Vec T‑145/08

Atlas Transport GmbH

proti

Úradu pre harmonizáciu vnútorného trhu (ochranné známky a vzory) (ÚHVT)

„Ochranná známka Spoločenstva – Konanie o vyhlásenie neplatnosti – Slovná ochranná známka Spoločenstva ATLAS – Skoršia obrazová ochranná známka Beneluxu atlasair – Formálne náležitosti – Podanie písomného odôvodnenia odvolania – Prerušenie správneho konania – Článok 59 nariadenia (ES) č. 40/94 [teraz článok 60 nariadenia (ES) č. 207/2009] – Pravidlo 20 ods. 7 nariadenia (ES) č. 2868/95“

Abstrakt rozsudku

1. Ochranná známka Spoločenstva – Opravné prostriedky – Lehota a náležitosti odvolania – Podanie vyjadrenia uvádzajúceho dôvody v lehote – Podmienka prípustnosti

(Nariadenie Rady č. 40/94, článok 59; nariadenie Komisie č. 2868/95, článok 1 pravidlo 48 ods. 1 a 2 a článok 1 pravidlo 49)

2. Ochranná známka Spoločenstva – Opravné prostriedky – Odvolanie podané na odvolacie senáty – Prerušenie konania – Podmienky

(Nariadenie Rady č. 40/94, článok 79; nariadenie Komisie č. 2868/95, článok 1 pravidlo 20 ods. 7; nariadenie Komisie č. 216/96, článok 8)

1. Podľa článku 59 nariadenia č. 40/94 o ochrannej známke spoločenstva musí byť odvolanie proti rozhodnutiu podané na Úrad pre harmonizáciu vnútorného trhu (ochranné známky a vzory) v písomnej forme do dvoch mesiacov odo dňa oznámenia rozhodnutia. Vyjadrenie uvádzajúce dôvody odvolania musí byť podané písomne v lehote štyroch mesiacov odo dňa oznámenia rozhodnutia.

Okrem toho pravidlo 48 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 2868/95, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 40/94, uvádza, že odvolanie podané na odvolací senát musí obsahovať vyhlásenie uvádzajúce rozhodnutie, ktoré je napadnuté, a spresňujúce rozsah, v akom sa požaduje zmena alebo zrušenie tohto rozhodnutia.

Napokon pravidlo 49 nariadenia č. 2868/95 spresňuje, že ak odvolanie nespĺňa ani podmienky uvedené v článku 59 nariadenia č. 40/94, ani podmienky uvedené v pravidle 48 ods. 1 písm. c) a pravidle 48 ods. 2 nariadenia č. 2868/95, odvolací senát odvolanie odmietne ako neprípustné, pokiaľ neboli pred uplynutím príslušnej lehoty stanovenej v článku 59 nariadenia č. 40/94 odstránené všetky konštatované nedostatky.

Zo systematického výkladu týchto ustanovení vyplýva, že odvolateľ, ktorý chce podať odvolanie na odvolací senát, má povinnosť predložiť v stanovenej lehote vyjadrenie uvádzajúce dôvody jeho odvolania Úradu a že tieto dôvody sú viac než len uvedenie napadnutého rozhodnutia a vôle odvolateľa, aby ho odvolací senát zmenil alebo zrušil, inak bude jeho odvolanie odmietnuté ako neprípustné.

Navyše z doslovného výkladu pojmu „dôvody“ uvedeného v poslednej vete článku 59 nariadenia č. 40/94 vyplýva, že odvolateľ pred odvolacím senátom musí písomne uviesť dôvody svojho odvolania. Odvolaciemu senátu neprislúcha dedukciou určiť dôvody, z ktorých vychádza odvolanie, o ktorom má konať. Vyjadrenie odvolateľa teda musí umožniť pochopiť, prečo žiada odvolací senát o zrušenie alebo zmenu rozhodnutia.

Preto, keďže článok 59 nariadenia č. 40/94 ukladá odvolateľovi povinnosť predložiť písomné vyjadrenie uvádzajúce dôvody jeho odvolania, odvolateľ musí písomne a dostatočne jasne uviesť, aké sú skutkové a/alebo právne údaje, ktoré odôvodňujú jeho žiadosť, aby odvolací senát zrušil a/alebo zmenil napadnuté rozhodnutie.

(pozri body 37 – 41, 46)

2. Pravidlo 20 ods. 7 nariadenia č. 2868/95, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 40/94 o ochrannej známke spoločenstva, a článok 8 nariadenia č. 216/96, ktorým sa ustanovuje rokovací poriadok odvolacích senátov Úradu pre harmonizáciu vnútorného trhu (ochranné známky a vzory), ktoré stanovujú možnosť prerušiť konanie pred odvolacím senátom v konaní o námietke a v nadväznosti na stanovisko tajomníka odvolacieho senátu o prípustnosti odvolania pred uvedeným senátom, predstavujú vyjadrenie zásady, ktorá je všeobecne uznávaná v členských štátoch, týkajúcej sa možnosti rozhodujúcej inštancie prerušiť konanie, ktoré je pred ňou vedené, ak to odôvodňujú okolnosti prejednávanej veci.

Analogické uplatnenie pravidla 20 ods. 7 písm. c) nariadenia č. 2868/95 v kontexte konania o výmaze je odôvodnené, pretože námietkové konanie založené na článku 8 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 40/94, ako aj konanie vo veci relatívnych dôvodov neplatnosti založené na článku 52 ods. 1 písm. a) tohto nariadenia majú za cieľ analyzovať pravdepodobnosť zámeny medzi dvomi ochrannými známkami a pretože možnosť prerušiť konanie prispieva k efektívnosti uvedených konaní.

Preto odvolací senát má právomoc prerušiť konanie o výmaze, ak to okolnosti odôvodňujú.

Právomoc odvolacieho senátu posúdiť, či sa konanie preruší, je široká. Pravidlo 20 ods. 7 písm. c) nariadenia č. 2868/95 ilustruje túto širokú právomoc posúdenia, keď uvádza, že odvolací senát konanie môže prerušiť, ak to odôvodňujú okolnosti. Prerušenie konania zostáva pre odvolací senát možnosťou, ku ktorej sa uchýli iba v prípade, ak to považuje za odôvodnené. Konanie pred odvolacím senátom teda nie je prerušené automaticky v nadväznosti na návrh jedného z účastníkov konania pred uvedeným senátom formulovaný v tomto zmysle.

Okolnosť, že odvolací senát disponuje širokou právomocou voľnej úvahy na účel prerušenia konania, ktoré je pred ním vedené, neznamená, že by jeho posúdenie bolo vyňaté zo súdneho preskúmania. Táto okolnosť však uvedené preskúmanie po obsahovej stránke obmedzuje na overenie, či nedošlo k zjavne nesprávnemu posúdeniu alebo zneužitiu právomoci.

Pri vykonávaní svojej právomoci posúdenia týkajúcej sa prerušenia konania musí odvolací senát rešpektovať všeobecné zásady upravujúce spravodlivé konanie v spoločenstve práva. Pri tomto vykonávaní teda musí zohľadniť nielen záujem účastníka konania, ktorého ochranná známka Spoločenstva je napádaná, ale aj záujem ostatných účastníkov konania. Rozhodnutie o prerušení alebo neprerušení konania musí byť výsledkom vyváženia predmetných záujmov.

