1

Svojou žalobou Komisia Európskych spoločenstiev navrhuje, aby Súdny dvor určil, že Luxemburské veľkovojvodstvo si tým, že:

nesplnilo povinnosti, ktoré mu vyplývajú z článku 3 ods. 1 a 10 smernice 96/71, ako aj článkov 49 ES a 50 ES.

2

Článok 3 smernice 96/71 pod názvom „Vzťahy a podmienky zamestnania“ stanovuje:

„1.   Členské štáty zabezpečia, aby podniky podľa článku 1 ods. 1, bez ohľadu na rozhodné právo pre pracovnoprávne vzťahy, zaručili pracovníkom, vyslaným na územie členských štátov, nasledujúce pracovné podmienky, platné v členskom štáte vykonávania práce a zakotvené:

a/alebo

Na účely tejto smernice je termín „minimálne mzdové tarify“ v odseku 1 [v druhej zarážke — neoficiálny preklad] písm. c) definovaný podľa vnútroštátnych právnych predpisov a/alebo praxe členského štátu, na území ktorého je pracovník vyslaný.

…

10.   Táto smernica nevylučuje, aby členské štáty v súlade so zmluvou a na základe rovnosti zaobchádzania uplatňovali pre vnútroštátne podniky a na podniky ostatných štátov nasledujúce:

3

Pri prijímaní smernice 96/71 bolo do zápisnice Rady Európskej únie zapísané vyhlásenie č. 10, týkajúce sa článku 3 ods. 10 prvej zarážky tejto smernice (ďalej len „vyhlásenie č. 10“), v tomto znení:

„Rada a Komisia vyhlásili:

4

Článok 1 zákona z 20. decembra 2002 stanovuje:

„1.   Za kogentné ustanovenia vnútroštátneho práva, pokiaľ ide najmä o ustanovenia dohôd alebo zmlúv v súlade s podmienkami zákona z 27. marca 1986 o schválení Rímskeho dohovoru z 19. júna 1980 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky, ktoré sú ako také uplatniteľné na všetkých pracovníkov vykonávajúcich činnosť na území Luxemburského veľkovojvodstva, vrátane tých, ktorí sú vyslaní dočasne, bez ohľadu na dĺžku alebo povahu vyslania, sa považujú všetky zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia, ako aj tie ustanovenia, ktoré vyplývajú z kolektívnych zmlúv, v prípade ktorých bola vyhlásená ich všeobecná záväznosť, alebo z rozhodcovských nálezov, ktoré majú rovnakú uplatniteľnosť ako všeobecne záväzné kolektívne zmluvy, týkajúce sa:

2.   Ustanovenia prvého odseku tohto článku sa uplatňujú na pracovníkov bez ohľadu na ich štátnu príslušnosť, ktorí pracujú pre akýkoľvek podnik, pričom tým nie je dotknutá štátna príslušnosť a formálne alebo skutočné sídlo podniku.“

5

Článok 2 zákona z 20. decembra 2002 stanovuje:

„1.   Ustanovenia článku 1 tohto zákona sa vzťahujú aj na podniky, s výnimkou mobilných pracovníkov obchodného loďstva, ktoré v rámci poskytovania cezhraničných služieb vysielajú pracovníkov na územie Luxemburského veľkovojvodstva.

2.   Pojem ‚vysielanie‘ v zmysle odseku 1 vyššie znamená nasledujúce činnosti vykonávané predmetnými podnikmi, ak medzi vysielajúcim podnikom a jeho pracovníkom existuje počas doby vyslania pracovnoprávny vzťah:

3.   Za vyslaného pracovníka sa považuje akýkoľvek pracovník pracujúci zvyčajne v zahraničí, ktorý vykonáva svoju prácu počas obmedzenej doby na území Luxemburského veľkovojvodstva.

4.   Pojem pracovného vzťahu je definovaný podľa luxemburského práva.“

6

Článok 7 zákona z 20. decembra 2002 stanovuje:

„1.   Na účely uplatnenia tohto zákona podnik, vrátane toho, ktorého sídlo je zriadené mimo územia Luxemburského veľkovojvodstva alebo ktorý vykonáva prácu zvyčajne mimo luxemburského územia a ktorého jeden alebo viac pracovníkov vykonáva činnosť v Luxembursku, vrátane tých, ktorí sú dočasne vysielaní v súlade s ustanoveniami článkov 1 a 2 tohto zákona, musí pred začatím prác sprístupniť Inšpekcii práce a baní na základe žiadosti a v čo najkratšej možnej lehote podstatné informácie nevyhnutné na kontrolu a najmä:

2.   Nariadením veľkovojvodstva sa môže spresniť uplatnenie tohto článku.“

7

Článok 8 toho istého zákona stanovuje:

„Ktorýkoľvek podnik všeobecne, zriadený a majúci sídlo v zahraničí alebo ktorý nemá stálu prevádzkareň v Luxembursku v zmysle daňového zákona, ktorého jeden alebo viacerí pracovníci vykonávajú z akéhokoľvek dôvodu činnosť v Luxembursku, je povinný uchovávať v Luxembursku u mandatára ad hoc, ktorý tam má bydlisko, dokumenty potrebné na kontrolu povinností, ktoré mu vyplývajú na základe tohto zákona, a najmä vyššie uvedeného článku 7.

Uvedené dokumenty musia byť predložené v čo najkratšej lehote Inšpekcii práce a baní na základe jej žiadosti. Inšpekcia práce a baní musí byť vopred informovaná o presnom mieste uchovania dokumentov, a to doporučeným listom poslaným poštou s potvrdením prevzatia, a to samotným podnikom alebo jeho mandatárom uvedeným v predchádzajúcom ustanovení, najneskôr do začatia plánovanej platenej činnosti.“

8

Komisia vo výzve z 1. apríla 2004 oznámila luxemburským orgánom, že sa zdá, že zákon z 20. decembra 2002 je v rozpore s právom Spoločenstva. Tento zákon najmä:

9

Luxemburské veľkovojvodstvo vo svojej odpovedi z 30. augusta 2004 uviedlo, že podmienky práce a zamestnávania, ktoré sú predmetom prvej výhrady uvedenej v tejto výzve, predstavujú „ustanovenia politiky verejného poriadku“ v zmysle článku 3 ods. 10 prvého pododseku smernice 96/71.

