1. 

Tento prípad ponúka Súdnemu dvoru príležitosť spresniť rozsah pôsobnosti smernice 2003/109/ES z 25. novembra 2003 o právnom postavení štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sú osobami s dlhodobým pobytom ( 2 ).

2. 

Smernica stanovuje spoločné právne postavenie osôb s dlhodobým pobytom s cieľom zabezpečiť, aby všetci štátni príslušníci tretích krajín, ktorí sa oprávnene a dlhodobo zdržiavajú v členských štátoch, mohli získať toto právne postavenie a aby ho mohli využívať za veľmi podobných podmienok v Európskej únii. Zosúlaďuje kritériá na získanie postavenia osoby s dlhodobým pobytom a práv, ktoré s ním súvisia, na základe rovnosti zaobchádzania s občanmi Únie.

3. 

V článku 3 ods. 2 písm. e) smernice normotvorca Únie vylúčil z pôsobnosti uvedenej smernice štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí „sa zdržiavajú len dočasne, napr. ako ‚au pair‘ alebo sezónny pracovník, alebo ako pracovník vyslaný poskytovateľom služieb s cieľom cezhraničného poskytovania služieb, alebo ako cezhraniční poskytovatelia služieb, alebo v prípadoch, v ktorých bolo ich povolenie na pobyt formálne obmedzené“.

4. 

Za tohto predpokladu a v súlade s článkom 4 ods. 2 prvým pododsekom smernice sa na účely započítania dĺžky pobytu potrebnej na priznanie postavenia osoby s dlhodobým pobytom, ktorá je stanovená na päť rokov, neberú do úvahy obdobia pobytu štátnych príslušníkov tretích krajín na území členských štátov. ( 3 )

5. 

V danom prípade, Raad van State (Holandsko) v podstate žiada, aby Súdny dvor spresnil zmysel, ktorý normotvorca Únie zamýšľal dať pojmu „formálne obmedzené povolenie na pobyt“, aby sa tak lepšie vymedzil rozsah vylúčenia uvedeného v článku 3 ods. 2 písm. e) smernice.

6. 

Tento návrh na začatie prejudicionálneho konania bol podaný v rámci sporu medzi Staatssecretaris van Justitie (štátny tajomník pre spravodlivosť, ďalej „štátny tajomník“) a M. Singhom, indickým štátnym príslušníkom s formálne obmedzeným povolením na pobyt, ktoré bolo obnovené počas viac ako siedmich rokov, vo veci zamietnutia vydania povolenia na dlhodobý pobyt.

7.

Smernica bola v Holandsku prebratá zákonom, ktorým sa úplne rekodifikoval zákon o cudzincoch (We tot algehele herziening van de Vreemdelingenwet) z 23. novembra 2000 ( 4 ).

8.

V zmysle § 14 ods. 2 tohto zákona povolenie na pobyt na určitú dobu obsahuje obmedzujúce podmienky súvisiace s dôvodom povoleného pobytu. Povolenie môže stanovovať aj ďalšie povinnosti. Podľa § 14 ods. 3 uvedeného zákona toto povolenie je vydané na maximálne päť po sebe nasledujúcich rokov.

9.

Okrem toho v súlade s § 21 ods. 1 zákona celkovo rekodifikujúceho zákon o cudzincoch môže byť žiadosť o povolenie na pobyt na neobmedzenú dobu zamietnutá, najmä ak v priebehu piatich rokov, ktoré priamo predchádzali tejto žiadosti, mal cudzinec formálne obmedzené povolenie na pobyt.

10.

Na základe tohto zákona prijal holandský zákonodarca nariadenie o cudzincoch 2000 (Vreemdelingenbesluit 2000) ( 5 ).

11.

V znení § 3.5 ods. 6 písm. d) nariadenia právo na pobyt založené na časovo obmedzenom povolení na pobyt je dočasné, keďže bolo priznané s obmedzením spojeným so zárobkovou činnosťou duchovného vodcu alebo učiteľa náboženstva, okrem prípadov, keď právo na pobyt vyplýva z rozhodnutia č. 1/80 Asociačnej rady ( 6 ).

12.

V súlade s § 3.33 ods. 1 uvedeného nariadenia sa toto povolenie prizná len vtedy, ak cudzinec písomne vyhlási, že berie na vedomie, že pobyt je povolený len na výkon činnosti duchovného vodcu alebo učiteľa náboženstva pre skupinu, ktorá musí byť presne pomenovaná, že pobyt môže byť povolený len na dobu trvania tejto činnosti, po skončení uvedenej činnosti musí opustiť Holandsko a počas svojho pobytu v Holandsku nemá povolené vykonávať činnosti inej povahy.

13.

Štátny tajomník opísal spôsob výkonu právomoci, ktorá mu bola zverená zákonom celkovo rekodifikujúcim zákon o cudzincoch a nariadením o cudzincoch 2000, v obežníku o cudzincoch 2000 (Vreemdelingencirculaire 2000).

14.

Podľa oddielu B1/2.4 tohto obežníka rozdiel, či právo na pobyt príslušníka tretej krajiny je dočasné alebo nie, nespočíva v časovom obmedzení povolenia na pobyt, ktoré mu bolo priznané, ale vychádza jedine z uplatňovania § 3.5 tohto nariadenia. Ak bolo povolenie na pobyt vydané s niektorým obmedzením uvedeným v § 3.5 uvedeného nariadenia, je toto právo na pobyt už svojou povahou dočasné.

15.

Treba spresniť, že táto právna úprava bola zmenená zákonom zo 7. júla 2010 ( 7 ) a nariadením z 24. júla 2010 ( 8 ), ktoré však zatiaľ nenadobudli účinnosť. Keďže pobyt duchovných vodcov a učiteľov náboženstva na holandskom území sa nedefinuje svojou povahou ako dočasný, môže byť zohľadnený v rámci priznania povolenia na dlhodobý pobyt.

16.

M. Singh získal 22. októbra 2001 povolenie na pobyt na určitú dobu v súvislosti s jeho aktivitami duchovného vodcu alebo učiteľa náboženstva Guru Nanak Gurudwara. Platnosť tohto povolenia bola viackrát obnovená, vždy na určitú dobu. Dňa 30. mája 2007, čiže takmer päť rokov a osem mesiacov po príchode na holandské územie, M. Singh podal žiadosť o vydanie povolenia na dlhodobý pobyt.

17.

Rozhodnutím z 15. novembra 2007 štátny tajomník uvedenú žiadosť zamietol a znovu predĺžil platnosť jeho povolenia na pobyt do 19. januára 2009. Štátny tajomník sa domnieval, že na M. Singha, ako držiteľa formálne obmedzeného povolenia na pobyt sa nevzťahuje pôsobnosť smernice.

18.

V konaní o žalobe, ktorú podal M. Singh proti tomuto zamietavému rozhodnutiu, štátny tajomník zastával názor, že pojem „formálne obmedzené povolenie na pobyt“ uvedený v článku 3 ods. 2 písm. e) smernice ponecháva členským štátom možnosť vylúčiť z nároku na postavenie osoby s dlhodobým pobytom držiteľov niektorých povolení na pobyt s formálnymi obmedzeniami.

19.

Raad van State, ktorému bol spor predložený, uviedol, že podľa jeho názoru priestor na voľnú úvahu, ktorý by umožnil členskému štátu priznať alebo obnoviť povolenie na pobyt na určitú dobu – bez možnosti v budúcnosti získať povolenie na dlhodobý pobyt – by mohol obmedziť potrebný účinok smernice a brániť zosúladeniu podmienok na získanie postavenia osoby s dlhodobým pobytom, ktoré je jej cieľom.

20.

Po zistení, že pojem „formálne obmedzené povolenie na pobyt“ uvedený v článku 3 ods. 2 písm. e) smernice nie je definovaný, Raad van State rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru nasledujúcu prejudiciálnu otázku:

„Má sa pojem formálne obmedzené povolenie na pobyt v zmysle článku 3 ods. 2…písm. e) smernice… vykladať tak, že sa vzťahuje na povolenie na pobyt na určitú dobu, ktoré podľa holandského právneho poriadku v žiadnom prípade neumožňuje získať povolenie na dlhodobý pobyt, aj keď podľa holandských právnych predpisov možno platnosť uvedeného povolenia na pobyt na určitú dobu predĺžiť neobmedzene často, a dokonca aj keď tým dochádza k vylúčeniu určitej skupiny osôb, napríklad duchovných vodcov a učiteľov náboženstva, z pôsobnosti tejto smernice?“

21.

Písomné pripomienky predložili M. Singh, holandská a belgická vláda, ako aj Európska komisia.

22.

Touto prejudiciálnou otázkou sa vnútroštátny súd Súdneho dvora v podstate pýta, či článok 3 ods. 2 písm. e) smernice treba vykladať v tom zmysle, že bráni právnej úprave, o akú ide vo veci samej, ktorá vylučuje nárok na dlhodobý pobyt pre štátnych príslušníkov tretích krajín s formálne obmedzeným povolením na pobyt pre duchovného vodcu alebo učiteľa náboženstva, aj keď platnosť tohto povolenia môže byť viackrát obnovená.

23.

Význam odpovede na otázku položenú vnútroštátnym súdom je teda zrejmý.

24.

Ide o spresnenie rozsahu pôsobnosti smernice a, osobitne, o určenie rozsahu, ktorý normotvorca Únie zamýšľal dať vylúčeniu nároku na dlhodobý pobyt príslušníkov tretích krajín, ktorí sú držiteľmi formálne obmedzeného povolenia na pobyt. Toto spresnenie je nevyhnutné na koherentné a jednotné uplatňovanie kritérií na získanie povolenia na dlhodobý pobyt vo všetkých členských štátoch a je dôležité pre právnu istotu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí si môžu nárokovať udelenie povolenia na dlhodobý pobyt.

25.

Pojem formálne obmedzené povolenie na pobyt normotvorca Únie nedefinoval. Dokonca ani nepočítal s odkazom na vnútroštátne právo členských štátov, pokiaľ ide o význam, ktorý by sa mal tomuto pojmu priznať. Z toho teda vyplýva, že uvedené výrazy sa majú na účely uplatňovania smernice považovať za výrazy označujúce samostatný pojem práva Únie, ktorý sa má vykladať jednotne vo všetkých členských štátoch. ( 9 ) Okrem iného to predpokladá, že význam a rozsah daných výrazov, ktoré neboli právom Únie nijako definované, treba stanoviť, a to najmä s ohľadom na kontext, v ktorom sa používa, a ciele, ktoré sleduje právna úprava, ktorá ho obsahuje. ( 10 )

26.

Na základe týchto skutočností navrhujem Súdnemu dvoru, aby zamietol výklad, ktorý navrhujú vlády Belgicka a Holandska vo svojich písomných pripomienkach. V skutočnosti tvrdia, že článok 3 ods. 2 písm. e) smernice umožňuje členským štátom kvalifikovať určité povolenia na pobyt ako formálne obmedzené bez ohľadu na prirodzenú časovú obmedzenosť pobytu s cieľom vylúčiť ich držiteľov z pôsobnosti smernice. Aj keď normotvorca Únie ponechal členským štátom mieru voľnej úvahy a umožnil im posúdiť, do akej miery niektorí štátni príslušníci, v prípadoch, ktoré nie sú uvedené v smernici, môžu byť vylúčení z pôsobnosti danej smernice, miera tejto voľnej úvahy je ohraničená povinnosťou zabezpečiť potrebný účinok smernice.

27.

Z nasledujúcich dôvodov je teda podľa môjho názoru nepochybné, že tak účel smernice, ako aj jej obsah, osobitne znenie článku 3 ods. 2 písm. e) smernice vyžadujú, aby sa pojem „formálne obmedzený pobyt“, ktorý sa nachádza v tomto ustanovení, vykladal v tom zmysle, že sa týka povolení na pobyt vydaných členským štátom na účel výkonu určitého povolania alebo aktivity, ktoré predpokladajú dočasný pobyt na danom území.

28.

V skutočnosti účelom smernice, tak ako je vyjadrený v odôvodneniach 2, 4 a 12, je dospieť k systému, ktorý je zameraný na integráciu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa oprávnene a trvalo zdržiavajú v členských štátoch, a tak prispieť k ekonomickej a sociálnej súdržnosti, základnému cieľu Únie.

29.

Uvedený systém je založený na priznaní právneho postavenia osoby s dlhodobým pobytom. Definícia tohto právneho postavenia spoločná vo všetkých členských štátoch má zaručiť spravodlivé zaobchádzanie so štátnymi príslušníkmi tretích krajín, ktorí sa zdržiavajú oprávnene na území členského štátu tak, aby uvedené postavenie získali a využívali za veľmi podobných podmienok v celej Únii. Takže ustanovenie uvedeného právneho postavenia má zabezpečiť právnu istotu pre štátnych príslušníkov tretích krajín a vyhnúť sa tak tomu, aby sa získanie takéhoto postavenia, ak sú skutočne splnené stanovené podmienky, ponechalo na uváženie členského štátu. ( 11 )

30.

Priznanie povolenia na dlhodobý pobyt má zároveň umožniť, aby títo štátni príslušníci získali práva a povinnosti porovnateľné s právami a povinnosťami občanov Únie v širokom rozsahu v ekonomickej a sociálnej oblasti, ako napr. zamestnanie, ubytovanie, sociálna ochrana a sociálna pomoc, s cieľom čo najviac priblížiť ich právne postavenie. V tomto zmysle im má toto postavenie zabezpečiť aj právnu istotu posilnenej ochrany proti vyhosteniu.

31.

Integrácia štátnych príslušníkov tretích krajín a právne postavenie osoby s dlhodobým pobytom, ktoré z nej vyplýva, sú teda založené na podmienke trvalého pobytu.

32.

Normotvorca Únie vychádza so zásady, že dostatočne dlhým a nepretržitým pobytom na území hostiteľského členského štátu štátny príslušník tretej krajiny vyjadril svoju vôľu trvalo sa usadiť na území tohto štátu a dokázal svoje usadenie v príslušnom štáte. ( 12 )

33.

V skutočnosti dĺžka pobytu štátneho príslušníka tretej krajiny na území hostiteľského členského štátu odhaľuje intenzitu väzieb vytvorených na území tohto štátu, to znamená aj určitú integráciu, keďže sa takto vytvorili úzke väzby s príslušným štátom. Čím dlhšia je doba pobytu na území tohto štátu, tým užšie väzby na tento štát sa predpokladajú a integrácia je o to úplnejšia, až kým má tento štátny príslušník pocit, že je rovnako asimilovaný ako štátny príslušník hostiteľského štátu a stal sa neoddeliteľnou súčasťou spoločnosti tohto štátu.

34.

Normotvorca Únie teda zamýšľal založiť priznanie povolenia na dlhodobý pobyt na kritériu trvalého pobytu v hostiteľskom členskom štáte, na čo sa odvoláva aj odôvodnenie 4 smernice odkazom na pojem trvalé usadenie a odôvodnenie 6, kde sa uvádza, že „základným kritériom na získanie právneho postavenia osoby s dlhodobým pobytom by mala byť dĺžka pobytu na území členského štátu“.

35.

Článok 4 ods. 1 smernice predstavuje zásadu, podľa ktorej majú členské štáty priznávať právne postavenie osoby s dlhodobým pobytom štátnym príslušníkom tretích krajín, ktorí sa oprávnene a nepretržite zdržiavajú na ich území počas piatich bezprostredne predchádzajúcich rokov pred podaním príslušnej žiadosti, pod podmienkou, to treba pripomenúť, že vyhovejú aj ďalším trom podmienkam uvedeným v článkoch 5 a 6 smernice. ( 13 )

36.

Účel a systematika, na ktorých sa zakladá priznanie postavenia osoby s dlhodobým pobytom, vysvetľujú rozsah vylúčenia, ktoré uviedol normotvorca Únie v článku 3 ods. 2 smernice.

37.

Toto ustanovenie znie:

„Táto smernica sa nevzťahuje na štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí:

38.

Cieľom uvedeného ustanovenia, ktorý jasne vyplýva aj z návrhu Komisie, je vylúčiť z pôsobnosti smernice osoby, ktoré nemajú v úmysle trvalo sa usadiť na území členského štátu. ( 14 )

39.

Písmeno a) článku 3 ods. 2 smernice sa týka študentov a osôb prijatých na účely odbornej prípravy. Komisia vo svojom návrhu uvádza, že sú prijatí na dočasnú dobu a následne sa vrátia do svojich krajín, aby ukončili vzdelávanie. ( 15 ) Pod písmenom b) sa uvádzajú osoby, ktoré majú dočasnú ochranu, ktorá, ako pripomínam, môže trvať maximálne jeden rok. ( 16 ) Písmená c) a d) sa vzťahujú na osoby pod medzinárodnou ochranou a ktorých žiadosti sa prešetrujú. Písmeno f) sa odvoláva na osoby, ktorých právne postavenie spadá pod medzinárodné zmluvy v oblasti diplomatických, konzulárnych vzťahov a v oblasti medzinárodných organizácií. Článok 3 ods. 2 teda vylučuje rôzne situácie, pri ktorých by sa pobyt štátneho príslušníka tretej krajiny nemohol považovať za dlhodobý.

40.

Do tohto rámca pod písmeno e) spadá vylúčenie, ktorého rozsah je otázny.

41.

Na rozdiel od vylúčení uvedených pod písmenom a) až d) a f) článku 3 ods. 2 smernice, ktoré sa všetky odvolávajú na veľmi špecifické situácie, situácia uvedená pod písmenom e) môže mať relatívne široký rozsah pôsobnosti.

42.

Na jednej strane, použité výrazy v článku 3 ods. 2 písm. e) smernice či už svojím dosahom („dočasne“) alebo tým, že vyslovene nabádajú uvažovať o iných prípadoch ako tých, ktoré sú uvedené v ustanovení („napríklad“), neumožňujú dostatočne pochopiť všetky situácie vymenované v uvedenom vylúčení.

43.

Na druhej strane, situácie uvedené v súvislosti s pojmom formálne obmedzený pobyt nie sú tak jasne identifikovateľné ako situácie týkajúce sa au pair alebo sezónnych pracovníkov, vyslaných pracovníkov alebo cezhraničných poskytovateľov služieb.

44.

Pokiaľ sa takéto vylúčenie nachádza v článku 3 ods. 2 písm. e) smernice, je to preto, že má zmysel, ktorý musí byť v súlade s účelom spomínanej smernice a so štruktúrou ustanovenia, ktoré ho obsahuje.

45.

Okrem toho sa toto vylúčenie nemôže vykladať reštriktívne. Predstavuje totiž výnimku zo zásad uvedených na jednej strane v článku 3 ods. 1 smernice, v zmysle ktorého sa táto smernica vzťahuje na všetkých štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa oprávnene zdržiavajú na území niektorého členského štátu, a na druhej strane v článku 4 ods. 1 smernice, v zmysle ktorého oprávnený a nepretržitý pobyt počas piatich rokov na území členského štátu umožňuje nárokovať si priznanie právneho postavenia osoby s dlhodobým pobytom. Pripomínam, že v súlade s článkom 4 ods. 2 smernice doby pobytu z dôvodov uvedených v článku 3 ods. 2 písm. e) smernice sa v tomto prípade nezohľadňujú. Jedine striktný výklad pojmu formálne obmedzené povolenie na pobyt tak môže zaručiť týmto štátnym príslušníkom vysokú úroveň právnej istoty v prípade priznania postavenia osoby s dlhodobým pobytom.

46.

Znenie článku 3 ods. 2 písm. e) smernice uvádza rozsah pôsobnosti pojmu formálne obmedzené povolenie na pobyt.

47.

Toto ustanovenie použitými výrazmi výslovne uvádza situáciu štátnych príslušníkov, ktorí sa na území „zdržiavajú len dočasne[ ( 17 )]“. Preto príklady, ktoré dáva normotvorca Únie, majú len ilustrovať situácie, v ktorých sú povolanie alebo výkon činnosť záujemcu v členskom štáte svojou povahou dočasné a vedú k dočasnému pobytu, a neumožňujú tak príslušným štátnym príslušníkom vytvoriť si úzke väzby s členským štátom, v ktorom sa zdržiavajú.

48.

Pokiaľ ide o situáciu osôb au pair, sezónnych pracovníkov, vyslaných pracovníkov alebo cezhraničných poskytovateľov služieb uvádzaných v návrhu Komisie, samotná Komisia spresnila, že spoločným a určujúcim prvkom týchto osôb je krátkosť ich pobytu, takže nemajú vôľu usadiť sa v členskom štáte, v ktorom sa dočasne ( 18 ) zdržiavajú, rovnako ako študenti a osoby na odbornej príprave.

49.

Situáciu držiteľov formálne obmedzeného povolenia na pobyt má na podnet Belgického kráľovstva riešiť Rada Európskej únie. ( 19 )

50.

Vzhľadom na to, že normotvorca Únie uviedol tento pojem po rôznych vyššie spomenutých príkladoch s priraďovacou spojkou „alebo“, ho treba vykladať rovnako ako pri predchádzajúcich príkladoch, čiže ako odvolávku na štátnych príslušníkov s dočasným pobytom v členskom štáte.

51.

Vzhľadom na uvedené si myslím, že vylúčením štátnych príslušníkov tretích krajín s formálne obmedzeným povolením na pobyt v členských štátoch z nároku na postavenie osôb s dlhodobým pobytom normotvorca Únie sledoval situácie, v ktorých členské štáty vydali týmto štátnym príslušníkom formálne obmedzené povolenie na pobyt na výkon povolania alebo činnosti, ktoré predpokladajú dočasný pobyt na ich území.

52.

Inými slovami, článok 3 ods. 2 písm. e) smernice podľa mňa neumožňuje vylúčiť z pôsobnosti tejto smernice štátnych príslušníkov, ktorých povolenie na pobyt bolo formálne obmedzené na výkon nejakej činnosti alebo povolania, ktoré predpokladá svojou povahou alebo z dôvodu obnovy a/alebo predĺženia tohto povolenia oprávnený a trvalý pobyt na území členského štátu.

53.

Táto posledná hypotéza sa týka situácií, v ktorých povolenie na pobyt, aj keď formálne obmedzené na výkon nejakej činnosti alebo povolania, bolo obnovené a predĺžené takým spôsobom, že sa štátny príslušník tretej krajiny zdržiaval na území členského štátu trvalo a nepretržite a vykonávaná činnosť alebo povolanie, stratili svoju krátkodobú povahu a nadobudli trvalý charakter.

54.

Podľa môjho názoru takýto výklad zaručí potrebný účinok smernice a zabezpečí sledovanie jej cieľov.

55.

Umožniť členským štátom kvalifikovať povolenie na pobyt ako „formálne obmedzené“ bez ohľadu na dočasný charakter tohto pobytu alebo príslušnej činnosti, ako to tvrdia holandská a belgická vláda, by znovu obchádzalo či už ciele, ktoré sledoval normotvorca Únie v rámci smernice, alebo jej pôsobnosť, ktorej rozsah by tak mohli členské štáty umelo obmedziť.

56.

Na základe článku 3 ods. 2 písm. e) smernice a z dôvodu priznania formálne obmedzeného povolenia na pobyt by členské štáty mohli vylúčiť z nároku na postavenie osoby s dlhodobým pobytom osobitné kategórie štátnych príslušníkov tretích krajín, hoci by vzhľadom na oprávnené a dlhodobé zdržiavanie sa na území daných štátov spĺňali podmienky na jeho priznanie.

57.

Po prvé by to viedlo u týchto štátnych príslušníkov k odňatiu práv spojených s priznaním povolenia na dlhodobý pobyt, ktoré nemožno porovnávať s právami držiteľov formálne obmedzeného povolenia na pobyt.

58.

Po druhé by to dospelo u spomenutých štátnych príslušníkov k odňatiu právnej istoty, ktorú mala v úmysle poskytnúť smernica každej oprávnenej a trvale sa zdržiavajúcej osobe na území členského štátu, čo by následne zmarilo ich integráciu v danom štáte.

59.

Po tretie by to viedlo k porušeniu spravodlivého zaobchádzania, ktorého sa musí dostať každému štátnemu príslušníkovi tretích krajín, ktorý sa oprávnene a trvalo zdržuje na území členského štátu. Ak totiž pobyt štátneho príslušníka tretej krajiny v členskom štáte nie je svojou povahou dočasný a jeho trvanie dosiahne päť rokov vzhľadom na počet a dĺžku kumulovanú formálne obmedzenými povoleniami na pobyt, ktoré mu boli priznané, nie je podľa môjho názoru žiadny dôvod na to, aby mu bola odňatá možnosť na jednej strane započítať v zmysle článku 4 ods. 1 smernice tieto doby pobytu a na druhej strane predpokladať pri splnení ostatných podmienok uvedených v smernici nárok na práva a záruky spojené s právnym postavením osoby s dlhodobým pobytom.

60.

Po štvrté sa stratilo zo zreteľa pre vágnejšie kritériá spojené s výkonom určitého povolania alebo činnosti to, čo predstavuje podľa odôvodnenia 6 a článku č. 4 smernice hlavné kritérium na získanie právneho postavenia osoby s dlhodobým pobytom, t. j. dĺžka pobytu.

61.

Tento prípad podľa môjho názoru dokonale ilustruje uvedené riziká vzhľadom na jeho osobitné okolnosti, najmä počet a kumulovanú dĺžku formálne obmedzených povolení na pobyt priznaných M. Singhovi. ( 20 )

62.

M. Singhovi bolo priznané formálne obmedzené povolenie na pobyt od 22. októbra 2001, ktorého platnosť bola vždy obnovená na určitú dobu, najskôr do 8. septembra 2002, potom do 19. januára 2005, následne do 19. januára 2008 a napokon do 19. januára 2009, čo trvalo celkom viac ako sedem rokov. V rozpore s § 14 ods. 3 zákona, ktorý úplne rekodifikoval zákon o cudzincoch, bol jeho pobyt povolený na viac ako päť rokov.

63.

Počas tohto obdobia sa M. Singh bezpochyby zamýšľal trvalo usadiť na holandskom území, ako o tom svedčí na jednej strane jeho činnosť, ktorá nemala charakteristické znaky dočasného pobytu, a na druhej strane jeho žiadosť z 30. mája 2007 o získanie povolenia na dlhodobý pobyt.

64.

Hoci sa M. Singh zdržiaval na území Holandska po dobu viac ako sedem rokov, čo je viac, ako sa vyžaduje na získanie právneho postavenia osoby s dlhodobým pobytom, bola mu odňatá na jednej strane možnosť kumulovať tieto pobyty na účely získania uvedeného právneho postavenia a na druhej strane aj právna istota, ktorú smernica zamýšľala garantovať štátnym príslušníkom oprávnene a dlhodobo sa zdržujúcim na území členských štátov.

65.

M. Singhovi bolo priznané povolenie na pobyt formálne obmedzené na výkon povolania, ktoré svojou povahou nie je dočasné a ktoré sa jasne líši od situácie pracovníkov au pair, sezónnych pracovníkov alebo aj od študentov, ktorých pobyt je obmedzený časovo a ktorí nemajú v úmysle integrovať sa v členskom štáte, na území ktorého sa zdržujú.

66.

Ako vyplýva z rozhodnutia vnútroštátneho súdu, je preukázané, že platnosť povolenia na pobyt duchovného vodcu alebo učiteľa náboženstva môže byť predĺžená na neurčito. Preto vnútroštátny súd naznačuje, že v zmysle listu vydanom 11. mája 2006 ministerstvom pre imigráciu a integráciu prakticky mnoho štátnych príslušníkov zdržiavajúcich sa v krajine z uvedeného dôvodu neopúšťa Holandsko a že v mnohých prípadoch je ich pobyt dlhodobý a aj z týchto dôvodov uvedený minister mal v úmysle v budúcnosti nepovažovať situáciu duchovných vodcov a učiteľov náboženstva z hľadiska jej povahy za dočasnú. Je naozaj dôležité vyzdvihnúť, ako to naznačuje vnútroštátny súd, že po 1. januári 2002 boli títo štátni príslušníci povinní naučiť sa po holandsky a integrovať sa v spoločnosti.

67.

Holandská vláda v súlade s pripomienkami vypracovanými vnútroštátnym súdom uznáva, že pobyt duchovných vodcov a učiteľov náboženstva na území Holandského kráľovstva nie je svojou povahou dočasný.

68.

V skutočnosti, ako som uviedol aj v bode 15 týchto návrhov, holandské úrady prijali nedávno reformu, ktorá ešte nenadobudla účinnosť, ktorou sa mení § 3.5 nariadenia o cudzincoch 2000 tak, aby sa umožnilo duchovným vodcom a učiteľom náboženstva nárokovať si priznanie povolenia na dlhodobý pobyt.

69.

V dôsledku toho treba konštatovať, že pobyt uvedených štátnych príslušníkov v Holandsku nie je svojou povahou dočasný, takže povolenie na pobyt na určitú dobu, ktoré im bolo priznané s obmedzením súvisiacim s výkonom činnosti ako duchovný vodca alebo učiteľ náboženstva, nemôže byť považované za „formálne obmedzené“ v zmysle článku 3 ods. 2 písm. e) smernice.

70.

Vzhľadom na všetky skutočnosti sa domnievam, že článok 3 ods. 2 písm. e) sa má vykladať v tom zmysle, že bráni právnej úprave členského štátu, o akú ide vo veci samej, ktorá vylučuje z nároku na právne postavenie osoby s dlhodobým pobytom štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí majú povolenie na pobyt formálne obmedzené na výkon činnosti alebo povolania, ktoré svojou povahou alebo z dôvodu jeho obnovy a/alebo predĺženia predpokladá oprávnený a trvalý pobyt na území daného štátu.

71.

Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor na otázku, ktorú položil Raad van State, odpovedal takto:

Článok 3 ods. 2 písm. e) smernice Rady 2003/109/ES z 25. novembra 2003 o právnom postavení štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sú osobami s dlhodobým pobytom, sa má vykladať v tom zmysle, že bráni právnej úprave členského štátu, o akú ide vo veci samej, ktorá vylučuje z nároku na právne postavenie osoby s dlhodobým pobytom štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí už majú povolenie na pobyt formálne obmedzené na výkon činnosti alebo povolania, ktoré predpokladá svojou povahou alebo z dôvodu jeho obnovy a/alebo predĺženia oprávnený a trvalý pobyt na území daného štátu.