—

Associação Nacional de Transportadores Rodoviários de Pesados de Passageiros (Antrop) a i., v zastúpení: J. Mota de Campos, advogado,

—

Conselho de Ministros, v zastúpení: A. Duarte de Almeida, advogado,

—

Sociedade de Transportes Colectivos do Porto SA (STCP), v zastúpení: C. Pinto Correia, advogado,

—

nemecká vláda, v zastúpení: M. Lumma, splnomocnený zástupca,

—

Komisia Európskych spoločenstiev, v zastúpení: E. Righini a G. Braga da Cruz, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článkov 73 ES a 87 ES, ako aj nariadenia Rady (EHS) č. 1191/69 z 26. júna 1969 o postupe členských štátov, ktorý sa týka záväzkov obsiahnutých v koncepcii služieb vo verejnom záujme v oblasti železničnej, cestnej a vnútrozemskej vodnej dopravy (Ú. v. ES L 156, s. 1; Mim. vyd. 07/001, s. 19), zmeneného a doplneného nariadením Rady (EHS) č. 1893/91 z (Ú. v. ES L 169, s. 1; Mim. vyd. 07/001, s. 314, ďalej len „nariadenie č. 1191/69“).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi Associação Nacional de Transportadores Rodoviários de Pesados de Passageiros (Antrop) a viacerými ďalšími podnikmi (ďalej len „Antrop a i.“) na jednej strane a Conselho de Ministros, Companhia de Carris de Ferro de Lisboa SA (ďalej len „Carris“) a Sociedade de Transportes Colectivos do Porto SA (ďalej len „STCP“) na druhej strane vo veci kompenzačných náhrad vo výške 40916478 eur a 12376201 eur priznaných posledným uvedeným spoločnostiam za rok 2003 rezolúciou Conselho de Ministros č. 52/2003 z 27. marca 2003.

3

Prvé a druhé odôvodnenie nariadenia č. 1191/69 znie:

„keďže jedným z cieľov spoločnej dopravnej politiky je odstrániť rozdiely, ktoré vyplývajú z toho, že členské štáty ukladajú dopravným podnikom záväzky obsiahnuté v koncepcii služieb vo verejnom záujme a ktoré vedú k podstatnej deformácií súťažných podmienok;

keďže je preto nutné zrušiť záväzky služieb vo verejnom záujme, ktoré sú vymedzené v tomto nariadení; keďže je však dôležité v určitých prípadoch zachovať také záväzky, aby sa poskytovali primerané služby v oblasti dopravy; keďže primeranosť dopravných služieb treba posudzovať z hľadiska stavu dopytu a ponuky v dopravnom sektore a potrieb spoločnosti“.

4

Článok 1 ods. 1 až 5 nariadenia č. 1191/69 stanovuje:

„1.   Toto nariadenie sa vzťahuje na dopravné podniky, ktoré vykonávajú služby v železničnej, cestnej a vnútrozemskej vodnej doprave.

Členské štáty môžu vylúčiť z rámca pôsobnosti tohto nariadenia akékoľvek podniky, ktorých činnosť je obmedzená výlučne na prevádzku mestskej, prímestskej alebo regionálnej dopravy.

2.   Na účely tohto nariadenia:

3.   Príslušné orgány členských štátov zrušia všetky záväzky z koncepcie služby vo verejnom záujme, definovanej v tomto nariadení, ktoré sú ukladané pre železničnú, cestnú a vnútrozemskú vodnú dopravu.

4.   Na zabezpečenie primeraných dopravných služieb, ktoré zohľadňujú sociálne a ekologické faktory a plánovanie mesta a krajiny alebo pri možnosti ponuky určitého cestovného pre určité kategórie cestujúcich, môžu príslušné orgány členských štátov uzavrieť zmluvy o poskytovaní služieb vo verejnom záujme s dopravnými podnikmi. Podmienky a podrobnostiach takýchto zmlúv sú stanovené v oddiele V.

5.   Príslušné orgány členských štátov však môžu zachovať alebo uložiť záväzky služby vo verejnom záujme podľa článku 2 pre mestskú, prímestskú a regionálnu osobnú dopravu. Podmienky a podrobnosti o prevádzke vrátane spôsobov náhrad sú stanovené v oddieloch II, III a IV.

Ak dopravný podnik nevykonáva len služby podliehajúce ustanoveniam o záväzkoch služby vo verejnom záujme, ale sa zaoberá aj inými činnosťami, musia byť služby vo verejnom záujme vykonávané samostatnými divíziami, ktoré musia spĺňať aspoň nasledujúce podmienky:

5

Podľa článku 2 ods. 1 a 2 nariadenia č. 1191/69:

„1.   Pod ‚záväzkami služieb vo verejnom záujme‘ sa rozumejú záväzky, ktoré by uvedený dopravný podnik neprijal alebo by ich neprijal v rovnakej miere, či za tých istých podmienok, keby realizoval svoje vlastné obchodné záujmy.

