Vec C-487/06 P

British Aggregates Association

proti

Komisii Európskych spoločenstiev

„Odvolanie — Štátna pomoc — Environmentálna daň z kameniva v Spojenom kráľovstve“

Návrhy prednesené 17. júla 2008 — generálny advokát P. Mengozzi   I ‐ 10521

Rozsudok Súdneho dvora (tretia komora) z 22. decembra 2008   I ‐ 10555

Abstrakt rozsudku

1. Žaloba o neplatnosť – Fyzické alebo právnické osoby – Akty, ktoré sa ich priamo a osobne týkajú

   (Článok 88 ods. 2 a 3 ES a článok 230 štvrtý odsek ES)

2. Žaloba o neplatnosť – Fyzické alebo právnické osoby – Akty, ktoré sa ich priamo a osobne týkajú

   (Článok 88 ES a článok 230 štvrtý odsek ES)

3. Pomoc poskytovaná štátmi – Pojem – Selektívna povaha opatrenia – Ekodaň zaťažujúca uvádzanie kameniva na trh

   (Článok 87 ods.1 ES)

4. Pomoc poskytovaná štátmi – Pojem – Právna povaha – Výklad na základe objektívnych kritérií – Súdne preskúmanie

   (Článok 87 ods. 1 ES)

5. Odvolanie – Dôvody – Zopakovanie dôvodov a tvrdení predložených Súdu prvého stupňa – Neprípustnosť – Spochybnenie výkladu alebo uplatnenia práva Spoločenstva Súdom prvého stupňa – Prípustnosť

   [Článok 225 ES; Štatút Súdneho dvora, článok 58 prvý odsek; Rokovací poriadok Súdneho dvora, článok 112 ods. 1 písm. c)]

6. Žaloba o neplatnosť – Právomoc súdu Spoločenstva – Výklad odôvodnenia správneho aktu – Obmedzenia

   (Články 230 ES a 231 ES)

1.  V rámci konania o preskúmaní štátnej pomoci upraveného článkom 88 ES treba rozlišovať medzi predbežnou fázou zisťovania pomoci podľa článku 88 ods. 3 ES, ktorá slúži len na to, aby si Komisia mohla urobiť prvý názor o čiastočnej alebo úplnej zlučiteľnosti predmetnej pomoci, a fázou zisťovania pomoci podľa článku 88 ods. 2 ES. Len v tejto poslednej uvedenej fáze, ktorá má Komisii umožniť získať úplné informácie o všetkých údajoch veci, upravuje Zmluva povinnosť Komisie poskytnúť účastníkom možnosť predložiť svoje pripomienky.

   Pokiaľ Komisia bez začatia zisťovania podľa článku 88 ods. 2 ES konštatovala rozhodnutím založeným na odseku 3 tohto článku, že pomoc je zlučiteľná so spoločným trhom, osoby, v ktorých prospech je táto procesná záruka stanovená, môžu presadiť jej dodržanie, len keď majú možnosť toto rozhodnutie napadnúť na súde Spoločenstva. Z týchto dôvodov vyhlasuje súd Spoločenstva žalobu o zrušenie takéhoto rozhodnutia podanú dotknutou osobou v zmysle článku 88 ods. 2 ES za prípustnú, keď chce žalobca podaním žaloby zachovať svoje procesné práva, ktoré má podľa posledného uvedeného ustanovenia. Dotknutými osobami v zmysle článku 88 ods. 2 ES, ktoré môžu podľa článku 230 štvrtého odseku ES podať žaloby o neplatnosť, sú osoby, podniky alebo združenia, ktorých záujmy môžu byť dotknuté poskytnutím pomoci vo svojich záujmoch, t. j. najmä podniky konkurujúce príjemcom tejto pomoci a obchodné združenia.

   Ak však žalobca spochybňuje dôvodnosť rozhodnutia, ktorým bola posúdená táto pomoc, samotná skutočnosť, že sa môže považovať za „dotknutú osobu“ v zmysle článku 88 ods. 2 ES, nemôže stačiť na uznanie prípustnosti žaloby. Žalobca teda musí dokázať, bez ohľadu na to, či má opatrenie pomoci individuálnu alebo všeobecnú povahu, že má osobitné postavenie, to znamená, že rozhodnutie sa ho dotýka na základe jeho určitých osobitných vlastností alebo na základe okolnosti, ktorá ho charakterizuje vo vzťahu k akejkoľvek inej osobe a tým ich individualizuje obdobným spôsobom ako osobu, ktorej je rozhodnutie určené. Je to tak najmä vtedy, ak je žalobcovo postavenie na trhu podstatne ovplyvnené pomocou, ktorá je predmetom sporného rozhodnutia. Skutočnosť, že akt má všeobecný charakter v tom, že sa vo všeobecnosti uplatní na zúčastnené hospodárske subjekty, nevylučuje, že by sa mohol osobne týkať niektorých z nich.

   Platí, že žaloba podaná združením podnikov, ktoré koná v mene jedného alebo viacerých svojich členov oprávnených podať prípustnú žalobu, je prípustná, pričom spochybňuje dôvodnosť rozhodnutia Komisie nevzniesť námietky, prijatého v konaní o predbežnom zisťovaní vzhľadom na štátne opatrenie, pokiaľ toto opatrenie môže podstatne ovplyvniť postavenie aspoň jedného z členov združenia na trhu.

   (pozri body 26 — 30, 32, 33, 35, 39, 55)

2.  Samotná okolnosť, že rozhodnutie Komisie, ktorým bola pomoc vyhlásená za zlučiteľnú so spoločným trhom, môže mať určitý vplyv na súťažné vzťahy na relevantnom trhu a že podnik sa nachádza v súťažnom vzťahu s podnikom, ktorý mal z tohto aktu prospech, nemôže v nijakom prípade stačiť na to, aby mohol byť daný podnik považovaný za osobne dotknutý týmto aktom. Podnik sa teda nemôže odvolávať iba na svoje postavenie ako konkurenta vo vzťahu k podniku príjemcovi, ale okrem toho musí preukázať, že sa nachádza v situácii, ktorá ho individualizuje obdobným spôsobom ako adresáta rozhodnutia.

   V tomto ohľade poskytnutie pomoci môže narušiť konkurenčné postavenie subjektu, a to najmä spôsobením ušlého zisku alebo menej priaznivého vývoja, ako by bol v prípade neexistencie takej pomoci. Aj intenzita takého narušenia môže byť rozdielna, v závislosti od viacerých faktorov, akými sú najmä štruktúra dotknutého trhu alebo povaha dotknutej pomoci. Preukázanie podstatného narušenia postavenia konkurenta na trhu nemôže byť teda obmedzené len na prítomnosť určitých skutočností svedčiacich o znížení jeho obchodnej alebo finančnej výkonnosti.

   (pozri body 47, 48, 53)

3.  Na účely posúdenia selektívnosti určitého štátneho opatrenia je potrebné skúmať, či v rámci daného právneho režimu predstavuje toto opatrenie zvýhodnenie istých podnikov oproti iným, ktoré sa nachádzajú v porovnateľnej skutkovej a právnej situácii. Pojem štátna pomoc však nezahŕňa opatrenia zavádzajúce rozlišovanie medzi podnikmi v oblasti daňového zaťaženia, pokiaľ toto rozlišovanie vyplýva z povahy alebo zo štruktúry systému dotknutého zaťaženia. Okrem toho, cieľ sledovaný štátnymi zásahmi sám osebe nestačí na to, aby tieto zásahy neboli kvalifikované ako „pomoc“ v zmysle článku 87 ES. Článok 87 ods. 1 ES totiž nerozlišuje podľa dôvodov alebo cieľov štátnych zásahov, ale definuje ich podľa ich účinkov.

   V dôsledku toho Súd prvého stupňa porušuje toto ustanovenie, ak dospeje k záveru, že členské štáty môžu pri zvažovaní prítomných záujmov vymedziť svoje priority pri ochrane životného prostredia a následne určiť tovary alebo služby, ktoré budú podliehať ekodani, takže okolnosť, že takáto daň sa nevzťahuje na všetky podobné činnosti s porovnateľným vplyvom na životné prostredie, neznamená, že podobné činnosti, ktoré nepodliehajú uvedenej ekodani, sú selektívne zvýhodnené. Takýto prístup, ktorý je založený na tom, že zohľadňuje len sledovaný cieľ ochrany životného prostredia, a priori vylučuje akúkoľvek možnosť kvalifikovať ako selektívnu výhodu vyňatie z daňovej povinnosti priznané subjektom, ktoré sa nachádzajú v situácii porovnateľnej z hľadiska sledovaného cieľa, a to bez ohľadu na účinky predmetného daňového opatrenia.

   Hoci ochrana životného prostredia je jedným zo základných cieľov Spoločenstva, potreba zohľadniť požiadavky týkajúce sa uvedenej ochrany však neodôvodňuje vylúčenie selektívnych opatrení, ani takých špecifických, ako sú ekodane, z pôsobnosti článku 87 ods. 1 ES, keďže ciele ochrany životného prostredia možno v každom prípade užitočne zohľadniť pri posudzovaní zlučiteľnosti opatrenia pomoci so spoločným trhom podľa článku 87 ods. 3 ES.

   (pozri body 82 — 87, 91, 92)

4.  Pojem štátna pomoc, ktorý je definovaný v Zmluve, má právnu povahu a musí sa vykladať na základe objektívnych skutočností. Z tohto dôvodu musí súd Spoločenstva v zásade a s ohľadom tak na konkrétne okolnosti sporu, o ktorom rozhoduje, ako aj na technickú povahu alebo zložitosť hodnotení uskutočnených Komisiou vykonávať celkové preskúmanie, pokiaľ ide o otázku, či opatrenie patrí do pôsobnosti článku 87 ods. 1 ES. Nič totiž neodôvodňuje, aby Komisia disponovala pri prijímaní rozhodnutia podľa článku 88 ods. 3 ES „širokou mierou voľnej úvahy“ vo vzťahu ku kvalifikácii opatrenia ako „štátnej pomoci“ v zmysle článku 87 ods. 1 ES, z ktorej by vyplývalo, že súdne preskúmanie posúdení Komisie v zásade nemusí byť úplné. Platí to o to viac, pokiaľ Komisia nemôže po úvodnom preskúmaní v rámci konania podľa článku 88 ods. 3 ES dospieť k presvedčeniu, že predmetné štátne opatrenie buď nie je pomocou v zmysle článku 87 ods. 1 ES, alebo ak aj je kvalifikované ako pomoc, je zlučiteľné so Zmluvou, alebo ak jej toto konanie neumožnilo prekonať všetky ťažkosti, ktoré vznikli pri posúdení zlučiteľnosti skúmaného opatrenia, je táto inštitúcia povinná začať konanie podľa článku 88 ods. 2 ES, pričom „v tomto ohľade nedisponuje voľnou úvahou“. Okrem toho, hoci je pravda, že súdne preskúmanie je obmedzené, čo sa týka otázky, či určité opatrenie patrí alebo nepatrí do pôsobnosti článku 87 ods. 1 ES, v prípade, keď posúdenia uskutočnené Komisiou sú technickej povahy alebo sa vyznačujú zložitosťou, je potrebné, aby to Súd prvého stupňa konštatoval v prejednávanej veci.

   (pozri body 111 — 114, 185, 186)

5.  Na základe článku 225 ES, článku 58 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora a článku 112 ods. 1 písm. c) Rokovacieho poriadku Súdneho dvora nezodpovedá požiadavkám odôvodnenia také odvolanie, ktoré sa obmedzuje na zopakovanie alebo doslovné citovanie žalobných dôvodov a tvrdení uvedených pred Súdom prvého stupňa vrátane tých, ktoré sa zakladali na skutočnostiach, ktoré tento súd výslovne odmietol. Také odvolanie je totiž v skutočnosti jednoducho návrhom smerujúcim k opätovnému preskúmaniu žaloby podanej na Súd prvého stupňa, čo je vyňaté z právomoci Súdneho dvora.

   Pokiaľ však odvolateľ spochybňuje výklad alebo uplatnenie práva Spoločenstva vykonané Súdom prvého stupňa, môžu sa právne otázky skúmané na prvom stupni nanovo prejednať v rámci odvolania. Ak by totiž odvolateľ nemohol založiť svoje odvolanie na dôvodoch a tvrdeniach už použitých pred Súdom prvého stupňa, stratilo by odvolacie konanie čiastočne svoj zmysel.

   (pozri body 122, 123)

6.  V rámci preskúmania zákonnosti upraveného v článku 230 ES majú Súdny dvor a Súd prvého stupňa právomoc rozhodnúť o žalobách podávaných z dôvodu nedostatku právomoci, porušenia podstatných procesných predpisov, porušenia Zmluvy alebo akéhokoľvek právneho pravidla týkajúceho sa uplatňovania alebo zneužitia právomocí. Článok 231 ES stanovuje, že ak je žaloba opodstatnená, vyhlási sa napadnutý akt za neplatný. Súdny dvor a Súd prvého stupňa teda v nijakom prípade nemôžu nahradiť odôvodnenie autora napadnutého aktu svojím vlastným odôvodnením.

   Hoci konanie o žalobe o neplatnosť môže viesť Súd prvého stupňa k výkladu odôvodnenia napadnutého aktu odlišujúcemu sa od výkladu jeho autorom, dokonca za určitých podmienok k odmietnutiu formálneho odôvodnenia tohto autora, Súd prvého stupňa tak nemôže urobiť v prípade, ak to neodôvodňuje žiaden vecný dôkaz.

   Súd prvého stupňa teda poskytne nesprávny výklad, pokiaľ nahradí výklad vyplývajúci priamo zo sporného rozhodnutia svojím vlastným výkladom, hoci to neodôvodňuje žiaden vecný dôkaz.

   (pozri body 141, 142, 144)