NÁVRHY GENERÁLNEJ ADVOKÁTKY

VERICA TRSTENJAK

prednesené 29. októbra 2009 ¹(1)

Vec C‑484/08

Caja de Ahorros y Monte de Piedad de Madrid

proti

Asociación de Usuarios de Servicios Bancarios (Ausbanc)

[návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný Tribunal Supremo (Španielsko)]

„Ochrana spotrebiteľa – Smernica 93/13/EHS – Nekalé podmienky v spotrebiteľských zmluvách – Článok 4 ods. 2 – Posúdenie nekalej povahy podmienok týkajúcich sa hlavného predmetu zmluvy – Článok 8 – Minimálna harmonizácia – Prísnejšie vnútroštátne ustanovenia, ktorých cieľom je zabezpečiť vyššiu úroveň ochrany spotrebiteľov – Rozdiely oproti začiatku úplnej harmonizácie“

Obsah

I –   Úvod

II – Právny rámec

A –   Právny rámec Spoločenstva

B –   Vnútroštátny právny rámec

III – Skutkový stav, konanie vo veci samej a prejudiciálne otázky

IV – Konanie pred Súdnym dvorom

V –   Hlavné tvrdenia účastníkov konania

VI – Právne posúdenie

A –   Úvodné vysvetlenie

B –   Prípustnosť návrhu na začatie prejudiciálneho konania

C –   Analýza prejudiciálnych otázok

1.     O prvej a druhej otázke

a)     Uplatniteľnosť článku 8 smernice 93/13

i)     Existencia prísnejšieho vnútroštátneho pravidla

ii)   Rozsah pôsobnosti smernice 93/13

–       Osobná a vecná pôsobnosť

–       Výklad článku 4 ods. 2 smernice 93/133

–       Vymedzenie vecnej kontroly

b)     Rozsah oprávnenia, ktorý je uvedený v článku 8 smernice 93/13

i)     Nezáväznosť článku 4 ods. 2

ii)   Minimálna harmonizácia

c)     Záver

2.     O tretej otázke

a)     Právne posúdenie z hľadiska cieľov Spoločenstva

b)     Právne posúdenie na základe pravidiel konkretizácie

i)     Pravidlá hospodárskej súťaže

ii)   Základné slobody

c)     Záver

VII – Návrh

I –    Úvod

1.        Tribunal Supremo (ďalej len „vnútroštátny súd“) predložil Súdnemu dvoru tri prejudiciálne otázky týkajúce výkladu článku 8 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách v spojení s článkom 4 ods. 2 uvedenej smernice a článkom 2, článkom 3 ods. 1 písm. g) a článkom 4 ods. 1 Zmluvy o ES(2).

2.        Z právneho hľadiska ide v podstate o to, či sa členské štáty Spoločenstva môžu odvolávať na článok 8 smernice, aby odchylne od článku 4 ods. 2 tejto smernice rozšírili posúdenie nekalej povahy zmluvných podmienok na podmienky, ktoré sa vzťahujú na „hlavný predmet zmluvy“ alebo „na primeranú cenu a úhradu na jednej strane, ako aj tovar alebo služby dodávané výmenným spôsobom [na primeranosť medzi cenou a odmenou na jednej strane a tovarmi a službami dodávanými v protihodnote – neoficiálny preklad] na druhej strane“.

3.        Vnútroštátny súd sa obrátil na Súdny dvor v rámci sporu medzi Asociación de Usuarios de Servicios Bancarios (odporkyňa v kasačnom konaní, ďalej len „odporkyňa vo veci samej“), ktorá je právnickou osobou a ktorej predmetom činnosti je podľa jej stanov „ochrana legitímnych záujmov užívateľov služieb poskytovaných úverovými inštitúciami a finančnými úverovými ústavmi“, a úverovou inštitúciou Caja de Ahorros y Monte de Piedad de Madrid (navrhovateľka v kasačnom konaní, ďalej len „navrhovateľka vo veci samej“). V prvostupňovom konaní podala odporkyňa vo veci samej návrh na určenie neplatnosti „zmluvnej podmienky o zaokrúhľovaní“, ktorú navrhovateľka vo veci samej uviedla vo všeobecných podmienkach svojich zmlúv o hypotekárnom úvere, ako aj návrh na uloženie povinnosti zdržať sa jej použitia.

II – Právny rámec

A –    Právny rámec Spoločenstva

4.        Dvanáste, sedemnáste a devätnáste odôvodnenie smernice 93/13 znejú takto:

„keďže podľa súčasného stavu vnútroštátne právne predpisy umožňujú plánovať len čiastočné zosúladenie; keďže najmä zmluvné podmienky, ktoré neboli individuálne dohodnuté, podliehajú tejto smernici; keďže členské štáty by mali mať možnosť výberu, so zreteľom na zmluvu, poskytnúť spotrebiteľom vysokú úroveň ochrany prostredníctvom vnútroštátnych ustanovení, ktoré sú prísnejšie ako ustanovenia tejto smernice,

…

keďže pre účely tejto smernice môže mať priložený zoznam podmienok len oznamovaciu hodnotu a keďže z dôvodu minimálneho charakteru dosahu tejto smernice môže byť rozsah týchto podmienok rozšírený alebo reštriktívnejší vo vnútroštátnych právnych predpisoch členských štátov,

…

keďže na účely tejto smernice sa hodnotenie nekalého charakteru netýka podmienok, ktoré popisujú hlavný predmet zmluvy ani vzťah kvalita/cena tovaru alebo dodávaných služieb; keďže hlavný predmet zmluvy a vzťah cena/kvalita môže byť napriek tomu braný do úvahy pri hodnotení primeranosti [nekalej povahy – neoficiálny preklad] ostatných podmienok; keďže zámerom je medzi iným, aby poistné zmluvy, ktorých podmienky definujú alebo popisujú poistné riziko a zodpovednosť poisťovateľa, neboli podriadené takémuto hodnoteniu, pokiaľ sa tieto obmedzenia neberú do úvahy pri výpočte poistného plateného spotrebiteľom.“

5.        Článok 3 smernice 93/13 stanovuje:

„1.      Zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá, sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery [dobrej viery – neoficiálny preklad] spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa.

2.      Podmienka sa nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred [vopred vypracovaná – neoficiálny preklad] a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky, najmä v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou.

Skutočnosť, že určité aspekty podmienky alebo jedna konkrétna podmienka boli individuálne dohodnuté, nevylučuje uplatňovanie tohto článku na zvyšok zmluvy, ak celkové hodnotenie zmluvy naznačuje, že aj napriek tomu ide o predbežne formulovanú štandardnú zmluvu.

Keď predajca alebo dodávateľ vznesie námietku, že štandardná podmienka bola individuálne dohodnutá, musí o tom podať dôkaz.

3.      Príloha obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré sa môžu považovať za nekalé.“

6.        Článok 4 ods. 2 smernice 93/13 doplňuje toto spresnenie:

„Hodnotenie nekalej povahy podmienok sa nevzťahuje ani k definícii hlavného predmetu zmluvy ani na primeranú cenu a úhradu na jednej strane, ako aj tovar alebo služby dodávané výmenným spôsobom [na primeranosť medzi cenou a odmenou na jednej strane a tovarmi a službami dodávanými v protihodnote – neoficiálny preklad] na druhej strane, pokiaľ tieto podmienky sú [jasné a – neoficiálny preklad] zrozumiteľné.“

7.        Článok 8 smernice 93/13 upravuje túto zásadu:

„Členské štáty môžu prijať alebo si ponechať najprísnejšie opatrenia kompatibilné [prísnejšie ustanovenia zlučiteľné – neoficiálny preklad] so zmluvou v oblasti obsiahnutej [upravenej – neoficiálny preklad] touto smernicou s cieľom zabezpečenia maximálneho stupňa ochrany spotrebiteľa.“

B –    Vnútroštátny právny rámec

8.        Článok 10a ods. 1 všeobecného zákona č. 26/1984 z 19. júla 1984 o ochrane spotrebiteľov a užívateľov (Ley 26/1984 general para la defensa de consumidores y usuarios), ktorý bol doplnený zákonom č. 7/1998 z 13. apríla 1998 o všeobecných zmluvných podmienkach, stanovuje v súvislosti s pojmom nekalej podmienky toto:

„Všetky ustanovenia, ktoré neboli individuálne dohodnuté, sa považujú za nekalé podmienky, ak napriek požiadavke dobrej viery spôsobia značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán vzniknutých na základe zmluvy na úkor spotrebiteľa. V každom prípade sú za nekalé podmienky považované ustanovenia uvádzané v prvom doplňujúcom ustanovení tohto zákona.“

9.        Podľa článku 8 ods. 2 zákona 7/1998 z 13. apríla 1998 o všeobecných zmluvných podmienkach sú nekalé podmienky postihnuté neplatnosťou:

„Najmä sú neplatné nekalé všeobecné podmienky obsiahnuté v zmluvách uzavretých so spotrebiteľom, v každom prípade tie, ktoré sú definované v článku 10a a v prvom doplňujúcom ustanovení všeobecného zákona č. 26/1984 z 19. júla 1984 o ochrane spotrebiteľov a užívateľov.“

10.      Článok 4 ods. 2 smernice 93/13 nebol prebratý do španielskeho právneho poriadku.

III – Skutkový stav, konanie vo veci samej a prejudiciálne otázky

11.      Zmluvy o hypotekárnom úvere, ktoré navrhovateľka vo veci samej uzatvorila so svojimi klientmi, ktorí si chceli kúpiť byt, stanovovali najmä variabilnú nominálnu úrokovú sadzbu, ktorá sa mala pravidelne upravovať v závislosti od dohodnutej referenčnej sadzby. Zmluvy okrem toho obsahovali vopred vypracovanú zmluvnú podmienku, podľa ktorej sa úroková sadzba, ktorú mal dlžník uhradiť, mala už od prvej úpravy zaokrúhliť vyššie na štvrtinu percenta vždy, keď zmena sadzby prekročila 0,25 %.

12.      Podľa odporkyne vo veci samej táto zmluvná podmienka, známa v bankovej praxi pod názvom „zmluvná podmienka o zaokrúhľovaní“, nebola individuálne dohodnutá s dlžníkmi, a je teda neplatná podľa článku 8 ods. 2 v spojení s článkom 1, článkom 2 a článkom 10a ods. 1 španielskeho všeobecného zákona č. 26/1984 z 19. júla 1984 o ochrane spotrebiteľov a užívateľov. Odporkyňa vo veci samej teda podala návrh na zrušenie tejto zmluvnej podmienky, ako aj návrh na uloženie povinnosti zdržať sa uzatvárania úverových zmlúv obsahujúcich spornú podmienku.

13.      Navrhovateľka vo veci samej navrhla zamietnuť žalobu z dôvodu, že zmluvná podmienka o zaokrúhľovaní je pravidlom umožňujúcim určiť základný prvok zmluvy o pôžičke. Nominálna sadzba by bola protiplnením, ktoré by mal dlžník poskytnúť za poskytnutie kapitálu. Kontrola nekalej povahy stanovená v španielskom práve je nezlučiteľná s článkom 4 ods. 2 smernice 93/13, pretože posúdenie nekalej povahy podmienok sa nemôže uskutočniť, ak sú tieto podmienky formulované jasne a zrozumiteľne.

14.      Španielsky prvostupňový súd vo svojom rozsudku z 11. septembra 2001 rozhodol, že „zmluvná podmienka o zaokrúhľovaní“ je nezlučiteľná so španielskym zákonom o všeobecných zmluvných podmienkach. Tento rozsudok bol potvrdený rozsudkom, ktorý Audiencia Provincial de Madrid vydala v konaní o odvolaní 10. októbra 2002. Proti tomuto rozsudku o odvolaní podala navrhovateľka vo veci samej kasačný opravný prostriedok na vnútroštátny súd.

15.      Tribunal Supremo sa domnieva, že je nevyhnutné spresniť zmysel článku 4 ods. 2 a článku 8 smernice 93/13 v súvislosti s článkom 2, článkom 3 ods. 1 písm. g) a článkom 4 ods. 1 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva s cieľom určiť relevantný právny význam, ako aj následky neprebratia prvého z citovaných ustanovení do španielskeho právneho poriadku v znení platnom ku dňu podania kasačného opravného prostriedku. Rozhodol teda prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

1.         Má sa článok 8 smernice 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať v tom zmysle, že členský štát môže vo svojej právnej úprave a v prospech spotrebiteľa stanoviť kontrolu nekalej povahy takých podmienok, ktoré článok 4 ods. 2 tejto smernice z uvedenej kontroly vylučuje?

2.         V dôsledku uvedeného bráni článok 4 ods. 2 smernice 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách v spojení s článkom 8 tejto smernice tomu, aby členský štát stanovil vo svojom právnom poriadku v prospech spotrebiteľov kontrolu nekalej povahy podmienok, ktoré sa vzťahujú na „definíciu hlavného predmetu zmluvy“ alebo na „primeranú cenu a úhradu na jednej strane, ako aj tovar alebo služby dodávané výmenným spôsobom [na primeranosť medzi cenou a odmenou na jednej strane a tovarmi a službami dodávanými v protihodnote – neoficiálny preklad] na druhej strane“, aj keď sú formulované jasne a zrozumiteľne?

3.         Je v súlade s článkom 2, článkom 3 ods. 1 písm. g) a článkom 4 ods. 1 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva taký výklad článku 8 a článku 4 ods. 2 uvedenej smernice, ktorý umožňuje členskému štátu súdnu kontrolu nekalej povahy podmienok uvedených v zmluvách uzavretých spotrebiteľmi a formulovaných jasným a zrozumiteľným spôsobom, ktoré definujú hlavný predmet zmluvy alebo primeranosť ceny a odmeny na jednej strane vo vzťahu k službám alebo tovarom dodávaným v protihodnote na druhej strane?

IV – Konanie pred Súdnym dvorom

16.      Návrh na začatie prejudiciálneho konania z 20. októbra 2008 bol doručený do kancelárie Súdneho dvora 11. novembra 2008.

17.      Účastníci konania vo veci samej, vláda Portugalskej republiky, Rakúskej republiky, Spolkovej republiky Nemecko a Španielskeho kráľovstva, ako aj Komisia predložili písomné pripomienky v lehote stanovenej v článku 23 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora.

18.      Na pojednávanie, ktoré sa konalo 10. septembra 2009, sa dostavili splnomocnení zástupcovia účastníkov konania vo veci samej, vlády Španielskeho kráľovstva a Komisie, aby predniesli svoje ústne pripomienky.

V –    Hlavné tvrdenia účastníkov konania

19.      Odporkyňa vo veci samej, nemecká a španielska vláda, ako aj Komisia uvádzajú, že cieľom smernice je zaviesť minimálnu harmonizáciu.

20.      Odporkyňa vo veci samej a Komisia tvrdia, že neprebratie článku 4 ods. 2 smernice 93/13 odráža vôľu vnútroštátneho zákonodarcu posilniť ochranu spotrebiteľov, keďže článok 8 smernice 93/13 ho oprávňuje na to, aby rozšíril kontrolu obsahu podmienok na podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu zmluvy.

21.      Komisia potvrdila tento výklad, keďže vo svojej správe z 27. apríla 2000 o uplatňovaní smernice 93/13 [KOM(2000) 248] nevzniesla námietku proti neprebratiu článku 4 ods. 2 smernice 93/13 a naopak v nej tiež uviedla možnosť zrušenia tohto ustanovenia smernice.

22.      Nemecká vláda z minimálnej úrovne harmonizácie stanovenej v smernici vyvodzuje, že pokiaľ podmienky týkajúce sa základných prvkov zmluvy sú formulované jasne a zrozumiteľne, nepatria do jej pôsobnosti, takže členské štáty môžu rozšíriť posúdenie nekalej povahy aj na takéto podmienky.

23.      Podľa nemeckej vlády tento právny názor potvrdzuje systematický a teleologický výklad smernice. Keďže všeobecná zásada uvedená v článku 8 smernice 93/13 sa uplatňuje na všetky prechádzajúce ustanovenia, článok 4 smernice 93/13 sa nemôže od nej odchýliť.

24.      Rakúska vláda sa domnieva, že akýkoľvek iný výklad smernice by predstavoval neprimeraný zásah do vnútroštátnych právnych predpisov o zmluvách. Mal by za následok, že občianskoprávne zásady by sa nemohli vzťahovať na nekalé podmienky, pokiaľ by sa týkali hlavného predmetu zmluvy. Bolo by teda potrebné ponechať členským štátom možnosť rozhodnúť, či a prípadne akými prostriedkami by sa malo proti takýmto podmienkam zakročiť.

25.      Portugalská vláda zo samotnej existencie článku 8 smernice 93/13 vyvodzuje, že členské štáty môžu prijať prísnejšie pravidlá, ako sú pravidlá stanovené v smernici, pod podmienkou, že budú zlučiteľné so Zmluvou ES, aby sa zabezpečila vyššia úroveň ochrany spotrebiteľov. Španielska vláda v tejto súvislosti uvádza, že prísnejšie ustanovenia španielskeho práva vôbec nemajú za cieľ zabrániť prístupu na španielsky trh prostredníctvom právnych prekážok, ktoré by sťažovali prístup na tento trh hospodárskym subjektom usadeným v ostatných členských štátoch. Naopak, majú za cieľ zabezpečiť ochranu spotrebiteľa v súlade s cieľmi dotknutej smernice.

26.      Odporkyňa vo veci samej zastáva názor, že aj keď sa zmluvná podmienka o zaokrúhľovaní v skutočnosti týka výpočtu ceny, netýka sa hlavného predmetu zmluvy, a že článok 4 ods. 2 smernice 93/13 ako ustanovenie o výnimke sa musí vykladať reštriktívne. Navyše zmluvná podmienka o zaokrúhľovaní má podmienečný charakter, pretože jej uplatnenie závisí od budúcej a neistej udalosti, teda potreby upraviť úrokovú sadzbu o 0,25 %. Okrem toho uvádza, že keďže sa zmluvná podmienka o zaokrúhľovaní netýka základného aspektu zmluvy, skutočnosť, či článok 2, článok 3 ods. 1 písm. g), a článok 4 ods. 1 ES umožňujú členskému štátu odchýliť sa od článku 4 ods. 2 smernice 93/13, je irelevantná.

27.      Odporkyňa vo veci samej, ako aj nemecká a rakúska vláda s obozretnosťou uvádzajú, že v súlade s cieľmi článku 2 ES a zásadami voľnej hospodárskej súťaže, ktoré sú uvedené v článku 3 ods. 1 písm. g) ES a v článku 4 ods. 1 ES, ekonomický model slobodného podnikania a cenovej slobody dosahuje svoje hranice v sociálne-právnom systéme alebo štáte, keď naráža na ochranu určitých kolektívnych záujmov, medzi ktoré patrí ochrana práv a hospodárskych záujmov spotrebiteľov.

28.      Komisia má rovnaké pochybnosti ako odporkyňa vo veci samej a tiež si kladie otázku, či sa zmluvná podmienka o zaokrúhľovaní týka hlavného predmetu zmluvy, teda či vnútroštátny súd potrebuje odpoveď na otázky, aby mohol rozhodnúť, to znamená, či prejudiciálne otázky sú prípustné. V súvislosti s článkom 4 ES uvádza, že toto ustanovenie definuje len všeobecné ciele, a že ako konštatoval Súdny dvor vo svojom rozsudku Échirolles Distribution(3), neukladá členským štátom jasné a bezpodmienečné povinnosti, ktorých by sa jednotlivci mohli dovolávať pred vnútroštátnymi súdmi.

29.      Navrhovateľka vo veci samej nesúhlasí s názorom žiadneho z ďalších účastníkov konania. Domnieva sa, že článok 4 ods. 2 smernice 93/13 je kogentným ustanovením, od ktorého sa teda členské štáty nemôžu odchýliť.

30.      Na podporu svojho tvrdenia sa najskôr odvoláva na rozsudok Komisia/Holandsko(4), v ktorom Súdny dvor odsúdil Holandsko za to, že neprebralo úplne článok 4 ods. 2 smernice 93/13, pokiaľ ide o požiadavku jasnosti a zrozumiteľnosti podmienok uvedených v tomto článku. Z tohto rozsudku vyvodzuje, že toto ustanovenie smernice má celkovo kogentnú povahu.

31.      Pokiaľ ide o navrhovateľku vo veci samej, skutočnosť, že smernica 93/13 má za cieľ zabezpečiť minimálnu úroveň ochrany spotrebiteľov, a je teda sformulovaná záväzne, tiež preukazuje, že článok 4 ods. 2 tejto smernice je kogentným ustanovením. Z dvanásteho a devätnásteho odôvodnenia okrem iného vyplýva, že zákonodarca Spoločenstva sa usiloval o vymedzenie pôsobnosti ochrany spotrebiteľov, ktorú zabezpečuje smernica, a to vylúčením podmienok týkajúcich sa hlavného predmetu zmluvy alebo primeranosti ceny a protihodnoty, pokiaľ boli individuálne dohodnuté. Podľa navrhovateľky vo veci samej minimálna harmonizácia nevylučuje, že niektoré ustanovenia smernice majú kogentnú povahu. Súdny dvor tak okrem iného rozhodol vo svojom rozsudku Komisia/Španielsko(5) v súvislosti s článkom 5 treťou vetou smernice 93/13, ktorý stanovuje výnimku zo zásady výkladu v prospech spotrebiteľa.

32.      Historický vývoj smernice 93/13 rovnako potvrdzuje kogentnú povahu článku 4 ods. 2. Pôvodný návrh Komisie totiž neobsahoval také ustanovenie, ako je toto ustanovenie. To bolo zavedené až neskôr, čo preukazuje, že zákonodarca zastával názor, že súdna kontrola základných prvkov zmluvy by nebola zlučiteľná so zmluvným právom, ktoré spočíva na zásade individuálnej autonómie, a okrem iného by porušila zásady otvoreného trhového hospodárstva a voľnej hospodárskej súťaže.

33.      Navrhovateľka vo veci samej sa okrem toho odvoláva na posledné iniciatívy Komisie týkajúce sa revízie spotrebiteľského acquis, teda iniciatívy, ktoré potvrdzujú, že je dôležité vylúčiť akúkoľvek súdnu kontrolu základných zmluvných podmienok. Osobitne odkazuje na Zelenú knihu o revízii spotrebiteľského acquis(6), ako aj na návrh smernice Európskeho parlamentu a Rady o právach spotrebiteľov(7), teda na texty, ktoré tiež svedčia v prospech vylúčenia kontroly obsahu v zmysle článku 4 ods. 2 a ktoré potvrdzujú, že cieľom smernice je zaviesť úplnú harmonizáciu.

34.      Navrhovateľka vo veci samej z obozretnosti uvádza, že aj v prípade, keby článok 4 ods. 2 smernice 93/13 nebol kogentným ustanovením, členské štáty by nemohli zaviesť súdnu kontrolu hlavných podmienok zmlúv bez toho, aby tak nedošlo k porušeniu zásad voľnej hospodárskej súťaže a otvoreného trhového hospodárstva, čo sú zásady, ktoré sú zakotvené v Zmluve ES. Zavedenie takejto kontroly by totiž umožnilo súdu skúmať rovnováhu medzi ponukou a dopytom s cieľom zistiť nekalú povahu týchto klauzúl. Ak by bol súd oprávnený posúdiť hlavný predmet zmluvy, malo by to za následok vytvorenie odlišných obchodných podmienok v rámci vnútorného trhu Spoločenstva.

35.      Nakoniec navrhovateľka vo veci samej pochybuje, že rozšírenie súdnej kontroly na obsah zmlúv môže skutočne zabezpečiť vyššiu úroveň ochrany spotrebiteľov v zmysle článku 8 smernice 93/13, a to tým viac, že nekalé podmienky sú sankcionované neplatnosťou, čím vzniká nebezpečenstvo, že táto neplatnosť sa vzťahuje na celú zmluvu, pokiaľ sa podmienka, o ktorej sa rozhodlo, že je nekalá, týka hlavného predmetu, bez ktorého nie je možné zmluvu plniť. Podľa názoru navrhovateľky vo veci samej systém ochrany, ktorý bol zavedený smernicou 93/13, spočíva na základnej myšlienke, že spotrebiteľ sa nachádza v nerovnej situácii, ktorú je potrebné napraviť, avšak bez spochybnenia zmluvnej stability.

36.      Španielska vláda na pojednávaní predovšetkým uviedla argumenty smerujúce proti tvrdeniu navrhovateľky vo veci samej o údajne kogentnej povahe článku 4 ods. 2 smernice 93/13 a spochybnila, že by sporná zmluvná podmienka o zaokrúhľovaní bola súčasťou hlavného predmetu zmluvy. V nadväznosti na návrh odpovede, ktorú poskytla vo svojich písomných pripomienkach, okrem iného vyzvala Súdny dvor, aby konštatoval, že kontrola nekalej povahy zmluvnej podmienky, ktorá sa týka jej hlavného predmetu, teda kontrola, ktorú v zásade vylučuje článok 4 ods. 2 smernice 93/13, je v súlade so smernicou a zásadami zakotvenými v Zmluve ES.

37.      Len z obozretnosti navrhuje odpovedať na prejudiciálne otázky v tom zmysle, že zmluvná podmienka, akou je sporná podmienka o zaokrúhľovaní, nie je súčasťou podmienok, ktoré článok 4 ods. 2 smernice 93/13 vylučuje z jej pôsobnosti.

VI – Právne posúdenie

A –    Úvodné vysvetlenie

38.      Cieľom smernice je ochrana spotrebiteľa pred nevýhodami, ktoré preňho vo všeobecnosti vyplývajú z jeho znevýhodneného postavenia v prípade, ak uzatvára zmluvy s predajcami alebo dodávateľmi. V minulosti predajcovia a dodávatelia využívali svoju hospodársku silu, aby vnucovali predbežne formulované štandardné zmluvy spotrebiteľom a aby spotrebitelia znášali riziká zmluvnej slobody. Smernica chce bojovať proti takémuto zneužitiu sily.(8)

39.      Smernica 93/13 sa zaoberá základným problémom súkromného práva: ide o rozpor medzi autonómiou vôle(9) na jednej strane a ochranou slabšej zmluvnej strany, čiže spotrebiteľa, na druhej strane. Smernica 93/13 výrazne obmedzuje zásadu zmluvnej slobody v prospech spotrebiteľa tým, že umožňuje súdnu kontrolu nekalých podmienok.(10) Tento zásah zákonodarcu do autonómie vôle je odôvodnený myšlienkou, že predbežne formulované štandardné zmluvy spočívajú v asymetrii hospodárskej sily strán. Podniky vopred vypracujú zmluvy a jednostranne ich vnucujú spotrebiteľovi bez toho, aby mal možnosť dojednávať ich jednotlivé podmienky. Zásada autonómie vôle by teda v praxi nebola zabezpečená, pretože spotrebiteľ by nemal nijaký vplyv na obsah zmluvy.(11) Takáto situácia by odôvodňovala, aby členský štát zasiahol do zmluvnej slobody strán s cieľom zabezpečiť čo najväčšiu spravodlivosť zmlúv.(12)

40.      Smernica 93/13 však nevedie k úplnému odstráneniu autonómie vôle, pretože článok 4 ods. 2 tejto smernice vylučuje zo skúmania nekalej povahy podmienky, ktoré sa vzťahujú na „hlavný predmet zmluvy“ alebo „na primeranú cenu a úhradu na jednej strane, ako aj tovar alebo služby dodávané výmenným spôsobom [na primeranosť medzi cenou a odmenou na jednej strane a tovarmi a službami dodávanými v protihodnote – neoficiálny preklad] na druhej strane“. Ide o to, aby sa nezaviedla všeobecná ochrana spotrebiteľa, ktorá by mu bránila uzatvoriť nevýhodnú zmluvu, keďže zákonodarca zastával názor, že je už dostatočne chránený hospodárskou súťažou, pokiaľ ide o hlavné plnenia.

41.      Ako som a priori zdôraznila,(13) tento návrh na začatie prejudiciálneho konania sa v prvom rade týka toho, či smernica 93/13 ponecháva členským štátom právomoc rozšíriť, a to prijatím vnútroštátneho ustanovenia v tomto zmysle alebo, ako je to v Španielsku, neprebratím článku 4 ods. 2 smernice do vnútroštátneho práva, rozsah právneho posúdenia nekalej povahy zmluvných podmienok, ktorý je stanovený v článku 4 ods. 1 smernice tým, že sa rozšíri na druhy podmienok, ktoré sú uvedené v článku 4 ods. 2. Odpoveď na túto otázku bude závisieť od odpovede, ktorá sa poskytne na otázku, akú funkciu presne splní článok 4 ods. 2 v rámci smernice 93/13 a v akom vzťahu sa nachádza voči článku 8 smernice. Keďže obe prvé otázky sa týkajú mnohých vecí, ktoré sa prelínajú, bude potrebné sa nimi zaoberať spoločne, aby sa zachoval celkový pohľad na vec.

42.      Nakoniec bude potrebné analyzovať tretiu prejudiciálnu otázku, ktorá sa v podstate týka zlučiteľnosti rozšírenej kontroly obsahu zmluvných podmienok vo vyššie spresnenom zmysle so zásadami otvoreného trhového hospodárstva a voľnej hospodárskej súťaže, ktoré sú zakotvené v primárnom práve.

B –    Prípustnosť návrhu na začatie prejudiciálneho konania

43.      Najskôr však treba preskúmať prípustnosť návrhu na začatie prejudiciálneho konania, pretože tak Komisia, ako aj odporkyňa vo veci samej spochybnili potrebu vnútroštátneho súdu získať odpoveď na tieto prejudiciálne otázky na to, aby mohol rozhodnúť o veci, ktorá mu bola predložená.

44.      Obaja účastníci konania totiž majú pochybnosti o tom, že sa sporná zmluvná podmienka o zaokrúhľovaní vzťahuje na hlavný predmet zmluvy alebo na primeranosť medzi cenou a plnením. Odkazujú na judikatúru španielskych súdov, ako aj na názor, ktorý Komisia vyjadrila vo svojej správe o uplatňovaní smernice 93/13 z 5. apríla 1993(14), teda v správe, v ktorej vyhlásila, že ustanovenia stanovujúce spôsoby výpočtu alebo zmeny cien v plnom rozsahu spadajú pod kontrolu stanovenú v smernici 93/13.

45.      V tejto súvislosti treba pripomenúť, že v rámci spolupráce medzi Súdnym dvorom a vnútroštátnymi súdmi podľa článku 234 ES prislúcha výlučne vnútroštátnemu súdu, ktorý vec prejednáva a ktorý musí prevziať zodpovednosť za rozhodnutie sporu, aby s prihliadnutím na osobitosti konkrétneho prípadu posúdil potrebu získania rozhodnutia o prejudiciálnej otázke na vydanie svojho rozhodnutia.(15)

46.      Pokiaľ sa položené otázky týkajú výkladu práva Spoločenstva, Súdny dvor je v zásade povinný rozhodnúť(16), okrem prípadu, ak je zjavné, že požadovaný výklad práva Únie nemá nijaký vzťah k existencii alebo predmetu sporu vo veci samej, ak ide o problém hypotetickej povahy, alebo tiež vtedy, ak Súdny dvor nemá k dispozícii skutkové a právne podklady nevyhnutné na užitočné zodpovedanie otázok, ktoré sú mu položené.(17)

47.      Vnútroštátny súd výslovne povedal, že sa domnieva, že ustanovenia článkov 4 a 8 smernice 93/13 sú rozhodujúce na účely rozhodnutia, ktoré má vydať o kasačnom opravnom prostriedku, ktorý prejednáva.(18) Bez ohľadu na jeho názor však nemožno nájsť ani najmenšie indície, ktoré by podporovali tvrdenie, že prejudiciálne otázky zjavne nemajú nijaký vzťah k existencii alebo predmetu sporu.

48.      Navyše vnútroštátny súd vo svojom rozhodnutí uvádza, že pochybnosti, ktoré vyjadruje a ktoré sa týkajú výkladu smernice 93/13, spočívajú na skutočnosti, že rovnako ako ostatné členské štáty, takisto sa odvolávajúce na voľnosť, ktorú im poskytuje článok 8 smernice, Španielske kráľovstvo upustilo od prebratia článku 4 ods. 2 tejto smernice do vnútroštátneho práva, teda ustanovenia, ktoré vylučuje niektoré zmluvné podmienky z vecnej kontroly.(19) Pri voľnejšom čítaní návrhu na začatie prejudiciálneho konania si vnútroštátny súd želá, aby mu Súdny dvor spresnil hranice kontroly zmluvných podmienok, ktoré vyžaduje právo Spoločenstva, a aby mu povedal, či členské štáty prípadne môžu rozšíriť rozsah tejto kontroly bez toho, aby bolo porušené právo Spoločenstva.(20)

49.      Komisii a odporkyni vo veci samej, ktoré sa dovolávali neprípustnosti návrhu na začatie prejudiciálneho konania, možno odpovedať, že otázka, či zmluvná podmienka o zaokrúhľovaní spadá konkrétne pod pojem „hlavný predmet zmluvy“ v zmysle článku 4 ods. 1 smernice 93/13, nie je otázkou prípustnosti, alebo skôr otázkou kvalifikácie, a že v dôsledku toho v prejednávanej veci ide o uplatnenie práva Spoločenstva zo strany vnútroštátneho súdu.

50.      Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy nie je možné tvrdiť, že vnútroštátny súd nepotrebuje rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach na to, aby mohol rozhodnúť. Jeho návrh treba teda považovať za prípustný.

C –    Analýza prejudiciálnych otázok

1.      O prvej a druhej otázke

a)      Uplatniteľnosť článku 8 smernice 93/13

i)      Existencia prísnejšieho vnútroštátneho pravidla

51.      Možnosť výnimky, ktorú článok 8 smernice 93/13 poskytuje členským štátom, im umožňuje prijať prísnejšie ustanovenia, ako sú ustanovenia zavedené smernicou. Znenie článku 8 vo svojich odlišných jazykových verziách je nejasné, keďže neumožňuje bez ďalšieho určiť, v akom ohľade môžu vnútroštátni zákonodarcovia prijať „najprísnejšie [prísnejšie – neoficiálny preklad]“ ustanovenia. Z tohto článku však jasne vyplýva, že musí ísť o ustanovenia, ktoré majú za cieľ zabezpečiť „maximálny stupeň [vyššiu úroveň – neoficiálny preklad] ochrany“ spotrebiteľa.

52.      Toto ustanovenie zodpovedá dvanástemu odôvodneniu smernice, z ktorého je zrejmé, že členské štáty musia mať možnosť zabezpečiť vyššiu úroveň ochrany spotrebiteľa prostredníctvom prísnejších vnútroštátnych ustanovení, než sú ustanovenia smernice. „Najprísnejšie [Prísnejšie – neoficiálny preklad]“ v zmysle článku 8 smernice sú len ustanovenia, ktoré vedú k „priaznivejšiemu“ výsledku pre spotrebiteľa, ako je ten, ktorý by vyplýval z priameho uplatnenia smernice, teda z minimálnej úrovne, ktorú stanovuje.(21)

53.      Aby bolo možné uplatniť toto ustanovenie v prejednávanej veci, najskôr je potrebné, aby rozšírenie posúdenia nekalej povahy zmluvných podmienok, ako je rozšírenie, ktoré španielsky zákonodarca umožnil tým, že upustil od prevzatia hraníc kontroly, ktoré sú zakotvené v článku 4 ods. 2 smernice, do svojich právnych predpisov, skutočne zabezpečovalo vyššiu úroveň ochrany spotrebiteľa. Uplatnenie systému ochrany, ktorý zaviedla smernica s cieľom rozšíriť kontrolu obsahu zmlúv na ďalšie skutočnosti, akými sú ich hlavný predmet alebo primeranosť medzi cenou a plnením, môže priniesť spotrebiteľovi prospech, ak takéto rozšírenie umožňuje zabrániť tomu, aby spotrebiteľ bol naďalej viazaný nekalými zmluvnými podmienkami.(22) Súdny dvor okrem toho v ustálenej judikatúre rozhodol, že možnosť súdu skúmať ex offo nekalú povahu podmienky predstavuje prostriedok vhodný na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 smernice, čiže na zabránenie tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou, a zároveň na prispenie k splneniu cieľa stanoveného v jej článku 7, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok prispievajúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov.(23)

54.      Takéto vnútroštátne opatrenie ponúka tiež vyššiu úroveň ochrany ako smernica 93/13, ktorá a priori vylučuje určité druhy podmienok týkajúcich sa vecnej kontroly. Ide však len o jedno z rôznych opatrení, ktoré členské štáty môžu prijať pri výkone svojho oprávnenia úpravy na účely zabezpečenia rozsiahlejšej ochrany spotrebiteľa.

55.      Ustanovenia, ktoré španielsky zákonodarca doteraz prijal na vykonanie smernice 93/13 a ktoré nevylučujú vecnú kontrolu niektorých zmluvných podmienok, ako to robí článok 4 ods. 2 smernice, sú teda „najprísnejšie opatrenia [prísnejšie ustanovenia – neoficiálny preklad]“ v zmysle článku 8 tejto smernice.

ii)    Rozsah pôsobnosti smernice 93/13

56.      Článok 8 smernice 93/13 stanovuje, že členské štáty môžu prijať prísnejšie ustanovenia „v oblasti obsiahnutej [upravenej – neoficiálny preklad] touto smernicou“, čo je potrebné chápať v tom zmysle, že na tento článok 8 sa možno odvolávať iba na podporu vnútroštátnych právnych predpisov spadajúcich do oblasti upravenej smernicou. Aby sa mohlo určiť, či sporná zmluvná podmienka o zaokrúhľovaní spadá do pôsobnosti smernice, treba najskôr preskúmať, ako abstraktne smernica definuje svoju osobnú a vecnú pôsobnosť.

–       Osobná a vecná pôsobnosť

57.      Pôsobnosť smernice 93/13 je definovaná v článku 1. Článok 1 ods. 1 obmedzuje pôsobnosť smernice na podmienky zmlúv uzatvorených medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom. Z toho vyplýva, že z jej pôsobnosti sú vylúčené zmluvy medzi spotrebiteľmi, ako aj zmluvy medzi predajcami alebo dodávateľmi. Vecná pôsobnosť je definovaná tak, že vyplýva z článku 1 ods. 1 v spojení s článkom 2 písm. a) a s článkom 3 ods. 1 a že predmetom kontroly zavedenej smernicou môžu byť len zmluvné podmienky, „ktoré neboli individuálne dohodnuté“.

58.      Žiaden z účastníkov konania vo veci samej nespochybňuje, že zmluvy o hypotekárnom úvere, ktoré navrhovateľka vo veci samej uzatvára so svojimi klientmi a ktoré obsahujú spornú zmluvnú podmienku o zaokrúhľovaní, sú zmluvami, ktoré boli uzatvorené medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľmi. Z vnútroštátneho rozsudku je okrem toho zrejmé, že táto zmluvná podmienka nebola individuálne dohodnutá so spotrebiteľom.(24) Z toho vyplýva, že tieto zmluvy patria tak do osobnej, ako aj do vecnej pôsobnosti smernice.

–       Výklad článku 4 ods. 2 smernice 93/133

59.      Možno si však položiť otázku, či sa článok 4 ods. 2 smernice 93/13 musí tiež chápať ako norma, ktorá stanovuje vecnú pôsobnosť. V prípade kladnej odpovede by prísnejšie vnútroštátne ustanovenia, ktoré rozširujú vecnú kontrolu na podmienky vzťahujúce sa na hlavný predmet alebo primeranosť vzťahu cena‑plnenie, už nespadali do pôsobnosti smernice.

60.      Na zodpovedanie tejto otázky treba toto ustanovenie vykladať prostredníctvom všetkých metód výkladu, ktorými disponuje Súdny dvor, a to najmä prostredníctvom metódy vývoja a teleologickej metódy.

