NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
NIILO JÄÄSKINEN
prednesené 9. júna 2011 (1)
Vec C‑163/10
Aldo Patriciello
[návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný Tribunale di Isernia (Taliansko)]
„Člen Európskeho parlamentu – Článok 8 protokolu o výsadách a imunitách – Význam pojmu ,názor vyjadrený pri výkone poslaneckých úloh‘ – Trestné konanie pre trestný čin krivého obvinenia – Hmotnoprávna imunita – Správanie člena Európskeho parlamentu mimo priestorov Európskeho parlamentu – Organická súvislosť“
I – Úvod
1. Svojou prejudiciálnou otázkou sa vnútroštátny súd pýta Súdneho dvora na hmotnoprávne podmienky uplatňovania imunity, ktorú právo Únie priznáva členom Európskeho parlamentu, pokiaľ ide o názory, ktoré vyjadria pri výkone svojich úloh.
2. Hoci sa už Súdny dvor mohol vyjadriť k procesným podmienkam týkajúcim sa uplatňovania poslaneckej imunity priznanej členom Parlamentu(2), v prejednávanej veci je vyzvaný, aby vymedzil hmotnoprávne hranice imunity s prihliadnutím na článok 8 (pôvodný článok 9) protokolu č. 7 o výsadách a imunitách Európskej únie(3).
3. Podľa vzoru ústavných systémov viacerých členských štátov, ktoré nasledovali model vyvíjajúci sa vo Francúzsku po revolúcii v roku 1789, protokol ponúka dve hlavné formy vlastnej ochrany členov Parlamentu(4), a to na jednej strane ochranu slobody prejavu pri výkone úloh poslanca, teda hmotnoprávnu imunitu označovanú aj ako „parlamentná beztrestnosť“(5), a na druhej strane procesnú imunitu nazývanú tiež „nestíhateľnosť“(6), ktorá je zabezpečená členom Parlamentu proti súdnym stíhaniam počas obdobia ich mandátu. Navyše protokol zabezpečuje poslancom slobodu zúčastniť sa a podieľať sa na činnostiach Parlamentu počas trvania jeho zasadnutí.(7) V tomto prípade je Súdny dvor vyzvaný, aby definoval pôsobnosť prvej formy imunity, teda hmotnoprávnej imunity.
II – Právny rámec
A – Právo Únie
1. Charta základných práv
4. Podľa článku 11 Charty základných práv Európskej únie(8) má každý právo na slobodu prejavu, ktoré zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie a myšlienky bez zasahovania orgánov verejnej moci a bez ohľadu na hranice.
2. Protokol č. 7 o výsadách a imunitách Európskej únie
5. Článok 8 protokolu stanovuje, že „členovia Európskeho parlamentu nepodliehajú žiadnej forme vyšetrovania, zadržania alebo súdneho stíhania vo vzťahu k vyjadreným názorom alebo hlasovaniu pri výkone svojich úloh“.
6. Článok 9 (pôvodný článok 10) prvý odsek písm. a) a b) tohto protokolu stanovuje, že členovia Parlamentu požívajú v priebehu jeho zasadnutí na území ich vlastného štátu imunitu priznanú členom parlamentu ich krajiny a na území ktoréhokoľvek iného členského štátu imunitu proti zadržaniu a trestnému stíhaniu. Posledný odsek tohto článku tiež stanovuje, že Parlament môže zbaviť imunity hociktorého zo svojich členov.
3. Rokovací poriadok Európskeho parlamentu(9)
7. Článok 6 Rokovacieho poriadku Európskeho parlamentu (ďalej len „rokovací poriadok Parlamentu“) s názvom „Zbavenie imunity“ vo svojom odseku 1 stanovuje, že pri výkone svojich právomocí týkajúcich sa výsad a imunít sa Parlament predovšetkým usiluje o zachovanie svojej integrity ako demokratického zákonodarného zhromaždenia a o zabezpečenie nezávislosti poslancov pri výkone ich povinností. Odsek 3 tohto článku upresňuje, že každá žiadosť poslanca alebo bývalého poslanca o ochranu imunity predložená predsedovi sa oznámi v pléne a pridelí príslušnému výboru.
8. Článok 9 rokovacieho poriadku Parlamentu s názvom „Finančné záujmy poslancov, pravidlá správania a prístup do Parlamentu“ znie:
„…
2. Správanie poslancov je založené na vzájomnej úcte, hodnotách a princípoch ustanovených v základných zmluvách Európskej únie, rešpektuje dôstojnosť Parlamentu a nenarúša riadny priebeh parlamentnej činnosti ani pokojnú atmosféru vo všetkých priestoroch Parlamentu. …
3. Použitie tohto článku v žiadnom prípade nebráni živým parlamentným diskusiám ani slobode prejavu poslancov.
Je založené na plnom dodržiavaní výsadných práv poslancov, ktoré sú vymedzené v primárnom práve a štatúte poslancov.
Opiera sa o princíp transparentnosti a zaručuje, že s každým príslušným ustanovením v tejto veci budú poslanci, ktorí sú jednotlivo informovaní o svojich právach a povinnostiach, oboznámení.
…“
9. Kapitola 4 hlavy VI rokovacieho poriadku Parlamentu, ktorá obsahuje články 152 až 154, upravuje opatrenia v prípade nedodržiavania pravidiel správania poslancov.
10. Článok 152 tohto poriadku, ktorý sa týka okamžitých opatrení, upravuje právomoc predsedu, ktorá mu umožňuje napomenúť každého poslanca, ktorý narúša riadny priebeh rokovania, alebo ktorého správanie sa nezlučuje s príslušnými ustanoveniami uvedeného článku 9. Článok 153 rokovacieho poriadku Parlamentu upravuje sankcie, ktoré možno uložiť poslancom, pričom sa medzi nimi nachádza najmä pokarhanie a dočasné prerušenie účasti na činnostiach Parlamentu. Článok 154 tohto poriadku upravuje opravné prostriedky.
11. Príloha XVI rokovacieho poriadku Parlamentu s názvom „Usmernenia týkajúce sa výkladu pravidiel správania poslancov“ znie:
„1. Je potrebné odlišovať správanie vizuálnej povahy, ktoré možno tolerovať, ak nie je urážlivé a/ani hanlivé, ak neprekračuje rozumnú mieru a nevyvoláva konflikt, od správania, ktoré aktívnym spôsobom narúša akúkoľvek parlamentnú činnosť.
2. Poslanci nesú zodpovednosť v prípade, že [keď – neoficiálny preklad] osoby, ktoré zamestnávajú alebo ktorým umožňujú vstup do Parlamentu, nedodržia v priestoroch Parlamentu pravidlá správania vzťahujúce sa na poslancov.
Predseda alebo jeho zástupcovia uplatnia svoju disciplinárnu právomoc voči týmto osobám alebo ktorejkoľvek inej externej osobe, ktorá sa nachádza v priestoroch Parlamentu.“
B – Vnútroštátne právo
12. Článok 68 talianskej Ústavy vo svojom prvom odseku stanovuje, že členovia vnútroštátneho parlamentu nezodpovedajú za vyjadrené názory alebo hlasovanie pri výkone svojich úloh.
III – Skutkový stav a prejudiciálna otázka
13. A. Patriciello, taliansky člen Parlamentu, je stíhaný v trestnom konaní, ktoré sa proti nemu vedie na Tribunale di Isernia (Taliansko), za to, že nepravdivo obvinil z protiprávneho správania príslušníka mestskej polície v Pozzili (Taliansko) počas roztržky, ku ktorej došlo 1. augusta 2007 na verejnom parkovisku nachádzajúcom sa neďaleko neurologického ústavu.
14. Z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že A. Patriciello má v tomto ohľade zodpovedať za trestný čin krivého obvinenia upravený v článku 368 talianskeho trestného zákona kvôli tomu, že tvrdil, že príslušník polície falšoval časové údaje pri zaprotokolovaní niekoľkých motoristov, ktorých vozidlá boli zaparkované v rozpore s pravidlami cestnej premávky, čiže kvôli tomu, že uvedeného príslušníka obvinil z trestného činu falšovania listiny. A. Patriciello trval na svojom tvrdení v prítomnosti polície zasahujúcej na mieste s cieľom overiť existenciu vytýkaných porušení.
15. Rozhodnutím z 5. mája 2009 Parlament po žiadosti, ktorú podal A. Patriciello na základe článku 6 ods. 3 rokovacieho poriadku Parlamentu, rozhodol na základe správy výboru pre právne veci ochrániť jeho imunitu (ďalej len „rozhodnutie o ochrane imunity“). Toto rozhodnutie je odôvodnené takto:
„Vo svojich vyhláseniach sa A. Patriciello v skutočnosti obmedzil na komentovanie všeobecne známych skutočností, a to práva občanov na ľahký prístup do nemocnice a k zdravotnej starostlivosti, čo má významné dôsledky pre každodenný život občanov v jej obvode. Aldo Patriciello nekonal vo svojom vlastnom záujme, nemal v úmysle uraziť úradníka, ale zasiahol vo všeobecnom záujme svojich voličov v rámci svojej politickej činnosti. Týmto konaním plnil svoju úlohu ako poslanec Európskeho parlamentu, keď vyjadril svoj názor na otázku, ktorá je vo verejnom záujme jeho voličov[(10)].“
16. V rozhodnutí, ktorým sa podáva návrh na začatie prejudiciálneho konania, Tribunale di Isernia konštatuje, že podľa článku 9 písm. a) protokolu požívajú európski poslanci v prípade skutkov spáchaných na vnútroštátnom území imunitu a výsady v rovnakých hmotnoprávnych a formálnych medziach, ako stanovuje vnútroštátne právo. Podľa článku 68 talianskej Ústavy sa však výsada beztrestnosti vzťahuje na mimoparlamentné činnosti iba vtedy, ak úzko súvisia s výkonom úloh a samotným účelom poslaneckého mandátu.
17. Za uvedených okolností tento vnútroštátny súd uvádza, že bez toho, aby bolo dotknuté posúdenie opodstatnenosti alebo neopodstatnenosti obvinenia, skutkový stav, ktorý je základom konania vo veci samej, nesúvisí s nijakou formou prejavu názoru pri výkone úloh európskeho poslanca. Ako vyplýva z rozhodnutia vnútroštátneho súdu, podľa štátneho zastupiteľstva sa zdá tvrdenie, že A. Patriciello sa obmedzil na komentovanie všeobecne známych skutočností, a to práva občanov na ľahký prístup do nemocníc a k zdravotnej starostlivosti, bez úmyslu uraziť verejného činiteľa, neopodstatnené. Poslanec totiž, hoci to treba ešte overiť, výslovne obvinil príslušníka polície v prítomnosti poriadkových síl z falšovania verejnej listiny. Takéto správanie sa však na prvý pohľad odchyľuje od všeobecných záujmov jeho voličov a dokonca bez ohľadu na okolnosti sa nezdá, že by sa na neho mohol vzťahovať režim imunity priznaný Parlamentom v jeho rozhodnutí o ochrane imunity.
18. Tribunale di Isernia však poznamenáva, že rozhodnutie o ochrane imunity bolo prijaté po tom, čo bol pripomenutý nielen článok 9 písm. a) protokolu, ale aj jeho článok 8.
19. Tribunale di Isernia v tomto kontexte a vzhľadom na povinnosť lojálnej spolupráce, ktorú má podľa článku 4 ods. 3 ZEÚ, rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:
„Predstavuje údajný trestný čin, z ktorého je obvinený európsky poslanec Aldo Patriciello (opísaný v obžalobe štátneho zastupiteľstva, v súvislosti s ktorým už Európsky parlament vydal rozhodnutie o ochrane imunity z 5. mája 2009) a ktorý je kvalifikovaný ako krivé obvinenie podľa článku 368 trestného zákona, názor vyjadrený pri výkone poslaneckých úloh v zmysle článku [8][(11)] protokolu?“
IV – Konanie na Súdnom dvore
20. Návrh na začatie prejudiciálneho konania bol doručený Súdnemu dvoru 2. apríla 2010. Písomné pripomienky podal A. Patriciello, talianska a grécka vláda, ako aj Parlament a Európska komisia. Všetci, s výnimkou talianskej vlády, sa zúčastnili na pojednávaní, ktoré sa konalo 15. februára 2011.
V – O procesných aspektoch prejudiciálnej otázky
A – O prípustnosti pripomienok Parlamentu
21. Na úvod poznamenávam, že prípustnosť písomných pripomienok Parlamentu môže vyvolávať určité pochybnosti vzhľadom na znenie článku 23 prvého a druhého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie. Podľa tohto ustanovenia Súdny dvor oznámi návrh na začatie prejudiciálneho konania účastníkom konania, členským štátom a Komisii, ako aj inštitúcii, orgánu, úradu alebo agentúre Únie, ktoré prijali akt, ktorého platnosť alebo výklad sú sporné.
22. V tomto prípade je zjavné, že Parlament nie je autorom protokolu, ktorý je ako jediný predmetom prejudiciálnej otázky.(12) Prejednávaná vec sa však nepochybne týka ústavných záujmov Parlamentu a jeho inštitucionálneho rozmeru.
23. Vzhľadom na vnútornú súvislosť medzi ustanoveniami rokovacieho poriadku Parlamentu a článkami 8 a 9 protokolu, ako aj ich spoločný cieľ, ktorým je zabezpečiť Parlamentu podmienky na to, aby bez prekážok plnil svoju ústavnú úlohu ako zástupca občanov na úrovni Únie(13), si teda myslím, že Súdny dvor by mal v tomto prípade zaujať skôr liberálny prístup. Dodávam, že z judikatúry Súdneho dvora sa podľa môjho názoru dá vyvodiť možnosť Parlamentu vyjadriť sa na Súdnom dvore.(14) V dôsledku toho navrhujem Súdnemu dvoru, aby považoval písomné pripomienky Parlamentu za prípustné.
B – O rozsahu prejudiciálnej otázky
24. Na úvod sa mi zdá dôležité jasne ukázať rozsah prejednávaného návrhu na začatie prejudiciálneho konania, prostredníctvom ktorého je Súdnemu dvoru položená otázka, či také konanie, ako je to, o ktoré ide vo veci samej, predstavuje názor vyjadrený pri výkone poslaneckých úloh.
25. Zdá sa, že problém, s ktorým je konfrontovaný vnútroštátny súd v tomto prípade, spočíva v napätí medzi obsahom odôvodnenia rozhodnutia o ochrane imunity A. Patriciella na jednej strane a obsahom obvinení vzťahujúcich sa na sporné skutočnosti na druhej strane. V rozhodnutí o ochrane imunity sa Parlament odvolal tak na článok 9 písm. a) protokolu, ako aj na jeho článok 8.
26. Hoci v tomto ohľade rovnako ako generálny advokát Poiares Maduro pripúšťam, že články 8 a 9 protokolu sa niekedy môžu vzťahovať na rovnaké konania, keďže sa uplatňujú kumulatívne a musia sa vnímať spolu(15), napriek tomu sa mi však zdá zjavné, že článok 9 protokolu sa často týka konaní, ktoré sú trestnými činmi alebo deliktmi všeobecného práva nepatriacimi do pôsobnosti článku 8 protokolu, a najmä konaní, ktoré nemožno posúdiť ako názory alebo hlasovanie, ku ktorým došlo v Parlamente či mimo neho.
27. Súdny dvor už navyše rozhodol, že v prípade, ak je európsky poslanec súdne stíhaný kvôli vyjadreným názorom alebo hlasovaniu, patrí posúdenie podmienok uplatnenia absolútnej imunity upravenej v článku 8 protokolu do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu, ktorý môže v prípade pochybností podať na Súdny dvor návrh podľa článku 267 ZFEÚ, pričom súdy rozhodujúce v poslednom stupni sú v takomto prípade povinné podať takýto návrh.(16) Aj keď teda Parlament prijme po žiadosti dotknutého európskeho poslanca na základe rokovacieho poriadku Parlamentu rozhodnutie o ochrane imunity, toto rozhodnutie predstavuje len stanovisko, ktoré nie je pre vnútroštátne súdne orgány záväzné.(17)
28. Vnútroštátny súd okrem toho výslovne vylúčil, že by sa v prospech A. Patriciella mohli uplatniť ustanovenia talianskej Ústavy v spojení so zásadou nachádzajúcou sa v článku 9 písm. a) protokolu, podľa ktorej poslanec požíva na vnútroštátnom území imunitu priznanú členom parlamentu svojej krajiny.
29. Vzhľadom na uvedené sa domnievam, že odpoveď, ktorú treba dať v prejednávanej veci, sa musí zakladať výhradne na článku 8 protokolu, ktorý sa týka rozsahu hmotnoprávnej imunity.
30. Napokon je samozrejmé, že zistenie vytýkaných skutkov, ako aj ich posúdenie podľa talianskej právnej úpravy prináleží iba vnútroštátnemu súdu. V dôsledku toho treba podľa môjho názoru prejudiciálnu otázku citeľne preformulovať v tom zmysle, že Súdny dvor má rozhodovať o výklade príslušných ustanovení protokolu a o rozsahu imunity, ktorú požívajú európski poslanci, aby tak poskytol vnútroštátnemu súdu čo najviac informácií užitočných pre rozhodnutie sporu, ktorý na ňom prebieha.
VI – O merite prejudiciálnej otázky
A – O slobode politického prejavu ako o základnom práve
31. Cieľom článku 8 protokolu je nepochybne chrániť slobodu prejavu členov Parlamentu, bez ktorej zastupiteľský orgán nemôže existovať. Členovia Parlamentu totiž nemôžu byť viazaní pokynmi ani prijímať imperatívny mandát. Ide teda o slobodný mandát, ktorý predstavuje zhmotnenie ich slobody politického prejavu.(18)
32. Slobodu prejavu má však každý jednotlivec. Táto sloboda zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie a myšlienky bez zasahovania orgánov verejnej moci a bez ohľadu na hranice.(19)
33. Sloboda prejavu ako základné právo tak dáva každej osobe právo vyjadrovať názory, aj keď akokoľvek sporné alebo šokujúce, menšinové alebo extravagantné. Výkon tejto slobody však napriek tomu môže byť obmedzený právami a záujmami iných.
34. Legitimita týchto obmedzení slobody prejavu je rôzna v závislosti od povahy a kontextu, v ktorom sú názory vyjadrené, na jednej strane a od postavenia toho, kto ich vyjadruje, na druhej strane. Tak napríklad sloboda prejavu vo sfére politickej diskusie je širšia ako v rámci komerčnej komunikácie. Vzhľadom na špecifické poslanie novinárov alebo poslancov musia byť naliehavé dôvody odôvodňujúce obmedzenia ich slobody prejavu vážnejšie ako dôvody uplatňované vo všeobecnosti.
35. Sloboda prejavu má tú osobitosť, že je zároveň právom sama osebe, ale tiež základom nevyhnutným pre takmer všetky ostatné slobody.(20) V kontexte politickej diskusie predstavuje sloboda prejavu jeden z pilierov demokratickej spoločnosti, ktorej základnými prvkami sú podľa Európskeho súdu pre ľudské práva pluralizmus, tolerancia a otvorenosť.(21) Slobodu prejavu totiž nemožno oddeliť od demokratického úsilia.(22)
36. Podľa vzoru členských štátov aj legitimita Únie spočíva na zásade demokratického zastúpenia.(23) Európskym poslancom je tak zverená osobitná úloha demokratického zastúpenia, ktorá sa realizuje najmä prostredníctvom slobodného politického prejavu.
37. V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva sa sloboda politického prejavu ako privilegovaný prostriedok na dosiahnutie cieľov súvisiacich s rozvojom demokratickej spoločnosti vzťahuje na volebné a parlamentné vyhlásenia. Je nesporné, že hranice kritiky politika, ktorý je terčom kritiky práve v tomto postavení, ako aj vlády musia byť flexibilnejšie ako v prípade obyčajného jednotlivca.(24) Sloboda politickej diskusie samozrejme nie je podľa Európskeho súdu pre ľudské práva absolútna.(25) Urážlivý alebo hanlivý prejav sa naopak môže stať súčasťou politickej diskusie vtedy, keď existuje všeobecný záujem na tom, aby sa o ňom diskutovalo. Ide totiž o vytvorenie zabezpečeného priestoru, v ktorom môže prebiehať verejná diskusia.(26) Vo svojej nedávnej judikatúre však Európsky súd pre ľudské práva pripustil možnosť zásahu v kontexte volebnej diskusie.(27)
38. V tomto prípade sa Parlament vo svojom rozhodnutí o ochrane imunity domnieval, že A. Patriciello konal vo všeobecnom záujme svojich voličov. V tomto ohľade treba podotknúť, že názory týkajúce sa otázok všeobecného záujmu sú v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva postavené na roveň politickému prejavu.(28) Tento súd výslovne potvrdil, že všeobecný záujem sa vzťahuje najmä na problematiku použitia prostriedkov sociálneho zabezpečenia(29), verejné výdavky(30), spreneveru verejného majetku(31) a korupciu medzi politikmi(32). Vnútroštátne súdy musia mať vzhľadom na túto judikatúru právomoc určiť, či kritika týkajúca sa konkrétnej otázky tvorí súčasť všeobecnejšej diskusie. Ak je to tak, dotknutý názor má osobitné postavenie a vyžaduje väčšiu ochranu.(33)
39. Keďže vec sa týka príslušníka mestskej polície, treba okrem toho pripomenúť, že podľa Európskeho súdu pre ľudské práva sa úradníci vo verejnej službe svojím postavením nachádzajú na polceste medzi jednotlivcom a politikom. Bez toho, aby tento súd prirovnával politika k úradníkovi, zdôrazňuje, že hranice prípustnej kritiky týkajúcej sa úradníka pri výkone jeho úradných funkcií môžu byť v niektorých prípadoch širšie ako v prípade obyčajného jednotlivca.(34)
40. Európsky súd pre ľudské práva však pripomenul, že úradníci musia mať na to, aby plnili svoje úlohy, dôveru verejnosti, pričom nesmú byť nenáležite rušení, a že sa preto môže ukázať nevyhnutné chrániť ich v službe zvlášť proti urážlivým slovným útokom. To platí rovnako pre hanlivé obvinenia vzťahujúce sa na konania pri plnení ich úloh.(35) Požiadavky súvisiace s ochranou úradníkov musia byť v prípade potreby uvedené do rovnováhy so záujmami slobody tlače alebo slobodnej diskusie týkajúcej sa otázok všeobecného záujmu.(36)
B – O zásadách, ktorými sa riadi parlamentná imunita Parlamentu a Parlamentného zhromaždenia Rady Európy
41. Na úvod poznamenávam, že medzi systémom výsad a imunít priznaným členom Parlamentného zhromaždenia Rady Európy a systémom priznaným poslancom Parlamentu existuje historická súvislosť založená na spoločnom princípe a rovnakých ustanoveniach.(37) Táto súvislosť podľa môjho názoru odôvodňuje porovnanie medzi oboma textami na účely výkladu rozsahu parlamentnej imunity v prejednávanej veci.
42. Podľa článku 343 ZFEÚ požíva Únia na území členských štátov za podmienok definovaných v protokole také výsady a imunity, aké sú potrebné na plnenie jej úloh. Kapitola III protokolu opakuje myšlienku právnych garancií vlastných členom Parlamentu.
43. Výsady a imunity členov Parlamentu sú tak výsadami a imunitami Únie, ktoré boli zavedené preto, aby Únia mohla plniť svoju úlohu.
44. Treba zdôrazniť, že veľmi nepresný rozsah imunít, ktorých sa môžu dovolávať európski poslanci, odráža ich pôvod, a síce to, že režim imunity bol koncipovaný iba ako doplnok vnútroštátnych pravidiel upravujúcich výsady poslancov.(38) Napriek rozličným iniciatívam Parlamentu k dnešnému dňu neuspel žiadny návrh na zmenu článkov 8 a 9 protokolu.(39)
45. V tomto ohľade chcem uviesť, že hlavným dôvodom zavedenia európskej imunity nie je prospech jednotlivcov, ale aby účinne prispela k ochrane ich úloh. Parlamentná imunita teda nie je koncipovaná ako osobné privilégium poslancov, ale ako garancia pre inštitúciu. Keďže treba chrániť integritu Parlamentu, jeho členom sú priznané určité slobody a imunity, aby sa mohli voľne pohybovať v rámci Únie, slobodne konať pri výkone ich úloh ako poslanci a neboli vystavení nijakej hrozbe v súvislosti s týmito úlohami.(40)
46. Ako vyplýva z rokovacieho poriadku Parlamentu, pri výkone svojich právomocí týkajúcich sa výsad a imunít sa Parlament usiluje predovšetkým o zachovanie svojej integrity ako demokratického zákonodarného zhromaždenia a o zabezpečenie nezávislosti poslancov pri plnení ich úloh.(41)
47. Na porovnanie uvádzam, že podľa štatútu Rady Európy požívajú zástupcovia členských štátov Rady výsady a imunity nevyhnutné na výkon ich úloh.(42) Imunity sú priznané na zachovanie integrity Parlamentného zhromaždenia Rady Európy a na zabezpečenie nezávislosti jeho členov pri výkone ich európskeho mandátu.(43) Navyše podľa Dodatkového protokolu Všeobecnej dohody o výsadách a imunitách Rady Európy sa tieto výsady a imunity neposkytujú zástupcom členských štátov pre ich osobný prospech, ale na zabezpečenie nezávislého výkonu ich funkcií vo vzťahu k Rade Európy.(44)
48. Predchádzajúce úvahy však nespochybňujú hypotézu o dvojakej povahe parlamentnej imunity, ktorej cieľom je chrániť Parlament a zároveň jeho členov ako jednotlivcov.(45)
49. Pokiaľ teda ide v prvom rade o ochranu slobody prejavu a hlasovania pri výkone úloh poslanca, hmotnoprávna imunita, označovaná aj ako „parlamentná beztrestnosť“(46), ktorej výrazom je článok 8 protokolu, vedie k tomu, že poslanca nemožno vôbec stíhať za určité kategórie konaní, a to tie, ktoré súvisia s výkonom jeho mandátu.
50. Súdny dvor už rozhodol, že uvedená hmotnoprávna imunita má absolútnu povahu.(47)
51. Túto úvahu treba chápať s prihliadnutím na princíp(48), ktorý stojí v pozadí hmotnoprávnej imunity a podľa ktorého, keďže beztrestnosť je časovo neobmedzená, táto imunita platí tak počas trvania mandátu, ako aj po jeho zániku. Táto beztrestnosť je absolútna aj v tom zmysle, že sa vzťahuje na všetky formy právnej zodpovednosti, a to najmä na trestnoprávnu a občianskoprávnu zodpovednosť. Navyše ide o bezpodmienečnú beztrestnosť, pretože Parlament nemôže poslanca tejto beztrestnosti zbaviť a poslanec sa jej nemôže vzdať. Absolútna povaha imunity sa však v súlade s článkom 8 protokolu vzťahuje výlučne na „názory alebo hlasovanie pri výkone poslaneckých úloh“.
52. V druhom rade procesná imunita alebo nestíhateľnosť, upravená v článku 9 protokolu, má za cieľ zabrániť tomu, aby bol výkon poslaneckého mandátu rušený trestnými stíhaniami vzťahujúcimi sa na konania, ktorých sa dopustili poslanci ako občania. Tento článok 9 tak garantuje členom Parlamentu ochranu proti súdnym stíhaniam počas trvania ich mandátu. Nestíhateľnosť upravená v článku 9 protokolu je obmedzená na trvanie zasadnutí a stráca svoj účinok v prípade, keď je poslanec pristihnutý pri páchaní trestného činu a zbavený imunity Parlamentom.(49)
53. Historicky bolo cieľom procesnej imunity zabrániť tomu, aby mohla výkonná moc alebo jednotlivci brániť výkonu úloh poslancov alebo tento výkon narúšať tým, že proti poslancom povedú vyšetrovania alebo vznesú nedôvodné obvinenia. Táto imunita teda nemá absolútnu povahu, ale vyžaduje iba to, aby opatrenia prijaté proti poslancovi boli vykonané po zasadnutiach Parlamentu alebo medzi nimi.
54. Hmotnoprávna imunita odvodená z beztrestnosti pôsobí iba na základe jej formulácie v protokole a pod podmienkou, že konania poslanca patria do jej pôsobnosti. Naopak, na uplatnenie procesnej imunity je nevyhnutné rozhodnutie Parlamentu, ktorým sa povolí alebo zakáže väzba alebo stíhanie.
55. Po pripomenutí týchto zásad sa mi zdá, že sloboda prejavu vo všeobecnosti, sloboda politického prejavu a prejavu týkajúceho sa otázky všeobecného záujmu, ako aj rozsah hmotnoprávnej imunity člena Parlamentu sú právami, ktoré sa napriek ich odlišnosti prelínajú. Je potrebné zdôrazniť, že názor prejavený členom Parlamentu môže byť chránený buď na princípe širšej slobody prejavu, ktorá sa vzťahuje na politický prejav, alebo na princípe slobody prejavu uplatniteľnej vo všeobecnosti v tom zmysle, že takýto názor nemožno automaticky odsúdiť, hoci bol vyjadrený za okolností, ktoré nepatria do pôsobnosti hmotnoprávnej imunity spojenej s výkonom funkcií člena Parlamentu. Prejednávaná vec sa teda týka toho, ako v rámci slobody prejavu vymedziť hraničnú líniu medzi stupňom ochrany jednotlivca vo všeobecnosti, účastníka politickej diskusie a člena Parlamentu.
C – O pravidlách správania, ktoré sa uplatňujú na členov Parlamentu
56. Podľa článku 232 ZFEÚ Parlament prijme svoj rokovací poriadok. Bez toho, aby som chcel vytvoriť priamu paralelu medzi ustanoveniami protokolu a ustanoveniami rokovacieho poriadku Parlamentu, tento rokovací poriadok predstavuje podľa môjho názoru referenčný dokument, ktorý je užitočný na účely odpovede potrebnej pre prejednávanú vec. Treba dodať, že pokiaľ ide o uplatnenie článku 9 protokolu, inštitucionálna prax ustálená v Parlamente sa vyvíjala na základe žiadostí o zbavenie európskych poslancov imunity.(50)
57. Podľa môjho názoru zahŕňa parlamentná imunita vzhľadom na jej cieľ nielen práva, ale aj povinnosti.(51) Význam tohto prístupu zdôraznilo aj Parlamentné zhromaždenie Rady Európy, podľa ktorého musia byť posilnené možnosti sankcií(52) v prípade, keď názory vyjadrené členmi tohto zhromaždenia obsahujú ohováranie, urážky alebo krivé obvinenia.(53) Zriedkavé prípady hanlivých názorov viedli k návrhu posilniť ochranu dobrého mena poškodených osôb.(54)
58. Treba zdôrazniť, že hoci členovia Parlamentu majú pri výkone svojich úloh hmotnoprávnu imunitu, naďalej podliehajú pravidlám správania vydaným touto inštitúciou.
59. Tieto pravidlá, najmä článok 9 ods. 2 a články 152 a 153 rokovacieho poriadku Parlamentu majú upresniť hranice správania člena Parlamentu, ako aj sankcie v prípade ich porušenia. Z uvedeného rokovacieho poriadku vyplýva, že správanie poslancov musí spočívať na hodnotách a princípoch stanovených v základných textoch Únie, rešpektovať dôstojnosť Parlamentu a nenarúšať riadny priebeh parlamentnej činnosti.
60. Keďže z týchto pravidiel vyplýva samotná povaha správania, ktoré je charakteristické pre výkon poslaneckých úloh, myslím si, že tieto kritériá možno zohľadniť aj pri výklade článku 8 protokolu s cieľom definovať rozsah hmotnoprávnej imunity.
D – O rozsahu hmotnoprávnej imunity v zmysle článku 8 protokolu
61. Podľa názoru presadzovaného doktrínou sa hmotnoprávna imunita vzťahuje na všetky formy, ktoré môže mať parlamentná činnosť v parlamentných zhromaždeniach a výboroch, či už v písomnej forme v parlamentných dokumentoch alebo v prejavoch a hlasovaniach vo všetkých ich formách.(55)
62. Medzi členskými štátmi Únie nepochybne existujú rôzne parlamentné modely a prístupy k hmotnoprávnej imunite. Tieto modely a prístupy však sledujú rovnaký cieľ, ktorým je garantovať plnenie úloh člena Parlamentu a v konečnom dôsledku fungovanie inštitúcie.(56)
63. Klasický model hmotnoprávnej imunity, ktorý sa vzťahuje na názory alebo hlasovanie poslancov pri plnení ich úloh, sa uplatňuje aj na členov Parlamentného zhromaždenia Rady Európy.(57) V tomto rámci výraz „názory“ zahŕňa tak ústne, ako aj písomné príspevky členov pri plnení ich úloh v rámci tohto zhromaždenia. Urážky poslanca adresované osobe, ktorá sa nachádza za rečníckym pultom, nespadajú pod pojem názor.(58) Hmotnoprávna imunita zahŕňa aj názory vyjadrené počas oficiálnych úloh, ktoré poslanci plnia v členských štátoch.(59) Ide teda o ochranu poslancov, ktorí majú oficiálne poslanie v členských štátoch Rady Európy.
64. Okrem toho je zaujímavé spomenúť iniciatívu Parlamentu z roku 1987, ktorej cieľom bola zmena článku 8 protokolu tak, aby európski poslanci boli chránení v súvislosti s názormi a hlasovaním počas diskusií v Parlamente, v orgánoch vytvorených Parlamentom alebo fungujúcich spolu s ním, prípadne v ktorých poslanci zasadajú ako členovia Parlamentu.(60)
65. Súčasná diskusia týkajúca sa kritéria, ktoré treba použiť na účely určenia parlamentných činností v zmysle článku 8 protokolu, sa teda sústreďuje na výber medzi tzv. „priestorovým“ kritériom a tzv. „funkčným kritériom“. S cieľom prispieť k tejto diskusii by som chcel vyzvať Súdny dvor, aby zmenil perspektívu, z ktorej preskúma sporné vyhlásenia.
66. Hmotnoprávna imunita má podľa môjho názoru tri aspekty. Prvý aspekt je objektívnej povahy a má zabezpečiť poslancom, aby mohli úplne slobodne začať a viesť parlamentnú politickú diskusiu a podporovať tak rôzne politické sily s cieľom ovplyvniť výkon normotvornej, rozpočtovej a kontrolnej právomoci Parlamentu. Druhý aspekt, ktorý má rovnako objektívnu povahu, má chrániť možnosť vyjadrovať kritické názory, najmä pokiaľ ide o výkonnú moc Únie a členských štátov, a prispieť tak k vertikálnej a horizontálnej deľbe právomoci v rámci Únie. Tretí aspekt, ktorý má subjektívnu povahu, treba chápať z pohľadu základného práva, ktoré obmedzuje základné práva ostatných občanov, ako je napríklad právo na prístup k spravodlivosti. Tieto tri aspekty hmotnoprávnej imunity tak smerujú k zavedeniu výnimky zo zásady rovnosti zaobchádzania medzi občanmi.(61) Z tohto dôvodu je prvoradé hľadať pri výklade jej pôsobnosti rovnováhu, ktorá je nevyhnutná v demokratickej spoločnosti.
67. V tomto ohľade súhlasím s názorom Komisie, ktorá tvrdí, že článok 8 protokolu musí mať pôsobnosť plne zlučiteľnú s článkom 6 EDĽP, ktorý zodpovedá článku 47 Charty základných práv. Obmedzenie práva na prístup k spravodlivosti z dôvodu parlamentnej imunity nesmie byť neprimerané legitímnemu cieľu chránenému touto imunitou.(62)
68. Pokiaľ ide o tzv. „priestorové“ kritérium, rovnako ako generálnemu advokátovi Poiaresovi Madurovi sa mi nezdá sporné, že obmedzenie pôsobnosti beztrestnosti iba na miesto, kde Parlament zasadá, už nezodpovedá súčasnej realite politickej diskusie, a nemôže tak uspieť ako výlučné kritérium.(63)
69. Zdôrazňujem, že podľa Parlamentného zhromaždenia Rady Európy je vzhľadom na medzinárodnú povahu tohto zhromaždenia dôležité, aby bola beztrestnosť definovaná vo vzťahu k typickým činnostiam jeho členov a nie vo vzťahu k pojmu priestor.(64)
70. Podľa môjho názoru však netreba zanedbávať význam parlamentných priestorov ako privilegovaného miesta politickej diskusie, a to aj na úrovni Únie. Výklad pojmu parlamentnej imunity tak nesmie viesť k banalizovaniu Parlamentu ako politickej inštitúcie tým, že sa bude rovnako zaobchádzať s názormi, ktoré európsky poslanec vyjadrí za rečníckym pultom Parlamentu, a tými, ktoré môže vysloviť napríklad v „reality show“ v televízii.
71. Po tomto vysvetlení je dôležité pripomenúť, že hmotnoprávna imunita sa nevzťahuje na všetky činnosti člena Parlamentu, hoci sa odohrávajú v Parlamente alebo počas zasadnutí.(65) Aby sa uplatnilo priestorové kritérium, musí mať dotknutá činnosť nevyhnutne súvislosť s činnosťami vykonávanými v postavení člena Parlamentu. V členských štátoch existuje vo väčšine prípadov súvislosť medzi vecnou a časovou pôsobnosťou beztrestnosti na jednej strane a pojmom „názory spojené s vlastnými činnosťami Parlamentu“ na druhej strane.(66) Prejavy intra muros počas parlamentných prác v širokom zmysle(67) tak celkom zjavne patria do pôsobnosti článku 8 protokolu.
72. Pokiaľ ide o činnosti a vyhlásenia mimo priestorov Parlamentu, hlavný problém súvisí s uplatnením tzv. „funkčného“ kritéria, ktoré je potom jediným relevantným kritériom na účely výkladu pôsobnosti hmotnoprávnej imunity. Podľa môjho názoru cieľ článku 8 protokolu nemôže spočívať v rozšírení imunity na všetky vyhlásenia člena Parlamentu. Zdá sa, že takýto výklad je v rozpore so základnými právami, ktorými sú rovnosť pred zákonom(68) a prístup k spravodlivosti, hoci sa zdá, že Parlament zaujal práve tento postoj vo svojej praxi týkajúcej sa zbavenia imunity.(69) Hmotnoprávna imunita má však chrániť členov Parlamentu ako európskych poslancov a nie ako politikov vo všeobecnosti.
73. Vo svojich návrhoch vo veci, v ktorej bol vyhlásený už citovaný rozsudok Marra, generálny advokát Poiares Maduro s cieľom určiť, či vyhlásenia poslanca boli urobené pri plnení jeho úloh, navrhol zohľadniť ako kritérium povahu a obsah výrokov európskych poslancov. Kvalifikáciu názorov podriadil dvom podmienkam, a to na jednej strane, že názory musia byť vyjadrené v skutočnom všeobecnom záujme, a na druhej strane, že treba rozlišovať medzi skutkovými tvrdeniami a hodnotiacimi úsudkami.(70)
74. Keďže tento aspekt si podľa môjho názoru zaslúži dôkladnejšiu analýzu, skôr než odpoviem na otázku týkajúcu sa výkladu pojmu „názor alebo hlasovanie pri výkone svojich úloh“, ktorý sa nachádza v článku 8 protokolu, chcem preskúmať pojem všeobecného záujmu a rozdiel medzi hodnotiacimi úsudkami a skutkovými vyhláseniami, aby som následne navrhol vymedziť pôsobnosť hmotnoprávnej imunity skôr prostredníctvom organickej, než funkčnej súvislosti.
1. O skutočnom všeobecnom záujme
75. Všeobecný záujem predstavuje jeden zo základných aspektov slobody prejavu, pretože prispieva k ochrane plurality hodnôt v spoločnosti, ktorú je táto sloboda spôsobilá zachovať. Pokiaľ však ide o pôsobnosť beztrestnosti vyplývajúcej z článku 8 protokolu, zdá sa mi problematické vyžadovať, aby každé vyhlásenie európskeho poslanca malo politický podtext, ktorý vždy odráža skutočný všeobecný záujem.
76. Cieľom širokej slobody prejavu tak, ako je priznaná členom Parlamentu, je ponúknuť im možnosť zúčastniť sa bez neopodstatnených prekážok na politických diskusiách súvisiacich s ich úlohami. Táto sloboda musí zahŕňať aj možnosť vyjadrovať subjektívne, egoistické, ba dokonca nevhodné názory, pretože poslaním poslanca je podporovať politické sily bez toho, aby mal akúkoľvek povinnosť objektívnosti.
77. Cieľom demokratických politických diskusií je v skutočnosti prispieť k vymedzeniu všeobecného záujmu tým, že ponúkajú jeho rôzne poňatia. Všeobecný záujem totiž nepredchádza demokratickým diskusiám, ale práve tieto diskusie prispievajú k jeho lepšiemu pochopeniu.
78. Pojem skutočného všeobecného záujmu nemôže preto podľa môjho názoru predstavovať relevantné kritérium na uplatnenie hmotnoprávnej imunity na stanoviská členov Parlamentu, na ktoré sa vzťahuje článok 8 protokolu. Obsah politických diskusií by inak podliehal následnej cenzúre zo strany súdnych orgánov, čo je samo osebe v jasnom rozpore s myšlienkou parlamentnej imunity.(71)
2. O hodnotiacich úsudkoch a skutkových vyhláseniach
79. Rozdiel medzi skutkovým vyhlásením a hodnotiacim úsudkom(72), ktorý pripomenuli vo svojich pripomienkach najmä Parlament a Komisia, sa zdá byť v modernom myslení nesporný. Tento názor má svoj pôvod v tvrdení Davida Huma, podľa ktorého povinnosť nemožno vyvodzovať zo skutočností.(73) Vo filozofii 20. storočia si túto zásadu osvojili tzv. „nekognitívne“ teórie, podľa ktorých sa výroky týkajúce sa hodnôt alebo noriem nachádzajú mimo delenia medzi pravdou a lžou. Naopak, skutkové tvrdenia sú buď pravdivé, alebo nepravdivé. Objektivita je tak možná v rozsahu, v akom sa diskusia týka skutočností, ale hodnotiace úsudky sú viac alebo menej relatívne, ba dokonca subjektívne.(74)
80. Vzhľadom na pojmové ťažkosti súvisiace s týmto rozdielom, ktoré patria do oblasti morálnej filozofie, sa mi zdá nebezpečné založiť právny výklad normy práva Únie na tomto rozdiele. Tak ako niektorým predstaviteľom teórie práva sa mi zdá vymedzenie jasného rozdielu medzi hodnotiacimi úsudkami a skutkovými vyhláseniami z pojmového hľadiska ťažké, ba dokonca nemožné. Okrem toho podotýkam, že možno úplne vyjadriť hodnotiace úsudky prostredníctvom frázy, ktorá na sémantickej úrovni vyzerá ako čisto skutkové tvrdenie.(75)
81. Napriek tomu je užitočné pripomenúť, že rozdiel medzi hodnotiacimi úsudkami a skutkovými vyhláseniami je jedným z klasických kritérií v praxi Európskeho súdu pre ľudské práva. Stručne povedené, skutkové vyhlásenie pripúšťa možnosť preukázať pravdivosť skutočností (exceptio veritatis)(76), čo je vylúčené v prípade hodnotiacich úsudkov.
82. V doktríne bolo oprávnene zdôraznené, že Európsky súd pre ľudské práva neuplatňuje čisté delenie medzi týmito dvomi pojmami, a že teda rozlišuje nie medzi „čistým názorom“ a „skutkovým tvrdením“, ale medzi „čistými skutkovými tvrdeniami“ a zmiešanými prejavmi obsahujúcimi skutkové prvky a zároveň prvky názoru.(77)
83. To podľa môjho názoru preukazuje, že kontrast medzi týmito dvomi pojmami nie je úplne bez pochybností, ako to uznal samotný Európsky súd pre ľudské práva.(78) Podľa judikatúry tohto súdu teda rozdiel medzi hodnotiacimi úsudkami a skutkovými vyhláseniami spočíva v stupni skutkového dôkazu, ktorý treba zabezpečiť.(79) Pochybujem však, že túto judikatúru možno jednoducho prebrať, pokiaľ ide o hranice hmotnoprávnej imunity člena Parlamentu.
84. Zdôrazňujem, že hmotnoprávna imunita chráni niektoré názory vyjadrené členmi Parlamentu pred prípadnou trestnoprávnou alebo občianskoprávnou zodpovednosťou. Z tohto pohľadu treba názory skúmať ako akty, konkrétnejšie ako rečové akty, ktoré môžu alebo nemusia predstavovať také trestné činy, ako je napríklad krivé obvinenie, ohováranie alebo urážka.(80)
85. Pri posúdení názorov ako aktov sa mi otázka, či ide o skutkové tvrdenie, alebo hodnotiaci úsudok, zdá menej dôležitá ako cieľ sledovaný autorom názoru, ako aj reakcia, ktorú tento rečový akt vyvolal u partnerov v diskusii, hoci pravdivosť tvrdenia môže mať vplyv na právnu kvalifikáciu dotknutého aktu. Dodávam, že sa mi nezdá, že by prax Parlamentu pri zbavovaní imunity rozlišovala medzi skutkovými tvrdeniami a hodnotiacimi úsudkami.(81)
86. Napokon sa mi zdá vhodné upriamiť pozornosť Súdneho dvora na skutočnosť, že zbližovanie medzi pojmom „výkon poslaneckých úloh“ a hodnotiacimi úsudkami vedie k obmedzeniu pôsobnosti slobody politického prejavu.
87. V rámci svojich úloh musí byť totiž člen Parlamentu schopný upozorniť na obavy a musí brániť záujmy voličov. Z tohto dôvodu musí mať slobodu vyjadriť skutkové zistenia, ktoré nie sú overené alebo ktoré sa môžu ukázať nesprávne, pričom musí byť chránený hmotnoprávnou imunitou. Najčastejšie pôjde o zmiešané prejavy v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Členovi Parlamentu musí byť v dôsledku toho priznaná „výhoda pochybnosti“, teda možnosť kritizovať fungovanie iných inštitúcií bez toho, aby musel najprv urobiť prácny prieskum na to, aby preukázal svoje tvrdenia.
88. Preto si myslím, že hmotnoprávna imunita sa vzťahuje nielen na hodnotiace úsudky, ale aj na skutkové tvrdenia, pokiaľ spĺňajú organické kritérium, ktoré navrhnem.
E – O zavedení organického kritéria(82)
89. Keďže som presvedčený, že kritérium tzv. „funkčnej“ súvislosti založené na pojme všeobecného záujmu a na rozlišovaní medzi hodnotiacimi úsudkami a skutkovými vyhláseniami neumožňuje dať užitočnú odpoveď na otázku týkajúcu sa hmotnoprávnych podmienok uplatňovania imunity priznanej právom Únie, navrhujem Súdnemu dvoru, aby vypracoval kritérium, ktoré bude špecifické pre povahu úloh európskeho poslanca, inšpirujúc sa pritom judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva. Toto kritérium nespája hmotnoprávnu imunitu s obsahom výrokov poslanca, ale skôr so vzťahom existujúcim medzi kontextom, v ktorom sú tieto výroky vyslovené, a parlamentnými prácami Parlamentu.
1. O kritériu proporcionality vyplývajúcom z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva
90. Pokiaľ ide o judikatúru týkajúcu sa hraníc imunity, podľa Európskeho súdu pre ľudské práva platí, že hoci je sloboda prejavu cenná pre každého, je zvlášť cenná pre zvoleného zástupcu, ktorý zastupuje svojich voličov, upozorňuje na ich obavy a bráni ich záujmy. V demokracii sú Parlament alebo porovnateľné orgány tribúnami nevyhnutnými na politickú diskusiu.(83) Tento súd zdôrazňuje aj význam, ktorý má posúdenie s prihliadnutím na konkrétne okolnosti, a nie preskúmanie in abstracto.(84)
91. Vo všeobecnosti sa pri výklade rozsahu parlamentnej imunity zdá, že Európsky súd pre ľudské práva volí reštriktívny prístup. Tento súd tak považoval za zlučiteľnú s EDĽP takú imunitu, ktorá sa vzťahovala na skutkové vyhlásenia počas parlamentných diskusií v legislatívnych komorách a smerovala k ochrane záujmov Parlamentu ako celku na rozdiel od záujmov jeho členov zohľadňovaných individuálne.(85)
92. Zásadným rozsudkom sa mi zdá byť už citovaný rozsudok A v. Spojené kráľovstvo. Európsky súd pre ľudské práva po tom, čo dospel k záveru, že parlamentná imunita, ktorú požíval poslanec House of Commons v tomto prípade, sledovala legitímne ciele, ako sú ochrana slobody prejavu v Parlamente a zachovanie oddelenia právomocí medzi zákonodarnou a súdnou mocou, preskúmal proporcionalitu imunity v konkrétnom prípade. Z pohľadu zlučiteľnosti s EDĽP teda platí, že čím širšia je imunita, tým naliehavejšie musia byť dôvody, ktoré ju ospravedlňujú.(86)
93. Navyše rozsudok Cordova v. Taliansko(87) okrem iného viedol k reštriktívnemu výkladu imunity v tom zmysle, že jej cieľom nie je chrániť člena parlamentu, keď nekoná ako taký. V tomto rozsudku Európsky súd pre ľudské práva zdôraznil, že je možné nespájať správanie poslanca s výkonom jeho poslaneckých úloh stricto sensu a najmä že ho v dôsledku jeho povahy nemožno porovnávať s konaním, ktoré je súčasťou poslaneckých úloh. Súd sa domnieval, že sporné správanie(88) bolo skôr súčasťou hádky medzi jednotlivcami a že v takom prípade nemôže byť odmietnutie prístupu k spravodlivosti odôvodnené.(89)
94. Vychádzajúc z tohto konštatovania súd vyslovil, že „neexistencia zjavnej súvislosti s poslaneckou činnosťou vyžaduje reštriktívny výklad pojmu proporcionality medzi sledovaným cieľom a použitými prostriedkami. Je tomu tak obzvlášť vtedy, keď obmedzenia práva na prístup vyplývajú z úvahy politického orgánu. Dospieť k inému záveru by znamenalo obmedziť v rozpore s článkom 6 ods. 1 EDĽP právo jednotlivca na prístup k súdu vždy vtedy, keď vyhlásenia napadnuté na súde urobil člen Parlamentu“(90).
95. Vzhľadom na tieto úvahy treba podľa môjho názoru proporcionalitu pôsobnosti imunity použiť ako kľúčové hľadisko na účely výkladu článku 8 protokolu, čo ma vedie k tomu, že navrhujem Súdnemu dvoru, aby zaviedol nové kritérium analýzy, tzv. „organické“ kritérium.
2. O kritériu organickej súvislosti
96. Na účely výkladu článku 8 protokolu navrhujem uplatniť kritérium organickej súvislosti medzi činnosťami európskeho poslanca a pôsobnosťou hmotnoprávnej imunity.(91) Podľa môjho názoru je v rámci toho istého pojmu hmotnoprávnej imunity namieste rozlišovať medzi tvrdým jadrom a oblasťou, ktorá ho obklopuje.
97. Navrhujem zaradiť do centra imunity činnosti, ktoré tvoria výkon funkcie člena Parlamentu par excellence. Tieto činnosti by zahŕňali najmä názory a hlasovanie v Parlamente, vo výboroch, v delegáciách a v politických orgánoch Parlamentu, ako aj v politických skupinách. Navrhujem, aby sa tu nachádzali činnosti, ako je napríklad účasť na konferenciách, misiách a politických stretnutiach mimo Parlamentu v postavení člena Parlamentu.(92)
98. Hoci pripúšťam, že je pravdepodobne nemožné vymenovať všetky dotknuté činnosti, myslím si, že samotné uznanie pojmu „svojou podstatou parlamentné činnosti“ umožňuje uľahčiť preskúmanie vnútroštátnym súdom, ktorý by v prípade pochybností mohol alebo musel položiť v tomto ohľade Súdnemu dvoru prejudiciálnu otázku.
99. V prípade konaní, ktoré nemožno kvalifikovať ako súčasť funkcie európskeho poslanca, treba podľa vzoru Európskeho súdu pre ľudské práva uplatniť zásadu proporcionality. Ako rozhodol tento súd, neexistencia zjavnej súvislosti s poslaneckou činnosťou vyžaduje reštriktívny výklad proporcionality medzi sledovaným cieľom a použitými prostriedkami.(93)
100. V dôsledku toho čím viac sa konanie alebo konštatovanie člena Parlamentu vzďaľuje od tvrdého jadra jeho úloh, tým naliehavejšie musia byť dôvody odôvodňujúce beztrestnosť poslanca. To predpokladá rovnováhu medzi slobodou prejavu poslanca na jednej strane a prístupom k spravodlivosti a rovnosťou zaobchádzania medzi občanmi na druhej strane.
101. Naopak, čím väčší je vecný súvis s činnosťami člena Parlamentu, tým širšia musí byť pôsobnosť hmotnoprávnej imunity priznanej týmto činnostiam. Na základe týchto kritérií treba posúdiť najmä otázku, či do pôsobnosti hmotnoprávnej imunity patrí prejav európskeho poslanca v médiách. Myslím si, že hmotnoprávna imunita sa musí vzťahovať na vyhlásenia, ktoré priamo nasledujú po parlamentných diskusiách, ktoré reprodukujú alebo komentujú. Naopak, pokiaľ ide o účasť členov Parlamentu na predvolebných diskusiách alebo na iných politických diskusiách vo všeobecnosti, nesmú mať členovia Parlamentu právne lepšie postavenie ako ostatní účastníci týchto diskusií.
102. Otázka, ktorá vzniká v tejto súvislosti, sa však týka toho, či je európsky poslanec oprávnený odvolávať sa na ochranu, ktorú mu priznáva článok 8 protokolu, keď jasne koná ako vnútroštátny, ba dokonca regionálny alebo miestny politik.
103. Výzva, ktorej dnes musia parlamenty a poslanci čeliť, totiž spočíva v informovaní, čo robia v záujme obyvateľstva, v zlepšovaní kvality života občanov a v konaní takým spôsobom, aby ich posolstvo nestrácalo vierohodnosť.(94)
104. Keďže hmotnoprávna imunita zavedená protokolom sa zakladá na Zmluve, ktorá vo svojom článku 343 ZFEÚ odkazuje na plnenie úloh Únie, myslím si, že táto imunita sa má vzťahovať na činnosti európskeho poslanca v prípade, ak vykonáva činnosti ako európsky poslanec, a nie keď sa zaoberá otázkami, ktoré zaujímajú výlučne vnútroštátneho politika.
105. Je jasné, že vzhľadom na rozsah súčasnej politickej diskusie má väčšina výrokov európskeho poslanca dvojakú povahu. Prejav na európskej úrovni môže mať zjavnú súvislosť s vnútroštátnou, regionálnou alebo lokálnou úrovňou. V opačnom prípade, teda keď sú vyhlásenia súčasťou čisto vnútroštátneho alebo lokálneho kontextu, sa môže preukázanie súvislosti s dimenziou Únie zdať zložitejšie.
106. V tomto ohľade podotýkam, že Rokovací poriadok Parlamentného zhromaždenia Rady Európy odkazuje na „európsky mandát“(95), čo môže potvrdzovať názor, že jeho pôsobnosť sa obmedzuje na túto oblasť.
107. Pre rekapituláciu uvádzam, že vzhľadom na povahu imunity členov Parlamentu, ktorá sa chápe ako imunita Únie nevyhnutná na plnenie jej úloh, nemožno konania, ktoré sú súčasťou politickej diskusie vo všeobecnosti, alebo keď sa poslanec vyjadruje ako garant záujmov voličov na vnútroštátnej alebo regionálnej úrovni, s ohľadom na organické kritérium považovať za konania, na ktoré sa vzťahuje hmotnoprávna imunita v zmysle článku 8 protokolu.
108. Navrhujem teda Súdnemu dvoru, aby uplatnil vyvážený výklad hmotnoprávnej imunity založený na kritériu organickej súvislosti, ktorý treba konfrontovať so zásadou rovnosti zaobchádzania s občanmi, ako aj s právom na prístup k súdu.
109. Nezdá sa mi, že odôvodnenie beztrestnosti A. Patriciella vo veci samej môže prevážiť nad týmito zásadami. Ako vyplýva zo všeobecnej správy Parlamentu, ohováranie, ktoré sa týkalo skôr jednotlivcov ako inštitúcií, sa zvyčajne považovalo za konanie nachádzajúce sa mimo politickej činnosti poslanca. To platí napríklad pre útoky proti individuálnym príslušníkom polície, a nie pre kritiku polície ako inštitúcie.(96) Zdá sa teda, že rozhodnutie o ochrane imunity A. Patriciella sa odchyľuje od tejto línie.
110. S prihliadnutím na všetko, čo bolo uvedené, sa domnievam, že konanie, ktorého sa dopustil A. Patriciello, sa nachádza mimo rámca činností člena Parlamentu v organickom zmysle, ktorý som práve navrhol. Ako totiž vyplýva z rozhodnutia vnútroštátneho súdu, A. Patriciello konal mimo priestorov Parlamentu. Vzhľadom na cieľ jeho konania sa zdá, že konal ako vnútroštátny politik, ba dokonca ako rozhorčený občan. Navyše, pokiaľ niečo iné nevyplynie z overenia skutkového stavu vnútroštátnym súdom, ako aj z jeho posúdenia s ohľadom na ustanovenia talianskeho trestného práva, nemožno sa domnievať, že správanie A. Patriciella má relevantnú súvislosť s výkonom jeho úloh ako člena Parlamentu.
VII – Návrh
111. Vzhľadom na uvedené navrhujem Súdnemu dvoru, aby na otázku Tribunale di Isernia odpovedal takto:
Keďže také správanie člena Európskeho parlamentu, akým je správanie, o ktoré ide vo veci samej, nemá súvislosť s činnosťami Európskeho parlamentu, nepredstavuje názor vyjadrený pri výkone poslaneckých úloh v zmysle článku 8 protokolu č. 7 o výsadách a imunitách Európskej únie.
1 – Jazyk prednesu: francúzština.
2 – Rozsudok z 21. októbra 2008, Marra, C‑200/07 a C‑201/07, Zb. s. I‑7929.
3 – Ú. v. EÚ C 83, 2010, s. 266, predtým protokol č. 36 o výsadách a imunitách Európskych spoločenstiev (1965) (Ú. v. EÚ C 321E, 2006, s. 318, ďalej len „protokol“). Keďže návrh bol podaný 2. apríla 2010 a predmet prejudiciálnej otázky sa týka výkladu protokolu, bude v týchto návrhoch použité číslovanie Zmluvy o FEÚ.
4 – Pozri porovnávaciu štúdiu Európskeho parlamentu č. PE 168.399 s názvom „Parlamentná imunita v členských štátoch Európskej únie a v Európskom parlamente“, séria Právne veci, pracovný dokument dostupný na tejto adrese: http://www.europarl.europa.eu/activities/committees/studies/download.do?language=en&file=4125#search=%20Parliamentary%20Immunity%20in%20theu20Member%20States%20of%20the%20European%20Union%20and%20the%20European%20Parliament.
5 – Ústavy a doktrína v rôznych členských štátov uvádzajú rôznu terminológiu na označenie dvoch aspektov imunity. Prvý aspekt sa tak označuje výrazmi „Verantwortungsfreiheit“ v Nemecku, „inviolabilidad“ v Španielsku, „irresponsabilité“ vo Francúzsku, „insidicabilità“ v Taliansku, „berufliche Immunität“ v Rakúsku a „non‑liability, non-accountability, privilege of freedom of speech“ v Spojenom kráľovstve.
6 – Druhý aspekt sa označuje výrazmi „inviolabilité“ v Belgicku a vo Francúzsku, „Immunität“ alebo „Unverletzlichkeit“ alebo „Unverfolgbarkeit“ v Nemecku, „inmunidad“ v Španielsku, „inviolabilità“ a „improcedibilità“ v Taliansku, „außerberufliche Immunität“ v Rakúsku, „inviolabilidade“ v Portugalsku a „freedom from arrest“ v Spojenom kráľovstve.
7 – Táto sloboda je upravená v článku 7 protokolu, ktorý nie je relevantný v prejednávanej veci.
8 – Ú. v. EÚ C 83, 2010, s. 389, ďalej len „charta základných práv“.
9 – Rokovací poriadok Európskeho parlamentu prijatý podľa článku 199 ES, teraz článok 232 ZFEÚ (Ú. v. EÚ L 44, 2005), v znení zmien a doplnení. Posledná verzia je dostupná na internetovej stránke Európskeho parlamentu.
10 – Správa A6‑0286/2009 k žiadosti o ochranu imunity a výsad Alda Patriciella [2009/2021(IMM)] dostupná na internetovej stránke Parlamentu: http://www.europarl.europa.eu/sides/getDoc.do?pubRef=-//EP//TEXT+REPORT+A6-2009-0286+0+DOC+XML+V0//FR.
11 – Znenie prejudiciálnej otázky sa týka pôvodného článku 9 protokolu. V znení, ktoré sa uplatňuje na skutkový stav vo veci samej, sa však tento článok 9 stal článkom 8 protokolu.
12 – Na rozdiel od veci, v ktorej bol vyhlásený už citovaný rozsudok Marra (body 22 a 23), nie je rokovací poriadok Parlamentu predmetom tohto návrhu na začatie prejudiciálneho konania.
13 – Pozri článok 10 ods. 1 a 2 ZEÚ.
14 – Pripomínam klasické rozsudky týkajúce sa pasívnej legitimácie Parlamentu (rozsudok z 23. apríla 1986, Les Verts/Parlament, 294/83, Zb. s. 1339), ako aj aktívnej legitimácie Parlamentu (rozsudok z 22. mája 1990, Parlament/Rada, C‑70/88, Zb. s. I‑2041), nasledovaný rozsudkom vo veci samej (rozsudok zo 4. októbra 1991, Parlament/Rada, C‑70/88, Zb. s. I‑4529). A fortiori sa mi zdá takýto prístup opodstatnený v prípade, keď ide o inštitucionálne záujmy Parlamentu.
15 – Pozri bod 10 návrhov, ktoré predniesol generálny advokát Poiares Maduro v už citovanej veci Marra.
16 – Rozsudok Marra, už citovaný, body 32 až 34.
17 – Tamže, bod 39.
18 – Článok 4 aktu o voľbe zástupcov zhromaždenia vo všeobecných priamych voľbách, ktorý je prílohou rozhodnutia Rady 76/787/ESUO, EHS, Euratom z 20. septembra 1976, rozhodnutia zástupcov členských štátoch zasadajúcich v Rade týkajúceho sa aktu o voľbe zástupcov zhromaždenia vo všeobecných priamych voľbách [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 278, 1976). Pozri tiež článok 2 rokovacieho poriadku Parlamentu.
19 – Článok 11 ods. 1 Charty základných práv.
20 – Výraz sudcu Cardoza, rozhodnutie Najvyššieho súdu Spojených štátov, Palko/Connecticut [302 US 319 (1937)], v HALLÉ, M.:. Discours politique et Cour européenne des droits de l’homme, Bruxelles 2009, s. 7.
21 – Rozsudok ESĽP, Handyside v. Spojené kráľovstvo zo 7. decembra 1976, séria A č. 24. Pozri MOYSE, F.: La liberté d’expression et l’ordre public en droit européen. In: Annales du droit Luxemburgeois, zv. 15, 2005, s. 57 až 71. V súlade s článkom 52 ods. 3 Charty základných práv týkajúcim sa rozsahu a výkladu práv a zásad, v rozsahu, v akom táto Charta obsahuje práva, ktoré zodpovedajú právam zaručeným v Európskom dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd podpísanom v Ríme 4. novembra 1950 (ďalej len „EDĽP“), zmysel a rozsah týchto práv vrátane prípustných obmedzení je rovnaký ako zmysel a rozsah práv stanovených v EDĽP. Je preto namieste inšpirovať sa v tomto prípade touto judikatúrou.
22 – CHARRIÈRE-BOURNAZEL, C.: La liberté d’expression et ses limites. In: Annuaire international des droits de l’homme, zv. II, 2007, s. 236.
23 – Tak ako členské štáty aj Únia rešpektuje demokratickú zásadu tak podľa vnútroštátnych ústavných práv, ako aj podľa práva Únie. Po nadobudnutí platnosti Lisabonskej zmluvy je táto zásada zakotvená v hlave II ZEÚ, ktorá sa jej venuje. Vyplýva z nej, že každý výkon právomoci Úniou musí byť možné spojiť s vôľou obyvateľstva, pozri GENNART, M.: Les parlements nationaux dans le traité de Lisbonne: évolution ou révolution. In: Cahiers de droit européen, 2010, č. 1 a 2, s. 17 až 46.
24 – Rozsudky ESĽP, Lingens v. Rakúsko z 8. júla 1986, séria A č. 103, bod 42, a Oberschlick v. Rakúsko z 23. mája 1991, séria A č. 204, bod 59.
25 – Rozsudok ESĽP, Castells v. Španielsko z 23. apríla 1992, séria A č. 236, bod 46.
26 – Pozri bod 36 návrhov, ktoré predniesol generálny advokát Poiares Maduro v už citovanej veci Marra.
27 – Rozsudky ESĽP, Etxeberria a i. v. Španielsko z 30. júna 2009, žaloba č. 35579/03; Féret v. Belgicko zo 16. júla 2009, žaloba č. 15615/07, ako aj Willem v. Francúzsko zo 16. júla 2009, žaloba č. 10883/05.
28 – Takéhoto výkladu sa pridržiaval Európsky súd pre ľudské práva vo svojom rozsudku Thorgeir Thorgeirson v. Island z 25. júna 1992, séria A č. 239, bod 64.
29 – Rozsudok ESĽP, Eerikäinen a i. v. Fínsko z 10. februára 2009, žaloba č. 3514/02, body 66 až 68.
30 – Rozsudok ESĽP, Flux v. Moldavsko z 24. novembra 2009, žaloba č. 25367/05, bod 39.
31 – Rozsudok ESĽP, Porubova v. Rusko z 8. októbra 2009, žaloba č. 8237/03, bod 43.
32 – Rozsudok ESĽP, Bacanu a R v. Rumunsko z 3. marca 2009, žaloba č. 4411/04, bod 91.
33 – Ak vnútroštátny súd nezohľadnil tento aspekt, Európsky súd pre ľudské práva rozhodol, že dotknutý štát porušil článok 10 EDĽP. Pozri rozsudky ESĽP, Eerikäinen a i. v. Fínsko, už citovaný, ako aj Karsai v. Maďarsko z 1. decembra 2009, žaloba č. 5380/07, bod 29.
34 – Rozsudok ESĽP, Janowski v. Poľsko z 21. januára 1999, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999‑I, bod 33. Pozri tiež rozsudky ESĽP, Thoma v. Luxembursko z 29. marca 2001, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 2001-III, bod 47, a Mamère v. Francúzsko zo 7. novembra 2006, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 2006-XIII, bod 27.
35 – Pozri najmä rozsudky ESĽP, Janowski v. Poľsko, už citovaný; Busuioc v. Moldavsko z 21. decembra 2004, žaloba č. 61513/00, bod 64; Mamère v. Francúzsko, už citovaný, bod 27, a Taffin v. Francúzsko z 18. februára 2010, žaloba č. 42396/04, bod 64.
36 – Rozsudok ESĽP, Haguenauer v. Francúzsko z 22. apríla 2010, žaloba č. 34050/05, body 47 a 48.
37 – HARMS, T.: Die Rechtsstellung des Abgeordneten in der Beratenden Versamlung des Europarates und in Europaïschen Parlament, Hansischer Gildenverlag, 1968, s. 88. Pozri tiež rezolúciu 1325 (2003) o imunitách členov Parlamentného zhromaždenia, dostupnú na stránke Zhromaždenia Rady Európy na tejto adrese: http://assembly.coe.int/Mainf.asp?link=/Documents/AdoptedText/ta03/FRES1325.htm. Pozri tiež totožné ustanovenia dohody o štatúte Západoeurópskej únie, medzinárodných zástupcoch a zamestnancoch z 11. mája 1955.
38 – Protokol bol totiž prijatý v roku 1965, teda v čase, keď sa Parlament skladal zo zástupcov volených vnútroštátnymi parlamentmi v súlade s ich vnútroštátnymi postupmi. Protokol sa mal vzťahovať iba na „európsku časť“ parlamentnej činnosti. Pozri BENLOLO CARABOT, M.: Les immunités des Communautés européennes. In: Annuaire français de droit international, 2008/2009, s. 549 až 588.
39 – O pokusoch Parlamentu, ktoré mali upresniť výrazy použité v protokole, pozri správu výboru pre právne veci Európskeho parlamentu s názvom „Parliamentary immunity in the European Parliament“ („Parlamentná imunita v Európskom parlamente“), č. PE 360.487/REV2, október 2005, dostupnú na tejto internetovej adrese: http://www.europarl.europa.eu/activities/committees/studies/download.do?file=17288. Pozri rezolúciu Európskeho parlamentu zo 6. júla 2006 o zmene protokolu o výsadách a imunitách, P6_TA(2006) 0314, dostupnú na internetovej stránke Parlamentu: http://www.europarl.europa.eu/sides/getDoc.do?pubRef=-//EP//TEXT+TA+P6-TA-2006-0314+0+DOC+XML+V0//FR.
40 – Pozri Privileges and immunities of Members of the European Parliament, Eighth Report of House of Commons, z 18. marca 1986, stanovisko DONNEZ, G.: Select Committee on the European Communities, London 1986, bod 17.
41 – Článok 6 ods. 1 rokovacieho poriadku Parlamentu. Z tohto prístupu okrem toho vychádza judikatúra Súdneho dvora, najmä rozsudok z 10. júla 1986, Wybot (149/85, Zb. s. 2391, bod 12). Na základe tohto konštatovania sa mi zdá prístup, ktorý zaujal Súd prvého stupňa Európskych spoločenstiev vo svojom rozsudku z 15. októbra 2008, Mote/Parlament (T‑345/05, Zb. s. II‑2849), a ktorý vedie k vytvoreniu subjektívneho práva v prospech nositeľov imunity, diskutabilný vzhľadom na logiku imunity založenú na ochrane úlohy; pozri body 29 až 34 uvedeného rozsudku.
42 – Členovia Zhromaždenia požívajú výsady a imunity upravené vo Všeobecnej dohode o výsadách a imunitách Rady Európy (z 2. septembra 1949) a jej Dodatkovom protokole (zo 6. novembra 1952). Pozri článok 40 Štatútu Rady Európy, články 13 až 15 tejto dohody, ako aj články 3 a 5 dodatkového protokolu, zv. „Štatút Rady Európy“.
43 – Článok 65 kapitoly XVII Rokovacieho poriadku Parlamentného zhromaždenia Rady Európy. Okrem toho výbor pre imunity a inštitucionálne veci tohto Zhromaždenia sleduje vývoj právnych nástrojov týkajúcich sa výsad a imunít poslancov na európskej a medzinárodnej úrovni, pozri rokovací poriadok Zhromaždenia, doplnkové texty, kapitola IX, výbor pre rokovací poriadok, imunity a inštitucionálne veci (bod 5).
44 – Článok 5 Dodatkového protokolu vyššie uvedenej Všeobecnej dohody o výsadách a imunitách. Vyplýva z neho okrem iného to, že členské štáty Rady Európy majú nielen právo, ale aj povinnosť zbaviť svojho zástupcu imunity. Pozri rovnako rezolúciu 1490 (2006) o výklade článku 15a všeobecnej dohody, dostupnú na tejto internetovej adrese: http://assembly.coe.int/Main.asp?link=/Documents/AdoptedText/ta06/ERES1490.htm.
45 – Pozri návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Poiares Maduro vo veci, v ktorej bol vyhlásený už citovaný rozsudok Marra, bod 12. Uvádzam však, že počas vypočutia pred výborom pre ústavné zákony fínskeho Parlamentu v roku 1933 významní ústavní odborníci tej doby navrhovali, aby hmotnoprávna imunita umožňovala poslancom slobodne kritizovať vládu, orgány a iné osoby, veci alebo súčasné javy bez obavy zo súdneho stíhania alebo bez toho, aby museli pred tým, než sa vyjadria, podrobne študovať ustanovenia trestného zákona. Pozri HAKKILA, E.: Suomen tasavallan perustuslait [Ústavné zákony Fínskej republiky], Porvoo, 1939, s. 416.
46 – Porovnaj s poznámkou pod čiarou 5.
47 – Rozsudok Marra, už citovaný, bod 27.
48 – Keďže článok 8 protokolu neodkazuje na vnútroštátne právne poriadky, treba hmotnoprávnu imunitu, ktorá je v ňom upravená, považovať za založenú výlučne na práve Únie. Pozri rozsudok Marra, už citovaný, bod 26.
49 – V tomto ohľade sa mi zdá prax Parlamentu nekoherentná a spôsobilá viesť k rozporom. Na jednej strane sa totiž Parlament domnieval, že procesná imunita upravená v článku 9 (pôvodný článok 10) protokolu sa uplatňuje nielen na konania spáchané počas trvania mandátu, ale aj spätne na konania, ktorých sa dopustili bývalí členovia Parlamentu. Iba konania spáchané po zániku mandátu sú podľa Parlamentu vylúčené z pôsobnosti procesnej imunity, pričom odtiaľ pochádza nevyhnutnosť zbaviť bývalých členov imunity (pozri správu výboru pre právne veci Európskeho parlamentu č. PE 360.487/REV2 uvedenú v poznámke pod čiarou 39, s. 7). Silne pochybujem o súlade tohto výkladu s cieľom procesnej imunity upravenej v článku 9 protokolu, ako aj so zásadami rovnosti pred zákonom a zásadami vzťahujúcimi sa na prístup k spravodlivosti zakotvenými v Charte základných práv. Na druhej strane Parlament konštatoval, že existuje silná pochybnosť o tom, že by sa článok 9 protokolu mohol uplatniť na bývalých členov Parlamentu. Po zániku mandátu sa totiž podľa Parlamentu vyžaduje ochrana bývalého člena proti útokom vzťahujúcim sa na názory alebo hlasovania pri výkone jeho úloh. Uplatňovanie článkov 7 (pôvodný článok 8) a 9 protokolu sa však zdá byť obmedzené na aktuálnych členov Parlamentu počas jeho zasadnutí. Pozri správu k žiadosti o ochranu a imunity a výsad Kolda Gorostiaga [2004/2102(IMM)] z 25. januára 2005, ako aj správu k žiadosti o ochranu a imunity a výsad Andrzeja Pęczaka, bývalého člena Európskeho parlamentu [2005/2128(IMM)] z 22. novembra 2005.
50 – K tejto praxi pozri správu výboru pre právne veci Európskeho parlamentu č. PE 360.487/REV2 uvedenú v poznámke pod čiarou 39.
51 – Pozri publikáciu Medziparlamentnej únie (IPU) s názvom „La liberté d’expression, le Parlement et la promotion de la tolérance“ („Sloboda prejavu, Parlament a podpora tolerancie“), Genève 2005, dostupná na internetovej adrese: www.ipu.org/pdf/publications/freedom_fr.pdf (s. 57 a nasl.).
52 – Článok 21 Rokovacieho poriadku Parlamentného zhromaždenia Rady Európy.
53 – Pozri vyššie uvedenú rezolúciu 1325, bod 5. V nemeckom práve sú podľa § 46 ods. 1 Základného zákona hanlivé urážky vylúčené z pôsobnosti hmotnoprávnej imunity poslancov.
54 – Dok. 12059 s názvom „Assurer une protection contre les atteintes à l’honneur et à la réputation des personnes“ („Zabezpečenie ochrany proti zásahom do cti a dobrého mena osôb“), dostupný na adrese: http://assembly.coe.int/Documents/WorkingDocs/Doc09/FDOC12059.pdf.
55 – JEUNIAUX, M.‑C.: Le statut personnel des membres du Parlement européen, doktorská práca, Univerzita v Toulouse, 1987, s. 179.
56 – Pozri porovnávaciu štúdiu Parlamentu č. PE 168.399 uvedenú v poznámke pod čiarou 4.
57 – Hmotnoprávna imunita je upravená v článku 14 Všeobecnej dohody o výsadách a imunitách Rady Európy.
58 – Pozri správu výboru pre rokovací poriadok a imunity z 25. marca 2003 s názvom „Immunités des Membres de l’Assemblée parlementaire“ („Imunity členov Parlamentného zhromaždenia“), revidovaný dok. 9718 dostupný na tejto internetovej adrese: http://assembly.coe.int//Mainf.asp?link=http://assembly.coe.int/Documents/WorkingDocs/doc03/FDOC9718.htm.
59 – Pozri rezolúciu 1325 (2003) Parlamentného zhromaždenia Rady Európy, ako aj správu výboru pre rokovací poriadok a imunity z 25. marca 2003 s názvom „Immunités des Membres de l’Assemblée parlementaire“ („Imunity členov Parlamentného zhromaždenia“), revidovaný dok. 9718 dostupný na tejto internetovej adrese: http://assembly.coe.int//Mainf.asp?link=http://assembly.coe.int/Documents/WorkingDocs/doc03/FDOC9718.htm.
60 – Pozri Protokol o revízii Protokolu o výsadách a imunitách Európskych spoločenstiev z 8. apríla 1965, pokiaľ ide o členov Európskeho parlamentu [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES C 99, 1987, s. 43): „Členov Parlamentu nemožno vyšetrovať, zadržať alebo stíhať v občianskoprávnom, trestnom ani správnom konaní kvôli hlasovaniu alebo názorom vyjadreným počas diskusií Parlamentu, v orgánov vytvorených Parlamentom alebo fungujúcich v jeho rámci alebo v orgánoch, v ktorých zasadajú ako členovia Parlamentu“ [neoficiálny preklad].
61 – Pozri článok 6 EDĽP a článok 47 Charty základných práv. K primeranosti tohto obmedzenia pozri bod 31 návrhov, ktoré predniesol generálny advokát Poiares Maduro vo veci, v ktorej bol vyhlásený už citovaný rozsudok Marra.
62 – Rozsudky ESĽP Patrono, Cascini a Stefanelli v. Taliansko z 20. apríla 2006, žaloba č. 10180/04, body 63 a 64, ako aj G.I.L. a Cofferati v. Taliansko z 24. februára 2009, žaloba č. 46967/07, body 74 a 75.
63 – Pozri bod 35 návrhov, ktoré predniesol generálny advokát Poiares Maduro v už citovanej veci Marra.
64 – Revidovaný dok. 9718 uvedený vyššie, v ktorom je upresnené, že „od prevratov v rokoch 1989 až 1991 Zhromaždenie a jeho členovia pôsobia viac v teréne: pozorovanie volieb, návštevy miest v prípade kríz a v rámci parlamentnej diplomacie, vyjednávania členov s vnútroštátnymi predstaviteľmi v konaní o pristúpení kandidátskych krajín k Rade Európy a monitorovacom konaní“.
65 – Napríklad slovné obťažovania servírok v kaviarni Parlamentu by nepatrilo do pôsobnosti článku 8 protokolu.
66 – V belgickom práve sa podľa článku 58 belgickej Ústavy beztrestnosť vzťahuje na názory alebo hlasovanie poslanca, pokiaľ tento poslanec koná „pri výkone svojho poslaneckého mandátu“. V nemeckom práve § 46 ods. 1 Základného zákona odkazuje na „vyhlásenie alebo hlasovanie v Spolkovom sneme“. V španielskom práve článok 71 španielskej Ústavy, vo francúzskom práve článok 26 francúzskej Ústavy a v luxemburskom práve článok 68 luxemburskej Ústavy používajú výraz „pri výkone úloh“. Vo fínskom práve článok 30 fínskej Ústavy viaže pôsobnosť parlamentnej imunity na názory a postoje, ktoré poslanec zaujal v Parlamente.
67 – Účasť na zasadnutiach, parlamentných prácach, výboroch, schôdzach, tlačových konferenciách a prijímaní delegácií.
68 – Napríklad vo Švédsku bol návrh na zmenu švédskej Ústavy, ktorá mala rozšíriť pôsobnosť parlamentnej imunity na politické diskusie extra muros, zamietnutý z dôvodu nerovnosti medzi rôznymi účastníkmi týchto diskusií, ktorá by z toho vyplynula. Pozri správu výboru pre ústavnú reformu s názvom „En reformerad Grundlag–Betänkande av Grundlags Untredningen“, SOU 2008:125, s. 609 a 610.
69 – V praxi Parlamentu nedochádza k zbaveniu imunity vtedy, ak sa obvinenia z trestného činu vzťahujú na „politické činnosti“ člena Parlamentu. Parlament vyložil tento pojem na základe, ktorý vo svojej správe označil za „mimoriadne široký a flexibilný“. Pozri správu výboru pre právne veci Parlamentu č. PE 360.487/REV2 uvedenú v poznámke pod čiarou 39, s. 23 a 24.
70 – Body 37 až 39 návrhov, ktoré predniesol generálny advokát Poiares Maduro v už citovanej veci Marra.
71 – Nechcem popierať, ako to preukázala judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva, úlohu, ktorú môže zohrávať všeobecný záujem pri posúdení toho, či sa na prejav vzťahuje sloboda prejavu alebo či je možné ho postihovať. V prípade poslancov je takéto posúdenie možné iba po tom, čo sa zistilo, že dotknutý prejav nepatrí do pôsobnosti hmotnoprávnej imunity priznanej poslancovi.
72 – Podľa druhovej definície je funkciou hodnotiacich úsudkov poskytnúť posúdenie ich predmetu, a to buď pozitívne, alebo negatívne. Pozri VILLA, V.: Legal theory and value judgements. In: Constructing Legal Systems, European Union in Legal Theory. MacCormick, s. 119. Na účely analýzy parlamentnej imunity treba úsudky vyjadrujúce deontologické posúdenia týkajúce sa správnosti alebo morálnej hodnoty aktov zaradiť do kategórie hodnotiacich úsudkov.
73 – Škótsky filozof potvrdil tento názor vo svojom diele Treatise of Human Nature, ktoré vyšlo v roku 1739. Túto myšlienku zovšeobecnil anglický filozof G. E. Moore (1873 – 1958) v tom zmysle, že platí pre hodnotiace úsudky.
74 – K tejto diskusii pozri napríklad SHAFER‑LAUNDAU, R.: Moral Realism. A Defence. Oxford University Press, 2005, s. 18 až 52.
75 – Napríklad konštatovanie, ktoré odkazuje na objektívnu skutočnosť, že politický protivník má určitý etnický pôvod, môže odhaľovať negatívny hodnotiaci úsudok zo strany toho, kto ho vyslovuje. Popieranie holokaustu predstavuje flagrantný príklad toho, že šokujúce hodnotiace úsudky možno vyjadriť tvrdeniami, ktoré sú zdanlivo čisto skutkové.
76 – Pozri klasický rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva k tejto problematike, rozsudok Bladet Tromso A/S a Stensaas v. Nórsko z 20. mája 1999, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-III, bod 65.
77 – HOCHMANN, T.: La protection de la réputation. Cour européenne des droits de l’homme. Pfeifer c. Autriche, 15 novembre 2007, revue trimestrielle des droits de l’homme, 2008/76, s. 1185. To vedie k rozšíreniu pôsobnosti pojmu „hodnotiaci úsudok“ a k zúženiu pojmu „skutkové vyhlásenie“.
78 – Rozsudok ESĽP, Scharsach a News Verlagsgesellschaft v. Rakúsko z 13. novembra 2003, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 2003-XI, bod 40.
79 – Tamže.
80 – Vo filozofii teória rečových aktov zdôrazňuje, že tvrdenia nepredstavujú len prostriedky na prenos informácií, ale aj akty. Treba preto rozlišovať medzi výrokovým obsahom tvrdenia a jeho ilokučnou silou. Jazykové akty vytvárajú štruktúru sociálnej interakcie prostredníctvom svojej ilokučnej sily, ktorá vytvára vzťah medzi diskutujúcimi. Pozri MORESO, J.-J.: Legal Indeterminacy and Constitutional Interpretation, Dordrecht 1998, s. 12 a 13, ako aj RUITER, D. W.: Institutional Legal Facts, Dordrecht 1993, s. 37 až 51. Skutkové konštatovanie teda môže mať ilokučnú silu, ktorá ho kvalifikuje ako ohováranie.
81 – Napríklad v dvoch prípadoch (veci A3‑0088/89 a A3‑0040/90) týkajúcich sa výrokov pána Le Pena možno jeho prvý výrok posúdiť ako hodnotiaci úsudok a druhý ako skutkové tvrdenie, ktoré sa svojím obsahom rovná popieraniu. V týchto dvoch prípadoch príslušný parlamentný výbor navrhol, aby nedošlo k zbaveniu imunity, ale plenárne zasadnutie Parlamentu sa týmto návrhom neriadilo. Pozri prílohu správy výboru pre právne veci Parlamentu č. PE 360.487/REV2 uvedenej v poznámke pod čiarou 39.
82 – Toto kritérium sa vzťahuje na inštitucionálne postavenie člena Parlamentu v ústavnej organizácii Únie. Výraz „organické“ nie je teda použitý v zmysle „inherentné“ alebo „vlastné“.
83 – Rozsudok ESĽP, Jerusalem v. Rakúsko z 27. februára 2001, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 2001-II, body 36 a 40.
84 – Mutatis mutandis, rozsudok ESĽP, Padovani v. Taliansko z 26. februára 1993, séria A č. 257‑B, bod 24.
85 – Rozsudok ESĽP, A v. Spojené kráľovstvo zo 17. decembra 2002, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 2002-X, body 84 a 85.
86 – Rozsudok ESĽP, A v. Spojené kráľovstvo, už citovaný, body 77 a 78. Pri posúdení proporcionality imunity však jej absolútna povaha nemôže byť rozhodujúca, pozri rozsudky ESĽP, Fayed v. Spojené kráľovstvo z 21. septembra 1994, séria A č. 294‑B.
87 – Rozsudok ESĽP z 30. januára 2003, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 2003‑I.
88 – Súd sa domnieval, že listy s ironickým alebo výsmešným obsahom sprevádzané hračkami, ktoré poslal pán Cossiga osobne úradníkovi, nemožno v dôsledku ich povahy porovnávať s konaním, ktoré je súčasťou poslaneckých úloh. Pozri bod 62 už citovaného rozsudku Cordova v. Taliansko.
89 – Rozsudok Cordova v. Taliansko, už citovaný, body 61 a 62.
90 – Tamže, bod 63.
91 – Uplatnenie takejto organickej súvislosti v o niečo zjednodušenej podobe už navrhla doktrína, HARMS, T.: c. d., s. 91.
92 – Podľa Parlamentného zhromaždenia Rady Európy „je zjavné, že výraz ,pri výkone ich úloh‘ sa vzťahuje na plenárne zasadnutia, schôdze výborov Zhromaždenia, podvýborov a iných pomocných orgánov Zhromaždenia“. Hmotnoprávna imunita sa tak musí vzťahovať aj na oficiálne činnosti vykonávané členmi tohto Zhromaždenia v rámci schôdzí a konferencií iných orgánov Rady Európy. Pozri vyššie uvedený revidovaný dok. 9718.
93 – Rozsudok Cordova v. Taliansko, už citovaný, bod 63.
94 – Pozri vyššie uvedenú publikáciu Medziparlamentnej únie (IPU) s názvom „La liberté d’expression, le Parlement et la promotion de la tolérance“ („Sloboda prejavu, Parlament a podpora tolerancie“), s. 64 až 65.
95 – Článok 65.1 kapitoly XVII Rokovacieho poriadku Parlamentného zhromaždenia Rady Európy.
96 – Pozri správu výboru pre právne veci Parlamentu č. PE 360.487/REV2 uvedenú v poznámke pod čiarou 39, s. 24. Parlament totiž rozhodol o zbavení imunity v prípadoch týkajúcich sa útokov na policajtov, pozri veci A2‑0130/88, A2‑0105/85 a A6‑0156/2006. Pozri prílohu uvedenej správy Parlamentu č. PE 360.487/REV2 uvedenú v poznámke pod čiarou 39.