10

Uznalo dôvodnosť druhej výhrady vznesenej v uvedenej výzve.

11

Pokiaľ ide o tretiu a štvrtú výhradu uvedenú v tej istej výzve, tento členský štát uviedol na jednej strane, že článok 7 zákona z 20. decembra 2002 nestanovuje povinnosť podania predbežného vyhlásenia, a na druhej strane, že povinnosť oznámenia Inšpekcii práce a baní meno mandatára uchovávajúceho dokumenty vyžadované zákonom nie je diskriminačnou požiadavkou, ale je nevyhnutná na vykonanie kontrol zo strany tohto orgánu.

12

Komisia, keďže nepovažovala tieto odpovede za dostatočné, zopakovala svoje výhrady v odôvodnenom stanovisku z 12. októbra 2005, v ktorom vyzvala Luxemburské veľkovojvodstvo, aby prijalo opatrenia potrebné na dosiahnutie súladu so svojimi povinnosťami v lehote dvoch mesiacov odo dňa doručenia tohto stanoviska.

13

Luxemburské veľkovojvodstvo po tom, ako požiadalo o dodatočnú lehotu v dĺžke šesť týždňov, nepovažovalo za potrebné odpovedať na odôvodnené stanovisko.

14

V dôsledku toho Komisia podala na základe článku 226 ES túto žalobu o nesplnenie povinnosti.

15

Komisia vo svojej prvej výhrade uvádza, že Luxemburské veľkovojvodstvo prebralo nesprávnym spôsobom článok 3 ods. 1 a 10 smernice 96/71.

16

Komisia konkrétne tvrdí, že Luxemburské veľkovojvodstvo si tým, že neprávom považovalo vnútroštátne ustanovenia týkajúce sa oblastí uvedených v sporných predpisoch za ustanovenia politiky vnútroštátneho verejného poriadku, a teda že stanovilo ich dodržiavanie podnikom vysielajúcim pracovníkov na jeho územie, uložilo týmto podnikom povinnosti, ktoré presahujú to, čo stanovuje smernica 96/71. Podľa Komisie pojem verejného poriadku uvedený v článku 3 ods. 10 tejto smernice nemôže byť definovaný jednostranne každým členským štátom, pretože členský štát nie je oprávnený jednostranne ukladať poskytovateľom služieb usadeným v inom členskom štáte všetky kogentné ustanovenia svojho pracovného práva.

17

Po prvé, takouto povinnosťou je povinnosť stanovená v článku 1 ods. 1 bode 1 zákona z 20. decembra 2002 vysielať len zamestnancov viazaných s podnikom písomnou pracovnou zmluvou alebo iným dokumentom považovaným za podobný podľa smernice Rady 91/533/EHS zo 14. októbra 1991 o povinnosti zamestnávateľa informovať zamestnancov o podmienkach vzťahujúcich sa na zmluvu alebo na pracovno-právny vzťah (Ú. v. ES L 288, s. 32; Mim. vyd. 05/002, s. 3, ďalej len „smernica 91/533“).

18

V tejto súvislosti Komisia pripomína, že kontrola dodržiavania ustanovení smernice 91/533 v každom prípade prináleží orgánom členského štátu, v ktorom je predmetný podnik usadený a ktorý prebral túto smernicu, a nie orgánom hostiteľského členského štátu.

19

Po druhé, pokiaľ ide o automatickú úpravu odmeny v závislosti od vývoja životných nákladov, stanovenú v článku 1 ods. 1 bode 2 zákona z 20. decembra 2002, Komisia uvádza, že luxemburská právna úprava je v rozpore so smernicou 96/71, ktorá stanovuje úpravu výšky mzdy zo strany hostiteľského členského štátu, len pokiaľ ide o minimálnu mzdu.

20

Po tretie, pokiaľ ide o dodržiavanie právnej úpravy práce na kratší pracovný čas a práce na dobu určitú, uvedenej v článku 1 ods. 1 bode 8 zákona z 20. decembra 2002, Komisia uvádza, že podľa smernice 96/71 neprináleží hostiteľskému členskému štátu zaväzovať svojou právnou úpravou v oblasti práce na kratší pracovný čas a práce na dobu určitú podniky, ktoré vysielajú pracovníkov na jeho územie.

21

Po štvrté, pokiaľ ide o povinnosť dodržiavať kolektívne pracovné zmluvy, stanovenú v článku 1 ods. 1 bode 11 zákona z 20. decembra 2002, Komisia uvádza, že akty patriace do určitej kategórie aktov ako takej, nezávisle od ich vecného obsahu, sa nemôžu považovať za ustanovenia politiky vnútroštátneho verejného poriadku.

22

Luxemburské veľkovojvodstvo uvádza, že požiadavky uvedené v prvej výhrade Komisie sa všetky týkajú ustanovení politiky vnútroštátneho verejného poriadku v zmysle článku 3 ods. 10 prvej zarážky smernice 96/71. V tejto súvislosti tvrdí na jednej strane, že vyhlásenie č. 10 nie je právne záväzné, a na druhej strane, že pojem ustanovení verejného poriadku zahŕňa všetky ustanovenia, ktoré podľa názoru hostiteľského štátu zodpovedajú naliehavým požiadavkám verejného záujmu. Okrem toho Luxemburské veľkovojvodstvo odkazuje na legislatívny postup, ktorý viedol k prijatiu smernice Európskeho parlamentu a Rady 2006/123/ES z 12. decembra 2006 o službách na vnútornom trhu (Ú. v. EÚ L 376, s. 36, ďalej len „smernica 2006/123“).

