Vec T‑69/08
Poľská republika
proti
Európskej komisii
„Aproximácia právnych predpisov – Smernica 2001/18/ES – Vnútroštátne ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od harmonizačného opatrenia – Rozhodnutie Komisie o zamietnutí – Neoznámenie v lehote šiestich mesiacov podľa článku 95 ods. 6 prvého pododseku ES“
Abstrakt rozsudku
Aproximácia právnych predpisov – Opatrenia určené na vytvorenie jednotného trhu – Zavedenie nových odlišných vnútroštátnych ustanovení – Postup schválenia alebo zamietnutia Komisiou – Lehoty
(Článok 95 ods. 6 prvý a druhý pododsek ES)
Pokiaľ ide o rozhodnutie Komisie, ktorého cieľom je zabrániť prijatiu vnútroštátnych ustanovení oznámených Komisii členským štátom, jeho nadobudnutie účinnosti, ktoré sa musí zhodovať s prerušením šesťmesačnej lehoty uvedenej v článku 95 ods. 6 prvom pododseku ES, nemôže predchádzať dátumu, ku ktorému sa stane napadnuteľným zo strany tohto členského štátu, teda dátumu jeho oznámenia.
Preto článok 95 ods. 6 druhý pododsek ES, ktorý sa týka absencie rozhodnutia Komisie v lehote šiestich mesiacov uvádzanej v prvom pododseku tohto ustanovenia, nemôže byť vykladaný tak, že k prerušeniu plynutia lehoty vedie samotné prijatie rozhodnutia nezávisle od jeho oznámenia. Vnútorný rozhodovací proces Komisie totiž nie je pre dotknutý členský štát vo všeobecnosti postrehnuteľný. Preto ak by sa pri prerušení plynutia lehoty vychádzalo z prijatia rozhodnutia a nie z jeho oznámenia dotknutému členskému štátu, táto lehota by sa voči uvedenému členskému štátu predlžovala.
(pozri body 68, 69)
ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (ôsma komora)
z 9. decembra 2010 (*)
„Aproximácia právnych predpisov – Smernica 2001/18/ES – Vnútroštátne ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od harmonizačného opatrenia – Rozhodnutie Komisie o zamietnutí – Neoznámenie v lehote šiestich mesiacov podľa článku 95 ods. 6 prvého pododseku ES“
Vo veci T‑69/08,
Poľská republika, v zastúpení: pôvodne M. Dowgielewicz, neskôr M. Dowgielewicz, B. Majczyna a M. Jarosz, a napokon M. Szpunar, splnomocnení zástupcovia,
žalobkyňa,
ktorú v konaní podporujú:
Česká republika, v zastúpení: M. Smolek, splnomocnený zástupca,
Helénska republika, v zastúpení: A. Samoni‑Rantou a M. Tassopoulou, splnomocnené zástupkyne,
a
Rakúska republika, v zastúpení: pôvodne E. Riedl, neskôr E. Riedl a C. Pesendorfer, a napokon E. Riedl, C. Pesendorfer, G. Hesse a M. Fruhmann, splnomocnení zástupcovia,
vedľajší účastníci konania,
proti
Európskej komisii, v zastúpení: M. Patakia, C. Zadra a K. Herrmann, splnomocnení zástupcovia,
žalovanej,
ktorej predmetom je návrh na zrušenie rozhodnutia Komisie 2008/62/ES z 12. októbra 2007 týkajúceho sa článkov 111 a 172 poľského návrhu zákona o geneticky modifikovaných organizmoch oznámených Poľskou republikou podľa článku 95 ods. 5 ES, ktoré sú odchýlkami od ustanovení smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/18/ES o zámernom uvoľnení geneticky modifikovaných organizmov do životného prostredia (Ú. v. EÚ L 16, 2008, s. 17),
VŠEOBECNÝ SÚD (ôsma komora),
v zložení: predsedníčka komory E. Martins Ribeiro (spravodajkyňa), sudcovia S. Papasavvas a A. Dittrich,
tajomník: K. Pocheć, referentka,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 28. októbra 2009,
vyhlásil tento
Rozsudok
Právny rámec
1 Článok 100 A Zmluvy ES (zmenený, teraz článok 95 ES) vo svojom odseku 4 stanovoval:
„Ak po prijatí zosúlaďovacieho opatrenia Radou, ktorá konala kvalifikovanou väčšinou, členský štát považuje za nevyhnutné použiť vnútroštátne ustanovenia z dôvodov dôležitých potrieb uvádzaných v článku 36 [Zmluvy ES, zmenený, teraz článok 30 ES], alebo ustanovenia vzťahujúce sa na ochranu životného alebo pracovného prostredia, oboznámi s týmito ustanoveniami Komisiu.
Komisia dotknuté ustanovenia potvrdí po overení, že nie sú prostriedkom svojvoľnej diskriminácie alebo skrytým obmedzovaním obchodu medzi členskými štátmi.
Výnimkou z postupov stanovených v článkoch 169 a 170 [Zmluvy ES, zmenené, teraz články 226 ES a 227 ES] môže Komisia alebo ktorýkoľvek členský štát záležitosť predložiť priamo Súdnemu dvoru, ak usúdi, že iný členský štát zneužíva právomoci stanovené v tomto článku.“
2 Amsterdamská zmluva, ktorá nadobudla platnosť 1. mája 1999, podstatne zmenila článok 100 A Zmluvy ES. Článok 95 ES uvádza:
„1. Odlišne od článku 94 [ES] sa nasledujúce ustanovenia použijú na dosiahnutie cieľov uvedených v článku 14 [ES], pokiaľ táto zmluva neustanoví inak. Rada v súlade s postupom podľa článku 251 [ES] a po porade s Hospodárskym a sociálnym výborom prijíma opatrenia na aproximáciu ustanovení zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov, ktoré smerujú k vytváraniu a fungovaniu vnútorného trhu.
2. Odsek 1 sa nevzťahuje na fiškálne ustanovenia, na ustanovenia, ktoré sa týkajú voľného pohybu osôb, ani na tie, ktoré sa týkajú práv a záujmov zamestnancov.
3. Komisia vo svojich návrhoch podľa odseku 1, ktoré sa týkajú zdravia, bezpečnosti, ochrany životného prostredia a ochrany spotrebiteľa, berie za základ vysokú úroveň takejto ochrany, prihliadajúc najmä na vývoj vychádzajúci z nových vedeckých poznatkov. V rámci svojich príslušných právomocí sa tento cieľ usiluje dosiahnuť aj Európsky parlament a Rada.
