—

Copad SA, v zastúpení: H. Farge, avocat,

—

Christian Dior couture SA, v zastúpení: J.-M. Bruguière, ako aj P. Deprez a E. Bouttier, avocats,

—

francúzska vláda, v zastúpení: B. Beaupère-Manokha, G. de Bergues a J.-C. Niollet, splnomocnení zástupcovia,

—

Komisia Európskych spoločenstiev, v zastúpení: H. Krämer, splnomocnený zástupca,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 7 a článku 8 ods. 2 prvej smernice Rady 89/104/EHS z 21. decembra 1988 o aproximácii právnych predpisov členských štátov v oblasti ochranných známok (Ú. v. ES L 40, 1989, s. 1; Mim. vyd. 17/001, s. 92), zmenenej a doplnenej Dohodou o Európskom hospodárskom priestore z 2. mája 1992 (Ú. v. ES L 1, 1994, s. 3; Mim. vyd. 11/052, s. 3, ďalej len „smernica“).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi obchodnými spoločnosťami Copad SA (ďalej len „Copad“) a Christian Dior couture SA (ďalej len „Dior“), Société industrielle lingerie (ďalej len „SIL“), ako aj pánom Gladel, súdom ustanoveným správcom spoločnosti SIL, ktorého predmetom je predaj výrobkov označených ochrannou známkou Christian Dior spoločnosťou SIL, ako predávajúcim, spoločnosti Copad, ako kupujúcemu, v rozpore s ustanovením licenčnej zmluvy uzavretej medzi spoločnosťou SIL a spoločnosťou Dior.

3

Článok 5 ods. 1 až 3 smernice stanovuje:

„1.   Zapísaná ochranná známka dáva svojmu majiteľovi výlučné práva. Majiteľ bude mať právo zabrániť všetkým tretím stranám, ktoré nemajú jeho súhlas, aby v obchodnom styku používali:

2.   Každý členský štát môže tiež stanoviť, že majiteľ bude mať právo zabrániť všetkým tretím stranám, ktoré nemajú jeho súhlas, aby používali v obchodnom styku akékoľvek označenie, ktoré je zhodné s ochrannou známkou alebo je jej podobné, pre tovary alebo služby, ktoré nie sú podobné tým, pre ktoré je ochranná známka zapísaná, ak má táto ochranná známka v členskom štáte dobré meno a ak by používanie označenia bez náležitého dôvodu znamenalo, že by nečestne ťažilo z dobrého mena alebo rozlišovacej spôsobilosti tejto ochrannej známky, alebo by to dobrému menu alebo rozlišovacej spôsobilosti tejto ochrannej známky škodilo.

3.   V rámci odsekov 1 a 2 možno okrem iného zakázať:

4

Článok 7 smernice vo svojom pôvodnom znení uvádzal:

„1.   Ochranná známka neoprávňuje majiteľa, aby zakázal jej používanie na tovary, ktoré boli pod touto ochrannou známkou uvedené majiteľom alebo s jeho súhlasom na trh v spoločenstve.

2.   Odsek 1 sa nepoužije v prípade, ak má majiteľ opodstatnené dôvody brániť ďalšiemu obchodovaniu s tovarom, najmä ak sa po uvedení tovaru na trhu zmenil alebo zhoršil jeho stav.“

5

V súlade s článkom 65 ods. 2 Dohody o Európskom hospodárskom priestore (EHP) v spojení s prílohou XVII bodom 4 tejto dohody, bol článok 7 ods. 1 smernice vo svojom pôvodnom znení zmenený a doplnený na účely tejto dohody, keďže výraz „v spoločenstve“ bol nahradený slovami „v zmluvnej strane“.

6

Článok 8 smernice stanovuje:

„1.   Na ochrannú známku možno udeliť licenciu. Táto licencia sa môže vzťahovať na niektoré alebo na všetky tovary alebo služby, pre ktoré je ochranná známka zapísaná. Môže sa vzťahovať na celý príslušný členský štát alebo na jeho časť. Licencia môže byť výlučná alebo nevýlučná.

2.   Majiteľ ochrannej známky môže uplatniť svoje práva z tejto ochrannej známky proti majiteľovi licencie, ktorý porušil akékoľvek ustanovenie licenčnej zmluvy, pokiaľ ide o jej trvanie, formu, v ktorej možno ochrannú známku používať, o rozsah tovarov alebo služieb, na ktoré sa licencia poskytuje, o územie, na ktorom možno používať ochrannú známku, alebo o kvalitu tovarov, ktoré majiteľ licencie vyrobil alebo kvalitu služieb, ktoré majiteľ licencie poskytol.“

7

Dňa 17. mája 2000 uzavrel Dior so spoločnosťou SIL licenčnú zmluvu na ochrannú známku na výrobu a predaj prestížnych korzetových výrobkov pod ochrannou známkou Christian Dior, ktorej majiteľom je spoločnosť Dior.

8

Článok 8.2 ods. 5 tejto zmluvy spresňuje, že „pre udržanie všeobecnej známosti a prestížneho charakteru ochrannej známky sa majiteľ licencie zaväzuje nepredávať veľkoobchodníkom, spoločenstvám, predajcom výpredajového tovaru, spoločnostiam prevádzkujúcim zásielkový predaj, podomový predaj alebo predaj v domácnosti s výnimkou predchádzajúceho písomného súhlasu poskytovateľa a je povinný prijať všetky opatrenia na to, aby zabezpečil dodržiavanie tohto pravidla svojimi distributérmi alebo maloobchodníkmi“.

9

Z dôvodov hospodárskych problémov spoločnosť SIL požiadala spoločnosť Dior o súhlas s predajom výrobkov tejto ochrannej známky mimo jej selektívnej distribučnej siete. Listom zo 17. júna 2002 spoločnosť Dior zamietla túto žiadosť.

10

Napriek tomuto nesúhlasu a v rozpore so svojimi zmluvnými záväzkami spoločnosť SIL predala spoločnosti Copad, ktorý je podnikom vykonávajúcim predaj predajcom výpredajového tovaru, výrobky označené ochrannou známkou Christian Dior.

11

Preto spoločnosť Dior podala žalobu proti spoločnostiam SIL a Copad o určenie, že boli porušené práva z ochrannej známky na Tribunal de grande instance de Bobigny (súd vyššieho stupňa v Bobigny), ktorý rozhodol, že porušenia licenčnej zmluvy spoločnosťou SIL nespôsobili porušenie práva z ochrannej známky a že v dôsledku týchto porušení vznikla len zmluvná zodpovednosť poslednej uvedenej obchodnej spoločnosti.

12

Cour d’appel de Paris (Odvolací súd v Paríži) zamietol odvolanie, ktoré podala spoločnosť Dior proti tomuto rozsudku. Dospel najmä k záveru, že predaj uskutočňovaný spoločnosťou SIL nespôsobil porušenie práva z ochrannej známky, a to z toho dôvodu, že dodržiavanie ustanovenia licenčnej zmluvy uzavretej medzi spoločnosťou SIL a spoločnosťou Dior, ktoré upravuje spôsoby distribúcie nepatrí do pôsobnosti vnútroštátnych ustanovení práva o ochranných známkach, ktorými sa prebral článok 8 ods. 2 smernice. Predsa sa však domnieval, že tento predaj nevyčerpal práva ochrannej známky Dior v zmysle vnútroštátnej právnej úpravy, ktorou sa prebral článok 7 ods. 1 smernice.

13

Spoločnosť Copad podala dovolanie na Cour de cassation (kasačný súd) proti rozsudku Cour d’appel de Paris, pričom tvrdila, že práva ochrannej známky Dior boli vyčerpané z toho dôvodu, že spoločnosť SIL uviedla na trh predmetné výrobky. Spoločnosť Dior podala vzájomné dovolanie, v ktorom vytýkala Cour d’appel de Paris, že v celom rozsahu zamietol porušenie práv z ochrannej známky ako spoločnosťou SIL, tak aj spoločnosťou Copad.

14

Za týchto okolností, keďže mal pochybnosti o výklade uplatniteľného práva Spoločenstva, Cour de cassation rozhodol o prerušení konania a položil Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

15

Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či patrí ustanovenie licenčnej zmluvy, ktoré zakazuje majiteľovi licencie z dôvodov prestížneho charakteru ochrannej známky, aby predával predajcom výpredajového tovaru výrobky označené ochrannou známkou, ktorá je predmetom tejto zmluvy, do pôsobnosti článku 8 ods. 2 smernice.

16

Spoločnosť Copad, francúzska vláda a Komisia Európskych spoločenstiev navrhujú, aby Súdny dvor dal zápornú odpoveď na túto otázku s tým, že hlavne tvrdia, že predmetné ustanovenie vo veci samej nie je uvedené medzi tými ustanoveniami, ktoré taxatívne uvádza spomínaný článok 8 ods. 2. Naopak, spoločnosť Dior zastáva opačné stanovisko.

17

Preto, aby sa zodpovedalo na túto otázku, treba na úvod overiť, či zoznam ustanovení, ktoré sú uvedené v spomínanom článku 8 ods. 2 má taxatívnu alebo čisto demonštratívnu povahu.

18

V tejto súvislosti treba skonštatovať, že toto ustanovenie neobsahuje žiadnu príslovku alebo výraz ako „najmä“ alebo „obzvlášť“, ktoré by umožnili priznať tomuto zoznamu čisto demonštratívnu povahu.

19

Nakoniec treba pripomenúť, že práve so zreteľom na použitie príslovky „najmä“ Súdny dvor naopak priznal takúto povahu prípadom, ktoré uvádza článok 7 ods. 2 smernice (pozri rozsudky z 11. júla 1996, Bristol-Myers Squibb a i., C-427/93, C-429/93 a C-436/93, Zb. s. I-3457, bod 39, ako aj zo 4. novembra 1997, Parfums Christian Dior, C-337/95, Zb. s. I-6013, bod 42).

20

Preto v rozpore s tým, čo tvrdí spoločnosť Dior, zo samotného znenia článku 8 ods. 2 smernice vyplýva, že uvedený zoznam má taxatívnu povahu.

21

Po tomto spresnení treba ďalej určiť, či ustanovenie, akým je ustanovenie vo veci samej, patrí medzi jedno z ustanovení, ktoré výslovne uvádza článok 8 ods. 2.

22

V tejto súvislosti, pokiaľ ide o ustanovenia licenčnej zmluvy, ktoré sa týkajú „kvality tovarov, ktoré majiteľ licencie vyrobil“, na ktoré odkazuje tento článok, treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry je podstatnou funkciou ochrannej známky zaručiť spotrebiteľovi alebo konečnému užívateľovi pôvodnú identitu tovaru alebo služby označenej ochrannou známkou, umožňujúc mu tak rozlíšiť neomylne tento tovar alebo túto službu od tých, ktoré majú iný pôvod. Na to, aby ochranná známka mohla mať postavenie podstatného prvku systému nenarušenej hospodárskej súťaže, ktorého zriadenie a udržanie je cieľom Zmluvy ES, musí predstavovať záruku, že všetky tovary alebo služby, ktoré sú ňou označené, boli vyrobené alebo dodané pod kontrolou jediného podniku, ktorému môže byť pripísaná zodpovednosť za ich kvalitu (pozri najmä rozsudky z 23. mája 1978, Hoffmann-La Roche, 102/77, Zb. s. 1139, bod 7; z 18. júna 2002, Philips, C-299/99, Zb. s. I-5475, bod 30, ako aj zo 17. marca 2005, Gillette Company a Gillette Group Finland, C-228/03, Zb. s. I-2337, bod 26).

23

Takto práve v prípade, že majiteľ licencie poruší ustanovenia licenčnej zmluvy, ktorá sa týka najmä kvality vyrobených výrobkov, článok 8 ods. 2 smernice umožňuje majiteľovi ochrannej známky uplatniť práva, ktoré mu priznáva.

24

Ako však zdôraznila generálna advokátka v bode 31 svojich návrhov, kvalita prestížnych výrobkov, akými sú tie, ktoré sú predmetom veci samej, nevyplýva výlučne z ich materiálových vlastností, ale tiež z výzoru a z prestížneho obrazu, ktoré vytvárajú luxusný dojem (pozri tiež v tomto zmysle rozsudok Parfums Christian Dior, už citovaný, bod 45).

25

Prestížne výrobky totiž tvoria luxusné tovary, pričom luxusný dojem, ktorý z nich vyplýva, je základným prvkom preto, aby boli rozlíšené spotrebiteľom od iných podobných tovarov.

26

Preto zásah do uvedeného luxusného dojmu môže ovplyvniť samotnú kvalitu týchto výrobkov.

27

V takomto kontexte je teda dôležité overiť, či vo veci samej predaj majiteľom licencie prestížnych výrobkov predajcom výpredajového tovaru, ktorý nie je súčasťou selektívnej distribučnej siete vytvorenej na základe licenčnej zmluvy, môže byť takýmto zásahom.

28

V tejto súvislosti však Súdny dvor už zaujal stanovisko rozdielne od toho, čo tvrdia spoločnosť Copad a Komisia, že vlastnosti a samotné podmienky selektívnej distribučnej siete môžu samy osebe zachovať kvalitu a zabezpečiť správne používanie týchto výrobkov (pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. decembra 1980, L’Oréal, 31/80, Zb. s. 3775, bod 16).

29

Organizácia systému selektívnej distribúcie, akou je organizácia vo veci samej, ktorá sa v zmysle samotného znenia licenčnej zmluvy uzavretej medzi spoločnosťami Dior a SIL zameriava na zabezpečenie zhodnocujúcej prezentácie výrobkov v mieste predaja, „najmä, pokiaľ ide o umiestnenie, reklamu, prezentáciu výrobkov a obchodnú politiku“ totiž môže prispieť, ako to uznáva spoločnosť Copad, k dobrému menu predmetných výrobkov, a teda k zachovaniu ich luxusného dojmu.

30

Z toho vyplýva, že nemožno vylúčiť, že predaj prestížnych výrobkov majiteľom licencie tretím osobám, ktoré nie sú súčasťou selektívnej distribučnej siete, ovplyvňuje samotnú kvalitu týchto výrobkov, takže v takom prípade sa zmluvné ustanovenie, ktoré zakazuje uvedený predaj, musí považovať za patriace do pôsobnosti článku 8 ods. 2 smernice.

31

Je úlohou príslušného vnútroštátneho súdu overiť, či so zreteľom na okolnosti, ktoré sú vlastné sporu, ktorý prejednáva, porušenie majiteľom licencie ustanovenia, akým je ustanovenie vo veci samej, zasahuje do luxusného dojmu prestížnych výrobkov tým, že ovplyvňuje ich kvalitu.

32

Z tohto hľadiska je dôležité najmä zohľadniť na jednej strane povahu prestížnych výrobkov, na ktoré sa vzťahuje ochranná známka, objem, ako aj systematický alebo sporadický charakter predajov týchto výrobkov majiteľom licencie predajcom výpredajového tovaru, ktorí nie sú súčasťou selektívnej distribučnej siete, a na druhej strane povahu výrobkov, s ktorými zvyčajne obchodujú títo predajcovia výpredajového tovaru, ako aj zvyčajné spôsoby obchodovania v ich odvetví činnosti.

33

Ďalej treba dodať, že výklad článku 8 ods. 2 smernice, ktorý je uvedený v predchádzajúcich bodoch tohto rozsudku, nemôže byť spochybnený tvrdeniami spoločnosti Dior, podľa ktorých ustanovenie licenčnej zmluvy, ktoré zakazuje z prestížnych dôvodov ochrannej známky predaj predajcom výpredajového tovaru, môže patriť medzi iné ustanovenia, ako tie, ktoré sa týkajú „kvality výrobkov“, t. j. medzi ustanovenia, ktoré sa týkajú „územia, na ktorom možno používať ochrannú známku“, alebo „kvality… služieb, ktoré majiteľ licencie poskytol“.

34

V tejto súvislosti treba na jednej strane zdôrazniť, že článok 8 ods. 2 smernice sa má vykladať v spojení s odsekom 1 toho istého článku, ktorý odkazuje na „územie príslušného členského štátu“ tak, že pojem „územie“ v zmysle týchto ustanovení môže mať len geografický význam, a preto ho nemožno vykladať tak, že odkazuje na všetky zmluvné hospodárske subjekty, ktoré sú súčasťou selektívnej distribučnej siete.

35

Na druhej strane, pokiaľ ide o druhú možnosť uvedenú spoločnosťou Dior, treba skonštatovať, že z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že ak žiaden naliehavý dôvod vyplývajúci zo smernice alebo zo všeobecných zásad práva Spoločenstva nebráni tomu, aby služby poskytnuté v rámci maloobchodu s výrobkami patrili do pojmu „služby“ v zmysle smernice, je však ešte potrebné, aby bola ochranná známka zapísaná pre tieto služby (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 7. júla 2005, Praktiker Bau- und Heimwerkermärkte, C-418/02, Zb. s. I-5873, bod 35).

36

Na základe spisového materiálu predloženého Súdnemu dvoru sa však nemožno domnievať, že vo veci samej ochranná známka Christian Dior bola zapísaná pre akýkoľvek druh služby.

37

So zreteľom na tieto úvahy treba odpovedať na prvú otázku tak, že článok 8 ods. 2 smernice sa má vykladať v tom zmysle, že majiteľ ochrannej známky môže uplatniť svoje práva, ktoré mu z nej vyplývajú, voči majiteľovi licencie, ktorý porušuje ustanovenie licenčnej zmluvy, zakazujúce mu z dôvodov prestíže ochrannej známky predaj predajcom výpredajového tovaru ako vo veci samej, pokiaľ sa preukáže, že toto porušenie z dôvodov okolností vlastných veci samej zasahuje do výzoru a obrazu prestíže, ktoré vyvolávajú dojem luxusu uvedených výrobkov.

38

Svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate domáha toho, aby Súdny dvor spresnil okolnosti, za ktorých sa má uvedenie výrobkov označených ochrannou známkou na trh majiteľom licencie v rozpore s ustanovením licenčnej zmluvy, ktoré zakazuje predaj predajcom výpredajového tovaru, považovať za uskutočnené bez súhlasu majiteľa ochrannej známky v zmysle článku 7 ods. 1 smernice.

39

Spoločnosť Copad a Komisia v tejto súvislosti tvrdia, že súhlas majiteľa ochrannej známky možno považovať za vylúčený len v prípade porušenia ustanovenia licenčnej zmluvy, ktoré sa nachádza na zozname článku 8 ods. 2 smernice. Spoločnosť Dior a francúzska vláda sa domnievajú, že každé porušenie licenčnej zmluvy majiteľom licenčnej zmluvy bráni vyčerpaniu práv, ktoré ochranná známka priznáva svojmu majiteľovi.

40

S cieľom odpovedať na túto otázku je však potrebné pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry články 5 až 7 smernice úplne harmonizujú pravidlá týkajúce sa práv z ochrannej známky a tým definujú práva majiteľov ochranných známok v Spoločenstve (rozsudky zo 16. júla 1998, Silhouette International Schmied, C-355/96, Zb. s. I-4799, body 25 a 29, ako aj z 20. novembra 2001, Zino Davidoff a Levi Strauss, C-414/99 až C-416/99, Zb. s. I-8691, bod 39).

41

Obzvlášť článok 5 smernice zveruje majiteľovi ochrannej známky výlučné právo, ktoré mu najmä umožňuje zakázať všetkým tretím osobám dovážať výrobky obsahujúce jeho ochrannú známku, ponúkať alebo uvádzať ich na trh, alebo na tieto účely skladovať. Článok 7 ods. 1 tejto smernice obsahuje výnimku z tohto pravidla v tom zmysle, že stanovuje, že právo majiteľa ochrannej známky sa vyčerpá, ak boli výrobky uvedené na trh v EHP majiteľom ochrannej známky alebo s jeho súhlasom (rozsudky Zino Davidoff a Levi Strauss, už citovaný, bod 40; z 8. apríla 2003, Van Doren + Q, C-244/00, Zb. s. I-3051, bod 33, ako aj z 30. novembra 2004, Peak Holding, C-16/03, Zb. s. I-11313, bod 34).

42

Z uvedeného vyplýva, že súhlas, ktorý znamená vzdanie sa majiteľom ochrannej známky svojho výlučného práva v zmysle uvedeného článku 5, je rozhodujúcim prvkom vyčerpania tohto práva, a preto musí byť vyjadrený tak, že vyjadruje nepochybný spôsob vôle majiteľa vzdať sa tohto práva. Takáto vôľa v zásade vyplýva z výslovného vyjadrenia súhlasu (pozri v tomto zmysle rozsudok Zino Davidoff a Levi Strauss, už citovaný, body 41, 45 a 46).

43

Z judikatúry Súdneho dvora však tiež vyplýva, že v určitých prípadoch vyčerpanie tohto výlučného práva nastáva vtedy, keď na trh uvedie výrobky subjekt, ktorý je hospodársky prepojený s majiteľom ochrannej známky. Takýmto je najmä prípad majiteľa licencie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. júna 1994, IHT Internationale Heiztechnik a Danzinger, C-9/93, Zb. s. I-2789, bod 34).

44

V takejto situácii totiž poskytovateľ licencie má možnosť kontrolovať kvalitu licenčných výrobkov tým, že začlení do licenčnej zmluvy osobitné ustanovenia, ktoré zaväzujú majiteľa licencie dodržiavať jeho príkazy a dávajú mu možnosť uistiť sa o ich dodržiavaní.

45

Podľa judikatúry Súdneho dvora však táto možnosť stačí preto, aby ochranná známka mohla plniť svoju podstatnú funkciu, ktorou je, ako je uvedené v bode 22 tohto rozsudku, zaručiť, že všetky tovary označené touto ochrannou známkou boli vyrobené pod kontrolou jediného podniku, ktorému môže byť pripísaná zodpovednosť za ich kvalitu (pozri v tomto zmysle rozsudok IHT Internationale Heiztechnik a Danzinger, už citovaný, body 37 a 38).

46

Preto uvedenie výrobkov, na ktoré sa vzťahuje ochranná známka, na trh majiteľom licencie sa musí v zásade považovať za uskutočnené so súhlasom majiteľa ochrannej známky v zmysle článku 7 ods. 1 smernice.

47

Aj keď z uvedeného vyplýva, že za takýchto podmienok sa majiteľ ochrannej známky nemôže dovolávať nesprávneho plnenia zmluvy preto, aby voči majiteľovi licencie uplatnil práva, ktoré mu priznáva ochranná známka, napriek tomu však platí, že v rozpore s tým, čo tvrdí spoločnosť Copad, licenčná zmluva neznamená absolútny a nepodmienený súhlas majiteľa ochrannej známky s tým, aby majiteľ licencie uviedol na trh výrobky, ktoré sú označené touto ochrannou známkou.

48

Článok 8 ods. 2 smernice totiž výslovne stanovuje možnosť majiteľa ochrannej známky dovolávať sa práv, ktoré mu táto ochranná známka priznáva voči majiteľovi licencie, keď majiteľ licencie porušuje niektoré ustanovenia licenčnej zmluvy.

49

Okrem toho, ako vyplýva z odpovede na prvú otázku, tieto ustanovenia uvádza spomínaný článok 8 ods. 2 taxatívne.

50

Preto, ako zdôrazňuje generálna advokátka v bode 47 svojich návrhov, jedine porušenie majiteľom licencie jedného z uvedených ustanovení bráni vyčerpaniu práva, ktoré priznáva ochranná známka svojmu majiteľovi v zmysle článku 7 ods. 1 smernice.

51

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba odpovedať na druhú otázku tak, že článok 7 ods. 1 smernice sa má vykladať v tom zmysle, že uvedenie výrobkov označených ochrannou známkou na trh majiteľom licencie v rozpore s ustanovením licenčnej zmluvy je uskutočnené bez súhlasu majiteľa ochrannej známky, ak sa preukáže, že toto ustanovenie zodpovedá jednému z ustanovení, ktoré stanovuje článok 8 ods. 2 tejto smernice.

52

Svojou treťou otázkou sa vnútroštátny súd pýta na to, či sa majiteľ ochrannej známky môže odvolávať na ustanovenie licenčnej zmluvy preto, aby zabránil novému uvedeniu na trh výrobkov, pričom vychádza z článku 7 ods. 2 smernice, a to vtedy, keď sa uvedenie prestížnych výrobkov na trh majiteľom licencie v rozpore s ustanovením licenčnej zmluvy považuje za uskutočnené so súhlasom majiteľa ochrannej známky.

53

Spoločnosť Dior a vláda francúzskej republiky sa domnievajú, že predaj výrobkov označených ochrannou známkou Christian Dior predajcom výpredajového tovaru, mimo výlučnej distribučnej siete je zásahom do dobrého mena ochrannej známky, ktorý môže odôvodniť použitie uvedeného článku 7 ods. 2. Naopak spoločnosť Copad a Komisia tvrdia, že predaj takýchto výrobkov predajcom výpredajového tovaru nie je zásahom do dobrého mena ochrannej známky.

54

V tejto súvislosti treba na úvod pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora, uvedenej v bode 19 tohto rozsudku, použitie príslovky „najmä“ v odseku 2 tohto článku 7 preukazuje, že prípad, ktorý sa týka zmeny alebo premeny stavu výrobkov označených ochrannou známkou, je daný len ako príklad toho, čo môže byť legitímnymi dôvodmi (rozsudky Bristol-Myers Squibb a i., už citovaný, body 26 a 39, ako aj Parfums Christian Dior, už citovaný, bod 42).

55

Súdny dvor už mal možnosť zaujať stanovisko, že zásah do dobrého mena ochrannej známky môže byť v zásade legitímnym dôvodom v zmysle článku 7 ods. 2 smernice, ktorý odôvodňuje, aby majiteľ ochrannej známky bránil neskoršiemu uvedeniu na trh prestížnych výrobkov, ktoré uviedol na trh v EHP, alebo ktoré boli uvedené s jeho súhlasom (pozri rozsudky Parfums Christian Dior, už citovaný, bod 43, a z 23. februára 1999, BMW, C-63/97, Zb. s. I-905, bod 49).

56

Z toho vyplýva, že keď majiteľ licencie predáva predajcovi výpredajového tovaru v rozpore s ustanovením licenčnej zmluvy, akým je ustanovenie vo veci samej, treba porovnať význam na jednej strane legitímneho záujmu majiteľa ochrannej známky, ktorá je predmetom licenčnej zmluvy, byť chránený proti predajcovi výpredajového tovaru, ktorý nepatrí do selektívnej distribučnej siete a ktorý používa túto ochrannú známku na účely uvedení na trh, ktoré by mohli zasiahnuť do dobrého mena ochrannej známky, a druhej strane záujem predajcu výpredajového tovaru na možnosti opätovného predaja predmetných výrobkov tak, že využije postupy, ktoré sú zvyčajné v jeho odvetví činnosti (pozri analogicky rozsudok Parfums Christian Dior, už citovaný, bod 44).

57

Preto keď vnútroštátny súd zaujme stanovisko, že predaj majiteľom licencie tretej osobe nemôže spochybniť kvalitu prestížnych výrobkov označených ochrannou známkou, takže ich uvedenie na trh sa musí považovať za uskutočnené so súhlasom majiteľa ochrannej známky, je úlohou tohto súdu posúdiť vzhľadom na okolnosti každej právnej veci, či neskoršie uvedenie na trh prestížnych výrobkov označených ochrannou známkou treťou osobou tak, že využije postupy, ktoré sú zvyčajné v jej odvetví činnosti, zasahuje do dobrého mena tejto ochrannej známky.

58

V tejto súvislosti je dôležité zohľadniť najmä osoby, ktorým je opätovný predaj určený, ako aj, ako navrhuje francúzska vláda, osobitné podmienky uvedenia prestížnych výrobkov na trh.

59

So zreteľom na vyššie uvedené treba odpovedať na tretiu otázku tak, že ak sa však má uvedenie prestížnych výrobkov na trh majiteľom licencie v rozpore s ustanovením licenčnej zmluvy považovať za uskutočnené so súhlasom majiteľa ochrannej známky, potom sa majiteľ ochrannej známky môže odvolávať na takéto ustanovenie preto, aby zabránil opätovnému predaju týchto výrobkov na základe článku 7 ods. 2 smernice len vtedy, ak sa preukáže, že so zreteľom na okolnosti každej prejednávanej veci takýto opätovný predaj zasahuje do dobrého mena ochrannej známky.

60

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (prvá komora) rozhodol takto: