—

pani Hamilton, v zastúpení: K.-O. Knops, Rechtsanwalt,

—

Volksbank Filder eG, v zastúpení: M. Siegmann a J. Höger, Rechtsanwälte,

—

nemecká vláda, v zastúpení: M. Lumma a A. Günther, splnomocnení zástupcovia,

—

poľská vláda, v zastúpení: E. Ośniecka-Tamecka, splnomocnená zástupkyňa,

—

Komisia Európskych spoločenstiev, v zastúpení: A. Aresu a V. Kreuschitz, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu smernice Rady z 20. decembra 1985 na ochranu spotrebiteľa pri zmluvách uzatváraných mimo prevádzkových priestorov (Ú. v. ES L 372, s. 31; Mim. vyd. 15/001, s. 262, ďalej len „smernica o podomovom predaji“).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi pani Hamiltonovou a Volksbank Filder eG (ďalej len „Volksbank“), ktorý sa týka návrhu na zrušenie úverovej zmluvy a vrátenie zaplatených úrokov.

3

Štvrté odôvodnenie smernice o podomovom predaji stanovuje:

„… keďže je špeciálnou charakteristikou zmlúv uzatváraných mimo prevádzkových priestorov predajcu, že spravidla je to predajca, ktorý začína zmluvné vyjednávanie, na ktoré je spotrebiteľ nepripravený, alebo ktoré neočakáva;… je často neschopný porovnať kvalitu a cenu ponuky s inými ponukami;… existuje prvok prekvapenia nie iba pri zmluvách uzatvorených na prahu dverí [formou podomového predaja — neoficiálny preklad], ale tiež aj pri iných formách zmlúv uzatváraných predajcom mimo jeho prevádzkových priestorov.“

4

Podľa piateho odôvodnenia tejto smernice:

„… by sa malo spotrebiteľovi umožniť právo zrušiť zmluvu v dobe najmenej 7 dní, aby mu bolo umožnené určiť [posúdiť — neoficiálny preklad] záväzky vyplývajúce zo zmluvy.“

5

Článok 1 ods. 1 tejto smernice stanovuje:

„Táto smernica sa vzťahuje na zmluvy, pri ktorých predajca poskytuje spotrebiteľovi tovar alebo služby, ktoré sú zahrnuté [uzatvorené — neoficiálny preklad]:

…

6

Článok 4 tejto istej smernice stanovuje:

„V prípade transakcie v pôsobnosti článku 1, predajca môže byť požiadaný podať spotrebiteľom písomné upozornenie [V prípade transakcií podľa článku 1 je predajca povinný písomne informovať spotrebiteľa — neoficiálny preklad] o ich práve na zrušenie [o jeho práve na odstúpenie od — neoficiálny preklad] zmluvy v dobe uvedenej v článku 5 spolu s menom a adresou osoby, u ktorej sa toto právo môže uplatniť.

Takéto upozornenie [Táto informácia — neoficiálny preklad] musí byť datované [datovaná — neoficiálny preklad] a obsahovať údaje umožňujúce identifikáciu zmluvy. Musí byť spotrebiteľovi dané [poskytnutá — neoficiálny preklad]:

Členské štáty povinne zaistia, aby ich národné zákonodarstvo [vnútroštátna právna úprava — neoficiálny preklad] stanovovalo opatrenia vhodnej ochrany spotrebiteľa v prípadoch, v ktorých sa informácie uvádzané v tomto článku neposkytujú [stanovovala vhodné opatrenia na ochranu spotrebiteľa, ak nebola poskytnutá informácia uvedená v tomto článku — neoficiálny preklad].“

7

Článok 5 smernice o podomovom predaji stanovuje:

„1.   Spotrebiteľ má právo vypovedať vplyvy svojho konania [odstúpiť od svojho záväzku — neoficiálny preklad] zaslaním upozornenia [oznámenia — neoficiálny preklad] v dobe nie kratšej ako sedem dní od získania upozornenia [informácie — neoficiálny preklad] spotrebiteľom uvedeným [uvedenej — neoficiálny preklad] v článku 4 v súlade s postupom popísaným národnými právnymi predpismi [stanoveným vnútroštátnou právnou úpravou — neoficiálny preklad].