23

Na úvod, ako odpoveď na hlavné tvrdenie uvádzané na obranu Luxemburským veľkovojvodstvom, je potrebné zdôrazniť, že podľa článku 3 ods. 1 písm. a) smernice 2006/123 cieľom tejto smernice nie je nahradenie smernice 96/71, pričom posledná uvedená smernica má v prípade nesúladu prednosť pred prvou uvedenou smernicou. Preto sa tento členský štát nemôže odvolávať na legislatívny postup, ktorý viedol k prijatiu smernice 2006/123 na podporu svojho vlastného výkladu ustanovenia smernice 96/71.

24

Z odôvodnenia č. 13 smernice 96/71 vyplýva, že právne úpravy členských štátov musia byť koordinované, aby sa vytvorilo jadro kogentných pravidiel o minimálnej požadovanej ochrane, ktoré majú dodržiavať zamestnávatelia vysielajúci pracovníkov na územie hostiteľského štátu (pozri rozsudok z 18. decembra 2007, Laval un Partneri, C-341/05, Zb. s. I-11767, bod 59).

25

Článok 3 ods. 1 prvý pododsek tejto smernice teda stanovuje, že členské štáty majú dbať na to, aby bez ohľadu na rozhodné právo pre pracovnoprávne vzťahy podniky usadené v inom členskom štáte, ktoré vysielajú pracovníkov na ich územie v rámci cezhraničného poskytovania služieb, zabezpečili vyslaným pracovníkom také podmienky práce a zamestnávania v oblastiach stanovených v tomto článku, aké sú platné v členskom štáte, na ktorého území sa vykonáva práca (rozsudok z 18. júla 2007, Komisia/Nemecko, C-490/04, Zb. s. I-6095, bod 18).

26

S týmto cieľom toto ustanovenie ohraničujúco uvádza oblasti, v ktorých členské štáty môžu dať prednosť pravidlám platným v hostiteľskom členskom štáte.

27

Článok 3 ods. 10 prvá zarážka smernice 96/71 však priznáva členským štátom možnosť, pričom musí byť dodržaná Zmluva ES, nediskriminačným spôsobom stanoviť podnikom, ktoré vysielajú pracovníkov na ich územie, podmienky práce a zamestnávania týkajúce sa oblastí iných, ako sú tie, ktoré sú uvedené v odseku 1 prvom pododseku tohto článku, ak ide o ustanovenia politiky verejného poriadku.

28

Ako vyplýva z článku 1 ods. 1 zákona z 20. decembra 2002, ktorý stanovuje, že ustanoveniami politiky vnútroštátneho verejného poriadku sú ustanovenia uvedené v bodoch 1 až 14 tohto odseku, Luxemburské veľkovojvodstvo malo zámer odvolať sa na článok 3 ods. 10 prvú zarážku uvedenej smernice.

29

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že na to, aby členský štát mohol určité ustanovenia považovať za vnútroštátne ustanovenia politiky verejného poriadku, musí ísť o ustanovenia, ktorých dodržiavanie sa považuje za natoľko kľúčové pre zachovanie politickej, sociálnej alebo ekonomickej organizácie predmetného členského štátu, že je potrebné stanoviť ich dodržiavanie každou osobou nachádzajúcou sa na vnútroštátnom území tohto členského štátu alebo ich uplatňovanie na všetky právne vzťahy nachádzajúce sa v tomto členskom štáte (rozsudok z 23. novembra 1999, Arblade a i., C-369/96 a C-376/96, Zb. s. I-8453, bod 30).

30

Preto, na rozdiel od toho, čo tvrdí Luxemburské veľkovojvodstvo, výhrada verejného poriadku je výnimkou zo základnej zásady slobodného poskytovania služieb, ktorú treba vykladať doslovne a ktorej rozsah nemôžu jednostranne určovať členské štáty (pozri, pokiaľ ide o voľný pohyb osôb, rozsudok z 31. januára 2006, Komisia/Španielsko, C-503/03, Zb. s. I-1097, bod 45).

31

V rámci smernice 96/71 jej článok 3 ods. 10 prvá zarážka predstavuje výnimku zo zásady, podľa ktorej oblasti, v ktorých hostiteľský členský štát môže uplatňovať svoju právnu úpravu na podniky vysielajúce pracovníkov na jeho územie, sú ohraničujúco stanovené v článku 3 ods. 1 prvom pododseku tejto smernice. Toto prvé uvedené ustanovenie musí v dôsledku toho podliehať doslovnému výkladu.

32

Navyše vyhlásenie č. 10, o ktorom generálna advokátka v bode 45 svojich návrhov správne uviedla, že sa naň možno odvolávať na podporu výkladu článku 3 ods. 10 prvej zarážky smernice 96/71, stanovuje, že slová „ustanovenia politiky verejného poriadku“ sa musia považovať za také, že sa týkajú tých kogentných ustanovení, z ktorých nemožno poskytnúť výnimku a ktoré z hľadiska svojej povahy a cieľa zodpovedajú požiadavkám verejného záujmu.

33

Z tohto ustanovenia smernice 96/71 v každom prípade vyplýva, že odvolávanie sa na možnosť, ktorú samo stanovuje, nezbavuje členské štáty záväzku plniť si povinnosti, ktoré im vyplývajú zo Zmluvy ES, a najmä tie, ktoré sa týkajú slobodného poskytovania služieb, ktorého podpora sa zdôrazňuje v odôvodnení č. 5 tejto smernice.

34

Práve vzhľadom na tieto okolnosti je potrebné skúmať požiadavky článku 1 ods. 1 zákona z 20. decembra 2002, v ktorých prípade Komisia namieta proti tomu, aby sa považovali za ustanovenia politiky vnútroštátneho verejného poriadku.

35

Najprv je potrebné zdôrazniť, že táto požiadavka sa týka oblasti, ktorá nie je uvedená v zozname v článku 3 ods. 1 prvom pododseku smernice 96/71.

