Vec C-388/07

The Queen, na návrh:

The Incorporated Trustees of the National Council on Ageing

(Age Concern England)

proti

Secretary of State for Business, Enterprise and Regulatory Reform

[návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný High Court of Justice (England & Wales), Queen’s Bench Division (Administrative Court)]

„Smernica 2000/78 — Rovnosť zaobchádzania v zamestnaní a povolaní — Diskriminácia na základe veku — Prepustenie z dôvodu odchodu do dôchodku — Odôvodnenie“

Návrhy prednesené 23. septembra 2008 — generálny advokát J. Mazák   I ‐ 1573

Rozsudok Súdneho dvora (tretia komora) z 5. marca 2009   I ‐ 1598

Abstrakt rozsudku

1. Sociálna politika – Rovnosť zaobchádzania v zamestnaní a povolaní – Smernica 2000/78

   [Smernica Rady 2000/78, odôvodnenie č. 14 a článok 1 a článok 3 ods. 1 písm. c)]

2. Sociálna politika – Rovnosť zaobchádzania v zamestnaní a povolaní – Smernica 2000/78

   [Smernica Rady 2000/78, článok 2 ods. 2 písm. a) a článok 6 ods. 1]

3. Sociálna politika – Rovnosť zaobchádzania v zamestnaní a povolaní – Smernica 2000/78

   [Smernica Rady 2000/78, článok 2 ods. 2 písm. b) a článok 6 ods. 1]

1.  Cieľom smernice 2000/78, ktorá ustanovuje všeobecný rámec pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní, je stanoviť všeobecný rámec na zabezpečenie rovnosti zaobchádzania v zamestnaní a povolaní voči každej osobe tým, že sa jej poskytne účinná ochrana proti diskriminácii založenej na jednom z dôvodov uvedených v jej článku 1, medzi ktorými sa nachádza vek.

   Podľa odôvodnenia č. 14 nemá uvedená smernica žiadny vplyv na vnútroštátne predpisy, ktoré upravujú dôchodkový vek. Toto odôvodnenie však iba spresňuje, že táto smernica nezasahuje do právomoci členských štátov určiť vek odchodu do dôchodku, a nijako nebráni uplatňovaniu uvedenej smernice na vnútroštátne opatrenia, ktoré upravujú podmienky skončenia pracovného pomeru pri dosiahnutí takto stanoveného veku odchodu do dôchodku.

   Vnútroštátna právna úprava, ktorá nezaviedla režim povinného automatického odchodu do dôchodku, ale stanovuje podmienky, za akých zamestnávateľ môže urobiť výnimku zo zásady zákazu diskriminácie založenej na veku a prepustiť pracovníka z dôvodu, že dosiahol dôchodkový vek, tak ovplyvňuje dĺžku trvania pracovného pomeru jednotlivých osôb, ako aj všeobecnejšie, výkon profesijnej činnosti predmetným pracovníkom.

   Okrem toho táto právna úprava rovnako zbavuje pracovníka, ktorý dosiahol alebo ide dosiahnuť dôchodkový vek, akejkoľvek ochrany proti diskriminácii pri prijímaní zamestnancov na základe veku, obmedzujúc tak budúcu účasť tejto kategórie pracovníkov na aktívnom živote. Vnútroštátna právna úprava takejto povahy sa musí považovať za takú, ktorá zriaďuje pravidlá týkajúce sa „podmienok zamestnania a pracovných podmienok vrátane podmienok prepúšťania a odmeňovania“ v zmysle článku 3 ods. 1 písm. c) smernice 2000/78, a preto patrí do pôsobnosti tejto smernice.

   (pozri body 23, 25, 27, 28, 30, bod 1 výroku)

2.  Článok 6 ods. 1 smernice 2000/78, ktorá ustanovuje všeobecný rámec pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní, sa má vykladať v tom zmysle, že v rozpore s ním nie je vnútroštátne opatrenie, ktoré neobsahuje presné vymenovanie cieľov odôvodňujúcich to, aby mohlo dôjsť k výnimke zo zásady zákazu diskriminácie založenej na veku, a ktoré patrí najmä do kategórie priamej diskriminácie, ako ju definuje článok 2 ods. 2 písm. a). Uvedený článok 6 ods. 1 však umožňuje výnimku z tejto zásady iba v prípade opatrení odôvodnených legitímnymi cieľmi sociálnej politiky, akými sú tie, ktoré sú spojené s politikou zamestnanosti, trhu práce alebo odbornej prípravy. Prináleží vnútroštátnemu súdu preveriť, či vnútroštátna právna úprava, ktorá umožňuje zamestnávateľom prepustiť pracovníkov, ktorí dosiahli dôchodkový vek, zodpovedá takémuto legitímnemu cieľu a či sa vnútroštátny legislatívny alebo regulačný orgán môže oprávnene domnievať, že vzhľadom na voľnú úvahu, ktorou disponujú členské štáty v oblasti sociálnej politiky, boli zvolené prostriedky vhodné a potrebné na dosiahnutie tohto cieľa.

   (pozri bod 52, bod 2 výroku)

3.  Článok 6 ods. 1 smernice 2000/78, ktorá ustanovuje všeobecný rámec pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní, dáva možnosť členským štátom stanoviť v rámci vnútroštátneho práva niektoré formy rozdielneho zaobchádzania založeného na veku, ak sú „objektívne a primerane“ odôvodnené takým legitímnym cieľom, akým je politika zamestnanosti, trhu práce alebo odbornej prípravy, a ak sú prostriedky na dosiahnutie tohto cieľa primerané a nevyhnutné.

   Článok 6 ods. 1 uvedenej smernice umožňuje členským štátom vo svojom vnútroštátnom práve prijať ustanovenia upravujúce rozdielne zaobchádzanie založené na veku, ktoré patrí najmä do kategórie priamej diskriminácie, ako ju definuje článok 2 ods. 2 písm. a) tejto smernice. Práve a najmä v takomto rozsahu sa má uvedený článok 6 ods. 1 vykladať tak, že sa uplatňuje podľa prvého pododseku tohto odseku „bez ohľadu na článok 2 ods. 2“ uvedenej smernice. Táto možnosť, hoci predstavuje určitú výnimku zo zásady zákazu diskriminácie, je však striktne upravená podmienkami stanovenými tým istým článkom 6 ods. 1.

   Pokiaľ ide o existenciu rozdielu pri uplatňovaní kritérií stanovených v článku 2 ods. 2 písm. b) smernice 2000/78 a uplatňovaní kritérií uvedených v článku 6 ods. 1, toto posledné uvedené ustanovenie dáva členským štátom možnosť v rámci vnútroštátneho práva stanoviť, že niektoré formy rozdielneho zaobchádzania založené na veku nepredstavujú diskrimináciu v zmysle tejto smernice, ak sú „objektívne a primerane“ odôvodnené. Hoci treba uznať, že pojem „primerane“ sa nenachádza v článku 2 ods. 2 písm. b) uvedenej smernice, nemožno sa domnievať, že rozdielne zaobchádzanie by mohlo byť odôvodnené legitímnym cieľom, dosahovaným primeranými a nevyhnutnými prostriedkami, ale že toto odôvodnenie nie je primerané. Preto nie je potrebné prikladať osobitný význam okolnosti, že uvedený pojem bol použitý len v článku 6 ods. 1 tej istej smernice. Je však potrebné zdôrazniť, že toto posledné uvedené ustanovenie sa adresuje členským štátom a ukladá im, bez ohľadu na širokú mieru voľnej úvahy, ktorú majú v oblasti sociálnej politiky, povinnosť preukázať, že legitímnosť sledovaného cieľa dosahuje vysoko nastavenú kontrolnú hranicu.

   (pozri body 61, 62, 65, 67, bod 3 výroku)