1. 

Týmto odvolaním sa Helénska republika domáha, aby Súdny dvor zrušil rozsudok Súdu prvého stupňa (prvej komory) zo 17. januára 2007, Helénska republika/Komisia, T-231/04 ( 2 ) (ďalej len „napadnutý rozsudok“), v ktorom nesprávne rozhodol, že Helénskej republike vznikli finančné záväzky v dôsledku podpísania a ratifikácie počiatočného memoranda o porozumení medzi Komisiou a členskými štátmi, v dôsledku podpísania dodatkového memoranda a v dôsledku jej konania.

2. 

V napadnutom rozsudku Súdny dvor zamietol ako bezdôvodnú žalobu o neplatnosť aktu, ktorým Komisia pristúpila k vymáhaniu súm započítaním, ktoré Helénska republika dlhovala v dôsledku svojej účasti na projektoch Abuja I a Abuja II týkajúcich sa zriadenia diplomatického zastupiteľstva Komisie a niektorých členských štátov Európskej únie v Abuji (Nigéria).

3.

Článok 58 Štatútu Súdneho dvora stanovuje:

„Odvolanie na Súdny dvor sa obmedzuje len na právne otázky. Môže sa zakladať na dôvodoch nedostatku právomoci Súdu prvého stupňa, porušenia procesných pravidiel pred Súdom prvého stupňa, ktoré sa nepriaznivo dotýka záujmov odvolávajúceho sa, ako aj na porušení práva Spoločenstva Súdom prvého stupňa. …“

4.

Článok 71 nariadenia Rady (ES, Euratom) č. 1605/2002 z 25. júna 2002 o rozpočtových pravidlách, ktoré sa vzťahujú na všeobecný rozpočet Európskych spoločenstiev ( 3 ) (ďalej len „rozpočtové pravidlá“), stanovuje:

„1.   Uznanie výšky pohľadávky je úkon, ktorým povoľujúci úradník vymenovaný delegovaním alebo subdelegovaním

2.   Vlastné zdroje sprístupnené Komisii a každá pohľadávka, o ktorej sa zistí, že je oprávnená, má stanovenú výšku a je splatná, sa musí riešiť povolením na vymáhanie pohľadávok predloženým účtovníkovi, po ktorom nasleduje odoslanie oznámenia o dlhu dlžníkovi. Obidva dokumenty vypracuje zodpovedný povoľujúci úradník. …“

5.

Podľa článku 72 rozpočtových pravidiel:

„1.   Povolenie na vymáhanie pohľadávok je úkon, ktorým povoľujúci úradník vymenovaný delegovaním alebo subdelegovaním dá vydaním povolenia na vymáhanie pohľadávok pokyn účtovníkovi, aby vymáhal pohľadávku, ktorú uznal. …“

6.

Podľa článku 73 rozpočtových pravidiel:

„1.   Účtovník koná na základe povolení na vymáhanie pohľadávok, ktoré riadne vydal zodpovedný povoľujúci úradník. Vykoná hĺbkový audit, aby sa ubezpečil, že spoločenstvá dostávajú svoje príjmy a presvedčil sa, že ich práva sú zaručené.

Účtovník vymáha sumy tak, že ich započíta vo vzťahu k rovnocenným pohľadávkam, ktoré majú Spoločenstvá voči každému dlžníkovi, ktorý má sám voči spoločenstvám pohľadávku, ktorá je oprávnená, má stanovenú výšku a je splatná. …“

7.

Článok 78 nariadenia Komisie (ES, Euratom) č. 2342/2002 z 23. decembra 2002, ktorým sa ustanovujú podrobné pravidlá na vykonávanie nariadenia Rady (ES, Euratom) č. 1605/2002 o rozpočtových pravidlách, ktoré sa vzťahujú na všeobecný rozpočet Európskych spoločenstiev ( 4 ) (ďalej len „vykonávacie nariadenie“) stanovuje:

„Postup

1.   Uznanie výšky pohľadávky zodpovedným povoľujúcim úradníkom spočíva v uznaní práva spoločenstiev s ohľadom na dlžníka a v priznaní oprávnenia požadovať, aby dlžník dlh splatil.

2.   Príkaz na vymáhanie je operácia, ktorou zodpovedný povoľujúci úradník dá účtovníkovi pokyn na vymáhanie uznanej čiastky.

3.   Vystaví sa oznámenie o dlhu, ktoré informuje dlžníka o tom, že:

Povoľujúci úradník pošle oznámenie o dlhu dlžníkovi a kópiu účtovníkovi.“

8.

Článok 79 vykonávacieho nariadenia stanovuje:

„Uznanie výšky pohľadávok

Zodpovedný povoľujúci úradník je povinný na uznanie výšky pohľadávky zabezpečiť, že:

9.

Článok 83 vykonávacieho nariadenia stanovuje:

„Vymáhanie vo forme náhrady

Účtovník je povinný kedykoľvek, po informovaní zodpovedného povoľujúceho úradníka a dlžníka, vymáhať stanovené pohľadávky vo forme náhrady v prípadoch, keď aj dlžník má pohľadávku voči spoločenstvám, ktorá je istá, má pevne stanovenú výšku a je splatná s ohľadom na sumu stanovenú platobným príkazom.“

10.

Článok 31 Viedenského dohovoru o zmluvnom práve ( 5 ) stanovuje:

„Všeobecné pravidlo výkladu

1.   Zmluva sa musí vykladať dobromyseľne, v súlade s obvyklým významom, ktorý sa dáva výrazom v zmluve v ich celkovej súvislosti, a takisto s prihliadnutím na predmet a účel zmluvy.

2.   Na účely výkladu zmluvy sa okrem textu, včítane preambuly a príloh, celkovou súvislosťou rozumie:

3.   Spolu s celkovou súvislosťou bude sa brať zreteľ:

4.   Výraz sa bude chápať v osobitnom zmysle, ak sa potvrdí, že to bolo úmyslom strán.“

11.

V napadnutom rozsudku Súd prvého stupňa zhrnul skutkový stav sporu, ktorý bol predmetom ním prejednávanej žaloby, takto:

12.

Helénska republika podala proti aktu započítania na Súdny dvor žalobu, ktorá bola neskôr predložená Súdu prvého stupňa a zaregistrovaná pod spisovou značkou T-231/04. V konaní pred Súdom prvého stupňa Helénska republika uvádzala len jediný žalobný dôvod založený na porušení počiatočného a dodatkového memoranda o porozumení a ustanovení rozpočtových pravidiel a nariadenia č. 2342/2002.

13.

V prvej časti žalobného dôvodu Helénska republika namietala porušenie počiatočného a dodatkového memoranda.

14.

V úvode sa Súd prvého stupňa zaoberal otázkou, či má právomoc rozhodovať o návrhu, keďže započítané sumy patrili do pôsobnosti hlavy V Zmluvy EÚ, voči ktorej nemá Súdny dvor právomoc vzhľadom na to, že článok 46 EÚ jeho právomoc nestanovuje. Komisia ale pristúpila k vymáhaniu sporných súm aktom prijatým podľa rozpočtových pravidiel a nariadenia č. 2342/2002 a Súd prvého stupňa tak dospel k záveru, že akt započítania patrí do oblasti práva Spoločenstva a na základe toho proti nemu možno podať žalobu podľa článku 230 ES. Súd prvého stupňa preto rozhodol, že má právomoc rozhodnúť o návrhu.

15.

Následne sa Súd prvého stupňa venoval preskúmaniu finančnej zodpovednosti Helénskej republiky za projekty Abuja I a Abuja II.

16.

Pokiaľ ide o projekt Abuja I, Helénska republika uznala, že bola povinná uhradiť dlžné sumy za nájomné a prevádzkové náklady, ale popierala svoju zodpovednosť za zaplatenie celkovej sumy 72714,47eura, ktorú jej pripísala Komisia. Súd prvého stupňa rozhodol, že Helénska republika nepreukázala, že Komisia pochybila, pokiaľ ide o dlžnú sumu. Okrem toho Helénska republika nespochybnila viaceré vyúčtovania, ktoré jej boli zaslané, a nevysvetlila, prečo sa domnievala, že nedlhuje rozdiel medzi dlžnou sumou, ktorú pripúšťa, a sumou, ktorú požaduje Komisia. Z toho vyplýva, že tvrdenie Helénskej republiky týkajúce sa jej zodpovednosti za dlhy v súvislosti s projektom Abuja I nemožno prijať.

17.

V súvislosti s projektom Abuja II Súd prvého stupňa uviedol, že Helénska republika viac než šesť rokov, a to od 18. apríla 1994 do , svojím konaním neustále dávala ostatným partnerom najavo, že je účastníkom tohto projektu. Po podpísaní dodatkového memoranda v decembri 1998 sa na projekte zúčastňovala ešte takmer ďalšie dva roky.

18.

Z uvedených skutkových okolností Súd prvého stupňa vyvodil záver, že posúdenie povinností Helénskej republiky nemožno obmedziť na počiatočné a dodatkové memorandum, ale treba prihliadať aj na očakávania, ktoré tento členský štát svojím konaním vyvolal u svojich partnerov.

19.

V tejto súvislosti Súd prvého stupňa uviedol, že zásada dobrej viery je pravidlom medzinárodného obyčajového práva, ktoré je záväzné pre Spoločenstvo, ako aj ostatných zúčastnených partnerov a že „v medzinárodnom práve verejnom je dôsledkom zásady ochrany legitímneho očakávania“.

20.

Súd prvého stupňa ďalej uviedol, že keďže Helénska republika podpísala počiatočné memorandum a aj ho ratifikovala, bola jedným z partnerov zúčastňujúcich sa na projekte Abuja II a z toho jej vyplývali niektoré povinnosti spolupráce a solidarity medzi účastníkmi navyše.

21.

