1.

Toto konanie sa týka výkladu článku 27 bodu 1 dohovoru z 27. septembra 1968 o súdnej právomoci a výkone rozhodnutí v občianskych a obchodných veciach ( 2 ) [neoficiálny preklad]. Konanie vo veci samej sa týka uznania anglického rozsudku vyhláseného potom, čo bol žalovaný z dôvodu nevykonania súdneho príkazu vylúčený z konania. Táto vec dáva Súdnemu dvoru príležitosť rozvinúť procesné zásady verejného poriadku, ktoré rozpracoval najmä v rozsudku Krombach. ( 3 )

2.

Článok 25 Bruselského dohovoru znie takto:

„Na účely tohto dohovoru sa rozhodnutím rozumie každé rozhodnutie súdneho orgánu zmluvného štátu, bez ohľadu na jeho označenie, vrátane uznesenia, nariadenia, rozhodnutia alebo exekučného príkazu, ako aj určenia trov alebo výdavkov súdnym úradníkom.“ [neoficiálny preklad]

3.

Článok 27 bod 1 Bruselského dohovoru stanovuje, že rozhodnutie sa neuzná, „ak je uznanie v rozpore s verejným poriadkom štátu, v ktorom sa o uznanie žiada“. [neoficiálny preklad]

4.

Konanie vo veci samej sa týka uznania a výkonu anglického rozsudku v Taliansku, ktorým bolo vyhovené spoločnostiam DaimlerChrysler Canada Inc. (ďalej len „DaimlerChrysler“) a CIBC Mellon Trust Company (ďalej len „CIBC“) v spore proti pánovi Gambazzimu.

5.

Anglické konanie sa vo veci samej týkalo návrhu DaimlerChrysler a CIBC na náhradu škody proti pánovi Gambazzimu, švajčiarskemu štátnemu príslušníkovi, bydliskom v Lugáne.

6.

Z informácií uvedených v návrhu na začatie prejudiciálneho konania a pripomienok účastníkov konania vyplýva, že anglické konanie prebiehalo približne nasledujúcim spôsobom.

7.

Pred začatím konania vo veci samej anglický súd vydal v júli 1996 na návrh DaimlerChrysler a CIBC uznesenie o nariadení dočasného opatrenia, ktorým sa pánovi Gambazzimu zakazuje nakladať s jeho majetkom („freezing order“, nazývané aj Mareva injuction). ( 4 ) Týmto „freezing order“ mu bolo zakázané nakladať s jeho majetkom, aby nebol ohrozený výkon budúceho rozsudku.

8.

Anglický súd 26. februára 1997 vydal na návrh DaimlerChrysler a CIBC nový „freezing order“, ku ktorému boli pripojené viaceré uznesenia, ktorými bola pánovi Gambazzimu uložená povinnosť zverejniť informácie týkajúce sa jeho majetku, ako aj niektorých dokumentov, ktoré má vo svojej držbe a ktoré sa tiež týkajú konania vo veci samej („disclosure orders“).

9.

Pán Gambazzi nevykonal, alebo prinajmenšom nevykonal v plnom rozsahu tieto „disclosure orders“. Anglický súd preto na návrh Daimler Chrysler a CIBC vydal ďalšie uznesenie („unless order“), ktorým bolo pánovi Gambazzimu nariadené, že ak si v stanovenej lehote nesplní povinnosť zverejnenia požadovaných informácií, nebude v konaní vo veci samej zohľadnená jeho obhajoba a bude vylúčený z účasti na konaní.

10.

Pán Gambazzi podal proti „freezing order“, „disclosure order“ a „unless order“ odvolania, ktoré boli zamietnuté.

11.

Ani po opakovanom „unless order“ si pán Gambazzi v stanovenej lehote nesplnil uloženú povinnosť v plnom rozsahu. Anglický súd dospel k názoru, že ide o „contempt of Court“ a vylúčil ho z konania („debarment“), ako mu bolo oznámené v „unless orders“.

12.

V dôsledku toho sa na pána Gambazzi prihliadalo ako na žalovaného, ktorý sa nezúčastnil konania. High Court of Justice, Chancery Division (England & Wales) (Spojené kráľovstvo) mu rozsudkom pre zmeškanie („default judgment“) z 10. decembra 1998, doplneného uznesením zo 17. marca 1999, uložil povinnosť zaplatiť DaimlerChrysler a CIBC náhradu škody vo výške 169752058 CAD a 71595530 CAD, ako aj 129974770 USD, ktorú tieto spoločnosti navrhovali v ich žalobe.

13.

DaimlerChrysler a CIBC požiadali o výkon tohto rozsudku v Taliansku. Uznesením zo 17. decembra 2004 Corte d’Appello di Milano (Odvolací súd v Miláne) (Taliansko) vyhlásil anglický rozsudok a uznesenie, ktorými bola pánovi Gambazzimu uložená povinnosť na zaplatenie, za vykonateľné. Pán Gambazzi podal proti tomuto uzneseniu odpor.

14.

