—

Danske Slagterier, v zastúpení: R. Karpenstein, Rechtsanwalt,

—

nemecká vláda, v zastúpení: M. Lumma a C. Blaschke, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci L. Giesberts, Rechtsanwalt,

—

česká vláda, v zastúpení: T. Boček, splnomocnený zástupca,

—

grécka vláda, v zastúpení: V. Kontolaimos, S. Charitaki a S. Papaioannou, splnomocnení zástupcovia,

—

francúzska vláda, v zastúpení: G. de Bergues a A.-L. During, splnomocnení zástupcovia,

—

talianska vláda, v zastúpení: I. M. Braguglia, splnomocnený zástupca, za právnej pomoci W. Ferrante, avvocato dello Stato,

—

poľská vláda, v zastúpení: E. Ośniecka-Tamecka a P. Kucharski, advokát, splnomocnení zástupcovia,

—

vláda Spojeného kráľovstva, v zastúpení: S. Lee, barrister,

—

Komisia Európskych spoločenstiev, v zastúpení: F. Erlbacher a H. Krämer, splnomocnení zástupcovia,

1

Predmetom návrhu na začatie prejudiciálneho konania je výklad článku 5 ods. 1 písm. o) a článku 6 ods. 1 písm. b) bodu iii) smernice Rady 64/433/EHS z 26. júna 1964 o zdravotných problémoch, ktoré ovplyvňujú obchod s čerstvým mäsom v rámci spoločenstva (Ú. v. ES 1964, 121, s. 2012; Mim. vyd. 3/001, s. 34) zmenenej a doplnenej smernicou Rady 91/497/EHS z (Ú. v. ES L 268, s. 69; Mim. vyd. 03/012, s. 72, ďalej len „smernica 64/433“), článku 5 ods. 1, článkov 7 a 8 smernice Rady 89/662/EHS z o veterinárnych kontrolách v obchode vnútri spoločenstva s cieľom dobudovania vnútorného trhu (Ú. v. ES L 395, s. 13; Mim. vyd. 03/009, s. 214), ako aj článku 28 ES.

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi Danske Slagterier a Spolkovou republikou Nemecko o náhradu škody.

3

Článok 5 ods. 1 smernice 64/433 stanovuje:

„1.   Členské štáty zabezpečia, aby úradný veterinárny lekár vyhlásil za nevhodné na ľudskú spotrebu:

…

4

Článok 6 ods. 1 uvedenej smernice uvádza, že:

„Členské štáty zabezpečia, aby:

…

…“

5

Ustanovenia smernice 64/443 mali byť prebraté do vnútroštátneho práva pred 1. januárom 1993.

6

Článok 5 ods.1 smernice 89/662 stanovuje:

„Členské štáty miesta určenia zavedú do platnosti tieto opatrenia:

…“

7

Článok 7 ods. 1 tejto smernice uvádza:

„Ak pri kontrole na mieste určenia zásielky alebo počas prepravy príslušné úrady členského štátu zistia:

…

…“

8

Nakoniec článok 8 smernice 89/662 stanovuje:

„1.   V prípadoch uvedených v článku 7 sa príslušný úrad členského štátu určenia okamžite skontaktuje s príslušnými úradmi vývozného členského štátu. Úrady tohto členského štátu prijmú všetky nevyhnutné opatrenia a oznámia príslušnému úradu prvého členského štátu povahu vykonaných kontrol, aké sa prijali rozhodnutia a dôvody pre tieto rozhodnutia.

…

2.   …

Rozhodnutia prijaté príslušným úradom členskej krajiny miesta určenia a dôvody pre tieto rozhodnutia sa oznámia odosielateľovi alebo jeho zástupcovi a tiež príslušnému úradu členskej krajiny pôvodu.

Ak vývozca alebo jeho zástupca o to požiada, toto rozhodnutie a dôvody sa mu oznámia písomne s podrobnosťami o práve na odvolanie, ktoré mu poskytuje platná legislatíva členského štátu určenia, a s podrobnosťami o postupe a príslušnom časovom limite.

…“

9

Podľa znenia § 839 nemeckého občianskeho zákonníka v znení účinnom k 31. decembru 2001 (Bürgerliches Gesetzbuch, ďalej len „BGB“):

„1.   Ak úradník úmyselne alebo z nedbanlivosti poruší svoje úradné povinnosti voči tretej osobe, je povinný tejto tretej osobe nahradiť tým spôsobené škody. V prípade porušenia z nedbanlivosti si voči nemu možno uplatňovať nároky iba vtedy, ak poškodená osoba nemôže dosiahnuť náhradu škody inak.

2.   Ak úradník v prípade rozsudku v právnej veci poruší svoje služobné povinnosti, je za vzniknutú škodu zodpovedný iba vtedy, ak je toto porušenie trestným činom. Toto ustanovenie sa nepoužije na odmietnutie výkonu úradných povinností a na prieťahy spôsobené úradníkom, ktoré sú v rozpore so služobnými povinnosťami.

3.   Povinnosť nahradiť škodu nevzniká, ak poškodený úmyselne alebo z nedbanlivosti nepredišiel vzniku škody využitím opravného prostriedku.“

10

§ 852 BGB stanovuje:

„1.   Právo na náhradu škody z protiprávneho úkonu sa premlčí po uplynutí troch rokov odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode a o tom, kto je za ňu zodpovedný, bez ohľadu na túto znalosť sa toto právo premlčí po uplynutí tridsiatich rokov odo dňa, keď bol urobený takýto úkon.

2.   Plynutie premlčacej lehoty je prerušené počas rokovaní o náhrade škody medzi oprávneným a povinným, a to až do dňa, keď jedna zo strán odmietne v rokovaniach pokračovať.

3.   Ak na základe svojho protiprávneho konania povinný dosiahol obohatenie na úkor poškodeného, je povinný aj po uplynutí premlčacej lehoty práva na náhradu škody toto obohatenie vydať podľa ustanovení o vydaní bezdôvodného obohatenia.“

11

Danske Slagterier, zväz dánskych spoločností, ktoré prevádzkujú bitúnky, organizovaných vo forme družstva a chovateľov ošípaných, konajúci na základe splnomocnenia, ktoré mu udelili jej členovia, sa domáha od Spolkovej republiky Nemecko náhrady škody, ktorá jeho členom vznikla v dôsledku porušenia práva Spoločenstva. Vytýka jej, že v rozpore s právom Spoločenstva uložila v období od roku 1993 do roku 1999 zákaz dovozu mäsa z nekastrovaných samcov ošípaných. Podľa jeho názoru tento zákaz spôsobil spoločnostiam, ktoré prevádzkujú bitúnky, a chovateľom ošípaných počas predmetného obdobia škodu vo výške minimálne 280 miliónov DEM.

12

V Dánsku boli začiatkom deväťdesiatych rokov nekastrované samce ošípaných chované ako jatočné zvieratá v rámci projektu nazvaného „Male-Pig-Projekt“. S týmto typom chovu, ktorý je zaujímavý z hospodárskeho hľadiska, je však spojené riziko, že ich mäso bude vydávať pri zohriatí výrazný pohlavný pach. Podľa dánskych vedcov tento výrazný pach možno zistiť už počas porážky na základe merania skatolu (3-metylindol) v črevách. Preto v Dánsku všetky zariadenia, kde sa uskutočňuje porážka, boli vybavené zariadeniami na meranie skatolu, aby sa umožnilo zistenie a vyradenie mäsa postihnutého predmetným pachom. V danom čase sa však Spolková republika Nemecko domnievala, že predmetný pach bol spôsobený hormónom androstenonom, ktorého tvorba môže byť odstránená kastráciou vykonanou v prvotnom štádiu, a že obsah skatolu posudzovaný izolovane nemôže byť sám osebe dôveryhodnou metódou na zistenie pohlavného pachu.

13

V januári 1993 Spolková republika Nemecko informovala najvyššie veterinárne úrady členských štátov, že pravidlá, ktoré stanovuje článok 6 ods. 1 písm. b) smernice 64/433, boli prebraté do vnútroštátneho práva tak, že nezávisle od hranice hmotnosti bola stanovená maximálna hodnota 0,5 µg/g androstenonu. Pri jej prekročení totiž mäso vydáva výrazný pohlavný pach, a teda je nevhodné na ľudskú spotrebu. V tejto súvislosti zdôraznila, že iba imunoenzymatický test profesora Clausa bol uznaný za osobitnú metódu, ktorá umožňuje identifikovať androstenon, a že mäso z nekastrovaných samcov ošípaných, ktoré prekračuje spomínanú hranicu, nemôže byť dovážané do Nemecka ako čerstvé mäso.

14

Takto skontrolovali príslušné nemecké orgány mnohé dodávky bravčového mäsa z Dánska a odmietli ich z dôvodu prekročenia maximálnej hodnoty androstenonu. Ďalej chovatelia ošípaných a spoločnosti prevádzkujúce bitúnky, ktorí takmer zastavili chov kastrovaných samcov ošípaných, museli odznova začať s chovom, aby neohrozili vývoz do Nemecka. Danske Slagterier tvrdí, že ak vyvážané bravčové mäso malo svoj pôvod, tak ako to určuje Male-Pig-Projekt, v nekastrovaných samcoch ošípaných, potom bolo možné dosiahnuť úsporu na nákladoch vo výške prinajmenšom 280 miliónov DEM.

15

Landgericht v Bonne, na ktorý podal Danske Slagterier 6. decembra 1999 žalobu o náhradu škody proti Spolkovej republike Nemecko, rozhodol tak, že táto žaloba je dôvodná pre obdobie od , a zamietol ju z dôvodu premlčania v časti týkajúcej sa návrhu na náhradu škody, ktorá vznikla pred týmto dňom. Oberlandesgericht v Kolíne ako odvolací súd návrhu vyhovel v celom rozsahu, keďže ho považoval za dôvodný. Na základe opravného prostriedku „Revision“ podaného na Bundesgerichtshof sa Spolková republika Nemecko domáha zamietnutia uvedeného návrhu, a to v celom rozsahu.

16

Ďalej svojím rozsudkom z 12. novembra 1998, Komisia/Nemecko (C-102/96, Zb. s. I-6871), Súdny dvor určil, že Spolková republika Nemecko si nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú z článku 5 ods. 1 písm. o) a článku 6 ods. 1 písm. b) smernice 64/433, ako aj z článku 5 ods. 1 a článkov 7 a 8 smernice 89/662, tým, že na jednej strane uložila povinnosť označiť a tepelne ošetriť jatočné mäso nekastrovaných samcov ošípaných nezávisle od hranice hmotnosti, ktoré vykazuje koncentráciu androstenonu vyššiu ako 0,5 µg/g, zistenú prostredníctvom modifikovaného imunoenzymatického testu profesora Clausa, a na druhej strane tým, že sa domnieva, že v prípade prekročenia maximálnej hodnoty 0,5 µg/g mäso vydáva výrazný pohlavný pach, v dôsledku čoho je nevhodné na ľudskú spotrebu.

17

Za týchto okolností Bundesgerichtshof rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

18

Dvoma prvými otázkami, ktoré treba skúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či ustanovenia článku 5 ods. 1 písm. o) a článku 6 ods. 1 písm. b) bodu iii) smernice 64/443, ako aj článku 5 ods. 1 a článkov 7 a 8 smernice 89/622 priznávajú výrobcom a subjektom, ktorí obchodujú s bravčovým mäsom, právnu pozíciu, ktorá pri nesprávnom prebratí alebo uplatnení smerníc môže založiť nárok na náhradu škody v dôsledku zodpovednosti členského štátu za porušenie práva Spoločenstva, a či sa za týchto okolností môžu odvolávať na porušenie článku 28 ES pri odôvodňovaní vzniku nároku v dôsledku tejto zodpovednosti štátu.

19

V tejto súvislosti treba na úvod pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry zásada zodpovednosti štátu za škody spôsobené jednotlivcom porušeniami práva Spoločenstva, ktoré sú mu pripísateľné, je súčasťou systému Zmluvy ES (rozsudky z 19. novembra 1991, Francovich a i., C-6/90 a C-9/90, Zb. s. I-5357 bod 35; z , Brasserie du pêcheur a Factortame, C-46/93 a C-48/93, Zb. s. I-1029, bod 31; z , Hedley Lomas, C-5/94, Zb. s. I-2553, bod 24, ako aj z , Dillenkofer a i., C-178/94, C-179/94 a C-188/94 až C-190/94, Zb. s. I-4845, bod 20).

20

Súdny dvor rozhodol tak, že poškodení jednotlivci majú právo na náhradu, keď sú splnené tri predpoklady, to znamená, že porušená právna norma Spoločenstva má za cieľ priznať jednotlivcom práva, že porušenie je dostatočne závažné a že medzi týmto porušením a škodou spôsobenou jednotlivcom existuje priama príčinná súvislosť (pozri rozsudky Brasserie du pêcheur a Factortame, už citovaný, bod 51; Hedley Lomas, už citovaný, bod 25, ako aj Dillenkofer a i., už citovaný, bod 21).

21

Pokiaľ ide o prvý predpoklad, Súdny dvor mal príležitosť skúmať zodpovednosť členských štátov za porušenie práva Spoločenstva v prípade neprebratia smerníc, ktoré majú za cieľ uskutočnenie vnútorného trhu (pozri najmä rozsudky Francovich a i., už citovaný, ako aj Dillenkofer a i., už citovaný). Na rozdiel od právnych vecí, o ktorých sa rozhodlo týmito dvoma už citovanými rozsudkami, keď iba sekundárne právo vytvorilo právny rámec priznávajúci jednotlivcom práva, táto vec sama sa však zameriava na prípad, keď účastník konania vo veci samej, to znamená Danske Slagterier, tvrdí, že článok 28 ES mu už priznáva práva, ktorých sa domáha.

22

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že je nepochybné, že článok 28 ES má priamy účinok tým, že priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi, a že porušenie tohto ustanovenia môže založiť nárok na náhradu škody (rozsudok Brasserie du pêcheur a Factortame, už citovaný, bod 23).

23

Danske Slagterier tiež uvádza ustanovenia smerníc 64/433 a 89/662. Ako vyplýva z názvu a prvého odôvodnenia smernice 89/662, táto smernica bola prijatá s cieľom dobudovať vnútorný trh, rovnako aj smernica 91/497, ktorá mení a dopĺňa smernicu 64/433, tak ako spresňuje jej tretie odôvodnenie. Voľný pohyb tovarov je teda jedným z cieľov týchto smerníc, ktoré prostredníctvom odstránenia rôznorodostí, ktoré existujú medzi členskými štátmi v oblasti zdravotných predpisov pre čerstvé mäso, sa zacieľujú na podporu obchodu v rámci Spoločenstva. Právo, ktoré priznáva článok 28 ES, takto spresňujú a konkretizujú uvedené smernice.

24

Pokiaľ ide o obsah smerníc 64/433 a 89/662, treba zdôrazniť, že upravujú najmä zdravotné kontroly a označovanie čerstvého mäsa vyrobeného v jednom členskom štáte a dodaného do iného členského štátu. Tak ako vyplýva najmä z článku 7 ods. 1 písm. b) smernice 89/662, členské štáty môžu brániť dovozu čerstvého mäsa len vtedy, keď tovar nezodpovedá podmienkam, ktoré určujú smernice Spoločenstva, alebo za určitých veľmi osobitých okolností, napríklad počas epidémií. Zákaz brániť dovozu uložený členským štátom zakladá jednotlivcom právo obchodovať s čerstvým mäsom v inom členskom štáte v súlade s požiadavkami Spoločenstva.

25

Ďalej zo spojených ustanovení smerníc 64/433 a 89/662 vyplýva, že opatrenia, ktoré sa zameriavajú na zistenie výrazného pohlavného pachu nekastrovaných samcov ošípaných, boli predmetom harmonizácie Spoločenstva (rozsudok Komisia/Nemecko, už citovaný, bod 29). Preto táto harmonizácia zakazuje členským štátom v oblasti, ktorá je podrobne harmonizovaná, odôvodniť prekážku voľného pohybu tovarov inými dôvodmi, ako sú tie, ktoré stanovujú smernice 64/433 a 89/662.

26

Preto na prvé dve otázky treba odpovedať tak, že jednotlivci, ktorým vznikla škoda v dôsledku nesprávneho prebratia a uplatnenia smerníc 64/433 a 89/662, sa môžu domáhať práva na voľný pohyb tovarov na to, aby mohli vyvodiť zodpovednosť voči štátu z dôvodu porušenia práva Spoločenstva.

27

Svojou treťou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či právo Spoločenstva zakotvuje, že v prípade, že Komisia Európskych spoločenstiev začala konanie o nesplnenie povinnosti podľa článku 226 ES, plynutie premlčacej lehoty práva na náhradu škody v dôsledku zodpovednosti štátu za porušenie práva Spoločenstva, ktorú stanovuje vnútroštátna právna úprava, jej plynutie bolo prerušené alebo zastavené počas tohto obdobia, ak chýba účinný opravný prostriedok v tomto štáte, ktorý by ho prinútil k prebratiu smernice.

28

Časová postupnosť skutkových okolností vo veci samej umožňuje objasniť túto otázku. Z vnútroštátneho rozhodnutia totiž vyplýva, že konanie o nesplnenie povinnosti proti Spolkovej republike Nemecko, ktoré sa skončilo vyhlásením už citovaného rozsudku Komisia/Nemecko, sa začalo 27. marca 1996. Prvé škodlivé účinky nastali u poškodených osôb od roku 1993, ale až v decembri 1999 podali poškodení žalobu o zodpovednosť štátu. Ak, tak ako uvažuje vnútroštátny súd, sa uplatní trojročná premlčacia lehota, ktorú stanovuje § 852 ods. 1 BGB, potom táto lehota začne plynúť od polovice roka 1996, keď podľa tohto súdu poškodené osoby mali znalosť o škode a o tom, kto je zodpovedný za vznik škody. Preto možnosť premlčania nároku zo zodpovednosti štátu nemožno vo veci samej vylúčiť. Z tohto dôvodu je pre rozhodnutie vo veci samej relevantné, či podanie žaloby o nesplnenie povinnosti Komisiou malo účinky na plynutie premlčacej lehoty.

29

Na to, aby vnútroštátnemu súdu mohla byť daná potrebná odpoveď, však treba na úvod preskúmať otázku, ktorú implicitne položil, teda či právo Spoločenstva bráni analogickému použitiu trojročnej premlčacej lehoty, ktorú stanovuje § 852 ods. 1 BGB vo veci samej.

30

Pokiaľ ide o použitie § 852 ods. 1 BGB, Danske Slagterier totiž vytýkalo nejasnosť právnej situácie v Nemecku, v súvislosti s vnútroštátnym pravidlom upravujúcim premlčanie uplatniteľné na právo na náhradu škody v dôsledku zodpovednosti členského štátu za porušenie práva Spoločenstva, keďže táto otázka ešte nebola predmetom žiadneho legislatívneho opatrenia ani žiadneho rozhodnutia najvyššieho súdu, keďže doktrína v tomto bode nie je jednotná a keďže do úvahy prichádzajú viaceré právne základy. Použitie prvýkrát a analogicky lehoty, ktorú stanovuje § 852 BGB, na podanie žaloby o zodpovednosť štátu za porušenie práva Spoločenstva, je porušením zásad právnej istoty a právnej jednoznačnosti, ako aj zásad efektivity a ekvivalencie.

31

V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že z ustálenej judikatúry vyplýva, že pokiaľ neexistuje právna úprava Spoločenstva, potom je úlohou vnútroštátneho právneho poriadku každého členského štátu, aby označil príslušné súdne orgány a upravil konania o žalobách, ktorých cieľom je zabezpečiť úplné zachovanie práv, ktorých sa subjekty práva domáhajú na základe práva Spoločenstva. V rámci vnútroštátneho práva o zodpovednosti má teda štát napraviť následky spôsobenej škody, pričom podmienky stanovené vnútroštátnymi právnymi úpravami v oblasti náhrady škody, najmä lehota, nemôžu byť menej výhodné ako podmienky, ktoré sa týkajú obdobných vnútroštátnych nárokov (zásada ekvivalencie) a nemôžu byť upravené tak, aby viedli k praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu získania náhrady (zásada efektivity) (pozri najmä rozsudky Francovich a i., už citovaný, body 42 a 43, ako aj z 10. júla 1997, Palmisani, C-261/95, Zb. s. I-4025, bod 27).

32

Pokiaľ ide o poslednú uvedenú zásadu, Súdny dvor uznal, že stanovenie primeraných lehôt na podanie žalôb pod hrozbou preklúzie v záujme právnej istoty, ktorá chráni súčasne daňovníka a dotknutý správny orgán, je zlučiteľné s právom Spoločenstva (pozri rozsudok zo 17. novembra 1998, Aprile, C-228/96, Zb. s. I-7141, bod 19 a citovanú judikatúru). Tieto lehoty totiž nemôžu viesť k praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu výkonu práv, ktoré priznáva právny poriadok Spoločenstva. V tejto súvislosti sa vnútroštátna trojročná prekluzívna lehota javí ako primeraná (pozri najmä rozsudky Aprile, už citovaný, bod 19, ako aj z , Marks & Spencer, C-62/00, Zb. s. I-6325, bod 35).

33

Takisto z bodu 39 už citovaného rozsudku Marks & Spencer však vyplýva, že na to, aby splnila svoju funkciu záruky právnej istoty, musí byť premlčacia lehota stanovená vopred. Situácia, ktorá sa vyznačuje vysokým stupňom právnej neistoty, teda môže byť porušením zásady efektivity, pretože náhrada škôd spôsobených jednotlivcom, ktoré im vznikli z dôvodu porušení práva Spoločenstva, ktoré sú pripísateľné členskému štátu, môžu byť prakticky nadmerne sťažené, ak poškodení jednotlivci nemôžu určiť uplatniteľnú premlčaciu lehotu s primeraným stupňom určitosti.

34

Úlohou vnútroštátneho súdu, so zreteľom na všetky skutočnosti charakterizujúce právnu a skutkovú situáciu v čase skutkových okolností vo veci samej, je so zreteľom na zásadu efektivity overiť, či analogické použitie lehoty, ktorú stanovuje § 852 ods. 1 BGB, na návrhy na náhradu škody spôsobenej v dôsledku porušenia práva Spoločenstva dotknutým členským štátom bolo dostatočne predvídateľné subjektom práva.

35

Pokiaľ ide ďalej o zlučiteľnosť analogického použitia uvedenej lehoty so zásadou rovnocennosti, je tiež úlohou vnútroštátneho súdu overiť, či z dôvodu tohto použitia podmienky náhrady škôd spôsobených jednotlivcom, ktoré im vznikli z dôvodu porušenia práva Spoločenstva týmto členským štátom, neboli menej priaznivé než tie, ktoré sú uplatniteľné na náhradu podobných škôd, ktoré majú vnútroštátnu povahu.

36

Pokiaľ ide o prerušenie alebo zastavenie plynutia premlčacej lehoty v čase podania žaloby o nesplnenie povinnosti, z predchádzajúcich úvah vyplýva, že je úlohou členských štátov upraviť tento druh konaní, pokiaľ sú dodržané zásady ekvivalencie a efektivity.

37

V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že náhradu škody nemožno viazať na požiadavku, aby Súdny dvor vopred určil porušenie práva Spoločenstva pripísateľné štátu (pozri rozsudky Brasserie du pêcheur a Factortame, už citovaný, body 94 až 96, ako aj Dillenkofer a i., už citovaný, bod 28).

38

Určenie nesplnenia si povinnosti je totiž bezpochyby dôležitou skutočnosťou, nie však nevyhnutnou na overenie toho, či je splnená podmienka, podľa ktorej je porušenie práva Spoločenstva dostatočne závažné. Okrem toho práva v prospech jednotlivcov nemôžu závisieť od toho, ako Komisia posúdi to, či je vhodné konať na základe článku 226 ES proti členskému štátu, ani od toho, či Súdny dvor vyhlási prípadný rozsudok o nesplnení si povinnosti (pozri rozsudok Brasserie du pêcheur a Factortame, už citovaný, body 93 a 95).

39

Jednotlivec teda môže podať návrh na náhradu škody v rámci konaní, ktoré upravuje s týmto cieľom vnútroštátne právo, bez toho, aby sa počkalo na vyhlásenie rozsudku, ktorým sa určuje, že členský štát porušil právo Spoločenstva. Preto skutočnosť, že účinkom podania žaloby o nesplnenie povinnosti nie je prerušenie alebo zastavenie plynutia premlčacej lehoty, neznemožňuje ani nadmerne nesťažuje výkon práv subjektom práva, ktorých sa domáha na základe práva Spoločenstva.

40

Ďalej Danske Slagterier uvádza porušenie zásady ekvivalencie, keďže nemecké právo stanovuje prerušenie plynutia premlčacej lehoty v čase súbežného podania vnútroštátneho opravného prostriedku v súlade s článkom 839 BGB, pričom žaloba na základe článku 226 ES musí byť prirovnaná k takémuto opravnému prostriedku.

41

V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že na to, aby sa rozhodlo o rovnocennosti procesných pravidiel, treba objektívne a abstraktne overiť podobnosť predmetných pravidiel so zreteľom na ich miesto v rámci celého konania, priebehu uvedeného konania a osobitostí pravidiel (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. mája 2000, Preston a i., C-78/98, Zb. s. I-3201, bod 63).

42

Pri posúdení podobností predmetných pravidiel treba zohľadniť osobitosti konania na základe článku 226 ES.

43

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že v rámci právomocí, ktoré jej priznáva článok 226 ES, Komisia nemusí preukázať existenciu záujmu na konaní (pozri rozsudky zo 4. apríla 1974, Komisia/Francúzsko, 167/73, Zb. s. 359, bod 15, ako aj z , Komisia/Nemecko, C-20/01 a C-28/01, Zb. s. I-3609, bod 29). Úlohou Komisie je totiž vykonávať dozor z úradnej povinnosti a vo všeobecnom záujme nad uplatňovaním práva Spoločenstva členskými štátmi a nechať určiť prípadné nesplnenia si povinnosti, ktoré z neho vyplývajú, preto, aby sa od nesplnení upustilo (pozri rozsudky Komisia/Francúzsko, už citovaný, bod 15, a z , Komisia/Nemecko, už citovaný, bod 29).

44

Cieľom článku 226 ES teda nie je chrániť vlastné práva tejto inštitúcie. Jej samotnej prináleží rozhodnúť, či je vhodné alebo nie začať konanie o určenie nesplnenia povinnosti a prípadne z dôvodu akého konania alebo nekonania sa toto konanie má začať (rozsudok z 2. júna 2005, Komisia/Grécko, C-394/02, Zb. s. I-4713, bod 16 a citovaná judikatúra). Komisia má teda v tejto súvislosti diskrečnú právomoc, ktorá vylučuje právo jednotlivcov domáhať sa, aby táto inštitúcia zaujala stanovisko v konkrétnom zmysle (pozri rozsudok zo , Star Fruit/Komisia, 247/87, Zb. s. 291, bod 11).

45

Je teda nutné konštatovať, že zásadu ekvivalencie dodržiava vnútroštátna právna úprava, ktorá nestanovuje prerušenie alebo zastavenie plynutia premlčacej lehoty práva na náhradu škody v dôsledku zodpovednosti štátu za porušenie práva Spoločenstva v prípade, že Komisia začala konanie podľa článku 226 ES.

46

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba na tretiu otázku odpovedať, že právo Spoločenstva v prípade, že Komisia začala konanie o nesplnenie povinnosti podľa článku 226 ES, nevyžaduje, aby plynutie premlčacej lehoty práva na náhradu škody v dôsledku zodpovednosti štátu za porušenie práva Spoločenstva, ktorú stanovuje vnútroštátna právna úprava, bolo počas tohto konania prerušené alebo zastavené.

47

Svojou štvrtou otázkou sa vnútroštátny súd pýta, či premlčacia lehota na podanie žaloby o zodpovednosť štátu z dôvodu nesprávneho prebratia smernice začína plynúť nezávisle od uplatniteľného vnútroštátneho práva, až od jej úplného prebratia, alebo či táto premlčacia lehota začne plynúť v súlade s vnútroštátnym právom už vtedy, keď vzniknú prvé škody v dôsledku tohto nesprávneho prebratia a možno očakávať vznik ďalších škôd. Za predpokladu, že má úplné prebratie ovplyvniť plynutie tejto premlčacej lehoty, vnútroštátny súd sa pýta, či to platí potom všeobecne, alebo len v prípade, že smernica priznáva jednotlivcovi právo.

48

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že ako vyplýva z bodov 31 a 32 tohto rozsudku, pokiaľ neexistuje právna úprava Spoločenstva, potom je úlohou členských štátov upraviť konania o žalobách, ktorých cieľom je zabezpečenie zachovania práv, ktorých sa subjekty práva domáhajú na základe práva Spoločenstva, vrátane pravidiel upravujúcich premlčanie, pokiaľ tieto postupy nie sú v rozpore so zásadami efektivity a ekvivalencie. Okrem toho treba pripomenúť, že stanovenie primeraných lehôt na podanie žalôb pod hrozbou preklúzie dodržiava tieto zásady a nemožno to považovať najmä za prakticky znemožňujúce alebo nadmerne sťažujúce výkon práv, ktoré priznáva právo Spoločenstva.

49

Skutočnosť, že premlčacia lehota, ktorú stanovuje vnútroštátne právo, začína plynúť odvtedy, keď vzniknú prvé škody, aj keď ďalšie dôsledky tohto druhu sú predvídateľné, tiež nemôže prakticky znemožniť alebo nadmerne sťažiť výkon práv, ktoré priznáva právo Spoločenstva.

50

Rozsudok z 13. júla 2006, Manfredi a i. (C-295/04 až C-298/04, Zb. s. I-6619), na ktorý odkazuje Danske Slagterier, nemôže vyvrátiť tento záver.

51

V bodoch 78 a 79 uvedeného rozsudku sa Súdny dvor domnieval, že nebolo vylúčené, aby krátka premlčacia lehota na podanie žaloby o náhradu škody, ktorá začína plynúť dňom, keď došlo k realizácii kartelovej dohody alebo zosúladeného postupu, by mohla spôsobiť prakticky nemožnosť výkonu práva na náhradu škody spôsobenej takouto nedovolenou kartelovou dohodou alebo postupom. Takto v prípade trvalých alebo opakovaných porušení nie je nemožné, aby premlčacia lehota uplynula skôr ako dôjde k ukončeniu porušenia, pričom by každej osobe, ktorá by utrpela škodu po uplynutí premlčacej lehoty, bolo znemožnené podať žalobu.

52

Toto však nie je prípad veci samej. Z vnútroštátneho rozhodnutia totiž vyplýva, že premlčacia lehota sporná v tejto právnej veci nemôže začať plynúť skôr, ako sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto je za ňu zodpovedný. Za týchto okolností je teda nemožné, aby sa osoba, ktorej vznikla škoda, nachádzala v situácii, keď začína plynúť premlčacia lehota, alebo dokonca uplynula bez toho, aby vedela, že je poškodenou, ako to mohlo byť v kontexte právnej veci, o ktorej sa rozhodlo už citovaným rozsudkom Manfredi a i., keď premlčacia lehota začala plynúť dňom, keď došlo k realizácii kartelovej dohody alebo zosúladeného postupu, o ktorých sa niektoré dotknuté osoby mohli dozvedieť podstatne neskôr.

