Spojené veci C‑395/08 a C‑396/08

Istituto nazionale della previdenza sociale (INPS)

proti

Tiziane Brunovej a i.

(návrhy na začatie prejudiciáneho konania podané Corte d'appello di Roma)

„Smernica 97/81/ES – Rámcová dohoda o práci na kratší pracovný čas – Rovnosť zaobchádzania s pracovníkmi na kratší pracovný čas a na plný úväzok – Výpočet odpracovanej doby potrebnej na získanie starobného dôchodku – Vylúčenie neodpracovaných období – Diskriminácia“

Abstrakt rozsudku

1. Právo Únie – Zásady – Základné práva – Sociálne práva

(Článok 136 prvý odsek ES; Zmluva FEÚ, preambula, tretí odsek; smernica Rady 97/81, príloha, doložka 4)

2. Sociálna politika – Rámcová dohoda o práci na kratší pracovný čas, ktorú uzavreli UNICE, CEEP a ETUC – Smernica 97/81

(Článok 141 ES; smernica Rady 97/81, príloha, doložka 4, bod 1)

3. Sociálna politika – Rámcová dohoda o práci na kratší pracovný čas, ktorú uzavreli UNICE, CEEP a ETUC – Smernica 97/81

(Smernica Rady 97/81, príloha, doložka 4)

4. Sociálna politika – Rámcová dohoda o práci na kratší pracovný čas, ktorú uzavreli UNICE, CEEP a ETUC – Smernica 97/81

(Smernica Rady 97/81, príloha, doložky 1, 4 a doložka 5 bod 1)

1. Rámcová dohoda o práci na kratší pracovný čas, ktorú uzavreli UNICE, CEEP a ETUC, nachádzajúca sa v prílohe smernice 97/81 a najmä jej doložka 4 majú účel, ktorý sleduje základné ciele uvedené v článku 1 dohody o sociálnej politike a prenesené do článku 136 prvého odseku ES, ako aj tretieho odseku preambuly Zmluvy FEÚ a bodu 7 a bodu 10 prvého odseku Charty základných sociálnych práv pracovníkov Spoločenstva, na ktorú odkazuje ustanovenie Zmluvy ES uvedené vyššie. Tieto základné ciele sa vzťahujú na zlepšenie životných a pracovných podmienok, ako aj existenciu primeranej sociálnej ochrany pracovníkov. Presnejšie ide o zlepšenie pracovných podmienok pracovníkov na kratší pracovný čas a o zabezpečenie ochrany proti diskriminácii.

Vzhľadom na tieto ciele sa doložka 4 rámcovej dohody musí chápať tak, že vyjadruje zásadu sociálneho práva Únie, ktorá nemôže byť vykladaná reštriktívne.

(pozri body 30, 32)

2. Dôchodkové zabezpečenia, ktoré závisia od pracovnoprávneho vzťahu medzi zamestnancom a zamestnávateľom, s výnimkou zákonných dôchodkových dávok sociálneho zabezpečenia, ktoré závisia skôr od sociálnych hľadísk ako od takéhoto pracovnoprávneho vzťahu, patria do pojmu podmienky zamestnania v zmysle doložky 4 bodu 1 rámcovej dohody o práci na kratší pracovný čas, ktorú uzavreli UNICE, CEEP a ETUC, nachádzajúcej sa v prílohe smernice 97/81.

V tejto súvislosti môže mať rozhodujúcu povahu jedine kritérium založené na zistení, že starobný dôchodok sa pracovníkovi vypláca na základe pracovného vzťahu, ktorý ho spája s jeho bývalým zamestnávateľom, teda kritérium zamestnania vyvodené zo samotného znenia článku 141 ES. Toto kritérium však nemá výlučnú povahu, pretože dôchodky vyplácané zo zákonných systémov sociálneho zabezpečenia môžu úplne alebo čiastočne zohľadňovať odmenu poskytovanú za pracovnú činnosť. Napriek tomu dôvody sociálnej politiky, organizácie štátu, etické dôvody alebo dôvody rozpočtovej povahy, ktoré mali alebo mohli mať úlohu pri úprave určitého systému vnútroštátnym zákonodarcom, nemôžu prevážiť v prípade, ak sa dôchodok týka len určitej osobitnej kategórie pracovníkov, ak priamo závisí od odpracovaného času a ak sa jeho výška vypočítava na základe poslednej mzdy.

Na určenie, či starobný dôchodok patrí do pôsobnosti rámcovej dohody, je na vnútroštátnom súde, ktorý jediný je príslušný posúdiť okolnosti sporu, o ktorom rozhoduje, a vyložiť príslušnú vnútroštátny právnu úpravu, aby určil, či sú tieto podmienky splnené.

(pozri body 42, 46 – 48)

3. Pokiaľ ide o starobný dôchodok, doložka 4 rámcovej dohody o práci na kratší pracovný čas, ktorú uzavreli UNICE, CEEP a ETUC, nachádzajúca sa v prílohe smernice 97/81, sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá pracovníkom s vertikálno-cyklickým pracovným úväzkom na kratší pracovný čas vylučuje neodpracované obdobia z výpočtu doby potrebnej na získanie nároku na takýto dôchodok, pokiaľ takéto rozdielne zaobchádzanie nie je odôvodnené objektívnymi dôvodmi.

Zásada pro rata temporis sa totiž na určenie dňa nadobudnutia nároku na dôchodok neuplatňuje, keďže tento deň závisí výlučne od odpracovanej doby pracovníka. Táto doba totiž zodpovedá skutočnej dobe pracovného vzťahu, a nie množstvu práce, ktorá bola počas neho poskytnutá. Zásada nediskriminácie medzi pracovníkmi na kratší pracovný čas a pracovníkmi na plný úväzok teda zahŕňa, aby bola doba zohľadňovaná na účely určenia dňa nadobudnutia nároku na dôchodok vypočítaná pre pracovníka na kratší pracovný čas tak, ako keby tento pracovník zastával miesto na plný úväzok, a aby sa tak neodpracované obdobia tiež zohľadnili.

(pozri body 66, 75, bod 1 výroku)

4. V prípade, že vnútroštátny súd, ktorý jediný je príslušný posúdiť okolnosti sporu, o ktorom rozhoduje, a vyložiť príslušnú vnútroštátny právnu úpravu, dospeje k názoru, podľa ktorého je vnútroštátna právna úprava nezlučiteľná s doložkou 4 rámcovej dohody o práci na kratší pracovný čas, ktorú uzavreli UNICE, CEEP a ETUC nachádzajúcou sa v prílohe smernice 97/81, je potrebné doložku 1 a doložku 5 bod 1 rámcovej dohody vykladať v tom zmysle, že rovnako bránia takejto právnej úprave.

(pozri body 48, 81, bod 2 výroku)

ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (druhá komora)

z 10. júna 2010 (*)

V spojených veciach C‑395/08 a C‑396/08,

ktorých predmetom sú návrhy na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 234 ES podané rozhodnutiami Corte d’appello di Roma (Taliansko) z 11. apríla 2008 a doručené Súdnemu dvoru 12. septembra 2008, ktoré súvisia s konaniami:

Istituto nazionale della previdenza sociale (INPS)

proti

Tiziane Brunovej,

Massimovi Pettinimu (C‑395/08),

Istituto nazionale della previdenza sociale (INPS)

proti

Daniele Lottiovej,

Clare Matteucciovej (C‑396/08),

SÚDNY DVOR (druhá komora),

v zložení: predseda druhej komory J. N. Cunha Rodrigues, sudcovia P. Lindh (spravodajkyňa), A. Rosas, A. Ó Caoimh a A. Arabadjiev,

generálna advokátka: E. Sharpston,

tajomník: R. Şereş, referentka,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 29. októbra 2009,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

– Istituto nazionale della previdenza sociale (INPS), v zastúpení: A. Sgroi, avvocato,

– T. Bruno a M. Pettini, D. Lotti a C. Matteucci, v zastúpení: R. Carlino, avvocato,

– talianska vláda, v zastúpení: I. Bruni, splnomocnená zástupkyňa, za právnej pomoci M. Russo, avvocato dello Stato,

– Komisia Európskych spoločenstiev, v zastúpení: C. Cattabriga a M. van Beek, splnomocnení zástupcovia,

po vypočutí návrhov generálnej advokátky na pojednávaní 21. januára 2010,

vyhlásil tento

Rozsudok

1 Návrhy na začatie prejudiciálneho konania sa týkajú výkladu smernice Rady 97/81/ES z 15. decembra 1997 týkajúcej sa rámcovej dohody o práci na kratší pracovný čas, ktorú uzavreli UNICE, CEEP a ETUC (Ú. v. ES L 14, 1998, s. 9; Mim. vyd. 05/003, s. 267).

2 Tieto návrhy boli predložené v rámci sporu medzi Istituto nazionale della previdenza sociale (ďalej len „INPS“) a Tizianou Brunovou a Massimom Pettinim, ako aj sporu medzi INPS a Danielou Lottiovou a Clarou Matteucciovou z dôvodu určenia dosiahnutej odpracovanej doby na výpočet nároku na starobný dôchodok.

Právny rámec

Právo Európskej únie

3 Článok 1 smernice 97/81 spresňuje, že cieľom tejto smernice je vykonanie rámcovej dohody o práci na kratší pracovný čas uzavretej 6. júna 1997 medzi všeobecnými prierezovými priemyselnými organizáciami, konkrétne Úniou priemyselných a zamestnávateľských konfederácií Európy (UNICE), Európskou odborovou konfederáciou (ETUC) a Európskym strediskom podnikov s verejnou účasťou (CEEP), ktorá sa nachádza v prílohe tejto smernice (ďalej len „rámcová dohoda“).

4 Tretie odôvodnenie smernice 97/81 znie takto:

„keďže bod 7 Charty spoločenstva o základných sociálnych právach pracovníkov medzi iným ustanovuje, že ‚dokončenie vnútorného trhu musí viesť k zlepšeniu životných a pracovných podmienok pracovníkov v Európskom spoločenstve. Tento proces musí vyplynúť z aproximácie týchto podmienok pri zachovaní dosiahnutého zlepšenia, najmä čo sa týka… foriem práce iných, ako je pracovný pomer na dobu neurčitú, ako sú pracovný pomer na dobu určitú, práca na kratší pracovný čas, nájomná práca a sezónna práca‘“.

5 Piate odôvodnenie uvedenej smernice znie takto:

„keďže závery essenskej Európskej rady zdôraznili potrebu prijať opatrenia na propagáciu zamestnania a rovnakých príležitostí pre mužov a ženy a vyzývali k opatreniam zameraným na zvýšenie intenzity rastu zamestnaní, predovšetkým pomocou pružnejšej organizácie práce, spôsobom, ktorý by spĺňal želania zamestnancov a požiadavky hospodárskej súťaže“.

6 Dvadsiate tretie odôvodnenie uvedenej smernice uvádza:

„keďže Charta spoločenstva o základných sociálnych právach pracovníkov uznáva význam boja proti všetkým formám diskriminácie, zvlášť vychádzajúcej z pohlavia, farby, rasy, názorov a vierovyznania“.

7 Prvé dva odseky preambuly rámcovej dohody znejú:

„Táto rámcová dohoda je príspevkom k celkovej európskej stratégii pre zamestnanie. Práca na kratší pracovný čas mala v nedávnych rokoch významný vplyv na zamestnanie. Z toho dôvodu venovali zmluvné strany prioritnú pozornosť tejto forme práce. Zámerom strán je zvážiť potrebu podobných dohôd vzťahujúcich sa na iné formy pružnej práce.

Uznávajúc rozdielnosť situácií v členských štátoch a potvrdzujúc, že práca na kratší pracovný čas je veľmi dôležitá v určitých sektoroch a činnostiach, ustanovuje táto dohoda všeobecné zásady a minimálne požiadavky pre prácu na kratší pracovný čas. Ilustruje ochotu sociálnych partnerov stanoviť všeobecný rámec na odstraňovanie diskriminácie pracovníkov na kratší pracovný čas a pomôcť rozvoju príležitostí pre prácu na kratší pracovný čas na základe prijateľnom pre zamestnávateľov a pracovníkov.“

8 Ustanovenia rámcovej dohody, ktoré sú na účely prejednávanej veci relevantné, znejú:

„Všeobecné dôvody

…

(5) keďže zmluvné strany pripisujú význam opatreniam, ktoré by umožňovali prácu na kratší pracovný čas pre mužov a ženy na účely prípravy na dôchodok, zosúladenia pracovného a rodinného života a využívania príležitostí vzdelávania a školenia na zdokonaľovanie svojich schopností a pracovných príležitostí v spoločný prospech zamestnávateľov a pracovníkov a spôsobom, ktorý by napomáhal rozvoju podnikov;

…

Doložka 1: Účel

Účelom tejto rámcovej dohody je:

a) zabezpečiť odstránenie diskriminácie pracovníkov na kratší pracovný čas a zlepšiť kvalitu práce na kratší pracovný čas;

b) umožniť rozvoj práce na kratší pracovný čas na základe dobrovoľnosti a prispieť k pružnej organizácii pracovného času spôsobom, ktorý zohľadní potreby zamestnávateľov a pracovníkov.

…

Doložka 3: Definície

Na účely tejto dohody:

1. Termín ‚pracovník na kratší pracovný čas‘ sa vzťahuje na zamestnanca, ktorého bežný pracovný čas, vypočítaný na základe týždňa alebo priemeru doby zamestnania do jedného roka, je kratší ako bežný pracovný čas porovnateľného pracovníka na plný úväzok.

2. Termín ‚porovnateľný pracovník na plný úväzok‘ znamená pracovníka na plný úväzok v rovnakej organizácii, ktorý má rovnaký druh pracovnej zmluvy alebo pracovnoprávneho vzťahu, ktorý je prijatý na rovnakú alebo podobnú prácu/zamestnanie, pričom sa primerane zohľadňujú ostatné činitele, ktoré môžu zahŕňať služobný vek a kvalifikáciu/odbornosť.

Tam, kde nejestvuje porovnateľný pracovník na plný úväzok v tej istej organizácii, porovnanie sa vykoná pomocou odkazu na platnú kolektívnu zmluvu alebo, kde nejestvuje platná kolektívna zmluva, v súlade s vnútroštátnym právom, kolektívnymi zmluvami alebo praxou.

Doložka 4: Zásada nediskriminácie

1. Pokiaľ ide o podmienky zamestnania, s pracovníkmi na kratší pracovný čas sa nebude zaobchádzať nevýhodnejším spôsobom ako s porovnateľnými pracovníkmi na plný úväzok len preto, že pracujú na kratší pracovný čas, pokiaľ nebude odlišné zaobchádzanie odôvodnené objektívnymi dôvodmi.

2. Tam, kde to bude možné, bude platiť zásada časového pomeru (pro rata temporis).

3. Úpravy na uplatňovanie tejto doložky budú definovať členské štáty a/alebo sociálni partneri so zreteľom na európske právne predpisy, vnútroštátne právne predpisy, kolektívne zmluvy a prax.

4. Tam, kde to bude odôvodnené objektívnymi dôvodmi, členské štáty po porade so sociálnymi partnermi, v súlade s vnútroštátnym právom, kolektívnymi zmluvami a praxou, a/alebo sociálni partneri môžu, podľa potreby, umožniť prístup k zvláštnym podmienkam zamestnania podľa služobnej doby, odpracovaného času alebo pracovnej kvalifikácie. Kvalifikácie, vzťahujúce sa na prístup pracovníkov na kratší pracovný čas k určitým podmienkam zamestnania, je potrebné pravidelne kontrolovať so zreteľom na zásadu nediskriminácie vyjadrenú v doložke 4. 1.

Doložka 5: Príležitosti pre prácu na kratší pracovný čas

1. V súvislosti s doložkou 1 tejto dohody a zásadou nediskriminácie medzi pracovníkmi na kratší pracovný čas a plný úväzok:

a) Členské štáty, po porade so sociálnymi partnermi, v súlade s vnútroštátnym právom alebo praxou, by mali identifikovať a analyzovať prekážky právnej alebo správnej povahy, ktoré môžu obmedzovať príležitosti na prácu na kratší pracovný čas, a podľa možnosti ich odstraňovať;

b) sociálni partneri, konajúc v rámci svojej právomoci a prostredníctvom postupov ustanovených v kolektívnych zmluvách, by mali identifikovať a analyzovať prekážky, ktoré môžu obmedzovať príležitosti na prácu na kratší pracovný čas, a podľa možnosti ich odstraňovať.

…“

Vnútroštátne právo

Legislatívny dekrét č. 61/2000

9 Smernica 97/81 bola do talianskeho právneho poriadku prebratá legislatívnym dekrétom č. 61 z 25. februára 2000, ktorým sa vykonáva smernica 97/81/ES týkajúca sa rámcovej dohody o práci na kratší pracovný čas, ktorú uzavreli UNICE, CEEP a ETUC (GURI č. 66 z 20. marca 2000). Tento legislatívny dekrét v znení uplatniteľnom na spor na veci samej (ďalej len „legislatívny dekrét č. 61/2000“) obsahuje v článku 1 tieto definície:

„a) ‚plný úväzok‘ je obvyklá pracovná doba, ktorá je stanovená v článku 3 ods. 1 legislatívneho dekrétu č. 66 z 8. apríla 2003, alebo prípadne kratšia pracovná doba stanovená uplatniteľnými kolektívnymi zmluvami;

b) ‚úväzok na kratší pracovný čas‘ je pracovná doba stanovená v individuálnej pracovnej zmluve, ktorú musí zamestnanec dodržiavať a ktorá je kratšia ako pracovná doba uvedená v písm. a);

c) ‚horizontálny pracovný úväzok na kratší pracovný čas‘ je pracovný úväzok, v ktorom je skrátenie pracovnej doby v porovnaní s plným pracovným úväzkom stanovené v pomere k obvyklej dennej pracovnej dobe;

d) ‚vertikálny pracovný úväzok na kratší pracovný čas‘ je pracovný úväzok, v ktorom je dohodnuté, že práca sa bude vykonávať na základe plného pracovného úväzku, ale bude obmedzená na vopred stanovené obdobia v každom týždni, mesiaci alebo roku;

d-a) ‚zmiešaný pracovný úväzok na kratší pracovný čas‘ je pracovný úväzok, ktorý kombinuje obidva druhy upravené vyššie v písm. c) a d);

e) ‚dodatočná práca‘ je práca vykonávaná nad rámec pracovnej doby odsúhlasenej zmluvnými stranami v zmysle článku 2 ods. 2 a v medziach práce na plný úväzok.“

10 Článok 9 ods. 1 a 4 legislatívneho dekrétu č. 61/2000 znie takto:

„1. Minimálna hodinová mzda, ktorá sa musí započítať ako základ pre výpočet príspevkov na sociálne zabezpečenie platených pracovníkom na kratší pracovný čas, sa stanovuje vynásobením počtu odpracovaným dní v týždni v obvyklej pracovnej dobe a denného minima stanoveného článkom 7 zákonného dekrétu č. 463 z 12. septembra 1983, zmeneného a doplneného zákonom č. 638 z 11. novembra 1983, a vydelením takto získanej výšky počtom hodín odpracovaných každý týždeň v priebehu obvyklej pracovnej doby stanovenej vnútroštátnou kolektívnou zmluvou v príslušnom sektore pre pracovníkov na plný úväzok.

…

4. Na účely výpočtu starobného dôchodku v prípade, že pracovná zmluva na plný úväzok bola zmenená na pracovnú zmluvu na kratší pracovný čas alebo opačne, sa obdobia plného pracovného úväzku započítajú v plnom rozsahu a obdobia úväzku na kratší pracovný čas v pomere ku skutočne odpracovaným hodinám.“

Zákonný dekrét č. 463 z 12. septembra 1983

11 Článok 7 zákonného dekrétu č. 463 z 12. septembra 1983, ktorý sa týka naliehavých opatrení v oblasti sociálneho poistenia a zdravia a nakladania s verejnými výdavkami, ustanovení pre rôzne úseky verejnej správy a predĺženia niektorých lehôt (GURI č. 250 z 12. septembra 1983), v znení zákona č. 638 z 11. novembra 1983, znie:

„1. Za každý kalendárny rok nasledujúci po roku 1983 sa počet týždenných príspevkov, ktoré sa majú pracovníkom započítať počas roka na účely výpočtu starobného dôchodku vyplácaného [INPS], musí rovnať počtu týždňov v takom roku, za ktoré bola vyplácaná mzda alebo ktoré sú uznané ako ekvivalent v súlade s pravidlami pre [náhradné doby poistenia], za predpokladu, že za každý takýto týždeň vyplácaná mzda alebo suma započítaná na základe náhradnej doby poistenia nie je nižšia ako 30 % minimálneho mesačného dôchodku vyplácaného Fondom pre zamestnanecké dôchodky 1. januára príslušného roku. S účinnosťou od platobného obdobia zahrnujúceho 1. január 1984 nesmie byť dolná hranica denných dávok, vrátane denného minima priemernej obvyklej mzdy pre všetky splatné príspevky súvisiace so sociálnym poistením a sociálnou podporou, nižšia ako 7,5 % minimálneho mesačného dôchodku vyplácaného Fondom pre zamestnanecké dôchodky 1. januára príslušného roka.

2. Ak to tak nie je, započíta sa počet týždenných príspevkov, ktorý sa rovná (zaokrúhlene smerom hore) výsledku získanému podielom celkovej výšky vyplácanej mzdy alebo výšky stanovenej na základe náhradnej doby poistenia počas kalendárneho roka a mzdy uvedenej v predchádzajúcom odseku. Bez ohľadu na skutočnú dĺžku doby poistenia sa príspevky stanovené takýmto spôsobom započítajú do obdobia, ktoré zahrnuje rovnaký počet týždňov, za ktoré bola mzda vyplácaná alebo za ktoré bola započítaná suma stanovená na základe náhradnej doby poistenia a boli za ňu odvádzané príspevky, a to spätne od posledného odpracovaného týždňa alebo týždňa, ktorý bol započítaný na základe náhradnej doby poistenia.

3. Ustanovenia predchádzajúcich odsekov sa uplatnia na obdobie po 31. decembri 1983, pokiaľ ide o nároky na iné dávky než na dôchodky, pre ktoré je pre INPS stanovená príspevková povinnosť.

4. Na rok, od ktorého sa dôchodok vypláca, sa počet týždenných príspevkov, ktoré sa majú zamestnancovi započítať za obdobie medzi prvým dňom roka a dňom odchodu do dôchodku, stanoví na základe uplatnenia pravidiel stanovených v predchádzajúcich odsekoch len pre týždne zahrnuté do relevantného obdobia, ktoré boli skutočne odpracované alebo ktoré boli započítané na základe náhradných dôb poistenia. Rovnaké kritérium sa uplatní na ostatné dávky sociálneho zabezpečenia a sociálnej pomoci.

5. Ustanovenia uvedené v bodoch 1, 2, 3 a 4 tohto článku sa neuplatnia na pracovníkov pracujúcich v domácnostiach a rodinách, poľnohospodárov, učňov a na obdobia vykonávania vojenskej alebo podobnej služby. …“

Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky

12 Odporcovia v spore vo veci samej tvoria personál kabíny lietadla v leteckej spoločnosti Alitalia. Títo zamestnanci pracujú na kratší pracovný čas podľa úväzku nazvaného „vertikálno-cyklický pracovný úväzok na kratší pracovný čas“. Ide o spôsob organizácie práce, v ktorom zamestnanec pracuje počas určitých týždňov alebo mesiacov v roku na plný úväzok alebo na úväzok na kratší pracovný čas. Tvrdia, že z dôvodu povahy práce personálu kabíny lietadla je vertikálno-cyklický pracovný úväzok na kratší pracovný čas jedinou možnosťou úväzku na kratší pracovný čas, ktorú ich kolektívna zmluva upravuje.

13 Títo zamestnanci vytýkajú INPS, že ako dobu, počas ktorej boli odvádzané príspevky a ktorá je započítateľná kvôli získaniu nároku na dôchodok, zohľadňuje iba odpracované obdobie, a nie aj neodpracované obdobie, ktoré sa rovná ich zníženiu počtu hodín v porovnaní s porovnateľným pracovníkmi na plný úväzok. Podali tak žaloby na Tribunale di Roma, ktorými napadli individuálne výpočty započítateľných období odvádzania príspevkov, ktoré im vypočítal INPS. V týchto žalobách zamestnanci v podstate uvádzajú, že vylúčenie neodpracovaných období zavádza rozdielne zaobchádzanie s pracovníkmi s vertikálno-cyklickým pracovným úväzkom na kratší pracovný čas a pracovníkmi, ktorý si vybrali úväzok horizontálneho typu a nachádzajú sa vo výhodnejšej situácii za porovnateľné obdobie zamestnania. Keďže tento súd uvedeným žalobám vyhovel, INPS podala odvolanie na Corte d’appello di Roma. Na podporu odvolania INPS v podstate tvrdí, že obdobia odvádzania platieb, ktoré sa započítavajú na účely získania nároku na dôchodok, sú obdobia, počas ktorých odporcovia v spore vo veci samej skutočne pracovali a počas ktorých boli odmeňovaní a odvádzali príspevky, a tento výpočet bol uskutočnený prostredníctvom pro rata temporis.

14 Za týchto podmienok Corte d’appello di Roma rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky, ktoré sú v oboch sporoch vo veci samej rovnaké:

„1. Je právna úprava Talianskej republiky (t. j. článok 7 ods. 1 zákona č. 638 [z 11. novembra 1983]), ktorá vedie k tomu, že do započítateľného obdobia prispievania na získanie nároku na starobný dôchodok nemožno zobrať do úvahy obdobia, počas ktorých poistenec zamestnaný na kratší pracovný čas vertikálnej povahy nepracoval, zlučiteľná so smernicou [97/81] a najmä s doložkou 4 [rámcovej dohody, ktorá tvorí prílohu smernice 97/81] týkajúcou sa zásady nediskriminácie?

2. Je uvedená vnútroštátna právna úprava zlučiteľná so smernicou [97/81] a najmä s doložkou 1 [rámcovej dohody, ktorá tvorí prílohu smernice 97/81] (ktorá stanovuje, že vnútroštátna právna úprava má umožniť rozvoj práce na kratší pracovný čas), s doložkou 4 a s doložkou 5 [uvedenej rámcovej dohody] (ktorá ukladá členským štátom odstrániť prekážky právnej alebo správnej povahy, ktoré môžu obmedzovať príležitosti na prácu na kratší pracovný čas), keďže je nespochybniteľné, že nemožnosť, aby sa na účely dôchodkového poistenia započítavali týždne, počas ktorých poistenec nepracoval, predstavuje významnú prekážku pri rozhodovaní sa pre prácu na kratší pracovný čas vertikálnej povahy?

3. Môže sa doložka 4 [uvedenej rámcovej dohody] týkajúca sa zásady nediskriminácie vzťahovať aj na rôzne typy pracovných zmlúv na kratší pracovný čas, keďže na základe vnútroštátnej právnej úpravy sa v prípade práce na kratší pracovný čas horizontálnej povahy pri rovnakom počte odpracovaných hodín v kalendárnom roku, počas ktorých poistenec poberal mzdu, započítavajú všetky týždne kalendárneho roka, na rozdiel od práce na kratší pracovný čas vertikálnej povahy?“

15 Uznesením predsedu Súdneho dvora z 3. decembra 2008 boli veci C‑395/08 a C‑396/08 spojené na účely písomnej a ústnej časti konania, ako aj na vyhlásenie rozsudku.

O prejudiciálnych otázkach

O prípustnosti

16 INPS sa domnieva, že návrhy na prejudiciálne konanie sú neprípustné z dôvodu, že rámcová dohoda sa na okolnosti vo veci samej nemôže uplatniť ani z vecného, ani z časového hľadiska.

17 Komisia Európskych spoločenstiev tvrdí, že rozhodnutiam o začatí prejudiciálneho konania chýba presnosť, pokiaľ ide o skutkové a právne okolnosti sporu vo veci samej, a preto tiež vyjadruje určité pochybnosti o ich prípustnosti.

18 Na začiatku je vhodné pripomenúť, že v rámci konania podľa článku 267 ZFEÚ prislúcha výlučne vnútroštátnemu súdu, ktorému bol spor predložený a ktorý musí prevziať zodpovednosť za vydávané súdne rozhodnutie, aby s prihliadnutím na osobitosti veci posúdil tak nevyhnutnosť prejudiciálneho rozhodnutia na to, aby vydal rozsudok, ako aj relevantnosť otázok, ktoré kladie Súdnemu dvoru. Preto pokiaľ sa predložené otázky týkajú výkladu práva Únie, Súdny dvor je v zásade povinný rozhodnúť (pozri najmä rozsudky z 18. júla 2007, Lucchini, C‑119/05, Zb. s. I‑6199, bod 436, a z 22. decembra 2008, Magoora, C‑414/07, Zb. s. I‑10921, bod 22).

19 Podľa ustálenej judikatúry pri otázkach týkajúcich sa výkladu práva Únie položených vnútroštátnym súdom v rámci právnej úpravy a skutkových okolností, ktoré tento súd vymedzí na svoju vlastnú zodpovednosť a ktorých presnosť Súdnemu dvoru neprináleží preverovať, platí prezumpcia relevantnosti. Súdny dvor môže zamietnuť návrh na začatie prejudiciálneho konania vnútroštátneho súdu len vtedy, ak je zjavné, že požadovaný výklad práva Únie nemá žiadnu súvislosť s realitou alebo predmetom sporu vo veci samej, ak ide o hypotetický problém alebo ak Súdny dvor nedisponuje skutkovými a právnymi podkladmi potrebnými na užitočnú odpoveď na otázky, ktoré sa mu položili (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 7. júna 2007, van der Weerd a i., C‑222/05 až C‑225/05, Zb. s. I‑4233, bod 22 a citovaná judikatúra).

20 V prejednávanej veci sa spory týkajú prípadnej diskriminácie pracovníkov, ktorí si zvolili určitý typ úväzku na kratší pracovný čas, v tomto prípade vertikálno‑cyklický pracovný úväzok na kratší pracovný čas, pri spôsoboch výpočtu odpracovanej doby potrebnej na získanie nároku na starobný dôchodok. Vnútroštátny súd sa pýta, či sú tieto spôsoby výpočtu v súlade so smernicou 97/81. Tento súd vo svojich rozhodnutiach o začatí prejudiciálneho konania vysvetlil dôvody, pre ktoré sa domnieva, že otázky položené Súdnemu dvoru sú relevantné a užitočné na rozhodnutie sporov, ktoré prejednáva. Hoci tieto rozhodnutia neobsahujú úplný výklad príslušných ustanovení uplatniteľnej vnútroštátnej právnej úpravy, sú dostatočne presné na to, aby mohol Súdny dvor na položené otázky užitočne odpovedať. Pokiaľ ide o otázku, či sa uvedená smernica a rámcová dohoda vzťahujú na spory vo veci samej, bude posúdená počas samotnej analýzy prejudiciálnych otázok.

21 Návrhy na začatie prejuciálneho konania preto musia byť vyhlásené za prípustné.

O veci samej

22 Svojimi tromi prejudiciálnymi otázkami sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či doložky 1, 4 a 5 rámcovej dohody bránia právnej úprave, o akú ide v prejednávanej veci, v rozsahu, v akom táto právna úprava pracovníkom s vertikálno-cyklickým pracovným úväzkom na kratší pracovný čas vylučuje neodpracované obdobia z výpočtu odpracovanej doby potrebnej na získanie nároku na starobný dôchodok, zatiaľ čo pracovníci s horizontálnym pracovným úväzkom na kratší pracovný čas a pracovníci s plným úväzkom takémuto pravidlu nepodliehajú.

23 Na začiatku je potrebné určiť, či a prípadne v akom rozsahu situácie, akými sú situácie v sporoch vo veciach samých, patria do pôsobnosti smernice 97/81 a rámcovej dohody, a to tak z vecného, ako i časového hľadiska.

O pôsobnosti rámcovej dohody

– O vecnej pôsobnosti

24 Smernica 97/81 a rámcová dohoda sa týkajú jednak podpory práce na kratší pracovný čas a jednak odstránenia diskriminácie medzi pracovníkmi na kratší pracovný čas a pracovníkmi na plný úväzok (pozri rozsudok z 24. apríla 2008, Michaeler a i., C‑55/07 a C‑56/07, Zb. s. I‑3135, bod 21).

25 V súlade s cieľom odstránenia diskriminácie medzi pracovníkmi na kratší pracovný čas a pracovníkmi na plný úväzok doložka 4 rámcovej dohody, pokiaľ ide o podmienky zamestnania, bráni, aby sa s pracovníkmi na kratší pracovný čas zaobchádzalo nevýhodnejším spôsobom ako s porovnateľnými pracovníkmi na plný úväzok len preto, že pracujú na kratší pracovný čas, pokiaľ nie je odlišné zaobchádzanie odôvodnené objektívnymi dôvodmi.

26 Je preto potrebné určiť, či ustanovenia, ktoré upravujú nároky na starobný dôchodok personálu kabín lietadiel v spoločnosti Alitalia, sú podmienkami zamestnania v zmysle uvedenej doložky 4.

27 V tejto súvislosti je potrebné konštatovať, že Rada Európskej únie sa pri prijímaní smernice 97/81, ktorej cieľom je vykonanie rámcovej dohody, opierala o Dohodu o sociálnej politike uzavretú medzi členskými štátmi Európskeho spoločenstva s výnimkou Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného írska [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES C 191, 1992, s. 91), pripojenú k protokolu (č. 14) o sociálnej politike pripojenú k Zmluve o založení Európskeho spoločenstva (ďalej len „dohoda o sociálnej politike“), a najmä o jej článok 4 ods. 2, ktorý uvádza, že uzatváranie dohôd na úrovni Európskej únie sa uskutoční v oblastiach patriacich do jej článku 2. Tieto ustanovenia dohody o sociálnej politike boli prevzaté do článkov 139 ods. 2 ES a 137 ES.

28 Medzi oblasti, ktoré článok 2 ods. 1 druhá zarážka dohody o sociálnej politike uvádza, patria „pracovné podmienky“, ktoré boli prevzaté do článku 137 ods. 1 písm. b) ES, zmeneného a doplneného Zmluvou z Nice. Je potrebné konštatovať, že znenie tohto ustanovenia dohody o sociálnej politike ani znenie doložky 4 rámcovej dohody samy osebe neumožňujú rozhodnúť, či pracovné podmienky alebo podmienky zamestnania uvedené v týchto dvoch ustanoveniach zahŕňajú podmienky vzťahujúce sa na situácie, akými sú odmeňovanie a dôchodky v spore vo veci samej. Na účely výkladu uvedených ustanovení je preto potrebné v súlade s ustálenou judikatúrou zohľadniť kontext a ciele sledované právnou úpravou, ktorej súčasťou je táto doložka (pozri analogicky rozsudok z 15. apríla 2008, Impact, C‑268/06, Zb. s. I‑2483, bod 110).

29 V tejto súvislosti zo znenia doložky 1 písm. a) rámcovej dohody vyplýva, že jedným z jej účelov je „zabezpečiť odstránenie diskriminácie pracovníkov na kratší pracovný čas a zlepšiť kvalitu práce na kratší pracovný čas“. Druhý odsek preambuly rámcovej dohody rovnako spresňuje, že táto dohoda „ilustruje ochotu sociálnych partnerov stanoviť všeobecný rámec na odstraňovanie diskriminácie pracovníkov na kratší pracovný čas a pomôcť rozvoju príležitostí pre prácu na kratší pracovný čas na základe prijateľnom pre zamestnávateľov a pracovníkov“, a tento účel je zdôraznený aj v odôvodnení č. 11 smernice 97/81.

30 Rámcová dohoda a najmä jej doložka 4 majú účel, ktorý sleduje základné ciele uvedené v článku 1 dohody o sociálnej politike a prenesené do článku 136 prvého odseku ES, ako aj tretieho odseku preambuly Zmluvy FEÚ a bodu 7 a bodu 10 prvého odseku Charty základných sociálnych práv pracovníkov Spoločenstva prijatej na zasadnutí Európskej rady v Štrasburgu 9. decembra 1989, na ktorú odkazuje ustanovenie Zmluvy ES uvedené vyššie. Tieto základné ciele sa vzťahujú na zlepšenie životných a pracovných podmienok, ako aj existenciu primeranej sociálnej ochrany pracovníkov. Presnejšie ide o zlepšenie pracovných podmienok pracovníkov na kratší pracovný čas a o zabezpečenie ochrany proti diskriminácii, ako to potvrdzujú aj odôvodnenia č. 3 a 23 smernice 97/81.

31 Nakoniec je potrebné zdôrazniť, že článok 136 prvý odsek ES, ktorý stanovuje ciele, vzhľadom na ktoré môže Rada v oblastiach určených v článku 137 ES uzatvoriť v súlade s článkom 139 ods. 2 ES dohody medzi sociálnymi partnermi na úrovni Únie, odkazuje na Európsku sociálnu chartu podpísanú v Turíne 18. októbra 1961, v ktorej sa v časti I bode 4 medzi cieľmi, ktoré sa zmluvné strany zaviazali dosiahnuť v článku 20 v časti III tejto charty, nachádza právo všetkých pracovníkov „na primeranú odmenu, ktorá im, ako aj ich rodinám postačí na zabezpečenie dôstojnej životnej úrovne“ (rozsudok Impact, už citovaný, bod 113).

32 Vzhľadom na tieto ciele sa doložka 4 rámcovej dohody musí chápať tak, že vyjadruje zásadu sociálneho práva Únie, ktorá nemôže byť vykladaná reštriktívne (pozri analogicky rozsudok z 13. septembra 2007, Del Cerro Alonso, C‑307/05, Zb. s. I‑7109, bod 38, a rozsudok Impact, už citovaný, bod 114).

33 Výklad doložky 4 rámcovej dohody, ktorý by z pojmu „podmienky zamestnania“ v zmysle tohto ustanovenia vylučoval finančné podmienky, akými sú finančné podmienky týkajúce sa odmeňovania a dôchodkového zabezpečenia, by bez ohľadu na cieľ tejto doložky obmedzoval rozsah ochrany priznanej dotknutým pracovníkom proti diskriminácii, a to zavedením rozlišovania založeného na povahe podmienok zamestnania, čo znenie tejto doložky nijako nestanovuje.

34 Takýto výklad by okrem iného zbavil zmyslu odkaz v doložke 4 bode 2 rámcovej dohody na zásadu pro rata temporis, ktorá sa uplatňuje, ako to vyplýva z jej definície, len na deliteľné plnenia, akými sú plnenia vyplývajúce z finančných pracovných podmienok spojených napríklad s odmeňovaním a dôchodkovým zabezpečením (pozri analogicky rozsudok Impact, už citovaný, bod 116).

35 Podľa znenia článku 2 ods. 6 dohody o sociálnej politike, ktorý bol prenesený do článku 137 ods. 5 ES, zmeneného a doplneného Zmluvou z Nice, sa ustanovenia tohto článku bezpochyby „nevzťahujú na odmenu, právo združovať sa, právo na štrajk alebo na výluku“. Ako už Súdny dvor rozhodol, keďže odsek 5 článku 137 ES predstavuje výnimku vo vzťahu k odsekom 1 až 4 toho istého článku, oblasti uvedené v uvedenom odseku je potrebné vykladať doslovne, a to tak, aby sa neoprávnene nezasiahlo do pôsobnosti uvedených odsekov 1 až 4 a nespochybnili sa ciele, ktoré sleduje článok 136 ES (pozri rozsudok Del Cerro Alonso, už citovaný, bod 39, a rozsudok Impact, už citovaný, bod 122).

36 Pokiaľ ide konkrétnejšie o výnimku týkajúcu sa „odmeny“ uvedenú v článku 137 ods. 5 ES, už bolo rozhodnuté, že ju odôvodňuje skutočnosť, že stanovenie výšky mzdy patrí do zmluvnej autonómie sociálnych partnerov na vnútroštátnej úrovni, ako aj do právomoci členských štátov v príslušnej oblasti. Vzhľadom na tieto okolnosti už bolo rozhodnuté, že pri súčasnom stave práva Únie sa považovalo za vhodné vylúčiť stanovenie výšky miezd z harmonizácie v zmysle článku 136 ES a nasl. (pozri rozsudky Del Cerro Alonso, už citovaný, body 40 a 46, ako aj Impact, už citovaný, bod 123).

37 Uvedenú výnimku je preto potrebné chápať tak, že sa vzťahuje na opatrenia, ktoré by, tak ako zjednotenie všetkých alebo niektorých častí tvoriacich mzdy a/alebo ich úrovne v členských štátoch alebo zavedenie minimálnej mzdy, viedli k priamemu zasahovaniu práva Únie do určovaní odmien v Únii. Uvedenú výnimku však nie je možné rozšíriť na každú otázku akokoľvek súvisiacu s odmenou, keďže by tým bola v značnom rozsahu narušená podstata niektorých oblastí uvedených v článku 137 ods. 1 ES (pozri analogicky rozsudok Impact, už citovaný, bod 125).

38 Z toho vyplýva, že výnimka uvedená v článku 2 ods. 6 dohody o sociálnej politike, ktorý bol prenesený do článku 137 ods. 5 ES, nemôže brániť tomu, aby sa doložka 4 rámcovej dohody vykladala tak, že ukladá členským štátom povinnosť zaručiť uplatňovanie zásady nediskriminácie v prospech pracovníkov na kratší pracovný čas aj v oblasti odmeňovania, pričom keď je to vhodné, zachová sa zásada pro rata temporis.

39 Hoci je pravda, že určenie úrovne rôznych častí tvoriacich odmenu pracovníka nie je v právomoci normotvorcu Únie a nespochybniteľne zostáva v pôsobnosti príslušných orgánov v jednotlivých členských štátoch, nič to nemení na tom, že pri výkone tejto právomoci v oblastiach, ktoré nespadajú do právomoci Únie, musia uvedené orgány dodržiavať právo Únie (pozri v tomto zmysle rozsudok Impact, už citovaný, bod 129), najmä doložku 4 rámcovej dohody.

40 Z toho vyplýva, že pri určovaní častí tvoriacich odmenu, ako aj úrovne týchto častí musia príslušné vnútroštátne orgány uplatniť na pracovníkov na kratší pracovný čas zásadu nediskriminácie, ako je zakotvená v doložke 4 rámcovej dohody.

41 Pokiaľ ide o dôchodkové zabezpečenie, je potrebné spresniť, že v súlade s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora vydanou v kontexte článku 119 Zmluvy ES, neskôr (od 1. mája 1999) v kontexte článku 141 ES, čiže článkov týkajúcich sa zásady rovnosti zaobchádzania s mužmi a so ženami v oblasti odmeňovania, patria do pojmu „odmena“ v zmysle článku 141 ods. 2 ES dôchodkové zabezpečenia, ktoré závisia od pracovnoprávneho vzťahu medzi zamestnancom a zamestnávateľom, s výnimkou tých, ktoré vyplývajú zo zákonného systému financovania, do ktorého prispievajú zamestnanci, zamestnávatelia a prípadne verejné orgány v miere, ktorá závisí skôr od hľadísk sociálnej politiky ako od takéhoto pracovnoprávneho vzťahu (pozri najmä rozsudky z 25. mája 1971, Defrenne, 80/70, Zb. s. 445, body 7 a 8; z 13. mája 1986, Bilka‑Kaufhaus, 170/84, Zb. s. 1607, body 16 až 22; zo 17. mája 1990, Barber, C‑262/88, Zb. s. I‑1889, body 22 až 28, ako aj z 23. októbra 2003, Schönheit a Becker, C‑4/02 a C‑5/02, Zb. s. I‑12575, body 56 až 64).

42 S ohľadom na túto judikatúru je potrebné zastávať názor, že do pojmu „podmienky zamestnania“ v zmysle doložky 4 bodu 1 rámcovej dohody patria dôchodkové zabezpečenia, ktoré závisia od pracovnoprávneho vzťahu medzi zamestnancom a zamestnávateľom, s výnimkou zákonných dôchodkových dávok sociálneho zabezpečenia, ktoré závisia skôr od sociálnych hľadísk ako od takéhoto pracovnoprávneho vzťahu (pozri analogicky rozsudok Impact, už citovaný, bod 132).

43 Tento výklad je posilnený údajom uvedeným v treťom odseku preambuly rámcovej dohody, podľa ktorého „rozhodnutia o záležitostiach týkajúcich sa štatutárneho sociálneho zabezpečenia ostávajú na členských štátoch“ a ktorý ich vyzýva uskutočniť vyhlásenie o zamestnaní prijaté na zasadnutí Európskej rady v Dubline v decembri 1996, v ktorom sa medziiným zdôrazňuje, že je potrebné prispôsobiť systémy sociálneho zabezpečenia novým formám práce a zaistiť náležitú sociálnu ochranu tým, ktorí takúto prácu vykonávajú.

44 Tento výklad podporuje skutočnosť, že rámcová dohoda, ktorá bola uzavretá sociálnymi partnermi zastúpenými medziodborovými organizáciami, nerieši otázky sociálneho zabezpečenia a ani neukladá povinnosti vnútroštátnym orgánom sociálneho zabezpečenia, ktoré nie sú zmluvnými stranami tejto dohody (pozri analogicky rozsudok zo 16. júla 2009, Gómez-Limón Sánchez‑Camacho, C‑537/07, Zb. s. I‑6525, body 48 až 50).

45 Keďže doložka 4 bod 1 rámcovej dohody sa uplatňuje na starobné dôchodky, ktoré závisia od pracovnoprávneho vzťahu medzi zamestnancom a zamestnávateľom, s výnimkou zákonných dôchodkových dávok sociálneho zabezpečenia, je potrebné určiť, či režim starobných dôchodkov, o aký ide v prejednávaných veciach, patrí do jednej, alebo do druhej kategórie. Na tento účel je potrebné analogicky uplatniť kritériá, ktoré vyplývajú z judikatúry, a to tak, ako na účely posúdenia, či starobný dôchodok spadá do pôsobnosti článku 141 ES.

46 V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že rozhodujúcu povahu môže mať jedine kritérium založené na zistení, že starobný dôchodok sa pracovníkovi vypláca na základe pracovného vzťahu, ktorý ho spája s jeho bývalým zamestnávateľom, teda kritérium zamestnania vyvodené zo samotného znenia článku 141 ES. Toto kritérium však nemá výlučnú povahu, pretože dôchodky vyplácané zo zákonných systémov sociálneho zabezpečenia môžu úplne alebo čiastočne zohľadňovať odmenu poskytovanú za pracovnú činnosť. Takéto dôchodky teda nepredstavujú odmenu v zmysle článku 141 ES (pozri rozsudok Schönheit a Becker, už citovaný, bod 56, ako aj 57 a citovanú judikatúru).

47 Napriek tomu dôvody sociálnej politiky, organizácie štátu, etické dôvody alebo dôvody rozpočtovej povahy, ktoré mali alebo mohli mať úlohu pri úprave určitého systému vnútroštátnym zákonodarcom, nemôžu prevážiť v prípade, ak sa dôchodok týka len určitej osobitnej kategórie pracovníkov, ak priamo závisí od odpracovaného času a ak sa jeho výška vypočítava na základe poslednej mzdy (pozri rozsudok Schönheit a Becker, už citovaný, bod 58 a citovanú judikatúru).

48 Na určenie, či starobný dôchodok poskytnutý na základe režimu, ktorý sa vzťahuje na personál kabíny lietadla v leteckej spoločnosti Alitalia, patrí do pôsobnosti rámcovej dohody, je teda potrebné preskúmať, či tento dôchodok zodpovedá trom podmienkam uvedených v predchádzajúcom bode. Je na vnútroštátnom súde, ktorý jediný je príslušný posúdiť okolnosti sporu, o ktorom rozhoduje, a vyložiť príslušnú vnútroštátny právnu úpravu, aby určil, či sú tieto podmienky splnené.

49 Pri rozhodovaní o prejudiciálnej otázke však v prípade potreby môže Súdny dvor vydať spresnenia, ktorých cieľom je viesť vnútroštátny súd pri jeho výklade (pozri najmä rozsudok z 23. novembra 2006, Asnef-Equifax a Administración del Estado, C‑238/05, Zb. s. I‑11125, bod 40 a citovanú judikatúru).

50 Skutočnosť, že dôchodkový režim personálu kabíny lietadla v leteckej spoločnosti Alitalia je spravovaný verejnou inštitúciou, akou je INPS, ktorá okrem iného spravuje podľa ustanovení právnych predpisov taliansky systém sociálneho zabezpečenia, nie je určujúca pri posúdení, či tento dôchodkový režim patrí do zákonného režimu sociálneho zabezpečenia, alebo naopak do podmienok odmeňovania (pozri v tomto zmysle najmä rozsudok z 1. apríla 2008, Maruko, C‑267/06, Zb. s. I‑1757, bod 57).

51 Rovnako verejná alebo súkromná povaha akcionárov spoločnosti Alitalia netvorí určujúce kritérium, keďže v judikatúre už bolo rozhodnuté, že ak sú splnené tri podmienky uvedené v bode 47 tohto rozsudku, dôchodok poskytovaný verejným zamestnávateľom úradníkovi je úplne porovnateľný s dôchodkom, ktorý poskytuje súkromný zamestnávateľ svojim bývalým zamestnancom (pozri rozsudok Schönheit a Becker, už citovaný, bod 58).

– O časovej pôsobnosti rámcovej dohody

52 INPS v podstate tvrdí, že rámcová dohoda sa môže uplatniť iba na obdobia zamestnania nasledujúce po tom, ako vnútroštátne opatrenie, ktorým bola prebratá smernica 97/81, teda legislatívny dekrét č. 61/2000, vstúpilo do účinnosti. Pokiaľ ide o T. Brunovú, D. Lottiovú a C. Matteucciovú, výpočet odpracovanej doby potrebnej na získanie nároku na dôchodok sa vzťahuje úplne alebo čiastočne na obdobia pred uplynutím lehoty na prebratie tejto smernice, ktoré preto nepatria do pôsobnosti rámcovej dohody.

53 V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry sa nové pravidlo musí bezodkladne uplatniť na budúce právne účinky situácie, ktorá vznikla za účinnosti predchádzajúceho pravidla (pozri v tomto zmysle najmä rozsudky zo 14. apríla 1970, Brock, 68/69, Zb. s. 171, bod 7; z 10. júla 1986, Licata/CES, 270/84, Zb. s. 2305, bod 31; z 18. apríla 2002, Duchon, C‑290/00, Zb. s. I‑3567, bod 21; z 11. decembra 2008, Komisia/Freistaat Sachsen, C‑334/07 P, Zb. s. I‑9465, bod 43, ako aj z 22. decembra 2008, Centeno Mediavilla a i./Komisia, C‑443/07 P, Zb. s. I‑10945, bod 61).

54 Ako to uviedla aj generálna advokátka v bode 39 návrhov, ani smernica 97/81, ani rámcová dohoda sa neodchyľujú od zásady uvedenej v predchádzajúcom bode.

55 Výpočet odpracovanej doby vyžadovanej na nadobudnutie nároku na starobný dôchodok, o aký ide v prejednávanej veci, sa teda spravuje ustanoveniami smernice 97/81, vrátane obdobia činnosti, ktorá predchádzala dňu nadobudnutia účinnosti tejto smernice.

O prvej otázke

56 Prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa doložka 4 rámcovej dohody týkajúca sa zásady nediskriminácie má vykladať v tom zmysle, že bráni právnej úprave členského štátu, o akú ide v prejednávanej veci, keď účinkom tejto právnej úpravy pri vertikálno-cyklickom pracovnom úväzku na kratší pracovný čas je vylúčenie neodpracovaného obdobia z výpočtu odpracovanej doby potrebnej na nadobudnutie nároku na starobný dôchodok.

57 Doložka 4 bod 1 rámcovej dohody stanovuje, že pokiaľ ide o podmienky zamestnania, s pracovníkmi na kratší pracovný čas sa nebude zaobchádzať nevýhodnejším spôsobom ako s porovnateľnými pracovníkmi na plný úväzok len preto, že pracujú na kratší pracovný čas, pokiaľ nebude odlišné zaobchádzanie odôvodnené objektívnymi dôvodmi.

58 Zákaz diskriminácie stanovený v uvedenom ustanovení je iba osobitným vyjadrením všeobecnej zásady rovnosti, ktorá vychádza zo základných zásad práva Únie (pozri rozsudok z 12. októbra 2004, Wippel, C‑313/02, Zb. s. I‑9483, body 54 a 56).

59 Je preto potrebné preskúmať, či skutočnosť, že z výpočtu odpracovanej doby potrebnej na nadobudnutie nároku na starobný dôchodok sú vylúčené neodpracované obdobia pracovníkov s vertikálno-cyklickom pracovným úväzkom na kratší pracovný čas z jediného dôvodu, že pracujú na kratší pracovný čas, vedie k tomu, že je s nimi zaobchádzané nevýhodnejším spôsobom ako s porovnateľnými pracovníkmi na plný úväzok.

60 V tejto súvislosti doložka 3 uvedenej rámcovej dohody uvádza kritériá pre definíciu pojmu „porovnateľný pracovník na plný úväzok“. V bode 2 prvom odseku tejto doložky je tento pojem definovaný ako „pracovník na plný úväzok v rovnakej organizácii, ktorý má rovnaký druh pracovnej zmluvy alebo pracovnoprávneho vzťahu, ktorý je prijatý na rovnakú alebo podobnú prácu/zamestnanie, pričom sa primerane zohľadňujú ostatné činitele, ktoré môžu zahŕňať služobný vek a kvalifikáciu/odbornosť“. Podľa bodu 2 druhého odseku tejto doložky tam, kde nejestvuje porovnateľný pracovník na plný úväzok v tej istej organizácii, „porovnanie sa vykoná pomocou odkazu na platnú kolektívnu zmluvu alebo, kde nejestvuje platná kolektívna zmluva, v súlade s vnútroštátnym právom, kolektívnymi zmluvami alebo praxou“.

61 Pri pracovníkovi na plný úväzok sa doba zohľadnená na výpočet odpracovanej doby vyžadovanej na nadobudnutie nároku na starobný dôchodok zhoduje s pracovnou dobou. Naopak pri pracovníkovi s vertikálno‑cyklickom pracovným úväzkom na kratší pracovný čas sa odpracovaná doba nezapočítava v rovnakej výške, pretože sa započítavajú iba odpracované obdobia a zohľadňuje sa skrátenie pracovného času.

62 Na účely určenia dňa, od ktorého môže očakávať nárok na dôchodok, sa preto pracovníkovi na plný úväzok za obdobie po sebe nasledujúcich dvanásť mesiacov započítava jeden rok odpracovanej doby. Naopak pracovníkovi v porovnateľnej situácii, ktorý si zvolil na základe formuly vertikálno‑cyklického pracovného úväzku na kratší pracovný čas skrátenie pracovného času o 25 %, sa za rovnaké obdobie započíta odpracovaná doba rovnajúca sa 75 % toho, čo jeho kolegovi pracujúcemu na plný úväzok, a to iba z toho dôvodu, že pracuje na kratší pracovný čas. Z toho vyplýva, že zatiaľ čo ich pracovná zmluva trvala rovnaký čas, pracovník na kratší pracovný čas získa odpracované roky potrebné na získanie nároku na starobný dôchodok pomalšie ako pracovník na plný úväzok. Ide teda o rozdiel v zaobchádzaní založený na jedinom dôvode, ktorým je práca na kratší pracovný čas.

63 Tak INPS, ako aj talianska vláda v podstate tvrdia, že tento rozdiel nie je následkom rozdielneho zaobchádzania, pretože pracovníci na plný úväzok a pracovníci s vertikálno-cyklickom pracovným úväzkom na kratší pracovný čas nie sú v porovnateľnej situácii. Uvádzajú, že pracovníci v oboch kategóriách nadobudnú iba odpracovanú dobu, ktorá sa rovná dobe, počas ktorej naozaj pracovali. Zdôrazňujú tiež, že zamestnávatelia hradia príspevky na sociálne zabezpečenie iba za odpracované obdobia a počas obdobia, keď pracovníci na kratší pracovný čas nepracujú, im talianske právo umožňuje kúpiť si kredity na účely nadobudnutia odpracovanej doby na základe dobrovoľnosti.

64 Je však potrebné pripomenúť, že zásada nediskriminácie medzi pracovníkmi na plný úväzok a pracovníkmi na kratší pracovný čas sa uplatňuje na podmienky zamestnanosti, medzi ktorými je aj odmeňovanie, pojem, ktorý, ako to bolo uvedené aj v bodoch 42 až 46 tohto rozsudku, zahŕňa aj dôchodky, s výnimkou tých, ktoré spadajú do režimu sociálneho zabezpečenia. Odmeňovanie pracovníkov na kratší pracovný čas teda musí byť rovnocenné s odmeňovaním pracovníkov na plný úväzok, v súlade s uplatňovaním zásady pro rata temporis stanovenej v doložke 4 bode 2 rámcovej dohody.

65 Výpočet výšky dôchodku závisí priamo od množstva hodín odpracovaných pracovníkom a zodpovedajúcich príspevkov na základe zásady pro rata temporis. V tejto súvislosti je vhodné pripomenúť, že Súdny dvor už rozhodol, že právo Únie nebráni výpočtu dôchodku podľa pravidla pro rata temporis v prípade čiastočného pracovného úväzku. Zohľadnenie množstva skutočne odpracovanej doby pracovníka na kratší pracovný čas počas jeho kariéry v porovnaní s pracovníkom, ktorý počas svojej kariéry pracoval na plný úväzok, predstavuje objektívne kritérium umožňujúce proporcionálne zníženie nároku na dôchodok (pozri v tomto zmysle rozsudok Schönheit a Becker, už citovaný, body 90 a 91, a rozsudok Gómez‑Limón Sánches‑Camacho, už citovaný, bod 59).

66 Zásada pro rata temporis sa naopak na určenie dňa nadobudnutia nároku na dôchodok neuplatňuje, keďže tento deň závisí výlučne od odpracovanej doby pracovníka. Táto doba totiž zodpovedá skutočnej dobe pracovného vzťahu, a nie množstvu práce, ktorá bola počas neho poskytnutá. Zásada nediskriminácie medzi pracovníkmi na kratší pracovný čas a pracovníkmi na plný úväzok teda zahŕňa, aby bola doba zohľadňovaná na účely určenia dňa nadobudnutia nároku na dôchodok vypočítaná pre pracovníka na kratší pracovný čas tak, ako keby tento pracovník zastával miesto na plný úväzok, a aby sa tak neodpracované obdobia zohľadnili tiež.

67 Rozdiel v zaobchádzaní uvedený v bodoch 61 a 62 tohto rozsudku je zdôraznený aj skutočnosťou, ktorá vyplynula z pojednávania pred Súdnym dvorom, že vertikálno-cyklický pracovný úväzok na kratší pracovný čas je jedinou možnosťou pracovného úväzku na kratší pracovný čas, ktorú personál kabíny lietadla v leteckej spoločnosti Alitalia podľa kolektívnej dohody má.

68 Z toho vyplýva, že právna úprava, o akú ide v prejednávanej veci, zaobchádza s pracovníkmi s vertikálno-cyklickom pracovným úväzkom na kratší pracovný čas nevýhodnejšie ako s porovnateľnými pracovníkmi na plný úväzok, a to z jediného dôvodu, že pracujú na kratší pracovný čas.

69 Z doložky 4 bodu 1 rámcovej dohody pritom vyplýva, že takéto rozdielne zaobchádzanie môže byť v súlade so zásadou nediskriminácie, iba ak je odôvodnené objektívnymi dôvodmi.

70 INPS a talianska vláda po výzve na uvedenie dôvodov umožňujúcich odôvodniť takéto rozdielne zaobchádzanie na pojednávaní uviedli, že pracovná zmluva na vertikálno-cyklický pracovný úväzok na kratší pracovný čas sa podľa talianskeho práva v období, počas ktorého pracovník nepracuje, považuje za prerušenú a za toto obdobie sa neposkytuje odmena ani neodvádzajú ani príspevky.

71 Po prvé je potrebné uviesť, že toto odôvodnenie je na prvý pohľad ťažko zlučiteľné so skutočnosťou, že zo spisu predloženého Súdnemu dvoru a z pojednávania vyplynulo, že pokiaľ ide o zamestnancov vo verejnej službe, talianske právo v článku 8 zákona č. 554 z 29. decembra 1988 o ustanoveniach v oblasti zamestnania vo verejnej službe (GURI č. 1 z 2. januára 1989) výslovne uvádza, že „na získanie nároku na dôchodok od príslušnej správy… sa započítavajú roky služby s kratšou pracovnou dobou v celosti“. Tento rozdiel v režime umožňuje pochybovať o správnosti odôvodnenia, ktoré uviedli INPS a talianska vláda.

72 Po druhé treba pripomenúť, že podľa doložky 3 rámcovej dohody sa pracovník na kratší pracovný čas definuje na základe toho, že jeho bežný pracovný čas je kratší ako bežný pracovný čas porovnateľného pracovníka na plný úväzok. Pracovný úväzok na kratší pracovný čas tiež predstavuje osobitný výkon zamestnaneckého vzťahu, typický samotným znížením bežného pracovného času. Táto vlastnosť nemôže byť zamieňaná s domnienkami, v ktorých je výkon pracovnej zmluvy na plný úväzok alebo na úväzok na kratší pracovný čas prerušený z dôvodu prekážky alebo dočasného prerušenia zo strany pracovníka, podniku alebo z iného dôvodu. Obdobia, počas ktorých zamestnanec nepracuje a ktoré sa zhodujú so skrátením pracovného času uvedeným v pracovnej zmluve na kratší pracovný čas, totiž vyplývajú z bežného výkonu tejto zmluvy, a nie z jej prerušenia. Práca na kratší pracovný čas nezahŕňa prerušenie zamestnania (pozri analogicky s delenou prácou rozsudok zo 17. júna 1998, Hill a Stapleton, C‑243/95, Zb. s. I‑3739, bod 32).

73 Preto, pokiaľ je možné argumentáciu INPS a talianskej vlády pochopiť v tom zmysle, že tvrdia, že rozdielne zaobchádzanie v prejednávanej veci je odôvodnené skutočnosťou, že účinkom období, ktoré sa zhodujú so skráteným pracovným časom v pracovnej zmluve na kratší pracovný čas, je prerušenie výkonu tejto zmluvy, potom takáto argumentácia naráža na definíciu kratšieho pracovného času stanovenú v doložke 3 rámcovej dohody a zbavuje potrebného účinku zásadu stanovenú v doložke 4 bode 1 tejto rámcovej dohody, ktorá v súvislosti s podmienkami zamestnania bráni tomu, aby bolo s pracovníkmi na kratší pracovný čas zaobchádzané nevýhodnejším spôsobom ako s porovnateľnými pracovníkmi na plný úväzok len preto, že pracujú na kratší pracovný čas.

74 Ak predpokladáme, že sa má uvedená argumentácia chápať tak, že preukazuje, že rozdielne zaobchádzanie medzi pracovníkmi s vertikálno‑cyklickom pracovným úväzkom na kratší pracovný čas a pracovníkmi na plný úväzok je odôvodnené na základe vnútroštátneho práva, je potrebné pripomenúť, že vnútroštátny súd je povinný vykladať a uplatňovať ustanovenie vnútroštátneho práva v rozsahu, v akom mu jeho vnútroštátne právo priznáva mieru voľnej úvahy, v súlade s požiadavkami práva Únie, a ak takýto konformný výklad nie je možný, neuplatní žiadne ustanovenie vnútroštátneho práva, ktoré by bolo v rozpore s týmito požiadavkami (pozri rozsudok z 18. decembra 2007, Frigerio Luigi & C., C‑357/06, Zb. s. I‑12311, bod 28).

75 Z uvedeného vyplýva, že na prvú otázku je potrebné odpovedať tak, že pokiaľ ide o starobný dôchodok, doložka 4 rámcovej dohody sa má, vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá pracovníkom s vertikálno‑cyklickom pracovným úväzkom na kratší pracovný čas vylučuje neodpracované obdobia z výpočtu doby potrebnej na získanie nároku na takýto dôchodok, pokiaľ takéto rozdielne zaobchádzanie nie je odôvodnené objektívnymi dôvodmi.

O druhej otázke

76 Druhou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa doložka 1 a doložka 5 bod 1 rámcovej dohody majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, o akú ide v prejednávanej veci, v rozsahu, v akom táto úprava predstavuje významnú prekážku pri rozhodovaní sa pre prácu na kratší pracovný čas vertikálno-cyklickej povahy.

77 Z doložky 1 rámcovej dohody vyplýva najmä to, že jej účelom sú dva ciele, a to zlepšiť kvalitu práce na kratší pracovný čas a odstrániť diskrimináciu medzi pracovníkmi na kratší pracovný čas a pracovníkmi na plný úväzok (pozri rozsudok Michaeler a i., už citovaný, bod 22).

78 Doložka 5 bod 1 písm. a) rámcovej dohody v súlade s týmito dvoma cieľmi stanovuje povinnosť členských štátov „identifikovať a analyzovať prekážky právnej alebo správnej povahy, ktoré môžu obmedzovať príležitosti na prácu na kratší pracovný čas, a podľa možnosti ich odstraňovať“.

79 Právna úprava, o akú ide v prejednávanej veci, v rozsahu, v akom sa týka starobných dôchodkov vyplývajúcich z pracovného vzťahu, s výnimkou dôchodkov vyplácaných zo zákonného režimu sociálneho zabezpečenia, ktorá z výpočtu doby potrebnej na získanie nároku na dôchodok vylučuje neodpracované obdobia, zavádza rozdielne zaobchádzanie medzi pracovníkmi s vertikálno‑cyklickým pracovným úväzkom na kratší pracovný čas a pracovníkmi na plný úväzok, a tým porušuje zásadu nediskriminácie stanovenú v doložke 4 rámcovej dohody. Okrem toho a ako to vyplýva aj z bodu 67 tohto rozsudku, toto rozdielne zaobchádzanie je zdôraznené skutočnosťou, že vertikálno-cyklický pracovný úväzok na kratší pracovný čas je jedinou možnosťou pracovného úväzku na kratší pracovný čas, ktorú personál kabíny lietadla v leteckej spoločnosti Alitalia má.

80 Spojenie týchto skutočností má za následok, že práca na kratší pracovný čas je pre túto kategóriu pracovníkov menej zaujímavá, priam ich odrádza od vykonávania pracovnej činnosti týmto spôsobom, keďže tento spôsob im odďaľuje získanie nároku na starobný dôchodok proporčne k skráteniu ich pracovného času v porovnaní s porovnateľnými pracovníkmi na plný úväzok. Tento účinok je zjavne v rozpore s predmetom rámcovej dohody, ktorej cieľom je umožniť rozvoj práce na kratší pracovný čas.

81 Na druhú otázku je preto potrebné odpovedať tak, že za predpokladu, že vnútroštátny súd dospeje k názoru, podľa ktorého je vnútroštátna právna úprava, o akú ide v prejednávanej veci, nezlučiteľná s doložkou 4 rámcovej dohody, je potrebné doložku 1 a doložku 5 bod 1 rámcovej dohody vykladať v tom zmysle, že rovnako bránia takejto právnej úprave.

O tretej otázke

82 Treťou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má doložka 4 rámcovej dohody týkajúca sa zásady nediskriminácie vykladať v tom zmysle, že okrem diskriminácie medzi pracovníkmi na kratší pracovný čas a porovnateľnými pracovníkmi na plný úväzok zakazuje aj diskrimináciu medzi rôznymi formami práce na kratší pracovný čas, akými sú vertikálno-cyklický pracovný úväzok na kratší pracovný čas a horizontálny pracovný úväzok na kratší pracovný čas.

83 Na túto otázku vzhľadom na odpovede na dve predchádzajúce otázky nie je potrebné odpovedať.

O trovách

84 Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (druhá komora) rozhodol takto:

1. Pokiaľ ide o starobný dôchodok, doložka 4 rámcovej dohody o práci na kratší pracovný čas nachádzajúcej sa v prílohe smernice Rady 97/81/ES z 15. decembra 1997 týkajúcej sa rámcovej dohody o práci na kratší pracovný čas, ktorú uzavreli UNICE, CEEP a ETUC, sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá pracovníkom s vertikálno-cyklickým pracovným úväzkom na kratší pracovný čas vylučuje neodpracované obdobia z výpočtu doby potrebnej na získanie nároku na takýto dôchodok, pokiaľ takéto rozdielne zaobchádzanie nie je odôvodnené objektívnymi dôvodmi.

2. Za predpokladu, že vnútroštátny súd dospeje k názoru, podľa ktorého je vnútroštátna právna úprava, o akú ide v prejednávanej veci, nezlučiteľná s doložkou 4 rámcovej dohody o práci na kratší pracovný čas nachádzajúcej sa v prílohe smernice Rady 97/81, je potrebné doložku 1 a doložku 5 bod 1 rámcovej dohody vykladať v tom zmysle, že rovnako bránia takejto právnej úprave.

Podpisy

* Jazyk konania: taliančina.