Vec C-127/08

Blaise Baheten Metock a i.

proti

Minister for Justice, Equality and Law Reform

[návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný High Court (Írsko)]

„Smernica 2004/38/ES — Právo občanov Únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať sa na území členského štátu — Rodinní príslušníci, ktorí sú štátnymi príslušníkmi tretích krajín — Štátni príslušníci tretích krajín, ktorí vstúpili do hostiteľského členského štátu predtým, ako sa stali manželskými partnermi občana Únie“

Stanovisko prednesené 11. júna 2008 — generálny advokát M. Poiares Maduro   I - 6247

Rozsudok Súdneho dvora (veľká komora) z 25. júla 2008   I - 6257

Abstrakt rozsudku

1. Občianstvo Európskej únie – Právo na voľný pohyb a pobyt na území členských štátov – Smernica 2004/38 – Právo na vstup a pobyt štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sú rodinnými príslušníkmi príslušníka Spoločenstva

   (Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2004/38)

2. Voľný pohyb osôb – Pracovníci – Právo na pobyt rodinných príslušníkov – Právo na pobyt manžela, ktorý je príslušníkom tretej krajiny

   (Nariadenie Rady č. 1612/68, článok 10)

3. Občianstvo Európskej únie – Voľný pohyb osôb – Pracovníci – Sloboda usadiť sa – Slobodné poskytovanie služieb – Právomoc Spoločenstva prijať opatrenia potrebné na zabezpečenie voľného pohybu občanov Únie

   [Článok 3 ods. 1 písm. c) ES, článok 18 ods. 2 ES, články 40 ES, 44 ES a 52 ES; smernica Európskeho parlamentu a Rady 2004/38]

4. Občianstvo Európskej únie – Právo na voľný pohyb a pobyt na území členských štátov – Smernica 2004/38 – Oprávnené osoby

   (Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2004/38, článok 3 ods. 1)

1.  Smernici 2004/38 o práve občanov Únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať sa v rámci územia členských štátov, ktorá mení a dopĺňa nariadenie č. 1612/68 a ruší smernice 64/221, 68/360, 72/194, 73/148, 75/34, 75/35, 90/364, 90/365 a 93/96, odporuje právna úprava členského štátu, ktorá vyžaduje od štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý je manželským partnerom občana Únie zdržiavajúceho sa v tomto členskom štáte, pričom nie je jeho štátnym príslušníkom, aby mal legálny pobyt v inom členskom štáte predtým, ako prišiel do hostiteľského členského štátu, na to, aby sa naňho vzťahovali ustanovenia tejto smernice.

   Pokiaľ ide o rodinných príslušníkov občana Únie, žiadne ustanovenie smernice 2004/38 neviaže uplatnenie tejto smernice na podmienku, aby sa predtým zdržiavali v členskom štáte. Podľa svojho článku 3 ods. 1 sa totiž smernica 2004/38 uplatňuje na každého občana Únie, ktorý sa pohybuje alebo zdržiava v členskom štáte inom, ako je členský štát, ktorého je štátnym príslušníkom, a na jeho rodinných príslušníkov, ako ich definuje článok 2 bod 2 tejto smernice, ktorí ho sprevádzajú, alebo sa k nemu pripájajú v tomto členskom štáte. Definícia rodinných príslušníkov v článku 2 bode 2 smernice 2004/38 ich totiž nerozlišuje podľa toho, či sa už legálne zdržiavali v inom členskom štáte, alebo nie.

   Okrem toho článok 5, článok 6 ods. 2 a článok 7 ods. 2 tejto smernice priznáva právo vstupu, pobytu na menej ako tri mesiace a pobytu na viac ako tri mesiace v hostiteľskom členskom štáte štátnym príslušníkom tretích krajín, ktorí sú rodinnými príslušníkmi občana Únie, ktorého sprevádzajú alebo sa k nemu pripájajú v tomto členskom štáte, bez odkazu na miesto alebo podmienky ich pobytu pred príchodom do uvedeného členského štátu.

   Osobitne článok 5 ods. 2 prvý pododsek smernice 2004/38 stanovuje, že rodinní príslušníci občana Únie, ktorí sú štátnymi príslušníkmi tretej krajiny, musia mať vstupné vízum, pokiaľ nemajú platný pobytový preukaz uvedený v článku 10 tejto smernice. Vzhľadom na to, že pobytový preukaz je dokument, ktorý potvrdzuje, že rodinní príslušníci občana Únie, ktorí nie sú štátnymi príslušníkmi členského štátu, majú právo pobytu v členskom štáte na viac ako tri mesiace, tak ako vyplýva z článku 9 ods. 1 a článku 10 ods. 1 smernice 2004/38, skutočnosť, že uvedený článok 5 ods. 2 upravuje vstup rodinných príslušníkov občana Únie, ktorí nemajú pobytový preukaz do hostiteľského členského štátu, dokazuje, že smernica 2004/38 sa tiež môže uplatňovať na rodinných príslušníkov, ktorí sa už legálne nezdržiavali v inom členskom štáte.

   Rovnako článok 10 ods. 2 smernice 2004/38, ktorý taxatívne vymenováva dokumenty, ktoré môžu byť na účely vydania pobytového preukazu požadované od rodinných príslušníkov občana Únie, ktorí sú štátnymi príslušníkmi tretej krajiny, nestanovuje možnosť, aby hostiteľský členský štát požadoval dokumenty preukazujúce prípadný predchádzajúci legálny pobyt v inom členskom štáte.

   (pozri body 49 — 53, 70, 80, bod 1 výroku)

2.  V rozpore s tým, ako Súdny dvor rozhodol vo svojom rozsudku z 23. septembra 2003, Akrich (C-109/01, Zb. s. I-9607), nie je možné požadovať, aby sa na využitie práv stanovených v článku 10 nariadenia č. 1612/68 o slobode pohybu pracovníkov v rámci spoločenstva musel štátny príslušník tretej krajiny, ktorý je manželským partnerom občana Únie, legálne zdržiavať v niektorom členskom štáte, pokiaľ sa presúva do iného členského štátu, do ktorého migroval alebo migruje občan Únie.

   Využitie takýchto práv totiž nemôže závisieť od predchádzajúceho legálneho pobytu takéhoto manželského partnera v inom členskom štáte.

   (pozri body 53, 54, 58, bod 1 výroku)

3.  Normotvorca Spoločenstva je oprávnený upraviť, tak ako to urobil smernicou 2004/38 o práve občanov Únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať sa v rámci územia členských štátov, ktorá mení a dopĺňa nariadenie č. 1612/68 a ruší smernice 64/221, 68/360, 72/194, 73/148, 75/34, 75/35, 90/364, 90/365 a 93/96, vstup a pobyt štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sú rodinnými príslušníkmi občana Únie, v členskom štáte, kde vykonal tento občan Únie svoje právo voľného pohybu, a to aj pokiaľ sa členovia jeho rodiny už zdržiavali v inom členskom štáte nelegálne.

   V rámci právomoci, ktorá je mu priznaná článkom 18 ods. 2 ES a článkami 40 ES, 44 ES a 52 ES — na základe ktorých bola prijatá najmä smernica 2004/38 — normotvorca Spoločenstva totiž môže upraviť podmienky vstupu a pobytu rodinných príslušníkov občana Únie na území členských štátov v prípade, že by skutočnosť, že rodina občana Únie ho v hostiteľskom členskom nemôže sprevádzať alebo sa tu k nemu pripojiť, znamenala ohrozenie jeho slobody pohybu a odrádzala by ho od výkonu svojich práv na vstup a pobyt v tomto členskom štáte.

   Odmietnutie hostiteľského členského štátu udeliť právo vstupu a pobytu rodinným príslušníkom občana Únie môže tohto občana odrádzať od premiestnenia sa alebo zdržiavania sa v tomto členskom štáte, a to aj pokiaľ sa členovia jeho rodiny už nelegálne zdržiavajú na území iného členského štátu.

   Preto treba odmietnuť analýzu, podľa ktorej majú členské štáty výlučnú právomoc, s výnimkou hlavy IV tretej časti Zmluvy, na upravenie prvého vstupu rodinných príslušníkov občana Únie, ktorí sú štátnymi príslušníkmi tretích krajín, na územie Spoločenstva.

   Okrem toho priznať členským štátom výlučnú právomoc udeliť alebo zamietnuť štátnym príslušníkom tretích krajín, ktorí sú rodinnými príslušníkmi občanov Únie a ktorí sa už nelegálne zdržiavali v inom členskom štáte, vstup a pobyt na ich území by znamenalo, že sloboda pohybu občanov Únie v členskom štáte, ktorého nie sú štátnymi príslušníkmi, by bola v prípade jednotlivých členských štátov rôzna, v závislosti od ustanovení vnútroštátneho práva v oblasti prisťahovalectva, pričom niektoré členské štáty by vstup a pobyt rodinných príslušníkov občana Únie povolili a iné členské štáty by ich zamietli.

   Takýto výsledok by bol nezlučiteľný s cieľom uvedeným v článku 3 ods. 1 písm. c) ES, ktorým je vnútorný trh charakterizovaný zrušením prekážok pre voľný pohyb osôb medzi členskými štátmi. Vytvorenie vnútorného trhu znamená, že podmienky vstupu a pobytu občana Únie v členskom štáte, ktorého nie je štátnym príslušníkom, budú vo všetkých členských štátoch rovnaké. Z toho vyplýva, že slobodu pohybu občanov Únie treba vykladať ako právo opustiť ktorýkoľvek členský štát, najmä členský štát, ktorého je občan Únie štátnym príslušníkom, a usadiť sa za rovnakých podmienok v akomkoľvek inom členskom štáte, než je členský štát, ktorého je občan Únie štátnym príslušníkom.

   (pozri body 63 — 68)

4.  Článok 3 ods. 1 smernice 2004/38 o práve občanov Únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať sa v rámci územia členských štátov, ktorá mení a dopĺňa nariadenie č. 1612/68 a ruší smernice 64/221, 68/360, 72/194, 73/148, 75/34, 75/35, 90/364, 90/365 a 93/96, ktorý stanovuje, že táto smernica sa uplatňuje na všetkých občanov Únie, ktorí sa pohybujú alebo zdržiavajú v členskom štáte inom, ako je členský štát, ktorého štátnymi príslušníkmi sú, a na ich rodinných príslušníkov, ako sú definovaní v článku 2 bode 2 uvedenej smernice, ktorí ich buď sprevádzajú, alebo sa k nim pripájajú, sa má vykladať v tom zmysle, že na štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý je manželským partnerom občana Únie zdržiavajúceho sa v členskom štáte, pričom nie je jeho štátnym príslušníkom, ktorý tohto občana Únie sprevádza alebo sa k nemu pripája, sa vzťahujú ustanovenia uvedenej smernice bez ohľadu na miesto a dátum uzatvorenia ich manželstva, ako aj na spôsob, akým tento štátny príslušník tretej krajiny vstúpil do hostiteľského členského štátu.

   Po prvé, aby totiž rodinní príslušníci občana Únie, ktorí sú štátnymi príslušníkmi tretích krajín, mohli využiť práva zakotvené touto smernicou, žiadne z týchto ustanovení nevyžaduje, aby si občan Únie založil rodinu už predtým, ako sa premiestni do hostiteľského členského štátu. Naopak, zákonodarca Spoločenstva tým, že stanovil, že rodinní príslušníci občana Únie sa k nemu môžu pripojiť v hostiteľskom členskom štáte, pripustil možnosť, že občan Únie si založí rodinu až po tom, ako uplatnil svoje právo voľného pohybu. Takýto výklad je v súlade s cieľom smernice 2004/38, zjednodušiť uplatnenie základného práva na pobyt, ktoré majú občania Únie v inom členskom štáte ako v členskom štáte, ktorého sú štátnymi príslušníkmi.

   Po druhé, s ohľadom na potrebu nevykladať ustanovenia smernice 2004/38 reštriktívne a nezbaviť ich potrebného účinku, treba pojmy „rodinní príslušníci [občana Únie], ktorí [ho] sprevádzajú“ uvedené v článku 3 ods. 1 uvedenej smernice vykladať tak, že sa týkajú rodinných príslušníkov občana Únie, ktorí s ním vstúpili do hostiteľského členského štátu a zároveň tých, ktorí sa s ním v tomto členskom štáte zdržiavajú, bez ohľadu na to, či v tomto druhom prípade štátni príslušníci tretích krajín vstúpili do uvedeného členského štátu skôr alebo neskôr ako občan Únie, alebo skôr alebo neskôr, ako sa stali jeho rodinnými príslušníkmi.

   Po tretie článok 3 ods. 1 a ani žiadne iné ustanovenie smernice 2004/38 neobsahujú podmienky, pokiaľ ide o miesto, kde občan Únie a štátny príslušník tretej krajiny uzatvorili manželstvo.

   (pozri body 87 — 90, 93, 98, 99, bod 2 výroku)