DÁMASO RUIZ-JARABO COLOMER
prednesené 4. septembra 2008 ( 1 )
Vec C-396/07
Mirja Juuri
proti
Fazer Amica Oy
„Sociálna politika — Smernica 2001/23/ES — Zachovanie práv zamestnancov — Prevod podnikov — Článok 4 ods. 2 — Podstatná zmena pracovných podmienok pri prevode — Kolektívna zmluva — Skončenie pracovnej zmluvy zo strany zamestnanca — Skončenie pripisované zamestnávateľovi — Dôsledky — Finančná náhrada zo strany zamestnávateľa“
I — Úvod
1. |
Mirja Juuri bola deväť rokov zamestnaná v závodnej jedálni hutníckeho podniku vo Fínsku. Keď jej zamestnávateľ previedol prevádzku jedálne na iný podnikateľský subjekt, došlo k zhoršeniu pracovných podmienok pani Juuri. Právo Spoločenstva ponúka riešenie situácie tejto zamestnankyne, ale vnútroštátny súd má pochybnosti týkajúce sa výkladu týchto právnych predpisov. Konkrétne smernica 2001/23 týkajúca sa zachovania práv zamestnancov pri prevodoch podnikov ( 2 ) prisudzuje zodpovednosť za prípad, akým je prípad pani Juuri, jej novému zamestnávateľovi. Súdny dvor musí objasniť rozsah tejto zodpovednosti a ekonomické dôsledky, ktoré z nej vyplývajú. |
2. |
Smernica 2001/23 je súčasťou tzv. „sociálneho práva Spoločenstva“. Toto odvetvie práva zabezpečuje zamestnancom minimálny stupeň ochrany, pričom sa členským štátom nebráni v tom, aby túto úroveň zvýšili. Komplexnosť, ktorou sa vyznačuje úprava vnútroštátnych trhov práce, prispela k tomu, aby táto právna úprava bola prijatá po dosiahnutí širokého konsenzu, a preto si jej široké a nejasné ustanovenia často vyžadujú zásah Súdneho dvora vo forme prejudiciálneho konania. |
3. |
Okrem toho sociálne právo Spoločenstva sa vyznačuje svojou členitou štruktúrou. Skladá sa z určitých pravidiel na vyriešenie špecifických problémov, ktoré môžu vzniknúť počas pracovnoprávneho vzťahu. Metaforicky ide o súostrovie ( 3 ), ktorého jednotlivé ostrovy nie sú medzi sebou prepojené mostami. V tejto veci má Súdny dvor preskúmať otázky, ktoré vznikli na jednom z týchto ostrovov. ( 4 ) Existuje však riziko, že sa vyhovie vykladanej smernici, ale nie ostatným, s ktorými existuje nejaká súvislosť. Je preto potrebné postupovať dôsledne a nezanedbať vzájomné vzťahy v členitom teréne, akým je sociálna oblasť, ktorý je však súdržnejší, ako by sa na prvý pohľad zdalo. |
II — Skutkové okolnosti
4. |
Mirja Juuri bola od 5. apríla 1994 zamestnaná v závodnej jedálni spoločnosti Rautaruukki Oyj (ďalej len „prevádzateľ“) v Hämeenlinna (Fínsko). Jej pracovný pomer na dobu určitú sa od zmenil na pracovný pomer na dobu neurčitú. |
5. |
Napriek tomu, že svoju pracovnú činnosť vykonávala v jedálni, na pracovný pomer pani Juuri sa vzťahovala kolektívna zmluva pre hutnícky priemysel, ktorej platnosť končila 31. januára 2003. Jej platnosť sa automaticky predlžovala na jednoročné obdobie, ak ju niektorá zo strán nevypovedala v lehote dvoch mesiacov pred ukončením jej platnosti. Zmluvu však nebolo potrebné vypovedať, pretože bola pre tento sektor podpísaná iná zmluva, ktorá nadobudla účinnosť . |
6. |
Od tohto dňa po ukončení platnosti predchádzajúcej zmluvy prevádzateľ previedol správu jedálne na spoločnosť Amica Ravintolat Oy (ďalej len „nadobúdateľ“). Po uskutočnení prevodu zamestnanci začali vykonávať svoju pracovnú činnosť v prospech nadobúdateľa, ale na základe novej kolektívnej zmluvy, pričom v tomto prípade išlo o kolektívnu zmluvu poskytovateľov ubytovania a pohostinstva. |
7. |
Pani Juuri nesúhlasila s tým, aby sa na jej pracovný pomer vzťahovala kolektívna zmluva poskytovateľov ubytovania a pohostinstva. Tvrdí, že sa na jej pracovný pomer vzťahuje kolektívna zmluva pre hutnícky priemysel. Podľa zamestnankyne zmena právnej úpravy jej spôsobila zníženie mzdy o 300 eur za mesiac, ako aj presun na iné pracoviská. Zároveň nadobúdateľ uznal, že z dôvodu uplatnenia novej zmluvy došlo u pani Juuri k určitým zmenám, medzi ktorými sa nachádza vykonávanie pracovnej činnosti na iných pracoviskách, k čomu však dochádza iba dočasne, a zníženie mzdy o približne 100 eur za mesiac v dôsledku primeraného skrátenia pracovnej doby. |
8. |
Po vykonaní zmien v systéme kolektívnych zmlúv uplatniteľných na jej pracovný pomer sa pani Juuri rozhodla ukončiť svoju pracovnú zmluvu 19. februára 2003. Odvolávajúc sa na fínsku právnu úpravu v oblasti zamestnaneckých vzťahov požiadala na súde náhradu mzdy za dovolenku počas výpovednej lehoty a ďalšiu náhradu vo výške mzdy za 14 mesiacov za protiprávne skončenie pracovnej zmluvy. Helsingin Käräjäoikeus (Súd prvého stupňa v Helsinkách) zamietol žalobu pani Juuri. O rok neskôr, , Helsingin hovioikeus (Odvolací súd v Helsinkách) tento rozsudok potvrdil. Pani Juuri však podala odvolanie na Korkein Oikeus (najvyšší súd), ktorý požiadal Súdny dvor o výklad smernice 2001/23. |
III — Právny rámec
A — Právna úprava Spoločenstva
9. |
Smernica 2001/23 stanovuje minimálny režim na zabezpečenie zachovania práv zamestnancov pri prevodoch podnikov, závodov alebo častí podnikov alebo závodov. V kontexte sporu medzi pani Juuri a nadobúdateľom je relevantný článok 3 ods. 3 a článok 4 ods. 2. „Článok 3 … 3. Po prevode nadobúdateľ naďalej dodržiava podmienky dohodnuté v každej kolektívnej zmluve za tých istých podmienok, ktoré platili pre prevádzateľa podľa danej zmluvy, až do dňa ukončenia alebo uplynutia kolektívnej zmluvy, alebo nadobudnutia platnosti, alebo uplatnenia inej kolektívnej zmluvy. Členské štáty môžu obmedziť obdobie dodržiavania týchto podmienok s výhradou, že nebude kratšie ako jeden rok. … Článok 4 … 2. Ak dôjde k zrušeniu pracovnej zmluvy alebo pracovnoprávneho vzťahu z dôvodu, že prevod má za následok zásadnú zmenu pracovných podmienok v neprospech zamestnanca, zodpovednosť za skončenie pracovnej zmluvy alebo pracovnoprávneho vzťahu sa bude pripisovať zamestnávateľovi.“ |
B — Vnútroštátna právna úprava
10. |
Podľa uznesenia, ktorým bol podaný návrh na začatie prejudiciálneho konania, Työsopimuslaki (zákon o pracovných zmluvách) vo svojej kapitole 6 článku 2 stanovuje, že „pracovná zmluva uzatvorená na dobu neurčitú alebo z iných dôvodov časovo neobmedzená pracovná zmluva sa skončí výpoveďou doručenou druhej zmluvnej strane.“ |
11. |
Kapitola 7 článok 6 preberá článok 4 ods. 2 smernice 2001/23 do fínskeho právneho poriadku tak, že stanovuje, že „keď sa pracovná zmluva ukončí z dôvodu podstatného zhoršenia pracovných podmienok zamestnanca po prevode podniku, vychádza sa z toho, že pracovný pomer skončil zamestnávateľ“. |
12. |
Kapitola 8 článok 1 ods. 2 Työsopimuslaki umožňuje zamestnancovi rozviazať pracovný pomer, a to až do konca výpovednej lehoty, keď zamestnávateľ poruší hrubým spôsobom povinnosti, ktoré majú pre pracovný pomer zásadný význam. |
13. |
Podľa článku 5 Työehtosopimuslaki (zákon o kolektívnych zmluvách), ak je majiteľ podniku zmluvnou stranou kolektívnej zmluvy, alebo ňou je inak viazaný, všetky jeho práva a povinnosti z kolektívnej zmluvy prechádzajú na jeho nástupcu. Nadobúdateľ je tým pádom povinný dodržiavať ustanovenia kolektívnej zmluvy zaväzujúce prevádzateľa až do skončenia jej platnosti a potom dodržiavať kolektívnu zmluvu, ktorou je viazaný podľa článku 4 Työehtosopimuslaki. |
14. |
Kapitola 12 článok 2 Työehtosopimuslaki upravuje nárok zamestnanca voči zamestnávateľovi na náhradu škody za neoprávnené skončenie pracovného pomeru. Zamestnanec môže od zamestnávateľa požadovať: náhradu škody, pokiaľ skončil pracovný pomer bez toho, aby existovali dôvody upravené v Työsopimuslaki, a náhradu škody, keď zamestnanec skončil pracovný pomer z vlastnej vôle. |
15. |
Kapitola 12 článku 2 Työsopimuslaki stanovuje limity náhrady škody pre zamestnanca, a to medzi tromi a dvadsiatimi štyrmi mesiacmi mzdy. |
16. |
Zamestnanec nemá nárok na náhradu škody podľa kapitoly 12 článku 2 Työsopimuslaki, ak zamestnávateľ skončil pracovný pomer zo skutočných a vážnych dôvodov, ale aj vtedy má zamestnanec nárok na mzdu a iné dávky počas výpovednej lehoty. Nárok na mzdu a iné dávky z pracovného pomeru nevzniká, pokiaľ sa preukáže, že zamestnávateľ mal mimoriadne dôležitý dôvod na okamžité skončenie pracovného pomeru. |
17. |
Kapitola 12 článok 1 Työsopimuslaki ukladá zamestnávateľovi všeobecnú povinnosť nahradiť zamestnancovi škodu, ktorú mu spôsobil úmyselne alebo z nedbanlivosti porušením alebo zanedbaním svojich povinností vyplývajúcich z pracovnej zmluvy alebo z Työsopimuslaki. |
IV — Prejudiciálne otázky a konanie pred Súdnym dvorom
18. |
V uznesení z 24. augusta 2007 Korkein Oikeus v rámci sporu medzi pani Juuri a nadobúdateľom položil tieto prejudiciálne otázky:
|
19. |
V lehote stanovenej v článku 23 Štatútu Súdneho dvora predložili pripomienky vlády Fínska a Maďarska, ako aj Komisia. |
20. |
Súdny dvor na svojom zasadnutí 29. apríla 2008 rozhodol zaslať tieto dve písomné otázky fínskej vláde. Jej odpovede boli doručené do kancelárie Súdneho dvora . |
V — Preformulovanie prejudiciálnych otázok
21. |
Obe otázky položené fínskym najvyšším súdom sa týkajú toho istého javu: zmeny pracovnoprávneho režimu po ukončení platnosti kolektívnej zmluvy pre hutnícky priemysel. Tento východiskový bod nie je tak nesporný, ako by sa mohlo zdať, pretože obidve vlády, ktoré v tomto prejudiciálnom konaní predložili svoje vyjadrenia, ako aj Komisia, sa týmto prvkom zaoberali vo svojich písomných vyjadreniach. Článok 4 ods. 2 smernice 2001/23 sa uplatňuje potom, ako bude potvrdená zákonnosť zmeny právnej úpravy, ktorá sa týka pracovnej zmluvy. Ak by sa dospelo k záveru, že zmena právnej úpravy je nezákonná, pretože porušuje článok 3 ods. 3 uvedenej smernice, nastali by iné účinky. Je teda vhodné objasniť skutkové okolnosti sporu vo veci samej s cieľom zistiť, či existujú indície nezákonnosti, pretože ku skončeniu platnosti kolektívnej zmluvy, ktorou bola pani Juuri pôvodne viazaná, došlo v ten istý deň ako k prevodu podniku. Táto zhoda okolností vyvolala u Súdneho dvora pochybnosti, ktoré ho viedli k položeniu otázok fínskej vláde, a vedie ma k preformulovaniu otázok ( 5 ) položených Korkein Oikeus. ( 6 ) |
22. |
Nazdávam sa, že v tejto veci je vhodné zjednotiť obidve otázky vnútroštátneho súdu s tým zámerom, že po preskúmaní všetkých okolností týkajúcich sa postupnosti kolektívnych zmlúv, následne preskúmať dosah náhrady škody stanovenej v článku 4 ods. 2 uvedenej smernice. |
23. |
Navrhujem teda, aby Súdny dvor zmenil formuláciu oboch predložených otázok takto:
|
VI — Prvá prejudiciálna otázka
24. |
Článok 3 ods. 3 smernice 2001/23 vytvoril nástroj pre ochranu pracovníkov, ktorý zamestnancom poskytuje právnu istotu v prípade, keď zamestnávateľ pristúpi k prevodu podniku. Ak pred prevodom existuje kolektívna zmluva, zamestnanci sa na ňu môžu odvolávať do uplynutia jej platnosti alebo „nadobudnutia platnosti inej kolektívnej zmluvy“. Členské štáty môžu obmedziť obdobie dodržiavania týchto podmienok s výhradou, že nebude kratšie ako jeden rok. ( 7 ) |
25. |
Cieľom smernice 2001/23 je dosiahnuť rovnováhu medzi pracovnoprávnou stabilitou a flexibilitou konania zamestnávateľa. Práva zamestnanca sú zachované po prevode počas stanovenej doby. Po ukončení platnosti uvedených práv môže zamestnanec prijať v tomto smere rozhodnutie, na základe ktorého sa uplatní článok 4 ods. 2. Toto ustanovenie pripisuje zodpovednosť za ukončenie pracovnoprávneho vzťahu zamestnávateľovi, ak má prevod za následok „zásadnú zmenu pracovných podmienok v neprospech zamestnanca“. ( 8 ) Okrem toho judikatúra pripúšťa takéto zmeny aj napriek záväznej povahe ustanovení smernice 2001/23, ak ich povoľuje vnútroštátny právny poriadok počas bežného pracovnoprávneho vzťahu bez ohľadu na to, či došlo k prevodu alebo nie. ( 9 ) |
26. |
Článok 3 ods. 3 a článok 4 ods. 2 nepredstavujú dva oddelené celky. ( 10 ) Skutočnosť, že zákonodarca Spoločenstva poskytuje pracovníkovi možnosť ukončiť svoju pracovnú zmluvu, vyplýva zo zhoršenia vzťahu so svojím zamestnávateľom spôsobeným zmenou právnej úpravy. Zdá sa zjavné, že článok 3, napriek tomu, že zachováva pôvodné práva zamestnancov, umožňuje prípadnú zmenu v pracovnoprávnom režime. Práve z dôvodu predpokladu tejto zmeny prisudzuje smernica 2001/23 zodpovednosť za ukončenie zmluvy zamestnávateľovi. ( 11 ) Týmto spôsobom sa kompenzuje skutočnosť, že právna norma, ktorá zakazuje zmenu pracovných podmienok, pripúšťa výnimky. Pripísaním zodpovednosti nadobúdateľovi sa umožňuje zachovanie práv zamestnancov aspoň vo finančnej oblasti. ( 12 ) |
27. |
V rámci druhej prejudiciálnej otázky je potrebné preskúmať dôsledky rozviazania pracovného pomeru na náhradu škody podľa článku 4 ods. 2 smernice 2001/23. V tejto fáze je však potrebné uviesť časť odôvodnenia na podporu nasledujúcej úvahy. |
28. |
Zachovanie práv zamestnancov, ktoré je stanovené v článku 3 ods. 3 smernice 2001/23, si vyžaduje pozitívnu povinnosť zo strany členských štátov, ktorú je prípadne možné preniesť na zamestnávateľov. Pokiaľ sú splnené podmienky stanovené v predmetnom ustanovení, zamestnanec si po prevode zachováva pracovné podmienky, a to na dobu neurčitú, alebo v rámci určitých obmedzení na dobu určitú. ( 13 ) Porušenie tohto článku však zamestnancovi umožňuje domáhať sa, a to aj na súdoch, pracovnoprávneho postavenia, ktoré existovalo pred prevodom podniku, alebo zodpovedajúcej finančnej kompenzácii. ( 14 ) Finančná náhrada sa stanovuje v súlade s hmotnými a procesnými normami vnútroštátneho pracovnoprávneho poriadku, pričom však sa nesmie zabúdať na zámer smernice 2001/23, ktorý stanovuje cieľ, ktorý majú dosiahnuť vnútroštátne normy. |
29. |
V tejto súvislosti je zjavné, že sporné ustanovenie, nepriamo a prostredníctvom určenia minimálnych podmienok, stanovuje dvojitý režim náhrady škody pri skončení pracovného pomeru. V prvom prípade, ak sú splnené podmienky stanovené v článku 3 ods. 3 smernice 2001/23, zamestnanec rozviaže svoj pracovný pomer. V druhom prípade dôjde ku skončeniu pracovného pomeru zo strany zamestnanca v dôsledku porušenia uvedeného článku. Závažnosť oboch prípadov nie je rovnaká, pretože v druhom prípade je zamestnanec chránený v menšej miere, a preto musí vnútroštátny pracovnoprávny poriadok reagovať voči zamestnávateľovi prísnejšie. Uvedené riešenie sa malo uplatniť aj vtedy, keď pri formálnom dodržaní článku 3 ods. 3 smernice 2001/23 dôjde k obchádzaniu zákona. Tento scenár by sa mohol naplniť v prejednávanej veci, ale vzhľadom na prejudiciálny charakter tohto konania, jeho objasnenie prináleží vnútroštátnemu súdu. |
30. |
Posúdenie obchádzania zákona vyžaduje znalosť skutkových okolností, ktoré však Súdny dvor ( 15 ) nie vždy pozná. Judikatúra ( 16 ) venuje zvláštnu pozornosť sporom, v ktorých jedna zo strán zneužíva svoje postavenie. ( 17 ) Táto citlivosť sa prejavila aj vo veciach týkajúcich sa sociálneho práva Spoločenstva, konkrétne uplatňovania smernice 2001/23. Vo veci Bork ( 18 ) sa Súdny dvor stretol s prepustením všetkých zamestnancov, po ktorom ihneď nasledoval prevod podniku a nové prijatie do zamestnania podstatnej časti bývalých zamestnancov, ale za nevýhodnejších podmienok. Súdny dvor obvyklým spôsobom zdôraznil, že posúdenie skutkových okolností a následné uplatnenie právnych predpisov Spoločenstva prináleží vnútroštátnemu súdu, pričom Súdny dvor stanoví kritériá, podľa ktorých má vnútroštátny súd postupovať, pričom má zhodnotiť „objektívne okolnosti, za ktorých došlo k prepusteniu, a najmä v takom prípade, akým je prejednávaný prípad, keď došlo k prepusteniu v období krátko pred uskutočnením prevodu, ako aj v prípade, keď zamestnanci boli znovu prijatí do zamestnania nadobúdateľom podniku“. ( 19 ) Na základe týchto dôvodov vydal Súdny dvor rozsudok potvrdzujúci uplatnenie smernice 2001/23 v situácii, aká je predmetom sporu vo veci samej. ( 20 ) |
31. |
Z rozsudku Bork vyplýva, že Súdny dvor priznáva vnútroštátnemu súdu široký rozhodovací priestor, ktorý mu však neskôr odoberie. Tým, že Súdny dvor stanovuje špecifické kritériá a potvrdzuje kvalifikáciu právnych predpisov Spoločenstva, ktoré sú relevantné na vyriešenie prípadu, zmenšuje sa priestor na analýzu skutkových okolností, čím sa vnútroštátny súd zatláča do nevýhodného postavenia. Nesúhlasím s týmto postupom Súdneho dvora. Prinajmenšom ide o umelú techniku, ktorá stavia účastníkov prejudiciálneho konania do zlého postavenia, čím preukazuje neuspokojiteľnú túžbu byť protagonistom, pričom dostatočne nerešpektuje inštitucionálnu autonómiu, ktorú treba priznať vnútroštátnemu súdu. ( 21 ) V prejednávanej veci je možné tomuto typu komunikácie zabrániť bez toho, aby tým utrpela autorita Súdneho dvora alebo výsady Korkein Oikeus. |
32. |
Ak pripustíme, že prináleží vnútroštátnemu súdu posúdiť, či došlo k obchádzaniu zákona tým, že súbežne došlo k prevodu podniku a skončeniu platnosti kolektívnej zmluvy, fínska vláda predložila Súdnemu dvoru ďalšie zaujímavé poznatky. Bolo konštatované, že platnosť zmluvy, ktorá sa pôvodne vzťahovala na pani Juuri a jej zamestnávateľa, uplynula v deň prevodu. Nedošlo k implicitnému predĺženiu platnosti tejto zmluvy, pretože pred niekoľkými mesiacmi bola podpísaná nová kolektívna zmluva v tomto odvetví, pričom táto nová zmluva nahradila predchádzajúcu zmluvu v celom rozsahu. Lehota medzi podpísaním novej zmluvy a jej vstupom do platnosti je veľmi krátka, ledva mesiac a pol. Taktiež postup prevádzateľa v dobe pred prevodom, najmä pozornosť, ktorú venoval zamestnancom a ich zástupcom, poskytuje informácie o spôsobe, akým bola táto operácia vykonaná. Vnútroštátnemu súdu prináleží, aby posúdil, či táto postupnosť zmlúv, ako aj doba, ktorá medzi tým uplynula, a údaje poskytnuté zamestnancom umožňujú dospieť k názoru, že sa prevádzajúci a nadobúdateľ dopustili obchádzania zákona, a teda porušenia predpisov, ktoré zakazujú zmenu pracovných podmienok v prípade prevodu podnikov. |
33. |
Po tom, ako vnútroštátny súd začne analýzu skutkových okolností, musí mať od Súdneho dvora k dispozícii jasné kritériá na prijatie z právnej stránky správneho riešenia. Súdny dvor nesmie byť pri tejto spolupráci skúpy, a preto zdôrazňujem argumenty uvedené v bodoch 29 až 32 týchto návrhov: ak na základe skutkových a právnych okolností, ktorými Korkein Oikeus disponuje, dospeje k názoru, že došlo k obchádzaniu zákona, došlo k porušeniu článku 3 ods. 3 smernice 2001/23. Nedodržanie tohto ustanovenia so sebou prináša striktnejší výklad článku 4 ods. 2 uvedeného právneho predpisu. Za týchto okolností sa zamestnávateľ úmyselne dopustil porušenia, čo odôvodňuje zvýšenie jeho zodpovednosti. |
34. |
Na základe uvedeného a v odpovedi na prvú prejudiciálnu otázku sa nazdávam, že článok 3 ods. 3 smernice 2001/23 odporuje tomu, aby došlo k zrušeniu pracovných podmienok dohodnutých v kolektívnej zmluve v okamihu ukončenia platnosti tejto zmluvy, keď sa prevod podniku časovo zhoduje s ukončením platnosti a keď sa prevádzajúci a nadobúdateľ dopustili obchádzania zákona. Prináleží vnútroštátnemu súdu určiť, či došlo k protiprávnemu konaniu tým, že súbežne došlo k prevodu podniku a skončeniu platnosti kolektívnej zmluvy. |
35. |
Teraz je na mieste objasniť dosah a limity tejto zodpovednosti, čo si vyžaduje výklad článku 4 ods. 2 smernice 2001/23. |
VII — Druhá prejudiciálna otázka
36. |
Vlády Fínska a Maďarska, ako aj Komisia sa zhodujú na tom, že predmetný článok 4 ods. 2 upravuje iba otázku zodpovednosti v prípade podstatnej zmeny pracovných podmienok. Cieľom smernice 2001/23 teda nie je dosiahnutie konkrétnych výhod prostredníctvom určenia právneho postavenia zamestnanca, ktorého sa prevod týka. Tento postoj sa opiera o myšlienku, že uvedená smernica predstavuje nástroj minimálnej harmonizácie, ktorého výklad si vyžaduje, aby bola vnútroštátnemu zákonodarcovi ( 22 ) priznaná široká právomoc voľnej úvahy. Napriek tomu, že v podstate s týmto postojom súhlasím, je potrebné pristúpiť k hlbšiemu výkladu tohto ustanovenia. Skutočnosť, že Spoločenstvo začalo minimálnu harmonizáciu neznamená, že treba a priori vylúčiť akúkoľvek formu finančnej ochrany. K jasnému vysvetleniu je možné dospieť iba prostredníctvom podrobného výkladu tohto textu, k čomu je vhodné zaoberať sa postupne jednotlivými časťami tohto predpisu. |
A — Zásadná zmena pracovných podmienok v neprospech zamestnanca
37. |
Predpoklad, ktorý oprávňuje zamestnanca, aby rozviazal svoj pracovný pomer, a pripisuje zodpovednosť za jeho ukončenie zamestnávateľovi, je uvedený v prvej časti článku 4 ods. 2, v ktorom sa vyžaduje, aby „mal prevod za následok zásadnú zmenu pracovných podmienok v neprospech zamestnanca“. |
38. |
Vnútroštátny súd môže najlepšie posúdiť, či v tejto veci došlo k zásadnej zmene v neprospech pani Juuri. Napriek tomu, že fínsky právny poriadok obsahuje opatrenia na to, aby sa Korkein Oikeus mohol rozhodnúť, ktorým smerom bude postupovať, judikatúra Súdneho dvora poskytuje kritériá na určenie, či došlo k zmene in pejus. ( 23 ) V prípade Merckx a Neuhuys ( 24 ) dvaja zamestnanci podali výpoveď na základe článku 4 ods. 2 smernice 2001/23, keď im ich nový zamestnávateľ odmietol zabezpečiť predchádzajúcu mzdu, ktorá závisela od dosiahnutého obratu. Súdny dvor sa rozhodol pre priamu kvalifikáciu skutkových okolností, pričom vyhlásil, že „zmena výšky odmeny, poskytovanej zamestnancovi, je podstatnou zmenou pracovných podmienok v zmysle uvedeného ustanovenia; to platí aj v prípade, keď je odmena závislá najmä od dosiahnutého obratu“. ( 25 ) |
39. |
O niekoľko rokov neskôr umožnil rozsudok vydaný vo veci Delahaye ( 26 ) Súdnemu dvoru vyjadriť sa znovu k „zásadným zmenám“ v pracovnej zmluve, ale z iného pohľadu, ako to bolo vo veci Merckx a Neuhuys. V spore medzi zamestnankyňou a jej novým zamestnávateľom z dôvodu zníženia mzdy o 37 % Súdny dvor neposkytol vnútroštátnemu súdu priamu odpoveď a obmedzil sa na konštatovanie, že „uplatnenie vnútroštátnych predpisov pre štátnych zamestnancov znamená zníženie odmeny zamestnancom, ktorých sa prevod týka. Takéto zníženie, keď je podstatné, sa musí považovať za podstatnú zmenu pracovných podmienok v neprospech dotknutého zamestnanca v zmysle článku 4 ods. 2 smernice“. ( 27 ) |
40. |
Rozsudok Delahaye na rozdiel od rozsudku Merckx a Neuhuys dôraznejšie pripomenul potrebu toho, aby zmena mala „zásadný“ charakter, pričom odmietol kvalifikovať skutkové okolnosti sporu vo veci samej. Obe rozhodnutia však boli vydané v podobnom kontexte charakterizovanom znížením mzdy, ktoré vedie zamestnanca k jednostrannému rozviazaniu svojho pracovného pomeru. Na pochopenie toho, čo smernica 2001/23 rozumie pod pojmom „zásadná“ zmena, treba zohľadniť subjektívny význam slova, pokiaľ ide o zamestnanca v jeho právnom a hospodárskom rozmere. Pokiaľ sa zvolí objektívny význam slova a zohľadnia sa externé faktory individuálneho postavenia zamestnanca, podstupuje sa riziko, že sa dospeje k záverom, ktoré nie sú zlučiteľné s cieľom smernice 2001/23. V oboch skúmaných veciach Súdny dvor predložil vnútroštátnemu súdu iné relevantné indície, ktoré nakláňali váhu v prospech jednostranného rozviazania pracovného pomeru. V prípade Delahaye bol v rozsudku uvedený počet odpracovaných rokov s cieľom zohľadniť všetky okolnosti zamestnankyne. ( 28 ) Napriek tomu, že rozsudok Merckx a Neuhuys sa v bode 38 netýkal iných relevantných faktorov, zdôraznil, že situácia odvolateľov nebola poškodená iba v oblasti mzdy, keďže prevod podniku mal za následok taktiež presun pracovného miesta. ( 29 ) |
41. |
Zdá sa teda, že Súdny dvor sa bez toho, aby to výslovne deklaroval, rozhodol pre subjektívnu definíciu pojmu „zásadná zmena“, pričom zohľadňuje skutkové a právne okolnosti, ktoré obklopujú zamestnanca pri rozviazaní pracovného pomeru na základe článku 4 ods. 2 smernice 2001/23. Vnútroštátnemu súdu prináleží kvalifikovať tieto okolnosti prostredníctvom kritérií stanovených v rozsudkoch Merckx a Delahaye. Pri ich uplatnení vo veci pani Juuri sa preukáže, že jej mzda bola znížená primerane k jej pracovnému času. Okrem toho zmena kolektívnej zmluvy mohla priniesť ďalšie zmeny v právnej úprave, ktoré by boli relevantné pre konanie vo veci samej, pretože by slúžili ako dodatočné prvky na posúdenie skutočnej povahy podstúpených zmien. K uvedenému je potrebné pridať občasnú a sporadickú zmenu pracoviska pani Juuri. Vnútroštátny súd má povinnosť posúdiť, či v právnom a hospodárskom kontexte, ktorý obklopuje pani Juuri, predstavujú všetky tieto faktory zásadnú zmenu jej pracovnej zmluvy. |
B — Pripísanie zodpovednosti zamestnávateľovi: východová alebo konečná stanica?
42. |
Podľa článku 4 ods. 2 smernice 2001/23 potom, ako bola zistená zásadná zmena pracovnoprávneho vzťahu, „zodpovednosť za jeho skončenie sa bude pripisovať zamestnávateľovi“. Odvolateľka v spore vo veci samej uvádza, že tieto slová neobsahujú len pravidlo stanovenia zodpovednosti, ale aj mandát týkajúci sa výšky náhrady za rozviazanie pracovného pomeru. V konaní, počas ktorého bola položená táto prejudiciálna otázka, sa Korkein Oikeus zaujíma o rozsah náhrady škody pre pani Juuri, ak sa v smernici 2001/23 prekračoval rámec samotného určenia zodpovednosti, pričom má pochybnosti o tom, či odvolateľke prináleží odškodnenie, ktoré stanovuje fínske právo z dôvodu protiprávneho skončenia pracovného pomeru, alebo odškodnenie zodpovedajúce výpovednej lehote, ktorú musí zamestnávateľ dodržiavať. |
43. |
Súhlasím s fínskou a maďarskou vládou, ako aj s Komisiou, že smernica 2001/23 stanovuje výhradne rozdelenie zodpovednosti. Ak by jej cieľom bolo stanovenie finančnej náhrady z dôvodu rozviazania pracovného pomeru, zákonodarca Spoločenstva by to vyjadril jasne. Cieľ článku 4 ods. 2 spočíva v stanovení zodpovednosti za rozviazanie pracovného pomeru a nie v určení právnych následkov. Tento predpoklad sa zakladá nielen na gramatickej analýze, ale aj na teleologickom výklade smernice 2001/23, ako aj na iných textoch, ktoré harmonizujú sociálne právo Spoločenstva. ( 30 ) |
1. „Taking words seriously“
44. |
Filologický výklad nie je často tým najlepším nástrojom pre právnika, ale vždy predstavuje prvý krok na ceste, ktorú treba prejsť. Právo Spoločenstva, právny poriadok vypracovaný v širokej škále jazykov, pričom všetky sú úradnými jazykmi, nachádza pádne argumenty v doslovnom znení svojich ustanovení. ( 31 ) Ide o výhodu, ktorá sa niekedy premení na nevýhodu a ktorá pridáva určitú dávku nejasnosti pri určení uplatniteľných predpisov v konkrétnom spore. ( 32 ) Prejednávaný spor patrí do tejto druhej kategórie, kde je jazyková rôznorodosť skôr zdrojom nejasností ako transparentnosti. Uvedená skutočnosť sa prejavuje v pojmoch použitých v článku 4 ods. 2 smernice 2001/23. |
45. |
Záverečná časť ustanovenia doslova uvádza, že zodpovednosť za skončenie pracovnej zmluvy alebo pracovnoprávneho vzťahu „sa bude pripisovať zamestnávateľovi“. Tak španielska, ako aj francúzska, česká a nemecká verzia odkazujú na pripísanie zodpovednosti. ( 33 ) Iné preklady tohto článku stanovujú zodpovednosť zamestnávateľa bez toho, aby sa zmieňovali o pripísaní. Tak je to v talianskej, portugalskej, poľskej, bulharskej a anglickej verzii, v ktorých je napríklad rozviazanie pracovnoprávneho vzťahu „è considerata come dovuta alla responsabilità del datore di lavoro“ ( 34 ). Niektoré verzie teda kladú dôraz na pripisovanie a iné na zodpovednosť. Pri širokom výklade znenia, ktoré sa orientujú na „zodpovednosť“ ( 35 ), odrážajú vôľu zákonodarcu Spoločenstva, ktorá presahuje samostatné pripisovanie zodpovednosti, s cieľom ochraňovať autonómny zmysel slova, ktorého hospodársky obsah je stanovený právom Spoločenstva a nie vnútroštátnym právom. |
46. |
Opakujem slová, s ktorými som začal túto časť, pričom konštatujem, že gramatický výklad niekedy vedie skôr k rozporom ako k jasnej zhode. Doslovné znenie písaných noriem naberá osobitný význam, keď ich analýza vyúsťuje do jednoducho pochopiteľného posúdenia. To však nie je prípad prejednávanej veci, kde slová a ich preklady vedú k tak rôznorodým, ako protichodným riešeniam. Nemyslím si, že by odtiene v zneniach niektorých verzií mali výrazné právne dôsledky, a preto by sme sa touto cestou dostali iba do neistého terénu. |
47. |
Zjavná voľnosť pri používaní „pripisovania“ a „zodpovednosti“ v jednotlivých oficiálnych prekladoch ma vedie k záveru, že riešenie nespočíva v doslovnom znení, ale v cieli tejto normy. |
2. „Taking goals seriously“
48. |
Smernica 2001/23, ako aj iné právne predpisy sociálneho práva Spoločenstva majú za cieľ zabezpečiť ochranu zamestnancov na európskom vnútornom trhu. Dynamiku ochrany slabšej strany v pracovnoprávnom vzťahu treba skúmať vo svojom kontexte, ktorým je dosiahnutie harmonizovanej úrovne ochrany v Spoločenstve, kde by rozdiely v právnej úprave nemali brániť vo voľnom pohybe výrobných faktorov. ( 36 ) Sociálne ustanovenia teda predstavujú komplexné normy nielen z dôvodu svojich cieľov, ale aj z dôvodu svojej podstaty a účinkov. Nie je náhodou, že sa v tejto oblasti použila smernica, alebo dokonca smernice stanovujúce minimálne požiadavky, ktorej záväzné ustanovenia nechávajú priestor pre väčšiu ochranu na vnútroštátnej úrovni. ( 37 ) |
49. |
Cieľ ochrany zamestnancov sa odráža v odôvodnení smernice 2001/23, ktorá bola prijatá na „ochranu zamestnancov pre prípad zmeny zamestnávateľa, najmä postarať sa o to, aby ich práva boli zachované“. ( 38 ) Za týmto účelom sa zákonodarca rozhodol ukončiť ešte stále pretrvávajúce rozdiely v členských štátoch, „pokiaľ ide o rozsah ochrany zamestnancov“. ( 39 ) Súdny dvor a jeho generálni advokáti pri výklade smernice 2001/23 zdôraznili význam sociálnych aspektov. Generálny advokát Cosmas vo svojich návrhoch vo veci Luigi Spano uznal, že „ide o právnu úpravu, ktorá má jasný sociálny zámer“. ( 40 ) Toto tvrdenie si našlo svoje miesto v judikatúre Súdneho dvora. ( 41 ) |
50. |
Tento sociálny cieľ je doplnený ďalšími iniciatívami. Tak smernica 2001/23, ako aj jej predchodkyňa, smernica 77/187, sa otvorene snažili dosiahnuť rovnováhu medzi ochranou zamestnancov a podporou flexibility organizácie podnikov. ( 42 ) Za týmto účelom sa európske právne predpisy snažili zmierniť prísnosť niektorých vnútroštátnych právnych úprav, ktorých uplatnenie nielenže prispelo ku sťaženiu reštrukturalizácie niektorých odvetví, ale taktiež aj k vytvoreniu prekážok voľnému pohybu a riadnej hospodárskej súťaži na vnútornom trhu. Zladenie záujmov je zjavné pri porovnaní pôvodného znenia vypracovaného Komisiou ( 43 ) so znením prijatým Radou. Konečné znenie kladie veľký dôraz na zladenie ochrany zamestnancov s podporou opatrení zameraných na reorganizáciu podnikov, čo zjavne vyplýva z článkov, ktoré sú prejednávané v tejto veci. V bodoch 25 až 29 týchto návrhov uvádzam, že práva zamestnancov môžu byť po prevode podniku zachované na dobu neurčitú alebo určitú. Smernica 2001/23 poskytuje nadobúdateľovi rozsiahly priestor na vykonanie zmien pracovných podmienok zamestnancov, pričom však túto flexibilitu kompenzuje sériou opatrení v prospech zamestnancov, medzi ktorými je potrebné zdôrazniť možnosť jednostranného rozviazania pracovného pomeru. Toto riešenie zlaďuje záujmy oboch strán, pretože smernica 2001/23 dodáva, že rozviazanie pracovného pomeru sa pripisuje zamestnávateľovi, ak sa v dôsledku prevodu zhoršia pracovné podmienky zamestnanca. Samotná Komisia už vo svojom návrhu smernice z roku 1974 potvrdila, že z dôvodu tohto zosúladenia záujmov sa článok 4 obmedzuje na určenie zodpovednosti, pričom vnútroštátnym právnym poriadkom ponecháva úlohu túto zodpovednosť definovať. ( 44 ) |
51. |
Rovnováha medzi ochranou zamestnanca a flexibilitou zamestnávateľa sa dosiahne tak, že sa vnútroštátnemu právnemu poriadku ponechá úprava náhrady škody. Smernica 2001/23, norma stanovujúca minimálne podmienky, ktoré môžu byť zosilnené vnútroštátnymi predpismi, ponúka rozumné riešenie. Na jednej strane poskytuje zamestnancom istotu, že zhoršenie ich pracovných podmienok bude kompenzované nadobúdateľom. Na druhej strane vnútroštátnemu poriadku ukladá povinnosť spresniť ekonomický obsah náhrady škody. Vzhľadom na cieľ smernice 2001/23 som presvedčený, že jej článok 4 ods. 2 stanovuje pripísanie zodpovednosti a nie charakteristiku zodpovednosti zamestnávateľa. |
3. „Taking directives seriously“
52. |
Existujú aj ďalšie dôvody v prospech reštriktívneho výkladu uvedeného článku 4 ods. 2. Ide o dôvody systematickej povahy. Všetky predpisy sociálnej právnej úpravy Spoločenstva preukazujú zámer inštitúcií pri prijatí smernice 2001/23, pretože keď chceli upraviť režim náhrady škody, ktorá by prináležala žalobkyni, urobili tak bez zaváhania. A contrario sensu treba teda uviesť, že článok 4 ods. 2 stanovuje iba zodpovednosť zamestnávateľa, ale nedefinuje ju. |
53. |
Smernica 2006/54/ES o vykonávaní zásady rovnosti príležitostí a rovnakého zaobchádzania s mužmi a ženami vo veciach zamestnanosti a povolania ( 45 ), ktorej ustanovenia obsahujú hlavné antidiskriminačné normy Spoločenstva, ukladá v článku 18 členským štátom povinnosť stanoviť kompenzačné mechanizmy pre obete diskriminácie. V zásade podporuje zavedenie „opatrení, ktoré sú potrebné na zabezpečenie skutočnej a účinnej náhrady alebo nápravy“, pričom tieto opatrenia musia byť „odrádzajúc[e] a primeran[é]“. Predmetné ustanovenie obsahuje jasný prvok dosahu práva Spoločenstva na vnútroštátne právne poriadky, najmä v oblasti pracovného práva a práva v oblasti náhrady škody. ( 46 ) Rovnako smernica 2006/54 nielenže pripisuje zodpovednosť zamestnávateľovi, ale taktiež zakazuje stanovenie hornej hranice s cieľom chrániť práva obetí diskriminácie. ( 47 ) Uvedené sa úplne odlišuje od účinkov článku 4 ods. 2 smernice 2001/23. |
54. |
Smernica 2004/113/ES o vykonávaní zásady rovnakého zaobchádzania medzi mužmi a ženami v prístupe k tovaru a službám a k ich poskytovaniu ( 48 ) navrhuje podobné riešenie, keďže vo svojom článku 8 uvádza podobnými pojmami ako v smernici 2006/54, že členské štáty musia prijať „opatrenia, ktoré sú potrebné na zabezpečenie skutočnej a účinnej náhrady alebo nápravy… strát a škôd, ktoré utrpela poškodená osoba v dôsledku diskriminácie…, odstrašujúcim a primeraným spôsobom k spôsobenej škode“. Toto ustanovenie kladie na vnútroštátne právne poriadky kladné a záporné požiadavky, pretože na záver uvádza, že „stanovenie hornej hranice vopred [predchádzajúce stanovenie hornej hranice — neoficiálny preklad] nesmie obmedziť takúto náhradu alebo nápravu“. |
55. |
Ostatné harmonizujúce ustanovenia sociálneho práva sa k povinnosti náhrady škody za porušenie práva zo strany zamestnávateľa nevyjadrujú. Smernica 2001/23 je explicitná, pričom však nie je tak jasná ako smernice 2004/113 a 2006/54, čo ma privádza k názoru, že článok 4 ods. 2 smernice 2001/23 je správne vyvážený, pretože stanovuje kritérium pripísania zodpovednosti, pričom však nestanovuje autonómny režim týkajúci sa tejto zodpovednosti. Zostáva len doplniť, ako som už uviedol v bodoch 25 až 29 týchto návrhov, že články 3 a 4 smernice 2001/23 sa vzájomne dopĺňajú. Z tohto dôvodu sa nazdávam, že pri ich uplatnení je možné pristúpiť k rôznym spôsobom výkladu. |
4. Výnimka zo všeobecného pravidla pripísania zodpovednosti: prvok stupňovania
56. |
Tvrdil som, že rozviazanie pracovného pomeru na základe dodržania článku 3 ods. 3 smernice 2001/23 si nezasluhuje rovnakú pozornosť, ako rozviazanie pracovného pomeru z dôvodu porušenia tohto ustanovenia. Existuje tu rozdiel v konaní zamestnávateľa, ktoré by mohlo v závislosti od okolností viesť k upravenému výkladu článku 4 ods. 2 smernice 2001/23. Tento dôsledok vyplýva z judikatúry Súdneho dvora, ktorá v súlade so zásadami efektivity a ekvivalencie vyžaduje od vnútroštátnych súdov určitý stupeň procesnej a vecnej ochrany, a to aj v oblastiach, ktoré sú predmetom minimálnej harmonizácie. ( 49 ) Ak teda nadobúdateľ pri prevode podniku dodržal článok 3, ale dôjde k rozviazaniu pracovného pomeru na základe článku 4 ods. 2, stanovenie zodpovednosti sa riadi všeobecnými pravidlami vnútroštátneho pracovného práva. V opačnom prípade sa nazdávam, že článok 4 ods. 2 napriek tomu, že nestanovuje osobitný režim náhrady škody, ukladá členským štátom povinnosť, aby uplatnili individualizovaný prístup na základe svojho vnútroštátneho práva. |
57. |
Súdny dvor by nemal Korkein Oikeus ukázať najvhodnejší režim náhrady škody na účely preskúmania návrhu pani Juuri. Mal by mu však poskytnúť určitú orientáciu a upozorniť ho na to, že smernica 2001/23 stanovuje dve úrovne zodpovednosti. Právny poriadok Spoločenstva sa nezaoberá konkrétnym ekonomickým výsledkom, pričom však neumožňuje, aby z jasne odlišných situácií vyplývali rovnaké právne následky. ( 50 ) Vnútroštátnemu súdu prináleží vypracovať najvhodnejšie riešenie otázky zodpovednosti, pričom však musí použiť modulačné kritérium založené na uvedenom článku 3 v súvislosti s taktiež uvedeným článkom 4 ods. 2. |
58. |
Na druhú prejudiciálnu otázku je teda vhodné odpovedať, že článok 4 ods. 2 smernice 2001/23 sa má vykladať ako ustanovenie pripisujúce zodpovednosť. Právny poriadok Spoločenstva však vyžaduje odstupňovanie tejto zodpovednosti v závislosti od dodržania článku 3 smernice 2001/23. Na tieto účely vnútroštátny súd uplatní poľahčujúce a priťažujúce kritériá stanovené vo vnútroštátnom právnom poriadku. |
VIII — Návrh
59. |
V súlade s uvedenými vysvetleniami navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky položené Korkein Oikeus takto:
|
( 1 ) Jazyk prednesu: španielčina.
( 2 ) Smernica Rady 2001/23/ES z 12. marca 2001 o aproximácii zákonov členských štátov týkajúcich sa zachovania práv zamestnancov pri prevodoch podnikov, závodov alebo častí podnikov alebo závodov (Ú. v. ES L 82, s. 16; Mim. vyd. 05/004, s. 98), ktorou sa mení a dopĺňa smernica Rady 77/187/EHS zo o aproximácii zákonov členských štátov týkajúcich sa zachovania práv zamestnancov pri prevodoch podnikov, závodov alebo častí podnikov alebo závodov (Ú. v. ES L 61, s. 26), zmenená a doplnená smernicou Rady 98/50/ES z (Ú. v. ES L 201, s. 88).
( 3 ) Tento výraz som prevzal od RODRÍGUEZ-PIÑERO ROYO, M. C.: Transmisión de empresas y derecho europeo. In: La transmisión de empresas en Europa. Bari: Cacucci Editore, 1999, s. 1, kde tvrdí, že napriek svojmu významu sociálne právo Spoločenstva umožňuje iba zásahy, ktoré sú určitým spôsobom obmedzené, pretože sa venuje iba niektorým aspektom tejto právnej úpravy a ostatné časti ponecháva bez akejkoľvek harmonizácie. Tým vzniká to, čo býva označované pojmom „ostrovná štruktúra“ alebo „súostrovie“ pracovného práva Spoločenstva, v ktorom sú zohľadnené iba niektoré body vnútroštátnych právnych predpisov. Vnútroštátne pracovné právo je oproti tomu viac kontinentálne a zaoberá sa všetkými stránkami pracovnoprávneho vzťahu.
( 4 ) Pripomína mi to Dona Quijota, keď dával Sanchovi Panzovi rady krátko predtým, ako sa ujal vlády nad ostrovom Barataria. Vedomý si toho, že jeho rady majú silu jeho argumentov, Don Quijote ukončil svoj prejav týmito slovami: „Nech slzy chudáka v tebe vzbudia viac pochopenia, ale nie viac spravodlivosti ako dôvody boháča. Snaž sa odkryť pravdu medzi sľubmi a darmi bohatého, ako aj v náreku a naliehaní chudobného. Keď máš rozhodnúť, neuvaľuj celú váhu zákona na zločinca, pretože povesť prísneho sudcu nie je lepšia ako povesť milosrdného sudcu…“ [voľný preklad] (de CERVANTES SAAVEDRA, M.: Don Quijote de la Mancha. Barcelona: RBA, 1994, druhá časť, kapitola XLII, vydanie a poznámky od Martín de Riquer, s. 935).
( 5 ) Otázky, ktoré písomne adresovala fínska vláda, sa týkali režimu vstupu do platnosti a skončenia platnosti kolektívnej zmluvy pre hutnícky priemysel.
( 6 ) Reformulácia je technika, ktorá je ustálená v judikatúre Súdneho dvora od rozsudku z 1. decembra 1965, Schwarze, 16/65, Zb. s. 1081. Pozri nedávne rozsudky zo , Krüger, C-334/95, Zb. s. I-4517, bod 22; z , Sutton, C-66/95, Zb. s. I-2163, bod 35; z , Tabouillot, C-284/96, Zb. s. I-7471, body 20 a 21; zo , Merckx a Neuhuys, C-171/94 a C-172/94, Zb. s. I-1253, bod 28; z , Roquette Frères, C-88/99, Zb. s. I-10465, bod 18; z , Ravil, C-469/00, Zb. s. I-5053, bod 27; zo , Haug, C-286/05, Zb. s. I-4121, bod 17; a zo , Rampion a Godard, C-429/05, Zb. s. I-8017, bod 27). V článku vydanom v roku 1998, La cooperación entre el Tribunal de Justicia y los jueces nacionales. Límites del procedimiento prejudicial v diele Scritti in onore di G. F. Mancini, Milano 1998, s. 481 a 482, som pozitívne ohodnotil tento postup Súdneho dvora. Pozri taktiež v tomto zmysle ADINOLFI, A.: L’accertamento in via pregiudiziale della validità di atti comunitari. Milano 1997, s. 129 až 137, ako aj JIMENO BULNES, M.: La cuestión prejudicial del artículo 177 CEE. Barcelona 1996, s. 365 a 366. V známom diele od RASMUSSEN, H.: On Law and Policy in the European Court of Justice. Dordrecht 1986, s. 481 a 482, môžeme nájsť ostrú kritiku proti reformulácii.
( 7 ) Článok 3 ods. 3 druhý pododsek smernice 2001/23.
( 8 ) Vznik smernice 2001/23, ako aj jej neskoršie zmeny preukazujú, že dosiahnutý politický konsenzus odôvodňuje flexibilný charakter jej ustanovení. Pozri v tomto zmysle HARDY, S., PAINTER, R.: Revising the Acquired Rights Directive. In: Industrial Law Journal. 1996, zv. 25, č. 2.
( 9 ) Podľa doktríny stanovenej v rozsudku z 10. februára 1988, Daddy’s Dance Hall, 324/86, Zb. s. 739, Súdny dvor potvrdil, že: „… zmena tohto typu nie je vylúčená iba z toho dôvodu, že medzičasom bol podnik prevedený, v dôsledku čoho bola zmluva uzatvorená s novým zamestnávateľom. Vzhľadom na to, že podľa článku 3 ods. 1 smernice práva a povinnosti vyplývajúce z pracovného pomeru prechádzajú z prevádzateľa na nadobúdateľa, môže nadobúdateľ tento pracovný pomer zmeniť rovnakým spôsobom, ako keby išlo o prevádzateľa, pričom však v žiadnom prípade nesmie byť prevod podniku samotným dôvodom tejto zmeny“ (rozsudok z , Watson Rask a Christensen, C-209/91, Zb. s. I-5755, bod 28).
( 10 ) Tento názor obhajuje BARNARD, C.: EC Employment Law. 3. vyd. Oxford: Oxford University Press, 2006, s. 663 a 664.
( 11 ) Flexibilitou pracovných podmienok sa zaoberá ARRIGO, G.: Il diritto del lavoro dell’Unione europea, Milano: Guiffrè, 2001, zv. II, s. 97 — 103.
( 12 ) Táto flexibilita je tiež zasiahnutá výkladovými problémami, ako to uvádza BARNARD, C.: c. d., s. 657 — 658.
( 13 ) Súdny dvor už niekoľkokrát potvrdil záväznú povahu práv, ktoré stanovuje smernica 2001/23. Prvýkrát tak urobil v už citovanej veci Daddy’s Dance Hall, keď určil, že „dotknutí zamestnanci sa nemôžu vzdať práv, ktoré im priznáva smernica, a nie je prípustné ani to, aby boli tieto práva obmedzené, a to ani so samotným súhlasom zamestnancov. Tento výklad sa nemení, pokiaľ, ako tomu je v prejednávanej veci, zamestnanec získa iný druh výhod ako kompenzáciu za nevýhody vyplývajúce zo zmeny svojho pracovnoprávneho vzťahu, a tým pádom jeho konečná situácia nie je nevýhodnejšia ako predchádzajúca situácia“. Táto judikatúra bola potvrdená v rozsudkoch z 25. júla 1991, d’Urso a i., C-362/89, Zb. s. I-4105, bod 9; Watson Rask a Christensen, už citovaný, bod 28; zo , Martin a i., C-4/01, Zb. s. I-12859, body 42 a 43; zo , Rotsart de Hertaing, C-305/94, Zb. s. I-5927, bod 18; a , Werhof, C-499/04, Zb. s. I-2397, bod 26.
( 14 ) Právne účinky tohto porušenia prináležia vnútroštátnemu poriadku, ako uviedol Súdny dvor v rozsudkoch z 5. mája 1988, Berg a Busschers (spojené veci 144/87 a 145/87, Zb. s. 2559; z , Danmols Inventar, 105/84, Zb. s. 2639, body 26 až 28; zo , Katsikas a i., spojené veci C-132/91, C-138/91 a C-139/91, Zb. s. I-6577, bod 21, a z , Europièces, C-399/96, Zb. s. I-6965, bod 37.)
( 15 ) O „obchádzanie zákona“ ide, ak „akty uskutočnené na základe určitého právneho predpisu sledujú cieľ, ktorý právny poriadok zakazuje… bez toho, aby sa bránilo zvyčajnému uplatňovaniu právneho predpisu, ku ktorého obchádzaniu dochádza“. Takto definuje obchádzanie zákona španielsky občiansky zákonník vo svojom článku 6 ods. 4, podobne ako článok 1344 talianskeho občianskeho zákonníka, ktorý sa však vzťahuje iba na zmluvy: „si reputa altresì illecita la causa quando il contratto costituisce il mezzo per eludere l’applicazione di una norma imperativa“ (akt je protiprávny, ak zmluva predstavuje prostriedok na vyhnutie sa uplatneniu záväzného predpisu). Bez toho, aby odkazoval na obchádzanie, článok 39 českého občianskeho zákonníka ho opisuje podobnými slovami: „Neplatný je právní úkon, který svým obsahem nebo účelem odporuje zákonu nebo jej obchází anebo se příčí dobrým mravům.“ (Je neplatný ten právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo je v rozpore s dobrými mravmi.) Vo francúzskom práve je otázka obchádzania zákona upravená skôr v judikatúre ako v právnych predpisoch. Napriek tomu naň existuje výslovný odkaz v článku 336 občianskeho zákonníka. Vo vnútroštátnych právnych poriadkoch existuje určitý konceptuálny nesúlad medzi „obchádzaním zákona“ a „zneužitím zákona“, ako aj s inými právnymi pojmami, akým je „dobrá viera“. Ako uznáva MIQUEL GONZÁLEZ, J. M.: Comentario al artículo 7. In: Comentario del Código Civil. Madrid: Ministerio de Justicia, 1993, s. 45: „Rozdiely medzi jednotlivými pojmami nie sú veľmi jasné. Doktrinálne pokusy o jeho definíciu boli neúspešné. Ani judikatúra nedosiahla úspešne tento cieľ…“ Nezdá sa mi však potrebné zaoberať sa hĺbkovo s rozdielmi medzi týmito inštitútmi, pretože Súdny dvor tak neurobil.
( 16 ) Súdny dvor poveril vnútroštátne súdy preskúmaním skutkového stavu v tých prípadoch, v ktorých sa účastníci konania dovolávali obchádzania zákona (konkrétne ide o rozsudky z 3. decembra 1974, Van Binsbergen, 33/74, Zb. s. 1299, bod 13; zo , Knoors, 115/78, Zb. s. 399; zo , Komisia/Nemecko, 205/84, Zb. s. 3755, bod 22; zo , Singh, C-370/90, Zb. s. I-4265, bod 24; z , Veronica Omroep Organisatie, C-148/91, Zb. s. I-487, bod 12, a z , TV10, C-23/93, Zb. s. I-4795, bod 21). Generálny advokát Tesauro opisuje súčasný stav judikatúry v bodoch 24 a 25 svojich návrhov vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok z , Kefalas a i., C-367/96, Zb. s. I-2843: „Každý právny poriadok, ktorý chce dosiahnuť minimálnu úroveň úplnosti, musí obsahovať samo ochraňujúce opatrenia… musí zabezpečiť, že práva, ktoré priznáva, nie sú vykonávané spôsobom, ktorý je zneužívajúci, neprimeraný alebo prekrútený. Táto požiadavka nie je cudzia právu Spoločenstva, ani judikatúre Súdneho dvora, podľa ktorej… ‚možnosti vytvorené Zmluvou nemôžu viesť k tomu, aby osoby, ktoré ich využívajú, protiprávne obišli vnútroštátne právne predpisy, alebo k tomu, aby členské štáty nemohli prijať opatrenia potrebné na zabránenie takéhoto zneužívania‘.“ Táto myšlienka je rozvinutá v návrhoch, ktoré predniesol generálny advokát Poiares Maduro vo veci Halifax (rozsudok z , Halifax a i.,C-255/02, Zb. s. I-1609, body 80 a 81).
( 17 ) Myslím si, že nie je vhodné tu polemizovať o tom, či je obchádzanie zákona (alebo taktiež zneužívanie zákona) všeobecnou zásadou práva Spoločenstva. Vo veci EMU Tabac a i., C-296/95, Zb. s. I-1605, v bode 89 svojich návrhov vyzývam Súdny dvor, aby „použil všeobecnú zásadu práva, ktorá zakazuje obchádzanie zákona“. Táto problematika si ešte aj dnes vyžaduje detailnejšie posúdenie. Napriek tomu, že sa zdá, že rozsudok Halifax, už citovaný, túto tendenciu potvrdil, diskusia je aj naďalej otvorená. Pozri v tejto súvislosti DE LA FERIA, R.: Prohibition of abuse of (Community) Law: the creation of a new general principle of EC Law through tax. In: CMLRev. 2008, č. 45.
( 18 ) Rozsudok z 15. júna 1988, Bork International, 101/87, Zb. s. 3057.
( 19 ) Tamže.
( 20 ) Súdny dvor uviedol, že článok 1 ods. 1 smernice sa má vykladať „v tom zmysle, že smernica sa uplatní v takej situácii, kde majiteľ podniku po vypovedaní alebo rozviazaní nájomnej zmluvy znovu prevezme podnik so zámerom jeho neskoršieho predaja tretej osobe, pričom pokračuje v prevádzke podniku krátko potom, ako bola prevádzka prerušená od doby ukončenia nájomnej zmluvy, s viac ako polovicou zamestnancov, ktorí boli zamestnaní v podniku bývalým nájomcom pod podmienkou, že si dotknutý podnik zachová svoju identitu“.
( 21 ) V bode 35 svojich návrhov vo veci Recheio-Cash & Carry, C-30/02, Zb. s. I-6051 sa vyjadrujem o limitoch odpovede na prejudiciálne otázky a o inštitucionálnej autonómii vnútroštátneho súdu.
( 22 ) Pozri rozsudky Daddy’s Dance Hall, už citovaný, bod 16; Watson Rask a Christensen, už citovaný, bod 27; Martin a i., už citovaný, bod 41. O limitoch a voľnej úvahe štátov v odvetviach, v ktorých sa vykonáva minimálna harmonizácia. CURTIN, D.: Emerging Institutional Parameters and Organised Difference in the European Union. In: de WITTE, B., HANF, D., VOS, E. (eds.): The Many Faces of Differentiation in EU Law, Antwerp, Intersentia, 2001, s. 348 — 354, a MARCIALI, S.: La flexibilité du droit de l’Union européenne. Bruxelles: Bruylant, 2007, s. 61 — 65.
( 23 ) Túto judikatúru vo všeobecnosti preskúmal BARNARD, C.: c. d., s. 656 — 664.
( 24 ) Rozsudok zo 7. marca 1996, C-171/94 a C-172/94, Zb. s. I-1253.
( 25 ) Tamže, bod 38.
( 26 ) Rozsudok z 11. novembra 2004, C-425/02, Zb. s. I-10823.
( 27 ) Tamže, bod 33.
( 28 ) Tamže, bod 34.
( 29 ) Rozsudok Merckx, už citovaný, bod 9.
( 30 ) V rozpore s tvrdením uznávaného autora DWORKIN, R.: Taking Rights Seriously. Cambridge: Harvard University Press, 1977, ide o metodiku, ktorá nevedie k jedinej správnej odpovedi, ale aspoň k najvhodnejšiemu riešeniu.
( 31 ) Súdny dvor to uznal v rozsudku z 23. marca 2000, Met-Trans a Sagpol, C-310/98 a C-406/98, Zb. s. I-1797, bod 32: „Nezávisle od dôvodov, ktoré môžu byť uvedené…, Súdnemu dvoru neprináleží nahradiť zákonodarcu Spoločenstva a vykladať určité ustanovenie v rozpore s jeho výslovným znením.“ Niekedy je určujúca samotná čiarka, ako to bolo v rozsudku zo , Dega, C-83/96, Zb. s. I-5001, body 13 a 14).
( 32 ) V rozsudku Bulmer v. Bollinger z 22. mája 1974, viac známom pod názvom rozsudok o francúzskom šampanskom, ktorý vydal Court of Appeal Spojeného kráľovstva, Lord Denning zdôraznil relatívny význam gramatického prvku v práve Spoločenstva: „Seeing these differences, what are the English courts to do when they are faced with a problem of interpretation? They must follow the European pattern. No longer must they examine the words in meticulous detail. No longer must they argue about the precise grammatical sense. They must look to the purpose or intent. …
They must not confine themselves to the English text. They must consider, if need be, all the authentic texts… They must divine the spirit of the treaty and gain inspiration from it. If they find a gap, they must fill it as best they can. They must do what the framers of the instrument would have done if they had thought about it. So we must do the same. Those are the principles, as I understand it, on which the European Court acts.“
( 33 ) Vo francúzskej verzii „la résiliation du contrat de travail ou de la relation de travail est considérée comme intervenue du fait de l’employeur“; v českej verzii „je zaměstnavatel považován za osobu, z jejíž strany byly pracovní smlouva nebo pracovní poměr ukončeny“; a v nemeckej verzii „dass die Beendigung des Arbeitsvertrags oder Arbeitsverhältnisses durch den Arbeitgeber erfolgt ist“.
( 34 ) V portugalskej verzii „a rescisão do contrato ou da relação de trabalho considera-se como sendo da responsabilidade da entidade patronal“; v poľskej verzii „pracodawcę uważa się za odpowiedzialnego za rozwiązanie umowy o pracę lub stosunku pracy“; v bulharskej verzii „работодателят се счита за отговорен за прекратяването на трудовия договор или трудовото правоотношение“; a v anglickej verzii „the employer shall be regarded as having been responsible for termination of the contract of employment or of the employment relationship“.
( 35 ) Slovenská verzia poskytuje stredné riešenie, pretože zahŕňa tak pripísanie, ako aj zodpovednosť: „zodpovednosť za skončenie pracovnej zmluvy alebo pracovnoprávneho vzťahu sa bude pripisovať zamestnávateľovi“.
( 36 ) O hľadaní rovnováhy medzi ochranou zamestnancov a podporou hospodárskej činnosti pozri BALL, C.A.: The Making of a transnational capitalist society: The European Court of Justice, social policiy and individual rights under the European Community’s legal order. In: Harvard International Law Journal, 1996, č. 37, s. 307 a nasl. Súdny dvor sa zaoberal touto zmesou záujmov pri výklade sociálnych právnych predpisov Spoločenstva, ako to uviedol O’LEARY, S.: Employment Law and the European Court of Justice. Judicial Structures, Policies and Processes. Oxford-Portland-Oregón: Hart Publishing, 2002, s. 119 — 128.
( 37 ) Využívanie smernice v tejto oblasti sa znásobilo, ale vzhľadom na delikátny charakter každého zásahu v tejto oblasti sa často pristupuje k použitiu nástrojov soft law, ako na to upozorňujú KENNER, J.: EC Labour Law: The Softly, Softly Approach. In: IJCLLIR. 1995, č. 14; GOETSCHY, J.: The European Employment Strategy: Genesis and Development In: EJIR. 1999, č. 5; SANTANA, M.: La Internalización de la Estrategia Europea de Empleo en España. In: REDE. 2007, č. 21, a ZEITLIN, J., TRUBEK, D. (eds.): Governing Work and Welfare in a New Economy. Oxford: Oxford University Press, 2003. Rozsiahla prítomnosť soft law má nielen právne následky, ale aj inštitucionálne, ako zdôrazňujú SENDEN, L.: Soft law in European Community Law. Oxford: Hart Publishers, 2004; ALONSO GARCÍA, R.: El soft law comunitario. In: Revista de Administración Pública. 2001, č. 154; SARMIENTO, D.: El soft law administrativo. Pamplona: Thomson-Civitas, 2008; CINI, M.: The Soft law Approach: Comimission Rule-Making in the EU’s State Aid Regime. In: Journal of European Public Policy. 2001, č. 8; HILLGENBERG, H.: A Fresh Look at Soft law. In: European Journal of International Law. 1999, č. 10, a KLABBERS, J.: The Undesirability of Soft law. In: Nordic Journal of International Law. 1998, č. 36.
( 38 ) Odôvodnenie č. 3.
( 39 ) Odôvodnenie č. 4.
( 40 ) Návrhy generálneho advokáta Cosmas vo veci Luigi Spano a i., C-472/93, Zb. s. I-4321, prednesené 17. októbra 1995, bod 15.
( 41 ) Rozsudky zo 17. decembra 1987, Ny Mølle Kro, 287/86, Zb. s. 5465, bod 12; z , Foreningen af Arbejdsledere i Danmark, už citovaný, bod 9, a z , Berg a Busschers, spojené veci 144/87 a 145/87, Zb. s. 2559, bod 13.
( 42 ) Podľa O’LEARY, S.: Employment Law…, c. d., s. 242 — 243: „The purpose of the Directive was to ensure that the rights of employees, in the event of a change of employer, were safeguarded. However, the Preamble also made clear that one of the principal reasons for the introduction of a minimum level of employment protection at EC level was the fear that disparities in employment protection legislation between Member States might have a deleterious effect on the transfers and mergers which it was the common market’s aim to bring about as a result of greater economic integration. Thus, the Directive reflected the dual economic and social aims that characterised much of the Community’s Social Action Programme. Like Article 141 EC…, Directive 77/187 [teraz smernica 2001/23] reflected both the Community’s attempts to ameliorate ‚the unacceptable by-products of growth‘ and its intention to eliminate distortions of competition.“
( 43 ) KOM(74) 351 v konečnom znení z 29. mája 1974.
( 44 ) V odôvodnení svojho návrhu (s. 8) Komisia uviedla, že „if the worker does not wish to continue the employment relationship with the transferee because a merger or takeover has led to some essential change in his terms of employment, it seems only fair, as provided for in article 3, that the worker should be treated as if his dismissal was due to the action of his employer. The legal consequences involved, such as severance payment, compensation, etc., should again be prescribed by the laws, regulations and administrative provisions of the Member States.“
( 45 ) Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2006/54/ES z 5. júla 2006 (Ú. v. EÚ L 204, s. 23).
( 46 ) Toto ustanovenie systematizuje bývalý článok 1 ods. 5 smernice 2002/73/ES Európskeho parlamentu a Rady z 23. septembra 2002, (Ú. v. ES L 269, s. 15; Mim. vyd. 05/004, s. 255), ktorým sa mení článok 2 ods. 6 smernice 76/207. Je potrebné zdôrazniť, že konečné znenie tohto ustanovenia stanovuje ešte väčší stupeň ochrany obete diskriminácie. Vo svojom návrhu Komisia neuviedla žiadny odkaz na skutočný, účinný a odradzujúci charakter náhrady. Návrh sa vyhýbal obmedzeniu jej výšky a zabezpečoval úroky z omeškania. V odôvodnení návrhu Komisie je zjavný záujem podmieniť obsah zodpovednosti: „pokiaľ ide o nárok obete diskriminácie na náhradu škody na zabezpečenie skutočnej a účinnej súdnej ochrany, ktorá bude mať voči zamestnávateľovi skutočný odradzujúci účinok a ktorá bude za každých okolností primeraná spôsobenej škode“ [KOM(2000) 334 v konečnom znení, s. 12].
( 47 ) Toto ustanovenie premieňa do legislatívnej formy judikatúru Súdneho dvora, konkrétne rozsudky z 10. apríla 1984, von Colson a Kamann, 14/83, Zb. s. 1891, bod 23; Harz, 79/83, Zb. s. 1921, bod 26; z , Marshall, C-271/91, Zb. s. I-4367, bod 34, a z , Draehmpaehl, C-180/95, Zb. s. I-2195, bod 40. O režime náhrady škody v oblasti rovnosti pozri MCCRUDDEN, C.: The Effectiveness of European Equality Law: National Mechanisms for Enforcing Gender Equality Law in the Light of European Requirements. In: HEPPLE, B., SZYSZCZAK, E.: Discrimination: Limits of Law. London: Mansell, 1992.
( 48 ) Smernica Rady z 13. decembra 2004 (Ú. v. EÚ L 373, s. 37).
( 49 ) Od rozsudku z 15. mája 1986, Johnston, 222/84, Zb. s. 1651, body 18 až 21, právo Spoločenstva zahŕňa minimálny stupeň procesnej ochrany na vnútroštátnej úrovni ako dôsledok základného práva na účinnú súdnu ochranu.
( 50 ) Rozsudky zo 14. februára 1995, Schumacker, C-279/93, Zb. s. I-225, bod 30; zo , National Farmers’ Union a i., C-354/95, Zb. s. I-4559, bod 61, a z , Garcia Avello, C-148/02, Zb. s. I-11613, bod 31.