…

2.   Podanie upozornenia [oznámenia — neoficiálny preklad] má za následok oslobodenie spotrebiteľa od všetkých záväzkov zrušenej zmluvy.“

8

Podľa článku 7 tejto smernice:

„Ak spotrebiteľ použije [využije — neoficiálny preklad] svoje právo zrieknutia sa [odstúpenia od zmluvy — neoficiálny preklad], právne dôsledky takéhoto zrieknutia sa [právne účinky takéhoto odstúpenia od zmluvy — neoficiálny preklad] sú upravené národnými právnymi predpismi [vnútroštátnou právnou úpravou — neoficiálny preklad], obzvlášť ohľadne náhrady platby za poskytnuté tovary alebo služby a vrátenie získaných tovarov.“

9

Článok 8 tej istej smernice stanovuje:

„Táto smernica nebráni členským štátom prijať alebo zachovať priaznivejšie ustanovenia na ochranu spotrebiteľov v oblasti svojej [jej — neoficiálny preklad] pôsobnosti.“

10

Ustanovenie § 2 ods. 1 štvrtej vety zákona o odstúpení od zmlúv uzatvorených pri podomovom obchode a podobných transakciách (Gesetz über den Widerruf von Haustürgeschäften und ähnlichen Geschäften) zo 16. januára 1986 (BGBl. I, 1986, s. 122) v znení uplatniteľnom na konanie vo veci samej stanovovalo:

„V prípade, že informácia nebola poskytnutá, zaniká právo zákazníka na odstúpenie od zmluvy [(‚Widerruf‘)] až po uplynutí jedného mesiaca od úplného splnenia záväzkov oboma stranami.“

11

Na účely tohto ustanovenia sa nesprávna informácia rovná chýbajúcej informácii.

12

Pani Hamilton podpísala vo svojom byte 17. novembra 1992 úverovú zmluvu s bankou, ktorej právnou nástupkyňou je Volksbank, na účely financovania nadobudnutia podielových listov fondu nehnuteľností (ďalej len „predmetná úverová zmluva“).

13

Táto zmluva obsahovala v súlade so zákonom o spotrebnom úvere (Verbraucherkreditgesetz) zo 17. decembra 1990 (BGBl. I, 1990, s. 2840) informáciu týkajúcu sa práva na odstúpenie od zmluvy, podľa ktorej „ak dlžník pôžičku prijal, potom sa odstúpenie od zmluvy považuje za neplatné, ak dlžník pôžičku nevráti do dvoch týždňov po oznámení o odstúpení alebo po vyplatení pôžičky“.

14

Dňa 16. decembra 1992 podpísali pracovníci banky, ktorej právnym nástupcom je Volksbank, uvedenú zmluvu a banka na základe toho vyplatila úver pani Hamiltonovej, ktorá začala splácať z tohto úveru úroky.

15

Správca fondu nehnuteľností, ktorého podielové listy pani Hamilton nadobudla, musel v roku 1997 vyhlásiť konkurz, čo malo za následok výrazné zníženie mesačných výnosov fondu, ktoré kryli podstatnú časť úrokov podľa predmetnej úverovej zmluvy. Pani Hamilton sa rozhodla prejsť na nový splátkový kalendár svojho dlhu tým, že uzatvorila stavebné sporenie a čerpala preklenovaciu pôžičku tak, že koncom apríla 1998 pôžičku v plnom rozsahu banke, ktorej právnou nástupkyňou je Volksbank, splatila, a preto jej banka zabezpečenia tejto pôžičky vrátila.

16

Na základe rozsudku z 13. decembra 2001, Heininger (C-481/99, Zb. s. I-9945), pani Hamilton 16. mája 2002 od predmetnej úverovej zmluvy odstúpila.

17

Dňa 27. decembra 2004 podala pani Hamilton proti Volksbank žalobu jednak na zaplatenie úrokov z predmetnej úverovej zmluvy, ako aj splátok istiny uhradených podľa tejto zmluvy a jednak o náhradu škody z dôvodu úrokov zaplatených stavebnej sporiteľni, s ktorou uzatvorila zmluvu o stavebnom sporení.

18

Podľa Oberlandesgericht Stuttgart sa na predmetnú úverovú zmluvu vzťahuje článok 1 ods. 1 druhá zarážka bod i) smernice o podomovom predaji, pretože pani Hamilton ju uzatvorila a podpísala vo svojej domácnosti.