(pozri body 66 – 70, 76)

ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (tretia komora)

zo 16. mája 2011 (*)

Vo veci T‑145/08,

Atlas Transport GmbH, so sídlom v Düsseldorfe (Nemecko), v zastúpení: U. Hildebrandt, K. Schmidt‑Hern a B. Weichhaus, advokáti,

žalobkyňa,

proti

Úradu pre harmonizáciu vnútorného trhu (ochranné známky a vzory) (ÚHVT), v zastúpení: G. Schneider, splnomocnený zástupca,

žalovanému,

ďalší účastník konania pred odvolacím senátom ÚHVT a vedľajší účastník v konaní pred Všeobecným súdom:

Atlas Air, Inc., so sídlom vo Wilmingtone, Delaware (Spojené štáty), v zastúpení: pôvodne R. Dissmann, neskôr R. Dissmann a J. Guhn, advokáti,

ktorej predmetom je žaloba podaná proti rozhodnutiu prvého odvolacieho senátu ÚHVT z 24. januára 2008 (vec R 1023/2007‑1), týkajúcemu sa konania o vyhlásenie neplatnosti medzi Atlas Air, Inc., a Atlas Transport GmbH,

VŠEOBECNÝ SÚD (tretia komora),

v zložení: predseda komory J. Azizi (spravodajca), sudcovia E. Cremona a S. Frimodt Nielsen,

tajomník: C. Heeren, referentka,

so zreteľom na žalobu podanú do kancelárie Súdu prvého stupňa 17. apríla 2008,

so zreteľom na vyjadrenie k žalobe podané do kancelárie Súdu prvého stupňa 29. augusta 2008,

po pojednávaní z 19. októbra 2010,

vyhlásil tento

Rozsudok

Právny rámec

1 Článok 59 nariadenia Rady (ES) č. 40/94 z 20. decembra 1993 o ochrannej známke spoločenstva (Ú. v. ES L 11, 1994, s. 1; Mim. vyd. 17/001, s. 146) [teraz článok 60 nariadenia Rady (ES) č. 207/2009 z 26. februára 2009 o ochrannej známke Spoločenstva (Ú. v. EÚ L 78, s. 1) stanovuje:

„Oznámenie o odvolaní [Odvolanie – neoficiálny preklad] musí byť podané v písomnej forme na úrad do dvoch mesiacov odo dňa oznámenia rozhodnutia, proti ktorému sa podáva odvolanie. Oznámenie [Odvolanie – neoficiálny preklad] sa považuje za podané iba vtedy, ak bol uhradený požadovaný poplatok za odvolanie. Do štyroch mesiacov odo dňa oznámenia rozhodnutia sa musí podať písomné prehlásenie s uvedením dôvodov odvolania.“

2 Článok 61 nariadenia č. 40/94 (teraz článok 63 nariadenia č. 207/2009) stanovuje:

„1. Ak je odvolanie prípustné, odvolací senát preskúma, či je možné odvolaniu vyhovieť.

2. Pri preskúmavaní odvolania odvolací senát vyzve strany, tak často, ako to bude potrebné, aby predložili pripomienky, v lehote stanovenej odvolacím senátom, k oznámeniam ostatných strán alebo k tým, ktoré vydá samotná Komisia [samotný senát – neoficiálny preklad].“

3 Pravidlo 20 ods. 7 písm. c) nariadenia Komisie (ES) č. 2868/95 z 13. decembra 1995, ktorým sa vykonáva nariadenie Rady (ES) č. 40/94 o ochrannej známke spoločenstva (Ú. v. ES L 303, s. 1; Mim. vyd. 17/001, s. 189), stanovuje:

„Úrad môže zastaviť [prerušiť – neoficiálny preklad] námietkové konanie…, ak je zastavenie [prerušenie – neoficiálny preklad] vhodné so zreteľom na okolnosti.“

4 Pravidlo 48 ods. 1 nariadenia č. 2868/95 s nadpisom „Obsah oznámenia o odvolaní“ stanovuje:

„Oznámenie o odvolaní [odvolanie – neoficiálny preklad] obsahuje:

…

c) vyhlásenie s uvedením rozhodnutia, ktoré bolo napadnuté a rozsah, v akom sa požaduje zmena a doplnok alebo zrušenie rozhodnutia.“

5 Pravidlo 49 ods. 1 nariadenia č. 2868/95 stanovuje:

„Ak odvolanie nie je v súlade s článkami 57, 58 a 59 nariadenia a s pravidlom 48 ods. 1 písm. c) a ods. 2, odvolací senát odvolanie zamietne ako neprípustné…“

Okolnosti predchádzajúce sporu

6 Žalobkyni Atlas Transport GmbH bola 5. januára 2006 zapísaná slovná ochranná známka ATLAS najmä pre dopravné služby patriace do triedy 39 v zmysle Niceskej dohody o medzinárodnom triedení výrobkov a služieb pre zápis známok z 15. júna 1957 v revidovanom a doplnenom znení.

7 Vedľajší účastník konania Atlas Air, Inc., podal 21. júla 2006 návrh na vyhlásenie neplatnosti ochrannej známky žalobkyne (ďalej len „návrh na vyhlásenie neplatnosti z 21. júla 2006“). Uvedený návrh bol založený na jednej strane podľa článku 52 ods. 1 písm. c) a článku 8 ods. 4 nariadenia č. 40/94 [teraz článok 53 ods. 1 písm. c) a článok 8 ods. 4 nariadenia č. 207/2009] v spojení s určitými vnútroštátnymi ustanoveniami na konflikte s obchodnými označeniami ATLAS AIR a ATLAS AIR Inc. používanými v Beneluxe, v Nemecku, v Spojenom kráľovstve a v iných európskych krajinách pre služby leteckej dopravy a na druhej strane na existencii pravdepodobnosti zámeny, tak ako je uvedené v článku 52 ods. 1 písm. a) a článku 8 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 40/94 [teraz článok 53 ods. 1 písm. a) a článok 8 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 207/2009], s jeho obrazovou ochrannou známkou Beneluxu č. 555184 zapísanou 19. apríla 1994 pre „služby leteckej dopravy, leteckú dopravu“ patriace do triedy 39 v zmysle Niceskej dohody, reprodukovanou nižšie:

Image not found

8 Už dňa 13. decembra 2005 vedľajší účastník konania podal nový návrh na vyhlásenie neplatnosti smerujúci proti ochrannej známke ATLAS TRANSPORT zapísanej pod číslom 545 681 (ďalej len „návrh na vyhlásenie neplatnosti z 13. decembra 2005“).

9 Dňa 28. augusta 2006 výmazové oddelenie zamietlo návrh na spojenie konaní týkajúcich sa návrhov na vyhlásenie neplatnosti z 13. decembra 2005 a z 21. júla 2006.

10 Dňa 26. júna 2007 výmazové oddelenie vyhovelo návrhu na vyhlásenie neplatnosti z 21. júla 2006 z dôvodu, že existovala pravdepodobnosť zámeny podľa článku 52 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 40/94 v spojení s článkom 8 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 40/94 so skoršou ochrannou známkou Beneluxu (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“). V dôsledku toho výmazové oddelenie považovalo za zbytočné skúmať skoršie obchodné názvy.

11 Žalobkyňa 29. júna 2007 podala na odvolací senát odvolanie proti spornému rozhodnutiu, pričom si vyhradila právo predložiť vyjadrenie uvádzajúce dôvody odvolania neskôr.

12 Dňa 15. októbra 2007 žalobkyňa zaslala odvolaciemu senátu prvý list obsahujúci v prílohe nedatovanú kópiu návrhu žaloby s jej prekladom požadujúcej od súdu príslušného vo veci pre ochranné známky Beneluxu vymazať zo svojho registra skoršiu ochrannú známku Beneluxu vedľajšieho účastníka konania. V tomto liste uviedla:

„Týmto listom [žalobkyňa] predkladá žalobu a jej preklad, ktorou príslušný súd Beneluxu žiada o výmaz zápisu protistrany v Beneluxe. Tento zápis v Beneluxe predstavuje jediný základ rozhodnutia výmazového oddelenia, ktoré je v prejednávanej veci napádané.“

13 Dňa 29. októbra 2007 žalobkyňa zaslala odvolaciemu senátu druhý list, v ktorom uvádzala:

„[Žalobkyňa] odkazuje na svoje vyjadrenie z 15. októbra 2007 a týmto listom predkladá odôvodnenie odvolania.

1. Sporné rozhodnutie je založené na zápise Beneluxu č. 555.184 zo 4. mája 1994. Pokiaľ sa tento zápis zruší, strana, proti ktorej smeruje odvolanie, stratí akýkoľvek základ pre svoje tvrdenia. Odvolací senát si je vedomý skutočnosti, že tento základ je aktuálne napádaný pred príslušným súdom Beneluxu, a to na súde v Haagu.

2. Týmto vzniká tiež otázka používania zápisu č. 555.184 v Beneluxe takým spôsobom, aby právo na túto ochrannú známku zostávalo zachované. Toto používanie bolo spochybnené v rámci konania o vyhlásenie neplatnosti [týkajúceho sa návrhu na vyhlásenie neplatnosti z 13. decembra 2005], o ktorom rozhoduje ÚHVT. V prejednávanej veci je to tiež spochybnené. [Žalobkyňa] chce spochybniť používanie, ale zároveň nechce ÚHVT zaťažovať rozsiahlymi dokumentmi. [Žalobkyňa] nenamieta voči tomu, že strana, proti ktorej smeruje odvolanie, iba odkazuje na dôkazy predložené v konaní [týkajúcom sa návrhu na vyhlásenie neplatnosti z 13. decembra 2005], a tomu, že ÚHVT zastáva názor, že dôkazy sa považujú za predložené v tomto konaní. Rozhodnúť o tomto bode však prislúcha ÚHVT.

3. Keďže konanie bude prerušené až do ukončenia vnútroštátneho konania, [žalobkyňa] sa zdrží vyslovenia svojich výhrad [voči] pripojenému rozhodnutiu. [Žalobkyňa] obmedzuje svoje pripomienky na konštatovanie skutočnosti, že majiteľ časovo najskorších práv utrpel ujmu, čo je v rozpore s prirodzenou spravodlivosťou.“

14 Dňa 20. novembra 2007 žalobkyňa predložila ÚHVT v rámci konania týkajúceho sa návrhu na vyhlásenie neplatnosti z 13. decembra 2005 kópiu žaloby podanej na rechtbank van ‘s Gravenhage (súd v Haagu). Táto žaloba je totožná s návrhom žaloby pripojeným k listu z 15. októbra 2007 v priebehu konania týkajúceho sa návrhu na vyhlásenie neplatnosti z 21. júla 2006.

15 Rozhodnutím z 24. januára 2008 prvý odvolací senát ÚHVT zamietol odvolanie žalobkyne podané 29. júna 2007 v nadväznosti na návrh na vyhlásenie neplatnosti z 21. júla 2006 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) ako neprípustné. Odvolací senát odôvodnil svoje rozhodnutie vysvetlením, že podľa článku 59 nariadenia č. 40/94 (teraz článok 60 nariadenia č. 207/2009) musí byť odvolanie predmetom vyjadrenia uvádzajúceho dôvody v lehote štyroch mesiacov. Toto vyjadrenie musí obsahovať aspoň stručné uvedenie relevantných skutočností a právnych otázok a vysvetľovať, v čom je sporné rozhodnutie nesprávne. List žalobkyne z 15. októbra 2007 ani jej list z 29. októbra 2007 nespĺňali tieto podmienky. Naopak, v liste z 29. októbra 2007 sa žalobkyňa výslovne zriekla možnosti vzniesť výhrady voči napadnutému rozhodnutiu. Okrem toho odvolací senát zastával názor, že nemohol vyhovieť návrhu na prerušenie konania, lebo tento návrh bol založený výlučne na návrhu žaloby pred súdom príslušným vo veci ochranných známok Beneluxu a nebol predložený žiadny dôkaz preukazujúci skutočné začatie konania pred uvedeným súdom. Odvolací senát okrem toho pripomenul, že návrh na vyhlásenie neplatnosti z 21. júla 2006 nebol založený výlučne na skoršej ochrannej známke Beneluxu, ale aj na iných skorších právach v zmysle článku 8 ods. 4 nariadenia č. 40/94.

Návrhy účastníkov konania

16 Žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd:

– zrušil napadnuté rozhodnutie,

– zaviazal žalovaného na náhradu trov konania.

17 Žalovaný navrhuje, aby Všeobecný súd:

– zamietol žalobu,

– zaviazal žalobkyňu na náhradu trov konania.

18 Vedľajší účastník konania navrhuje, aby Všeobecný súd:

– zamietol žalobu,

– zaviazal žalobkyňu na náhradu trov konania.

Právny stav

Úvod

19 V rámci tejto žaloby žalobkyňa uvádza dva žalobné dôvody založené v uvedenom poradí na porušení článku 59 nariadenia č. 40/94 a porušení článku 61 nariadenia č. 40/94 v spojení s pravidlom 20 ods. 7 nariadenia č. 2868/95.

Pokiaľ ide o porušenie článku 59 nariadenia č. 40/94

Tvrdenia účastníkov konania

20 Žalobkyňa zastáva názor, že odvolací senát porušil článok 59 nariadenia č. 40/94 z dvoch dôvodov. Na jednej strane zastáva názor, že odvolací senát mylne podriadil uvedenie dôvodov odvolania veľmi presným podmienkam. Na druhej strane zastáva názor, že odvolací senát mylne vyžadoval výslovné odôvodnenie. Implicitné odôvodnenie bolo dostatočné.

21 Žalobkyňa sa domnieva, že povinnosť uviesť dôvody odvolania podaného na odvolací senát uvádzaná v článku 59 nariadenia č. 40/94 bola zo strany Všeobecného súdu podriadená „najmenším predstaviteľným“ požiadavkám.

22 Konkrétnejšie, žalobkyňa uvádza, že v rozsudku z 23. septembra 2003, Henkel/ÚHVT – LHS (UK) (KLEENCARE) (T‑308/01, Zb. s. II‑3253), Súd prvého stupňa rozhodol, že povinnosť uviesť dôvody odvolania podaného na odvolací senát stanovená v článku 59 nariadenia č. 40/94 má za cieľ iba uľahčiť riadny priebeh odvolacieho konania bez toho, aby bolo potrebné domnievať sa, že rozsah skúmania, ktoré má vykonať odvolací senát vzhľadom na rozhodnutie, ktoré je predmetom odvolania, je určený alebo obmedzený odvolacími dôvodmi uvádzanými stranou, ktorá podala odvolanie. Okrem toho Súd prvého stupňa uviedol, že odvolací senát je povinný vykonať preskúmanie rozhodnutia, ktoré je predmetom odvolania, aj keď chýba špecifický odvolací dôvod uvádzaný odvolateľom (rozsudok KLEENCARE, už citovaný, body 31 a 32).

23 Žalobkyňa z už citovaného rozsudku vyvodzuje, že povinnosť uviesť dôvody uvedená v článku 59 nariadenia č. 40/94 je splnená, keď napíše „niečo týkajúce sa konania, čo sa neobmedzuje iba na žiadosť“.

24 Žalobkyňa zastáva názor, že v prejednávanej veci splnila uvedenú „povinnosť odôvodnenia“. Dovoláva sa listu z 15. októbra 2007, v ktorom adresovala ÚHVT návrh žaloby smerujúcej k výmazu ochrannej známky vedľajšieho účastníka konania, a listu z 29. októbra 2007, v ktorom sa dovolávala námietky nepoužívania a poukázala na súdne konanie vedené pred súdom v Haagu. Na podporu svojho tvrdenia žalobkyňa poukazuje na jednej strane na rozhodnutie štvrtého odvolacieho senátu ÚHVT z 31. januára 2006 (vec R 440/2004‑4) a na druhej strane na názor spravodajcu odvolacieho senátu, autora napadnutého rozhodnutia a jedno dielo z doktríny.

25 Okrem toho žalobkyňa zastáva názor, že zjednodušenie konania, ktoré prináša uvedenie dôvodov odvolania, nepredstavuje argument proti jej výkladu obmedzeného rozsahu „povinnosti odôvodnenia“, ktorú obsahuje článok 59 nariadenia č. 40/94. Zjednodušenie konania, ktoré prináša uvedenie dôvodov odvolania môže mať zásadný význam pre odvolací senát a samo osebe môže odôvodňovať, že úplná absencia dôvodov vedie k neprípustnosti odvolania.

26 Nakoniec žalobkyňa zastáva názor, že článok 59 nariadenia č. 40/94 sa musí vykladať vzhľadom na okolnosť, že zastúpenie advokátom nie je pred odvolacími senátmi ÚHVT povinné. V dôsledku toho treba toto ustanovenie vykladať s prihliadnutím na skutočnosť, že nie je adresované iba odborníkom, ale každému občanovi Európskej únie, ktorý často môže formulovať iba všeobecné pripomienky k „svojmu prípadu“.

27 Po druhé žalobkyňa zastáva názor, že odvolací senát porušil článok 59 nariadenia č. 40/94, keď požadoval formálne a výslovné uvedenie dôvodov odvolania.

28 Žalobkyňa popiera, že výslovne uviedla, že so sporným rozhodnutím sa nemožno stotožniť. Zastáva názor, že odvolací senát nepochybne mohol, ak by chcel, pochopiť jej argumentáciu uvedenú v liste z 29. októbra 2007 výslovne nazvanom „uvedenie dôvodov odvolania“, v ktorom sa dovolávala skutočnosti, že samotná ochranná známka vedľajšieho účastníka konania bola napádaná a prípadne neplatná, a výslovne vzniesla námietku nepoužívania. Postupujúc takto žalobkyňa samozrejme výslovne neskúmala sporné rozhodnutie, ale skúmala ho implicitne, pričom sa implicitne domnievala, že sa s ním nemožno stotožniť.

29 Konkrétnejšie sa žalobkyňa po prvé domnieva, že obozretný čitateľ mohol pochopiť podanie žaloby na súd v Haagu iba v tom zmysle, že chcela poukázať na pravdepodobný výmaz jedinej ochrannej známky vedľajšieho účastníka konania, ktorá je základom sporného rozhodnutia. Dôsledkom takéhoto výmazu by bolo, že napadnuté rozhodnutie by už nemohlo byť vydané. Žalobkyňa zastáva názor, že implicitne poukázala na skutočnosť, že so sporným rozhodnutím prijatým výmazovým oddelením sa nemožno stotožniť.

30 Po druhé žalobkyňa zastáva názor, že skutočnosť, že uvádzala námietku nepoužívania, mala byť pochopená v tom zmysle, že už vzniesla túto námietku pred výmazovým oddelením. Žalobkyňa zastáva názor, že keďže podľa pravidla 22 ods. 1 nariadenia č. 2868/95 nepoužívanie ochrannej známky nemohlo byť po prvýkrát uvedené pred odvolacím senátom, skutočnosť, že sa dovolávala námietky nepoužívania pred odvolacím senátom, mohla byť odvolacím senátom vykladaná iba v tom zmysle, že už vzniesla námietku nepoužívania pred výmazovým oddelením.

31 Žalobkyňa tiež uvádza, že takéto implicitné uvedenie dôvodov odvolania podaného na odvolací senát zodpovedá vzhľadom na nasledujúce skutočnosti požiadavkám článku 59 nariadenia č. 40/94.

32 Po prvé ÚHVT je mnohonárodným správnym orgánom, čo je dôvod, pre ktorý sa európsky normotvorca vždy usiloval v maximálnej miere vyhnúť formalitám a organizovať konania „jednoduchým a ústretovým spôsobom“. V takomto kontexte nemožno od osoby vyjadrujúcej sa v jazyku, ktorý nie je jej materinským jazykom, očakávať jasné a presné odôvodnenie (rozsudok Súdneho dvora z 9. septembra 2003, Kik/ÚHVT, C‑361/01 P, Zb. s. I‑8283, bod 93 a nasl.).

33 Po druhé osoby obracajúce sa na ÚHVT pochádzajú z rôznych právnych prostredí, a teda z rozličných kultúrnych kruhov, a majú rozličné lingvistické návyky, kde priama kritika nie je uniformne obvyklá a považovaná za zdvorilú. V početných prípadoch je z dôvodov slušnosti preferovaná nepriama alebo implicitná formulácia. V prejednávanej veci sa uvedenie dôvodov odvolania bývalého zástupcu žalobkyne zjavne prispôsobilo týmto štandardom slušnosti. Okrem toho sa žalobkyňa domnieva, že odhliadnuc od tohto problému právnej kultúry, skutočnosťou pravdepodobne stále zostáva, že v „komunikácii medzi ľudskými bytosťami“ (čiže v uvedení dôvodov odvolania) adresát „chápe iba to, čo chce pochopiť“. Jazyk nie je presným odrazom reality, ale vždy závisí od „interakcie medzi osobou, ktorá sa obracia na adresáta, a adresátom“. V tejto súvislosti neexistuje zásadný rozdiel medzi implicitným odôvodnením a explicitným odôvodnením. Zamietnutie iba implicitného odôvodnenia teda nie je v žiadnom prípade povinné.

34 Po tretie žalobkyňa zastáva názor, že Súdny dvor a Všeobecný súd vykladali povinnosť uviesť dôvody pred ÚHVT alebo pred súdom v závislosti od možnosti adresáta rozhodnutia pochopiť odôvodnenie. Zdôrazňuje, že Súdny dvor a Všeobecný súd „vykladajú“ návrhy a tvrdenia účastníkov „zhovievavo“, zohľadňujúc implicitné návrhy a zakladajúc svoje rozsudky na „tom, čo účastníci v skutočnosti chcú“. Žalobkyňa zdôrazňuje, že Všeobecný súd a Súdny dvor vo viacerých prípadoch pripustili, že ÚHVT mohol svoje rozhodnutia odôvodniť implicitne. Domnieva sa, že pokiaľ v prípade odôvodnení ÚHVT a Všeobecného súdu sa nevyžadujú prísnejšie požiadavky, musí to platiť aj pri odôvodnení predkladanom právnymi zástupcami.

35 Po štvrté žalobkyňa zastáva názor, že článok 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísaného v Ríme 4. novembra 1950 (ďalej len „EDĽP“), a článok 1 dodatkového protokolu by boli nepriamo porušené, ak by požiadavky týkajúce sa uvedenia dôvodov odvolania boli príliš prísne. Pokiaľ účastníci konania môžu pochopiť argumentáciu, nijaký procesný cieľ nemôže odôvodniť iné obmedzenia. Dodatočné požiadavky odôvodnenia v prípade odvolania podaného na ÚHVT by obmedzili prístup k iným stupňom konania, a teda k súdom Únie v rozpore s článkom 6 EDĽP. Okrem toho v prejednávanej veci by tieto podmienky mohli poškodiť vlastnícke právo žalobkyne.

36 Žalovaný a vedľajší účastník konania odmietajú tvrdenia uvádzané žalobkyňou.

Posúdenie Všeobecným súdom

– O rozsahu povinnosti uviesť dôvody odvolania vo vyjadrení predloženom odvolaciemu senátu

37 Podľa článku 59 nariadenia č. 40/94 musí byť odvolanie proti rozhodnutiu podané na ÚHVT v písomnej forme do dvoch mesiacov odo dňa oznámenia rozhodnutia. Vyjadrenie uvádzajúce dôvody odvolania musí byť podané písomne v lehote štyroch mesiacov odo dňa oznámenia rozhodnutia.

38 Okrem toho pravidlo 48 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 2868/95 uvádza, že odvolanie podané na odvolací senát musí obsahovať vyhlásenie uvádzajúce rozhodnutie, ktoré bolo napadnuté, a spresňujúce rozsah, v akom sa požaduje zmena alebo zrušenie tohto rozhodnutia.

39 Napokon pravidlo 49 nariadenia č. 2868/95 spresňuje, že ak odvolanie nespĺňa ani podmienky uvedené v článku 59 nariadenia č. 40/94, ani podmienky uvedené v pravidle 48 ods. 1 písm. c) a pravidle 48 ods. 2 nariadenia č. 2868/95, odvolací senát odvolanie odmietne ako neprípustné, pokiaľ neboli pred uplynutím príslušnej lehoty stanovenej v článku 59 nariadenia č. 40/94 odstránené všetky konštatované nedostatky.

40 Zo systematického výkladu týchto ustanovení vyplýva, že odvolateľ, ktorý chce podať odvolanie na odvolací senát, má povinnosť predložiť v stanovenej lehote vyjadrenie uvádzajúce dôvody jeho odvolania ÚHVT a že tieto dôvody sú viac než len uvedenie napadnutého rozhodnutia a vôle odvolateľa, aby ho odvolací senát zmenil alebo zrušil, inak bude jeho odvolanie odmietnuté ako neprípustné.

41 Z doslovného výkladu pojmu „dôvody“ uvedeného v poslednej vete článku 59 nariadenia č. 40/94 vyplýva, že odvolateľ pred odvolacím senátom musí písomne uviesť dôvody svojho odvolania. Odvolaciemu senátu neprislúcha dedukciou určiť dôvody, z ktorých vychádza odvolanie, o ktorom má konať. Vyjadrenie odvolateľa teda musí umožniť pochopiť, prečo žiada odvolací senát o zrušenie alebo zmenu rozhodnutia.

42 Žalobkyňa však zastáva názor, že v rozsudku KLEENCARE, už citovanom v bode 22 vyššie, Súd prvého stupňa stanovil „najmenšie predstaviteľné“ požiadavky týkajúce sa uvedenia dôvodov odvolania, takže na to, aby „povinnosť odôvodnenia“ uvedená v článku 59 nariadenia č. 40/94 bola splnená, „postačuje, aby odvolateľ napísal niečo týkajúce sa konania“ nad rámec samotnej žiadosti.

43 Takýto výklad rozsahu rozsudku KLEENCARE, už citovaného v bode 22 vyššie, treba zamietnuť. Tento rozsudok sa totiž netýka priamo otázky povinnosti uviesť dôvody odvolania uvedenej v článku 59 nariadenia č. 40/94, ale rozsahu preskúmania odvolacieho senátu, keď naň bolo podané odvolanie. Súd prvého stupňa v ňom konštatoval, že rozsah uvedeného preskúmania rozhodnutia, ktoré je predmetom odvolania, v zásade nevymedzujú dôvody uplatnené účastníkom konania, ktorý podal odvolanie (body 29 až 32). Okolnosť, že Súd prvého stupňa sa v tomto kontexte domnieval, že vyjadrenie uvádzané v článku 59 nariadenia č. 40/94 uľahčuje riadny priebeh odvolacieho konania a že odvolací senát nie je vo svojom skúmaní obmedzený skutočnosťami uvádzanými v tomto vyjadrení, vôbec neznamená, že požiadavky odôvodnenia, ktoré odvolateľovi prislúchajú v zmysle tohto ustanovenia, sú redukované. Konštatujúc, že vyjadrenie uvádzané v článku 59 uvedeného nariadenia „uľahčuje riadny priebeh odvolacieho konania“, Súd prvého stupňa potvrdil dôvod existencie tejto povinnosti, ako aj jej podstatnú povahu. Táto povinnosť totiž uľahčuje priebeh odvolacieho konania tým, že umožňuje odvolaciemu senátu, ako aj prípadne protistrane v prvostupňovom správnom konaní, oboznámiť sa s dôvodmi odvolania odvolateľa. V dôsledku toho žalobkyňa mylne vyvodzuje z judikátu KLEENCARE (už citovaného v bode 22 vyššie), že povinnosť uviesť dôvody odvolania uvedená v článku 59 nariadenia č. 40/94 je splnená, keď odvolateľ okrem samotného podania odvolania „napíše niečo týkajúce sa konania“.

44 Okrem toho treba poznamenať, že pred samotnou možnosťou spochybniť rozsah preskúmania odvolacieho senátu je dôležité, aby na odvolací senát bolo podané prípustné odvolanie, čo predpokladá, že toto odvolanie obsahuje najmä uvedenie dôvodov v zmysle článku 59 nariadenia č. 40/94. To, že odvolateľ uvedie dôvody svojho odvolania voči rozhodnutiu, ktoré je predmetom odvolania, predstavuje základný predpoklad na to, aby odvolací senát vykonal preskúmanie uvedeného rozhodnutia. Preto je relevantnosť úryvkov rozsudku KLEENCARE, už citovaného v bode 22 vyššie, ktoré cituje žalobkyňa v prejednávanej veci, tiež spochybnená, lebo posúdenie uvedené v týchto úryvkoch predpokladá, že na odvolací senát bude podané odvolanie, ktoré je riadne odôvodnené.

45 Nakoniec, pokiaľ ide o tvrdenie žalobkyne založené na neexistencii povinnosti dať sa zastupovať pred odvolacím senátom advokátom, treba konštatovať, že táto neexistencia povinnosti platí tak pre odvolateľa, ako aj pre iné strany. Treba teda poznamenať, že hoci je pravda, že odvolanie nemusí obsahovať odvolacie dôvody uvádzajúce presne všetky uplatniteľné právne ustanovenia, odvolateľ napriek tomu musí uviesť skutkové a/alebo právne údaje, ktoré podľa jeho názoru odôvodňujú zrušenie alebo zmenu rozhodnutia, ktoré napáda, a dôvody odvolania musia byť dostatočne jasné na to, aby prípadne druhá strana konania bez toho, aby bola zastúpená advokátom, mohla posúdiť vhodnosť podania pripomienok a mohla reagovať na tvrdenia odvolateľa.

46 Preto vzhľadom na vyššie uvedené treba prijať záver, že keďže článok 59 nariadenia č. 40/94 ukladá odvolateľovi predložiť písomné vyjadrenie uvádzajúce dôvody jeho odvolania, odvolateľ musí písomne a dostatočne jasne uviesť, aké sú skutkové a/alebo právne údaje, ktoré odôvodňujú jeho žiadosť, aby odvolací senát zrušil a/alebo zmenil napadnuté rozhodnutie.

47 Tento výklad rozsahu povinnosti uviesť dôvody odvolania stanovenej v článku 59 nariadenia č. 40/94 nemôže byť spochybnený závermi odvolacieho senátu v iných konaniach alebo závermi spravodajcu odvolacieho senátu v prejednávanej veci. Uvedené závery totiž nezaväzujú Všeobecný súd.

