20.6.2009   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 141/29


Žaloba podaná 1. apríla 2009 — Komisia Európskych spoločenstiev/Talianska republika

(Vec C-121/09)

2009/C 141/51

Jazyk konania: taliančina

Účastníci konania

Žalobkyňa: Komisia Európskych spoločenstiev (v zastúpení: W. Wils a C. Cattabriga, splnomocnení zástupcovia)

Žalovaná: Talianska republika

Návrhy žalobkyne

určiť, že Talianska republika si nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú z článku 7 smernice Rady 90/314/EHS, (1)

zaviazať Taliansku republiku na náhradu trov konania.

Žalobné dôvody a hlavné tvrdenia

1.

Talianska republika tým, že stanovila lehotu troch mesiacov od ukončenia cesty na podanie žiadosti o úhradu zo záručného fondu pre nadobúdateľa balíka turistických služieb, si nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú z článku 7 smernice 90/314.

2.

Článok 7 smernice 90/314 stanovuje, že organizátor a/alebo maloobchodník, ako zmluvná strana musí dostatočne preukázať, že v prípade platobnej neschopnosti alebo úpadku je zabezpečená tak refundácia peňazí, ktoré už boli zaplatené, ako aj repatriácia spotrebiteľa. Podľa výkladu stanoveného v judikatúre Spoločenstva toto ustanovenie ukladá členským štátom povinnosť dosiahnuť výsledok spočívajúci v tom, že nadobúdateľ balíka cestovných služieb má právo na účinnú ochranu voči riziku platobnej neschopnosti alebo úpadku organizátorov, a najmä na vrátenie zaplatených súm a na repatriáciu.

3.

Článok 8 umožňuje členským štátom prijať prísnejšie opatrenia, ale iba vtedy, keď poskytujú väčšiu ochranu spotrebiteľa.

4.

V prejednávanom prípade má sporná talianska úprava podľa informácií, ktoré predložili vnútroštátne orgány počas konania o nesplnení povinnosti, za cieľ zabezpečiť možnosť vrátenia súm zaplatených spotrebiteľmi do rozpočtu štátu a následne ochraňovať tak hospodárske záujmy štátu viac, ako zabezpečiť väčšiu ochranu nadobúdateľov balíkov cestovných služieb.

5.

Napriek tomu, že Komisia chápe záujem Talianska na zabezpečení riadneho fungovania záručného fondu tým, že zjednodušuje postup pri podaní žiadosti o vrátenie peňazí z fondu oproti postupu vymáhania zaplatených súm od organizátora turistických služieb, nazdáva sa, že uvedené opatrenie tým, že stanovuje lehotu na podanie žiadosti o úhradu, stanovuje požiadavku, ktorá môže spôsobiť, že spotrebiteľ bude zbavený záruk stanovených v smernici 90/314.

6.

Je pravda, ako tvrdia talianske orgány, že spotrebiteľ môže podať žiadosť o úhradu z fondu hneď, ako má vedomie o okolnostiach, ktoré ohrozujú výkon zmluvy. Na využitie tejto možnosti je však potrebné, aby mal vedomie o týchto okolnostiach. Ak sa však v skutočnosti vylúčia prípady, v ktorých je jednoduché dozvedieť sa o úpadku organizátora cestovných služieb, pretože bol vyhlásený súdom, vo väčšine prípadov spotrebiteľ nevie, aká je presná majetková situácia tohto organizátora. Z tohto dôvodu je normálne, aby sa spotrebiteľ v prvom rade obrátil na organizátora s cieľom dosiahnuť vrátenie zaplatených súm tak, že mu zašle list, prípadne upozornenie a nakoniec výzvu. Týmto spôsobom vzniká riziko, že trojmesačná lehota stanovená v článku 5 ministerského dekrétu č. 349/1999 už v okamihu podania žiadosti o úhradu zo záručného fondu ubehla, v dôsledku čoho spotrebiteľ stratí právo na vrátenie zaplatených súm.

7.

S cieľom napraviť napadnuté nesplnenie povinnosti v prejednávanom konaní talianske orgány oznámili, že chcú lehotu na podanie žiadosti o úhradu z fondu predĺžiť z troch na dvanásť mesiacov, pričom nakoniec oznámili, že ju chcú zrušiť.

8.

Okrem toho uvedené orgány uverejnili v úradnom vestníku Talianskej republiky oznámenie, ktorého cieľom bolo informovať potenciálnych záujemcov o tom, že pokiaľ bude predmetná lehota zrušená, s cieľom zabezpečiť ochranu spotrebiteľov, sa môžu žiadosti o úhradu z garančného fondu podať kedykoľvek.

9.

Komisia sa nazdáva, že uvedené opatrenia, napriek tomu, že predstavujú chvályhodný pokus o nápravu dôsledkov napadnutého porušenia, nie sú dostatočné na odstránenie rizika, že nadobúdateľ balíku cestovných služieb nebude môcť využiť právo na účinnú ochranu v prípade úpadku organizátora.

10.

S cieľom zabezpečiť právnu istotu v plnom rozsahu a jednotlivcom umožniť úplné poznanie dosahu ich práv a dovolávanie sa týchto práv na súdoch, musia sa ustanovenia smernice uplatňovať účinne, špecificky a s nevyvrátiteľnou jasnosťou, a nie prostredníctvom bežnej správnej praxe, ktorá je vzhľadom na jej samotnú podstatu svojvoľne zmeniteľná vnútroštátnou verejnou správou.

11.

Skutočnosť, že v talianskej právnej úprave existuje jednak ustanovenie, ktoré nebolo nikdy formálne zrušené a ktoré pod hrozbou časového obmedzenia stanovuje trojmesačnú lehotu na podanie žiadosti o úhradu z fondu, a jednak oznámenie verejnej správy, v ktorom sa vyzýva, aby sa uvedená lehota nezohľadňovala, vedie k zjavnej situácii právnej neistoty pre nadobúdateľov balíkov cestovných služieb.


(1)  Smernica Rady 90/314/EHS z 13. júna 1990 o balíku cestovných, dovolenkových a výletných služieb (Ú. v. ES L 158, s. 59; Mim. vyd. 13/10, s. 132).