Vec T-109/06

Vodafone España, SA, a Vodafone Group plc

proti

Komisii Európskych spoločenstiev

„Žaloba o neplatnosť — Smernica 2002/21/ES — List obsahujúci pripomienky Komisie — Článok 7 smernice 2002/21 — Akt, ktorý nie je možné napadnúť žalobou — Nedostatok priamej dotknutosti — Neprípustnosť“

Uznesenie Súdu prvého stupňa (piata komora) z 12. decembra 2007   II - 5155

Abstrakt uznesenia

1. Žaloba o neplatnosť – Akty, ktoré možno napadnúť žalobou – Pojem – Akty so záväznými právnymi účinkami

   [Článok 230 ES; smernica Európskeho parlamentu a Rady 2002/21, článok 7 ods. 2 až 5, článok 8 ods. 3 písm. d) a článok 16 ods. 4]

2. Žaloba o neplatnosť – Akty, ktoré možno napadnúť žalobou

   (Článok 230 ES; smernica Európskeho parlamentu a Rady 2002/21, článok 7 ods. 3 a 4)

3. Žaloba o neplatnosť – Fyzické alebo právnické osoby – Akty, ktoré sa ich priamo a osobne týkajú – Priama dotknutosť – Kritériá

   (Článok 230 štvrtý odsek ES; smernica Európskeho parlamentu a Rady 2002/21, článok 7 ods. 3 a 5)

1.  Aktmi a rozhodnutiami, ktoré môžu byť predmetom žaloby o neplatnosť v zmysle článku 230 ES, sú bez ohľadu na formu, v ktorej sú tieto akty alebo rozhodnutia vydané, opatrenia, ktoré vyvolávajú záväzné právne účinky spôsobilé zasiahnuť záujmy žalobcu tým, že podstatným spôsobom menia jeho právnu situáciu.

   Nie je to prípad listu obsahujúceho pripomienky týkajúce sa návrhu vnútroštátneho opatrenia, ktorý zaslala Komisia národnému regulačnému orgánu (NRO) podľa článku 7 ods. 3 smernice 2002/21 o spoločnom regulačnom rámci pre elektronické komunikačné siete a služby.

   Po prvé, aj keď je na jednej strane pravdou, že smernica 2002/21 priznáva Komisii významnú úlohu v rámci postupov, ktoré majú za cieľ zabezpečenie harmonizovaného uplatňovania regulačného rámca v celom Spoločenstve, napriek tomu platí, že v súlade s článkom 7 ods. 2 a článkom 8 ods. 3 písm. d) tejto smernice, NRO transparentným spôsobom zabezpečujú jednotné uplatňovanie regulačného rámca v celom Spoločenstve prostredníctvom vzájomnej spolupráce a spolupráce s Komisiou. NRO majú teda rovnako kľúčovú zodpovednosť za zabezpečenie jednotného uplatňovania regulačného rámca v Spoločenstve na základe spolupráce s Komisiou a ostatnými NRO. Na druhej strane článok 7 ods. 5 smernice 2002/21 nestanovuje žiadnu prevahu pripomienok Komisie vo vzťahu k pripomienkam, ktoré vyjadrili ostatné NRO. Preto v prípade, ak si pripomienky NRO a Komisie odporujú, oznamujúci NRO by neporušil uvedený článok 7 ods. 5, ak by po pozornom preskúmaní rôznych pripomienok postupoval podľa prístupu, ktorý navrhol iný NRO, a nie prístup, ktorý navrhla Komisia.

   Po druhé skutočnosť, že Komisia môže za okolností uvedených v článku 7 ods. 4 smernice 2002/21 začať druhú fázu postupu, ktorá môže viesť k rozhodnutiu veta, však neznamená, že list obsahujúci pripomienky Komisie podľa článku 7 ods. 3 uvedenej smernice udeľuje príslušnému NRO právo prijať zamýšľané vnútroštátne opatrenie. Článok 16 ods. 4 smernice 2002/21 totiž príslušnému NRO priamo umožňuje prijať predmetné opatrenie v rozsahu, v akom stanovuje, že NRO, ktorý zistí, že na trhu nie je efektívna hospodárska súťaž, určí podniky s významným vplyvom na danom trhu a takýmto podnikom uloží primerané špecifické regulačné povinnosti.

   Po tretie vzhľadom na poradnú úlohu Komisie a ostatných NRO v rámci postupu podľa článku 7 ods. 3 smernice 2002/21 list obsahujúci pripomienky Komisie podľa uvedeného ustanovenia je prípravným aktom Spoločenstva v rámci postupu, ktorý vedie k prijatiu vnútroštátneho opatrenia príslušným NRO, pričom takéto akty nemôžu byť predmetom samostatnej žaloby o neplatnosť.

   (pozri body 69, 92, 93, 95 – 97)

2.  Aj keď účinný výkon práva veta stanovený článkom 7 ods. 4 smernice 2002/21 o spoločnom regulačnom rámci pre elektronické komunikačné siete a služby spôsobuje záväzné právne účinky v rozsahu, v akom predmetný národný regulačný úrad (NRO) už nie je oprávnený prijať zamýšľané opatrenie, neuplatnenie práva veta možno považovať za neprijatie rozhodnutia, ktoré nespôsobuje žiaden záväzný právny účinok. Z toho vyplýva, že ak sa Komisia obmedzuje na predloženie pripomienok v súlade s článkom 7 ods. 3 uvedenej smernice a neuplatní svoje právo veta stanovené v uvedenom článku 7 ods. 4, zásah Komisie zostáva bez záväzných právnych účinkov. Ak NRO rozhodne prijať vnútroštátne opatrenie, záväzné právne účinky vyplývajúce z tohto opatrenia sú pripísateľné príslušnému NRO a nie pripomienkam Komisie alebo nezačatiu postupu podľa článku 7 ods. 4.

   (pozri body 105, 106)

3.  Fyzická alebo právnická osoba je priamo dotknutá aktom Spoločenstva v zmysle článku 230 ES štvrtého odseku ES, ak má akt priame účinky na právne postavenie dotknutej osoby, pričom platí úplne automaticky a vyplýva za samotného práva Spoločenstva bez potreby vydať ďalšie predpisy na jeho vykonanie. Tak je to najmä v prípade, keď možnosť adresátov aktu nevyhovieť tomuto aktu je čisto teoretická, pričom o ich vôli vyvodiť právne následky v súlade s ním nie je žiadna pochybnosť.

   Nie je to však prípad listu obsahujúceho pripomienky týkajúce sa návrhu vnútroštátneho opatrenia, ktorý zaslala Komisia národnému regulačnému orgánu (NRO) podľa článku 7 ods. 3 smernice 2002/21 o spoločnom regulačnom rámci pre elektronické komunikačné siete a služby, vzhľadom na ústrednú úlohu, ktorú vykonávajú NRO na účely dosiahnutia cieľov uvedenej smernice. Postup uvedeného ustanovenia totiž predstavuje postup konzultácie a spolupráce medzi NRO a Komisiou, v rámci ktorého nielen Komisia, ale aj ostatné NRO môžu v súlade s týmto ustanovením predložiť pripomienky k oznámenému návrhu opatrenia. Aj keď v súlade s článkom 7 ods. 5 smernice 2002/21 musí NRO zohľadniť „v čo najväčšej miere pripomienky ostatných [NRO] a Komisie“, má k dispozícii mieru voľnej úvahy na určenie obsahu konečného opatrenia, takže akt Spoločenstva, ktorý je založený na uvedenom článku 7 ods. 3, nemožno považovať za akt, ktorý bezprostredne ovplyvňuje právnu situáciu dotknutých podnikov.

   (pozri body 158 – 160)