2.   Medzi záväzky služieb vo verejnom záujme, v zmysle definície v odseku 1, patrí záväzok prevádzkovať, záväzok dopravovať a tarifné záväzky.“

6

Článok 6 ods. 2 nariadenia č. 1191/69 stanovuje:

„Rozhodnutia zachovať záväzok služby vo verejnom záujme alebo jeho časť, alebo ho zrušiť na konci stanoveného obdobia, musia zahŕňať aj ustanovenie zabezpečujúce náhradu za finančné bremeno, ktoré z tohto vyplýva; výška náhrady sa stanoví podľa spoločných postupov, ktoré sú uvedené v článkoch 10 až 13.“

7

Článok 10 nariadenia č. 1191/69 znie:

„1.   Výška náhrady stanovená v článku 6 sa v prípade záväzku prevádzkovať alebo dopravovať bude rovnať rozdielu medzi znížením finančného bremena a znížením príjmov podniku, ak sa zruší celá alebo relevantná časť daného záväzku v uvažovanom období.

Ak sa však hospodárska nevýhoda vypočítala rozdelením celkových nákladov, ktoré nesie podnik vzhľadom na dopravné činnosti, medzi rôzne časti týchto dopravných činností, výška náhrady sa rovná rozdielu medzi nákladmi pripadajúcimi na tú časť činnosti podniku, ktorá je ovplyvnená záväzkom služby vo verejnom záujme a zodpovedajúcimi príjmami.“

8

Článok 17 ods. 2 prvý pododsek nariadenia č. 1191/69 stanovuje:

„Náhrada vyplatená podľa tohto nariadenia je vyňatá z predbežného informačného postupu, ktorý je uvedený v článku [88] ods. 3 [ES].“

9

Carris je verejnoprávny podnik, ktorý na základe administratívnej zmluvy získal koncesiu na prevádzkovanie verejnej osobnej dopravy použitím autobusov, elektrických vozidiel a mechanických výťahov v rámci správneho územia mesta Lisabon. V zmysle svojich záväzkov služby vo verejnom záujme je Carris najmä povinný zabezpečiť riadne a stále fungovanie zverenej dopravy za sadzobných podmienok definovaných orgánom, ktorý koncesiu udelil.

10

STCP je verejnoprávny podnik, ktorý je držiteľom koncesie na prevádzkovanie verejnej osobnej dopravy v rámci správneho územia mesta Porto na základe zákona o transformácii mestskej služby na akciovú spoločnosť.

11

Za poskytovanie mestskej osobnej dopravy Carris a STCP požívajú už mnoho rokov rôzne výhody priznané štátom. Ide najmä o kompenzačné náhrady, kapitálové dotácie a úverové záruky štátu.

12

Mimo zemepisných hraníc oblastí zodpovedajúcich ich koncesii prevádzkujú Carris a STCP bez toho, aby podliehali záväzkom služby vo verejnom záujme, tiež autobusové linky, na ktorých sa aktívne podieľajú iné podniky, a to najmä Antrop a i. Tieto podniky uvedené ako posledné poskytujú dopravné služby v režime udelenia oprávnenia na prevádzkovanie verejnej služby a sú viazané pravidlami týkajúcimi sa trasami, časmi príchodov a odchodov a sadzbami. Z dôvodu činnosti Carris a STCP na tých istých linkách Antrop a i. poukázali na skreslenie hospodárskej súťaže a napadli rezolúciu č. 52/2003.

13

Antrop a i. uvádzajú, že medzi ich zdroje patria iba ich príjmy z prevádzky vyplývajúce z platných sadzobníkov, takže prevádzkové straty, ktoré vyplývajú z ich činnosti, sú kryté výlučne ich vlastným majetkom, zatiaľ čo prípadné straty, náklady na investície a imanie Carris a STCP sú kryté z verejných zdrojov. Priznanie tejto pomoci preto predstavuje skreslenie hospodárskej súťaže. Žalobcovia vo veci samej preto uviedli, že rezolúcia č. 52/2003 vo svojej napadnutej časti porušuje vnútroštátnu právnu úpravu týkajúcu sa hospodárskej súťaže, ako aj ustanovenia práva Spoločenstva v oblasti štátnej pomoci, a to najmä článok 86 ES, článok 87 ods. 1 ES, článok 88 ES a článok 89 ES, ako aj nariadenie č. 1191/69 a nariadenie Rady (EHS) č. 1107/70 zo 4. júna 1970 o poskytnutí pomoci pre železničnú, cestnú a vnútrozemskú vodnú dopravu (Ú. v. ES L 130, s. 1; Mim. vyd. 07/001, s. 39).