Článok 4 ods.2 smernice ako kľúčová oblasť autonómie vôle

61.      Z historického vývoja smernice 93/13 vyplýva, že pôvodný návrh Komisie(25) neobsahoval porovnateľné ustanovenie. Bolo teda zavedené pri výkone úprav, ktoré Rada uskutočnila v rámci legislatívneho procesu.(26)

62.      V odbornej literatúre je jeho neskoršie zaradenie do návrhu smernice kvalifikované ako kodifikačné rozhodnutie zákonodarcu Spoločenstva, ktorého cieľom je ochrana autonómie vôle.(27) Autori sa zhodujú v tom, že legislatívnym cieľom tohto ustanovenia je obmedziť súdnu kontrolu nekalej povahy podmienok zakotvených v zmluvách, ktoré boli uzatvorené so spotrebiteľmi, aby sa uprednostnila sloboda strán nezávisle upraviť svoje vzťahy v záujme fungujúceho trhu založeného na konkurencii cien a plnení.(28)

63.      V právnej náuke sa zastáva názor, že z dôvodu úvah súvisiacich s trhovým hospodárstvom článok 4 ods. 2 smernice 93/13 obmedzuje rozsah kontroly zmluvných podmienok. V súlade so základnými zásadami liberálneho hospodárskeho poriadku zmluvné strany samostatne definovali plnenie a protiplnenie, na ktorých výmenu uzatvárajú zmluvu. Táto sloboda je v súlade so zákonmi trhu a hospodárskej súťaže, ktoré by boli čiastočne ochromené, ak by bolo treba preskúmať primeranosť alebo ekvivalenciu plnenia a protiplnenia, čo by predajcom alebo dodávateľom bránilo, aby na trhu uplatnili plánované správanie, ktoré by bolo upravené v súlade s vyššie uvedenými zákonmi.(29)

64.      Z tohto ustanovenia možno vyvodiť, že zákonodarca Spoločenstva chcel, aby povinnosti súvisiace s hlavným plnením, ako aj primeranosť vzťahu cena‑plnenie zásadne upravovala dohoda strán a ponuka na trhu.(30) Toto ustanovenie určitým spôsobom odráža napätý vzťah medzi autonómiou vôle a potrebou právneho zásahu v prospech ochrany spotrebiteľa. Právna náuka zakladá svoj výklad článku 4 ods. 2 na skutočnosti, že toto ustanovenie svojím normatívnym obsahom v podstate zodpovedá právnym pravidlám, ktoré boli platné v právnych poriadkoch niektorých členských štátov už pred prijatím smernice 93/13 a ktoré by mohli slúžiť ako vzor.(31)

65.      Z hľadiska právnej techniky sa cieľ zachovať jadro, v rámci ktorého sa môže vykonávať autonómia vôle, dosahuje tým, že sa stanovia obmedzenia kontroly nekalej povahy povinností, ktoré súvisia s hlavným plnením, avšak netreba v tejto súvislosti zabudnúť, že samotná vecná kontrola podlieha obmedzeniu, a to tým viac, že výklad článku 4 ods. 2 smernice 93/13 vo svetle devätnásteho odôvodnenia preukazuje, že zákonodarca Spoločenstva zjavne vychádzal z predpokladu, že podmienky vzťahujúce sa na hlavný predmet alebo na vzťah cena‑plnenie môžu byť niekedy v celom rozsahu nekalé.(32)

66.      Základné pravidlo, ktoré možno z tohto ustanovenia vyvodiť, je, že nekalá povaha jasných a zrozumiteľných podmienok, ktoré stanovujú cenu alebo rozsah povinností súvisiacich s hlavným plnením, nepodlieha kontrole podľa článku 3 smernice 93/13. Toto ustanovenie teda v zásade vyníma z kontroly nekalej povahy najmä špecifikáciu plnenia a vzťah primeranosti, ktorý si strany zmluvne stanovili.(33) Teraz pristúpim k preskúmaniu toho, či sporná zmluvná podmienka o zaokrúhľovaní, na ktorú španielske právo rozširuje túto kontrolu, spĺňa tieto podmienky.

Sú podmienky článku 4 ods. 2 smernice 93/13 splnené?

67.      Na to, aby sa mohol uplatniť článok 4 ods. 2 smernice 93/13 je najskôr potrebné, aby predmetné zmluvné podmienky boli „[jasné – neoficiálny preklad] a zrozumiteľné“. Z údajov poskytnutých vnútroštátnym súdom vyplýva, že odporkyňa vo veci samej sa neodvolávala na porušenie povinnosti transparentnosti, takže so spornou podmienkou treba zaobchádzať tak, ako by bola pre spotrebiteľa jasná a zrozumiteľná.(34) Pokiaľ Súdny dvor bude rozhodovať o návrhu na začatie prejudiciálneho konania, bude sa musieť pridŕžať zistení skutkového stavu, ktoré vykonal vnútroštátny súd.(35)

68.      Doplňujúca otázka, či španielske súdy musia upustiť od kontroly nekalej povahy spornej zmluvnej podmienky o zaokrúhľovaní, a to napríklad z dôvodu, že sa musí považovať za patriacu do kľúčovej oblasti autonómie vôle, ktorá je opísaná v článku 4 ods. 2 smernice 93/13, sa opätovne týka, ako som už uviedla vyššie,(36) konkrétneho uplatnenia tohto ustanovenia smernice v prejednávanej veci, teda inými slovami, že sa týka zaradenia spornej zmluvnej podmienky do pojmu „hlavný predmet“ alebo pojmu „primeranosť ceny a plnenia“, čo sú pojmy práva Spoločenstva, ktoré sa musia z tohto dôvodu vykladať samostatne.

69.      Z ustálenej judikatúry však vyplýva,(37) že v konaní podľa článku 234 ES rozdelenie právomocí medzi Súdny dvor a vnútroštátny súd vyžaduje, aby výklad práva Spoločenstva prislúchal Súdnemu dvoru a jeho uplatňovanie vnútroštátnemu súdu. V dôsledku toho nie je Súdny dvor oprávnený uplatňovať pravidlá práva Spoločenstva na konkrétny prípad, o aký ide v prejednávanej veci, a teda nemá ani právomoc zaradiť ustanovenia vnútroštátneho práva do takejto normy. Môže však vnútroštátnemu súdu poskytnúť všetky informácie, ktoré vnútroštátny súd potrebuje na účely výkladu práva Spoločenstva a ktoré by mohli byť preň užitočné na účely posúdenia účinkov týchto ustanovení. To je dôvod, pre ktorý Súdny dvor nemôže priamo zaujať stanovisko k tomu, či je možné dotknutú zmluvnú podmienku preskúmať,(38) ani a fortiori k zlučiteľnosti(39) tejto podmienky so smernicou 93/13, môže však odpovedať na otázku, ako treba vykladať smernicu 93/13 v súvislosti s danou zmluvnou podmienkou.

70.      V dôsledku toho vnútroštátnemu súdu prípadne prislúcha overiť, či vzhľadom na celkovú štruktúru zmluvy a na pravidlá, ktoré ju upravujú vo vnútroštátnom práve, sporná zmluvná podmienka o zaokrúhľovaní spadá do jednej z dvoch skutkových okolností, ktoré sú uvedené v článku 4 ods. 2 smernice 93/13.(40) Z formulácie prejudiciálnych otázok možno vyvodiť, že vnútroštátny súd má zjavne v úmysle zaradiť spornú zmluvnú podmienku do jednej zo skutkových hypotéz, ktoré sú uvedené v článku 4 ods. 2 smernice, a že teda vychádza z predpokladu, že toto ustanovenie je uplatniteľné vo veci samej. Podľa môjho názoru netreba odpovedať na otázku, či je tento predpoklad skutočne správny.(41) Súdny dvor rozhodol, že má právomoc poskytnúť vnútroštátnemu súdu všetky výkladové prvky vyplývajúce z práva Spoločenstva, ktoré by mu mohli byť užitočné pri rozhodovaní vo veci, ktorá mu bola predložená, a že to môže urobiť bez zohľadnenia noriem práva Spoločenstva, na ktoré vnútroštátny súd odkázal, keď položil svoje otázky.(42) Medzi skutočnosťami, ktoré Súdny dvor môže vnútroštátnemu súdu uviesť, by Súdny dvor mohol v zásade upozorniť aj na kritériá umožňujúce vzájomne vymedziť jednotlivé skutkové hypotézy. Nevidím však žiadnu potrebu, aby sa k tomu v prejednávanej veci pristúpilo.(43)

Právna povaha článku 4 ods. 2 smernice 93/13

–       Vymedzenie vecnej kontroly

71.      Treba zistiť, aké dôsledky by vyplývali pre právo Spoločenstva z toho, ak by členský štát prijal prísnejšie ustanovenia, ktoré by prekračovali hranice kontroly stanovené v článku 4 ods. 2, čo závisí od jeho právnej povahy.

72.      Ako správne uvádza nemecká a rakúska vláda, článok 4 ods. 2 smernice 93/13 ponecháva určitý priestor na výklad. Toto ustanovenie možno vykladať v tom zmysle, že podmienky stanovené v tomto obmedzení nepatria do pôsobnosti smernice 93/13, resp. v tom zmysle, že zmluvné podmienky, na ktoré sa vzťahuje toto obmedzenie, skutočne spadajú do pôsobnosti smernice, pričom však právne následky stanovené v článku 6 smernice, teda nemožnosť dovolávať sa ich proti spotrebiteľovi, pre takéto nekalé zmluvné podmienky neplatia.

73.      Ani jeden z týchto dvoch výkladov sa nemusí na prvý pohľad uprednostniť. Osobitne historický vývoj smernice 93/13 neposkytuje nijaký dôkaz, ktorý by svedčil v prospech stanoveného výkladu, pretože Rada výslovne neobjasnila, prečo uskutočnila zmeny a úpravy v návrhu pôvodnej smernice. Naopak, metóda gramatického a systematického výkladu sa javí ako veľmi poučná.

74.      Samotný text článku 4 ods. 2 smernice bráni tomu, aby sa toto ustanovenie považovalo za ustanovenie, ktoré určuje vecnú pôsobnosť tejto smernice. Hovorí totiž o „hodnotení nekalej povahy“, avšak neodkazuje na uplatniteľnosť samotnej smernice, čo výlučne označuje vecné obmedzenie rozsahu vecnej kontroly. Skutočnosť, že všetky podmienky, ktoré sa vzťahujú na hlavný predmet zmluvy alebo na primeranosť medzi cenou a plnením, nie sú zásadne vylúčené z tejto kontroly, ale len vtedy, ak sú „[jasné a – neoficiálny preklad] zrozumiteľné“, rovnako bráni tomu, aby sa článok 4 ods. 2 smernice považoval za článok stanovujúci vecnú pôsobnosť tejto smernice. V súlade s devätnástym odôvodnením „sa hodnotenie nekalého charakteru netýka [takýchto] podmienok“. Pokiaľ však ich znenie nie je transparentné, môže byť ich prípadná nekalá povaha predmetom posúdenia bez akéhokoľvek obmedzenia.(44) Mám však pochybnosti o tom, že by zákonodarca Spoločenstva mohol mať záujem na tom, aby uplatniteľnosť smernice 93/13 závisela od takej nepresnej podmienky, ktorá by v konečnom dôsledku v každom konkrétnom prípade podliehala posúdeniu vnútroštátneho súdu.

75.      Výklad tohto ustanovenia v závislosti od jeho systematického postavenia v smernici vedie k tomu istému záveru. Pôsobnosť smernice je totiž definovaná v článkoch 1 a 2, zatiaľ čo článok 4 má za cieľ upravovať spôsoby a rozsah vecnej kontroly. Tieto články poskytujú subjektu, ktorý má uplatňovať právo, kritériá a údaje nevyhnutné na posúdenie kontroly nekalej povahy. V tomto rozsahu sa oba tieto aspekty musia navzájom prísne rozlišovať.

76.      Z toho vyplýva, že aj zmluvné podmienky, ktoré sa v súlade s článkom 4 ods. 2 smernice 93/13 vzťahujú na hlavný predmet zmluvy alebo ktoré sa týkajú vzťahu cena‑plnenie, v zásade patria do pôsobnosti smernice. Spadajú teda do „oblasti obsiahnutej [upravenej – neoficiálny preklad] touto smernicou“ v zmysle článku 8. Z posúdenia nekalej povahy sú však vylúčené.(45)

b)      Rozsah oprávnenia, ktorý je uvedený v článku 8 smernice 93/13

77.      Keďže článok 8 smernice 93/13 priznáva členským štátom možnosť prijať prísnejšie ustanovenia, treba ešte preskúmať, či im tiež umožňuje rozšíriť kontrolu nekalej povahy predmetov zmlúv, ktoré sú uvedené v článku 4 ods. 2.

i)      Nezáväznosť článku 4 ods. 2

78.      Členské štáty by nemohli rozšíriť túto kontrolu, ak by článok 4 ods. 2 bol záväzný, ako tvrdí navrhovateľka vo veci samej, ktorá však sama vo svojich písomných pripomienkach priznáva, že v judikatúre Súdneho dvora nič neumožňuje priamo vyvodiť túto záväznú povahu.(46)

79.      Ani rozsudok Komisia/Holandsko(47), na ktorý navrhovateľka vo veci samej odkazuje, neposkytuje také indície, ktoré by mohli toto tvrdenie podporiť. Súdny dvor v tomto rozsudku rozhodol, že Holandské kráľovstvo si tým, že neprijalo ustanovenia zákonov, iných právnych predpisov alebo správnych opatrení, ktoré sú nevyhnutné na zabezpečenie úplného prebratia článku 4 ods. 2 a článku 5 smernice 93/13 do holandského práva, nesplnilo povinnosti, ktoré mu prislúchali podľa uvedenej smernice.(48) Konkrétne sa Súdny dvor domnieval, že dotknuté ustanovenia holandského Občianskeho zákonníka neboli jasné, čo je nevyhnutné na uskutočnenie cieľov smernice.(49) Súdny dvor sa teda opieral o názor generálneho advokáta Tizzana, ktorý vo svojich návrhoch kritizoval predovšetkým to, že vtedajšie holandské občianske právo zachovalo predajcom a dodávateľom možnosť zabrániť spotrebiteľovi požadovať zrušenie podmienok, ktoré opisujú hlavné plnenia v prípade, ak boli nepresné alebo nejasné.(50) Generálny advokát upriamil pozornosť Súdneho dvora na skutočnosť, že vylúčenie klauzúl upravujúcich hlavné plnenia z režimu všeobecných podmienok, ako to urobilo holandské právo, by značne obmedzilo pôsobnosť smernice.(51)

80.      Zastávam názor, že tento rozsudok nie je vôbec relevantný na určenie, či je článok 4 ods. 2 smernice 93/13 záväzný, keďže sa týka výlučne prebratia požiadavky jasnosti vyplývajúcej z článku 4 ods. 2 a z článku 5 smernice do vnútroštátneho práva, teda len jedného aspektu pravidla uvedeného v článku 4 ods. 2. Navrhovateľka vo veci samej rovnako uznáva, že Súdny dvor upustil od rozhodnutia o ďalších aspektoch tohto pravidla.(52) Nie je teda možné z tohto rozsudku vyvodiť konečný záver o právnej povahe tohto ustanovenia. Okrem toho treba pripomenúť, ako správne vysvetlil generálny advokát Tizzano, že vec, v ktorej bol vydaný daný rozsudok, sa týkala obmedzenia pôsobnosti smernice 93/13, ktoré znevýhodňovalo spotrebiteľa a bolo nezlučiteľné so smernicou, zatiaľ čo táto prejednávaná vec sa týka rozšírenia vecnej kontroly v prospech spotrebiteľa, čo je jasne zlučiteľné s cieľom smernice 93/13, ako aj s myšlienkou minimálnej harmonizácie zabezpečiť čo najvyššiu úroveň ochrany spotrebiteľa.(53) Obmedzenie pôsobnosti smernice jej nesprávnym prebratím naopak znamená, že sa nedosahuje norma minimálnej ochrany, ktorá je stanovená v práve Spoločenstva. Akékoľvek porovnanie medzi oboma vecami je zbytočné, pretože tak východisková situácia, ako aj samotná problematika sa zásadne líšia.

81.      Navrhovateľka vo veci samej vyvodzuje z rozsudku Komisia/Španielsko(54) závery, ktoré podporujú jej tvrdenie, ale jej snaha je odsúdená na neúspech. Vo veci, v ktorej bol vydaný tento rozsudok, sa Španielskemu kráľovstvu vytýkalo, že porušilo Zmluvu tým, že do španielskeho práva správne neprebralo článok 5 a článok 6 ods. 2 smernice 93/13. Aj keď je pravda, že Súdny dvor rozhodol, že výkladové pravidlo, ktoré je obsiahnuté v článku 5 tretej vete smernice, je kogentným a záväzným pravidlom, ktoré priznáva spotrebiteľom práva a prispieva k definícii výsledku, ktorý sa snaží táto smernica dosiahnuť,(55) takéto konštatovanie neumožňuje vyvodiť nijaký záver o právnej povahe ustanovenia uvedeného v článku 4 ods. 2, ktoré má odlišný normatívny obsah.

82.      Navrhovateľka vo veci samej sa okrem iného odvoláva na historický vývoj smernice 93/13, ktorý podľa nej preukazuje, že zákonodarca Spoločenstva chcel obmedziť súdnu kontrolu nekalej povahy zmluvných podmienok na úrovni Spoločenstva. Skutočne je to tak, ako som už vysvetlila v rámci historického výkladu článku 4 ods. 2,(56) avšak samo osebe to nepreukazuje tvrdenie, že zákonodarca Spoločenstva chcel úplne zabrániť členským štátom prijať na základe článku 8 prísnejšie ustanovenia, ktoré rozširujú rozsah vecnej súdnej kontroly. Historický výklad neumožňuje poskytnúť jasnú odpoveď na otázku vzťahu medzi článkom 4 ods. 2 a článkom 8 smernice.

83.      Pokiaľ ide o doterajšie iniciatívy Komisie(57) týkajúce sa revízie spotrebiteľského acquis, treba uviesť, že nie sú primerané, aj keď len z hľadiska právnej metódy, na poskytnutie usmernení umožňujúcich vykladať smernicu 93/13, lebo ich výlučným predmetom je navrhnúť inú normu Spoločenstva, ktorá v konečnom dôsledku ešte nenadobudla účinnosť. Bez ohľadu na skutočnosť, že citované dokumenty sa priamo netýkajú smernice 93/13, je potrebné pripomenúť, že Komisia má právo len iniciatívy, a teda že má možnosť stiahnuť svoje návrhy. Tieto návrhy môžu byť okrem toho predmetom mnohých zmien a doplnení zo strany Rady a Parlamentu v rámci legislatívneho procesu, takže ich možno použiť ako pomocné výkladové prostriedky iba v obmedzenom rozsahu.(58) To je dôvod, pre ktorý ich nemožno v prejednávanej veci zobrať do úvahy, ani pokiaľ ide o historický výklad, ani pokiaľ ide o systematický výklad článku 4 ods. 2 smernice 93/13. Ako vysvetlila samotná Komisia na pojednávaní v odpovedi na otázky, ktoré jej položil Súdny dvor v súvislosti s výkladom ustanovení, ktoré boli v tejto oblasti následne prijaté, a v súvislosti s novým zavádzaním úplnej harmonizácie,(59) platí to aj pre jej návrh smernice Európskeho parlamentu a Rady o právach spotrebiteľov, ktorý bol predložený na preskúmanie legislatívnemu orgánu Spoločenstva.

84.      Zo všetkých predchádzajúcich úvah vyplýva, že článok 4 ods. 2 smernice 93/13 nemožno kvalifikovať ako kogentné pravidlo, ktoré by členskému štátu zakazovalo dovolávať sa článku 8 s cieľom prijať ustanovenia, ktoré by rozšírili rozsah vecného preskúmania na ďalšie aspekty zmlúv, najmä ich hlavný predmet a primeranosť vzťahu cena‑plnenie.

ii)    Minimálna harmonizácia

85.      Netreba však v tejto súvislosti zabudnúť, že neobmedzené rozšírenie oblasti kontroly na základe článku 8 smernice 93/13 by mohlo v konečnom dôsledku viesť k tomu, že autonómia vôle, ktorú chráni článok 4 ods. 2, by bola zbavená svojho obsahu. Na druhej strane rešpektovanie tohto pravidla sa nemá vykladať ako cieľ sám osebe. Toto ustanovenie sa musí chápať skôr v kontexte cieľov smernice, berúc do úvahy doposiaľ dosiahnutý stupeň harmonizácie v oblasti ochrany spotrebiteľov.

86.      Cieľom smernice 93/13 je zabezpečiť vo všetkých členských štátoch Spoločenstva jednotnú minimálnu ochranu proti nekalým podmienkam v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi. Z dvanásteho odôvodnenia vyplýva, že tento cieľ sa musí dosiahnuť prostredníctvom čiastočnej harmonizácie vnútroštátnych právnych úprav v oblasti ochrany spotrebiteľov.(60) Oprávnenie, ktoré je stanovené v článku 8 a ktoré umožňuje členským štátom prijať alebo zachovať vo svojich vnútroštátnych právnych poriadkoch ustanovenia zabezpečujúce ochranu, ktorá by prekračovala minimálnu normu zavedenú smernicou, je základným vyjadrením zásady jednoduchej minimálnej harmonizácie, na ktorej je založená smernica 93/13.(61) Ako vyplýva z dvanásteho odôvodnenia, členské štáty musia mať možnosť zabezpečiť spotrebiteľovi účinnejšiu ochranu prostredníctvom vnútroštátnych ustanovení, ktoré sú prísnejšie než ustanovenia tejto smernice. Tento prvý krok minimálnej harmonizácie ponecháva členským štátom rozsiahlu právomoc úpravy. Naopak, z tohto ustanovenia možno zároveň vyvodiť, že s povinnosťami vyplývajúcimi zo smernice je nezlučiteľné odchýliť sa od nej smerom nadol, teda prijatím alebo zachovaním ustanovení zaručujúcich úroveň ochrany spotrebiteľa, ktorá by zaostávala za cieľmi smernice.

c)      Záver

87.      Vzhľadom na skutočnosť, že smernica stanovuje len minimálnu harmonizáciu, v zásade nebráni členským štátom, ktoré si to želajú, rozšíriť vecnú kontrolu na ďalšie zmluvné predmety, ako je hlavný predmet zmluvy alebo primeranosť vzťahu cena‑plnenie; smernica by im v tom bránila o to menej, ak by takýmto konaním zabezpečili vyššiu úroveň ochrany spotrebiteľa.(62)

2.      O tretej otázke

88.      Právo Spoločenstva však vytvára obmedzenia, pokiaľ ide o možnosť členských štátov stanovovať vyššiu úroveň ochrany. Bez ohľadu na to, či sa vnútroštátne pravidlá týkajú okolností patriacich do pôsobnosti smernice, členské štáty musia rešpektovať všeobecné obmedzenia práva Spoločenstva. Ich vnútroštátne právne úpravy nemôžu porušovať Zmluvu ES a základné slobody alebo byť v rozpore so sekundárnym právom Spoločenstva.(63) To sa výslovne uvádza v článku 8 smernice 93/13, keď sa vyžaduje, aby ustanovenia, ktoré by členské štáty prijali, boli „kompatibilné [zlučiteľné – neoficiálny preklad] so zmluvou“. To je aj predmetom tretej otázky.

a)      Právne posúdenie z hľadiska cieľov Spoločenstva

89.      Vnútroštátny súd sa totiž svojou treťou prejudiciálnou otázkou pýta, či súdna kontrola upravená v súlade s pravidlami smernice a týkajúca sa nekalej povahy podmienok uvedených v zmluvách uzavretých spotrebiteľmi a formulovaných jasným a zrozumiteľným spôsobom, ktoré definujú hlavný predmet zmluvy alebo primeranosť medzi cenou a úhradou na jednej strane a službami alebo tovarom dodávanými v protihodnote na strane druhej, je zlučiteľná s článkom 2 ES, článkom 3 ods. 1 písm. g) ES a článkom 4 ods. 1 ES. Cieľom prejudiciálnej otázky teda je, aby Súdny dvor spresnil, či primárne právo zahŕňa ďalšie obmedzenia vyššej úrovne vnútroštátnej ochrany, než je úroveň, ktorú stanovuje španielsky právny poriadok. Ustanovenia, ktoré uvádza vnútroštátny súd, sa týkajú zásad spoločného trhu, slobodnej hospodárskej súťaže a otvoreného trhového hospodárstva.

90.      Rozsudok Echirolles Distribution(64) obsahuje potrebné usmernenia týkajúce sa uplatniteľnosti týchto ustanovení ako kritéria zlučiteľnosti postupu členských štátov s právom Spoločenstva.

91.      Ako Súdny dvor spresnil v uvedenom rozsudku, články 4 ES, 98 ES a 99 ES pri odkaze na hospodársku politiku, ktorá musí byť zlučiteľná so zásadou otvoreného trhového hospodárstva, v ktorom je hospodárska súťaž slobodná, uvádzajú len všeobecné ciele, takže sa musia vykladať v spojení s ustanoveniami Zmluvy, ktoré sú určené na dosiahnutie týchto cieľov.(65) Z toho vyplýva, že majú v podstate povahu ústavných pravidiel regulačnej politiky.(66) Podľa Súdneho dvora tieto ustanovenia neukladajú členským štátom jasné a bezpodmienečné povinnosti, ktorých by sa jednotlivci mohli dovolávať pred vnútroštátnymi súdmi. Podľa môjho názoru je vyššie uvedená zásada všeobecnou zásadou, ktorej uplatnenie vyžaduje zložité ekonomické posúdenia patriace do právomoci zákonodarcu alebo vnútroštátnych správnych orgánov.(67)

92.      Tento záver Súdneho dvora spočíva prevažne na skutočnosti, že v prípade neexistencie spoločnej hospodárskej politiky založenej napríklad na modeli spoločnej hospodárskej politiky alebo poľnohospodárskej politiky uplatňovanej v rámci Menovej a hospodárskej únie, si členské štáty zachovávajú právomoc a zodpovednosť za svoju všeobecnú hospodársku politiku, musia ju však upraviť v spolupráci takým spôsobom, aby sa prispelo k dosiahnutiu cieľov Spoločenstva v zmysle článku 2 ES.(68)

93.      Vzhľadom na právnu neurčitosť týchto ústavných pravidiel a na zachovanie autonómnej právomoci členských štátov v oblasti hospodárskej politiky je v zásade vylúčené kontrolovať zlučiteľnosť preberacích aktov členských štátov s právom Spoločenstva na základe kritéria vyššie uvedených ustanovení primárneho práva. V súlade s už citovanou judikatúrou by bolo naopak teoreticky možné uvažovať o súdnej kontrole na základe ustanovení Zmluvy, ktoré konkretizujú článok 2 ES, článok 3 ods. 1 písm. g) ES a článok 4 ods. 1 ES. Aj keď vnútroštátny súd vo svojej prejudiciálnej otázke výslovne nepožadoval výklad týchto ustanovení Zmluvy, vo svojom rozsudku vo všeobecnosti odkazuje na zásady otvoreného trhového hospodárstva a slobodnej hospodárskej súťaže. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že Súdnemu dvoru prislúcha poskytnúť vnútroštátnemu súdu všetok výklad práva Spoločenstva, ktorý môže byť užitočný pre rozhodnutie v prejednávanej veci, bez ohľadu na to, či vnútroštátny súd v znení svojej otázky takýto výklad spomenul, alebo nespomenul.(69)

b)      Právne posúdenie na základe pravidiel konkretizácie

i)      Pravidlá hospodárskej súťaže

94.      Ako Súdny dvor uznal, pravidlá hospodárskej súťaže, ktoré ukladá právo Spoločenstva, slúžia na zachovanie zásad uvedených v článkoch 2 a 3, ako aj na uskutočnenie cieľov, ktoré sú tam uvedené.(70) Prebratie cieľa stanoveného v článku 3 ods. 1 písm. g) ES, ktorým je zavedenie režimu zaručujúceho, aby hospodárska súťaž nebola na vnútornom trhu narušená, zabezpečujú články 81 ES a 82 ES. Tieto ustanovenia Zmluvy konkretizujú ciele uvedené v článkoch 2 ES a 3 ES.(71) Možno sa teda na ne odvolávať ako na kritériá kontroly vykonávacích opatrení, ktoré prijali členské štáty.

95.      Je a priori vylúčené uplatniť ustanovenia hospodárskej súťaže, ktorým podliehajú členské štáty v oblasti štátnej pomoci podľa článkov 87 ES, 88 ES a 89 ES, pretože nie sú predmetom návrhu na začatie prejudiciálneho konania. Nemožno uplatniť ani články 81 ES a 82 ES, lebo nie sú adresované členským štátom, ale podnikom. Obe tieto ustanovenia sa týkajú len konania podnikov, a nie prípadných opatrení, ktoré by členské štáty prijali prostredníctvom zákona alebo iného právneho predpisu. Súdny dvor okrem toho v ustálenej judikatúre vysvetlil, že články 81 ES a 82 ES v spojení s článkom 10 ES členským štátom ukladajú, aby neprijímali alebo nezachovávali v účinnosti opatrenia, a to ani vo forme zákonov alebo iných právnych predpisov, spôsobilé zmariť potrebný účinok pravidiel hospodárskej súťaže, ktoré sa uplatňujú na podniky.(72) V súlade s judikatúrou ide o takýto prípad vtedy, ak členský štát buď nariadi alebo zvýhodní uzatváranie kartelových dohôd v rozpore s článkom 81 ES, alebo posilní účinky takýchto dohôd, alebo ak zbaví svoju vlastnú právnu úpravu jej štátneho charakteru tým, že prenesie zodpovednosť za prijatie rozhodnutí zasahujúcich do oblasti hospodárstva na súkromné subjekty.(73)

96.      Nič však nenasvedčuje tomu, že by tieto podmienky boli v prejednávanej veci splnené. Sporné vnútroštátne ustanovenia sa nejavia ako nezlučiteľné s článkom 81 ES v spojení s článkom 10 ES.

97.      To isté platí pre prípadné uplatnenie článku 82 ES v spojení s článkom 10 ES. Na jednej strane článok 82 písm. a) ES zakazuje zneužitie dominantného postavenia spočívajúce v uložení neprimeraných nákupných alebo predajných cien alebo iných obchodných podmienok. Na druhej strane článok 3 ods. 2 posledná veta nariadenia 1/2003(74) stanovuje, že členským štátom sa týmto nariadením nebráni prijímať a uplatňovať na ich území prísnejšie vnútroštátne právne predpisy, ktoré zakazujú alebo trestajú jednostranné konanie podnikov. Z pravidiel hospodárskej súťaže nie je teda možné vyvodiť niečo, čo by orgánom verejnej moci kategoricky zakazovalo zasahovať do autonómie vôle s cieľom zabezpečiť ochranu spotrebiteľa alebo zachovať ekonomickú rovnováhu medzi plnením a protiplnením.

98.      Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy nič nenasvedčuje tomu, že by sporné vnútroštátne ustanovenia boli nezlučiteľné s pravidlami hospodárskej súťaže.

ii)    Základné slobody

99.      Uskutočnenie cieľa nenarušenej hospodárskej súťaže na vnútornom trhu, ktorý je stanovený v článku 3 ods. 1 písm. g) ES, okrem toho samo osebe predpokladá, že základné slobody budú zaručené v maximálnej miere.(75) To je dôvod, pre ktorý treba teraz overiť, či sú sporné vnútroštátne ustanovenia zlučiteľné so základnými slobodami. V prípade minimálnej harmonizácie sa tieto základné slobody uplatňujú vtedy, ak vnútroštátne právne úpravy obmedzujú voľný pohyb na vnútornom trhu nad rámec normy minimálnej ochrany.(76)

100. V prejednávanej veci pripadá do úvahy uplatnenie ustanovení primárneho práva, ktoré sa týkajú slobodného poskytovania služieb. V súlade s ustálenou judikatúrou sa pojem „obmedzenie“ v zmysle článku 49 ES týka všetkých opatrení, ktoré výkon tejto slobody zakazujú, bránia mu alebo ho robia menej príťažlivým.(77)

101. Na rozhodnutie o tom, či opatrenie, ktoré sa uplatňuje bez rozdielu, akým je pravidlo, ktoré by rozširovalo vecnú kontrolu na hlavný predmet zmluvy alebo na primeranosť vzťahu cena‑plnenie, spadá pod tento pojem, je potrebné vychádzať tak z pohľadu poskytovateľa služieb usadeného v Španielsku, ako aj z pohľadu poskytovateľa služieb usadeného v inom členskom štáte, v ktorom sú účinné menej prísne pravidlá, pretože v súlade s judikatúrou Súdneho dvora môžu vzniknúť rôzne právne účinky v závislosti od všetkých okolností, ktoré vytvárajú dotknutú situáciu.

102. Z judikatúry totiž vyplýva, že právna úprava členského štátu nepredstavuje obmedzenie v zmysle Zmluvy ES len z toho dôvodu, že ostatné členské štáty uplatňujú na poskytovateľov podobných služieb, ktorí sú usadení na ich území, menej prísne pravidlá alebo pravidlá hospodársky zaujímavejšie.(78) V dôsledku toho by sa španielski poskytovatelia služieb nemohli dovolávať porušenia základnej slobody, ktorú zaručuje článok 49 ES, výlučne z dôvodu, že prípadne podliehajú prísnejším právnym predpisom ako poskytovatelia služieb, ktorí sú usadení v iných členských štátoch.

103. Bez ohľadu na to je táto situácia, ako správne uviedla Komisia, logickým vyústením minimálnej harmonizácie. Navyše z dvanásteho odôvodnenia smernice 93/13, v ktorom zákonodarca upriamil pozornosť na stupeň harmonizácie, ktorý bol v tom čase možný, a v ktorom zároveň potvrdil právo členských štátov prijať prísnejšie ustanovenia, vyplýva, že zjavne očakával, že budú naďalej existovať rozličné vnútroštátne právne úpravy.

104. Pojem obmedzenie naopak zahŕňa opatrenia prijaté členským štátom, ktoré, aj keď sa uplatňujú bez rozdielu, sa týkajú prístupu podnikov ostatných členských štátov na trh a narúšajú obchod v rámci Spoločenstva.(79) V súlade s touto judikatúrou sú rozhodujúcim prvkom účinky, ktoré má predmetná vnútroštátna právna úprava na poskytovateľov služieb usadených v iných členských štátoch.

105. Nemožno v zásade vylúčiť, že úplná súdna kontrola obsahu zmluvných podmienok, ktorá prekračuje rámec stanovený v článku 4 ods. 2 smernice 93/13, môže mať odrádzajúci účinok na poskytovateľov služieb usadených v iných členských štátoch, v ktorých takáto vecná kontrola neexistuje. Pokiaľ takáto právna úprava robí pre nich výkon slobodného poskytovania služieb menej príťažlivým, bolo by možné predpokladať, že v súlade s vyššie citovanou definíciou predstavuje obmedzenie slobodného poskytovania služieb. Takéto obmedzenie by však mohlo byť odôvodnené naliehavými dôvodmi súvisiacimi s verejným záujmom, teda dôvodmi, medzi ktoré patrí ochrana spotrebiteľov,(80) pokiaľ je táto ochrana spotrebiteľov v súlade aj so zásadou proporcionality.

106. Skutočnosť, že poskytovatelia služieb, ktorí sú usadení v iných členských štátoch, uzatvárajú zmluvy so spotrebiteľmi s bydliskom v Španielsku a že podľa uplatniteľných kolíznych pravidiel prípadne podliehajú prísnejším právnym predpisom ako v štáte, v ktorom sú usadení,(81) však nie je nijako nezlučiteľná s právom Spoločenstva. Ako Súdny dvor viackrát zdôraznil, skutočnosť, že členský štát stanovuje menej prísne pravidlá, ako sú pravidlá stanovené iným členským štátom, nemôže znamenať, že posledné uvedené pravidlá sú neprimerané, a teda nezlučiteľné s právom Spoločenstva.(82)

107. Nakoniec nič nenasvedčuje tomu, že by sporná španielska právna úprava bola prísnejšia pre poskytovateľov služieb, ktorí sú usadení v iných členských štátoch, ako pre vnútroštátnych poskytovateľov, a že by teda bola diskriminačná.

108. V dôsledku toho nie je namieste konštatovať porušenie základných slobôd.

c)      Záver

109. Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy som dospela k záveru, že nič nenasvedčuje tomu, že by sporné vnútroštátne ustanovenia neboli zlučiteľné s pravidlami hospodárskej súťaže alebo so základnými slobodami.

110. V dôsledku toho výklad článku 8 a článku 4 ods. 2 smernice v tom zmysle, že členský štát môže vykonať súdnu kontrolu nekalej povahy podmienok uvedených v zmluvách uzavretých spotrebiteľmi a formulovaných jasným a zrozumiteľným spôsobom, ktoré definujú hlavný predmet zmluvy alebo primeranosť medzi cenou a odmenou na jednej strane a tovarmi a službami dodávanými v protihodnote na druhej strane, je zlučiteľný s článkom 2 ES, článkom 3 ods. 1 písm. g) ES a článkom 4 ods. 1 ES.

VII – Návrh

111. Vzhľadom na predchádzajúce úvahy navrhujem Súdnemu dvoru, aby na prejudiciálne otázky, ktoré položil Tribunal Supremo, odpovedal takto:

1.      Článok 4 ods. 2 v spojení s článkom 8 smernice 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách nebráni takej vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje kontrolu nekalej povahy podmienok vzťahujúcich sa na „definíciu hlavného predmetu zmluvy“ alebo „na primeranú cenu a úhradu na jednej strane, ako aj tovar alebo služby dodávané výmenným spôsobom [na primeranosť medzi cenou a odmenou na jednej strane a tovarmi a službami dodávanými v protihodnote – neoficiálny preklad] na druhej strane“, aj keď sú formulované jasne a zrozumiteľne.

2.      Výklad článku 8 a článku 4 ods. 2 smernice v tom zmysle, že členský štát môže vykonať súdnu kontrolu nekalej povahy podmienok uvedených v zmluvách uzavretých spotrebiteľmi a formulovaných jasným a zrozumiteľným spôsobom, ktoré definujú hlavný predmet zmluvy alebo primeranosť medzi cenou a odmenou na jednej strane a tovarmi a službami dodávanými v protihodnote na druhej strane, je zlučiteľný s článkom 2 ES, článkom 3 ods. 1 písm. g) ES a článkom 4 ods. 1 ES.

1 – Jazyk prednesu: nemčina.

2 – Ú. v. ES L 95, s. 29; Mim. vyd. 15/002, s. 288.

3 – Rozsudok z 3. októbra 2000, Échirolles Distribution, C‑9/99, Zb. s. I‑8207, body 22 až 26.

4 – Rozsudok z 10. mája 2001, Komisia/Holandsko, C‑144/99, Zb. s. I‑3541.

5 – Rozsudok z 9. septembra 2004, Komisia/Španielsko, C‑70/03, Zb. s. I‑7999, bod 17.

6 – Zelená kniha o revízii spotrebiteľského acquis [KOM(2006) 744 v konečnom znení].

7 – Návrh smernice Európskeho parlamentu a Rady o právach spotrebiteľov [KOM(2008) 614 v konečnom znení].

8 – Pozri deviate odôvodnenie smernice.

9 – V právnej náuke sa zmluvná sloboda chápe ako hlavné vyjadrenie autonómie vôle, a teda ako záruka individuálnych práv. Pokiaľ ide o súkromnoprávnu autonómiu, pozri v nemeckej odbornej literatúre týkajúcej sa porovnávacieho práva Larenz, K., Wolf, M.: Allgemeiner Teil des bürgerlichen Rechts. 9. vyd. München 2004, bod 2; v rakúskej odbornej literatúre Koziol, H., Welser, R.: „Grundriss des bürgerlichen Rechts“, zv. I: Allgemeiner Teil – Sachenrecht – Familienrecht. 11. vydanie, Wien 2000, s. 84; vo francúzskom práve Aubert, J. – L., Savaux, É.: Les obligations. 1. Acte juridique. 12. vyd. Paris 2006, s. 72, bod 99, a v španielskom práve Diez-Picazo, L., Gullón, A.: Sistema de derecho civil. Zv. I. 10. vyd. Madrid 2002, s. 369 a nasl.. Podľa Basedow, J.: Die Europäische Union zwischen Marktfreiheit und Überregulierung – Das Schicksal der Vertragsfreiheit. In: Sonderdruck aus Bitburger Gesprächen Jahrbuch 2008/I. München 2009, s. 103, právo Spoločenstva už uznalo zmluvnú slobodu ako všeobecnú zásadu. V rozsudku z 9. marca 2006, Werhof (C‑499/04, Zb. s. I‑2397, bod 23), Súdny dvor vysvetlil, že „vo všeobecnosti… pre zmluvu je typická zásada slobodnej vôle, z ktorej okrem iného vyplýva, že strany si môžu slobodne dohodnúť vzájomné záväzky“.

10 – Pozri moje návrhy zo 14. mája 2009, Asturcom, C‑40/08, bod 47.

11 – Pozri rozsudky z 27. júna 2000, Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, C‑240/98 až C‑244/98, Zb. s. I‑4941, bod 25; a z 26. októbra 2006, Mostaza Claro, C‑168/05, Zb. s. I‑10421, bod 25. Súdny dvor, ktorý bol vyzvaný, aby podal výklad článkov 6 a 7 smernice 93/13, na tomto mieste konštatoval, že „systém ochrany zavedený smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah“.

12 – Pozri v tomto zmysle Tilmann, I.: Die Klauselrichtlinie 93/13 EWG auf der Schnittstelle zwischen Privatrecht und öffentlichem Recht – Eine rechtsvergleichende Untersuchung zum Europarecht. München 2003, s. 8. Basedow, J.: c. d., s. 102, poznamenal, že právne predpisy Spoločenstva v oblasti zmluvného práva je možné vysvetliť politickou vôľou bojovať proti určitým anomáliám hospodárskeho života pri tvorbe práva. Autor z toho vyvodzuje, že koncepcia zmluvnej slobody v práve Spoločenstva nie je koncepciou spadajúcou do individuálnych práv, ale koncepciou charakteristickou pre sprísnenú politiku: autonómia vôle a zmluvná sloboda by mohli byť predmetom všeobecného záujmu v rozsahu, v akom hospodárska súťaž obmedzuje neprimeraný výkon hospodárskej sily. Zásahy štátu do zmluvnej slobody by boli legitímne, pokiaľ nedostatky trhu neumožňujú zaviesť konkurenčné podmienky.

13 – Pozri bod 2 týchto návrhov.

14 – Správa Komisie o uplatňovaní smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, KOM(2000) 248 v konečnom znení, s. 17.

15 – Pozri najmä rozsudky z 18. októbra 1990, Dzodzi, C‑297/88 a C‑197/89, Zb. s. I‑3763, body 33 a 34; z 8. novembra 1990, Gmurzynska‑Bscher, C‑231/89, Zb. s. I‑4003, body 18 a 19; zo 17. júla 1997, Leur‑Bloem, C‑28/95; Zb. s. I‑4161, bod 24; z 29. januára 2008, Promusicae, C‑275/06, Zb. s. I‑271, bod 36; a z 12. februára 2008, Kempter, C‑2/06, Zb. s. I‑411, bod 42.

16 – Pozri najmä rozsudky z 13. marca 2001, PreussenElektra, C‑379/98, Zb. s. I‑2099, bod 38; z 22. mája 2003, Korhonen a i., C‑18/01, Zb. s. I‑5321, bod 19; z 5. februára 2004, Schneider, C‑380/01, Zb. s. I‑1389, bod 21; z 19. apríla 2007, Asemfo, C‑295/05, Zb. s. I‑2999, bod 30, a z 23. apríla 2009, VTB‑VAB, C‑261/07 a C‑299/07, Zb. s. I‑0000, bod 32.

17 – Pozri najmä rozsudky zo 16. decembra 1981, Foglia/Novello, 244/80, Zb. s. 3045, bod 18; z 15. júna 1995, Zabala Erasun a i., C‑422/93 až C‑424/93, Zb. s. I‑1567, bod 29; z 15. decembra 1995, Bosman, C‑415/93, Zb. s. I‑4921, bod 61; z 12. marca 1998, Djabali, C‑314/96, Zb. s. I‑1149, bod 19; PreussenElektra, už citovaný v poznámke pod čiarou 16, bod 39; Schneider, už citovaný v poznámke pod čiarou 16, bod 22; z 1. apríla 2008, Gouvernement de la Communauté française a Gouvernement Wallon, C‑212/06, Zb. s. I‑1683, bod 29, a VTB‑VAB, už citovaný v poznámke pod čiarou 16, bod 33.

18 – Pozri s. 11 návrhu na začatie prejudiciálneho konania.

19 – Pozri s 11 návrhu na začatie prejudiciálneho konania.

20 – Pozri Brandner, H. E.: Maßstab und Schranken der Inhaltskontrolle bei Verbraucherverträgen. In: Monatsschrift für Deutsches Recht. 1997, č. 4, s. 314; ten istý: Auslegungszuständigkeit des EuGH bei der Inhaltskontrolle von Entgeltklauseln der Banken bei Verbraucherverträgen. In: Monatsschrift für Deutsches Recht. 1999, č. 1, s. 8, v ktorom autor vyhlásil, že Súdny dvor má právomoc poskytnúť výklad, pokiaľ článok 4 ods. 2 smernice 93/13 prípadne vymedzuje vecnú kontrolu inak, ako to robia vnútroštátne opatrenia na prebratie.

21 – Pozri v tomto zmysle Pfeiffer, T., in: Das Recht der Europäischen Union. Hrsg. E. Grabitz, M. Hilf. Zv. IV, A5, článok 8 bod 9, s. 3.

22 – Pfeiffer, T., c. d., bod 13, s. 3, má zjavne podobný názor, lebo sa domnieva, že o prísnejšie ustanovenie ide vtedy, keď vecnú kontrolu upravujú prísnejšie pravidlá.

23 – Rozsudky Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, už citovaný v poznámke pod čiarou 11, bod 28; z 21. novembra 2002, Cofidis, C‑473/00, Zb. s. I‑10875, bod 32, a Mostaza Claro, už citovaný v poznámke pod čiarou 11, bod 27.

24 – Pozri s. 9 návrhu na začatie prejudiciálneho konania.

25 – Návrh Komisie z 3. septembra 1990 týkajúci sa smernice Rady o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, KOM(90) 322 v konečnom znení.

26 – Spoločná pozícia Rady z 22. septembra 1992 k prijatiu smernice o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, dokument 8406/1/92, JO C 283 z 31. októbra 1992, s. 1, č. 2.

27 – Pozri najmä Schmidt‑Salzer, J.: Leistungsbeschreibungen insbesondere in Versicherungsverträgen und Schranken der Inhaltskontrolle (AGB‑Gesetz und EG‑Richtlinie über missbräuchliche Klauseln in Verbraucherverträgen)., In: Festschrift für Hans Erich Brandner zum 70. Geburtstag. Köln 1996, s. 268.

28 – Pozri v tomto zmysle Pfeiffer, T.: c. d., článok 4 bod 23, s. 7; Schmidt‑Salzer, J.: c. d., s. 265.

29 – Pozri v tomto zmysle Kohtes, S.: Das Recht der vorformulierten Vertragsbedingungen in Spanien. Frankfurt am Main 2004, s. 52.

30 – Pozri tiež v tomto zmysle Tilmann, I.: c. d., s. 12, poznámka pod čiarou 64.

31 – Pozri v tom zmysle najmä Brandner, H. E.: Neufassung des EG‑Richtlinienvorschlags über missbräuchliche Klauseln in Verbraucherverträgen. In: Zeitschrift fürWirtschaftsrecht. 1992, č. 21, s. 1591; ten istý: c. d. s. 314; Damm, R.: Europäisches Verbrauchervertragsrecht und AGB-Recht. In: Juristenzeitung. 1994, č. 4, s. 162. Autori právnej náuky predpokladajú, že zdržanlivosť, ktorú nemecká vláda vyjadrila v Rade, by mohla prispieť k tomu, aby aj v spotrebiteľských zmluvách boli podmienky opisujúce plnenie a stanovujúce cenu vylúčené z vecnej kontroly v súlade s článkom 4 ods. 2 smernice 93/13, ako to rovnako stanovuje § 8 nemeckého Gesetz über Allgemeine Geschäftsbedingungen (AGBG). To je dôvod, pre ktorý nemecký zákonodarca nezmenil § 8 AGBG a tvrdil, že nebolo treba upraviť pravidlo uvedené v článku 4 ods. 2 smernice 93/13.

32 – Podľa Kapnopoulou, E.: Das Recht der missbräuchlichen Klauseln in der Europäischen Union. Tübingen 1997, s. 105, v znení devätnásteho odôvodnenia smernice sa jasne uvádza, že podmienky opisujúce hlavný predmet zmluvy môžu byť v celom rozsahu nekalé.

33 – Coester, M., in: J. von Staudingers Kommentar zum Bürgerlichen Gesetzbuch. 13. vyd._, Berlin 1998, § 8 AGBG, bod 17, s. 179, uvádza, že článok 4 ods. 2 smernice 93/13 nevyníma z kontroly prípadnú nekalú povahu zmluvných ustanovení stanovujúcich hlavné plnenie a vzťah primeranosti v spotrebiteľských zmluvách.

34 – Pozri stranu 9 návrhu na začatie prejudiciálneho konania.

35 – Len vnútroštátne súdy majú právomoc zistiť skutkový stav v prejudiciálnom konaní. Pozri rozsudok z 12. mája 1998, Kefalas, C‑367/96, Zb. s. I‑2843, bod 22.

36 – Pozri bod 49 týchto návrhov.

37 – Pozri rozsudky z 27. marca 1963, Da Costa, 28/62 až 30/62, Zb. s. 60; a z 12. februára 1998, Cordelle, C‑366/96, Zb. s. I‑583, bod 9. V tomto zmysle pozri tiež Craig, P., De Búrca, G.: EU Law. 4. vyd. Oxford 2008, s. 492, podľa ktorých článok 234 ES síce priznáva Súdnemu dvoru právomoc vykladať Zmluvu, avšak výslovne mu nedovoľuje uplatňovať túto Zmluvu na vec samu. Hranica medzi výkladom a uplatnením práva charakterizuje rozdelenie právomocí medzi Súdnym dvorom a vnútroštátnymi súdmi. V súlade s týmto rozdelením právomocí Súdny dvor vykladá Zmluvu a vnútroštátne súdy uplatňujú tento výklad na konkrétny prípad, o ktorom rozhodujú. Podľa Schima, B.: Kommentar zu EU‑ und EG‑Vertrag. Hrsg. H. Mayer. 12. vyd. Wien 2003, článok 234 ES bod 40, s. 12, vnútroštátnym súdom prislúcha uplatňovať pravidlo práva Spoločenstva na konkrétny spor. Autor však uznáva, že nie je vždy jednoduché rozdeliť výklad a uplatnenie jednej normy.

38 – Pozri tiež Nassall, W.: Die Antwendung der EU‑Richlinie über missbräuchliche Klauseln in Verbraucherverträgen. In: Juristenzeitung. 1995, č. 14, s. 690.

39 – Pozri v tom zmysle Schlosser, P., in: J. von Staudingers Kommentar zum Bürgerlichen Gesetzbuch. 13. vyd. Berlin 1998, Einleitung zum AGBG, bod 33, s. 18, podľa ktorého je vylúčené položiť Súdnemu dvoru otázku, či stanovené podmienky v týchto konkrétne opísaných typoch zmlúv sú nekalé. Pozri v podobnom zmysle tiež Whittaker, S.: Clauses abusives et garanties des consommateurs: la proposition de directive relative aux droits des consommateurs et la portée de l’„harmonisation complète“. In: Recueil Dalloz. 2009, č. 17, s. 1153, ktorý odkazuje na judikatúru Súdneho dvora.

      V tejto súvislosti pozri rozsudky z 1. apríla 2004, Freiburger Kommunalbauten, C‑237/02, Zb. s. I‑3403, bod 22, a zo 4. júna 2009, Pannon, C‑243/08, Zb. s. I‑0000, bod 43. Súdny dvor v nich konštatoval, že v rámci výkonu právomoci vykladať právo Spoločenstva, ktorú mu priznáva článok 234 ES, môže vykladať všeobecné kritériá, ktoré používa zákonodarca Spoločenstva, aby definoval pojem nekalá podmienka. Naopak, nemôže sa vyjadrovať k uplatneniu týchto všeobecných kritérií na stanovenú zmluvnú podmienku, ktorej kontrola sa musí uskutočniť na základe skutkových okolností konkrétneho prípadu.

      V bodoch 27 až 30 návrhov, ktoré boli prednesené 25. septembra 2003 vo veci Freiburger Kommunalbauten, generálny advokát Geelhoed správne poznamenal, že by bolo nezlučiteľné s tým, čo je uvedené vyššie, ak by zákonodarca Spoločenstva vychádzal zo zásady, že vymedzenie zmluvných podmienok, ktoré sa majú považovať za nekalé, prislúcha vnútroštátnym orgánom, pokiaľ by posúdenie týchto zmluvných podmienok mal predsa len uskutočniť súd Spoločenstva. Ako argument v prospech právomoci vnútroštátneho súdu generálny advokát uviedol jasné rozdelenie právomocí medzi Spoločenstvom a členskými štátmi, hospodárne využitie opravných prostriedkov a rozmanitosť právnych poriadkov v členských štátoch.

40 – Podľa Pfeiffer, T.: c. d., článok 4 ods. 40 bod 11, zatriedenie podmienky ako podmienky vzťahujúcej sa na hlavný predmet zmluvy možno posúdiť len v rámci celkovej štruktúry zmluvy a pravidiel, ktoré túto zmluvu upravujú vo vnútroštátnom práve a ktorých výklad opäť spadá do právomoci vnútroštátnych súdov. Na druhej strane by Súdny dvor mohol v rámci prejudiciálneho konania poskytnúť prinajmenšom objasnenie k abstraktným charakteristikám hlavného predmetu zmluvy.

41 – Zastávam názor, že článok 4 ods. 2 smernice 93/13 nevyníma z kontroly prípadnú nekalú povahu všetkých aspektov ustanovenia o cene. Toto vyňatie sa teda nevzťahuje na celý normatívny obsah ustanovenia o cene, ale iba na primeranosť vzťahu medzi plnením a protiplnením. Naopak, ďalšie aspekty klauzúl o cene nie sú z kontroly vyňaté. Podľa prílohy smernice právo, ktoré by si predajcovia a dodávatelia vyhradili, a to jednostranne stanoviť alebo zvýšiť cenu, sa a posteriori za určitých podmienok považuje za nekalé, čo znamená, že nekalá povaha zmluvnej podmienky, ktorá by upravovala takéto právo, by mohla byť predmetom kontroly [pozri písm. l) prílohy]. V tejto súvislosti pozri Pfeiffer, T.: c. d., článok 4 bod 31, s. 9; Kapnopoulou, E.: c. d., s. 109.

42 – Pozri rozsudky z 12. decembra 1990, SARPP, C‑241/89, Zb. s. I‑4695, bod 9; z 2. februára 1994, Verband Sozialer Wettbewerb, „Clinique“, C‑315/92, Zb. s. I‑317, bod 7; zo 4. marca 1999, Consorzio per la tutela del formaggio Gorgonzola, C‑87/97, Zb. s. I‑1301, bod 16; zo 7. septembra 2004, Trojani, C‑456/02, Zb. s. I‑7573, bod 38, a zo 17. februára 2005, Oulane, C‑215/03, Zb. s. I‑1215, bod 47.

43 – Presné vymedzenie medzi rôznymi skutkovými hypotézami nie je zrejme v prejednávanej veci potrebné, pretože v konečnom dôsledku treba vychádzať z myšlienky, že článok 8 smernice je uplatniteľný, z čoho vyplýva, že členské štáty môžu na základe tohto oprávnenia rozšíriť rozsah vecnej kontroly.

44 – Pozri v tom istom zmysle Kapnopoulou, E.: c. d. s. 103, 113; Baier, K.: Europäische Verbraucherverträge und missbräuchliche Klauseln. Hamburg 2004, s. 32; Kohtes, S.: c. d., s. 52; Nassall, W.: c. d., s. 690, a Damm, R.: c. d., s. 170. Pozri v podobnom zmysle tiež návrhy, ktoré 23. januára 2001 predniesol generálny advokát Tizzano vo veci Komisia/Holandsko, C‑144/99, Zb. s. I‑3541, bod 27.

45 – Autori právnej náuky neodpovedali jasne na otázku, či článok 4 ods. 2 definuje aj vecnú pôsobnosť smernice 93/13, alebo či len obmedzuje rozsah vecnej kontroly. Možno však pozorovať tendenciu v prospech druhého výkladu. Kapnopoulou, E.: c. d., na jednej strane poznamenáva, že pokiaľ Rada zmenila a doplnila návrh Komisie, musela mať v úmysle vyňať z pôsobnosti smernice všetky podmienky, ktoré sa vzťahujú na hlavný predmet zmluvy alebo ktoré sa týkajú vzťahu cena‑plnenie (s. 79). Na druhej strane sa toto ustanovenie považuje za ustanovenie, ktoré obmedzuje posúdenie nekalej povahy podmienok (s. 103). Tilmann, I.: c. d., s. 12, zjavne rozlišuje medzi ustanoveniami, ktoré definujú pôsobnosť smernice, a ustanoveniami, ktoré stanovujú rozsah vecného posúdenia. Coester, M.: c. d., bod 16, s. 179, zjavne považuje článok 4 ods. 2 len za výnimku z posúdenia nekalej povahy. Pozri v podobnom zmysle tiež Kohtes, S.: c. d., s. 52; Schulte‑Nölke, H.: Verbraucherrecht. In: Europarecht. Hrsg. R. Schulze, M. Zuleeg. Baden‑Baden 2006, s. 965, a Huet, J.: Propos amers sur la directive du 5 avril 1993 relative aux clauses abusives. In: La Semaine Juridique. 1994, č. 1, études et chroniques č. 309, s. 2, ktorý analyzuje toto ustanovenie vo vzťahu k rozsahu vecnej kontroly.

46 – Pozri bod 91 písomných pripomienok navrhovateľky vo veci samej.

47 – Rozsudok Komisia/Holandsko, už citovaný v poznámke pod čiarou 4.

48 – Tamže, bod 22.

49 – Rozsudok Komisia/Holandsko, už citovaný v poznámke pod čiarou 4, body 19 a 20.

50 – Návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Tizzano, Komisia/Holandsko, už citované v poznámke pod čiarou 44, body 27 a 28.

51 – Tamže, bod 29.

52 – Pozri bod 96 písomných pripomienok navrhovateľky.

53 – Pozri bod 86 týchto návrhov.

54 – Rozsudok Komisia/Španielsko, už citovaný v poznámke pod čiarou 5.

55 – Tamže, bod 17.

56 – Pozri body 61 až 63 týchto návrhov.

57 – Ide najmä o Zelenú knihu o revízii spotrebiteľského acquis [KOM(2006) 744 v konečnom znení] a o návrh smernice Európskeho parlamentu a Rady o právach spotrebiteľov [KOM(2008) 614 v konečnom znení]. Navyše Komisia vo svojej správe z 27. apríla 2000 o uplatňovaní smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách [KOM(2000) 248 v konečnom znení, s. 17] už zamýšľala zrušiť obmedzenia vecnej kontroly, ktoré sú uvedené v článku 4 ods. 2 smernice 93/13.

58 – Pozri v tomto zmysle Riesenhuber, K.: Die Auslegung. In: Europäische Methodenlehre. Berlin 2006, s. 257, bod 1. Autor vysvetľuje, do akej miery je v európskom súkromnom práve zásadný historický výklad, ktorý sa týka predchádzajúcich okolností a historického vývoja. Pokiaľ je cieľom výkladu určiť vôľu zákonodarcu, bolo by v prvom rade potrebné spresniť subjekt, ktorého vôľa je rozhodujúca. Jediným zákonodarcom, ktorý má demokratickú legitimitu, sú orgány zákonodarnej moci, ktorých súhlas v konkrétnom prípade podopiera právny akt. Naopak, rôzne orgány môžu poskytnúť len svoje stanoviská, pričom samotná Komisia má len právo iniciatívy a možnosť stiahnuť svoje návrhy, ktoré by mohli byť v priebehu legislatívneho procesu podľa uváženia zmenené a doplnené. Skutočnosť, že návrhy, ba ani želania Komisie nebudú prijaté, by v každom prípade (avšak nie nevyhnutne) umožnila vyvodiť argument a contrario.

59 – Ustanovenie, ktoré je nástupcom článku 4 ods. 2 smernice 93/13, je článok 32 ods. 3 (všeobecné zásady) návrhu smernice. Nové zavádzanie úplnej harmonizácie je zakotvené v článku 4 tohto návrhu.

60 – Rovnako ako smernica 85/577/EHS na ochranu spotrebiteľa pri zmluvách uzatváraných mimo prevádzkových priestorov, smernica 97/7/ES o ochrane spotrebiteľa vzhľadom na zmluvy na diaľku a smernica 1999/44/ES o určitých aspektoch predaja spotrebného tovaru a záruk na spotrebný tovar, aj smernica 93/13 je založená na koncepcii minimálnej harmonizácie. Komisia od tejto koncepcie výslovne upustila v návrhu smernice Európskeho parlamentu a Rady o právach spotrebiteľov Komisie z 8. októbra 2008 [KOM(2008) 614 v konečnom znení], ktorý kodifikuje tieto štyri smernice. Návrh smernice je v súčasnosti založený na koncepcii úplnej harmonizácie, čo má za následok, že členské štáty nemôžu prijať alebo zachovávať ustanovenia, ktoré by sa odchyľovali od ustanovení smernice. Cieľom tohto návrhu je prispieť k správnemu fungovaniu vnútorného trhu, pokiaľ ide o transakcie uzavreté medzi podnikmi a spotrebiteľmi, a zabezpečiť vysokú jednotnú úroveň ochrany spotrebiteľov vďaka úplnej harmonizácii základných aspektov práva týkajúceho sa spotrebiteľských zmlúv, ktoré sú pre vnútorný trh relevantné.

61 – Pozri v tom istom zmysle Pfeiffer, T.: c. d., článok 8 bod 1, s. 1; Kapnopoulou, E.: c. d., s. 162. Long, A.: Unfair Contracts Terms – New Directive, Implementation and Recent Developments. In: Community Law in Practice. Trier 1997, s. 148, uvádza, že vzhľadom na rôzne názory členských štátov cieľom smernice 93/13 je zaviesť minimálnu harmonizáciu a pri tejto príležitosti priznať členským štátom značnú právomoc úpravy, čo je v súlade so zásadou subsidiarity. Komisia vo svojej správe z 27. apríla 2000 (už citovaná v poznámke pod čiarou 14, s. 5) odkazuje na „minimálnu“ povahu smernice 93/13, ktorá je vyjadrená v oprávnení uvedenom v článku 8.

62 – Pozri body 53 a 54 týchto návrhov.

63 – Pozri v tom istom zmysle Kapnopoulou, E.: c. d., s. 163.

64 – Rozsudok Echirolles Distribution, už citovaný v poznámke pod čiarou 3.

65 – Tamže, bod 24. Pozri tiež rozsudok zo 14. júla 1998, Bettati, C‑341/95, Zb. s. I‑4355, bod 75.

66 – Pozri tiež v tom istom zmysle Bandilla, R., in: Das Recht der Europäischen Union. Hrsg. E. Grabitz, M. Hilf. Zv. I, článok 4 EHS bod 7, s. 3. Podľa autora dodatok v článku 4 ods. 1 ES, v súlade s ktorým musí hospodárska politika rešpektovať „zásadu otvoreného trhového hospodárstva“, zaviedol do Zmluvy formuláciu, ktorú možno chápať ako ústavné pravidlo regulačnej politiky.

67 – Rozsudok Echirolles Distribution, už citovaný v poznámke pod čiarou 3, bod 25.

68 – Pozri tiež v tom istom zmysle Bandilla, R.:_ c. d. Zv. II, článok 98 EHS bod 2, s. 2. Keď článok 4 ods. 1 ES hovorí o prijatí hospodárskej politiky, ako to vyplýva z ustanovení tejto Zmluvy a z časového plánu v nej stanoveného, odkazuje na hlavu VII kapitoly A tretej časti Zmluvy, ktorej články 98 až 104 obsahujú presnejšie ustanovenia týkajúce sa hospodárskej politiky. Ako správne konštatuje Häde, U.: Kommentar zu EUV/EGV. Hrsg. C. Callies, M. Ruffert. 3. vyd. München 2007, článok 4 bod 4, tieto ustanovenia sa netýkajú hospodárskej politiky vytvorenej napríklad podľa modelu spoločnej hospodárskej politiky alebo poľnohospodárskej politiky. Ide v podstate len o koordináciu a monitorovanie hospodárskych politík, ktoré členské štáty v zásade naďalej určujú autonómne, osobitne pokiaľ ide o Monetárnu úniu, ktorú medzičasom vytvorilo pätnásť členských štátov.

69 – Pozri rozsudky SARPP, už citovaný v poznámke pod čiarou 42, bod 8; Verband Sozialer Wettbewerb, „Clinique“, už citovaný v poznámke pod čiarou 42, bod 7; Consorzio per la tutela del formaggio Gorgonzola, už citovaný v poznámke pod čiarou 42, bod 16; Trojani, už citovaný v poznámke pod čiarou 42, bod 38, a Oulane, už citovaný v poznámke pod čiarou 42, bod 47.

70 – Pozri v súvislosti s článkom 81 ES rozsudky z 21. februára 1973, Continental Can/Komisia, 6/72, Zb. s. 215, bod 25; z 1. júna 1999, Eco Swiss, C‑126/97, Zb. s. I‑3055, bod 36, a z 20. septembra 2001, Courage a Crehan, C‑453/99, Zb. s. I‑6297, bod 20.

71 – Pozri rozsudky z 13. februára 1979, Hoffmann‑La Roche, 85/76, Zb. s. 461; z 9. novembra 1983, Michelin, 322/81, Zb. s. 3461, bod 29, a z 24. januára 1991, Alsthom Atlantique, C‑339/89, Zb. s. I‑107, bod 10.

72 – Rozsudok z 28. februára 1991, Marchandise, C‑332/89, Zb. s. I‑1027, bod 22.

73 – Rozsudky z 21. septembra 1988, Van Eycke, 267/86, s. 4769, bod 16; Marchandise, už citovaný v poznámke pod čiarou 70, bod 22, a zo 17. novembra 1993, Meng, C‑2/91, Zb. s. I‑5751, bod 14.

74 – Nariadenie Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch 81 a 82 Zmluvy (Ú. v. ES L 1, 2003, s. 1; Mim. vyd. 08/002, s. 205).

75 – Podľa Tietje, C., in: Das Recht der Europäischen Union. Hrsg. E. Grabitz, M. Hilf. Zv. II, článok 95 bod 18, s. 6, pojem vnútorný trh zakladá predpoklad v prospech voľného pohybu tovaru, osôb a kapitálu.

76 – Pozri v tomto zmysle Tassikas, A.: Dispositives Recht und Rechtswahlfreiheit als Ausnahmebereiche der EG‑Grundfreiheiten: ein Beitrag zur Privatautonomie, Vertragsgestaltung und Rechtsfindung im Vertragsverkehr des Binnenmarkts. Frankfurt am Main 2002, s. 189; Pfeiffer, T., c. d. článok 8 body 1, 20, 21; Kapnopoulou, E.: c. d., s. 163.

77 – Rozsudky z 5. októbra 2004, CaixaBank France, C‑442/02, Zb. s. I‑8961, bod 11; z 3. októbra 2006, Fidium Finanz, C‑452/04, Zb. s. I‑9521, bod 46; z 29. novembra 2007, Komisia/Rakúsko, C‑393/05, Zb. s. I‑10195, bod 31; z 13. decembra 2007, Komisia/Taliansko, C‑465/05, Zb. s. I‑11091, bod 17; zo 17. júla 2008, Komisia/Francúzsko, C‑389/05, Zb. s. I‑5337, bod 52, a z 28. apríla 2009, Komisia/Taliansko, C‑518/06, Zb. s. I‑0000, bod 63.

78 – Pozri v tomto zmysle rozsudky z 10. mája 1995, Alpine Investments, C‑384/93, Zb. s. I‑1141, bod 27; z 12. júla 2005, Schempp, C‑403/03, Zb. s. I‑6421, bod 45, a z 28. apríla 2009, Komisia/Taliansko, už citovaný v poznámke pod čiarou 77, bod 63.

79 – Rozsudky Alpine Investments, už citovaný v poznámke pod čiarou 78, body 35 a 38, a CaixaBank France, už citovaný v poznámke pod čiarou 77, bod 12.

80 – Ochrana spotrebiteľov môže podľa ustálenej judikatúry odôvodniť obmedzenia slobodného poskytovania služieb (pozri v tomto zmysle najmä rozsudky z 9. júla 1997, De Agostini a TV‑Shop, C‑34/95 až C‑36/95, Zb. s. I‑3843, bod 53; zo 6. novembra 2003, Gambelli a i., C‑243/01, Zb. s. I‑13031, bod 67; zo 6. marca 2007, Placanica a i., C‑338/04, C‑359/04 a C‑360/04, Zb. s. I‑1891, bod 46; z 29. novembra 2007, Komisia/Nemecko, C‑404/05, Zb. s. I‑10239, bod 50, a Komisia/Rakúsko, už citovaný v poznámke pod čiarou 77, bod 52).

81 – Pozri článok 5 Dohovoru o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky otvoreného na podpis v Ríme 19. júna 1980 (Ú. v. ES L 266, s. 1). Pokiaľ ide o zmluvy uzavreté po 17. decembri 2009, pozri článok 6 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 zo 17. júna 2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I) (Ú. v. EÚ L 177, s. 6).

82 – Pozri rozsudky Alpine Investments, už citovaný v poznámke pod čiarou 78, bod 51, a z 13. júla 2004, Komisia/Francúzsko, C‑262/02, Zb. s. I‑6569, bod 37.