48 Mnohonárodná povaha administratívy ÚHVT neumožňuje vykladať článok 59 nariadenia č. 40/94 v zmysle, ktorý odporuje jeho samotnému zneniu. Predloženie dôvodov odvolania podaného na odvolací senát je podmienkou prípustnosti, ktorú odvolateľ nemôže obísť. Okrem toho, pokiaľ ide o jednotlivé tvrdenia žalobkyne založené na právno-kultúrnych rozdieloch medzi osobami, ktoré sa obracajú na ÚHVT, postačuje uviesť, že tieto rozdiely ukladajú skôr výslovné odôvodnenie odvolania než jeho opak.

49 Nakoniec analógia s povinnosťou odôvodnenia zo strany odvolacieho senátu, na ktorú poukazuje žalobkyňa, nie je relevantná pre výklad povinnosti uviesť dôvody odvolania odvolateľa podaného na odvolací senát, pretože uvedené povinnosti sú uložené osobe, respektíve správnemu orgánu. Rovnako výklad tvrdení účastníkov konania zo strany Súdneho dvora a zo strany Všeobecného súdu v priebehu súdneho konania nie je vzhľadom na rozdiel v povahe medzi konaním pred odvolacím senátom a konaniami pred súdmi Únie relevantný pre pochopenie povinnosti uvedenia dôvodov odvolania odvolateľa.

– O rešpektovaní povinnosti uviesť v prejednávanej veci dôvody

50 Žalobkyňa predložila ÚHVT dva listy, a to prvý list z 15. októbra 2007, ktorého obsah je uvedený v bode 12 vyššie, a druhý list z 29. októbra 2007, ktorého obsah je uvedený v bode 13 vyššie.

51 Článok 59 nariadenia č. 40/94 stanovuje podanie iba jedného vyjadrenia a nie dvoch, ako sa to v prejednávanej veci na prvý pohľad zdá.

52 Napriek tomu list z 15. októbra 2007 neobsahuje uvedenie dôvodov, pre ktoré žalobkyňa žiada zrušenie napadnutého rozhodnutia. Uvedený list totiž iba informuje ÚHVT o jej návrhu na výmaz ochrannej známky Beneluxu vedľajšieho účastníka konania na príslušnom vnútroštátnom súde a spresňuje, že táto ochranná známka Beneluxu predstavuje jediný základ sporného rozhodnutia, ktoré žalobkyňa napáda. V dôsledku toho uvedený list nemôže predstavovať vyjadrenie uvádzané v článku 59 nariadenia č. 40/94. Toto konštatovanie však nepostačuje na to, aby malo za dôsledok neprípustnosť odvolania žalobkyne. Podľa pravidla 49 ods. 1 nariadenia č. 2868/95 nedostatky môžu byť odstránené v lehote štyroch mesiacov uvedenej v článku 59 nariadenia č. 40/94. Nie je spochybňované, že za uplatnenia ustanovení o výpočte lehôt stanovených nariadením č. 2868/95, list z 29. októbra 2007 bol podaný v uvedenej lehote na odvolanie.

53 Pokiaľ ide o obsah listu z 29. októbra 2007, treba poznamenať, že žalobkyňa v prvých dvoch bodoch uvedeného listu uvádza, že sporné rozhodnutie bolo založené na napadnutej ochrannej známke Beneluxu a že zamýšľala napádať používanie ochrannej známky Beneluxu pred odvolacím senátom. V treťom bode uvedeného listu však žalobkyňa uvádza, že sa zdrží spochybňovania sporného rozhodnutia. Touto vetou sa žalobkyňa vracia k tomu, čo už skôr uviedla, takže sa nemožno domnievať, že prvé dva body listu uvádzajú dôvody odvolania podaného na odvolací senát.

54 Konštatovanie o neexistencii dôvodov podopierajúcich odvolanie podané na odvolací senát v liste z 29. októbra 2007 nie je spochybnené okolnosťou, že po tom, čo žalobkyňa uviedla, že sa zdrží napádania sporného rozhodnutia, uviedla, že „obmedzí svoje pripomienky na konštatovanie skutočnosti, že majiteľ časovo najskorších práv utrpel ujmu, čo je v rozpore s prirodzenou spravodlivosťou“. Táto veta neumožňuje pochopiť dôvody, ktoré viedli žalobkyňu k podaniu odvolania proti spornému rozhodnutiu na odvolací senát. Nemožno pochopiť ani identitu majiteľa skorších práv, ani dôvod vlastníctva skorších práv, ani dôvod, pre ktorý majiteľ utrpel ujmu. Pripúšťajúc dokonca, ako to uviedla žalobkyňa na pojednávaní, že bola majiteľkou skorších práv, z uvedeného listu nevyplýva, o aké práva ide. Jediné skoršie právo, na ktoré sa odkazuje v liste z 29. októbra 2007, je ochranná známka Beneluxu uvádzaná v prvom a druhom bode uvedeného listu. Vo vzťahu k ochrannej známke žalobkyne je však táto ochranná známka buď skoršia, alebo neplatná. Skoršie právo, o ktorom žalobkyňa tvrdí, že je jeho majiteľkou, nie je teda ani jej ochrannou známkou, ani ochrannou známkou Beneluxu. Preto posledná veta listu z 29. októbra 2007 nemôže byť považovaná za dostatočné odôvodnenie odvolania žalobkyne podaného na odvolací senát.

55 Vzhľadom na absenciu jasných a zrozumiteľných dôvodov uvedených v listoch z 15. a 29. októbra 2007, a keďže uvedenie dôvodov pred odvolacím senátom musí najmä umožňovať potenciálnemu vedľajšiemu účastníkovi konania posúdiť bez pomoci advokáta vhodnosť odpovede na tvrdenia uvedené v odvolaní žalobkyne, treba konštatovať, že odvolanie žalobkyne podané na odvolací senát nespĺňa požiadavky článku 59 nariadenia č. 40/94. Ani v podaní, ktorým bolo predložené jej odvolanie, ani v akomkoľvek inom neskoršom podaní na odvolací senát v stanovenej lehote žalobkyňa neuviedla dôvody odvolania dostatočne jasným spôsobom na to, aby to mohlo predstavovať uvedenie dôvodov odvolania v zmysle článku 59 nariadenia č. 40/94.

56 Žiadne z iných tvrdení uvádzaných žalobkyňou na margo uvedenej povinnosti odôvodnenia nemôže spochybniť toto posúdenie. Žalobkyňa nepreukázala, v čom požiadavka odôvodnenia uvedená v bode 46 vyššie a jej uplatňovanie v prejednávanom prípade predstavuje porušenie článku 6 EDĽP. Navyše uvedená požiadavka je primeraná cieľu uľahčiť konanie a vzhľadom na obsah listov z 15. a 29. októbra 2007 nemožno konštatovať, že uľahčili konanie pred odvolacím senátom. Okrem toho tvrdenia založené na psychológii účastníkov konania, slušnosti a teórii jazyka nie sú dôvodné vzhľadom na rozsah povinnosti odôvodnenia pred odvolacím senátom definovanej v bode 46 vyššie a obsah listov z 15. a 29. októbra 2007. Toto posúdenie je potvrdené okolnosťou, že v prejednávanej veci bola žalobkyňa napriek všetkému počas konania pred odvolacím senátom, ako to vyplýva z podpisu listov z 15. a 29. októbra 2007, zastúpená advokátom. Zastúpenie svojich klientov advokátom predpokladá, že advokát bude schopný jasne uviesť dôvody, pre ktoré jeho klient žiada zrušenie sporného rozhodnutia.

57 Treba však ešte skúmať, či tvrdenie žalobkyne založené na jej návrhu na prerušenie konania môže v prejednávanej veci ovplyvniť dôsledky porušenia článku 59 nariadenia č. 40/94.

Pokiaľ ide o porušenie článku 61 nariadenia č. 40/94 v spojení s pravidlom 20 ods. 7 nariadenia č. 2868/95

Tvrdenia účastníkov konania

58 Žalobkyňa zastáva názor, že konanie pred odvolacím senátom malo byť prerušené v nadväznosti na jej list z 15. októbra 2007, v ktorom uviedla, že ochranná známka Beneluxu vedľajšieho účastníka konania je predmetom žaloby pred súdom príslušným vo veci a pravdepodobne bude vymazaná. Podľa názoru žalobkyne táto okolnosť vylučuje potvrdenie sporného rozhodnutia odvolacím senátom. Okrem toho, keďže ochranná známka Beneluxu predstavovala jediný základ sporného rozhodnutia, konanie malo byť nevyhnutne prerušené až do rozsudku vo veci platnosti ochrannej známky Beneluxu. Neprerušenie konania v prejednávanej veci predstavuje teda zneužitie právomoci.

59 Žalobkyňa okrem toho zastáva názor, že pokiaľ by konanie bolo prerušené 15. októbra 2007, toto prerušenie by zabránilo uplynutiu lehoty na podanie vyjadrenia uvádzajúceho dôvody odvolania. V dôsledku toho by uvedená lehota k tomuto dátumu neuplynula, takže odvolanie by nemohlo byť zamietnuté ako neprípustné pre „absenciu odôvodnenia“.

60 ÚHVT a vedľajší účastník konania namietajú voči tvrdeniam žalobkyne.

Posúdenie Všeobecným súdom

61 V prejednávanej veci odvolací senát zamietol návrh na prerušenie konania, ktorý žalobkyňa formulovala, z týchto dôvodov:

„Prerušenie konania, ktoré sa všeobecne nariaďuje podľa pravidla 20 ods. 7 [nariadenia č. 2868/95] uplatňovaného analogicky na konania o výmaze (pozri rozhodnutie odvolacích senátov z 24. januára 2008 vo veci [R 285/2007‑11] – Le Meridien), nie je automatickým právom. Ide o rozhodnutie, ktoré bude prijaté iba vtedy, ak je prerušenie konania po preskúmaní záujmov rozličných účastníkov konania považované za vhodné. V prejednávanej veci nebol návrh na prerušenie konania riadne odôvodnený a opieral sa iba o nedatovanú kópiu žaloby. Nebol predložený nijaký dôkaz preukazujúci, že na príslušnom súde bola podaná žaloba proti skoršej ochrannej známke Beneluxu. Aj prihliadajúc na dokument predložený v rámci paralelného konania o neplatnosť, senát poznamenáva, že relevantná časť nebola preložená. Po tretie návrh na vyhlásenie neplatnosti nebol založený výlučne na ochrannej známke Beneluxu, ale tiež na troch skorších právach udelených podľa článku 8 ods. 4 [nariadenia č. 40/94]. Platnosť skoršej ochrannej známky Beneluxu by bola pre rozhodnutie v tomto konaní rozhodujúca iba v prípade, ak by návrh na výmaz musel byť zamietnutý vzhľadom na práva udelené článkom 8 ods. 4 [nariadenia č. 40/94]“ (bod 16 napadnutého rozhodnutia).

62 V tejto súvislosti treba poznamenať, že prerušenie konania pred odvolacím senátom nemá vplyv na štvormesačnú lehotu na podanie odôvodnenia odvolania na odvolací senát stanovenú v článku 59 nariadenia č. 40/94. Konkrétnejšie, uvedená lehota má rovnaké vlastnosti ako lehota na odvolanie podané na odvolací senát v tom zmysle, že ňou nedisponujú ani účastníci konania, ani odvolací senát. Na rozdiel od iných ustanovení, ako je pravidlo 49 ods. 2 a pravidlo 71 ods. 1 nariadenia č. 2868/95, článok 59 nariadenia č. 40/94 túto lehotu stanovuje bez toho, aby udeľoval ÚHVT právomoc tak urobiť. Okrem toho článok 78a ods. 2 nariadenia č. 40/94 (teraz článok 82 ods. 2 nariadenia č. 207/2009) vylučuje, aby účastník konania, ktorý podal odvolanie, mohol dosiahnuť od ÚHVT pokračovanie v konaní, ak nedodržal jednu z lehôt uvedených v článku 59 nariadenia č. 40/94. Nakoniec pravidlo 49 ods. 1 nariadenia č. 2868/95 stanovuje, že odvolací senát zamietne odvolanie, ktoré naň bolo podané, ako neprípustné, ak toto odvolanie nespĺňa podmienky stanovené v článku 59 nariadenia č. 40/94, pokiaľ predmetné nedostatky neboli odstránené pred uplynutím príslušnej lehoty stanovenej v článku 59 nariadenia č. 40/94.

63 Aj keby sa teda vychádzalo z názoru, že odvolací senát mal prerušiť konanie, ktoré pred ním bolo vedené, táto okolnosť nemohla mať za dôsledok predĺženie štvormesačnej lehoty na podanie odôvodnenia odvolania žalobkyne. Preto v prejednávanom prípade, v nadväznosti na analýzu dôvodov predložených žalobkyňou, treba prijať záver, že žalobkyňa riadne neodôvodnila svoje odvolanie podané na odvolací senát v stanovenej lehote. Takéto nesplnenie povinnosti uviesť dôvody, ktorá je stanovená v článku 59 nariadenia č. 40/94, musí byť sankcionované neprípustnosťou uvedeného odvolania. V dôsledku toho odvolací senát nemohol prijať iné rozhodnutie než rozhodnutie o vyhlásení odvolania za zjavne neprípustné.

64 Z toho vyplýva, že žalobný dôvod, ktorým žalobkyňa vytýka odvolaciemu senátu, že neprerušil konanie, ktoré bolo pred ním vedené, do rozhodnutia súdu v Haagu, pred ktorým sa žalobkyňa domáhala vyhlásenia neplatnosti skoršej ochrannej známky Beneluxu, musí byť zamietnutý ako irelevantný.

65 Dokonca za predpokladu, že uvedený žalobný dôvod by nebol irelevantný, treba, pokiaľ ide o dôvodnosť odôvodnenia žalobkyne na podporu uvedeného žalobného dôvodu, poznamenať nasledujúce pripomienky.

66 Na úvod treba uviesť, že odvolací senát sa nepovažoval za výslovne oprávnený prerušiť konanie o vyhlásenie neplatnosti na základe uplatniteľného právneho rámca. Článok 79 nariadenia č. 40/94 (teraz článok 83 nariadenia č. 207/2009) však uvádza, že ak neexistujú procesné ustanovenia v uvedenom nariadení, vykonávacom nariadení, nariadení Komisie (ES) č. 2869/95 z 13. decembra 1995 o poplatkoch splatných Úradu pre harmonizáciu vnútorného trhu (Ú. v. ES L 303, s. 33; Mim. vyd. 09/001, s. 291) alebo nariadení Komisie (ES) č. 216/96 z 5. februára 1996, ktorým sa ustanovuje rokovací poriadok odvolacích senátov Úradu pre harmonizáciu vnútorného trhu (Ú. v. ES L 28, s. 11; Mim. vyd. 17/001, s. 221), ÚHVT vezme do úvahy zásady procesného práva všeobecne uznávané v tejto oblasti v členských štátoch. Možnosť rozhodujúcej inštancie prerušiť konanie, ktoré je pred ňou vedené, ak to odôvodňujú okolnosti prejednávanej veci, musí byť považovaná za zásadu všeobecne uznávanú v členských štátoch. Pravidlo 20 ods. 7 nariadenia č. 2868/95 a článok 8 nariadenia č. 216/96, ktoré stanovujú možnosť prerušiť konanie pred odvolacím senátom v konaní o námietke a v nadväznosti na stanovisko tajomníka odvolacieho senátu o prípustnosti odvolania podaného na uvedený senát, predstavujú vyjadrenie všeobecnej zásady uvedenej vyššie.

67 Analogické uplatnenie pravidla 20 ods. 7 písm. c) nariadenia č. 2868/95 v kontexte konania o výmaze je teda odôvodnené, pretože námietkové konanie založené na článku 8 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 40/94, ako aj konanie vo veci relatívnych dôvodov neplatnosti založené na článku 52 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 40/94 majú za cieľ analyzovať pravdepodobnosť zámeny medzi dvomi ochrannými známkami a pretože možnosť prerušiť konanie prispieva k efektívnosti uvedených konaní.

68 Preto odvolací senát má právomoc prerušiť konanie o výmaze, ak to okolnosti odôvodňujú.

69 V nadväznosti na to treba poznamenať, že právomoc odvolacieho senátu posúdiť, či sa konanie preruší, je široká. Pravidlo 20 ods. 7 písm. c) nariadenia č. 2868/95 ilustruje túto širokú právomoc posúdenia, keď uvádza, že odvolací senát konanie môže prerušiť, ak to odôvodňujú okolnosti. Prerušenie konania zostáva pre odvolací senát možnosťou, ku ktorej sa uchýli iba v prípade, ak to považuje za odôvodnené [pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa zo 16. septembra 2004, Metro-Goldwyn-Mayer Lion/ÚHVT ‑ Moser Grupo Media (Moser Grupo Media), T‑342/02, Zb. s. II‑3191, bod 46]. Konanie pred odvolacím senátom teda nie je prerušené automaticky v nadväznosti na návrh jedného z účastníkov konania pred uvedeným senátom formulovaný v tomto zmysle.

70 Okolnosť, že odvolací senát disponuje širokou právomocou voľnej úvahy na účel prerušenia konania, ktoré je pred ním vedené, však neznamená, že by jeho posúdenie bolo vyňaté zo súdnej preskúmania. Táto okolnosť však uvedené preskúmanie po obsahovej stránke obmedzuje na overenie, či nedošlo k zjavne nesprávnemu posúdeniu alebo zneužitiu právomoci.

71 V prejednávanej veci žalobkyňa zastáva názor, že rozhodnutie odvolacieho senátu o neprerušení konania predstavuje zneužitie právomoci.

72 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že rozhodnutie predstavuje zneužitie právomoci len vtedy, ak sa na základe objektívnych, relevantných a zhodujúcich sa nepriamych dôkazov zdá, že bolo prijaté na to, aby sa dosiahli iné ciele ako tie, ktoré sú uvádzané [rozsudky Súdu prvého stupňa z 24. apríla 1996, Industrias Pesqueras Campos a i./Komisia, T‑551/93 a T‑231/94 až T‑234/94, Zb. s. II‑247, bod 168; z 19. septembra 2001, Henkel/ÚHVT (Zobrazenie čistiaceho prostriedku), T‑30/00, Zb. s. II‑2663, bod 70, a z 12. decembra 2002, eCopy/ÚHVT (ECOPY), T‑247/01, Zb. s. II‑5301, bod 22]. Žalobkyňa však neuvádza žiadny údaj preukazujúci, že odmietnutím prerušiť konanie odvolací senát použil svoje právomoci na iný účel, než na ktorý mu boli udelené, alebo že neprerušenie konania vyplýva zo zneužitia právomoci.

73 Žalobkyňa teda nedôvodne tvrdí, že napadnuté rozhodnutie predstavuje zneužitie právomoci z dôvodu, že jej návrh na prerušenie konania pred odvolacím senátom, ktoré viedlo k napadnutému rozhodnutiu, bol zamietnutý.

74 Navyše žalobkyňa zastáva v podstate názor, že rozhodnutie odvolacieho senátu neprerušiť predmetné konanie obsahuje zjavne nesprávne posúdenie.

75 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že v napadnutom rozhodnutí odvolací senát odôvodnil neprerušenie konania najmä absenciou dostatočného dôkazu o napadnutí skoršej ochrannej známky Beneluxu pred príslušným súdom (pozri bod 61 vyššie). Iba návrh žaloby, ktorý je pripojený k listu z 15. októbra 2007 v ktorej sa napáda platnosť ochrannej známky Beneluxu, nepredstavuje skutočný dôkaz o napadnutí skoršej ochrannej známky Beneluxu pred príslušným súdom. V dôsledku toho odvolací senát mohol založiť svoje zamietnutie návrhu na prerušenie konania na tejto absencii dôkazu bez toho, aby sa dopustil zjavne nesprávneho posúdenia.

76 Okrem toho dokonca za predpokladu, že by bolo preukázané, že na vnútroštátny súd bola podaná žaloba napádajúca skoršiu ochrannú známku, z ktorej vychádzalo napadnuté rozhodnutie, uvedené preukázanie samo osebe nepostačuje na to, aby zamietnutie prerušenia konania odvolacím senátom bolo kvalifikované ako zjavne nesprávne posúdenie. Pri vykonávaní svojej právomoci posúdenia týkajúcej sa prerušenia konania totiž odvolací senát musí rešpektovať všeobecné zásady upravujúce spravodlivé konanie v spoločenstve práva. Pri tomto vykonávaní teda musí zohľadniť nielen záujem účastníka konania, ktorého ochranná známka Spoločenstva je napádaná, ale aj záujem ostatných účastníkov konania. Rozhodnutie o prerušení alebo neprerušení konania musí byť výsledkom vyváženia predmetných záujmov. V prejednávanej veci mal vedľajší účastník konania legitímny záujem dosiahnuť bez meškania rozhodnutie o údajnej neplatnosti ochrannej známky žalobkyne. Okrem toho žalobkyňa nepreukázala, že odvolací senát rozhodol o otázke prerušenia konania zohľadniac iné úvahy než vyváženie rozličných predmetných záujmov. Vzhľadom na vyššie uvedené žalobkyňa nepreukázala, že odvolací senát mylne odmietol prerušiť konanie.

77 Okrem toho, ak by žalobkyňa skutočne zastávala názor, že konanie o výmaze, v rámci ktorého napádala platnosť skoršej ochrannej známky Beneluxu, predstavuje nevyhnutne predbežnú podmienku pre jej spor pred ÚHVT, mala toto iné konanie začať a vyčkať do jeho ukončenia pred tým, ako sa obrátila na ÚHVT so svojou prihláškou.

78 Vzhľadom na všetky vyššie uvedené dôvody je potrebné zamietnuť všetky žalobné dôvody uvádzané žalobkyňou a v dôsledku toho aj žalobu v celom jej rozsahu.

O trovách

79 Podľa článku 87 ods. 2 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu účastník konania, ktorý nemal vo veci úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.

80 Vzhľadom na to, že žalobkyňa nemala vo veci úspech, je potrebné zaviazať ju na náhradu trov konania v súlade s návrhmi ÚHVT a vedľajšieho účastníka konania.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (tretia komora)

rozhodol a vyhlásil:

1. Žaloba sa zamieta.

2. Atlas Transport GmbH znáša vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania Úradu pre harmonizáciu vnútorného trhu (ochranné známky a vzory) (ÚHVT) a Atlas Air, Inc.

Azizi

Cremona

Frimodt Nielsen

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 16. mája 2011.

Podpisy

* Jazyk konania: nemčina.