1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu smernice 2001/29/ES Európskeho parlamentu a Rady z 22. mája 2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti (Ú. v. ES L 167, s. 10; Mim. vyd. 17/001, s. 213), smernice Európskeho parlamentu a Rady 2002/58/ES z 12. júla 2002, týkajúcej sa spracovávania osobných údajov a ochrany súkromia v sektore elektronických komunikácií (smernica o súkromí a elektronických komunikáciách) (Ú. v. ES L 201, s. 37; Mim. vyd. 13/029, s. 514) a smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/48/ES z 29. apríla 2004 o vymožiteľnosti práv duševného vlastníctva (Ú. v. EÚ L 157, s. 45; Mim. vyd. 17/002, s. 32).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi LSG-Gesellschaft zur Wahrnehmung von Leistungsschutzrechten GmbH (ďalej len „LSG“) a Tele2 Telecommunication GmbH (ďalej len „Tele2“) vo veci zamietnutia zo strany poslednej uvedenej spoločnosti poskytnúť prvej uvedenej spoločnosti mená a adresy osôb, ktorým poskytla prístup na internet.

3

Podľa článku 1 ods. 1 smernice 2000/31/ES Európskeho parlamentu a Rady z 8. júna 2000 o určitých právnych aspektoch služieb informačnej spoločnosti na vnútornom trhu, najmä o elektronickom obchode (smernica o elektronickom obchode) (Ú. v. ES L 178, s. 1; Mim. vyd. 13/025, s. 399), sa táto smernica snaží prispieť k riadnemu fungovaniu vnútorného trhu zabezpečením voľného pohybu služieb informačnej spoločnosti medzi členskými štátmi.

4

Odôvodnenie č. 59 smernice 2001/29 upravuje:

„V digitálnom prostredí môžu byť služby sprostredkovateľov vo zvýšenej miere zneužívané tretími stranami na neoprávnené činnosti. V mnohých prípadoch sú práve sprostredkovatelia v najvýhodnejšej pozícii, aby takéto neoprávnené činnosti prevádzali. Preto bez toho, aby boli dotknuté akékoľvek iné dostupné sankcie a opravné prostriedky, nositelia práv musia mať možnosť požiadať o súdny príkaz na nápravu proti sprostredkovateľovi, ktorý vo svojej sieti realizuje porušenie práv chráneného diela alebo iného predmetu ochrany treťou stranou. Táto možnosť musí byť dostupná aj v prípadoch, keď konanie sprostredkovateľa je neprípustné podľa článku 5. Podmienky a spôsoby uskutočnenia súdnych príkazov na nápravu sa ponechávajú na vnútroštátne zákony členských štátov.“

5

Podľa článku 1 ods. 1 tejto smernice sa smernica týka právnej ochrany autorských práv a s nimi súvisiacich práv v rámci vnútorného trhu, s osobitným dôrazom na informačnú spoločnosť.

6

Článok 5 smernice 2001/29 s názvom „Výnimky a obmedzenia“ v odseku 1 upravuje:

„Prípady dočasného rozmnožovania uvedené v článku 2, ktoré sú prechodné alebo náhodné a sú integrálnou alebo podstatnou časťou technologického procesu a ktorých jediným účelom je umožniť:

diela alebo iného predmetu ochrany, a ktoré nemá [nemajú — neoficiálny preklad] žiadny samostatný ekonomický význam, je [sú — neoficiálny preklad] vyňaté z práva rozmnožovania ustanoveného v článku 2.“

7

V zmysle článku 8 tej istej smernice s názvom „Sankcie a opravné prostriedky“:

„1.   Členské štáty zabezpečia primerané sankcie a opravné prostriedky vo vzťahu k porušovaniu práv a povinností ustanovených v tejto smernici a prijme [príjmu — neoficiálny preklad] všetky nevyhnutné opatrenia, aby sa tieto sankcie a opravné prostriedky uplatňovali. Takto ustanovené sankcie musia byť účinné, primerané a musia mať odrádzajúci účinok.

2.   Každý členský štát prijme nevyhnutné opatrenia, aby zabezpečil, že nositelia práv, ktorých záujmy sú dotknuté konaním porušujúcim právo, ku ktorému dochádza na jeho území, si môžu súdnou cestou vymáhať škody a/alebo žiadať súdny zákaz alebo v potrebných prípadoch zhabanie materiálu porušujúceho ich práva, ako aj zariadení, výrobkov alebo súčiastok, ktoré sú uvedené v článku 6 ods. 2.

3.   Členské štáty zabezpečia, aby nositelia práv mali možnosť žiadať o súdny zákaz proti sprostredkovateľom, ktorých služby využívajú tretie strany na porušovanie autorského práva alebo s ním súvisiaceho práva.“

8

Článok 8 smernice 2004/48 uvádza toto:

„1.   Členské štáty zabezpečia, aby v súvislosti s konaním týkajúcim sa porušenia práva duševného vlastníctva mohli príslušné súdne orgány na odôvodnený a primeraný návrh navrhovateľa nariadiť, aby porušovateľ a/alebo akákoľvek iná osoba poskytla informácie o pôvode a distribučných sieťach tovarov alebo služieb, ktoré porušujú právo duševného vlastníctva, ak:

2.   Informácie uvedené v odseku 2 musia, ak je to potrebné, obsahovať:

3.   Odseky 1 a 2 sa uplatňujú bez toho, aby boli dotknuté iné zákonné ustanovenia, ktoré:

9

Článok 13 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 95/46/ES z 24. októbra 1995 o ochrane fyzických osôb pri spracovaní osobných údajov a voľnom pohybe týchto údajov (Ú. v. ES L 281, s. 31; Mim. vyd. 13/015, s. 355) pod názvom „Výnimky a obmedzenia“ uvádza:

„1.   Členské štáty môžu prijať legislatívne opatrenia na obmedzenie rozsahu povinností a práv uvedených v článkoch 6 ods. 1, v článku 10 a 11 ods. 1, v článkoch 12 a 21, keď takéto obmedzenie vytvára nevyhnutné opatrenia na zabezpečenie údajov o:

10

Článok 5 ods. 1 smernice 2002/58 stanovuje:

„Členské štáty vnútroštátnymi právnymi predpismi zabezpečia dôvernosť správ a príslušných prevádzkových dát prenášaných pomocou verejnej komunikačnej siete a verejne dostupných elektronických komunikačných sietí. Zakážu najmä počúvanie, odpočúvanie a iné druhy narušovania alebo dohľadu nad správami a príslušnými prevádzkovými dátami zo strany iných osôb, než sú užívatelia, bez súhlasu príslušných užívateľov, pokiaľ to nie je zákonne oprávnené v súlade s článkom 15 ods. 1. Tento odsek nebráni technickému uloženiu, ak je to potrebné s cieľom prenosu správy, bez vplyvu na princíp dôvernosti.“

11

Článok 6 tejto smernice uvádza:

„1.   Prevádzkové dáta týkajúce sa účastníkov a užívateľov, spracovávané a uložené poskytovateľom verejnej komunikačnej siete alebo verejne dostupnej elektronickej komunikačnej služby, sa musia vymazať alebo zanonymniť, ak už naďalej nie sú potrebné na účely prenosu správy, bez vplyvu na odseky 2, 3 a 5 tohto článku a článku 15 ods. 1.

2.   Prevádzkové dáta potrebné na účely fakturácie účastníka a platby za spojenie sa môžu spracovávať. Také spracovanie je povolené len do konca obdobia, počas ktorého môže byť faktúra právne napadnutá alebo sa môže uplatniť nárok na platbu.

3.   Na účely marketingu elektronických komunikačných služieb alebo na zabezpečenie služieb s pridanou hodnotou poskytovateľ verejne dostupnej elektronickej komunikačnej služby môže spracovávať údaje uvedené v odseku 1 v rozsahu a počas trvania potrebného na také služby alebo marketing, ak účastník alebo užívateľ, ktorého sa údaje týkajú, dá k tomu svoj súhlas. Užívatelia alebo účastníci musia mať možnosť kedykoľvek odvolať svoj súhlas na spracovanie údajov.

…

5.   Spracovávanie prevádzkových dát, v súlade s odsekmi 1, 2, 3 a 4, sa musí obmedziť na osoby konajúce na pokyn poskytovateľa verejných komunikačných sietí a verejne dostupných elektronických komunikačných služieb, ktoré sú zodpovedné za fakturovanie alebo riadenie prevádzky, vybavovanie dotazov zákazníkov, odhaľovanie podvodov, marketing elektronických komunikačných služieb alebo poskytovanie služby s pridanou hodnotou a musí sa obmedziť na to, čo je nevyhnutné na účely takých činností.

6.   Odseky 1, 2, 3 a 5 sa uplatňujú bez vplyvu na možnosť príslušných orgánov dostávať informácie o prevádzkových dátach v súlade s aplikovateľnými právnymi predpismi z hľadiska urovnávania sporov, a to najmä sporov týkajúcich sa spojenia a fakturácie.“

12

V zmysle článku 15 ods. 1 smernice 2002/58:

„Členské štáty môžu prijať legislatívne opatrenia na obmedzenie rozsahu práv a povinností uvedených v článku 5, článku 6, článku 8 ods. 1, 2, 3 a 4 a článku 9 tejto smernice, ak také obmedzenie predstavuje nevyhnutné, vhodné a primerané opatrenie v demokratickej spoločnosti na zabezpečenie národnej bezpečnosti (t. j. bezpečnosti štátu), obrany, verejnej bezpečnosti a na zabránenie, vyšetrovanie, odhaľovanie a stíhanie trestných činov alebo neoprávnené používanie elektronického komunikačného systému podľa článku 13 ods. 1 smernice 95/46/ES. Na tento účel členské štáty môžu, medzi iným, prijať legislatívne opatrenia umožňujúce zadržanie údajov na limitované obdobie, oprávnené z dôvodov stanovených v tomto odseku. Všetky opatrenia uvedené v tomto odseku musia byť v súlade so všeobecnými princípmi práva spoločenstva vrátane tých, ktoré sú uvedené v článku 6 ods. 1 a 2 Zmluvy o Európskej únii.“

13

Paragraf 81 spolkového zákona týkajúceho sa autorského práva k literárnym a umeleckým dielam a príbuzných ochranných práv (Bundesgesetz über das Urheberrecht an Werken der Literatur und der Kunst und über verwandte Schutzrechte), v znení uverejnenom v BGBl. I, 81/2006 (ďalej len „UrhG“), stanovuje:

„1)   Každý, koho výlučné právo vyplývajúce z tohto zákona bolo porušené alebo kto sa takého porušenia obáva, môže podať zdržovaciu žalobu. Žaloba sa môže taktiež podať proti vlastníkovi podniku, pokiaľ k porušeniu došlo v rámci činnosti jeho podniku jedným z jeho zamestnancov alebo splnomocnencom, alebo pokiaľ také porušenie hrozí.

1a)   Ak osoba, ktorá sa dopustila takého porušenia alebo od ktorej takéto porušenie hrozí, používa na tento účel služby sprostredkovateľa, môže byť aj proti nemu podaná zdržovacia žaloba.

…“

14

Paragraf 87b ods. 2 až 3 UrhG uvádza:

„2)   Každý, koho výlučné právo vyplývajúce z tohto zákona sa porušilo, môže požadovať informácie o pôvode a distribučných kanáloch tovarov a služieb porušujúcich toto právo, pokiaľ táto požiadavka nie je neprimeraná vzhľadom na závažnosť porušenia a nie je v rozpore so zákonnou povinnosťou mlčanlivosti; povinnosť poskytnúť tieto informácie má osoba, ktorá porušila právo, ako aj osoby, ktoré v rámci podnikateľskej činnosti:

2a)   Povinnosť poskytnúť informácie podľa odseku 2 sa týka podľa okolností nasledujúcich informácií:

3)   Sprostredkovatelia v zmysle § 81 ods. 1a) sú povinní osobe, ktorej právo sa porušilo, na základe jej písomnej a dostatočne odôvodnenej žiadosti poskytnúť informácie o totožnosti osoby porušujúcej právo (meno a adresu), prípadne informácie nevyhnutné na zistenie osoby porušujúcej právo. V odôvodnení tejto žiadosti je potrebné uviesť najmä dostatočne konkrétne údaje o skutočnostiach odôvodňujúcich podozrenie z porušenia práva. Osoba, ktorej právo sa porušilo, je povinná sprostredkovateľovi poskytnúť náhradu primeraných nákladov vynaložených na poskytnutie týchto informácií.“

15

Spoločnosť LSG je kolektívna správcovská spoločnosť. V postavení správcu majetku ochraňuje práva výrobcov zvukových záznamov k ich nahrávkam vyrábaným na rôznych miestach sveta, ako aj práva výkonných umelcov k ich výkonom v Rakúsku. Týmito právami sú najmä práva rozmnožovania a rozširovania, ako aj právo na sprístupnenie verejnosti.

16

Spoločnosť Tele2 je poskytovateľom prístupu na internet, ktorý prideľuje svojim zákazníkom IP adresu („Internet Protocol“), spravidla dynamickú. Podľa tejto IP adresy a podľa konkrétneho obdobia alebo okamihu, v ktorom sa táto adresa pridelila, je spoločnosť Tele2 schopná zákazníka identifikovať.

17

Z dôvodu zavedenia systémov na zdieľanie súborov, ktoré účastníkom umožňujú meniť kópie uchovávaných údajov, je nositeľom práv, ktorých LSG zastupuje, spôsobená finančná ujma. Aby mohla spoločnosť LSG začať proti osobám porušujúcim právo občianskoprávne konanie, požiadala, aby sa spoločnosti Tele2 uložila povinnosť uviesť nemá a adresy osôb, ktorým spoločnosť Tele2 poskytuje službu prístupu na internet a u ktorých je známa ich IP adresa, ako aj deň a hodina pripojenia. Spoločnosť Tele2 sa domnievala, že žiadosť o informácie treba zamietnuť. Tvrdila, že nie je sprostredkovateľkou a nie je oprávnená uchovávať údaje týkajúce sa prístupu.

18

Svojím rozsudkom z 21. júna 2006 Handelsgericht Wien vyhovel žiadosti spoločnosti LSG, keďže sa domnieval, že spoločnosť Tele2 ako poskytovateľka prístupu na internet je sprostredkovateľkou v zmysle § 81 ods. 1a) UrhG a z tohto dôvodu je povinná poskytnúť informácie stanovené v § 87b ods. 3 UrhG.

19

Z rozhodnutia o návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že v odvolacom konaní Oberlandesgericht Wien potvrdil rozsudok vydaný na prvom stupni rozsudkom z 12. apríla 2007, ktorý bol predmetom opravného prostriedku „revision“ podaného na Oberster Gerichtshof.

20

V rámci tohto opravného prostriedku spoločnosť Tele2 na jednej strane tvrdí, že nie je sprostredkovateľkou v zmysle § 81 ods. 1a) UrhG a článku 8 ods. 3 smernice 2001/29, pretože ako poskytovateľka prístupu na internet síce užívateľovi umožňuje získať prístup k sieti, ale nevykonáva nijakú právnu ani faktickú kontrolu nad službami, ktoré tento užívateľ využíva. Na druhej strane, konflikty existujúce medzi právom na informácie, ktoré je spojené s právnou ochranou autorského práva, a obmedzeniami týkajúcimi sa uchovávania a poskytovania osobných údajov uloženými právom o ochrane údajov sa podľa nej vyriešili pomocou smerníc Spoločenstva v prospech ochrany údajov.

21

Oberster Gerichtshof sa domnieva, že návrhy generálnej advokátky vo veci, ktorá bola predmetom rozsudku z 29. januára 2008, Promusicae (C-275/06, Zb. s. I-271), vyhláseného po predložení tohto návrhu na začatie prejudiciálneho konania, zakladajú pochybnosti o otázke, či právo na informácie zakotvené v § 87b ods. 3 UrhG v spojení s § 81 ods. 1a) toho istého zákona je v súlade so smernicami prijatými v oblasti ochrany údajov a najmä s článkami 5, 6 a 15 smernice 2002/58. Uvedené ustanovenia vnútroštátneho práva totiž ukladajú povinnosť poskytnúť súkromným tretím osobám informácie o osobných údajoch týkajúcich sa prenosu dát, pričom táto informačná povinnosť predpokladá predchádzajúce spracovanie a uchovávanie údajov o prenose dát.

22

Za týchto okolností Oberster Gerichtshof rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto otázky:

23

V súlade s článkom 104 ods. 3 rokovacieho poriadku môže Súdny dvor rozhodnúť odôvodneným uznesením najmä vtedy, ak je možné odpoveď na prejudiciálnu otázku jednoznačne vyvodiť z judikatúry alebo ak odpoveď na túto otázku nevyvoláva žiadne pochybnosti.

24

Podstatou druhej otázky vnútroštátneho súdu, ktorú treba preskúmať najprv, je nejasnosť, či právo Spoločenstva, najmä článok 8 ods. 3 smernice 2004/48 v spojení s článkami 6 a 15 smernice 2002/58, bráni tomu, aby členské štáty stanovili povinnosť poskytovať osobné údaje o prenose dát súkromným tretím osobám na účely postihu porušenia autorského práva pred občianskoprávnymi súdmi.

25

Odpoveď na túto otázku je možné jednoznačne vyvodiť z judikatúry Súdneho dvora.

26

V bode 53 už citovaného rozsudku Promusicae totiž Súdny dvor rozhodol, že medzi výnimkami stanovenými v článku 15 ods. 1 smernice 2002/58, ktorý výslovne odkazuje na článok 13 ods. 1 smernice 95/46, sú uvedené opatrenia potrebné na ochranu práv a slobôd iných osôb. Vzhľadom na to, že smernica 2002/58 nespresňuje práva a slobody, ktorých sa táto výnimka týka, musí sa vykladať v tom zmysle, že vyjadruje úmysel zákonodarcu Spoločenstva nevylúčiť z jej oblasti pôsobnosti ani ochranu vlastníckeho práva, ani situácie, v ktorých sa autori tejto ochrany domáhajú v rámci občianskoprávneho konania.

27

V bodoch 54 a 55 uvedeného rozsudku Promusicae z toho Súdny dvor vyvodil, že smernica 2002/58, a najmä jej článok 15 ods. 1, nevylučuje možnosť, aby členské štáty stanovili povinnosť sprístupniť osobné údaje v rámci občianskoprávneho konania, uvedená smernica však dané štáty nezaväzuje, aby túto povinnosť stanovili.

28

Súdny dvor okrem toho uviedol, že voľnosť ponechaná členským štátom v tom, či uprednostnia právo na zachovanie súkromného života, alebo vlastnícke právo, je obmedzená niekoľkými požiadavkami. Pri preberaní smerníc 2000/31, 2001/29, 2002/58 a 2004/48 sa od členských štátov požaduje, aby vychádzali z ich výkladu, ktorý umožňuje zabezpečiť náležitú rovnováhu medzi rôznymi základnými právami chránenými právnym poriadkom Spoločenstva. Ďalej je potrebné, aby orgány a súdy členských štátov pri vykonávaní opatrení na prebratie uvedených smerníc nielen vykladali svoje vnútroštátne právo v súlade s týmito smernicami, ale aj aby nevychádzali z výkladu týchto smerníc, ktorý by bol v rozpore s uvedenými základnými právami alebo s inými všeobecnými zásadami práva Spoločenstva, ako je zásada proporcionality (rozsudok Promusicae, už citovaný, bod 70).

29

Na druhú otázku treba teda odpovedať tak, že právo Spoločenstva, najmä článok 8 ods. 3 smernice 2004/48 v spojení s článkom 15 ods. 1 smernice 2002/58, nebráni tomu, aby členské štáty stanovili povinnosť poskytovať osobné údaje o prenose dát súkromným tretím osobám na účely postihu porušenia autorského práva pred občianskoprávnymi súdmi. Právo Spoločenstva však požaduje, aby členské štáty pri preberaní smerníc 2000/31, 2001/29, 2002/58 a 2004/48 dbali na to, aby vychádzali z výkladu týchto smerníc, ktorý umožní zaistiť náležitú rovnováhu medzi rôznymi dotknutými základnými právami. Ďalej je potrebné, aby orgány a súdy členských štátov pri vykonávaní opatrení na prebratie uvedených smerníc nielen vykladali svoje vnútroštátne právo v súlade s týmito smernicami, ale aj aby nevychádzali z výkladu týchto smerníc, ktorý by bol v rozpore s uvedenými základnými právami alebo s inými všeobecnými zásadami práva Spoločenstva, ako je zásada proporcionality.

30

Podstatou prvej otázky vnútroštátneho súdu je, či poskytovateľ prístupu, ktorý užívateľom iba sprostredkúva prístup na internet bez toho, aby ponúkal iné služby a aby nad využívanou službou vykonával právnu či faktickú kontrolu, spadá pod pojem „sprostredkovateľ“ v zmysle článku 5 ods. 1 písm. a) a článku 8 ods. 3 smernice 2001/29.

31

Keďže Súdny dvor sa domnieval, že odpoveď na túto otázku nevyvoláva žiadne pochybnosti, v súlade s článkom 104 ods. 3 druhým pododsekom svojho rokovacieho poriadku vyrozumel vnútroštátny súd, že zamýšľa rozhodnúť odôvodneným uznesením, a vyzval účastníkov konania uvedených v článku 23 Štatútu Súdneho dvora, aby k tejto otázke predložili svoje prípadné vyjadrenia.

32

Spoločnosť LSG, španielska vláda a vláda Spojeného kráľovstva, ako aj Komisia Európskych spoločenstiev informovali Súdny dvor, že nemajú žiadne námietky proti úmyslu Súdneho dvora rozhodnúť odôvodneným uznesením.

33

Spoločnosť Tele2 svoje vyjadrenia v tomto ohľade obmedzuje v podstate na skutočnosti, ktoré už uviedla vo svojich písomných pripomienkach. Podľa práva Spoločenstva požíva poskytovateľ prístupu na internet, pokiaľ ide o jeho zodpovednosť, zvýhodnené zaobchádzanie, ktoré je nezlučiteľné s neobmedzenou informačnou povinnosťou. Tieto znovu zopakované argumenty však nevedú Súdny dvor k tomu, aby sa vzdal zamýšľaného procesného postupu.

34

Z rozhodnutia vnútroštátneho súdu, ako aj zo znenia položených otázok jasne vyplýva, že vnútroštátny súd sa svojou prvou prejudiciálnou otázkou usiluje zistiť, či poskytovateľovi prístupu na internet, ktorý užívateľovi umožňuje iba prístup na sieť, môže byť uložená povinnosť poskytnúť informácie uvedené v druhej otázke.

35

Na úvod je potrebné konštatovať, že článok 5 ods. 1 písm. a) smernice 2001/29 ukladá členským štátom povinnosť stanoviť výnimky z práva rozmnožovania.

36

Spor prejednávaný pred vnútroštátnym súdom sa pritom týka otázky, či spoločnosť LSG môže voči spoločnosti Tele2 uplatňovať právo na informácie, a nie otázky, či naposledy uvedená spoločnosť porušila právo rozmnožovania.

37

Z toho vyplýva, že výklad článku 5 ods. 1 písm. a) smernice 2001/29 neslúži v žiadnom smere na vyriešenie sporu v konaní vo veci samej.

38

Spoločnosť Tele2 najmä tvrdí, že sprostredkovatelia musia mať možnosť ukončiť konanie porušujúce autorské právo. Poskytovatelia prístupu na internet v rozsahu, v ktorom nemajú nijakú právnu ani faktickú kontrolu nad službami, ktoré užívateľ využíva, však podľa nej nemajú možnosť také konanie porušujúce právo ukončiť, a teda nepatria pod pojem „sprostredkovateľ“ v zmysle smernice 2001/29.

39

Na úvod je potrebné uviesť, že vec, v ktorej sa vydal už citovaný rozsudok Promusicae, sa týkala informácie od obchodnej spoločnosti Telefónica de España SAU, ktorá sa venovala najmä činnosti spočívajúcej v poskytovaní služieb prístupu na internet, totožnosti a adresy niektorých osôb, ktorým také služby poskytovala a u ktorých bola známa tak IP adresa, ako aj deň a hodina pripojenia (rozsudok Promusicae, už citovaný, body 29 a 30).

40

Je nesporné, ako vyplýva z položenej otázky a zo skutočností v konaní pred vnútroštátnym súdom vo veci, v ktorej bol vydaný už citovaný rozsudok Promusicae, že obchodná spoločnosť Telefónica de España SAU poskytovala prístup na internet (rozsudok Promusicae, už citovaný, body 30 a 34).

41

Súdny dvor tým, že v bode 70 už citovaného rozsudku Promusicae rozhodol, že smernice 2000/31, 2001/29, 2002/58 a 2004/48 neukladajú členským štátom povinnosť, aby v takej situácii, akou je situácia v konaní pred vnútroštátnym súdom vo veci, v ktorej bol vydaný uvedený rozsudok, stanovili povinnosť oznámiť osobné údaje na účely zabezpečenia účinnej ochrany autorského práva v rámci občianskoprávneho konania, a teda od začiatku nevylúčil možnosť, aby členské štáty stanovili na základe článku 8 ods. 1 smernice 2004/48 pre poskytovateľa prístupu na internet informačnú povinnosť.

42

Takisto je dôležité uviesť, že podľa článku 8 ods. 3 smernice 2001/29 členské štáty zabezpečia, aby nositelia práv mali možnosť žiadať o vydanie súdneho príkazu proti sprostredkovateľom, ktorých služby využívajú tretie strany na porušovanie autorského práva alebo s ním súvisiaceho práva.

43

Poskytovateľ prístupu, ktorý zákazníkovi umožňuje iba prístup na internet bez toho, aby ponúkal iné služby a aby vykonával právnu či faktickú kontrolu nad využívanou službou, pritom poskytuje službu, ktorú môže tretia osoba využívať na porušenie autorského práva alebo práva s ním súvisiaceho v rozsahu, v akom užívateľovi sprostredkuje pripojenie, ktoré mu umožní tieto práva porušiť.

44

Podľa odôvodnenia č. 59 smernice 2001/29 nositelia práv musia mať možnosť požiadať o súdny príkaz na nápravu proti sprostredkovateľovi, ktorý vo svojej sieti realizuje porušenie práv chráneného diela alebo iného predmetu ochrany treťou stranou. Pritom je nesporné, že poskytovateľ prístupu tým, že poskytuje prístup na internetovú sieť, umožňuje prenos takého materiálu porušujúceho právo medzi účastníkom a treťou osobou.

45

Tento výklad je potvrdený účelom smernice 2001/29, ktorým je, ako vyplýva najmä z článku 1 ods. 1 tejto smernice, zabezpečenie účinnej právnej ochrany autorských práv a s nimi súvisiacich práv v rámci vnútorného trhu. Vylúčenie poskytovateľa prístupu, ktorý má ako jediný k dispozícii údaje umožňujúce identifikovať užívateľov, ktorí tieto práva porušili, z pojmu „sprostredkovateľ“ v zmysle článku 8 ods. 3 tejto smernice, by totiž podstatne znížilo ochranu zamýšľanú uvedenou smernicou.

46

Vzhľadom na vyššie uvedené treba na prvú otázku odpovedať tak, že poskytovateľ prístupu, ktorý užívateľovi iba sprostredkováva prístup na internet, bez toho, aby ponúkal iné služby, ako je najmä služba elektronickej pošty, služba sťahovania alebo zdieľania súborov, a bez toho, aby nad využívanou službou vykonával právnu či faktickú kontrolu, sa musí považovať za „sprostredkovateľa“ v zmysle článku 8 ods. 3 smernice 2001/29.

47

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (ôsma komora) rozhodol takto: