Vec C-404/06

Quelle AG

proti

Bundesverband der Verbraucherzentralen und Verbraucherverbände

(návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný Bundesgerichtshof)

„Ochrana spotrebiteľa — Smernica 1999/44/ES — Predaj a záruka na spotrebné tovary — Právo predávajúceho požadovať v prípade nahradenia vadného tovaru od spotrebiteľa náhradu za užívanie vadného tovaru — Bezplatnosť užívania vadného tovaru“

Návrhy prednesené 15. novembra 2007 — generálna advokátka V. Trstenjak   I - 2688

Rozsudok Súdneho dvora (prvá komora) zo 17. apríla 2008   I - 2713

Abstrakt rozsudku

1. Prejudiciálne otázky – Právomoc Súdneho dvora – Hranice

   (Článok 234 ES)

2. Aproximácia právnych predpisov – Predaj a záruka na spotrebné tovary – Smernica 1999/44

   (Smernica Európskeho parlamentu a Rady 1999/44, článok 3)

1.  V rámci konania podľa článku 234 ES, ktoré je založené na jednoznačnom rozdelení úloh medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom, prislúcha výlučne vnútroštátnemu súdu, ktorý vec prejednáva a ktorý musí prevziať zodpovednosť za rozhodnutie sporu, aby s prihliadnutím na osobitosti konkrétneho prípadu posúdil potrebu prejudiciálneho rozhodnutia pre vydanie svojho rozhodnutia, ako aj relevantnosť otázok položených Súdnemu dvoru. Preto pokiaľ sa predložené otázky týkajú výkladu práva Spoločenstva, Súdny dvor je v zásade povinný rozhodnúť.

   Odmietnutie rozhodovať o prejudiciálnej otázke položenej vnútroštátnym súdom je možné len vtedy, ak je zjavné, že požadovaný výklad práva Spoločenstva nemá žiaden vzťah k realite alebo predmetu sporu vo veci samej, ak ide o problém hypotetickej povahy, alebo tiež vtedy, ak Súdny dvor nemá k dispozícii skutkové alebo právne podklady nevyhnutné na užitočné zodpovedanie otázok, ktoré sú mu položené.

   V tomto kontexte pochybnosť o možnosti vnútroštátneho súdu vykladať, v nadväznosti na odpoveď danú zo strany Súdneho dvora na prejudiciálnu otázku týkajúcu sa výkladu smernice, za rešpektovania zásad vyvodených Súdnym dvorom, vnútroštátne právo vo svetle tejto odpovede, nemôže ovplyvniť povinnosť Súdneho dvora rozhodovať o tejto otázke. Akékoľvek iné riešenie by bolo nezlučiteľné so samotným cieľom právomocí priznaných Súdnemu dvoru článkom 234 ES, ktoré majú za účel najmä zabezpečiť jednotné uplatňovanie práva Spoločenstva vnútroštátnymi súdmi.

   (pozri body 19 — 22)

2.  Článok 3 smernice 1999/44 o určitých aspektoch predaja spotrebného tovaru a záruk na spotrebný tovar sa má vykladať tak, že mu odporuje vnútroštátna právna úprava, ktorá predávajúcemu za predpokladu, že predal spotrebný tovar vykazujúci vadu, umožňuje požadovať od spotrebiteľa náhradu za užívanie vadného tovaru až do jeho nahradenia novým tovarom.

   Zo znenia smernice, ako aj z relevantných prípravných prác totiž vyplýva, že zákonodarca Spoločenstva zamýšľal z bezplatnosti uvedenia tovaru do súladu predávajúcim urobiť základný prvok ochrany zabezpečovaný touto smernicou spotrebiteľovi. Táto povinnosť bezplatnosti uvedenia tovaru do súladu, uložená predávajúcemu, či už formou opravy, alebo nahradenia vadného tovaru, smeruje k ochrane spotrebiteľa pred nebezpečenstvom finančných nákladov, ktoré by ho mohli odrádzať od uplatňovania jeho práv za absencie takejto ochrany. Toto zabezpečenie bezplatnosti požadované zákonodarcom Spoločenstva vedie k vylúčeniu akejkoľvek finančnej požiadavky zo strany predávajúceho v rámci plnenia si jeho povinnosti uvedenia tovaru, ktorého sa týka zmluva, do súladu. Okrem toho bezplatnosť uvedenia tovaru do súladu zodpovedá cieľu smernice, ktorým je zabezpečiť vysokú úroveň ochrany spotrebiteľov.

   (pozri body 33, 34, 36, 43 a výrok)