnievajú, že články 67 ZFEÚ a 77 ZFEÚ stanovujú, že na vnútorných hraniciach vôbec neprebieha kontrola, a že Lisabonská zmluva z tohto dôvodu priznala absolútnu povahu voľnému pohybu osôb bez ohľadu na štátnu príslušnosť dotknutých osôb. V dôsledku toho táto sloboda pohybu bráni obmedzeniu, aké stanovuje článok 78-2 štvrtý odsek trestného poriadku, ktorý vnútroštátne orgány oprávňuje na vykonávanie systematického overovania totožnosti v pohraničných oblastiach. Okrem toho sa domáhajú konštatovania neplatnosti článku 21 nariadenia č. 562/2006 z dôvodu, že sám osebe odporuje absolútnej povahe slobody pohybu, ako je zakotvená v článkoch 67 ZFEÚ a 77 ZFEÚ.

60

Francúzska vláda tvrdí, že vnútroštátne ustanovenia, o ktoré ide vo veciach samých, sú odôvodnené potrebou boja proti zvláštnemu druhu trestnej činnosti v tranzitných oblastiach a v okolí hraníc vyznačujúcich sa osobitnými rizikami. Kontroly totožnosti vykonávané na základe článku 78-2 štvrtého odseku trestného poriadku sú v úplnom súlade s článkom 21 písm. a) nariadenia č. 562/2006. Ich úlohou je overiť totožnosť osoby buď s cieľom predísť páchaniu protiprávnych činov alebo narušeniu verejného poriadku, alebo s cieľom pátrať po páchateľoch protiprávneho činu. Tieto kontroly sú tiež založené na všeobecných informáciách a skúsenostiach policajných zložiek, ktoré ukázali, že kontroly v týchto oblastiach sú mimoriadne užitočné. Vykonávajú sa na základe informácií polície získaných v rámci skoršieho vyšetrovania služby kriminálnej a vyšetrovacej polície alebo v rámci spolupráce medzi policajnými službami jednotlivých členských štátov, podľa ktorých sa určujú miesta a časy kontrol. Uvedené kontroly nie sú pevne stanovené, nie sú trvalé ani systematické. Sú naopak vykonávané náhodným spôsobom.

61

Nemecká, grécka, holandská aj slovenská vláda tiež navrhujú, aby sa na druhú otázku odpovedalo záporne, a zdôrazňujú, že aj po vstupe Lisabonskej zmluvy do platnosti sú iné než systematické policajné kontroly v pohraničných oblastiach aj naďalej možné pri dodržaní podmienok stanovených v článku 21 nariadenia č. 562/2006. Uvedené vlády predovšetkým tvrdia, že kontroly totožnosti v týchto oblastiach stanovené vnútroštátnou právnou úpravou, o ktorú ide vo veciach samých, sa svojím účelom, obsahom, spôsobom, akým sa vykonávajú, aj svojimi dôsledkami odlišujú od ochrany hraníc v zmysle článku 20 nariadenia č. 562/2006. Uvedené kontroly môžu byť povolené na základe ustanovení článku 21 písm. a) alebo c) tohto nariadenia.

62

Česká vláda, ako aj Komisia sa naproti tomu domnievajú, že články 20 a 21 nariadenia č. 562/2006 bránia vnútroštátnej právnej úprave, o akú ide vo veciach samých. Kontroly stanovené touto úpravou predstavujú skryté kontroly na hraniciach, ktoré nemôžu byť povolené na základe článku 21 nariadenia č. 562/2006 vzhľadom na to, že sú povolené len v pohraničných oblastiach a podliehajú iba podmienke prítomnosti kontrolovanej osoby v niektorej z týchto oblastí.

63

Na úvod treba uviesť, že vnútroštátny súd nepoložil prejudiciálnu otázku týkajúcu sa platnosti určitého ustanovenia nariadenia č. 562/2006. Keďže článok 267 ZFEÚ nepredstavuje procesný prostriedok, ktorý majú k dispozícii účastníci sporu prebiehajúceho pred vnútroštátnym súdom, Súdny dvor nemôže byť povinný posúdiť platnosť práva Únie len z dôvodu, že túto otázku pred ním položil jeden z týchto účastníkov konania (rozsudok z 30. novembra 2006, Brünsteiner a Autohaus Hilgert, C-376/05 a C-377/05, Zb. s. I-11383, bod 28).