36

Luxemburské veľkovojvodstvo tvrdí na jednej strane, že sporná požiadavka je len pripomenutím podmienky uvedenej v článkoch 2 a 3 smernice 91/533, a na druhej strane, že patrí do politiky verejného poriadku, keďže jej cieľom je ochrana pracovníkov.

37

Ako sa zdôrazňuje v druhom odôvodnení smernice 91/533, potreba podriadiť pracovnoprávne vzťahy formálnym náležitostiam je prvoradá v súvislosti s cieľom lepšej ochrany pracovníkov pracujúcich za mzdu proti prípadnému porušovaniu ich práv a na zabezpečenie transparentnejšej organizácie trhu práce.

38

Z článku 9 ods. 1 uvedenej smernice takisto vyplýva, že členské štáty musia schváliť zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia potrebné na dosiahnutie súladu s touto smernicou.

39

V dôsledku toho všetci zamestnávatelia, vrátane tých, ktorí vysielajú pracovníkov, ako to stanovuje článok 4 ods. 1 smernice 91/533, podliehajú podľa právnej úpravy členského štátu, v ktorom sú usadené, povinnostiam stanoveným touto smernicou.

40

Je teda potrebné konštatovať, že dodržiavanie požiadavky stanovenej článkom 1 ods. 1 bodom 1 zákona z 20. decembra 2002 zaručuje členský štát, z ktorého vyslaní pracovníci pochádzajú.

41

Preto sporné ustanovenie spôsobuje podriadenie sa podnikov, ktoré vysielajú pracovníkov do Luxemburska, povinnosti, ktorej už podliehajú v členskom štáte, kde sú usadené. Navyše cieľ smernice 96/71, ktorým je zabezpečiť dodržiavanie minimálneho jadra pravidiel ochrany pracovníkov, znamená, že je o to viac nadbytočná existencia takejto dodatočnej povinnosti, ktorá vzhľadom na postupy, ktoré implikuje, môže odradiť podniky usadené v inom členskom štáte vykonávať svoje slobody poskytovania služieb.

42

Hoci z ustálenej judikatúry vyplýva, že právo Spoločenstva nebráni tomu, aby členské štáty rozšírili svoju právnu úpravu alebo kolektívne pracovné zmluvy uzavreté medzi sociálnymi partnermi na všetky osoby, ktoré na ich území, hoci aj dočasne, vykonávajú prácu za mzdu, bez ohľadu na členský štát usadenia sa zamestnávateľa, nič to nemení na tom, že takáto možnosť podlieha podmienke, aby dotknutí pracovníci, ktorí dočasne vykonávajú práce v hostiteľskom členskom štáte, už nemali takú istú ochranu alebo v podstate porovnateľnú ochranu v rámci povinností, ktorým už podlieha ich zamestnávateľ v členskom štáte, kde je usadený (pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. októbra 2004, Komisia/Luxembursko, C-445/03, Zb. s. I-10191, bod 29 a citovanú judikatúru).

43

Konkrétnejšie, už bolo rozhodnuté, že slobodné poskytovanie služieb ako základná zásada Zmluvy môže byť obmedzené len predpismi odôvodnenými verejným záujmom, pričom sa uplatňuje na všetky osoby alebo podniky vykonávajúce činnosť na území hostiteľského členského štátu, ak tento záujem nebol chránený pravidlami, ktorým poskytovateľ podlieha v členskom štáte, kde je usadený (pozri rozsudky Arblade a i., už citovaný, bod 34, ako aj z 25. októbra 2001, Finalarte a i., C-49/98, C-50/98, C-52/98 až C-54/98 a C-68/98 až C-71/98, Zb. s. I-7831, bod 31).

44

Keďže v prípade ochrany pracovníkov zabezpečenej smernicou 91/533, na ktorú sa odvoláva Luxemburské veľkovojvodstvo, ide o takúto situáciu, je potrebné konštatovať, že požiadavka stanovená v článku 1 ods. 1 bode 1 zákona z 20. decembra 2002 nie je v súlade s článkom 3 ods. 10 prvou zarážkou smernice 96/71, lebo nebola upravená tak, aby bola dodržaná Zmluva.

45

Zo žaloby podanej Komisiou vyplýva, že Komisia nenamieta proti skutočnosti, že minimálna mzda je indexovaná v závislosti od životných nákladov, keďže takáto požiadavka nesporne vyplýva, ako to poznamenáva Luxemburské veľkovojvodstvo, z článku 3 ods. 1 prvého pododseku písm. c) smernice 96/71, ale namieta proti tomu, že táto indexácia sa týka všetkých odmien, vrátane miezd, ktoré nepatria do kategórie minimálnej mzdy.

46

Luxemburské veľkovojvodstvo však uvádza, že toto ustanovenie smernice 96/71 implicitne umožňuje hostiteľskému členskému štátu ukladať svoj systém stanovovania všetkých miezd podnikom vykonávajúcim vysielanie pracovníkov na jeho územie.

47

V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že zákonodarca Spoločenstva prostredníctvom článku 3 ods. 1 prvého pododseku písm. c) smernice 96/71 chcel obmedziť možnosť zasahovania členských štátov, pokiaľ ide o mzdy, na oblasť týkajúcu sa minimálnej mzdy. Z toho vyplýva, že požiadavka zákona z 20. decembra 2002, týkajúca sa automatickej indexácie mzdy, inej ako minimálnej, v závislosti od vývoja životných nákladov nepatrí do oblastí uvedených v článku 3 ods. 1 prvom pododseku smernice 96/71.

48

Luxemburské veľkovojvodstvo uvádza, že cieľom požiadavky článku 1 ods. 1 bodu 2 zákona z 20. decembra 2002 je zabezpečenie sociálneho mieru v Luxembursku, a že preto predstavuje záujem politiky verejného poriadku v zmysle článku 3 ods. 10 prvej zarážky smernice 96/71 tým, že pracovníci sú chránení od účinkov inflácie.