19

Oberlandesgericht Stuttgart si však kladie otázku, či je možné považovať § 2 ods. 1 štvrtú vetu zákona o odstúpení od zmlúv uzatvorených pri podomovom obchode a podobných transakciách za „vhodné opatrenia na ochranu spotrebiteľa“, lebo v prípade, o aký ide v prejednávanej veci, stanovujú zánik práva na odstúpenie od zmluvy.

20

Za týchto okolností Oberlandesgericht Stuttgart rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

V prípade zápornej odpovede Súdneho dvora na prvú prejudiciálnu otázku:

21

Volksbank spochybňuje prípustnosť návrhu na začatie prejudiciálneho konania, pretože podľa jej názoru nebola predmetná úverová zmluva uzatvorená formou podomového predaja. Z toho dôvodu tvrdí, že položené otázky sú hypotetické.

22

Komisia Európskych spoločenstiev sa naopak domnieva, že návrh na začatie prejudiciálneho konania požaduje, aby Súdny dvor posúdil, či je možné nové odstúpenie od zmluvy po tom, ako pani Hamilton odstúpila od predmetnej úverovej zmluvy tým, že úver predčasne splatila. V tomto ohľade Komisia s odkazom najmä na body 35 a 69 až 70 rozsudku Heininger, už citovaného, a rozsudku z 25. októbra 2005, Schulte (C-350/03, Zb. s. I-9215), ako aj na bod 34 rozhodnutia vnútroštátneho súdu spresňuje, že hoci otázka odstúpenia od zmluvy o hypotekárnom úvere patrí do pôsobnosti smernice o podomovom predaji, na účinky tohto odstúpenia sa naopak vzťahuje vnútroštátne právo, ktoré treba vykladať podľa znenia a účelu uvedenej smernice. Z toho dôvodu je návrh na začatie prejudiciálneho konania prípustný.

23

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že prináleží vnútroštátnemu súdu, ktorý spor prejednáva a ktorý musí vziať na seba zodpovednosť za následné súdne rozhodnutie, aby zhodnotil vzhľadom na osobitosti veci tak potrebu prejudiciálneho rozhodnutia pre vydanie rozsudku, ako aj relevantnosť otázok, ktoré kladie Súdnemu dvoru. Súdny dvor však nemôže rozhodnúť o prejudiciálnej otázke položenej vnútroštátnym súdom, ak je úplne zrejmé, že žiadaný výklad práva Spoločenstva vnútroštátnym súdom nemá nijaký reálny základ alebo s predmetom sporu vo veci samej nesúvisí, alebo ak je problém čisto hypotetickej povahy (pozri rozsudok Schulte, už citovaný, bod 43 a citovanú judikatúru).

24

Keďže jednak sa prejudiciálne otázky v prejednávanej veci týkajú výkladu smernice o podomovom predaji a jednak sa na predmetnú úverovú zmluvu, tak ako bolo pripomenuté v bode 18 tohto rozsudku, vzťahuje článok 1 ods. 1 druhá zarážka bod i) uvedenej smernice, nie je možné potvrdiť, že prejudiciálne otázky sú zjavne hypotetické alebo nemajú reálny základ a nesúvisia s predmetom sporu vo veci samej.

25

Z toho vyplýva, že návrh na začatie prejudiciálneho konania je prípustný.

26

Pani Hamilton tvrdí, že spotrebiteľ, ktorý nebol správne informovaný o svojom práve na odstúpenie od zmluvy, sa o tomto práve nedozvie ani po úplnom splnení svojich záväzkov, ani v lehote jedného mesiaca od úplného splnenia záväzkov. Vnútroštátna právna úprava preto nepredstavuje vhodné opatrenie na ochranu spotrebiteľa. Pani Hamilton dodáva, že podľa smernice o podomovom predaji musí predajca informovať spotrebiteľa o jeho práve na odstúpenie od zmluvy a lehota siedmich dní na využitie práva na odstúpenie od zmluvy uvedená v článku 5 ods. 1 uvedenej smernice sa musí počítať od okamihu, keď spotrebiteľ dostal informáciu týkajúcu sa tohto práva.

27

Volksbank tvrdí, že vhodné opatrenia na ochranu spotrebiteľa sú podľa článku 4 ods. 3 smernice o podomovom predaji tie, ktoré sú spôsobilé chrániť spotrebiteľa pred rizikami súvisiacimi s finančným investovaním nezávisle od odstúpenia od zmluvy uzavretej pri podomovom predaji.

28

V každom prípade Volksbank tvrdí na jednej strane, že už citovaný rozsudok Heininger sa týka hypotekárnych úverov, a nie úverových zmlúv, akou je úverová zmluva v konaní vo veci samej, a na druhej strane, že lehota na využitie práva na odstúpenie od zmluvy plynie v konaní vo veci samej od okamihu úplného splnenia predmetnej úverovej zmluvy, a nie od jej uzatvorenia, ako to bolo vo veci, v ktorej bol vydaný uvedený rozsudok.

29

Nemecká vláda na jednej strane zdôrazňuje, že vzhľadom na to, že zmluvný vzťah v konaní vo veci samej, ktorý trval skoro šesť rokov, riadne fungoval, je obchodník po poskytnutí zmluvných plnení a po uplynutí jedného mesiaca od tohto poskytnutia oprávnený domnievať sa, že tento vzťah už nemožno spochybniť. Na druhej strane vnútroštátna právna úprava vo veci samej poskytuje spotrebiteľovi dostatok času, najmä počas trvania zmluvy, ako aj počas jedného mesiaca od jej úplného splnenia, aby sa rozhodol o odstúpení od zmluvy uzatvorenej formou podomového predaja. Obmedzenie trvania tohto práva na odstúpenie je navyše stanovené aj v iných smerniciach na ochranu spotrebiteľa.

30

Poľská vláda zdôrazňuje, že obmedzenie trvania práva na odstúpenie v prípade zmlúv uzatvorených mimo prevádzkových priestorov predajcu nie je ani napriek chýbajúcej informácii alebo nedostatočnej informácii o uplatnení tohto práva v zásade v rozpore so smernicou o podomovom predaji. Toto obmedzenie však musí byť upravené takým spôsobom, aby sa spotrebiteľ mohol o svojich právach dozvedieť nielen z informácie od obchodníka, ale aj prostredníctvom iných informačných zdrojov. Podľa tejto vlády má byť podľa článku 4 tretieho odseku smernice o podomovom predaji uvedené obmedzenie, ktoré tiež stanovuje určenie lehoty, počas ktorej je možné uplatniť právo na odstúpenie, stanovené vo vnútroštátnej právnej úprave každého členského štátu.

31

Komisia v podstate tvrdí, že aj keď podľa už citovaného rozsudku Heininger je nezákonné časovo obmedziť právo na odstúpenie od zmluvy od okamihu uzatvorenia zmluvy, právna úprava, ktorá je predmetom konania vo veci samej, upravuje časové obmedzenie tohto práva od úplného splnenia uvedenej zmluvy.

32

Na úvod je potrebné pripomenúť, že hlavným cieľom smernice o podomovom predaji je ochrana spotrebiteľa proti riziku vyplývajúcemu z okolností pri uzatváraní zmluvy mimo prevádzkových priestorov predajcu (pozri v tomto zmysle rozsudok Schulte, už citovaný, bod 66).

33

Piate odôvodnenie smernice o podomovom predaji preto spresňuje, že by malo byť spotrebiteľovi priznané právo na odstúpenie od zmluvy v minimálnej lehote siedmich dní, aby mohol posúdiť záväzky vyplývajúce zo zmluvy. Skutočnosť, že minimálna lehota siedmich dní na uplatnenie práva na odstúpenie od zmluvy sa musí počítať od okamihu, keď spotrebiteľ dostal informáciu týkajúcu sa tohto práva, je možné vysvetliť tým, že pokiaľ spotrebiteľ nemá informáciu o existencii práva na odstúpenie, nemôže toto právo uplatniť (rozsudok Heininger, už citovaný, bod 45).

34

Je však potrebné uviesť jednak, že podľa údajov predložených vnútroštátnym súdom poskytla Volksbank pani Hamiltonovej chybnú informáciu o jej práve na odstúpenie od zmluvy, takže podľa písomných pripomienok predložených pani Hamiltonovou tá bola pozbavená možnosti toto právo uplatniť, a jednak, že účastníci konania vo veci samej uvedenú zmluvu úplne splnili.

35

Ako uviedol generálny advokát v bodoch 18 a 19 svojich návrhov, poskytnutie chybnej písomnej informácie týkajúcej sa práva na odstúpenie od zmluvy spotrebiteľovi treba v tejto súvislosti považovať za chýbajúcu informáciu, lebo obe tieto situácie vedú k tomu, že spotrebiteľ je rovnakým spôsobom uvedený do omylu, pokiaľ ide o jeho právo na odstúpenie od zmluvy.

36

Pre takéto prípady smernica o podomovom predaji v článku 4 ods. 3 stanovuje, že „členské štáty povinne zaistia, aby ich národné zákonodarstvo [vnútroštátna právna úprava — neoficiálny preklad] stanovovalo opatrenia vhodnej ochrany spotrebiteľa [stanovovala vhodné opatrenia na ochranu spotrebiteľa — neoficiálny preklad]“.

37

Vo veci samej sa teda kladie otázka, či opatrenie, podľa ktorého právo na odstúpenie od zmluvy priznané článkom 5 ods. 1 uvedenej smernice zaniká v prípade, že spotrebiteľovi bola poskytnutá chybná informácia týkajúca sa výkonu tohto práva až po uplynutí jedného mesiaca od úplného poskytnutia zmluvných plnení vyplývajúcich z dlhodobej úverovej zmluvy oboma stranami, možno považovať v zmysle článku 4 tretieho odseku tejto smernice za vhodné opatrenie na ochranu spotrebiteľa.

38

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že pojem „vhodné opatrenia na ochranu spotrebiteľa“, na ktorý odkazuje článok 4 tretí odsek smernice o podomovom predaji, naznačuje, že zákonodarca Spoločenstva chcel týmto opatreniam dať jednotný dosah na úrovni Spoločenstva.

39

Okrem toho pojem „vhodné“ v tomto ustanovení znamená, že uvedené opatrenia nemajú poskytnúť spotrebiteľom absolútnu ochranu. V podstate miera voľnej úvahy, ktorá prináleží členským štátom, musí byť vykonaná v súlade tak s hlavným cieľom smernice o podomovom predaji, ako aj s jej ostatnými ustanoveniami.

40

Pokiaľ je pravda, tak ako bolo pripomenuté v bode 32 tohto rozsudku, že smernica o podomovom predaji má za hlavný cieľ ochranu spotrebiteľa, treba upozorniť, že tak celková systematika, ako aj znenie viacerých ustanovení tejto smernice naznačujú, že táto ochrana podlieha určitým obmedzeniam.

41

Pokiaľ ide konkrétnejšie o lehotu na odstúpenie, piate odôvodnenie tejto smernice stanovuje, tak ako bolo pripomenuté v bode 33 tohto rozsudku, že uvedená lehota spotrebiteľovi „umožňuje určiť záväzky vyplývajúce zo zmluvy“ uzavretej formou podomového predaja. Odkaz na pojem „záväzky vyplývajúce zo zmluvy“ v uvedenom odôvodnení svedčí o tom, že spotrebiteľ môže odstúpiť od tejto zmluvy v priebehu jej trvania.

42

Rovnako ustanovenie, ktoré upravuje uplatnenie práva na odstúpenie od zmluvy, a to článok 5 ods. 1 smernice o podomovom predaji, okrem iného stanovuje, že „spotrebiteľ má právo vypovedať vplyvy svojho konania [odstúpiť od svojho záväzku — neoficiálny preklad]“. Ako počas pojednávania pred Súdnym dvorom tvrdila Volksbank, použitie pojmu „záväzok“ v tomto ustanovení znamená, že právo na odstúpenie možno uplatniť, ak v okamihu uplatnenia tohto práva nie je spotrebiteľ viazaný nijakým záväzkom vyplývajúcim zo zrušenej zmluvy. Táto logika vychádza z jednej zo všeobecných zásad občianskeho práva, a to, že úplné splnenie zmluvy vo všeobecnosti vyplýva z úplného poskytnutia zmluvných plnení oboma zmluvnými stranami a z jej ukončenia.

43

Navyše podľa znenia článku 5 ods. 2 tejto smernice, ktorý upravuje účinky uplatnenia práva na odstúpenie, má oznámenie o odstúpení za následok oslobodenie spotrebiteľa od „všetkých záväzkov zrušenej zmluvy“. Odkaz na pojem „záväzok“ v uvedenom ustanovení znamená, že existencia uvedených dôsledkov predpokladá, že spotrebiteľ využil svoje právo na odstúpenie od zmluvy v súvislosti so zmluvou, ktorá bola plnená, keďže po úplnom splnení zmluvy záväzky už viac neexistujú.

44

Navyše, pokiaľ ide o právne účinky odstúpenia od zmluvy, najmä pokiaľ ide o náhradu platieb za tovary alebo poskytnuté služby a vrátenie tovarov, článok 7 smernice o podomovom predaji odkazuje na vnútroštátnu právnu úpravu.

45

Z toho vyplýva, že „vhodné opatrenie“ v zmysle článku 4 tretieho odseku smernice o podomovom predaji predstavuje opatrenie, ktoré stanovuje, že úplné poskytnutie zmluvných plnení vyplývajúcich z dlhodobej úverovej zmluvy oboma zmluvnými stranami spôsobuje zánik práva na odstúpenie.

46

Tento výklad nie je potvrdený už citovanými rozsudkami Heininger a Schulte a rozsudkom z 25. októbra 2005, Crailsheimer Volksbank, (C-229/04, Zb. s. I-9273). Z bodov 16 a 18 už citovaného rozsudku Heininger, bodu 26 už citovaného rozsudku Schulte, ako aj bodu 24 už citovaného rozsudku Crailsheimer Volksbank vyplýva, že výklad smernice o podomovom predaji poskytnutý Súdnym dvorom v týchto rozsudkoch sa týka úverových zmlúv, ktoré neboli úplne splnené. Vo veci samej to však tak nie je.

47

Pokiaľ ide konkrétnejšie o už citovaný rozsudok Heininger, Súdny dvor v tomto rozsudku rozhodol, že smernica vylučuje vnútroštátne opatrenie, ktoré stanovuje lehotu jedného roka od uzavretia zmluvy na uplatnenie práva na odstúpenie od zmluvy podľa článku 5 tejto smernice, pokiaľ spotrebiteľ nedostal informáciu uvedenú v článku 4 uvedenej smernice. Tak ako správne uviedli Volksbank, nemecká vláda a Komisia, vo veci samej to však tak nie je. Vo veci samej stanovuje vnútroštátny zákonodarca lehotu jedného mesiaca od úplného poskytnutia zmluvných plnení oboma zmluvnými stranami.

48

Pokiaľ ide o spornú lehotu jedného mesiaca stanovenú vnútroštátnym zákonodarcom vo veci samej, ktorá plynie od úplného poskytnutia zmluvných plnení oboma zmluvnými stranami, treba pripomenúť, že podľa článku 8 smernice o podomovom predaji smernica nebráni členským štátom prijať alebo zachovať priaznivejšie ustanovenia na ochranu spotrebiteľov v oblasti jej pôsobnosti.

49

Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy je potrebné na prvú položenú otázku odpovedať tak, že smernica o podomovom predaji sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny zákonodarca ja oprávnený stanoviť, že právo na odstúpenie od zmluvy zakotvené v článku 5 ods. 1 tejto smernice môže byť v prípade, že spotrebiteľovi bola poskytnutá chybná informácia týkajúca sa uplatnenia tohto práva, uplatnené najneskôr do jedného mesiaca od úplného poskytnutia zmluvných plnení vyplývajúcich z dlhodobej úverovej zmluvy oboma zmluvnými stranami.

50

Vzhľadom na odpoveď na prvú otázku nie je potrebné odpovedať na druhú otázku.

51

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (prvá komora) rozhodol takto:

Smernica Rady z 20. decembra 1985 85/577/EHS na ochranu spotrebiteľa pri zmluvách uzatváraných mimo prevádzkových priestorov sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny zákonodarca je oprávnený stanoviť, že právo na odstúpenie od zmluvy zakotvené v článku 5 ods. 1 tejto smernice môže byť v prípade, že spotrebiteľovi bola poskytnutá chybná informácia týkajúca sa uplatnenia tohto práva, uplatnené najneskôr do jedného mesiaca od úplného poskytnutia zmluvných plnení vyplývajúcich z dlhodobej úverovej zmluvy oboma zmluvnými stranami.