Vec C-222/07

Unión de Televisiones Comerciales Asociadas (UTECA)

proti

Administración General del Estado

(návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný Tribunal Supremo)

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania — Článok 12 ES — Zákaz diskriminácie na základe štátnej príslušnosti — Články 39 ES, 43 ES, 49 ES a 56 ES — Základné slobody zaručené Zmluvou ES — Článok 87 ES — Štátna pomoc — Smernica 89/552/EHS — Vykonávanie činností televízneho vysielania — Povinnosť prevádzkovateľov televízneho vysielania vyhradiť časť svojich prevádzkových príjmov na predbežné financovanie európskych kinematografických a televíznych filmov, pričom 60% z tohto financovania je určených na tvorbu diel, ktorých pôvodné znenie je v niektorom z úradných jazykov Španielskeho kráľovstva a ktoré sú vyrábané prevažne španielskym filmovým priemyslom“

Návrhy prednesené 4. septembra 2008 — generálna advokátka J. Kokott   I ‐ 1411

Rozsudok Súdneho dvora (druhá komora) z 5. marca 2009   I ‐ 1447

Abstrakt rozsudku

1. Právo Spoločenstva – Zásady – Rovnosť zaobchádzania – Diskriminácia na základe štátnej príslušnosti – Slobodné poskytovanie služieb – Činnosti televízneho vysielania – Smernica 89/552

   (Článok 12 ES, článok 39 ods. 2 ES, články 43 ES, 49 ES a 56 ES; smernica Rady 89/552, článok 3)

2. Pomoc poskytovaná štátmi – Pojem

   (Článok 87 ods. 1 ES)

1.  Smernica 89/552 o koordinácii určitých ustanovení zákonov, iných právnych predpisov alebo správnych opatrení v členských štátoch týkajúcich sa vykonávania činností televízneho vysielania, zmenená a doplnená smernicou 97/36, a konkrétne jej článok 3, ako aj článok 12 ES sa majú vykladať v tom zmysle, že im neodporuje opatrenie prijaté členským štátom, ktoré prevádzkovateľom televízneho vysielania ukladá povinnosť vyhradiť 5% zo svojich prevádzkových príjmov na predbežné financovanie európskych kinematografických a televíznych filmov, ako aj presnejšie vyhradiť 60% z uvedených 5% na diela, ktorých pôvodné znenie je v niektorom z úradných jazykov tohto členského štátu.

   Bez ohľadu na otázku, či takéto opatrenie prijaté členským štátom spadá do oblastí pôsobnosti uvedenej smernice, sú totiž členské štáty v zásade naďalej oprávnené takéto opatrenie prijať, za predpokladu, že budú rešpektovať základné slobody zaručené Zmluvou.

   Iste, takéto opatrenie, ktoré spočíva v povinnosti vyhradiť na tvorbu diel, ktorých pôvodné znenie je v niektorom z úradných jazykov dotknutého členského štátu, 60% z uvedených 5% prevádzkových príjmov určených na predbežné financovanie európskych kinematografických a televíznych filmov, predstavuje obmedzenie viacerých základných slobôd, a to slobodného poskytovania služieb, slobody usadiť sa, voľného pohybu kapitálu a voľného pohybu pracovníkov.

   Takéto opatrenie však môže byť odôvodnené cieľom, ktorým je ochrana a podpora jedného alebo viacerých úradných jazykov dotknutého členského štátu. V tejto súvislosti takéto opatrenie v rozsahu, v ktorom ukladá povinnosť investovať do tvorby kinematografických a televíznych filmov, ktorých pôvodné znenie je v niektorom z úradných jazykov tohto členského štátu, ukazuje ako spôsobilé zabezpečiť dosiahnutie takéhoto cieľa.

   Rovnako nie je zjavné, že by takéto opatrenie išlo nad rámec toho, čo je na dosiahnutie uvedeného cieľa nevyhnutné. Toto opatrenie sa totiž predovšetkým týka iba 3% prevádzkových príjmov prevádzkovateľov a tento percentuálny podiel nemožno považovať za neprimeraný vo vzťahu k sledovanému cieľu. Okrem toho takéto opatrenie nejde nad rámec toho, čo je na dosiahnutie sledovaného cieľa nevyhnutné, len preto, že nestanovuje kritériá umožňujúce kvalifikovať dotknuté diela ako „kultúrne produkty“. Keďže jazyk a kultúra sú vnútorne spojené, netreba vychádzať z toho, že cieľ sledovaný členským štátom spočívajúci v ochrane a podpore jedného alebo niekoľkých jeho úradných jazykov sa musí nevyhnutne spájať s ďalšími kultúrnymi kritériami, aby bolo možné odôvodniť obmedzenie niektorej zo základných slobôd zaručených Zmluvou. Takéto opatrenie nejde nad rámec toho, čo je na dosiahnutie sledovaného cieľa nevyhnutné, už preto, že subjektmi, ktoré majú prospech z dotknutého financovania, sú prevažne kinematografické produkčné spoločnosti usadené v tomto členskom štáte. Skutočnosť, že takéto kritérium, na ktorom je založené uvedené opatrenie, t. j. jazykové kritérium, by mohlo predstavovať výhodu pre kinematografické produkčné spoločnosti, ktoré pracujú v jazyku, na ktorý sa uvedené kritérium vzťahuje, a teda ktoré prakticky môžu pochádzať prevažne z členského štátu, v ktorom je tento jazyk úradným jazykom, sa zdá byť zahrnutá v sledovanom cieli. Takáto situácia sama osebe nemôže byť dôkazom neprimeranosti uvedeného opatrenia bez toho, aby sa vytratil jeho zmysel, a to uznať cieľ sledovaný členským štátom chrániť a podporovať jeden alebo viaceré úradné jazyky za naliehavý dôvod všeobecného záujmu.

   Nakoniec, pokiaľ ide o článok 12 ES, toto ustanovenie sa uplatňuje samostatne len v prípadoch upravených právom Spoločenstva, pre ktoré Zmluva nestanovuje osobitné pravidlo zákazu diskriminácie. Zásada zákazu diskriminácie bola pritom realizovaná v oblastiach voľného pohybu pracovníkov, slobody usadiť sa, slobodného poskytovania služieb a voľného pohybu kapitálu, resp. článkom 39 ods. 2 ES a článkami 43 ES, 49 ES a 56 ES. Keďže z vyššie uvedeného vyplýva, že sporné opatrenie sa nezdá byť v rozpore s uvedenými ustanoveniami Zmluvy, nemôže byť ani ďalej považované za opatrenie odporujúce článku 12 ES.

   (pozri body 20, 24, 27, 29 — 34, 36 — 40, bod 1 výroku)

2.  Článok 87 ES sa má vykladať v tom zmysle, že opatrenie prijaté členským štátom, ktoré prevádzkovateľom televízneho vysielania ukladá povinnosť vyhradiť 5% zo svojich prevádzkových príjmov na predbežné financovanie európskych kinematografických a televíznych filmov a presnejšie vyhradiť 60% z uvedených 5% na diela, ktorých pôvodné znenie je v niektorom z úradných jazykov tohto členského štátu, nie je štátnou pomocou poskytnutou v prospech filmového priemyslu tohto členského štátu.

   Za štátnu pomoc v zmysle článku 87 ods. 1 ES sa totiž považuje iba zvýhodnenie poskytnuté priamo alebo nepriamo zo štátnych prostriedkov. V tejto súvislosti rozlišovanie medzi „pomocou poskytovanou členským štátom“ a „pomocou poskytovanou… zo štátnych prostriedkov“ neznamená, že všetky výhody poskytované štátom predstavujú pomoc bez ohľadu na to, či sú alebo nie sú financované zo štátnych prostriedkov, ale jeho cieľom je začleniť do tohto pojmu tak výhody priamo poskytované štátom, ako aj výhody poskytované prostredníctvom verejných alebo súkromných inštitúcií, ktoré tento štát zriadil alebo poveril.

   Pritom nič nenasvedčuje tomu, že zvýhodnenie, ktoré filmovému priemyslu členského štátu zabezpečuje uvedené opatrenie prijaté dotknutým členským štátom, predstavuje zvýhodnenie poskytnuté priamo štátom alebo verejnou či súkromnou inštitúciou, ktorú tento štát zriadil alebo poveril. Takéto zvýhodnenie totiž vyplýva zo všeobecnej právnej úpravy ukladajúcej tak verejným, ako aj súkromným prevádzkovateľom televízneho vysielania povinnosť vyhradiť časť svojich prevádzkových príjmov na predbežné financovanie kinematografických a televíznych filmov.

   Navyše, ak sa uvedené opatrenie uplatní na verejných prevádzkovateľov televízneho vysielania, nie je zjavné, že by dotknuté zvýhodnenie záviselo od kontroly týchto prevádzkovateľov vykonávanej verejnou mocou alebo od príkazov verejnej moci dávaných týmto prevádzkovateľom.

   (pozri body 43 — 47, bod 2 výroku)