49

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že toto ustanovenie smernice 96/71 dáva hostiteľskému členskému štátu možnosť stanoviť pre podniky, ktoré vykonávajú vysielanie na jeho územie, podmienky práce a zamestnávania týkajúce sa oblastí iných, ako sú tie, ktoré sú uvedené v článku 3 ods. 1 prvom pododseku smernice 96/71, a to s výhradou, že ide o ustanovenia politiky verejného poriadku. Preto táto výhrada, obsiahnutá v článku 3 ods. 10 prvej zarážke smernice 96/71, predstavuje výnimku zo systému zavedeného touto smernicou, ako aj výnimku zo základnej zásady slobodného poskytovania služieb, na ktorom sa zakladá uvedená smernica, a musí byť predmetom doslovného výkladu.

50

Súdny dvor už teda mal príležitosť spresniť, že hoci členské štáty sú v podstate oprávnené v súlade so svojimi národnými záujmami určiť požiadavky politiky verejného poriadku, v rámci Spoločenstva, najmä keď má táto politika odôvodniť výnimku zo základnej zásady slobodného poskytovania služieb, sa musí tento pojem chápať striktne tak, že jeho dosah sa nemôže určovať jednostranne každým členským štátom bez kontroly zo strany inštitúcií Európskeho spoločenstva (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. októbra 2004, Omega, C-36/02, Zb. s. I-9609, bod 30). Z toho vyplýva, že na politiku verejného poriadku sa možno odvolávať len v prípade skutočnej a dostatočne závažnej hrozby, ktorá sa dotýka základného záujmu spoločnosti (pozri rozsudok zo 14. marca 2000, Église de scientologie, C-54/99, Zb. s. I-1335, bod 17).

51

Je potrebné pripomenúť, že k dôvodom, na ktoré sa môže členský štát odvolávať s cieľom odôvodnenia výnimky zo zásady slobodného poskytovania služieb, musí byť pripojená analýza spôsobilosti a proporcionality obmedzujúceho opatrenia prijatého týmto členským štátom, ako aj presné údaje, ktoré umožňujú podporu jeho argumentácie (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 7. júna 2007, Komisia/Belgicko, C-254/05, Zb. s. I-4269, bod 36 a citovanú judikatúru).

52

Preto s cieľom umožniť Súdnemu dvoru posúdiť, či predmetné opatrenia sú potrebné a proporcionálne voči cieľu zachovania verejného poriadku, Luxemburské veľkovojvodstvo malo predložiť skutočnosti umožňujúce dokázať, či a v akej miere môže uplatňovanie požiadavky automatickej úpravy miezd v závislosti od vývoja životných nákladov na pracovníkov vysielaných do Luxemburska prispieť k realizácii tohto cieľa.

53

V predmetnom prípade je však potrebné konštatovať, že Luxemburské veľkovojvodstvo sa odvolalo na ciele ochrany kúpnej sily pracovníkov a sociálneho mieru len všeobecne, bez toho, aby predložilo akýkoľvek prvok umožňujúci posúdiť potrebu a proporcionalitu prijatých opatrení.

54

V dôsledku toho Luxemburské veľkovojvodstvo z právneho hľadiska dostatočne nepreukázalo, že článok 1 ods. 1 bod 2 zákona z 20. decembra 2002 patrí pod ustanovenia politiky verejného poriadku v zmysle článku 3 ods. 10 prvej zarážky smernice 96/71.

55

Preto sa tento členský štát nemôže odvolávať na výnimku politiky verejného poriadku uvedenú v článku 3 ods. 10 prvej zarážke smernice 96/71, aby stanovil pre podniky, ktoré vykonávajú vysielanie na jeho územie, požiadavku týkajúcu sa automatickej úpravy iných miezd ako minimálnej mzdy v závislosti od vývoja životných nákladov.

56

Luxemburské veľkovojvodstvo uvádza, že cieľom takéhoto ustanovenia je zabezpečenie ochrany pracovníkov tým, že sa zaručí zásada rovnosti zaobchádzania a odmeňovania medzi pracovníkmi pracujúcimi na plný úväzok a pracujúcimi na kratší pracovný čas, ako je vymedzený smernicou Rady 97/81/ES z 15. decembra 1997, týkajúcou sa rámcovej dohody o práci na kratší pracovný čas, ktorú uzavreli UNICE, CEEP a ETUC (Ú. v. ES L 14, s. 9; Mim. vyd. 05/003, s. 267), a smernicou Rady 1999/70/ES z 28. júna 1999 o rámcovej dohode o práci na dobu určitú, ktorú uzavreli ETUC, UNICE a CEEP (Ú. v. ES L 175, s. 43; Mim. vyd. 05/003, s. 368, ďalej len „smernica 1999/70“).

57

Treba zdôrazniť, že vyššie uvedená požiadavka patrí do oblasti, ktorá nie je uvedená v zozname v článku 3 ods. 1 prvom pododseku smernice 96/71.

58

Je nesporné, že povinnosti, ktoré stanovuje článok 1 ods. 1 bod 8 zákona z 20. decembra 2002, môžu vzhľadom na obmedzenia, ktoré ich sprevádzajú, brániť podnikom, ktoré by chceli vysielať pracovníkov do Luxemburska, aby vykonávali slobodu poskytovania služieb.

59

V tejto súvislosti treba konštatovať, že podľa článku 2 ods. 1 smernice 97/81 a článku 2 ods. 1 smernice 1999/70 prináleží členským štátom, aby zabezpečili vykonanie zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení potrebných na dosiahnutie súladu s týmito smernicami.

60

Keďže dodržiavanie požiadavky stanovenej sporným vnútroštátnym ustanovením je predmetom kontroly v členskom štáte, kde je usadený podnik, ktorý by chcel vysielať pracovníkov do Luxemburska, Luxemburské veľkovojvodstvo sa z tých istých dôvodov, ako sú dôvody uvedené v bodoch 41 až 43 tohto rozsudku, nemôže odvolávať na výnimku politiky verejného poriadku založenú na článku 3 ods. 10 prvej zarážke smernice 96/71 na odôvodnenie sporného vnútroštátneho ustanovenia.

61

Z toho vyplýva, že článok 1 ods. 1 bod 8 zákona z 20. decembra 2002 nie je v súlade s článkom 3 ods. 10 prvou zarážkou smernice 96/71.

62

Článok 3 ods. 1 prvý pododsek smernice 96/71 definuje prostriedky, ktorými sa stanovujú podmienky práce a zamestnávania hostiteľského členského štátu týkajúce sa oblastí uvedených v tom istom odseku v písm. a) až g) a ktoré sa zaručujú vysielaným pracovníkom. Druhá zarážka tohto ustanovenia sa týka osobitne kolektívnych zmlúv vyhlásených za všeobecne uplatniteľné.

63

Podobne ako toto ustanovenie článok 1 ods. 1 zákona z 20. decembra 2002 stanovuje, že ustanoveniami politiky vnútroštátneho verejného poriadku sú ustanovenia vyplývajúce najmä z kolektívnych zmlúv vyhlásených za všeobecne uplatniteľné, ktoré sa týkajú oblastí uvedených v bodoch 1 až 14. V bode 11 sú uvedené ustanovenia týkajúce sa kolektívnych pracovných zmlúv.

64

Takéto ustanovenie nemôže však predstavovať výnimku politiky verejného poriadku v zmysle článku 3 ods. 10 prvej zarážky smernice 96/71.

65

Po prvé nič neodôvodňuje, aby ustanovenia týkajúce sa kolektívnych pracovných zmlúv, teda tie ustanovenia, ktoré upravujú vypracovanie a vykonávanie týchto zmlúv, mohli per se a bez akéhokoľvek spresnenia patriť pod pojem politiky verejného poriadku.

66

Také konštatovanie je potrebné, po druhé v prípade tých istých ustanovení týchto kolektívnych zmlúv, ktoré tiež nemôžu patriť pod tento pojem ako celok a len preto, lebo vyplývajú z tohto typu aktov.

67

Po tretie Luxemburské veľkovojvodstvo nemôže uvádzať teóriu, podľa ktorej článok 1 ods. 1 bod 11 zákona z 20. decembra 2002 konkretizuje in fine povolenie udelené členským štátom na základe článku 3 ods. 10 druhej zarážky smernice 96/71. Toto ustanovenie sa totiž vzťahuje výlučne na podmienky práce a zamestnávania stanovené kolektívnymi zmluvami vyhlásenými za všeobecne uplatniteľné. Nie je to tak však v prípade uvedeného článku 1 ods. 1 bodu 11, ktorý sa výslovne týka, na rozdiel od úvodnej vety toho istého článku 1, iba kolektívnych pracovných zmlúv.

68

Preto článok 1 ods. 1 bod 11 zákona z 20. decembra 2002 nie je v súlade s článkom 3 ods. 10 prvou zarážkou smernice 96/71.

69

V dôsledku toho z vyššie uvedeného vyplýva, že prvá výhrada uvádzaná Komisiou je dôvodná.

70

Vo svojej druhej výhrade Komisia vytýka Luxemburskému veľkovojvodstvu neúplné prebratie článku 3 ods. 1 prvého pododseku písm. a) smernice 96/71, týkajúceho sa dodržiavania maximálnej dĺžky pracovného času a minimálnej doby odpočinku.

71

Luxemburské veľkovojvodstvo uznalo dôvodnosť tejto výhrady a uviedlo, že prijalo článok 4 zákona z 19. mája 2006, ktorým bol zmenený a doplnený zákon z 20. decembra 2002 (Mémorial A 2006, s. 1806), s cieľom uviesť do súladu vnútroštátnu právnu úpravu s príslušnými ustanoveniami Spoločenstva.

72

Je potrebné pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry sa skutočnosť nesplnenia povinnosti posudzuje na základe stavu, v ktorom sa príslušný členský štát nachádzal v čase uplynutia lehoty stanovenej v odôvodnenom stanovisku, a zmeny, ktoré nastali neskôr, Súdny dvor nemôže vziať do úvahy (pozri najmä rozsudky zo 14. septembra 2004, Komisia/Španielsko, C-168/03, Zb. s. I-8227, bod 24; zo 14. júla 2005, Komisia/Nemecko, C-433/03, Zb. s. I-6985, bod 32, a z 27. septembra 2007, Komisia/Luxembursko, C-354/06, Zb. s. I-116, bod 7).

73

V predmetnom prípade je nesporné, že v čase uplynutia lehoty udelenej v odôvodnenom stanovisku Luxemburské veľkovojvodstvo neprijalo opatrenia potrebné na zabezpečenie úplného prebratia článku 3 ods. 1 prvého pododseku písm. a) smernice 96/71 do svojho vnútroštátneho právneho poriadku.

74

V dôsledku toho je druhá výhrada uvádzaná Komisiou dôvodná.

75

Vo svojej tretej výhrade Komisia uvádza, že z dôvodu chýbajúcej jasnosti článok 7 ods. 1 zákona z 20. decembra 2002 môže spôsobiť v prípade podnikov, ktoré chcú vysielať pracovníkov do Luxemburska, právnu neistotu. Povinnosť každého podniku pred začatím prác sprístupniť Inšpekcii práce a baní na základe žiadosti a v čo najkratšej možnej lehote podstatné informácie nevyhnutné na kontrolu sa teda v prípade vysielania javí ako postup predbežného vyhlásenia, nezlučiteľný s článkom 49 ES. Na to, aby to tak nebolo, je však potrebné zmeniť znenie sporného ustanovenia na vyvrátenie akejkoľvek právnej nejednoznačnosti.

76

Luxemburské veľkovojvodstvo tvrdí, že znenie článku 7 ods. 1 zákona z 20. decembra 2002 je dostatočne jasný a že v každom prípade nestanovuje nijakú povinnosť predbežného vyhlásenia. V tejto súvislosti uvádza, že predloženie údajov nevyhnutných na kontrolu „pred začatím prác“ znamená, že uvedené informácie môžu byť oznámené v deň začatia týchto prác.

77

Po prvé treba konštatovať, že keďže zákon z 20. decembra 2002 nestanovoval žiadnu inú komunikáciu informácií medzi podnikom, ktorý vysiela pracovníkov, a Inšpekciou práce a baní, je ťažké predstaviť si, akým spôsobom by Inšpekcia práce a baní mohla vyžadovať údaje od tohto podniku pred začatím prác, keďže nemohla vedieť o prítomnosti uvedeného podniku na luxemburskom území bez toho, aby tento podnik predtým akýmkoľvek spôsobom oznámil svoj príchod. Preto, ako uvádza generálna advokátka v bode 76 svojich návrhov, vzniká otázka týkajúca sa úlohy pridelenej podniku, ktorý chce vysielať pracovníkov, ktorá nevyhnutne predchádza akejkoľvek žiadosti o informácie od Inšpekcie práce a baní, čo je úloha, ktorá v nijakom prípade nie je definovaná zákonom z 20. decembra 2002.

78

Z tohto hľadiska výklad pojmu „pred začatím prác“ uvedeného v článku 7 ods. 1 tohto zákona, zastávaný Luxemburským veľkovojvodstvom, nemôže byť relevantný. Je totiž jasné, že takýto výraz znamená nielen to, že informácie musia byť poskytnuté v samotný deň začatia prác, ale takisto umožňuje domnievať sa, že ide o viac alebo menej dlhšie obdobie predchádzajúce tomuto dňu.

79

Po druhé, ako uviedla generálna advokátka v bode 74 svojich návrhov, z ustanovení zákona zo 4. apríla 1974 o reorganizácii Inšpekcie práce a baní (Mémorial A 1974, s. 486), na ktorý odkazuje článok 9 ods. 2 zákona z 20. decembra 2002 na účely definovania kontrolnej právomoci tohto orgánu, a najmä z článkov 13 až 17 tohto zákona zo 4. apríla 1974 vyplýva, že Inšpekcia práce a baní môže nariadiť okamžité zastavenie činností vyslaného pracovníka, ak sa jeho zamestnávateľ nepodriadi príkazu poskytnúť informácie, ktorý mu je adresovaný. Okrem toho článok 28 uvedeného zákona stanovuje, že nedodržanie tejto povinnosti môže privodiť trestné stíhanie proti dotknutému podniku.

80

Vzhľadom na tieto okolnosti treba zdôrazniť, že postup predbežného vyhlásenia, ktorý má dodržať podnik, ktorý chce vysielať pracovníkov na luxemburské územie, nie je zbavený nejasností.

81

Tieto nejasnosti, typické v článku 7 ods. 1 zákona z 20. decembra 2002, môžu odradiť podniky, ktoré chcú vysielať pracovníkov do Luxemburska, od výkonu svojej slobody poskytovania služieb. Na jednej strane totiž rozsah práv a povinností týchto podnikov nevyplýva práve z tohto ustanovenia. Na druhej strane podnikom, ktoré nedodržali povinnosti stanovené uvedeným ustanovením, budú uložené nezanedbateľné sankcie.

82

V dôsledku toho článok 7 ods. 1 zákona z 20. decembra 2002 je z dôvodu chýbajúcej jasnosti a nejasností, ktoré obsahuje, nezlučiteľný s článkom 49 ES.

83

Komisia vo svojej štvrtej výhrade uvádza, že článok 8 tohto zákona tým, že núti podniky so sídlom mimo luxemburského územia, ktoré vysielajú pracovníkov do Luxemburska, uložiť pred začatím vysielania u mandatára ad hoc s bydliskom v Luxembursku dokumenty potrebné na kontrolu povinností, ktoré im vyplývajú zo zákona z 20. decembra 2002, a ponechať ich tam počas neurčitého obdobia po skončení poskytovania služieb, predstavuje obmedzenie slobodného poskytovania služieb. Systém spolupráce a výmeny informácií stanovený v článku 4 smernice 96/71 by sa z dôvodu takejto povinnosti stal totiž zbytočným.

84

Luxemburské veľkovojvodstvo najprv uvádza, že mechanizmus spolupráce, na ktorý odkazuje Komisia, neumožňuje príslušným správnym orgánom vykonávať riadne kontroly s požadovanou účinnosťou. Ďalej uvádza, že sporné vnútroštátne ustanovenie nestanovuje nijakú osobitnú právnu formu na výkon funkcie mandatára. Nakoniec, okrem uloženia dokumentov potrebných na kontrolu u mandatára počas obdobia nasledujúceho po vysielaní, uloženie týchto dokumentov sa vyžaduje len v samotný deň začatia predmetného poskytovania služieb.

85

Je nesporné, že povinnosť stanovená v článku 8 zákona z 20. decembra 2002 je spojená s nákladmi, ako aj s dodatočným finančným a administratívnym zaťažením pre podniky usadené v inom členskom štáte, takže tieto podniky nemajú z hľadiska hospodárskej súťaže rovnaké postavenie so zamestnávateľmi usadenými v hostiteľskom členskom štáte a to ich môže odradiť od poskytovania služieb v hostiteľskom členskom štáte.

86

Na jednej strane totiž sporné ustanovenie stanovuje, že mandatár, u ktorého sa vyžadované dokumenty majú uložiť, má mať bydlisko v Luxembursku.

87

Na druhej strane uvedené ustanovenie stanovuje povinnosť uchovávania dokumentov týkajúcich sa najmä údajov uvedených v článku 7 zákona z 20. decembra 2002 bez toho, aby definoval obdobie, počas ktorého tieto dokumenty musia byť uchovávané, alebo stanovil, či sa táto povinnosť týka len obdobia nasledujúceho po poskytovaní služieb, alebo takisto obdobia pred začatím poskytovania služieb.

88

Luxemburské veľkovojvodstvo na odôvodnenie takéhoto obmedzenia slobodného poskytovania služieb uvádza potrebu umožniť účinnú kontrolu dodržiavania pracovnoprávnej úpravy zo strany Inšpekcie práce a baní.

89

V tejto súvislosti Súdny dvor rozhodol, že účinná ochrana pracovníkov si môže vyžadovať, aby určité dokumenty boli k dispozícii na mieste poskytovania služieb, alebo prinajmenšom na mieste prístupnom a jasne identifikovanom na území hostiteľského členského štátu pre orgány tohto členského štátu poverené vykonávaním kontrol (pozri v tomto zmysle rozsudok Arblade a i., už citovaný, bod 61).

90

Súdny dvor však v bode 76 už citovaného rozsudku Arblade a i. uviedol, pokiaľ ide o povinnosť mať k dispozícii a uchovávať určité dokumenty v bydlisku fyzickej osoby usadenej v hostiteľskom členskom štáte, ktorá ich uchováva ako mandatár alebo zástupca zamestnávateľa, ktorý ho určil, aj po tom, čo zamestnávateľ skončil s vysielaním pracovníkov do tohto štátu, že na odôvodnenie takéhoto obmedzenia slobodného poskytovania služieb nestačí, aby prítomnosť uvedených dokumentov na území hostiteľského členského štátu všeobecne uľahčovala vykonanie kontrolných úloh zo strany orgánov tohto štátu. Takisto je potrebné, aby tieto orgány nemohli účinne vykonať kontrolné úlohy iným spôsobom bez toho, aby predmetný podnik mal k dispozícii v tomto členskom štáte mandatára alebo zástupcu, ktorý uchováva uvedené dokumenty. V tejto súvislosti Súdny dvor rozhodol, že povinnosť uchovávania dokumentov u fyzickej osoby s bydliskom na území hostiteľského členského štátu nemôže byť dôvodná (pozri rozsudok Arblade a i., už citovaný, bod 77).

91

V danom prípade Luxemburské veľkovojvodstvo nepredložilo nijaký konkrétny prvok na podporu teórie, podľa ktorej iba uchovávanie predmetných dokumentov u mandatára s bydliskom v Luxembursku umožňuje uvedeným orgánom vykonávať kontroly, ktoré im prináležia. Určenie pracovníka prítomného na mieste poskytovania služieb s cieľom, aby boli dokumenty potrebné na kontrolu k dispozícii príslušným vnútroštátnym orgánom, v každom prípade predstavuje opatrenie menej obmedzujúce slobodné poskytovanie služieb a rovnako účinné ako sporná povinnosť.

92

Navyše je potrebné pripomenúť, že Súdny dvor v bode 79 už citovaného rozsudku Arblade a i. zdôraznil, že systém organizovanej spolupráce alebo výmeny informácií medzi členskými štátmi stanovený v článku 4 smernice 96/71 by bol zbytočný, ak by sa uchovávali tieto dokumenty v hostiteľskom členskom štáte po tom, ako tam zamestnávateľ skončil so zamestnávaním pracovníkov.

93

V dôsledku toho Luxemburské veľkovojvodstvo nemôže vyžadovať od podnikov, ktoré vysielajú pracovníkov, aby robili to, čo je potrebné na uchovávanie uvedených dokumentov na luxemburskom území, po skončení poskytovania služieb.

94

Preto nemožno vyžadovať ani to, aby tie isté dokumenty boli uchovávané mandatárom s bydliskom v Luxembursku, keďže predmetný podnik je fyzicky prítomný na luxemburskom území počas výkonu poskytovania služieb a predmetné dokumenty môžu byť uchovávané u vyslaného pracovníka.

95

Napokon treba zdôrazniť, že hoci článok 8 ods. 2 zákona z 20. decembra 2002 nestanovuje explicitne povinnosť uchovávania dokumentov potrebných na kontrolu v Luxembursku pred začatím prác, toto ustanovenie uvádza, že identita mandatára musí byť oznámená príslušným orgánom najneskôr pred začatím výkonu plánovanej platenej činnosti. Preto výklad obhajovaný Luxemburským veľkovojvodstvom, podľa ktorého tieto dokumenty musia byť k dispozícii až v deň začatia prác, nie je podložený sporným ustanovením. Takáto povinnosť uchovávania uvedených dokumentov pred začatím prác v každom prípade predstavuje prekážku slobodného poskytovania služieb, ktorú prináleží Luxemburskému veľkovojvodstvu odôvodniť inými tvrdeniami, ako iba jednoduchými pochybnosťami týkajúcimi sa účinnosti organizovaného systému spolupráce alebo výmeny informácií medzi členskými štátmi, stanoveného v článku 4 smernice 96/71.

96

Z vyššie uvedeného vyplýva, že vzhľadom na to, že článok 8 zákona z 20. decembra 2002 je nezlučiteľný s článkom 49 ES, treba vyhovieť žalobe ako celku.

97

V dôsledku toho je potrebné konštatovať, že Luxemburské veľkovojvodstvo si tým, že

nesplnilo povinnosti, ktoré mu vyplývajú z článku 3 ods. 1 smernice 96/71, v spojení s odsekom 10 tohto článku, ako aj z článkov 49 ES a 50 ES.

98

Podľa článku 69 ods. 2 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže Komisia navrhla zaviazať Luxemburské veľkovojvodstvo na náhradu trov konania a Luxemburské veľkovojvodstvo nemalo úspech vo svojich dôvodoch, je opodstatnené zaviazať ho na náhradu trov konania.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (prvá komora) rozhodol a vyhlásil: