Vec C‑522/09

Európska komisia

proti

Rumunsku

„Nesplnenie povinnosti členským štátom – Smernica 79/409/EHS – Ochrana voľne žijúceho vtáctva – Osobitne chránené územia – Nedostatočné označenie z hľadiska počtu a veľkosti – Vady konania pred podaním žaloby – Neprípustnosť žaloby“

Abstrakt rozsudku

Žaloba o nesplnenie povinnosti – Konanie pred podaním žaloby – Cieľ

(Článok 258 ZFEÚ)

V rámci žaloby o nesplnenie povinnosti je účelom konania pred podaním žaloby dať dotknutému členskému štátu príležitosť jednak, aby si splnil povinnosti, ktoré mu vyplývajú z práva Únie, a jednak, aby sa mohol účinne brániť proti výhradám vzneseným Komisiou. Možnosť dotknutého členského štátu predložiť svoje pripomienky predstavuje totiž aj v prípade, ak sa rozhodne ju nevyužiť, dôležitú záruku stanovenú v Zmluve FEÚ a jej dodržanie je podstatnou formálnou náležitosťou riadneho konania o nesplnení povinnosti členským štátom.

(pozri body 15, 16)

ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (štvrtá komora)

zo 14. apríla 2011 (*)

Vo veci C‑522/09,

ktorej predmetom je žaloba o nesplnenie povinnosti podľa článku 258 ZFEÚ, podaná 15. decembra 2009,

Európska komisia, v zastúpení: D. Recchia a L. Bouyon, splnomocnené zástupkyne, s adresou na doručovanie v Luxemburgu,

žalobkyňa,

proti

Rumunsku, v zastúpení: L.‑E. Batagoi, M.‑L. Colonescu, A.‑R. Arşinel a J. S. Smaranda, pôvodne aj A. Popescu, splnomocnení zástupcovia,

žalovanému,

SÚDNY DVOR (štvrtá komora),

v zložení: predseda štvrtej komory J.‑C. Bonichot, sudcovia K. Schiemann, L. Bay Larsen (spravodajca), C. Toader a A. Prechal,

generálna advokátka: J. Kokott,

tajomník: R. Şereş, referentka,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 13. januára 2011,

so zreteľom na rozhodnutie prijaté po vypočutí generálnej advokátky, že vec bude prejednaná bez jej návrhov,

vyhlásil tento

Rozsudok

1 Európska komisia svojou žalobou Súdny dvor žiada, aby určil, že Rumunsko si tým, že ako osobitne chránené územia (ďalej len „OCHÚ“) pre vtáctvo neklasifikovalo územia dostatočné z hľadiska počtu a veľkosti tak, aby bola zabezpečená ochrana všetkých druhov vtáctva vymenovaných v prílohe 1 smernice Rady 79/409/EHS z 2. apríla 1979 o ochrane voľne žijúceho vtáctva (Ú. v. ES L 103, s. 1; Mim. vyd. 15/001, s. 98; ďalej len „smernica o vtáctve“), ako aj migrujúcich druhov nestanovených v tejto prílohe, nesplnilo povinnosti, ktoré mu vyplývajú z článku 4 ods. 1 a 2 tejto smernice.

Právny rámec

Právo Únie

2 Článok 4 ods. 1 a 2 smernice o vtáctve stanovuje:

„1. Druhy uvedené v prílohe 1 sú predmetom zvláštnych opatrení týkajúcich sa ochrany ich biotopov, aby sa zabezpečilo ich prežitie a rozmnožovanie v areáli ich rozšírenia.

V tejto súvislosti sa venuje pozornosť:

a) druhom, ktorým hrozí vyhynutie;

b) druhom citlivým na špecifické zmeny biotopov;

c) druhom, ktoré sú považované za vzácne vzhľadom na ich malú početnosť alebo obmedzené rozšírenie v danej oblasti;

d) iným druhom, ktoré vyžadujú zvláštnu pozornosť z dôvodov špecifického charakteru ich biotopov.

Ako podklady na vyhodnotenie sa berú do úvahy trendy a kolísanie početnosti populácií.

Členské štáty klasifikujú najmä podľa počtu a veľkosti [z hľadiska počtu a veľkosti – neoficiálny preklad] najvhodnejšie územia ako [OCHÚ] na zachovanie týchto druhov, berúc do úvahy požiadavky na ich ochranu v geografických oblastiach mora a pevniny, kde platí táto smernica.

2. Členské štáty urobia podobné opatrenia pre pravidelne sa vyskytujúce sťahovavé druhy, ktoré nie sú uvedené v prílohe 1, berúc do úvahy potrebu ich ochrany v geografických oblastiach mora a pevniny, kde platí táto smernica, čo sa týka oblastí ich hniezdenia, preperovania a zimovania a miest odpočinku na ich migračných trasách. Na tento účel venujú členské štáty zvláštnu pozornosť ochrane mokradí a hlavne mokradí medzinárodného významu.“

3 Zmluva o pristúpení Bulharskej republiky a Rumunska k Európskej únii (Ú. v. EÚ L 157, s. 11) nadobudla platnosť 1. januára 2007. Podľa článku 53 ods. 1 Aktu o podmienkach pristúpenia Bulharskej republiky a Rumunska a o úpravách zmlúv, na ktorých je založená Európska únia (Ú. v. EÚ L 157, s. 203), Rumunsko uvedie do účinnosti opatrenia nevyhnutné na to, aby odo dňa pristúpenia dosiahlo súlad s ustanoveniami smerníc v zmysle článku 249 ES, pokiaľ v akte nie je stanovená iná lehota. Okrem toho uvedený článok stanovuje, že Rumunsko oznámi tieto opatrenia Komisii najneskôr ku dňu pristúpenia alebo prípadne v lehote stanovenej v uvedenom akte.

4 Keďže tento akt nestanovoval ani prechodné obdobie na určenie OCHÚ v súlade s článkom 4 ods. 1 a 2 smernice o vtáctve, ani osobitnú lehotu na oznámenie opatrení na prebratie tejto smernice, Rumunsko malo najneskôr ku dňu pristúpenia prijať a oznámiť opatrenia na prebratie uvedenej smernice a najmä opatrenia týkajúce sa tohto ustanovenia.

Konanie pred podaním žaloby

5 Keďže Rumunsko neoznámilo národný zoznam OCHÚ požadovaný podľa článku 4 ods. 1 a 2 smernice o vtáctve, Komisia sa domnievala, že si tento členský štát tým, že neoznačil príslušné OCHÚ, nesplnil povinnosť stanovenú v týchto ustanoveniach, a 23. októbra 2007 mu zaslala výzvu.

6 V tejto súvislosti výzva uvádza:

„Až doteraz rumunská vláda neoznámila Komisii národný zoznam [OCHÚ]. Na základe tejto skutočnosti možno dospieť k záveru, že Rumunsko si nesplnilo povinnosť prijať opatrenia stanovené v článku 4 ods. 1 a 2 smernice o vtáctve, lebo nevykonalo klasifikáciu príslušných [OCHÚ].

Preto sa Komisia... domnieva, že Rumunsko si tým, že nevykonalo primeranú klasifikáciu území podľa počtu a veľkosti ako OCHÚ na ochranu druhov vymenovaných v prílohe smernice [o vtáctve]…, ako aj ďalších sťahovavých druhov, ktoré sa pravidelne vracajú na jeho územie, nesplnilo povinnosti stanovené v článku 4 ods. 1 a 2 uvedenej smernice.“

7 Vo svojej odpovedi z 21. decembra 2007 Rumunsko uviedlo, že vláda prijala rozhodnutie týkajúce sa určenia OCHÚ a toto rozhodnutie bolo spoločne s jeho prílohami, ktoré obsahovali zoznam OCHÚ, uverejnené v Monitorul Oficial al României 31. októbra 2007.

8 Komisia sa domnievala, že územia klasifikované ako OCHÚ neboli dostatočné z hľadiska počtu a veľkosti s ohľadom na ciele ochrany druhov vtákov vymenovaných v prílohe 1 smernice o vtáctve, ako aj sťahovavých druhov, a 23. septembra 2008 vydala odôvodnené stanovisko, v ktorom vyzvala Rumunsko, aby prijalo potrebné opatrenia na dosiahnutie súladu s týmto odôvodneným stanoviskom.

9 Listom z 25. novembra 2008 rumunské úrady odpovedali na odôvodnené stanovisko Komisie, pričom najmä uviedli, že Komisia zmenila predmet konania, lebo výzva bola založená na nepredložení zoznamu OCHÚ, zatiaľ čo odôvodnené stanovisko sa týkalo nedostatočného označenia OCHÚ z hľadiska počtu a veľkosti. Ako dôkazy predložili tiež dôvody, ktoré odôvodňovali podľa okolností celkové alebo čiastočné neoznačenie určitých oblastí.

10 Keďže sa Komisia domnievala, že nesplnenie si povinnosti Rumunskom pretrváva, podala 15. decembra 2009 túto žalobu.

O žalobe

Argumentácia účastníkov konania

11 Rumunsko uplatňuje námietku neprípustnosti žaloby, lebo Komisia zmenila predmet žaloby. Vo svojej výzve vlastne členskému štátu vytkla, že neoznámil zoznam OCHÚ, zatiaľ čo v odôvodnenom stanovisku uviedla nedostatočné označenie OCHÚ z hľadiska počtu a veľkosti. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora sa odôvodnené stanovisko musí opierať o rovnaké výhrady, ako sú výhrady uvedené vo výzve.

12 Podľa Rumunska Komisia po prvýkrát uviedla nedostatočnosť označených OCHÚ z hľadiska počtu a veľkosti až v odôvodnenom stanovisku, takže rumunské orgány nemali nijaký dôvod ani nástroj na to, aby preukázali dostatočnú povahu označení uvedených oblastí vo svojej odpovedi na výzvu. Žalovaný členský štát navyše uvádza, že v časovom intervale medzi odpoveďou na výzvu a odôvodneným stanoviskom bol udržiavaný v neistote, pokiaľ ide o nedostatočný charakter uskutočneného označenia, takže si nemohol pripraviť vhodnú obranu od začiatku postupu pred podaním žaloby.

13 Komisia odpovedá, že vo svojej výzve Rumunsku vytýkala, že jej neoznámilo národný zoznam OCHÚ požadovaný na základe článku 4 ods. 1 a 2 smernice o vtáctve a že si nesplnilo povinnosť stanovenú týmito ustanoveniami, lebo neoznačilo vhodné OCHÚ. V odôvodnenom stanovisku Komisia po tom, ako posúdila vnútroštátne opatrenia na prebratie, uviedla, že územia označené ako OCHÚ nie sú vzhľadom na dotknuté ustanovenia dostatočné z hľadiska počtu a veľkosti. V tomto smere pripomína, že podľa judikatúry Súdneho dvora a najmä rozsudku z 30. novembra 2006, Komisia/Luxembursko (C‑32/05, Zb. s. I‑11323, bod 56), je výhrada založená na nedostatočnom prebratí nevyhnutne obsiahnutá vo výhrade založenej na tom, že k prebratiu vôbec nedošlo, a vo vzťahu k nej má subsidiárny charakter.

14 Komisia okrem toho uvádza, že ak aj výzva a odôvodnené stanovisko musia byť založené na rovnaných výhradách, táto procesná požiadavka nemôže viesť až k vyžadovaniu dokonalej zhody za každých okolností, keďže predmet sporu nebol rozšírený alebo zmenený, ale naopak, obmedzený. Právo Rumunska na obranu tak nebolo porušené.

Posúdenie Súdnym dvorom

15 Z ustálenej judikatúry vyplýva, že účelom konania pred podaním žaloby je dať dotknutému členskému štátu príležitosť jednak, aby si splnil povinnosti, ktoré mu vyplývajú z práva Únie, a jednak, aby sa mohol účinne brániť proti výhradám vzneseným Komisiou (pozri najmä rozsudok zo 7. júla 2005, Komisia/Rakúsko, C‑147/03, Zb. s. I‑5969, bod 22 a citovanú judikatúru).