14

Za týchto okolností vznikla pred vnútroštátnym súdom otázka nevyhnutnosti podania návrhu na začatie prejudiciálneho konania na Súdny dvor.

15

Supremo Tribunal Administrativo, ktorý vypočul účastníkov konania a dospel k záveru, že podanie takéhoto návrhu je nevyhnutné, rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru nasledujúce prejudiciálne otázky:

16

Prvé štyri otázky treba preskúmať spoločne, keďže sa v podstate týkajú právomoci členských štátov uložiť záväzky služieb vo verejnom záujme dopravným podnikom a povinností náhrad, ktoré z toho pre tieto podniky prípadne vyplývajú.

17

Na úvod treba uviesť, že nič v spise predloženom Súdnemu dvoru nepoukazuje na to, že Portugalská republika využila možnosť upravenú v článku 1 ods. 1 druhom pododseku nariadenia č. 1191/69 vylúčiť z jeho pôsobnosti podniky, ktorých činnosť je obmedzená výlučne na prevádzku mestskej, prímestskej alebo regionálnej dopravy. V dôsledku toho sú ustanovenia tohto nariadenia v celom rozsahu uplatniteľné na vec samu a prejudiciálne otázky musia byť preskúmané vo svetle týchto ustanovení.

18

Majúc za cieľ zrušenie záväzkov služieb vo verejnom záujme, ako to vyplýva z prvého a druhého odôvodnenia a článku 1 ods. 3 nariadenia č. 1191/69, jeho článok 1 ods. 5 stanovuje, že príslušné orgány členských štátov môžu zachovať alebo uložiť záväzky služby vo verejnom záujme podľa článku 2 tohto nariadenia pre mestskú, prímestskú a regionálnu osobnú dopravu. Podmienky a podrobnosti vrátane spôsobov náhrad sú stanovené v oddieloch II, III a IV toho istého nariadenia.

19

Podľa článku 6 ods. 2 nariadenia č. 1191/69 rozhodnutia zachovať záväzok služby vo verejnom záujme alebo jeho časť, alebo ho zrušiť na konci stanoveného obdobia, musia zahŕňať aj ustanovenie zabezpečujúce náhradu za finančné bremeno, ktoré z tohto vyplýva, podľa spoločných postupov, ktoré sú stanovené v článkoch 10 až 13 uvedeného nariadenia.

20

Keďže povinnosť náhrady je podľa nariadenia č. 1191/69 nevyhnutne spojená s vykonávaním záväzkov služieb vo verejnom záujme, podniky, ktoré sú podľa hypotézy predpokladanej vnútroštátnym súdom v rámci tretej otázky považované za prevádzkovateľa služby verejnej osobnej dopravy v obci bez toho, aby im bol uložený akýkoľvek záväzok služieb vo verejnom záujme, nemôžu poberať takéto náhrady.

21

Na prvé štyri otázky preto treba odpovedať tak, že nariadenie č. 1191/69 sa má vykladať v tom zmysle, že oprávňuje členské štáty uložiť záväzky služieb vo verejnom záujme verejnoprávnemu podniku poverenému zabezpečením verejnej osobnej dopravy v obci a že pre finančné bremeno, ktoré z týchto záväzkov vyplýva, stanovuje náhradu určenú podľa ustanovení uvedeného nariadenia.

22

Vnútroštátny súd sa svojou piatou otázkou v podstate pýta, či priznanie kompenzačných náhrad, aké sú vo veci samej zo strany členského štátu dopravným podnikom, ktoré sú držiteľmi koncesie na verejné služby a ktorým je priznaný v rámci určeného mestského obvodu režim výlučnosti z dôvodu záväzkov služieb vo verejnom záujme, ktoré sa na neho vzťahujú, predstavuje štátnu pomoc zakázanú článkom 87 ods. 1 ES, ak okrem iného tieto podniky vykonávajú tiež svoju činnosť v hospodárskej súťaži so súkromnými subjektmi mimo tohto obvodu a ak nie je možné vypočítať dodatočné náklady, ktoré vznikajú pri plnení záväzkov služby vo verejnom záujme.

23

V prvom rade treba konštatovať, že článok 87 ES patrí medzi všeobecné ustanovenia Zmluvy týkajúce sa štátnej pomoci, zatiaľ čo článok 73 ES zavádza do oblasti dopravy odchýlku od všeobecných pravidiel uplatniteľných na štátnu pomoc stanovením, že pomoc je so Zmluvou zlučiteľná, ak slúži na koordináciu dopravy alebo tvorí náhrady za plnenie niektorých záväzkov súvisiacich s verejnoprospešnou službou. Nariadenie č. 1191/69 zavádza režim, ktorý sú členské štáty povinné dodržiavať, ak zamýšľajú uložiť záväzky služby vo verejnom záujme pozemným dopravným podnikom (pozri rozsudok Altmark Trans a Regierungspräsidium Magdeburg, už citovaný, bod 53).

24

V súlade s článkom 6 ods. 2 nariadenia č. 1191/69 rozhodnutia zachovať záväzok služby vo verejnom záujme alebo jeho časť, alebo ho zrušiť na konci stanoveného obdobia, musia zahŕňať aj ustanovenie zabezpečujúce náhradu za finančné bremeno, ktoré z tohto vyplýva, podľa spoločných postupov, ktoré sú uvedené v článkoch 10 až 13 toho istého nariadenia.

25

Článok 10 nariadenia č. 1191/69 najmä vyžaduje, aby sa výška náhrady v prípade záväzku prevádzkovať alebo dopravovať rovnala rozdielu medzi znížením finančného bremena a znížením príjmov podniku, ak sa zruší celá alebo relevantná časť daného záväzku v uvažovanom období. Ak sa však hospodárska nevýhoda vypočítala rozdelením celkových nákladov, ktoré nesie podnik vzhľadom na dopravné činnosti, medzi rôzne časti týchto dopravných činností, výška náhrady sa rovná rozdielu medzi nákladmi pripadajúcimi na tú časť činnosti podniku, ktorá je ovplyvnená záväzkom služby vo verejnom záujme a zodpovedajúcimi príjmami.

26

Ako vyplýva zo zistení vnútroštátneho súdu premietnutých do znenia piatej otázky, keďže činnosť Carris a STCP mimo odvodu ich výlučnosti nepodlieha záväzku služby vo verejnom záujme, nie je možné stanoviť na základe istých údajov z účtovníctva týchto dvoch spoločností rozdiel medzi nákladmi pripísateľnými časti ich činnosti v oblastiach, ktoré sú predmetom ich koncesie, a príslušným príjmom, a v dôsledku toho nie je možné vypočítať dodatočné náklady vyplývajúce z vykonania záväzkov služieb vo verejnom záujme týmito podnikmi.

27

Za týchto podmienok požiadavka uvedená v článku 10 nariadenia č. 1191/69 nie je splnená, pretože náklady pripočítateľné časti činnosti Carris a STCP uskutočnenej v oblastiach výlučnej koncesie priznanej každej z nich nemôžu byť stanovené nepochybným spôsobom.

28

V tomto prípade vzhľadom na to, že kompenzačné náhrady, ktoré požívali tieto podniky, neboli priznané v súlade s nariadením č. 1191/69, nie sú v dôsledku toho zlučiteľné s právom Spoločenstva a nie je preto potrebné preskúmať ich vzhľadom na ustanovenia Zmluvy týkajúce sa štátnej pomoci, najmä na článok 87 ods. 1 ES (pozri v tomto zmysle rozsudok Altmark Trans a Regierungspräsidium Magdeburg, už citovaný, bod 65).

29

Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy treba odpovedať na piatu otázku tak, že nariadenie č. 1191/69 bráni priznaniu kompenzačných náhrad, aké sú vo veci samej, ak nie je možné určiť výšku nákladov, ktoré možno pripísať činnosti dotknutých podnikov vykonávanej v rámci výkonu ich záväzkov služieb vo verejnom záujme.

30

Vzhľadom na odpoveď na piatu otázku nie je potrebné odpovedať na šiestu otázku.

31

Touto otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, aká je úloha vnútroštátnych súdov, ak zistia, že štátna pomoc bola priznaná v rozpore s ustanoveniami práva Spoločenstva.

32

Vzhľadom na to, že kompenzačné náhrady, akú sú vo veci samej, patria do pôsobnosti nariadenia č. 1191/69, ich zlučiteľnosť s právom Spoločenstva musí byť posúdená, ako sa pripomenulo v bode 28 tohto rozsudku, podľa ustanovení uvedených v tomto nariadení a nie z hľadiska ustanovení Zmluvy týkajúcich sa štátnej pomoci.

33

V prípade, ak vnútroštátny súd dospeje k záveru, že tieto náhrady neboli priznané v súlade s nariadením č. 1191/69, je jeho úlohou vzhľadom na priamo uplatniteľný charakter tohto nariadenia vyvodiť z toho všetky dôsledky v súlade s vnútroštátnym právom, pokiaľ ide o platnosť aktov obsahujúcich vykonanie týchto náhrad.

34

Vzhľadom na vyššie uvedené treba odpovedať na siedmu otázku tak, že ak vnútroštátny súd konštatuje nezlučiteľnosť niektorých opatrení pomoci s nariadením č. 1191/69, je jeho úlohou vyvodiť z toho všetky dôsledky v súlade s vnútroštátnym právom, pokiaľ ide o platnosť aktov obsahujúcich vykonanie týchto opatrení.

35

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (druhá komora) rozhodol takto: