Odvolanie podané 27. mája 2009: Komisia Európskych spoločenstiev proti rozsudku Súdu prvého stupňa (druhá komora) z 10. marca 2009 vo veci T-249/06, Interpipe Nikopolsky Seamless Tubes Plant Niko Tube ZAT (Interpipe Niko Tube ZAT), predtým Nikopolsky Seamless Tubes Plant „Niko Tube“ ZAT, Interpipe Nizhnedneprovsky Tube Rolling Plant VAT (Interpipe NTRP VAT), predtým Nizhnedneprovsky Tube-Rolling Plant VAT/Rada Európskej únie

(Vec C-200/09 P)

2009/C 193/13

Jazyk konania: angličtina

Účastníci konania

Odvolateľka: Komisia Európskych spoločenstiev (v zastúpení: H. van Vliet, C. Clyne, splnomocnení zástupcovia)

Ďalší účastníci konania: Interpipe Nikopolsky Seamless Tubes Plant Niko Tube ZAT (Interpipe Niko Tube ZAT), predtým Nikopolsky Seamless Tubes Plant „Niko Tube“ ZAT, Interpipe Nizhnedneprovsky Tube Rolling Plant VAT (Interpipe NTRP VAT), predtým Nizhnedneprovsky Tube-Rolling Plant VAT a Rada Európskej únie

Návrhy odvolateľky

Odvolateľka navrhuje Súdnemu dvoru:

Odvolacie dôvody a hlavné tvrdenia

PRVÝ ODVOLACÍ DÔVOD — Uplatnenie konceptu jedného hospodárskeho subjektu na účely určenia vývoznej ceny

Komisia sa domnieva, že Súd prvého stupňa sa dopustil dvoch prípadov nesprávneho právneho posúdenia, keď vyhlásil, že „Podľa ustálenej judikatúry týkajúcej sa výpočtu normálnej hodnoty, ktorá sa analogicky uplatňuje na výpočet vývoznej ceny, rozdelenie výrobných a predajných činností v rámci skupiny zloženej z právne samostatných spoločností nič nemení na skutočnosti, že ide o jeden hospodársky subjekt, ktorý týmto spôsobom organizuje svoje činnosti, ktoré sú v iných prípadoch vykonávané jediným subjektom aj z právneho hľadiska“.

Po prvé rozsudok Súdu prvého stupňa je poznačený nedostatkom odôvodnenia keďže nijak neuvádza, ako by sa koncept jedného hospodárskeho subjektu mal analogicky uplatňovať aj na určenie vývoznej ceny na výpočet dumpingového rozpätia.

Po druhé Súd prvého stupňa sa dopustil chyby, keď nenasledoval ustálenú judikatúru Súdneho dvora, ktorá sa v otázke jedného hospodárskeho subjektu uberá opačným smerom, tak ako to vyplýva najmä z rozsudkov Sharp Corporation, Minolta Camera, Ricoh a Canon II.

DRUHÝ ODVOLACÍ DÔVOD — Dôkazné bremeno a miera súdneho preskúmania

Tento odvolací dôvod sa týka dôkazného bremena a miery súdneho preskúmania. Komisia sa v tejto súvislosti domnieva, že v bodoch 180 až 190 sa Súd prvého stupňa dopustil viacerých nesprávnych právnych posúdení, keďže neuplatnil vhodnú mieru súdneho preskúmania. Tým, že Súd prvého stupňa poukázal na rozsudok Kundan a Tata, nezohľadnil skutočnosť, že po vyhlásení tohto rozsudku bolo práve znenie článku 20 ods. 10 písm. i) základného nariadenia zmenené tak, aby bolo možné vyriešiť situácie, akou bola tá v prejednávanej veci. To zjavne necháva inštitúciám istý priestor na voľnú úvahu. Súd prvého stupňa uplatnil nesprávne právne hľadisko a od inštitúcií tak požadoval znášanie osobitne ťažkého dôkazného bremena v oblasti, v ktorej majú normálne veľký priestor na voľnú úvahu. Z toho vyplýva, že Súd prvého stupňa z právneho hľadiska dostatočne nepreukázal existenciu zjavne nesprávneho posúdenia skutkových okolností zo strany inštitúcií.

TRETÍ ODVOLACÍ DÔVOD — Článok 2 ods. 10 prvý pododsek základného nariadenia

Tento tretí odvolací dôvod spochybňuje body 193 až 197 napadnutého rozsudku. Preto v prípade, že by boli prvý a druhý odvolací dôvod uznané za dôvodné, z vlastného odôvodnenia Súdu prvého stupňa by vyplývalo, že jeho záver, podľa ktorého bol článok 2 ods. 10 prvý pododsek inštitúciami porušený, je z právneho hľadiska nesprávny.

ŠTVRTÝ ODVOLACÍ DÔVOD — Právo na obranu

Tento odvolací dôvod sa vzťahuje na body 200 až 211 napadnutého rozsudku. Komisia sa domnieva, že Súd prvého stupňa v týchto bodoch uplatnil v súvislosti s právom žalobcov na obranu kritérium, ktoré bolo nadmerne prísne a teda nedôvodné. Žalobcovia už istý čas vedeli o výške úpravy a o transakciách, ktorých sa týkala (od prvého dokumentu o konečnom poskytnutí informácií). Okrem toho Komisia s cieľom odpovedať na pripomienku formulovanú žalobcami po tom, ako im bol tento dokument doručený, upresnila v druhom dokumente o konečnom poskytnutí informácií, že skorší odkaz na článok 2 ods. 9 ako na právny základ dotknutej úpravy bol nesprávny. Žalobcovia preto boli plne informovaní o presných dôvodoch, ktoré Komisiu viedli k uskutočneniu úpravy, teda o tom, že táto inštitúcia zastávala názor, že spoločnosť Sepco konala ako obchodník, ktorého funkcie vykonávané v mene žalobcov boli podobné, ako funkcie obchodného zástupcu pracujúceho na základe provízie.

Komisia sa domnieva, že tak žalobcom poskytla dostatočné informácie, aby mohli účinne uplatniť svoje právo na obranu. Súd prvého stupňa sa preto dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bode 201 uviedol, že konečné oznámenie malo obsahovať viac informácií v tejto súvislosti. V rozpore s tým, čo tvrdí Súd prvého stupňa boli žalobcovia oboznámení s dôvodmi, pre ktoré mala Komisia v úmysle navrhnúť Rade uvedenú úpravu, teda so skutočnosťou, že na väzby medzi spoločnosťou Sepco a žalobcami sa vzťahuje článok 2 ods. 10 písm. i) druhá veta. Okrem toho sa Komisia domnieva, že jej stanovisko nachádza podporu v skoršej judikatúre Súdneho dvora (napríklad v rozsudku EFMA).

Napokon Komisia zastáva názor, že Súd prvého stupňa sa v bode 209 dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď zamieňa hmotnoprávnu otázku týkajúcu sa zákonnosti vykonania úpravy s otázkou dodržiavania práv žalobcov na obranu. Súd prvého stupňa konštatoval: „... vyššie... sa totiž... preukázalo, že [inštitúcie pri uskutočnení úpravy konali nezákonne]. V dôsledku toho treba dospieť k záveru, že“ inštitúcie porušili právo žalobcov na obranu tým, že nepredložili svoje konečné odôvodnenie v čase dokumentu o konečnom poskytnutí informácií. V rozpore s konštatovaním Súdu prvého stupňa však medzi týmito dvoma otázkami neexistuje žiadna príčinná súvislosť. Jednoduchý fakt, že Súd prvého stupňa dospel k záveru, že úprava podľa neho bola uskutočnená nezákonne neznamená, že právo žalobcov na obranu bolo porušené. Otázka znie, či inštitúcie žalobcom poskytli v rámci správneho konania potrebné informácie, aby žalobcovia mohli informácie predložiť. Skutočnosť, že Súd prvého stupňa považuje úpravu za nezákonnú neznamená, že právo žalobcov na obranu bolo „preto“ v priebehu správneho konania porušené.

OTÁZKA ČI SÚDNY DVOR MÔŽE SÁM ROZHODNÚŤ O DOTKNUTÝCH DÔVODOCH (ALEBO ČI MUSÍ VEC VRÁTIŤ SÚDU PRVÉHO STUPŇA)

Podľa Komisie, ak by Súdny dvor rozhodol, že vyššie uvedené odvolacie dôvody sú dôvodné a zrušil by bod 1 výroku napadnutého rozsudku, mal by k dispozícii dostatočne úplný spis nato, aby sám rozhodol o relevantných dôvodoch (a aby ich zamietol). Ide však o otázku, ktorá prináleží Súdnemu dvoru a Komisia v tejto súvislosti nebude zachádzať ďalej.