16 Možnosť dotknutého členského štátu predložiť svoje pripomienky predstavuje totiž aj v prípade, ak sa rozhodne ju nevyužiť, dôležitú záruku stanovenú v Zmluve FEÚ a jej dodržanie je podstatnou formálnou náležitosťou riadneho konania o nesplnení povinnosti členským štátom (pozri rozsudok z 15. decembra 1982, Komisia/Dánsko, 211/81, Zb. s. 4547, bod 9).

17 V predmetnej veci treba konštatovať, že vo svojej výzve Komisia Rumunsku v zásade vytýkala, že jej neoznámilo národný zoznam OCHÚ, a že sa opiera o túto výhradu, aby z toho vo všeobecnosti odvodila, že tento štát si nesplnil povinnosť klasifikácie vhodných OCHÚ v zmysle článku 4 ods. 1 a 2 smernice o vtáctve.

18 Okrem toho Rumunsko ani nie dva mesiace po obdržaní výzvy zaslalo 21. decembra 2007 Komisii národný zoznam OCHÚ, ktoré medzitým klasifikovalo, z čoho vyplýva, že veľký počet OCHÚ tento členský štát klasifikoval podľa článku 4 ods. 1 a 2 smernice o vtáctve. Komisia však v odôvodnenom stanovisku z 23. septembra 2008 tomuto členskému štátu na základe detailných tvrdení vytýkala, že klasifikoval OCHÚ, ktoré sú nedostatočné z hľadiska počtu a veľkosti vzhľadom na článok 4 ods. 1 a 2 smernice o vtáctve, a to bez toho, aby predtým dala členskému štátu možnosť predložiť v tejto súvislosti svoje pripomienky.

19 Takýto prípad sa teda nepochybne líši od prípadu uvádzaného Komisiou, v ktorom bol vydaný už citovaný rozsudok Komisia/Luxembursko. Vo veci, v ktorej bol vydaný tento rozsudok, neprijalo Luxemburské veľkovojvodstvo žiadne opatrenie na prebratie predmetnej smernice počas konania pred podaním žaloby a iba uviedlo, že opatrenia potrebné na prebratie budú čoskoro prijaté. Až po tom, ako Komisia podala žalobu na Súdny dvor, tento členský štát vo svojom vyjadrení k žalobe uviedol, že bol prijatý zákon, ktorý zaručuje správne prebratie predmetnej smernice. Za týchto okolností sa Súdny dvor domnieval, že ak konanie pred podaním žaloby dosiahlo svoj cieľ, ktorým je ochrana práv dotknutého členského štátu, tento členský štát Komisii nemôže vytýkať, že rozšírila alebo zmenila predmet žaloby, ako bol určený v konaní pred podaním žaloby, keďže Komisia po tom, ako členskému štátu vytýkala, že vôbec neprebral smernicu, v replike spresnila, že prebratie daným členským štátom, ktoré bolo po prvýkrát spomenuté v jeho vyjadrení k žalobe, je v každom prípade nesprávne alebo neúplné vo vzťahu k určitým ustanoveniam tej istej smernice (rozsudok Komisia/Luxembursko, už citovaný, bod 54 až 56).

20 Preto treba vzhľadom na uvedené skutočnosti konštatovať, že výzva neidentifikovala dostatočné nesplnenie si povinnosti vytýkané následne Rumunsku v odôvodnenom stanovisku a že konanie pred podaním žaloby si nesplnilo účel, ktorým je zaručiť právo dotknutého členského štátu predložiť svoje pripomienky proti výhradám uvedeným Komisiou, takže žalobu treba vyhlásiť za neprípustnú.

O trovách

21 Podľa článku 69 ods. 2 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže Rumunsko navrhlo zaviazať Komisiu na náhradu trov konania a Komisia nemala úspech vo svojich dôvodoch, je opodstatnené zaviazať ju na náhradu trov konania.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (štvrtá komora) rozhodol a vyhlásil:

1. Žaloba sa odmieta ako neprípustná.

2. Európska komisia je povinná nahradiť trovy konania.

Podpisy

* Jazyk konania: rumunčina.