Corte d’Appello di Milano, ktorý rozhodoval o odpore, rozhodol uznesením z 27. júna 2007 prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„Môže súd štátu, v ktorom sa žiada o výkon rozhodnutia, vzhľadom na klauzulu verejného poriadku podľa článku 27 bodu 1 Bruselského dohovoru zohľadniť skutočnosť, že súd štátu, v ktorom bolo rozhodnutie vydané, žalovanej strane, ktorá sa dostavila na pojednávanie, odoprel akúkoľvek možnosť obhajoby, a to ako dôsledok prijatia opatrenia o vylúčení (‚debarment‘) za podmienok uvedených vyššie alebo výklad uvedeného ustanovenia v spojení so zásadami vyplývajúcimi z článku 26 a nasl. Bruselského dohovoru o vzájomnom uznávaní a výkone súdnych rozhodnutí v Spoločenstve bráni tomu, aby vnútroštátny súd mohol posúdiť ako porušenie verejného poriadku v zmysle článku 27 bodu 1 uvedeného dohovoru uskutočnenie občianskoprávneho konania, v ktorom bol jednému z účastníkov konania odoprený výkon práva na obranu, a to ako dôsledok súdom prijatého opatrenia o vylúčení z dôvodu nesplnenia príkazu vydaného týmto súdom?“

15.

V konaní pred Súdnym dvorom sa ústne aj písomne vyjadrili účastníci konania vo veci samej, talianska, grécka vláda a vláda Spojeného kráľovstva, ako aj Komisia Európskych spoločenstiev.

16.

Obidve prejudiciálne otázky môžu byť preskúmané spoločne. Vyjadrujú rôzne aspekty otázky, či môže súd dožiadaného štátu s odvolaním sa na verejný poriadok zamietnuť rozsudok vydaný v občianskoprávnom konaní, ktorý bol vyhlásený po vylúčení žalovaného z konania z dôvodu nevykonania súdneho príkazu. V nasledujúcej časti preto preskúmam podmienky stanovené článkom 27 bodom 1 Bruselského dohovoru.

17.

Hoci boli ustanovenia Bruselského dohovoru, ktorý sa uplatňuje na predmetnú vec, nahradené medzičasom nariadením Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach ( 5 ), zostávajú v nasledujúcej argumentácii z hľadiska novej právnej situácie nedotknuté, keďže ustanovenie podobné článku 27 bodu 1 Bruselského dohovoru obsahuje aj článok 34 bod 1 nariadenia č. 44/2001.

18.

Najprv však treba predbežne vyriešiť otázku, či sporný rozsudok anglického súdu je rozhodnutím, na ktoré sa vzťahuje Bruselský dohovor. Pretože ak tento rozsudok nie je rozhodnutím v zmysle článku 25 Bruselského dohovoru, ktoré má byť v zásade uznané podľa článku 26 tohto istého dohovoru, nevznikla by otázka o výnimočnom odmietnutí tohto uznania podľa článku 27 uvedeného dohovoru.

19.

Hoci vnútroštátny súd výslovne nepoložil otázku o výklade článku 25 Bruselského dohovoru, Súdnemu dvoru v rámci prejudiciálneho konania podľa článku 234 ES však prináleží dať tomuto súdu užitočnú odpoveď. ( 6 ) V tomto prípade si užitočná odpoveď vyžaduje vyriešenie tejto otázky.

20.

V súlade s článkom 25 Bruselského dohovoru sa rozhodnutím rozumie každé rozhodnutie súdneho orgánu zmluvného štátu, bez ohľadu na jeho označenie, vrátane uznesenia, nariadenia, rozhodnutia alebo exekučného príkazu, ako aj určenia trov alebo výdavkov súdnym úradníkom.

21.

Podľa pána Gambazziho rozsudok anglického súdu nezodpovedá tejto definícii, pretože na základe jeho vynúteného zmeškania nebol vydaný v sporovom konaní.

22.

Toto tvrdenie však nemožno prijať. Hoci Súdny dvor v súvislosti s predbežnými opatreniami konštatoval, že článok 25 Bruselského dohovoru si vyžaduje sporové konanie, dospel však k názoru, že postačuje, aby malo dokazovanie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu, sporovú povahu a v zásade predvídalo sporové rozhodnutie. ( 7 ) Preto, ak bolo rozhodnutie vydané v sporovom konaní, vzťahuje sa naň článok 25 Bruselského dohovoru aj za predpokladu, že konanie v konkrétnom prípade, napríklad pre zmeškanie niektorého účastníka konania, zostane jednostranné. Samotný priebeh konania totiž nič nemení na sporovom charaktere konania.

23.

Z toho vyplýva, že rozhodnutia pre zmeškanie sú bezpochyby rozhodnutiami v zmysle článku 25 Bruselského dohovoru, pretože boli vydané v konaní, ktoré má v zásade sporovú povahu. Okrem toho špeciálne ustanovenie článku 27 bodu 2 Bruselského dohovoru tým, že upravuje osobitný dôvod odmietnutia uznania rozsudkov pre zmeškanie, tiež dokazuje to, že Bruselský dohovor považuje rozsudky pre zmeškanie za rozhodnutia vyplývajúce z uvedeného článku 25.

24.

Sporné rozhodnutie anglického súdu v tejto veci bolo vydané v podobe rozsudku pre zmeškanie v občianskoprávnom konaní, ktoré má v zásade sporovú povahu. Preto toto rozhodnutie spĺňa podmienky článku 25 Bruselského dohovoru. Skutočnosť, že ide o atypický prípad súdom vynúteného zmeškania, nie je potrebné prekvalifikovať rozhodnutie, keďže sa tým nespochybní skutočnosť, že konanie má v zásade sporovú povahu. Skutočnosť, že v prejednávanej veci bolo toto zmeškanie u žalovaného vynútené, môže zohrávať úlohu len v rámci článku 27 bodu 1 uvedeného dohovoru.

25.

Kvalifikácia sporného rozsudku ako rozhodnutia v zmysle článku 25 Bruselského dohovoru by však mohla byť spochybnená ešte z iného dôvodu. V právnej náuke niektorí autori zo zásady vylučujú, že by anglický rozsudok pre zmeškanie („default judgment“) mohol byť takto kvalifikovaný. ( 8 ) Poukazujú na to, že pri rozsudkoch pre zmeškanie súdy pred ich vydaním nepreskúmavajú dôvodnosť žaloby, hoci podľa ich názoru si pojem rozhodnutia v zmysle uvedeného článku 25 nevyhnutne vyžaduje takéto preskúmanie. Toto tvrdenie sa opiera o judikatúru Súdneho dvora vo veci Solo Kleinmotoren. ( 9 )

26.

Zastávam názor, že už citovaný rozsudok Solo Kleinmotoren nevedie k takémuto záveru. Súdny dvor v ňom stanovil podmienky na definovanie rozhodnutia v zmysle Bruselského dohovoru, a to, že musí ísť o akt vydaný súdnym orgánom zmluvného štátu a „ktorý rozhoduje na základe svojej právomoci o sporných bodoch medzi účastníkmi konania“ ( 10 ). Podľa Súdneho dvora dohoda, ktorá má len podobu súdneho zmieru, nespĺňa túto podmienku, pretože má zmluvný charakter a je určený vôľou účastníkov konania a nie vôľou súdu.

27.

Naopak, rozsudok pre zmeškanie, ktorý súd vydáva bez predbežného skúmania dôvodnosti argumentácie navrhovateľa, má sám osebe povahu rozhodnutia. Skutočnosť, že zmeškanie má právne za následok, že obsah rozhodnutia je určený návrhmi navrhovateľa, natoľko nerobí rozsudok pre zmeškanie čistou a jednoduchou zápisnicou vôle jedného účastníka konania. Naopak, obsah rozhodnutia závisí práve na vôli súdu, pretože aj keď neskúma právne odôvodnenie návrhu v prípade existencie podmienok rozhodnutia pre zmeškanie, zisťuje len existenciu týchto podmienok, a teda sám rozhodne, či vyhovie tomuto návrhu navrhovateľa.

28.

Okrem toho samotné znenie článku 25 Bruselského dohovoru uvádza, že pojem rozhodnutie sa ma chápať v širšom zmysle. Rozhodnutie je v ňom definované ako „každé rozhodnutie súdneho orgánu zmluvného štátu, bez ohľadu na jeho označenie“. To jasne preukazuje, že článok 25 pripisuje dosť malú dôležitosť formálnym aspektom rozhodnutí, ako napríklad jeho označenie, alebo spôsob vydania, ale vychádza len z jeho hmotnoprávnych účinkov. Vzhľadom na štruktúru Bruselského dohovoru sa zdá byť presvedčivejšie, aby sa význam, ktorý môže mať nepreskúmanie právneho odôvodnenia návrhu na uznanie a výkon rozhodnutia podľa dohovoru, posúdil až v rámci preskúmania výnimočného odmietnutia uznania v súlade s článkom 27 toho istého dohovoru.

29.

Za týchto podmienok je rozsudok pre zmeškanie, ktorý bol vyhlásený bez predošlého preskúmania právneho odôvodnenia návrhu, rozhodnutím v zmysle článku 25 Bruselského dohovoru, pretože má tie isté všeobecné hmotnoprávne účinky ako rozsudky: predstavuje titul, ktorý môže nadobudnúť právoplatnosť a vykonateľnosť.

30.

Sporný rozsudok je teda potrebné považovať za rozhodnutie v zmysle článku 25 Bruselského dohovoru.

31.

Článok 27 bod 1 Bruselského dohovoru stanovuje, že rozhodnutie sa neuzná, ak je uznanie v rozpore s verejným poriadkom štátu, v ktorom sa o uznanie žiada.

32.

Súdny dvor vo svojich viacerých rozhodnutiach uviedol zásady výkladu výhrady verejného poriadku stanovenej v článku 27 bode 1 Bruselského dohovoru.

33.