4. Ak po prijatí zosúlaďovacích opatrení Radou alebo Komisiou členský štát, z dôležitých dôvodov uvedených v článku 30 [ES] alebo týkajúcich sa ochrany životného alebo pracovného prostredia, považuje za nevyhnutné zachovať vnútroštátne ustanovenia, upovedomí o nich Komisiu a uvedie dôvody ich zachovania.
5. Okrem toho, bez toho, aby bol dotknutý odsek 4, ak po prijatí zosúlaďovacích opatrení Radou alebo Komisiou považuje členský štát za nevyhnutné zaviesť na základe svojich špecifických problémov nové vnútroštátne ustanovenia vychádzajúce z nových vedeckých poznatkov na ochranu životného alebo pracovného prostredia, upovedomí o týchto ustanoveniach Komisiu a uvedie dôvody ich zavedenia.
6. Komisia do šiestich mesiacov po oznámení uvedenom v odsekoch 4 a 5 dané vnútroštátne ustanovenia schváli alebo zamietne na základe overenia, že neslúžia svojvoľnej diskriminácii alebo skrytému obmedzovaniu obchodu medzi členskými štátmi, a nebránia fungovaniu vnútorného trhu.
Ak Komisia v tejto lehote nerozhodne, vnútroštátne ustanovenia uvedené v odsekoch 4 a 5 sa považujú za schválené.
V prípadoch opodstatnených komplexnosťou veci a za predpokladu, že sa tým neohrozí ľudské zdravie, môže Komisia upovedomiť daný členský štát o prípadnom predĺžení uvedenej lehoty najviac o ďalších šesť mesiacov.“
3 Článok 254 ES stanovuje:
„1. Nariadenia, smernice a rozhodnutia prijaté v súlade s postupom podľa článku 251 [ES] podpisuje predseda Európskeho parlamentu a predseda Rady a uverejňujú sa v Úradnom vestníku Európskej únie. Nadobúdajú účinnosť v deň, ktorý je v nich stanovený alebo ak takýto deň nie je stanovený, v dvadsiaty deň po uverejnení.
2. Nariadenia Rady a Komisie a smernice orgánov určené všetkým členským štátom sa uverejňujú v Úradnom vestníku Európskej únie. Nadobúdajú účinnosť v deň, ktorý je v nich stanovený alebo ak takýto deň nie je stanovený, v dvadsiaty deň po uverejnení.
3. Ostatné smernice a rozhodnutia sa oznamujú tomu, komu sú určené, a týmto oznámením nadobúdajú účinnosť.“
Skutkové okolnosti
4 Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2001/18/ES z 12. marca 2001 o zámernom uvoľnení geneticky modifikovaných organizmov do životného prostredia a o zrušení smernice Rady 90/220/EHS (Ú. v. ES L 106, s. 1; Mim. vyd. 15/006, s. 77) bola prijatá na základe článku 95 ES. Podľa svojho článku 1 má za cieľ aproximovať zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia členských štátov a chrániť ľudské zdravie a životné prostredie na jednej strane v prípade zámerného uvoľnenia geneticky modifikovaných organizmov (ďalej len „GMO“) do životného prostredia na akékoľvek iné účely ako umiestnenie na trh v rámci Európskeho spoločenstva a na druhej strane pri umiestňovaní GMO na trh ako výrobkov alebo vo výrobkoch.
5 Listom z 13. apríla 2007 Poľská republika oznámila Komisii Európskych spoločenstiev podľa článku 95 ods. 5 ES články 111 a 172 poľského návrhu zákona (ďalej len „návrh zákona“) o GMO, ktoré sú odchýlkami z ustanovení smernice 2001/18.
6 Odchýlky uvádzané v návrhu zákona boli tieto:
– povinnosť uložená osobe, ktorá žiada o povolenie na zámerné uvoľnenie GMO do životného prostredia, predložiť písomné vyhlásenia vlastníkov poľnohospodárskych podnikov, ktoré susedia s miestom zámerného uvoľnenia, v ktorom títo vlastníci uvedú, že voči tomu nenamietajú, ako aj potvrdenie obecného alebo mestského úradu preukazujúce, že miestny plán využitia územia uvádza možnosť zámerného uvoľnenia vzhľadom na potrebu ochrany miestneho životného prostredia, prírody a krajiny dotknutej oblasti (článok 111 ods. 2, body 5 a 6 návrhu zákona),
– zákaz pestovania geneticky modifikovaných rastlín na štátnom území s výnimkou možnosti pestovania týchto rastlín v oblastiach osobitne určených ministerstvom poľnohospodárstva (článok 172 návrhu zákona).
7 Listom z 9. júla 2007 adresovaným stálemu zastúpeniu Poľskej republiky pri Európskej únii generálny sekretariát Komisie potvrdil doručenie oznámenia Poľskej republiky podľa článku 95 ods. 5 ES. Komisia v tomto liste najmä uviedla, že toto oznámenie preskúma v lehote šiestich mesiacov plynúcej od 17. apríla 2007, teda prvým pracovným dňom nasledujúcim po prijatí žiadosti Komisiou, a že podľa článku 95 ods. 6 tretieho pododseku ES túto lehotu môže predĺžiť o novú šesťmesačnú lehotu, ak sa to ukáže odôvodnené zložitosťou veci a ak sa tým neohrozí ľudské zdravie.
8 Komisia uverejnila oznámenie vykonané Poľskou republikou podľa článku 95 ods. 5 ES v Úradnom vestníku Európskej únie 26. júla 2007 (Ú. v. EÚ C 173, s. 8).
9 Dňa 12. októbra 2007 Komisia prijala v zrýchlenom konaní E/2254/2007 rozhodnutie K(2007) 4697, ktoré podľa článku 95 ods. 6 ES zamietlo odchýlky od ustanovení smernice 2001/18 oznámené Poľskou republikou (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).
10 Napadnuté rozhodnutie vo svojom článku 1 uvádza, že „článok 111 ods. 2 body 5 a 6 a článok 172 návrhu zákona… oznámené Poľskom podľa článku 95 ods. 5… ES sa zamietajú“.
11 E-mailom z 12. novembra 2007 Komisia zaslala Poľskej republike kópiu napadnutého rozhodnutia. Tento e-mail znel:
„Vážená [pani], zasielame rozhodnutie Komisie týkajúce sa poľského oznámenia, ktoré bolo prijaté a oznámené Poľskej republike 12. októbra 2007…“
12 E-mailom z 30. novembra 2007 Poľská republika odpovedala Komisii:
„Vážený [pán],
Pokiaľ ide o naše posledné kontakty (a Váš e-mail uvedený nižšie), chcem sa informovať, či Komisia oficiálne zaslala svoju odpoveď týkajúcu sa poľského oznámenia návrhu zákona o GMO poľským orgánom. Listiny pripojené k Vášmu poslednému e-mailu môžeme považovať iba za návrh rozhodnutia Komisie (z 11. októbra 2007), ktorý bol predmetom písomného konania Komisie v nasledujúci deň.
Dúfam, že obaja sme si vedomí, že v prípade absencie oficiálnej odpovede Komisie z toho vyplývajú určité dôsledky pre ďalší postup v súlade so Zmluvou.
Ďakujem Vám za Vašu odpoveď a za Vaše vysvetlenie k tejto otázke.“
13 Dňa 4. decembra 2007 Komisia podľa článku 254 ES oznámila napadnuté rozhodnutie Poľskej republike.
14 E-mailom z 5. decembra 2007 Poľská republika žiadala Komisiu o potvrdenie toho, že napadnuté rozhodnutie bolo skutočne prijaté a oznámené Poľskej republike. Komisia e-mailom z toho istého dňa odpovedala, že napadnuté rozhodnutie bolo skutočne oznámené v predchádzajúci deň.
15 Listom z 20. decembra 2007 adresovaným stálemu zastúpeniu Poľskej republiky pri Európskej únii zástupca hlavného tajomníka Európskej komisie uviedol:
„Pokiaľ ide o oznámenie návrhu zákona o geneticky modifikovaných organizmoch prijaté 13. apríla 2007, Komisia 12. októbra 2007 prijala rozhodnutie o zamietnutí tohto návrhu z dôvodu nepredloženia nových vedeckých poznatkov podľa článku 95 ods. 5 ES.
Z dôvodu technickej chyby informácia nebola Poľsku doručená v deň prijatia vyššie citovaného rozhodnutia. Po konštatovaní, že informácia nebola doručená adresátovi, Komisia zaslala svoje rozhodnutie Poľsku 4. decembra 2007…
Napriek omeškaniu s informovaním Komisia požiadala Poľsko o rešpektovanie obsahu rozhodnutia prijatého v lehote šiestich mesiacov uvedenej v článku 95 ods. 6 ES a zdržanie sa prijať akýkoľvek právny akt obsahujúci odchýlky od ustanovení smernice 2001/18. Dovoľujeme si tiež pripomenúť, že členské štáty sa nemôžu dovolávať formálnych dôvodov na odôvodnenie porušenia určitých základných aspektov práva Spoločenstva ani na bránenie fungovaniu vnútorného trhu.“
16 Napadnuté rozhodnutie bolo uverejnené v Úradnom vestníku Európskej únie 19. januára 2008 (Ú. v. EÚ L 16, s. 17).
17 Počas obdobia od 12. októbra do 4. decembra 2007 Poľská republika neprijala návrh zákona.
Konanie a návrhy účastníkov konania
18 Poľská republika návrhom zapísaným do registra kancelárie Súdu prvého stupňa 12. februára 2008 podala žalobu, na základe ktorej sa začalo toto konanie.
19 Podaniami zapísanými do registra kancelárie Súdu prvého stupňa v dňoch 14. mája, 23. mája, 26. mája a 30. mája 2008 Dánske kráľovstvo, Česká republika, Helénska republika a Rakúska republika podali návrh na vstup vedľajšieho účastníka do konania na podporu návrhov Poľskej republiky.
20 Uznesením zo 4. júla 2008 predseda ôsmej komory Súdu prvého stupňa vyhovel návrhom uvedeným v bode 19 vyššie.
21 V dňoch 20. augusta a 17. septembra 2008 Česká republika a Rakúska republika predložili svoje pripomienky vedľajších účastníkov konania. Účastníci konania podali k uvedeným pripomienkam svoje vyjadrenia. Helénska republika nepodala pripomienky vedľajšieho účastníka konania.
22 Podaním doručeným do kancelárie Súdu prvého stupňa 12. marca 2009 Dánske kráľovstvo požiadalo o pripustenie späťvzatia svojho návrhu na vstup do konania ako vedľajšieho účastníka.
23 Uznesením z 20. apríla 2009 predseda ôsmej komory Súdu prvého stupňa vyhovel tomuto návrhu.
24 Poľská republika navrhuje, aby Súd prvého stupňa:
– zrušil napadnuté rozhodnutie,
– zaviazal Komisiu na náhradu trov konania.
25 Komisia navrhuje, aby Súd prvého stupňa:
– zamietol žalobu,
– zaviazal Poľskú republiku na náhradu trov konania.
26 Česká republika navrhuje, aby Súd prvého stupňa:
– zrušil napadnuté rozhodnutie,
– zaviazal Komisiu na náhradu trov konania.
27 Rakúska republika navrhuje, aby Súd prvého stupňa:
– zrušil napadnuté rozhodnutie,
– zaviazal Komisiu na náhradu trov konania.
28 Na základe správy sudkyne spravodajkyne Súd prvého stupňa (ôsma komora) rozhodol o otvorení ústnej časti konania a v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania upravených v článku 64 Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa položil Komisii písomne otázku, na ktorú Komisia odpovedala v stanovenej lehote.
29 Listami doručenými do kancelárie Súdu prvého stupňa v dňoch 3. augusta, 18. septembra a 2. októbra 2009 Rakúska republika, Helénska republika a Česká republika informovali Súd prvého stupňa, že sa nezúčastnia pojednávania.
30 Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na ústne otázky, ktoré im Súd prvého stupňa položil, boli vypočuté na pojednávaní 28. októbra 2009.
Právny stav
31 Poľská republika sa na podporu svojej žaloby dovoláva troch žalobných dôvodov založených v uvedenom poradí na porušení článku 95 ods. 6 ES v spojení s článkom 254 ods. 3 ES, porušení základnej procesnej podmienky a porušení zásady právnej istoty.
32 Najprv je potrebné skúmať prvý z týchto žalobných dôvodov.
Tvrdenia účastníkov konania
33 Poľská republika, ktorú podporuje Česká republika a Rakúska republika, uvádza, že bol porušený článok 95 ods. 6 ES v spojení s článkom 254 ods. 3 ES.
34 Na prvom mieste Poľská republika uvádza, že lehota stanovená v článku 95 ods. 6 ES je imperatívnou lehotou, keďže jej uplynutie má za podstatný hmotnoprávny účinok to, že oznámené vnútroštátne ustanovenia sa považujú za schválené.
35 Po prvé imperatívna povaha tejto lehoty predstavuje vyjadrenie vôle členských štátov. Od nadobudnutia platnosti Amsterdamskej zmluvy možnosť stanoviť vnútroštátne ustanovenia obsahujúce odchýlky od harmonizačných opatrení bola podmienená schválením týchto ustanovení zo strany Komisie. Mlčanie Komisie sa však považovalo za vyjadrenie konkludentného súhlasu s prijatím vnútroštátnych opatrení.
36 Po druhé imperatívna povaha tejto lehoty, ako aj schválenie vnútroštátnych ustanovení po jej uplynutí boli Súdnym dvorom tiež potvrdené v jeho rozsudku z 13. septembra 2007, Land Oberösterreich a Rakúska republika/Komisia Európskych spoločenstiev (C‑439/05 P a C‑454/05 P, Zb. s. I‑7141, body 40 a 41). Keďže Komisia neoznámila Poľskej republike rozhodnutie o schválení alebo zamietnutí vnútroštátnych ustanovení v šesťmesačnej lehote stanovenej v článku 95 ods. 6 prvom pododseku ES a neinformovala ju o prípadnom predĺžení lehoty podľa článku 95 ods. 6 tretieho pododseku ES, články 111 a 172 návrhu zákona sa teda od 14. októbra 2007 považovali za schválené.
37 Po tretie Poľská republika uvádza, že hoci článok 95 ods. 6 ES výslovne uvádza povinnosť oznámenia vnútroštátnych ustanovení bez toho, aby tak uvádzal rovnako pri rozhodnutí Komisie, článok 254 ods. 3 ES zavádza takúto povinnosť pre všetky rozhodnutia Spoločenstva, ale nie pre vnútroštátne ustanovenia. Okrem toho súd Spoločenstva už použil pojem „prijatie rozhodnutia“ v širšom zmysle, aby tak označoval ako interné prijatie, tak aj oznámenie rozhodnutia (rozsudky Súdneho dvora z 18. júna 2002, Španielsko/Komisia, C‑398/00, Zb. s. I‑5643, bod 34, a Land Oberösterreich a Rakúska republika/Komisia Európskych spoločenstiev, už citovaný v bode 36 vyššie, bod 37).
38 Na druhom mieste Poľská republika, ktorú podporuje Česká republika a Rakúska republika, uvádza, že na účely nadobudnutia účinkov je rozhodujúci iba dátum oznámenia rozhodnutia jeho adresátom.
39 Po prvé iba prijatie rozhodnutia nemá žiadny právny účinok vo vzťahu k jeho adresátom. Naopak, rozhodnutie sa stáva účinným v zmysle článku 254 ods. 3 ES až v momente, keď je im oznámené, teda v momente, keď títo adresáti majú možnosť oboznámiť sa s jeho obsahom. V dôsledku toho prijatie napadnutého rozhodnutia 12. októbra 2007 nemá žiadny vplyv na dodržanie šesťmesačnej lehoty uvádzanej v článku 95 ods. 6 ES.
40 V prejednávanej veci bolo napadnuté rozhodnutie Poľskej republike oznámené 4. decembra 2007, teda po uplynutí šesťmesačnej lehoty uvádzanej v článku 95 ods. 6 ES. Poľská republika nemala 12. októbra 2007 vedomosť o prijatí napadnutého rozhodnutia ani o jeho obsahu, keďže uvedené prijatie predstavovalo iba vnútorný akt Komisie. Preto napadnuté rozhodnutie nemohlo vytvárať žiadny právny účinok, a teda nemohlo zabrániť nadobudnutiu účinnosti vnútroštátnych ustanovení podľa článku 95 ods. 6 druhého pododseku ES uplynutím šesťmesačnej lehoty uvedenej prvým pododsekom tohto ustanovenia.
41 Po druhé napadnuté rozhodnutie bolo oznámené 4. decembra 2007 podľa článku 254 ES, v zmysle ktorého rozhodnutia nadobúdajú účinnosť momentom ich oznámenia adresátom. Naopak, rozhodnutia nenadobúdajú účinok pred tým, ako sú oznámené ich adresátom. Táto analýza bola potvrdená Súdnym dvorom v jeho rozsudku z 25. januára 1979, Racke (98/78, Zb. s. 69, bod 15), a následne spresnená v rozsudku Španielsko/Komisia, už citovaný v bode 37 vyššie.
42 Pokiaľ ide o odkaz Komisie na rozsudky Súdneho dvora zo 14. júla 1972, Imperial Chemical Industries/Komisia (48/69, Zb. s. 619); Geigy/Komisia (52/69, Zb. s. 787), a z 29. mája 1974, König (185/73, Zb. s. 607), Poľská republika uvádza, že tieto veci sa týkali vady v doručení alebo v uverejnení právnych aktov Spoločenstva. Žiadne z týchto konaní sa však netýkalo porušenia článku 95 ods. 6 ES alebo podobného ustanovenia stanovujúceho lehotu oznámenia alebo uverejnenia aktu a udeľujúceho uplynutiu uvedenej lehoty „podstatný hmotnoprávny účinok“. Je pravda, že už citovaný rozsudok König sa týkal lehoty stanovenej v Zmluve. Na rozdiel od tejto lehoty je však lehota uvádzaná článkom 95 ods. 6 ES „hmotnoprávnou lehotou“. V dôsledku toho má oneskorenie oznámenia napadnutého rozhodnutia pre Poľskú republiku „podstatný právny účinok“ a to ten, že vnútroštátne ustanovenia sa považujú za schválené.
43 Po tretie vo svojom rozsudku Španielsko/Komisia, už citovanom v bode 37 vyššie (bod 31), ktorý sa týkal rozhodnutia v oblasti štátnej pomoci, Súdny dvor konštatoval, že prijatie predmetného rozhodnutia nemohlo mať za účinok prerušenie plynutia lehoty pätnástich pracovných dní uvedenej v článku 4 ods. 6 nariadenia Rady (ES) č. 659/1999 z 22. marca 1999 ustanovujúceho podrobné pravidlá na uplatňovanie článku [88] Zmluvy o ES (Ú. v. ES L 83, s. 1; Mim. vyd. 08/001, s. 339), pretože z článku 254 ods. 3 ES vyplýva, že rozhodnutia sa oznamujú im adresátom a nadobúdajú účinok týmto oznámením. Okrem toho v tomto rozsudku Súdny dvor konštatoval, že povinnosť oznámenia vyplýva zo všeobecného ustanovenia uvedeného v článku 254 ods. 3 ES a že zohľadnenie všetkých rozhodnutí závisí od ich oznámenia.
44 Po štvrté podľa článku 230 piateho pododseku ES žalobu o neplatnosť proti rozhodnutiu možno podať až po jeho uverejnení, čo vylučuje, že by rozhodnutie mohlo byť účinné skôr, pod hrozbou, že za predpokladu absencie oznámenia alebo neskorého oznámenia rozhodnutia by akékoľvek súdne preskúmanie jeho zákonnosti bolo nemožné (návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Alber k rozsudku Španielsko/Komisia, už citovaný v bode 37 vyššie, Zb. s. I‑5646, bod 69). Poľská republika uvádza, že za takého predpokladu by bola v paradoxnej situácii, pretože by bola viazaná napadnutým rozhodnutím od 12. októbra 2007 bez možnosti podať proti tomuto rozhodnutiu žalobu pred jeho oznámením Komisiou 4. decembra 2007.
45 Komisia uvádza, že tvrdenia Poľskej republiky sú nedôvodné.
46 Na prvom mieste Komisia uvádza, že si splnila svoju povinnosť vyplývajúcu z článku 95 ods. 6 ES, keď prijala napadnuté rozhodnutie v stanovenej lehote.
47 Po prvé, pokiaľ ide o ratio legis článku 95 ods. 6 ES, Komisia pripomína, že článok 100 A ods. 4 Zmluvy ES nestanovoval žiadnu lehotu, v ktorej bola Komisia povinná preskúmať ustanovenia oznámené členským štátom, ktoré sa odchyľujú od ustanovení smerníc Spoločenstva o vnútornom trhu. Komisia mala iba úlohu vyplývajúcu z jej povinnosti lojálnej spolupráce v zmysle článku 10 ES konať so všetkou požadovanou obozretnosťou a bez zbytočného odkladu. Článok 95 ods. 6 druhý pododsek ES zavedený Amsterdamskou zmluvou zaviedol určitú disciplínu v oblasti overenia. Vychádzajúc z rozsudku Súdneho dvora z 1. júna 1999, Kortas (C‑319/97, Zb. s. I‑3143, body 36 až 38), však Komisia tvrdí, že toto ustanovenie sa týka absencie rozhodnutia Komisie a nie absencie oznámenia rozhodnutia.
48 Po druhé nezávisle od oneskorenia s oznámením napadnutého rozhodnutia, Komisia zamietla články 111 a 172 návrhu zákona a prijala napadnuté rozhodnutie 12. októbra 2007, teda pred uplynutím šesťmesačnej lehoty plynúcej od oznámenia predmetných vnútroštátnych ustanovení. Preto Komisia splnila povinnosť, ktorá jej vyplýva v zmysle článku 95 ods. 6 ES. Z tohto dôvodu oznámenie napadnutého rozhodnutia po uplynutí šesťmesačnej lehoty (keďže prijatie napadnutého rozhodnutia 12. októbra 2007 nebolo Poľskou republikou spochybňované) nespôsobovalo vznik situácie právnej domnienky uvádzanej článkom 95 ods. 6 druhým pododsekom ES, ktorá by mohla vzniknúť iba v prípade nečinnosti Komisie. Komisia uvádza, že ak povinnosť oznámiť jej rozhodnutia v šesťmesačnej lehote plynúcej od oznámenia vnútroštátnych ustanovení jasne vyplýva z článku 95 ods. 6 ES a ak sa vnútroštátne ustanovenia považujú za absencie oznámenia jej rozhodnutia v tejto lehote za schválené, dovolávanie sa článku 254 ods. 3 ES zo strany Poľskej republiky je teda zbytočné. Podľa Komisie prípadné konkludentné schválenie vnútroštátnej právnej úpravy po uplynutí šesťmesačnej lehoty, plynúcej od ich oznámenia, v prípade absencie oznámenia jej rozhodnutia počas tejto lehoty by malo byť výslovne uvádzané článkom 95 ods. 6 ES. Okrem toho v rozsudku Španielsko/Komisia, už citovanom v bode 37 vyššie (bod 30), Súdny dvor konštatoval, že akt prijatý členmi Komisie v priebehu zrýchleného písomného konania v súlade s článkom 12 organizačného poriadku Komisie a autentifikovaný podpisom generálneho tajomníka nadobudol v deň jeho prijatia povahu rozhodnutia Komisie v zmysle článku 249 ES. Rovnako je to v tomto konaní.
49 Po tretie podľa Komisie sa zdá, že Poľská republika uvádza, že oneskorenie s oznámením napadnutého rozhodnutia z 12. októbra 2007 malo za dôsledok vznik druhého rozhodnutia, teda actus contrarius, odmietajúceho údajné schválenie odchýlok uvádzaných oznámeným návrhom zákona. Toto odôvodnenie je zjavne nesprávne a odporuje samotnému obsahu žaloby, keďže Poľská republika nespochybňuje, že napadnuté rozhodnutie bolo prijaté 12. októbra 2007.
50 Po štvrté výkladu Komisie nasvedčuje znenie prvého a tretieho pododseku článku 95 ods. 6 ES, ktoré sa týkajú práve „oznámenia“, na rozdiel od druhého pododseku tohto ustanovenia. Podľa Komisie preto doslovný výklad článku 95 ods. 6 ES umožňuje prijať názor, že jedinou podmienkou, ktorú treba splniť na to, aby si splnila svoju povinnosť overenia, je, aby prijala rozhodnutie v lehote šiestich mesiacov, ktorá jej je poskytnutá. Tento výklad bol Súdnym dvorom potvrdený v jeho rozsudku Land Oberösterreich a Rakúska republika/Komisia Európskych spoločenstiev, už citovanom v bode 36 vyššie (body 37 a 40). Poľská republika okrem toho uznala, že požiadavka oznámenia v šesťmesačnej lehote by skrátila čas, ktorý je skutočne k dispozícii na prijatie rozhodnutia Komisiou, na úkor postupu overenia a povinnosti odôvodnenia uvedeného rozhodnutia. Tento výklad sa zdá byť najvhodnejší tiež vzhľadom na cieľ článku 95 ods. 6 ES, ktorým je definovať časový úsek, v rámci ktorého musí Komisia rozhodnúť o vnútroštátnych ustanoveniach, ktoré sú jej oznámené s cieľom odchýliť sa od opatrení harmonizácie vnútorného trhu.
51 Na druhom mieste Zmluva ES stanovuje, že hoci oznámenie rozhodnutia Komisie má vplyv na nadobudnutie jeho účinnosti vo vzťahu k jeho adresátom, ako aj na určenie začiatku lehoty na podanie žaloby, zostáva bez vplyvu na platnosť uvedeného rozhodnutia.
52 Po prvé vo svojom rozsudku Imperial Chemical Industries/Komisia, už citovanom v bode 42 vyššie (bod 39), Súdny dvor zastával názor, že pochybenia v postupe oznámenia rozhodnutia vykonávanom podľa článku 254 ods. 3 ES nezávisia od aktu, a teda nemôžu spôsobovať jeho vadu. V prejednávanej veci omeškanie, ku ktorému došlo pri oznámení napadnutého rozhodnutia, vyvolané technickou chybou môže predstavovať takéto pochybenie. Okrem toho vo svojom rozsudku Geigy/Komisia, už citovanom v bode 42 vyššie (bod 18), Súdny dvor skúmal otázku oznámenia vzhľadom na lehotu na podanie žaloby uvedenú v článku 230 ES. Po tom, čo konštatoval, že pochybenia pri oznámení nebránili žalobcovi podať žalobu, považoval žalobný dôvod založený na porušení článku 254 ods. 3 ES za neprípustný z dôvodu absencie záujmu na konaní. Okrem toho vo svojom rozsudku König, už citovanom v bode 42 vyššie (body 6 až 8), Súdny dvor konštatoval, že omeškanie, ku ktorému došlo pri uverejnení nariadenia, neovplyvňuje jeho platnosť, ale iba dátum, od ktorého sa tento akt môže uplatňovať a vytvárať právne účinky. Nakoniec vo svojom rozsudku z 23. novembra 1999, Portugalsko/Rada (C‑149/96, Zb. s. I‑8395, bod 54), Súdny dvor tiež uviedol, že oneskorené uverejnenie rozhodnutia Rady v Úradnom vestníku Európskej únie neovplyvňuje platnosť tohto aktu.
53 Po druhé odkaz žalobkyne na rozsudok Španielsko/Komisia, už citovaný v bode 37 vyššie, neberie ohľad na špecifický kontext a právne účinky konania uvádzaného v článku 95 ods. 6 ES. Podľa Komisie sa článok 95 ods. 6 ES týka zjavnej odchýlky od pravidiel vnútorného trhu zapracovaných do návrhu právnej úpravy členského štátu, ktorá ale za určitých podmienok môže byť tolerovaná. Absencia oznámenia rozhodnutia, ktoré bolo prijaté podľa predmetného ustanovenia v šesťmesačnej lehote, nemôže mať za dôsledok nezákonnosť tohto rozhodnutia pod hrozbou zbavenia Komisie akejkoľvek možnosti neskoršej právnej kontroly vnútroštátnych ustanovení, ktoré sú odchýlkami, čo by určite nebolo v súlade s úmyslom autorov Zmluvy. Naopak, v rozsudku Španielsko/Komisia, už citovanom v bode 37 vyššie, zrušenie sporného rozhodnutia z dôvodu jeho oznámenia po stanovenej lehote malo za dôsledok iba novú právnu kvalifikáciu návrhu štátnej pomoci, zachovávajúc tak možnosť právnej kontroly zo strany Komisie. Okrem toho rozsudok Španielsko/Komisia, už citovaný v bode 37 vyššie, sa týkal skutkovej a právnej situácie, ktorá bola úplne odlišná od tejto veci. Konkrétne požiadavka bezodkladného oznámenia rozhodnutia prijatého na základe nariadenia č. 659/1999 je výslovne uvedená v článku 25 predmetného nariadenia, čo nie je prípad článku 95 ods. 6 ES a článku 254 ods. 3 ES. Preto odôvodnenie Súdneho dvora nemá absolútnu povahu.
54 Po tretie právne účinky oznámenia napadnutého rozhodnutia 4. decembra 2007 spočívali na jednej strane v začatí plynutia lehoty na podanie žaloby uvádzanej článkom 230 piatym pododsekom ES a na druhej strane v možnosti napadnúť napadnuté rozhodnutie Poľskou republikou. V prejednávanej veci Komisia na jednej strane uvádza, že Poľská republika neprijala články 111 a 172 návrhu zákona počas obdobia predchádzajúceho oznámeniu napadnutého rozhodnutia ani po jeho oznámení, a na druhej strane, že na podporu svojej žaloby sa žalobkyňa dovoláva iba oznámenia napadnutého rozhodnutia zo 4. decembra 2007. Z judikatúry vyplýva, že uvedené oznámenie neovplyvňuje platnosť napadnutého rozhodnutia, ale predstavuje iba prekážku možnosti jeho napadnutia Poľskou republikou počas obdobia plynúceho od 12. októbra 2007 do 4. decembra 2007. Okrem toho sa možno domnievať, že Poľská republika mala vedomosť o zamietnutí návrhu zákona pred oficiálnym oznámením napadnutého rozhodnutia.
Posúdenie Všeobecným súdom
55 Na úvod treba pripomenúť, že Zmluva ES má za cieľ vytvorenie vnútorného trhu, ktorý so sebou prináša priestor bez vnútorných hraníc, kde bude zabezpečený voľný pohyb tovarov, osôb, služieb a kapitálu. Na tento účel Zmluva ES uvádzala prijatie opatrení týkajúcich sa aproximácie právnych poriadkov členských štátov. V rámci vývoja primárneho práva Jednotný európsky akt do tejto zmluvy zaviedol nové ustanovenie, článok 100 A Zmluvy EHS (rozsudok Súdneho dvora z 20. marca 2003, Dánsko/Komisia, C‑3/00, Zb. s. I‑2643, bod 56), ktorý bol pri nadobudnutí platnosti Amsterdamskej zmluvy 1. mája 1999 nahradený článkom 95 ES.
56 Amsterdamská zmluva tak zaviedla zmeny do kapitoly 3 týkajúcej sa aproximácie právnych poriadkov členských štátov, hlavy V, tretej časti Zmluvy ES (rozsudok Súdneho dvora z 21. januára 2003, Nemecko/Komisia, C‑512/99, Zb. s. I‑845, bod 38).
57 Podľa znenia článku 100 A ods. 4 Zmluvy ES, ak po prijatí harmonizačného opatrenia členský štát považuje za nevyhnutné použiť vnútroštátne ustanovenia z dôvodov dôležitých potrieb uvádzaných v článku 36 Zmluvy ES alebo ustanovenia vzťahujúce sa na ochranu životného alebo pracovného prostredia, oboznámi s týmito ustanoveniami Komisiu. Komisia dotknuté ustanovenia potvrdí po overení, že nie sú prostriedkom svojvoľnej diskriminácie alebo skrytým obmedzovaním obchodu medzi členskými štátmi (rozsudky Súdneho dvora zo 17. mája 1994, Francúzsko/Komisia, C‑41/93, Zb. s. I‑1829, bod 27, a Nemecko/Komisia, už citovaný v bode 56 vyššie, bod 39). Členský štát môže uplatňovať vnútroštátne ustanovenia oznámené podľa článku 100 A ods. 4 Zmluvy ES až po tom, čo od Komisie získal rozhodnutie, ktoré ich potvrdzuje (rozsudok Francúzsko/Komisia, už citovaný, bod 30).
58 Článok 100 A ods. 4 Zmluvy ES nestanovoval žiadnu lehotu, v ktorej mala Komisia potvrdiť ustanovenia, ktoré jej boli oznámené. Súdny dvor však zastával názor, že absencia lehoty v tejto oblasti nezbavuje Komisiu povinnosti konať v rámci svojich zodpovedností so všetkou požadovanou obozretnosťou (rozsudok Kortas, už citovaný v bode 47 vyššie, bod 34).
59 Článok 95 ES, ktorý podľa Amsterdamskej zmluvy nahradil a zmenil článok 100 A Zmluvy ES, rozlišuje podľa toho, či oznámené ustanovenia sú vnútroštátnymi ustanoveniami, ktoré existovali pred harmonizáciou, alebo vnútroštátnymi ustanoveniami, ktoré chce dotknutý členský štát zaviesť. V prvom prípade, ktorý uvádza článok 95 ods. 4 ES, musí byť zachovanie skorších vnútroštátnych ustanovení odôvodnené dôležitými dôvodmi uvedenými v článku 30 ES alebo týkajúcimi sa ochrany životného alebo pracovného prostredia. V druhom prípade uvedenom v článku 95 ods. 5 ES majú členské štáty povinnosť predložiť Komisii na schválenie všetky vnútroštátne ustanovenia, ktoré sú odchýlkou, ktoré považujú za potrebné (rozsudok Súdneho dvora zo 6. novembra 2008, Holandsko/Komisia, C‑405/07 P, Zb. s. I‑8301, bod 51). Za takého predpokladu musí zavedenie nových vnútroštátnych ustanovení vychádzať z nových vedeckých poznatkov týkajúcich sa ochrany životného alebo pracovného prostredia z dôvodu špecifických problémov tohto členského štátu, ktoré vznikli po prijatí harmonizačného opatrenia (rozsudok Nemecko/Komisia, už citovaný v bode 56 vyššie, bod 40).
60 Treba zdôrazniť, že podľa článku 95 ods. 6 druhého pododseku ES vnútroštátne ustanovenia, ktoré sú odchýlkou, sa považujú za schválené, ak sa Komisia nevysloví v lehote šiestich mesiacov po oznámeniach uvádzaných v odsekoch 4 a 5 tohto ustanovenia. Okrem toho podľa článku 95 ods. 6 tretieho pododseku ES predĺženie tejto lehoty nie je možné, ak vec nie je zložitá a nehrozí nebezpečenstvo pre ľudské zdravie (rozsudok Land Oberösterreich a Rakúska republika/Komisia Európskych spoločenstiev, už citovaný v bode 36 vyššie, bod 40).
61 Z tohto ustanovenia vyplýva, že normotvorca Spoločenstva považoval za potrebné uložiť v Amsterdamskej zmluve Komisii určitú lehotu na pristúpenie k overovaniu vnútroštátnych ustanovení, ktoré jej boli oznámené (pozri v tomto zmysle rozsudok Kortas, už citovaný v bode 47 vyššie, bod 33).
62 Podľa judikatúry z druhého pododseku článku 95 ods. 6 ES vyplýva, že zámerom autorov Zmluvy bolo rýchle ukončenie postupu uvádzaného v tomto článku s cieľom chrániť záujem žiadajúceho členského štátu na stanovení uplatniteľných predpisov, ako aj v záujme riadneho fungovania vnútorného trhu (pozri v tomto zmysle rozsudky Dánsko/Komisia, už citovaný v bode 55 vyššie, bod 49, a Land Oberösterreich a Rakúska republika/Komisia Európskych spoločenstiev, už citovaný v bode 36 vyššie, body 40 a 41; rozsudok Súdu prvého stupňa z 5. októbra 2005, Land Oberösterreich a Rakúska republika/Komisia Európskych spoločenstiev, T‑366/03 a T‑235/04, Zb. s. II‑4005, bod 43).
63 V prejednávanej veci je nesporné, že napadnuté rozhodnutie bolo oznámené Poľskej republike 4. decembra 2007, teda po šesťmesačnej lehote uvádzanej článkom 95 ods. 6 prvým pododsekom ES.
64 Komisia však v tejto súvislosti uvádza, že napadnuté rozhodnutie bolo prijaté 12. októbra 2007, teda pred uplynutím šesťmesačnej lehoty uvedenej v článku 95 ods. 6 druhom pododseku ES, a že preto splnila povinnosť, ktorá jej vyplýva z tohto ustanovenia.
65 Na podporu tohto tvrdenia Komisia predložila viacero dokumentov týkajúcich sa postupu prijatia napadnutého rozhodnutia, a to kópiu oznámenia pre členov Komisie z 9. októbra 2007 týkajúceho sa zrýchleného písomného konania E/2254/2007 s cieľom prijať napadnuté rozhodnutie, kópiu dodatku k tomuto oznámeniu z 11. októbra 2007 (ktorý je označený pečiatkou uvádzajúcou „SCHVÁLENÉ 12. OKT. 2007 SGAII – 11h“) a kópiu oznámenia pre členov Komisie z 12. októbra 2007 s nadpisom „Schválenie písomných konaní“, ktorým riaditeľ kancelárie hlavného sekretariátu Komisie predkladá akt členom Komisie, ktorí prijali napadnuté rozhodnutie 12. októbra 2007 v písomnom konaní.
66 Z týchto dokumentov vyplýva, že členovia Komisie boli 12. októbra 2007 vyzvaní vysloviť sa formou zrýchleného písomného konania k návrhu pochádzajúcemu od Generálneho riaditeľstva „Životné prostredie“ na schválenie rozhodnutia Komisie týkajúceho sa návrhu zákona.
67 V rozpore s tvrdeniami Komisie prijatie napadnutého rozhodnutia k tomuto dátumu však nemohlo mať za účinok prerušenie plynutia šesťmesačnej lehoty uvedenej v článku 95 ods. 6 prvom pododseku ES. Napadnuté rozhodnutie sa podľa znenia článku 254 ods. 3 ES stalo účinným od jeho oznámenia jeho adresátovi, v danom prípade Poľskej republike (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 8. marca 1979, Salumificio di Cornuda, 130/78, Zb. s. 867, bod 23, a z 20. novembra 2008, Foselev Sud-Ouest, C‑18/08, Zb. s. I‑8745, bod 18).
68 Je pravda, ako to poznamenáva Komisia, že článok 95 ods. 6 druhý pododsek ES sa týka na rozdiel od tretieho pododseku tohto ustanovenia, „absencie rozhodnutia“ Komisie. Treba však konštatovať, že pokiaľ ide o rozhodnutie, ktorého cieľom je zabrániť prijatiu vnútroštátnych ustanovení oznámených Komisii členským štátom, jeho nadobudnutie účinnosti, ktoré sa musí zhodovať s prerušením šesťmesačnej lehoty uvedenej v článku 95 ods. 6 prvom pododseku ES, nemôže predchádzať dátumu, ku ktorému sa stane napadnuteľným zo strany tohto členského štátu, teda dátumu jeho oznámenia (pozri analogicky rozsudok Španielsko/Komisia, už citovaný v bode 37 vyššie, bod 32). Komisia v tejto súvislosti okrem toho počas pojednávania v odpovedi na otázku Súdu prvého stupňa potvrdila, že od nadobudnutia platnosti Amsterdamskej zmluvy nebolo žiadne rozhodnutie Komisie, ktoré bolo prijaté podľa článku 95 ods. 6 ES, oznámené dotknutému členskému štátu po šesťmesačnej lehote uvedenej v prvom pododseku tohto ustanovenia.
69 Vzhľadom na vyššie uvedené, článok 95 ods. 6 druhý pododsek ES, ktorý sa týka „absencie rozhodnutia Komisie v lehote [šiestich mesiacov uvádzanej v prvom pododseku tohto ustanovenia]“, nemôže byť vykladaný tak, že k prerušeniu plynutia lehoty vedie samotné prijatie rozhodnutia nezávisle od jeho oznámenia. Ako to poznamenáva Poľská republika, vnútorný rozhodovací proces Komisie nie je pre dotknutý členský štát vo všeobecnosti postrehnuteľný. Preto ak by sa pri prerušení plynutia lehoty vychádzalo z prijatia rozhodnutia a nie z jeho oznámenia dotknutému členskému štátu, táto lehota by sa voči uvedenému členskému štátu predlžovala (pozri v tomto zmysle návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Alber k rozsudku Španielsko/Komisia, už citovanému v bode 37 vyššie, body 66 a 67).
70 Tento záver nemôže byť spochybnený tvrdením Komisie, podľa ktorého sa „technická chyba“ stala pri oznámení napadnutého rozhodnutia pripraveného generálnym sekretariátom Komisie tak, že toto rozhodnutie bolo vynechané zo zoznamu rozhodnutí, ktoré majú byť oznámené, pretože takúto chybu možno pripísať výlučne Komisii.
71 Z týchto úvah vyplýva, že k zásahu napadnutým rozhodnutím, prijatým 12. októbra a oznámeným poľským orgánom až 4. decembra 2007, došlo po šesťmesačnej lehote uvedenej v článku 95 ods. 6 prvom pododseku ES. Od uplynutia uvedenej lehoty sa teda návrh zákona považoval za schválený, a preto nemohol byť Komisiou zamietnutý napadnutým rozhodnutím.
72 Z vyššie uvedeného vyplýva, že tomuto žalobnému dôvodu treba vyhovieť a napadnuté rozhodnutie treba zrušiť.
O trovách
73 Podľa článku 87 ods. 2 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý nemal vo veci úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže Komisia nemala vo veci úspech, je opodstatnené zaviazať ju na náhradu trov konania v súlade s návrhom Poľskej republiky.
74 Podľa článku 87 ods. 4 rokovacieho poriadku Česká republika, Helénska republika a Rakúska republika znášajú svoje trovy konania.
Z týchto dôvodov
VŠEOBECNÝ SÚD (ôsma komora)
rozhodol a vyhlásil:
1. Rozhodnutie Komisie 2008/62/ES z 12. októbra 2007 týkajúce sa článkov 111 a 172 poľského návrhu zákona o geneticky modifikovaných organizmoch oznámených Poľskou republikou podľa článku 95 ods. 5 ES, ktoré sú odchýlkami od ustanovení smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/18/ES o zámernom uvoľnení geneticky modifikovaných organizmov do životného prostredia, sa zrušuje.
2. Európska komisia znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania Poľskej republiky.
3. Česká republika, Helénska republika a Rakúska republika znášajú svoje vlastné trovy konania.
|
Martins Ribeiro |
Papasavvas |
Dittrich |
Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 9. decembra 2010.
Podpisy
* Jazyk konania: poľština.