53

Pokiaľ ide o možnosť stanoviť deň, keď začína plynúť premlčacia lehota pred úplným prebratím predmetnej smernice, je pravda, že v bode 23 rozsudku z 25. júla 1991, Emmott (C-208/90, Zb. s. I-4269), Súdny dvor rozhodol tak, že až do riadneho prebratia smernice sa členský štát, ktorý je v omeškaní, nemôže dovolávať skutočnosti, že žalobu, ktorá voči nemu smeruje, podal jednotlivec preto, aby chránil práva, ktoré mu priznávajú ustanovenia tejto smernice, po uplynutí lehoty, a že vnútroštátna lehota na podanie žaloby môže začať plynúť až od tohto dňa.

54

Ako však potvrdil rozsudok zo 6. decembra 1994, Johnson (C-410/92, Zb. s. I-5483, bod 26), z rozsudku z , Steenhorst-Neerings (C-338/91, Zb. s. I-5475), vyplýva, že riešenie uvedené v už citovanom rozsudku Emmott bolo odôvodnené okolnosťami vlastnými právnej veci, o ktorej sa rozhodlo týmto rozsudkom, v ktorej preklúzia viedla k tomu, že žalobkyňa vo veci samej bola úplne zbavená možnosti uplatniť svoje právo na rovnosť zaobchádzania na základe smernice (pozri tiež rozsudky zo , Haahr Petroleum, C-90/94, Zb. s. I-4085, bod 52, a Texaco a Olieselskabet Danmark, C-114/95 a C-115/95, Zb. s. I-4263, bod 48, ako aj z , Ansaldo Energia a i., C-279/96 až C-281/96, Zb. s. I-5025, bod 20).

55

Vo veci samej však ani zo spisového materiálu, ani z diskusií, ktoré prebehli počas ústnej časti konania, nevyplýva, že existencia spornej lehoty viedla, tak ako vo veci, o ktorej sa rozhodlo už citovaným rozsudkom Emmott, k úplnému zbaveniu poškodených osôb možnosti uplatniť svoje práva pred vnútroštátnymi súdmi.

56

Na štvrtú otázku teda treba odpovedať tak, že právo Spoločenstva nebráni tomu, aby premlčacia lehota na podanie žaloby o zodpovednosť štátu z dôvodu nesprávneho prebratia smernice začala plynúť vtedy, keď vzniknú prvé škody v dôsledku tohto nesprávneho prebratia a možno očakávať vznik ďalších škôd, aj keď tento deň predchádza správnemu prebratiu tejto smernice.

57

Vzhľadom na odpoveď na prvú časť štvrtej otázky netreba odpovedať na jej druhú časť.

58

Svojou piatou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či právo Spoločenstva bráni takému pravidlu, ako je pravidlo, ktoré stanovuje § 839 ods. 3 BGB, ktoré stanovuje, že jednotlivcovi nemôže byť nahradená škoda, ktorej vzniku úmyselne alebo z nedbanlivosti nepredišiel využitím opravného prostriedku. Vnútroštátny súd upresňuje svoju otázku tým, že sa pýta, či takáto vnútroštátna práva úprava je v rozpore s právom Spoločenstva, keď sa uplatňuje len s výhradou, že od poškodeného bolo možné odôvodnene požadovať uplatnenie takého opravného prostriedku. Vnútroštátny súd by chcel nakoniec vedieť, či využitie takéhoto opravného prostriedku možno považovať za primerané, ak je pravdepodobné, že vnútroštátny súd podá návrh na začatie prejudiciálneho konania na základe článku 234 ES, alebo keď bolo začaté konanie o nesplnenie povinnosti podľa článku 226 ES.

59

Tak ako je uvedené v rámci odpovedí na dve predchádzajúce otázky, v prípade, že neexistuje právna úprava Spoločenstva, je úlohou členských štátov upraviť konania o žalobách, ktorých cieľom je zabezpečenie zachovania práv, ktorých sa subjekty práva domáhajú na základe práva Spoločenstva, pokiaľ tieto postupy nie sú v rozpore so zásadami efektivity a ekvivalencie.

60

Pokiaľ ide o uplatnenie disponibilných opravných prostriedkov, Súdny dvor v bode 84 už citovaného rozsudku Brasserie du pêcheur a Factortame, pokiaľ ide o zodpovednosť členského štátu za porušenie práva Spoločenstva, uviedol, že vnútroštátny súd mohol overiť, či poškodená osoba vyvinula primerané úsilie na to, aby sa vyhla škode alebo obmedzila jej výšku, a či najmä využila v primeranom čase všetky opravné prostriedky, ktoré mala k dispozícii.

61

Podľa zásady, ktorá je spoločná právnym systémom členských štátov, poškodená osoba pod hrozbou toho, že sama bude musieť znášať škodu, totiž musí vyvinúť primerané úsilie na to, aby obmedzila výšku škody (rozsudky z 19. mája 1992, Mulder a i./Rada a Komisia, C-104/89 a C-37/90, Zb. s. I-3061, bod 33, ako aj Brasserie du pêcheur a Factortame, už citovaný, bod 85).

62

Bolo by však v rozpore so zásadou efektivity uložiť povinnosť poškodeným osobám systematicky využívať všetky opravné prostriedky, ktoré sú im k dispozícii, aj keď by to spôsobilo nadmerné ťažkosti alebo by to od nich nebolo možné rozumne vyžadovať.

63

Vo svojom rozsudku z 8. marca 2001, Metallgesellschaft a i. (C-397/98 a C-410/98, Zb. s. I-1727, bod 106), Súdny dvor totiž rozhodol tak, že výkon práv, ktoré priznávajú jednotlivcom priamo uplatniteľné ustanovenia práva Spoločenstva, by však bol znemožnený alebo nadmerne sťažený, ak by ich návrhy na náhradu škody založené na porušení práva Spoločenstva museli byť zamietnuté alebo čiastočne zamietnuté iba z toho dôvodu, že jednotlivci sa nedomáhali uplatnenia práva, ktoré priznáva právo Spoločenstva a ktoré im vnútroštátny zákon odmietol s cieľom napadnúť zamietnutie členským štátom cestou opravných prostriedkov stanovených na tento účel, tým, že sa dovolávajú prednosti a priameho účinku práva Spoločenstva (pozri v tomto zmysle rozsudok Metallgesellschaft a i., už citovaný, bod 104). V takom prípade by nebolo primerané od poškodených osôb vyžadovať, aby využili im dostupné opravné prostriedky, pretože poškodení mali v každom prípade vopred zaplatiť, a aj keď vnútroštátny súd rozhodol tak, že zaplatenie vopred bolo v rozpore s právom Spoločenstva, predmetné osoby nemohli získať úroky z omeškania z tejto sumy a boli vystavené prípadnému uloženiu pokuty.

64

Preto treba vyvodiť záver, že právo Spoločenstva nebráni uplatneniu takej vnútroštátnej právnej úpravy, ako je vnútroštátna právna úprava, ktorú stanovuje § 839 ods. 3 BGB, pod podmienkou, že od poškodeného je možné primerane požadovať využitie predmetného opravného prostriedku. Je úlohou vnútroštátneho súdu so zreteľom na všetky okolnosti veci samej posúdiť, či je to tak.

65

Pokiaľ ide o možnosť, aby opravný prostriedok takto použitý zapríčinil podanie návrhu na začatie prejudiciálneho konania, a o jeho dôsledok na primeraný charakter tohto opravného prostriedku, treba pripomenúť, že z ustálenej judikatúry vyplýva, že konanie, ktoré upravuje článok 234 ES, je nástrojom spolupráce medzi Súdnym dvorom a vnútroštátnymi súdmi, prostredníctvom ktorého Súdny dvor týmto súdom poskytuje výklad práva Spoločenstva, ktorý potrebujú na vyriešenie sporu, ktorý tieto súdy prejednávajú (pozri rozsudky zo 16. júla 1992, Meilicke, C-83/91, Zb. s. I-4871, bod 22, a z , Schneider, C-380/01, Zb. s. I-1389, bod 20). Objasnenia, ktoré takto získa vnútroštátny súd, mu teda umožňujú uľahčiť uplatňovanie práva Spoločenstva tak, že použitie tohto nástroja spolupráce nijako neprispieva k tomu, že subjekt práva má nadmerne sťažený výkon práv, ktorých sa dovoláva na základe právneho poriadku Spoločenstva. Preto nie je neprimerané nepoužiť opravný prostriedok iba z toho dôvodu, že bude pravdepodobne dôvodom na podanie návrhu na začatie prejudiciálneho konania.

66

Z toho vyplýva, že vysoká pravdepodobnosť, že opravný prostriedok bude príčinou pre podanie návrhu na začatie prejudiciálneho konania nie je sama osebe dôvodom pre vyvodenie záveru, že použitie tohto opravného prostriedku nie je primerané.

67

Pokiaľ ide o primeranú povahu povinnosti využiť disponibilné opravné prostriedky, aj keď prebieha pred Súdnym dvorom konanie o nesplnenie povinnosti, stačí konštatovať, že konanie na základe článku 226 ES je absolútne nezávislé od vnútroštátnych konaní a nenahrádza ich. Tak ako je uvedené v odpovedi na tretiu otázku, žaloba o nesplnenie povinnosti je totiž objektívnou kontrolou zákonnosti vo všeobecnom záujme. Hoci výsledok takejto žaloby môže slúžiť záujmom subjektu práva, nič to nemení na tej skutočnosti, že je preňho primerané, aby predišiel vzniku škody tým, že využije všetky prostriedky, ktoré sú mu dostupné, to znamená, že použije dostupné opravné prostriedky.

68

Z toho vyplýva, že existencia žaloby o nesplnenie povinnosti, ktorú prejednáva Súdny dvor, alebo pravdepodobnosť, že Súdnemu dvoru podá vnútroštátny súd návrh na začatie prejudiciálneho konania, nemôžu ako také dostatočne odôvodniť záver, že využitie opravného prostriedku je neprimerané.

69

Na piatu otázku teda treba odpovedať tak, že právo Spoločenstva nebráni použitiu vnútroštátnej právnej úpravy, podľa ktorej jednotlivcovi nemôže byť nahradená škoda, ktorej vzniku úmyselne alebo z nedbanlivosti nepredišiel využitím opravného prostriedku, pod podmienkou, že od poškodeného je možné primerane požadovať využitie tohto opravného prostriedku, pričom je úlohou vnútroštátneho súdu so zreteľom na všetky okolnosti veci samej posúdiť, či je to tak. Pravdepodobnosť, že vnútroštátny súd podá návrh na začatie prejudiciálneho konania na základe článku 234 ES, alebo existencia žaloby o nesplnenie povinnosti, ktorú prejednáva Súdny dvor, nemôžu ako také dostatočne odôvodniť záver, že využitie opravného prostriedku je neprimerané.

70

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (veľká komora) rozhodol takto: