ROZSUDOK SÚDU PRVÉHO STUPŇA (odvolacia komora)

z 2. apríla 2009

Vec T‑473/07 P

Komisia Európskych spoločenstiev

proti

Michaelovi Berrisfordovi

„Odvolanie – Verejná služba – Úradníci – Povýšenie – Povyšovanie v roku 2005 – Článok 45 služobného poriadku – Porovnávacie hodnotenie zásluh – Povinnosť zohľadniť postavenie dotknutého ‚zostávajúceho‘ úradníka“

Predmet: Právny prostriedok, ktorého predmetom je odvolanie podané proti rozsudku Súdu pre verejnú službu Európskej únie (tretia komora) z 10. októbra 2007, Berrisford/Komisia, (F‑107/06, zatiaľ neuverejnený v Zbierke), a smerujúce k zrušeniu tohto rozsudku

Rozhodnutie: Odvolanie sa zamieta. Komisia znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania, ktoré vznikli M. Berrisfordovi v tomto konaní.

Abstrakt

1.      Odvolanie – Dôvody – Jednoduché zopakovanie dôvodov a tvrdení predložených Sudu pre verejnú službu – Neprípustnosť – Spochybnenie výkladu alebo uplatnenia práva Spoločenstva Súdom pre verejnú službu – Prípustnosť

[Článok 225 ES; Štatút Súdneho dvora, príloha I článok 11 ods. 1; Rokovací poriadok Súdu prvého stupňa, článok 138 ods. 1 písm. c)]

2.      Úradníci – Povýšenie – Porovnávacie hodnotenie zásluh – Okolnosti, ktoré treba zohľadniť

(Služobný poriadok úradníkov, článok 45 ods. 1)

1.      Z článku 225 ES, z článku 11 ods. 1 prílohy I Štatútu Súdneho dvora a z článku 138 ods. 1 písm. c) Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa vyplýva, že v odvolaní musia byť presne uvedené napádané časti rozsudku, ktorého zrušenie sa navrhuje, ako aj právne tvrdenia, ktoré tento návrh osobitným spôsobom podporujú. Požiadavky odôvodnenia tak nespĺňa odvolanie, ktoré sa obmedzuje na opakovanie alebo doslovné reprodukovanie dôvodov a tvrdení už uvedených v prvostupňovom konaní, vrátane tých, ktoré vychádzali zo skutočností, ktoré prvostupňový súd výslovne odmietol. Takéto odvolanie v skutočnosti predstavuje návrh na obyčajné opätovné posúdenie žaloby podanej na Súd pre verejnú službu, čo nepatrí do právomoci odvolacieho súdu. Pokiaľ však odvolateľ napáda výklad alebo uplatnenie práva Spoločenstva prvostupňovým súdom, možno v priebehu odvolacieho konania opätovne rozoberať právne otázky preskúmavané v prvostupňovom konaní. Ak by totiž odvolateľ nemohol takýmto spôsobom založiť svoje odvolanie na dôvodoch a tvrdeniach už použitých v prvostupňovom konaní, odvolacie konanie by sčasti stratilo svoj význam.

(pozri bod 37)

Odkaz:

Súdny dvor: 4. októbra 2007, Olsen/Komisia, C‑320/05 P, neuverejnené v Zbierke, body 48 až 50 a tam citovaná judikatúra

2.      Počas porovnávacieho hodnotenia zásluh úradníkov, ktorí sú uchádzačmi o povýšenie, musí menovací orgán zohľadniť skutočnosť, že uchádzač bol navrhnutý na povýšenie alebo sa dokonca nachádzal na zozname úradníkov s najväčšími zásluhami počas predchádzajúceho povyšovania, pod podmienkou, že sa zásluhy tohto úradníka v medziobdobí nezmenšili. Keď totiž administratíva disponuje širokou mierou voľnej úvahy, ako je tomu v prípade menovacieho orgánu v oblasti povyšovania, je povinná starostlivo a nestranne preskúmať všetky relevantné okolnosti daného prípadu. V takomto prípade stačí pre záver, že administratíva je povinná zahrnúť určitú okolnosť do svojho posúdenia, preukázať, že táto okolnosť je relevantná, pričom táto relevantnosť sa musí posúdiť so zreteľom na znenie, účel a kontext pravidiel, ktoré vymedzujú výkon širokej miery voľnej úvahy administratívy.

Uznanie, že postavenie dotknutého úradníka „zostávajúceho“ z predchádzajúceho povyšovania je relevantné ako okolnosť pri posúdení zásluh, sa však nedotýka prípadných praktických dôsledkov, ktoré treba vyvodiť z povinnosti zohľadniť toto postavenie a predovšetkým významu, ktorý bude menovací orgán tomuto postaveniu prikladať pri výkone svojej širokej miery voľnej úvahy v každom jednotlivom prípade porovnávania zásluh. Toto uznanie má za následok iba to, že tento orgán nesmie v tomto kontexte prehliadnuť alebo nezohľadniť postavenie dotknutého úradníka „zostávajúceho“ z predchádzajúceho povyšovania.

(pozri body 42 a 43)

Odkaz:

Súdny dvor: 21. novembra 1991, Technische Universität München, C‑269/90, Zb. s. I‑5469, bod 14