Súd prvého stupňa poukázal na to, že počiatočné memorandum sa týkalo prípravnej fázy projektu Abuja II a že po ukončení tejto fázy sa partneri rozhodli, ešte pred podpísaním dodatkového memoranda, že budú pokračovať v projekte a znášať výdavky týkajúce sa podrobného návrhu budovy. Na stretnutí 24. februára 1997, na ktorom sa zúčastnili aj dvaja zástupcovia Helénskej republiky, partneri poverili Komisiu, aby prijala nevyhnutné dohody s architektmi na vypracovanie podrobných plánov bez toho, aby čakala na dodatkové memorandum. Súd prvého stupňa rozhodol, že týmto konaním partneri išli nad rámec prípravných fáz, čím nevyhnutne uzavreli implicitnú dohodu o uskutočnení projektu. Keďže počas stretnutia partneri rozhodli o uskutočnení projektu, nemali viac právo — podľa názoru Súdu prvého stupňa — odstúpiť od projektu bez toho, aby neuhradili svoj podiel na predbežných a neskorších výdavkoch.

22.

Súd prvého stupňa ďalej poukázal na to, že hoci niektoré členské štáty následne odstúpili od projektu, Helénska republika sa nesprávala tak, že by mohla vzniknúť pochybnosť o jej účasti a spolu s ostatnými partnermi, ktorí od projektu neodstúpili, podpísala 9. decembra 1998 dodatkové memorandum. Súd prvého stupňa uviedol, že Helénska republika prvýkrát prejavila neochotu ďalej sa zúčastňovať na projekte až v lete roku 2000.

23.

Podľa Súdu prvého stupňa je nesporné, že Helénska republika mala právo odstúpiť od projektu, avšak vzhľadom na vývoj záväzkov od prvotnej fázy a bez ohľadu na to, že neratifikovala dodatkové memorandum, nemohla odstúpiť bez toho, aby nebola zodpovedná za výdavky spojené s jej účasťou na projekte Abuja II.

24.

Súd prvého stupňa okrem toho rozhodol, že finančné záväzky Helénskej republiky vyplývajú aj z ustanovení počiatočného memoranda, konkrétne z jeho článku 15 ods. 1. Podľa tohto ustanovenia sa štát môže vyhnúť finančným záväzkom vyplývajúcim z projektu tým, že nepodpíše dodatkové memorandum. Súd prvého stupňa však tvrdí, že pokiaľ štát podpísal dodatkové memorandum (ako je to v prípade Helénskej republiky), rovnako platí opak.

25.

V súvislosti s tvrdením, že ratifikácia dodatkového memoranda je nevyhnutnou podmienkou nadobudnutia jeho platnosti, Súd prvého stupňa rozhodol, že podľa článku 14 dodatkového memoranda sa toto memorandum predbežne uplatňovalo na Helénsku republiku od 1. februára 1999 do októbra 2000. Podľa Súdu prvého stupňa z toho preto vyplýva, že Helénska republika nemôže toto predbežné uplatňovanie ignorovať poukazovaním na skutočnosť, že dodatkové memorandum neratifikovala.

26.

V súvislosti s tvrdením Helénskej republiky, že zvýšenie nákladov na projekt možno považovať za „podstatnú zmenu okolností“, ktorá ju zbavuje jej finančných záväzkov, Súd prvého stupňa nakoniec rozhodol, že pokiaľ ide o projekt výstavby budovy, zvýšenie nákladov na projekt nemožno považovať za „podstatnú zmenu okolností“. Okrem toho Helénska republika súhlasila so zvýšením nákladov na projekt, ktoré bolo známe od počiatku projektu Abuja II, a nevzniesla nijakú námietku, ani keď sa zvýšil jej podiel na projekte v dôsledku odstúpenia viacerých členských štátov v rokoch 1997 až 1999.

27.

Z uvedených dôvodov Súd prvého stupňa rozhodol, že Helénska republika musí byť zodpovedná za všetky výdavky vyplývajúce z jej účasti na projekte Abuja II.

28.

Prvú časť žalobného dôvodu preto zamietol ako nedôvodnú.

29.

V druhej časti žalobného dôvodu Helénska republika namietala porušenie rozpočtových pravidiel a nariadenia č. 2342/2002.

30.

V súvislosti s tvrdením Helénskej republiky, že výška a odôvodnenosť požadovaných súm je zjavne neistá tak pre projekt Abuja I, ako aj pre projekt Abuja II, Súd prvého stupňa zdôraznil, že započítanie podľa článku 73 ods. 1 rozpočtových pravidiel nie je vylúčené, ak je jeden z dlhov sporný alebo ak došlo k rokovaniam medzi Komisiou a dlžníkom týkajúcim sa týchto dlhov, lebo v opačnom prípade by dlžník mohol neustále odkladať splnenie dlhu.

31.

Súd prvého stupňa zastával názor, že pokiaľ ide o pohľadávky, v roku 2002 síce mohla existovať neistota, ale v dôsledku výmeny názorov medzi účastníkmi a na základe nového preskúmania spisu Komisia v roku 2004, keď pristúpila k vymáhaniu, dospela k istému záveru, pokiaľ ide o dlžné sumy.

32.

Súd prvého stupňa okrem toho uviedol, že Helénska republika nepredložila nijaký dôkaz preukazujúci, že Komisia nedodržala postup podľa predmetných nariadení a že k záveru, že pohľadávka bola „oprávnená, mala pevne stanovenú výšku a bola splatná“, dospela neoprávnene. Z toho vyplýva, že podmienky stanovené na vymáhanie započítaním boli splnené k dátumu napadnutého aktu.

33.

Súd prvého stupňa nakoniec zamietol tvrdenie Helénskej republiky, že Komisia nebola oprávnená pristúpiť k vymáhaniu započítaním z toho dôvodu, že predmetné pohľadávky patria partnerom, nie Spoločenstvu a že cieľom započítania preto nebola ochrana finančných záujmov Spoločenstva, čo je predmetom uvedených nariadení. Súd prvého stupňa naopak zastával názor, že predmetné pohľadávky patria Spoločenstvu, pretože Komisia konala ako zástupca partnerov, ktorí sa zúčastnili projektov Abuja I a II.

34.

Súd prvého stupňa preto zamietol druhú časť žalobného dôvodu ako nedôvodnú.

35.

Helénska republika sa domáha, aby Súdny dvor:

36.

Komisia navrhuje, aby Súdny dvor:

37.

Helénska republika tvrdí, že Súd prvého stupňa podal nesprávny výklad článkov 12, 13 a 15 počiatočného memoranda o porozumení a článku 14 dodatkového memoranda, ako aj zásad dobrej viery a ochrany legitímneho očakávania.

38.

Helénska republika uvádza, že Súd prvého stupňa nesprávne rozhodol, že záväzky členských štátov týkajúce sa projektu Abuja II boli stanovené konaním každého členského štátu a že nemajú čisto zmluvný charakter stanovený ustanoveniami dvoch vyššie uvedených memoránd. Pri správnom výklade článkov 12, 13 a 15 počiatočného memoranda o porozumení a článku 14 dodatkového memoranda nie sú žiadne pochybnosti o tom, že nijaký finančný záväzok Helénskej republike nevznikol, pretože dodatkové memorandum iba podpísala, ale neratifikovala ho. Z toho vyplýva, že Helénska republika memorandum neschválila a osobitné podmienky stanovené pre vznik finančných záväzkov preto neboli v jej prípade splnené.

39.

Helénska republika tvrdí, že zásada dobrej viery je relevantná len na účely určenia, či sa členský štát zúčastňoval projektu Abuja II, ale nie na určenie záväzkov, ktoré z takej účasti vyplývajú. Také záväzky možno stanoviť len na základe zmluvných ustanovení, pričom konanie členského štátu je v tomto ohľade irelevantné.

40.

V tejto súvislosti Helénska republika tvrdí, že Súd prvého stupňa podal nesprávny výklad článku 13 počiatočného memoranda, podľa ktorého dotknuté členské štáty „po schválení [dodatkového memoranda]“ zabezpečia „celkové pokrytie nákladov, ktoré na nich pripadajú“. Pre vznik finančných záväzkov podľa článkov 12 a 13 počiatočného memoranda nestačí len predbežné uplatňovanie dodatkového memoranda, ale vyžaduje sa jeho schválenie.

41.

Súd prvého stupňa takisto podal nesprávny výklad článku 14 dodatkového memoranda, z ktorého jednoznačne vyplýva, že na nadobudnutie platnosti memoranda a následný vznik finančných záväzkov zúčastnených členských štátov je nevyhnutná ratifikácia memoranda.

42.

Helénska republika uvádza, že Súd prvého stupňa podal nesprávny výklad ustanovenia článku 15 počiatočného memoranda o porozumení, keď rozhodol, že pred podpísaním dodatkového memoranda partneri uzavreli 24. februára 1997 implicitnú dohodu o vykonaní projektu a že vyššie uvedený článok 15 ods. 1 bol tak v podstate zrušený alebo prinajmenšom zmenený.

43.

Komisia tvrdí, že odvolanie je neprípustné z toho dôvodu, že sa zakladá na výklade memoranda o porozumení, ktoré nie je súčasťou práva Spoločenstva. Odvolanie sa teda nezakladá ani na jednom z dôvodov uvedených v článku 58 Štatútu Súdneho dvora, ktoré môžu tvoriť základ odvolania.

44.

Článok 58 Štatútu Súdneho dvora stanovuje, že odvolanie na Súdny dvor sa obmedzuje len na právne otázky. Toto ustanovenie sa chápe tak, že odvolacia právomoc Súdneho dvora sa obmedzuje len na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Súdu prvého stupňa.

45.

V predmetnej veci je základom problému skutočnosť, ako to vyjadril Súd prvého stupňa, že „vzťahy medzi Komisiou a členskými štátmi vyplývajúce z ich spolupráce v rámci návrhu, plánovania a uskutočnenia projektov Abuja I a Abuja II spadajú pod hlavu V Zmluvy EÚ“. ( 6 ) Súd prvého stupňa však správne uviedol, že „v rámci Zmluvy EÚ v jej znení vyplývajúcom z Amsterdamskej zmluvy sú právomoci Súdneho dvora taxatívne vymedzené článkom 46 EÚ. Ten nestanovuje nijakú právomoc Súdneho dvora vo vzťahu k ustanoveniam hlavy V Zmluvy EÚ“. ( 7 ) Memorandá o porozumení ako také teda nepatria do právomoci Súdneho dvora.

46.

Napriek tomu, so zreteľom na prebiehajúci spor, Súd prvého stupňa rozhodol, že „je nepochybné, že Komisia pristúpila k vymáhaniu sporných súm aktom prijatým na základe rozpočtových pravidiel a nariadenia č. 2342/2002, takže akt smerujúci k započítaniu patrí do oblasti práva Spoločenstva“. ( 8 )

47.

Súd prvého stupňa ďalej rozhodol, že „z rozsahu pôsobnosti rozpočtových pravidiel a osobitne z ich článku 1 jednoznačne vyplýva, že postup vymáhania započítaním upravený v ich článku 73 ods. 1 sa použije iba na sumy vyplývajúce z rozpočtu Spoločenstva. Nie je teda sporné, že Komisia bola oprávnená podľa článku 268 ES, ktorý predpokladá zahrnutie do rozpočtu výdavkov Spoločenstva, ako aj niektorých výdavkov orgánov vyplývajúcich z ustanovení Zmluvy o Európskej únii, ktoré sa týkajú spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky, zahrnúť do rozpočtu Spoločenstva výdavky vynaložené za projekty Abuja I a Abuja II“. ( 9 )

48.

Podľa môjho názoru Súd prvého stupňa vyvodil správne logické závery z článku 268 ES, ktorý stanovuje, že nielen výdavky Spoločenstva, ale aj niektoré výdavky inštitúcií vyplývajúce z ustanovení Zmluvy o Európskej únii, ktoré sa týkajú spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky, sa zahŕňajú do rozpočtu Spoločenstva. Tomuto ustanoveniu zodpovedá ustanovenie článku 28 ods. 2 EÚ. V dôsledku uvedených ustanovení sa rozpočtové postupy, ktoré sa týkajú takýchto výdavkov, do značnej miery zhodujú s postupmi, ktoré sa týkajú výdavkov vyplývajúcich zo Zmluvy o ES. ( 10 ) Z toho vyplýva, že článok 73 ods. 1 rozpočtových pravidiel, ktorý stanovuje započítanie vo vzťahu k rovnocenným pohľadávkam, ktoré má Spoločenstvo voči každému dlžníkovi, ktorý má sám voči nemu pohľadávku, sa rovnako uplatňuje aj na výdavky, ktoré inštitúciám vyplývajú z ustanovení Zmluvy o Európskej únii týkajúcich sa spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky a ktoré boli zahrnuté do rozpočtu, pretože ide o výdavky Spoločenstva.

49.

Podľa článku 230 ES podlieha akt započítania preskúmaniu súdom Spoločenstva ako akt práva Spoločenstva. Aby toto preskúmanie bolo účinné a úplné, nezriedka ( 11 ) si bude vyžadovať overenie existencie pohľadávky, ktorá sa má započítať. V predmetnej veci musel Súd prvého stupňa podať výklad počiatočného aj dodatkového memoranda, pretože ich výklad bol nevyhnutný na zabezpečenie úplného súdneho preskúmania zákonnosti aktu započítania.

50.

Podľa môjho názoru je ako logický dôsledok skutočnosti, že Súd prvého stupňa bol oprávnený vykonať právne posúdenie uvedených dvoch memoránd o porozumení, a aj ho vykonal, celkom legitímne, že v rámci odvolania pred Súdnym dvorom sa odvolací dôvod môže týkať výkladu týchto memoránd. Hoci sa taký odvolací dôvod týka právnych otázok, ktorými sa treba v tejto veci zaoberať s cieľom overiť zákonnosť aktu práva Spoločenstva (aktu započítania), v skutočnosti predsa len nie je založený na údajnom nesprávnom výklade práva Spoločenstva. Keďže odvolacie dôvody, ktoré odvolateľka uplatňuje, nie sú uvedené medzi dôvodmi v článku 58 Štatútu Súdneho dvora, je potrebné určiť, či Súdny dvor môže aj napriek tomu rozhodnúť o odvolacích dôvodoch založených na takých právnych otázkach.

51.

V tejto súvislosti treba v prvom rade poukázať na to, že v rámci iných než odvolacích konaní bol Súdny dvor často žiadaný o to, aby podal výklad ustanovení medzinárodného práva verejného. ( 12 )

52.

V druhom rade treba pripomenúť, že účelom odvolacieho konania je poskytovať dvojstupňový systém právnej ochrany, ktorý posilní legitimitu súdnych rozhodnutí. ( 13 )

53.

Nakoniec nemožno vylúčiť, že reštriktívny výklad článku 58 Štatútu Súdneho dvora bude mať dôsledky na ďalšie druhy odvolaní, ktoré súvisia s takými právnymi otázkami, ktoré sa, prísne vzaté, netýkajú výkladu práva Spoločenstva. To je prípad odvolaní voči rozsudkom Súdu prvého stupňa podľa článku 238 ES. V týchto konaniach Súd prvého stupňa pravdepodobne posúdi skutočnosti, ktoré vyplývajú najmä, ak nie výlučne, z vnútroštátnych právnych predpisov platných pre zmluvy, ktoré obsahujú rozhodcovskú doložku. Ak by sa v predmetnej veci vyhovelo námietke Komisie založenej na článku 58 Štatútu Súdneho dvora vo vzťahu k záverom týkajúcim sa hlavy V Zmluvy EÚ, podľa môjho názoru by to mohlo zároveň znemožniť odvolateľovi voči rozsudku Súdu prvého stupňa podľa článku 238 ES, aby úspešne namietal nesprávne právne posúdenie predmetného vnútroštátneho práva, ktoré vykonal Súd prvého stupňa. Podľa mňa by bolo ťažké to uviesť do súladu s požiadavkou existencie dvojstupňového systému právnej ochrany.

54.

Na základe uvedeného sa domnievam, že právne dôvody týkajúce sa výkladu memoránd o porozumení sa musia považovať za také dôvody, ktoré patria do rámca právnych otázok, ktoré je Súdny dvor oprávnený preskúmať v rámci tohto odvolania.

55.

Prvá námietka neprípustnosti preto musí byť zamietnutá.

56.

Komisia tvrdí, že odvolanie je neprípustné, lebo odvolacie dôvody sú neúčinné. Podľa jej názoru by napadnutý rozsudok zostal v platnosti aj v takej nepravdepodobnej situácii, keby sa odvolacie dôvody považovali za prípustné a dôvodné. Presnejšie povedané, Komisia tvrdí, že odvolateľka nenamieta záver v bode 100 napadnutého rozsudku v tom zmysle, že len tie zmluvné strany, ktoré odstúpia od projektu bez podpísania dodatkového protokolu, sú oslobodené od svojich finančných záväzkov na rozdiel od strán, ktoré podpísali dodatkové memorandum bez jeho ratifikácie. Podľa Komisie nespochybňuje ani záver v bode 101 toho istého rozsudku, podľa ktorého Helénskej republike vznikla finančná zodpovednosť v dôsledku predbežného uplatňovania dodatkového memoranda.

57.

Helénska republika síce konkrétne nenapadla závery v bodoch 100 a 101, ale z jej tvrdení v súvislosti s prvým odvolacím dôvodom a z časti napadnutého rozsudku, ktorého sa týka, jednoznačne vyplýva, že Helénska republika zásadne nesúhlasí s posúdením Súdu prvého stupňa v týchto bodoch. Po prvé spochybňuje právne posúdenie, podľa ktorého článok 15 ods. 1 počiatočného memoranda stanovuje, že podpísanie dodatkového memoranda znamená finančné záväzky pre Helénsku republiku, ktoré sa líšia od záväzkov tých zmluvných strán, ktoré toto memorandum nepodpísali. Po druhé, keďže Helénska republika odmieta možnosť, že finančné záväzky mohli vzniknúť pred ratifikáciou dodatkového memoranda, a výslovne tvrdí, že Súd prvého stupňa podal nesprávny výklad jeho článku 14, ktorý stanovuje predbežné uplatňovanie tohto memoranda, nevyhnutne spochybňuje aj to, že predbežné uplatňovanie dodatkového memoranda voči jeho signatárom mohlo mať za následok vznik finančných záväzkov voči signatárom dodatkového memoranda, ktorí toto memorandum neratifikovali. Prvý odvolací dôvod preto jednoznačne zahŕňa aj posúdenie Súdu prvého stupňa v bodoch 100 a 101 napadnutého rozsudku. Z toho vyplýva, že keby Súdny dvor vyhlásil prvý odvolací dôvod za dôvodný, malo by to za následok vyhlásenie posúdení Súdu prvého stupňa v bodoch 100 a 101 napadnutého rozsudku za neplatné.

58.

Táto námietka neprípustnosti preto musí byť zamietnutá.

59.

Kľúčovou otázkou v tejto veci je to, či Súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil, že Helénska republika mala dlh voči rozpočtu Spoločenstva, ktorý vyplýval z finančných záväzkov, ktoré vznikli na základe jej plánovanej účasti na projekte Abuja II.

60.

V napadnutom rozsudku Súd prvého stupňa preskúmal existenciu finančných záväzkov na základe znenia počiatočného a dodatkového memoranda, ako aj na základe zásad dobrej viery a ochrany legitímneho očakávania. Súd prvého stupňa okrem toho v bodoch 100 a 101 napadnutého rozsudku rozhodol, že finančný záväzok vznikol na základe článku 15 ods. 1 počiatočného memoranda (vzhľadom na to, že Helénska republika podpísala dodatkové memorandum) a na základe skutočnosti, že podľa článku 14 dodatkového memoranda sa toto memorandum predbežne uplatňovalo od prvého dňa druhého mesiaca po jeho podpísaní.

61.

Helénska republika uvádza, že finančné záväzky sa majú stanoviť výlučne na základe zmluvných podmienok a že na účely určenia existencie akýchkoľvek finančných záväzkov sa nemá zohľadňovať konanie Helénskej republiky. Helénska republika v podstate zastáva názor, že relevantné sú len ustanovenia zmluvy a že finančný záväzok nemohol vzniknúť skôr, než Helénska republika vyjadrila svoj súhlas byť viazaná dodatkovým memorandom, to znamená, skôr, než toto memorandum ratifikovala.

62.

Na úvod možno pripomenúť, ako som už skôr uviedol v súvislosti s prípustnosťou tohto návrhu, že predmetné memorandá boli prijaté na základe ustanovení hlavy V Zmluvy o Európskej únii, ktoré sa týkajú spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky, bežne označovanej ako „druhý pilier“ Európskej únie. Ustanovenia tejto hlavy zakladajú práva a povinnosti, ktoré sa spravujú medzinárodným právom. ( 14 ) To znamená, že memorandá sú, právne povedané, medzinárodnými dohodami, ( 15 ) ktoré, podľa ich preambuly, uzatvorili medzi sebou Európska komisia na jednej strane a určitý počet štátov, vrátane Helénskej republiky, na strane druhej. ( 16 ) Z povahy týchto právnych nástrojov vyplýva, že sa musia vykladať v súlade s normami medzinárodného práva verejného. ( 17 )

63.

Z medzinárodného obyčajového práva, ako je kodifikované ( 18 ) v článku 31 Viedenského dohovoru o zmluvnom práve, v tomto smere vyplýva, že existujú tri základné prvky výkladu zmluvy: i) text; ii) súvislosti a iii) predmet a účel zmluvy.

64.

V prípade predmetných memoránd má na účely určenia finančných záväzkov odstupujúcej strany určite najväčší význam článok 15 ods. 1 počiatočného memoranda. Upravuje účinky odstúpenia partnera z projektu Abuja II. Toto ustanovenie v podstate stanovuje, že ak sa partner rozhodne odstúpiť od projektu Abuja II tým, že nepodpíše dodatkové memorandum, ustanovenia počiatočného memoranda — vrátane finančných záväzkov podľa jeho článkov 12 a 13 — sa naňho prestanú uplatňovať.

65.

Je nesporné, že Helénska republika spochybňuje posúdenie Súdu prvého stupňa uvedené v bode 100 napadnutého rozsudku ( 19 ) tým, že vo svojom návrhu v predmetnej veci uvádza, že právne postavenie štátu, ktorý podpísal, ale neratifikoval dodatkové memorandum, je rovnaké — najmä pokiaľ ide o jeho finančné záväzky — ako právne postavenie štátu, ktorý nikdy nepodpísal dodatkové memorandum.

66.

Toto tvrdenie podľa môjho názoru nemožno prijať.

67.

Po prvé článok 15 ods. 1 počiatočného memoranda výslovne odkazuje na podpísanie dodatkového memoranda, nie na jeho ratifikáciu. To naznačuje, že strany sa dohodli, že v súvislosti s odstúpením strán od projektu Abuja II budú prikladať osobitnú dôležitosť podpísaniu dodatkového memoranda, nie jeho ratifikácii. Tento výber budúcej udalosti ako východiskového bodu na vyvolanie niektorých právnych účinkov je nezávislý od skutočnosti, že dodatkové memorandum môže nadobudnúť platnosť len po jeho ratifikácii.

68.

Nič teda nenaznačuje, že na to, aby ustanovenia o odstúpení stanovené v článku 15 ods. 1 dodatkového memoranda nadobudli právne účinky, je potrebné ratifikovať memorandum o porozumení a toto memorandum musí nadobudnúť platnosť.

69.

Na základe uvedeného bol podľa môjho názoru Súd prvého stupňa oprávnený v bode 100 napadnutého rozsudku vyjadriť záver, že finančné záväzky Helénskej republiky vznikli na základe ustanovení počiatočného memoranda. Už toto podľa mňa stačí na to, aby bol potvrdený rozsudok Súdu prvého stupňa.

70.

Po druhé a zároveň podporne k poslednému uvedenému záveru je dôležité uviesť, že Helénska republika svojím podpisom súhlasila v súlade s článkom 14 dodatkového memoranda, že toto memorandum sa od prvého dňa druhého mesiaca po podpise bude predbežne uplatňovať až do nadobudnutia jeho platnosti po ratifikácii signatármi alebo dovtedy, kým si signatári oznámia svoj úmysel dohodu neratifikovať.

71.

Samotné podpísanie dodatkového memoranda, ako som už skôr poukázal, síce stačí na to, aby článok 15 ods. 1 počiatočného memoranda vyvolal právne účinky, skutočnosť, že dodatkové memorandum sa predbežne uplatňovalo, má však dodatočný význam na účely určenia toho, či Helénska republika bola viazaná finančnými záväzkami už v okamihu, keď odstúpila z projektu Abuja II.

72.

Hoci je medzinárodná dohoda pre signatársky štát v zásade záväzná až po jej ratifikácii, ( 20 ) zmluvné strany sa môžu dohodnúť, že sa do nadobudnutia jej platnosti bude predbežne vykonávať. ( 21 ) Účelom tohto predbežného vykonávania je odradiť signatárov od toho, aby sa akýmkoľvek spôsobom odchýlili od zmluvného režimu prostredníctvom prieťahov alebo neratifikovania zmluvy a donútiť ich znášať náklady vyplývajúce zo zmluvných záväzkov bezprostredne po podpísaní dohody. ( 22 )

73.

Skutočnosť, že sa signatári dodatkového memoranda dohodli, že sa toto memorandum bude predbežne uplatňovať, tak jednoznačne vyjadruje ich vôľu uznať finančné alebo iné účinky, ktoré sú spojené s predbežným uplatňovaním memoranda až dovtedy, kým signatár oznámi ostatným partnerom svoj úmysel toto memorandum neratifikovať.

74.

Na základe uvedeného sa preto domnievam, že v bode 101 napadnutého rozsudku Súd prvého stupňa správne posúdil, že Helénska republika nemohla ignorovať predbežné uplatňovanie a dovolávať sa toho, že memorandum neratifikovala.

75.

Z toho vyplýva, že v bodoch 100 a 101 napadnutého rozsudku mohol Súd prvého stupňa správne rozhodnúť, že existencia finančného záväzku vyplýva z článku 15 ods. 1 počiatočného memoranda a predbežného uplatňovania dodatkového memoranda.

76.

Je preto diskutabilné, či pre výsledok tohto konania o odvolaní je vôbec relevantná skutočnosť, či Súd prvého stupňa nesprávne uplatnil zásady dobrej viery a ochrany legitímneho očakávania v spojení s článkami 12, 13 a 15 počiatočného memoranda o porozumení a článkom 14 dodatkového memoranda o porozumení.

77.

Pre úplnosť možno v každom prípade stručne uviesť, že Súd prvého stupňa sa podľa mňa mohol oprieť o zásadu dobrej viery aj na podporu tvrdenia, že finančný záväzok Helénskej republiky existoval ako dôsledok ratifikácie počiatočného memoranda a podpísania dodatkového memoranda.

78.

Ako Súd prvého stupňa správne uviedol, zásada dobrej viery je pravidlom medzinárodného obyčajového práva, ktorého existencia bola uznaná stálym Medzinárodným súdnym dvorom, zriadeným v rámci Ligy národov. ( 23 ) Táto medzinárodnoprávna zásada je do istej miery ( 24 ) náprotivkom zásady ochrany legitímneho očakávania, ktorá existuje v právom poriadku Spoločenstva. ( 25 )

79.

Na doplnenie možno uviesť, že Medzinárodný súdny dvor dávnejšie rozhodol, že „jednou zo základných zásad, ktorou sa riadi vznik a výkon právnych záväzkov, bez ohľadu na ich zdroj, je zásada dobrej viery.“ ( 26 )

80.

Presnú definíciu ( 27 ) a funkciu zásady dobrej viery však nie je jednoduché vystihnúť. ( 28 ) No jednako sa zdá, že je nesporné, že použitie tejto zásady na zmluvné vzťahy v rámci medzinárodného práva so sebou nesie primerané a nestranné uplatnenie zmluvných ustanovení na konkrétne okolnosti. Zásada dobrej viery je najmä základnou zásadou pre výklad skutkových okolností. ( 29 )

81.

Zdá sa, že pre túto vec prejednávanú Súdnym dvorom je najvýznamnejšie to, že dobrá viera si vyžaduje, aby prejavená vôľa bola v súlade so skutočnou vôľou a vo všeobecnosti aby bola právna skutočnosť v súlade s právnym prejavom (t. j. aby bola v súlade s prejavmi právnych subjektov vyplývajúcimi z ich tvrdení alebo konania). ( 30 ) Zdá sa, že tento účinok zásady dobrej viery sa zhoduje so zásadou „allegans contraria non est audiendus“, všeobecne známou v medzinárodnom práve ako zásada estoppel. ( 31 )

82.

Vzhľadom na rôzne skutočnosti, na základe ktorých Súd prvého stupňa preukázal, že Helénska republika od apríla 1994 do septembra 2000 vyvolávala u ostatných zmluvných strán očakávania, že si želá pokračovať v projekte Abuja II, uvedený súd sa na podporu svojho tvrdenia, že Helénska republika nemohla odstúpiť bez toho, aby nevznikla jej zodpovednosť za výdavky v súvislosti s projektom Abuja II, správne odvolal na zásadu dobrej viery.

83.

Tento záver podporuje — nad rámec uvedeného všeobecného chápania zásady dobrej viery — aj existencia posilnenej povinnosti dobrej viery ( 32 ), ktorú majú členské štáty Európskej únie vo svojich vzájomných vzťahoch a vo vzťahoch s inštitúciami Európskej únie, vyplývajúca z ich členstva v EÚ. ( 33 ) V predmetnej veci mala túto povinnosť Helénska republika vo svojich vzťahoch s Komisiou a partnerskými štátmi v rámci projektu Abuja II.

84.

Z uvedených dôvodov zastávam názor, že prvý odvolací dôvod je nedôvodný.

85.

Vzhľadom na to, že sa domnievam, že finančné záväzky Helénskej republiky vznikli na základe ustanovení počiatočného a dodatkového memoranda, pre výsledok tohto konania o odvolaní sa zdá byť irelevantné, či Súd prvého stupňa správne rozhodol, že tieto finančné záväzky vznikli aj z implicitnej dohody uzatvorenej na stretnutí 24. februára 2007.

86.

Druhý odvolací dôvod je preto neúčinný a mal by byť zamietnutý.

87.

Z vyššie uvedených úvah vyplýva, že odvolanie musí byť zamietnuté v celom rozsahu.

88.

Podľa článku 69 ods. 2 rokovacieho poriadku uplatniteľného na konanie o odvolaní na základe článku 118 toho istého rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže Komisia navrhla zaviazať Helénesku republiku na náhradu trov konania a Helénska republika nemala úspech vo svojich dôvodoch, je opodstatnené zaviazať ju na náhradu trov konania.

89.

Na základe vyššie uvedených dôvodov navrhujem, aby Súdny dvor: