UZNESENIE SÚDU PRE VEREJNÚ SLUŽBU (prvá komora)

zo 14. decembra 2007

Vec F‑21/07

Luigi Marcuccio

proti

Komisii Európskych spoločenstiev

„Verejná služba – Úradníci – Žaloba o náhradu škody – Údajne neoprávnené spracovanie lekárskych údajov – Neprípustnosť – Nedodržanie primeranej lehoty na predloženie návrhu o náhradu škody“

Predmet: Žaloba podaná podľa článku 236 ES a článku 152 AE, ktorou L. Marcuccio navrhuje najmä náhradu škody, ktorá mu bola spôsobená z dôvodu viacerých nedovolených postupov, ktorých sa dopustili niektorí zamestnanci Komisie, najmä počas spracovania jeho lekárskych údajov

Rozhodnutie: Žaloba sa zamieta ako zjavne neprípustná. Každý účastník konania znáša svoje vlastné trovy konania.

Abstrakt

1.      Konanie – Prípustnosť žalôb – Posúdenie s ohľadom na pravidlá účinné v čase podania žaloby

(Rokovací poriadok Súdu pre verejnú službu, článok 76)

2.      Úradníci – Žaloba – Lehoty – Návrh na náhradu škody adresovaný inštitúcii – Dodržanie primeranej lehoty

(Štatút Súdneho dvora, článok 46; Služobný poriadok úradníkov, článok 90)

1.      Hoci pravidlo uvedené v článku 76 Rokovacie poriadku Súdu pre verejnú službu, podľa ktorého môže tento súd uznesením odmietnuť žalobu, ak existujú pre to zjavné dôvody, je procesným pravidlom, ktoré sa ako také uplatňuje od nadobudnutia svojej účinnosti na všetky spory prebiehajúcich pred Súdom pre verejnú službu, nie je to tak v prípade pravidiel, na základe ktorých môže súd podľa tohto článku považovať žalobu za zjavne neprípustnú, a ktorými môžu byť len pravidlá uplatniteľné v čase podania žaloby.

(pozri bod 14)

2.      Úradníkom alebo zamestnancom prináleží obrátiť sa v primeranej lehote na inštitúciu s akýmkoľvek návrhom, ktorým sa domáhajú náhrady škody, ktorú údajne Spoločenstvo zapríčinilo, a to od okamihu, keď sa o situácii, na ktorú sa sťažujú, dozvedeli. Primeranú povahu lehoty treba posudzovať vzhľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu a najmä vzhľadom na význam sporu pre dotknutú osobu, zložitosť veci a správanie sa dotknutých účastníkov.

V tejto súvislosti treba tiež zohľadniť aj porovnávací prvok, ktorý ponúka päťročná premlčacia lehota stanovená pre oblasť žalôb na uplatnenie mimozmluvnej zodpovednosti podľa článku 46 Štatútu Súdneho dvora. Päťročná lehota však nemôže predstavovať fixnú a neporušiteľnú lehotu v tom zmysle, že ak bude v nej podaný akýkoľvek návrh, musí byť prípustný bez ohľadu tak na čas, ktorý uplynul dovtedy, kým žalobca predložil administratíve svoj návrh, ako aj na okolnosti daného prípadu.

(pozri body 19 – 22)

Odkaz:

Súd prvého stupňa: 5. októbra 2004, Eagle a i./Komisia, T‑144/02, Zb. s. II‑3381, body 65 a 66; 1. februára 2007, Tsarnavas/Komisia, F‑125/05, Zb. s. I‑A‑1‑0000, II‑A‑2‑0000, body 76 a 77