Súdny dvor pri výklade vychádza najprv zo zmyslu a účelu uvedeného dohovoru. Dohovor má za cieľ prostredníctvom jednoduchého a rýchleho konania o výkone rozhodnutia vytvoriť, ak je to možné, voľný pohyb rozsudkov. ( 11 ) Článok 27 treba preto vykladať doslovne v prípade, kde vytvára prekážku k uskutočneniu tohto základného cieľa Bruselského dohovoru. ( 12 ) Zvlášť klauzulu verejného poriadku uvedenú v článku 27 bode 1 tohto dohovoru možno uplatniť len vo výnimočných prípadoch. ( 13 )

34.

V tomto kontexte Súdny dvor spresnil, že hoci zmluvné štáty v zásade môžu v zmysle výhrady uvedenej v článku 27 bode 1 Bruselského dohovoru voľne v súlade s vnútroštátnymi koncepciami stanoviť požiadavky týkajúce sa verejného poriadku, hranice tohto pojmu vyplývajú z výkladu uvedeného dohovoru. ( 14 ) Hoci Súdnemu dvoru neprináleží definovať obsah verejného poriadku štátov dohovoru, prináleží mu však kontrolovať hranice, v rámci ktorých súd zmluvného štátu môže použiť tento pojem a neuznať rozhodnutie súdneho orgánu iného zmluvného štátu. ( 15 )

35.

Prvé obmedzenie upravujú články 29 a 34 tretí odsek Bruselského dohovoru, podľa ktorých nemožno odmietnuť uznanie alebo vykonanie tohto rozhodnutia len z dôvodu odlišnosti právnej normy uplatnenej sudcom štátu pôvodu a normy dožiadaného príslušného štátu, ktorú by použil, keby mal rozhodovať o spore. Takisto nemôže súd dožiadaného štátu preskúmavať správnosť posúdení z hľadiska práva alebo skutkového stavu, ktoré urobil súd štátu, ktorý rozhodnutie vydal.

36.

Na základe tohto konštatovania Súdny dvor definoval hranice odvolania na výhradu verejného poriadku v takom zmysle, že sa možno na ňu odvolať len za predpokladu, že uznanie alebo výkon rozhodnutia by neprípustne poškodilo právny poriadok dožiadaného štátu, keďže by samo osebe porušilo základnú zásadu. ( 16 )

37.

Na účely dodržania zákazu skúmať cudzie rozhodnutie z meritórneho hľadiska, by malo narušenie predstavovať zjavné porušenie právneho pravidla, ktoré sa považuje za podstatné v právnom poriadku dožiadaného štátu, alebo práva, ktoré sa v tomto právnom poriadku uznáva ako základné. ( 17 )

38.

Nakoniec z už citovaného rozsudku Krombach vyplýva, že súd dožiadaného štátu nesmie presiahnuť hranice, v rámci ktorých sa možno odvolávať na verejný poriadok, keď zistí zjavné porušenie základných práv Spoločenstva. ( 18 )

39.

Podľa ustálenej judikatúry základné práva okrem toho tvoria neoddeliteľnú súčasť všeobecných právnych zásad, ktorých dodržiavanie zabezpečuje Súdny dvor. Na tieto účely sa Súdny dvor inšpiruje ústavnými tradíciami spoločnými pre členské štáty, ako aj usmerneniami, ktoré vyplývajú z medzinárodných nástrojov ochrany ľudských práv, na ktorých tvorbe členské štáty spolupracovali, alebo ku ktorým pristúpili. Európsky dohovor o ľudských právach podpísaný 4. novembra 1950 v Ríme má z tohto hľadiska osobitný význam (ďalej len „EDĽP“). ( 19 )

40.

Keďže základné práva sú súčasťou všeobecných zásad práva Spoločenstva, môže súd odmietnuť uznanie rozsudku, ktorý bol vypracovaný v zjavnom rozpore so základnými právami.

41.

Právo na spravodlivé súdne konanie uvedené v článku 6 EDĽP a potvrdené článkom 47 Charty základných práv Európskej únie vyhlásenej 7. decembra 2000 v Nice ( 20 ), je základným právom, ktoré je súčasťou všeobecných zásad práva Spoločenstva. ( 21 )

42.

Zvlášť pokiaľ ide o procesný právny poriadok, Súdny dvor v už citovanom rozsudku Krombach uviedol, že odvolať sa na verejný poriadok možno len vo výnimočných prípadoch, keď záruky zabezpečené právnou úpravou štátu, ktorý rozhodnutie vydal, a samotným dohovorom nepostačujú na ochranu žalovanej strany pri zjavnom porušení jej práva na obranu, ktoré je uznané EDĽP ( 22 )pred súdom, ktorý vydal rozhodnutie.

43.

Otázka, či majú súdy len právo, alebo aj povinnosť odmietnuť výkon cudzieho rozsudku, ktorý zjavne porušuje základné práva Spoločenstva, nebola ešte definitívne vyriešená. ( 23 ) V tomto zmysle dosvedčuje aj skutočnosť, že podľa ustálenej judikatúry sú vnútroštátne súdy viazané dodržiavaním základných práv, ak predmetná vnútroštátna situácia vo veci samej patrí do pôsobnosti práva Spoločenstva. ( 24 )

44.

Pokiaľ ide o Bruselský dohovor, mohla by sa však vyskytnúť otázka — vo vzťahu k nariadeniu č. 44/2001 — či možno tento dohovor považovať za právo Spoločenstva v zmysle tejto judikatúry. Jedným najbežnejším tvrdením v tomto zmysle je, že uvedený dohovor bol prijatý podľa článku 220 zmluvy ES (teraz článok 293 ES).

45.

V tomto štádiu odôvodnenia už môžeme prijať, že vnútroštátny súd môže každopádne odmietnuť uznanie alebo výkon s odvolaním sa na verejný poriadok, ak konaním pred súdom štátu, ktorý rozhodnutie vydal, bolo zjavne porušené základné právo na spravodlivé súdne konanie.

46.

Súdny dvor v už citovanom rozsudku Krombach mohol sám konštatovať, že konanie pred súdom štátu, ktorý rozhodnutie vydal, zjavne porušilo základné právo na spravodlivé súdne konanie. ( 25 ) V tomto prípade išlo o adhézne konanie v rámci trestného konania. Súd zamietol žalovanému obhajobu advokátom, pretože žalovaný nesplnil súdny príkaz, ktorým mu bolo nariadené osobne sa dostaviť. Pokiaľ by však žalovaný súdny príkaz dostaviť sa osobne splnil, hrozilo by mu zatknutie pre trestný čin. Rozsudok vo veci Krombach bol po právnej a skutkovej stránke jasný a jednoznačný. Žalovaný nebol nikdy vypočutý, nemal žiadny prostriedok obrany a nebol mu poskytnutý žiadny opravný prostriedok.

47.

Na rozdiel od toho, v prejednávanej veci sa konanie pred súdom štátu, ktorý rozhodnutie vydal, vyznačuje značnou zložitosťou. Žalovaný bol v rôznych štádiách konania opakovane vypočutý, ako sa zdá, mal k dispozícii viacero opravných prostriedkov. Okrem toho jednotlivé konania o predbežných opatreniach („freezing order“, „disclosure order“, „unless order“) sa zdajú byť úzko spojené s konaním vo veci samej a tým s vydaným rozsudkom pre zmeškanie („default judgement“). Tieto opatrenia majú v podstate umožniť výkon rozsudku za predpokladu, že by mal žalobca úspech vo veci. Nemožno teda pri preskúmaní verejného poriadku vychádzať výslovne z rozsudku pre zmeškanie, ktorý bol prijatý oddelene, bez zohľadnenia predchádzajúcich štádií konania. Je potrebné naopak zohľadniť ho ako celok ( 26 ) a posúdiť so zreteľom na všetky skutočnosti. ( 27 )

48.

Rozhodujúce okolnosti konania pred súdom štátu, ktorý rozhodnutie vydal, nie sú však v návrhu na začatie prejudiciálneho konania dostatočne popísané. Napríklad predmet a obsah uskutočnených pojednávaní nie sú dostatočne vysvetlené. Zvlášť zreteľne nevidíme, či bol pán Gambazzi vypočutý o návrhoch predložených vo veci samej. Vnútroštátny súd tiež neuvádza, či bolo preskúmané právne odôvodnenie návrhu vo veci samej pred prijatím „freezing order“ a či bolo znovu preskúmané v rámci nasledujúcich štádií konania, hlavne pred vyhlásením rozsudku vo veci samej. Vnútroštátnemu súdu preto prináleží preskúmať skutočnosti a definitívne rozhodnúť o tom, či ide o zjavné porušenie základného práva na spravodlivé súdne konanie.

49.

Súdny dvor však môže vnútroštátnemu súdu uviesť, ktoré jeho zásady a kritériá musí v rámci svojho preskúmania zohľadniť. Skôr ako sa budem týmto zaoberať, je potrebné preskúmať ešte ďalšie tvrdenie účastníkov konania vo veci samej.

50.

Účastníci konania vo veci samej sa v konaní pred Súdnym dvorom odvolávali na rozsudok Švajčiarskeho spolkového súdu. ( 28 ) Tento rozsudok sa týkal uznania a výkonu tohto istého anglického rozsudku vo Švajčiarsku.

51.

V rámci písomnej časti konania pán Gambazzi uviedol, že Súdny dvor má zohľadniť skutočnosť, že podľa tohto rozhodnutia bol anglický rozsudok v rozpore s verejným poriadkom v zmysle článku 27 bodu 1 Lugánskeho dohovoru zo 16. septembra 1988 o súdnej právomoci a výkone rozhodnutí v občianskych a obchodných veciach. ( 29 )

52.

Daimler Chrysler und CIBS tiež citovali tento rozsudok, pričom uviedli, že Súdny dvor a vnútroštátny súd sú viazaní skutočnosťou, že Švajčiarsky spolkový súd sa nedomnieval, že anglický rozsudok je v rozpore s verejným poriadkom z dôvodu vylúčenia žalovaného z konania.

53.

Lugánsky dohovor predstavuje systém, ktorý je až na niekoľko výnimiek rovnaký, ako je systém zavedený Bruselským dohovorom. ( 30 ) Článok 27 bod 1 Lugánskeho dohovoru obsahuje výhradu verejného poriadku, ktorého znenie je zhodné so znením článku 27 bodu 1 Bruselského dohovoru.

54.

V uvedenom rozhodnutí Švajčiarsky spolkový súd síce dospel k záveru, že na uznanie a výkon anglického rozsudku je potrebné prihliadať tak, že je v rozpore s verejným poriadkom. Je však potrebné spresniť, že vychádzal pritom z iného dôvodu, ako je ten, pre ktorý sa vnútroštátny súd obrátil na Súdny dvor. Pokiaľ ide o vylúčenie pána Gambazziho z anglického konania („debarment“), Švajčiarsky spolkový súd uvádza, že to nie je v rozpore so švajčiarskym verejným poriadkom. Na záver sa však domnieva, že porušenie verejného poriadku za iných okolností konania, ktoré predchádzali vylúčeniu z konania, bolo pánovi Gambazzimu po výmene advokátov obmedzené jeho bývalými advokátmi nahliadnuť do spisu, pokiaľ nezaplatí dlžnú odmenu, a v nadväznosti na to mu anglický súd tiež nedovolil nahliadnuť do spisu, aby neporušil zádržné právo advokátov.

55.

Vzniká otázka, aká je pôsobnosť a relevantnosť rozsudku Švajčiarskeho spolkového súdu na tento návrh na začatie prejudiciálneho konania. Súdny dvor nemá právomoc vykladať Lugánsky dohovor. ( 31 ) Určitý mechanizmus výmeny informácií týkajúcich sa súdnych rozhodnutí vydaných na základe tohto dohovoru bol však zavedený protokolom č. 2 o jednotnom výklade dohovoru a členské štáty Európskej únie a štáty, ktoré nie sú jej členmi, podpísali vyhlásenia, aby sa zabezpečil čo najjednotnejší výklad uvedeného dohovoru a k nemu zodpovedajúcich ustanovení Bruselského dohovoru. ( 32 )

56.

V jednom z týchto vyhlásení zástupcovia vlád členských štátov Európskeho spoločenstva vyhlásili, že „[považujú] za potrebné, aby Súdny dvor Európskych spoločenstiev pri výklade Bruselského dohovoru náležite zohľadnil zásady obsiahnuté v judikatúre vyplývajúcej z Lugánskeho dohovoru“ [neoficiálny preklad]. ( 33 )

57.

Toto vyhlásenie však nemožno v žiadnom prípade vykladať tak, že Súdny dvor je formálne viazaný predmetnými rozhodnutiami vydanými v súvislosti s Lugánskym dohovorom. Zo samotného znenia vyhlásenia totiž vyplýva, že Súdny dvor „náležite zohľadní“ a „zásady“ vyplývajúce z judikatúry, čo znamená, pokiaľ ide o výhradu verejného poriadku, že vezme na vedomie a náležite zohľadní zásady týkajúce sa vymedzenia a hraníc vnútroštátneho verejného poriadku. V rozhodnutí Švajčiarskeho spolkového súdu sa nachádzajú tiež už vyššie uvedené kritériá, ktoré vymedzujú porušenie verejného poriadku.

58.

Ani Súdny dvor, ani vnútroštátny súd nemôžu však byť viazaní konkrétnym posúdením porušenia verejného poriadku vykonaného iným súdom štátu, ktorý pristúpil k Lugánskemu dohovoru. Hlavným dôvodom toho je, že pri verejnom poriadku uvedenom v článku 27 bode 1 Bruselského dohovoru, sa jedná o vnútroštátny verejný poriadok jednotlivých štátov. Tento právny poriadok musí byť preskúmaný, ako to správne uviedla talianska vláda, nezávisle každým vnútroštátnym súdom. Treba prihliadať len na všeobecné zásady, ktoré zmluvné štáty definujú pri výklade verejného poriadku v rámci Lugánskeho dohovoru, a nie na hodnotenie vykonané z prípadu na prípad v súvislosti so zlučiteľnosťou alebo porušením verejného poriadku v konkrétnej situácii.

59.

Základné právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje, aby každá osoba mohla účinne brániť svoje právne postavenie. ( 34 ) Právo byť vypočutý má v organizácii a priebehu spravodlivého súdneho konania popredné miesto. ( 35 ) Zahŕňa právo dostatočne sa vyjadriť ku všetkým dôležitým skutočnostiam a právnym bodom a predložiť vlastné dôkazy.

60.

Nie každé obmedzenie práva byť vypočutý je však nutné považovať ako porušenie základného práva na spravodlivé súdne konanie. Ako už Súdny dvor v inej súvislosti konštatoval, procesné práva možno obmedziť, pokiaľ tieto obmedzenia skutočne zodpovedajú cieľu všeobecného záujmu a nie sú vzhľadom na sledovaný cieľ neprimeraným zásahom, ktorý narúša samotnú podstatu týchto práv. ( 36 )

61.

Súdny dvor vo svojom rozsudku vo veci Eurofood v súvislosti s naliehavým opatrením uviedol, že konkrétne podmienky uplatňovania práva byť vypočutý sa môžu líšiť v závislosti od naliehavosti, s akou treba rozhodnúť. Súdny dvor spresnil, že akékoľvek obmedzenie výkonu tohto práva musí byť riadne odôvodnené a spojené s procesnými zárukami, ktoré zabezpečia, aby osoby dotknuté takým konaním mali účinnú možnosť napadnúť opatrenia, ktoré boli prijaté v naliehavosti. ( 37 )

62.

Zvlášť dôležitý záujem na fungovaní správy súdnictva a na účinnom zabezpečení spravodlivosti môže obmedziť základné právo na spravodlivé súdne konanie.

63.

Právne poriadky všetkých členských štátov stanovujú sankcie osôb za nesplnenie povinností vyplývajúcich zo súdnych príkazov v rámci občianskoprávneho konania. Všetky členské štáty, ktoré predložili pripomienky správne upozorňujú na tento bod. Napríklad nedodržanie lehôt stanovených súdom môže viesť tento súd k neprijatiu každého oneskorene predloženého dôkazu tak isto, ako aj nereagovanie na žalobu alebo nedostavenie sa osobne na pojednávanie môžu viesť k prijatiu rozsudku pre zameškanie, alebo nakoniec nepredloženie vyžiadaných dokumentov môže byť v rámci posúdenia dôkazov nepriaznivo hodnotené.

64.

Okrem toho už bolo poukázané na to, že samotná skutočnosť, že vnútroštátne procesné právo nepozná v takejto konkrétnej forme sankciu, ktorú uložil súd štátu, ktorý rozhodnutie vydal, nemôže sama osebe viesť k tomu, že je možné vychádzať z porušenia verejného poriadku. ( 38 )

65.

Naopak, dôležitý význam bude mať otázka, či je sankcia vynúteného zmeškania, o ktorú ide v prejednávanej veci, v konečnom dôsledku primeraná, alebo ide o sankciu, ktorej závažnosť sa aj s prihliadnutím na všetky špecifiká celkového konania, zdá byť v porovnaní so sankcionovaným nesplnením, a to odmietnutím splnenia súdneho príkazu, ako zjavne neprimeraná. ( 39 )

66.

V rámci preskúmania proporcionality medzi cieľom sledovaným sankciou, a to zabezpečiť účinné konanie, a použitými sankčnými prostriedkami, je potrebné najmä prihliadať na predmet súdneho príkazu, ktorého výkon bol sankcionovaný a postup, ktorý viedol k jeho vydaniu, závažnosť sankcie v porovnaní s významom nesplnenia príkazu, ako aj existujúce možnosti právnej obrany.

67.

Úplné vylúčenie z konania sa zdá byť najvážnejšou sankciou za nesplnenie súdneho príkazu a v dôsledku toho predstavuje najzávažnejšie obmedzenie práva na obranu. Takéto obmedzenie musí preto zodpovedať veľmi vysokým požiadavkám, aby ho nebolo možné považovať za zjavné a neprimerané porušenie tohto práva.

68.

Najprv je potrebné zohľadniť obsah a povahu súdnych príkazov, ktorých nesplnenie bolo v prejednávanej veci sankcionované vylúčením zo súdneho konania. Čo sa súdnymi príkazmi vlastne od žalovaného žiadalo? Existovali vôbec opatrenia na zohľadnenie prípadných skutkových alebo právnych prekážok, ktoré zabránili žalovanému vo výkone príkazov? Pán Gambazzi v tejto súvislosti tvrdí, že nesplnil „disclosures orders“ hlavne preto, že by inak porušil profesijné tajomstvo, ktorým je ako advokát viazaný, a to by viedlo k jeho trestnej zodpovednosti. Tvrdí, že anglický súd toto odôvodnenie nepredloženia dokumentov nezohľadnil. Vláda Spojeného kráľovstva naopak upozorňuje na skutočnosť, že anglický súd dostatočne preskúmal odôvodnenia pána Gambazziho a že dokumenty, ktorých zverejnením by sa stal trestne zodpovedným, sú vylúčené z povinnosti zverejnenia.

69.

Ďalšou dôležitou skutočnosťou je zistenie, či bolo žalovanému pred vydaním súdnych príkazov umožnené byť vypočutý a akými prostriedkami obhajoby a opravnými prostriedkami disponoval.

70.

Okrem toho je potrebné osobitne preskúmať obsah a povahu vylúčenia z konania („debarment“) a rozsudku pre zmeškanie. Bolo pri vylúčení zohľadnené, že išlo o zavinené nesplnenie? Všetky tvrdenia obhajoby týkajúce sa návrhu vo veci samej sa nezohľadnili, alebo žalovaný mohol v skoršom štádiu konania v spore vo veci samej predložiť pripomienky a boli tieto pripomienky neskôr zohľadnené? Mohol sa žalovaný vyjadriť aspoň k výške návrhu? Bola pred vydaním rozsudku pre zmeškanie, ale aspoň v niektorom skoršom štádiu konania (pred vydaním „freezing order“) preskúmaná dôvodnosť návrhu? Bolo pohrozené sankciou?

71.

Ako správne tvrdí Komisia, ďalšou dôležitou skutočnosťou okrem toho bude, aké opravné prostriedky boli pánovi Gambazzimu poskytnuté v štáte pôvodu, aby sa mohol domáhať nápravy za porušenie jeho práva byť vypočutý. Súdny dvor vo svojom už citovanom rozsudku Eurofood IFSC zdôraznil význam existencie opravných prostriedkov na odôvodnenie obmedzenia práva byť vypočutý. ( 40 ) Vnútroštátny súd musí teda zohľadniť, či existovali opravné prostriedky proti vylúčeniu zo súdneho konania a proti rozsudku vydanom v nadväznosti na toto vylúčenie.

72.

Nemusíme zodpovedať otázku, či je potrebné na uznanie rozporu s verejným poriadkom, aby dotknutý účastník konania bezúspešne vyčerpal všetky opravné prostriedky, ktoré mu umožňujú v štáte pôvodu nápravu za vytýkaného porušenia. Nepodanie opravného prostriedku totiž nezabráni uznaniu rozporu s verejným poriadkom, pokiaľ by opravný prostriedok neuspel. Táto situácia sa týka najmä predpokladu, že vytýkané porušenie verejného poriadku má svoj pôvod v konkrétnych ustanoveniach procesného práva štátu pôvodu, ktorými je tiež viazaný súd vyššieho stupňa.

73.

Pokiaľ sa vnútroštátny súd po úplnom preskúmaní najmä už uvedených skutočností domnieva, že ide o zjavne neprimeranú sankciu, bude vychádzať zo zjavného porušenia práva na spravodlivé súdne konanie a tým je oprávnený odmietnuť uznanie a výkon rozsudku štátu, ktorý ho vydal.

74.

Pán Gambazzi vo svojich pripomienkach predložených v rámci návrhu na začatie prejudiciálneho konania okrem toho upozornil na druhý dôvod, pre ktorý by sa taliansky súd mal podľa neho odvolať na výhradu verejného poriadku. Uvádza totiž, že mu počas súdneho konania pred anglickým súdom nebolo umožnené nahliadnuť do spisu. Počas súdneho konania zmenil advokáta a v nadväznosti na to mu bývalý advokát odmietol prístup k spisovým materiálom súdneho konania, ktoré mal tento advokát v držbe, pretože uplatnil zádržné právo z dôvodu, že mu nebola vyplatená jeho odmena. Anglický súd mu následne na to odmietol prístup k súdnemu spisu z dôvodu neobchádzania zádržného práva advokáta. Pán Gambazzi sa domnieva, že toto odmietnutie prístupu ku spisu je ďalším odôvodnením toho, že uznanie a výkon anglického rozsudku vydaného neskôr vo veci samej je v rozpore s verejným poriadkom.

75.

V tejto súvislosti je potrebné najprv konštatovať, že vnútroštátny súd k tomuto nepoložil Súdnemu dvoru žiadnu otázku. Pán Gambazzi sa domnieva, že Súdny dvor by sa mal k tejto otázke vyjadriť. Súdny dvor je však v zásade viazaný predmetom návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktorý je určený v uznesení vnútroštátneho súdu. Účastníkom konania nie je obvykle povolené predložiť Súdnemu dvoru otázky, ktoré presahujútento rámec. ( 41 )

76.

Ak si však Súdny dvor napriek tomu želá odpovedať na túto otázku, postačuje mu vychádzať z toho, čo bolo povedané k prejudiciálnej otázke. Pokiaľ však ide len o tento aspekt, vnútroštátny súd môže uznanie odmietnuť, ak ide o zjavné porušenie právneho pravidla, ktoré sa považuje za podstatné v právnom poriadku dožiadaného štátu, alebo práva, ktoré sa v tomto právnom poriadku uznáva ako základné. Odmietnutie uznania cudzieho rozsudku je teda v každom prípade v súlade s článkom 27 bodom 1 Bruselského dohovoru, pokiaľ odmietnutím nahliadnuť do spisu došlo k zjavnému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie.

77.

Na základe predchádzajúcich úvah navrhujem Súdnemu dvoru, aby na otázky Corte d’Appello di Milano odpovedal takto:

Článok 27 ods. 1 Dohovoru z 27. septembra 1968 o súdnej právomoci a výkone rozhodnutí v občianskych a obchodných veciach, zmeneného a doplneného Dohovorom o pristúpení Dánskeho kráľovstva, Írska a Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska z 9. októbra 1978, Dohovorom o pristúpení Helénskej republiky z 25. októbra 1982, Dohovorom o pristúpení Španielskeho kráľovstva a Portugalskej republiky z 26. mája 1989, ako aj Dohovorom o pristúpení Rakúskej republiky, Fínskej republiky a Švédskeho kráľovstva z 29. novembra 1996, sa má vykladať v tom zmysle, že dožiadaný štát môže odmietnuť uznanie rozhodnutia vydaného v inom členskom štáte, pokiaľ bolo rozhodnutie vydané v zjavnom rozpore so základným právom na spravodlivé súdne konanie.