64

Pokiaľ ide o výklad článku 67 ZFEÚ, ktorý vo svojom odseku 2 stanovuje, že Únia zabezpečuje absenciu kontrol osôb na vnútorných hraniciach, vyžiadaný predkladajúcim súdom, treba uviesť, že tento článok je obsiahnutý v kapitole 1 s názvom „Všeobecné ustanovenia“ hlavy V Zmluvy o fungovaní Európskej únie a že zo samotného znenia uvedeného článku vyplýva, že povinnosť, ktorá je v ňom stanovená, je adresovaná Únii. V uvedenej kapitole 1 sa tiež nachádza článok 72, ktorý preberá výhradu podľa článku 64 ods. 1 ES týkajúcu sa výkonu zodpovednosti členských štátov za udržiavanie verejného poriadku a ochranu vnútornej bezpečnosti.

65

Kapitola 2 tejto hlavy V obsahuje osobitné ustanovenia o politike týkajúcej sa kontrol na hraniciach a najmä článok 77 ZFEÚ, ktorý nahrádza článok 62 ES. Podľa odseku 2 písm. e) tohto článku 77 Európsky parlament a Rada prijímajú opatrenia týkajúce sa absencie akýchkoľvek kontrol osôb pri prekračovaní vnútorných hraníc. Z toho vyplýva, že treba vziať do úvahy ustanovenia prijaté na tomto základe a najmä články 20 a 21 nariadenia č. 562/2006, aby sa mohlo posúdiť, či právo Únie bráni vnútroštátnej právnej úprave, aká je uvedená v článku 78-2 štvrtom odseku trestného poriadku.

66

Zákonodarca Spoločenstva uskutočnil zásadu nevykonávania kontrol na vnútorných hraniciach, keď na základe článku 62 ES prijal nariadenie č. 562/2006, ktorého cieľom je podľa jeho odôvodnenia č. 22 rozvoj schengenského acquis. Toto nariadenie v hlave III zavádza režim Spoločenstva týkajúci sa prekračovania vnútorných hraníc, ktorý s účinnosťou od 13. októbra 2006 nahrádza článok 2 DVSD. Použiteľnosť tohto nariadenia nebola vstupom Lisabonskej zmluvy do platnosti dotknutá. Protokol č. 19, ktorý je k nej pripojený, totiž výslovne stanovuje, že schengenské acquis je aj naďalej použiteľné.

67

Článok 20 nariadenia č. 562/2006 stanovuje, že vnútorné hranice možno prekročiť v ktoromkoľvek bode bez toho, aby sa vykonala hraničná kontrola osôb bez ohľadu na ich štátnu príslušnosť. Podľa článku 2 bodu 10 uvedeného nariadenia sa „hraničné kontroly“ chápu ako kontroly vykonávané na hraničných priechodoch, aby sa osobám mohol povoliť vstup na územie členských štátov alebo aby smeli toto územie opustiť.

68

Pokiaľ ide o kontroly upravené článkom 78-2 štvrtým odsekom trestného poriadku, treba konštatovať, že sa nevykonávajú na „hraniciach“, ale na území daného štátu, a že nezávisia od prekročenia hranice kontrolovanou osobou. Predovšetkým nie sú vykonávané v okamihu prekročenia hranice. Uvedené kontroly preto nepredstavujú hraničné kontroly, ktoré sú zakázané podľa článku 20 nariadenia č. 562/2006, ale kontroly na území členského štátu uvedené v článku 21 uvedeného nariadenia.

69

Článok 21 nariadenia č. 562/2006 v písm. a) stanovuje, že zrušenie kontroly vnútorných hraníc neovplyvní výkon policajných právomocí príslušnými orgánmi členských štátov podľa ich vnútroštátneho práva, pokiaľ nemá výkon týchto právomocí rovnocenný účinok ako hraničné kontroly, a že to isté platí aj pre pohraničné oblasti. Z toho vyplýva, že kontroly na území členského štátu sú podľa uvedeného článku 21 písm. a) zakázané len vtedy, ak majú účinok rovnocenný hraničným kontrolám.

70

Podľa druhej vety tohto ustanovenia sa výkon policajných právomocí nemôže považovať za rovnocenný výkonu hraničných kontrol najmä vtedy, keď policajné opatrenia nemajú za cieľ kontrolu hraníc, zakladajú sa na všeobecných policajných informáciách a skúsenostiach vo vzťahu k možným ohrozeniam verejnej bezpečnosti a ich cieľom je predovšetkým boj proti cezhraničnej kriminalite, pripravujú a vykonávajú sa spôsobom, ktorý sa zreteľne odlišuje od systematických kontrol osôb na vonkajších hraniciach, a nakoniec vykonávajú sa na základe náhodných kontrol.

71

Pokiaľ ide o otázku, či má výkon kontrolných právomocí zverených článkom 78-2 štvrtým odsekom trestného poriadku účinok rovnocenný hraničným kontrolám, treba po prvé konštatovať, že kontroly stanovené týmto ustanovením nesledujú rovnaký cieľ ako ochrana hraníc v zmysle nariadenia č. 562/2006. Cieľom tejto ochrany podľa článku 2 bodov 9 až 11 uvedeného nariadenia je jednak zaistiť, že osobám môže byť povolený vstup na územie členských štátov alebo jeho opustenie, jednak zabrániť osobám v tom, aby sa vyhýbali hraničným kontrolám. Cieľom uvedeného vnútroštátneho ustanovenia je naproti tomu kontrolovať, či sa dodržiavajú zákonom stanovené povinnosti týkajúce sa držby, nosenia a predkladania dokladov a potvrdení. Možnosť členského štátu stanoviť také povinnosti svojimi právnymi predpismi nie je podľa článku 21 písm. c) nariadenia č. 562/2006 zrušením ochrany vnútorných hraníc dotknutá.

72

Po druhé skutočnosť, že územný rozsah pôsobnosti zverenej vnútroštátnym ustanovením, o ktoré ide vo veciach samých, je obmedzený na pohraničnú oblasť, nestačí sama osebe na konštatovanie rovnocenného účinku výkonu tejto pôsobnosti v zmysle článku 21 písm. a) nariadenia č. 562/2006 vzhľadom na znenie a cieľ tohto článku 21. Pokiaľ však ide o kontroly vo vlakoch zaisťujúcich medzinárodné spojenie a na diaľnici, na ktorej sa vyberá mýto, vnútroštátne ustanovenie, o ktoré ide vo veciach samých, stanovuje osobitné pravidlá týkajúce sa jeho územného rozsahu pôsobnosti, čo je okolnosť, ktorá by mohla sama osebe predstavovať nepriamy dôkaz o existencii takého rovnocenného účinku.

73

Okrem toho článok 78-2 štvrtý odsek trestného poriadku, ktorý kontroly umožňuje bez ohľadu na správanie dotknutej osoby a zvláštne okolnosti zakladajúce riziko narušenia verejného poriadku, neobsahuje nijaké spresnenia ani obmedzenia takto priznanej právomoci, ktoré by sa týkali najmä intenzity a početnosti kontrol, ktoré môžu byť na tomto právnom základe vykonávané, a ktorých cieľom by bolo zabrániť tomu, aby využitie tejto právomoci príslušnými orgánmi v praxi viedlo k tomu, že kontroly budú mať účinok rovnocenný hraničným kontrolám v zmysle článku 21 písm. a) nariadenia č. 562/2006.

74

Na účely splnenia požiadaviek podľa článku 20 a článku 21 písm. a) nariadenia č. 562/2006 vykladaných vo svetle požiadavky právnej istoty musia vnútroštátne právne predpisy, ktoré zverujú policajným orgánom právomoc vykonávať kontroly totožnosti, ktoré sú jednak obmedzené na oblasť okolo hraníc členského štátu s inými členskými štátmi, jednak nezávisia od správania kontrolovanej osoby a osobitných okolností zakladajúcich riziko narušenia verejného poriadku, stanoviť nevyhnutné medze právomoci zverenej týmto orgánom, ktorými by sa riadila najmä voľná úvaha, ktorou tieto orgány disponujú v rámci využitia prvej uvedenej právomoci v praxi. Tieto medze musia zaručiť, že praktický výkon právomoci spočívajúcej vo vykonávaní kontrol totožnosti nemôže mať účinok rovnocenný hraničným kontrolám, ako vyplýva predovšetkým z kritérií uvedených v článku 21 písm. a) druhej vete nariadenia č. 562/2006.

75

Za týchto okolností treba na druhú položenú otázku odpovedať tak, že článok 67 ods. 2 ZFEÚ, ako aj články 20 a 21 nariadenia č. 562/2006 bránia vnútroštátnym právnym predpisom, ktoré policajným orgánom dotknutého členského štátu zverujú právomoc kontrolovať len v pásme širokom 20 kilometrov od pozemnej hranice tohto štátu so zmluvnými štátmi DVSD totožnosť osôb bez ohľadu na ich správanie a konkrétne okolnosti zakladajúce riziko narušenia verejného poriadku s cieľom overiť, či sa dodržiavajú zákonom stanovené povinnosti týkajúce sa držby, nosenia a predkladania dokladov a potvrdení, bez toho, aby stanovili nevyhnutné medze tejto právomoci, ktoré by zaručovali, že praktický výkon uvedenej právomoci nemôže mať účinok rovnocenný hraničným kontrolám.

76

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (veľká komora) rozhodol takto: